Sobotný plán je veľmi jednoduchý. Byť do deviatej večer v rakúskom Feldkirche a stihnúť vlak do Viedne. Aby sme to stihli, máme plán vyraziť už o 8mej ráno, bez raňajok. Je to Posledný zážitkový deň nášho tripu a Intenzívny, keďže chceme stihnúť prejsť veľa švajčiarskych passov.
Obsah:
1. Podarilo sa…
2. Hola Espaňa, Hola Barcelona!
Navigácia nás vedie prekrásnou cestou do Švajčiarskeho mesta Martigny. Nad mestom je to pekná štrikovačka, no ešte krajší pohľad z kopca na celé údolie rieky Rhona. Tento krásny slnečný víkendový výhľad si prišlo pozrieť aj množstvo kemperov, ktorí len tak zaparkovali svoje autá a na stoličkách sledujú východ slnka nad obrovským údolím. Toto si zapamätám, pretože aj ja chcem takto niekedy tráviť svoj voľný čas 😊.
Za mestom zastavujeme na pumpe s potravinami a kupujeme rýchle raňajky do ruky. Musím priznať, že Švajčiarsko je ozaj drahšie ako Slovensko. Pokračujeme v ceste nekonečným údolím vyše 100 km aby sme sa dostali k prvému passu, Nufenen. Nám s Ivom sa podarilo predbehnúť pár áut v zákrutách a tak mame náskok pár stovák metrov pred Milanom, Paľom a Kubom. Odbáčame teda na Nufenen pass, no zbytok výpravy si to dáva rovno na Furka pass. Zisťujeme to s Ivom až hore na passe. Tam nás za odmenu čakajú nádherné výhľady. My ale neleníme a pokračujeme na Gothard pass, kde sa nám podarí odbočiť hore na starú pôvodnú cestu z dlažobných kociek (mačacie hlavy). Cesta je úzka a zákruty alias vracáky ideálne na školu jazdy zručnosti. Nádherná retro cesta smerom na tento pass. Zastavujeme na Gotharde, kde sa spolu všetci opäť stretávame. Keďže každý sme prešli niečo iné, dohodneme sa že sa stretneme na Grimsel passe.
A tak s Ivom odchádzame z Gothardu na slávny Furka pass. Slávny kvôli tomu, že tu brázdil cesty James Bond. Škoda, že bolo málo času, mohol som dať foto zo zákruty kde strieľali po 007-čke. Ten hotel tam vyzerá stále rovnako 😊. Proste nádhera, bohužiaľ musím sa zase len opakovať.
Ďalej pokračujeme na Grimsel pass, kde si s Ivom dávame chvíľku pauzu lebo čakáme zbytok výpravy. Ja si mam aspoň čas štýlovo vybaliť notebook a na zadnom držiaku motorky ideálne „zadokovať“ svoj ThinkPad. Teraz vyzerám ako pravý cestovateľ. Wifi sa mi nepodarilo chytiť, mobilne dáta mimo EU sú luxus, tak si aspoň pár textových poznámok k článku môžem v kľude zapísať do Wordu, pretože o 15min prichádzajú chalani.
Vôbec sa nezdržujeme a frčíme ďalej na Susten pass a Oberalp pass. Prejdeme toľko passov po sebe, že už začínam snívať o rovných diaľniciach v Maďarsku 😊. Máme šťastie na počasie a po prejdených passoch sa ocitáme na rovnakej ceste akou sme v sobotu smerovali do Janova. Tesne pred Lichtenštajnskou hranicou zastavujeme na cik pauzu a kocháme sa sobotným západom slnka nad týmto kniežatstvom.
Na vlakovú stanicu v rakúskom Feldkirchu prichádzame práve včas. Po 15 min naložíme motorky na vagón a unavení, no neskutočne plní zážitkov odchádzame do neďalekej reštaurácie Mr.Kebab, na kebab. Po naplnení žalúdkov si ešte pred nastúpením do vlaku dávame po jednom pive v miestnom pajzlšenku. Tam nás s radosťou obskakuje vybotoxovaná šesťdesiatnička, ktorej našou prítomnosťou prinášame vlnu sviežej mladosti, keďže pri pive tam sedia len uslintaný dôchodcovia 😊.
Ju so sebou neberieme, no my sa poberáme konečne na vlak. Na cestu späť máme dva kupé. Milan s Ivom si berú jedno a Ja s Paľom a Kubom druhé. Logistika tašiek je teda oveľa jednoduchšia ako tomu bolo pri ceste z Viedne. Ako už býva zvykom, svoje bydlo si rozkladám na najvyššom poschodí.
Je 22:26 a vlak sa pomaly rozbieha zo stanice smerom Viedeň. Debatujeme ešte vyše hodiny, ale drncajúci vagón pomaly otupuje naše zmysly. Okolo polnoci zaľahneme na bydlá. Ja si konečne prvý krát do uší vopchám svoje AirPod slúchadlá a vypočujem svoj obľúbený album Lany Del Ray – Ultraviolance a vychutnávam si túto chvíľu, tento okamih, keď stres od vás opadne a vy sa snažíte vstrebať všetky tie zážitky, emócie a krásy čo sme videli.
Prešli sme vyše 3.800km, 7 štátov, videli priamo pred očami meniacu sa prírodu od Stredozemia po Atlantik a krížom od Pyrenejí do Álp. Zjedli sme v priemere pätnásť energetických tyčiniek, keďže nás Ivo nenechal najesť. Stretli veľa milých ľudí, všade slušne pozdravili, poriadne sa najedli, napili a za všetko pekne poďakovali (samozrejme aj zaplatili 😊). Tak ako nás to naše mamy učili, aby sme Slovensku hanbu nerobili.
Je nedeľa ráno a vlak po 7-mej hodine podľa plánu prichádza do Viedne. Nasadáme na svoje motorky, aby sme na McDonalde za Viedňou dali posledné spoločné raňajky. Víta nás smutná, zamračená Bratislava. Ako ideme po obchvate postupne sa lúčime a odbáčame domov. Postupne sa odpájame od interkomov a ja už počujem len poslednú hlášku, „Interkom nie je v dosahu“. Chytá ma hrozný smútok, že toto skvelé motorkové dobrodružstvo končí.
Veľké ďakujem Ivovi a Paľovi za plán cesty, pretože prvý krát sme ho aj dodržali, Kubovi a Milanovi za podporu. Opäť sme to spolu dali na výbornú. A ozaj, skoro som zabudol, svoj notebook Lenovo ThinkPad X13s som ani raz nemusel nabíjať!