Ráno sa budíme do zamračeného rána. Nedalo si nevšimnúť množstvo pekne v bielom oblečených mužov a žien s červeným šátkom na raňajkách. Naozaj vyzerali nádherne. Aj som mal tika, že oslovím pri ceste krásnu señoritu na foto, ale obával som sa, že sa zľakne môjho motorkárskeho mundúra a ešte viac zeleného nepremoku, v ktorom vyzerám ako postavička z Teletubies. Ušetrím si teda úchylačné pohľady, ale teraz s odstupom času, keď píšem tento článok vyhodnocujem, mal som to aspoň skúsiť. To biele oblečko a krásne krivky, no hotová bella señorita.
Obsah:
1. Podarilo sa…
2. Hola Espaňa, Hola Barcelona!
Dnes je streda 6. júla a v meste práve začína svetoznámi festival Fiesta de San Fermín, ktorý po celom svete preslávil americký spisovateľ Ernest Hemingway v románe Slnko aj vychádza. Mraky čoraz hustnú a dážď už visí ako býčí ocas. Stačí len potiahnuť. Navrhujem teda Ivovi či si nepleskneme v meste býka ako známi motorkári vo filme Divé svine v meste Medrid 😊.
Ten len poznamená, že náš cestovateľský plán je nabitý a aj tak naše „zelené oblečko“ by len dráždilo býkov ako nejakých kaskadérov-navádzačov. Sadáme teda na motorky a poberáme sa kade ľahšie smerom do hôr. Pred tým ako sa pustíme na ďalší pass zastavujeme tankovať. Zrazu sa to spustí. Silný dážď ako by čakal kedy sa skryjeme na pumpu. Po 30 min čakania vyhodnocujeme, že už prší menej a dovolíme si vyraziť.
„Veď máme nepremoky, čo sa môže stať?“ Stane sa len to, že po par metroch sa dážď z intenzívni a kvapky nás bičujú ako také akupunktúrne ihly a my na motorkách fungujeme ako taký zberači vody. Po 15 min jazdy aj tak cítim, že pod zadkom je akosi mokro 😊. Vyhodnocujeme, že do stredu búrkového mraku nechceme ísť a obchádzame pass a tým celý mrak za podstatne slabšieho dažďa. Po pár kilometroch si to nasmerujeme na pass Merendero de Cotefablo, kde v závere prechádzame tunelom na druhú stranu kopca a tam zrazu iný svet. Po 5 minútach vychádza slnko a počasie vo vysokých horách vyzerá nádherne. Nechápajúc, ale o to s väčšou radosťou vyzliekame nepremoky a sme veľmi radi, že ich už v ďalších dňoch nášho tripu nebudeme potrebovať.
Za passom zliezame na známu cestu N-260, ktorá ide naprieč Pyrenejami. Je to legendárna cesta, niečo ako route 66 v Amerike alebo na Slovensku 😊. Naozaj kocháme sa nádhernými scenériami Pyrenejí. Tu sú také červenšie. Cesta sa rôzne kľukatie, občas je široká a občas veľmi úzka a musíme dávať pozor na šírku našich kufrov. Niektoré dedinky sa pyšne týčia v kopcoch a pripomínajú nedobytné sídla. Naozaj nádherná cesta.
V jednej horskej dedinke zastavujeme na krátky obed. Mladá slečna sa nás hneď ujala. Na našu otázku či hovorí po anglicky odpovedala “Yes”. No to je všetko čo sme od nej dozvedeli a radšej zutekala. Ako možno viete, Španieli sa veľmi neponáhľajú a na všetko majú čas. Objednávame si preto čo vedia priniesť hneď. Je to taká klobáska s hranolkami. Neoriginálne, ale ak by sme si dali niečo na ich štýl, legendy budú hovoriť že sme tam doteraz 😊.
Na našu poslednú noc v Španielsku zastavujeme v malebnom mestečku Puigcerda. Ako zastavíme motorky a vojdeme do hotela spustí sa dážď. Opäť krásne načasované a opäť zastavujeme naše motorky o deviate večer. Ivo sa nám pred tripom vyhrážal, že budeme jazdiť do deviatej večer. Robili sme si z toho srandu, ale celý trip nám to tak fakt vychádza a priznám sa, vôbec mi to nevadí. Sme ďaleko na západe a tu je svetlo do 10-tej. Pre mňa absolútna topka.
Dnes má meniny Patrik, teda ja. Budeme asi musieť zmeniť termíny tripov, lebo stále to akosi vychádza každý rok na mňa 😊. Beriem dole do reštiky svoj Lenovo notebook, najvyšší čas na kontrolu emailov. No Ivo rovno zobral rundu koňaku ako prípitok. Taký koňak v unavenom tele dokáže divy, preto sa rovno vyberáme na večeru o kus ďalej, keďže v našom hotely sa nevarí.
Ja plný „energie“ notebook zabúdam pri bare aj s telefónom. Našťastie Ivo je vnímavý a hneď mi ho podá. Presunieme sa asi o 50 m ďalej do malebnej reštaurácie s pravým španielskym duchom. Objednávame steaky, hamburgre a rôzne jednohubkové jedlá ako tapas a pod. Na pitie objednávame liter sangrie. Pán domáci na nás divno pozerá, ale mi sa dušujeme, že to myslíme vážne a tu sangriu zopakujeme ešte trikrát. ThinkPad nemám možnosť ani zapnúť, ale využívam tu jeho skvelú vlastnosť, odolnosť. Kvôli malému stolu si na notebook nechávame servírovať rôzne jedlá. Veď ThinkPad X je odolná rada notebookov, musí preto vydržať aj toto. (Túto pasáž snáď páni z Lenova prehliadnu 😊).
Zrazu príde pán domáci s tanierom, na ktorom je cheesecake so zapálenými sviečkami a všetci v reštike začnú spievať „Happy birthday“. Hovorím si super, aspoň vidím ako sa to oslavuje v Španielsku a nielen vo filmoch. No ten pán domáci s tým tanierikom príde ku mne. Kukám naňho či sa nesekol. Veď ja nemám narodeniny. Chcem mu to vysvetliť, no Milan do mňa drgá a hovorí aby som držal hubu, lebo keď ma niekto narodeniny, tak je to zadarmo 😊. Takže z mojich mením sa spravili akože narodeniny. Naozaj bol to najkrajší večer motoripu. Zabavili sme sa, najedli a napili do sýtosti, užili si aj miestnej „španielskej kultúry“. Na záver si s nami pán domáci hrkol nejakej domácej žltej lepkavice a my sme niečo po polnoci zaliezli do perín. Notebook som tam našťastie nezabudol.
