Prebúdzame sa do nádherného štvrtkového slnečného dňa. Z miery nás nevyvedie ani čašníčka na raňajkách, ktorá ma toľko času, ako keby nás tam chcela mať aj na obed. Po vyše hodiny sa nám však konečne podarí sadnúť na motorky a vyraziť smer Francúzsko. Po pár kilometroch dávame zbohom Pyrenejám. Naše cesty vedú v smere na Tollouse k viaduktu de Millau. Je to najväčší viadukt v Európe. Jeho dĺžka je 2.460 m a piliere majú výšku od 77 do 246 m.
Obsah:
1. Podarilo sa…
2. Hola Espaňa, Hola Barcelona!
Milan to už psychicky nezvláda vydržať jazdiť so zodratou pneumatikou na svojej motorke a ide na výmenu pneu do mesta Millau aj s Ivom. Posera! My si s Paľom dávame prechádzku na vyhliadku viaduktu a Kubo zostáva driemať pri motorkách na parkovisku. Prvý krát sa teda nechtiac rozdelíme aby sme sa po pár hodinách o hodný kus cesty znova stretli a dohodli na ďalšom nocľahu. Sme pár kilometrov od Stredozemného mora, no ubytovanie sa nám pri mori nedarí nájsť. Svoj cieľ teda dávame v meste Moltpelier. Ako sme opustili Pyreneje príroda sa zmenila. Zrazu je taká ako ju poznáme u nás doma. No keď štrikujeme kaňonom pred mestom Montpelier, príroda sa začne meniť. Teplota ide hore a my vo vzduchu cítime mediteránske podnebie, okolitá príroda sa tak opäť mení.
V teple horúceho večera prichádzame na hnusný hotel zo siete Ibis budget. Sme na predmestí mesta a naše večerné chúťky na večeru, obetujeme v miestnom fastfoode. Snažili sme sa ísť pár metrov ďalej do nejakej karaoke reštaurácie, ale ako sme videli vchod, okolie a ľudí pred hangárom, nabrali sme okamžite opačný kurz chôdze, pretože nám to pripadalo ako slávny bar „Modrá ustrica“. A ako by legendy hovorili, štyria slovenskí motorkári Patrik, Milan, Paľo a Kubo tam tancujú doteraz 😊.
Pred spánkom sa pripájam s notebookom na wifinu, aby som s hrôzou zistil prvý problém s notebookom. Prestáva mi fungovať klávesnica a ako keby zázrakom sa objavia nové aktualizácie. Tie aplikujem a opäť všetko funguje ako má. Neviem či to dávať za vinu ešte nedoladenému demo kusu, ale predpokladám, že problém bude v najnovšom Windows 11, na ktorý stále odmietam aj ja prejsť na svojom firemnom notebooku. Bohužiaľ pri tomto modeli ThinkPad X13s iná voľba ako Windows 11 nebola. Už štvrtýkrát počas tripu sa mi podarí spať na poschodovej posteli. Automaticky si ju preto vyberám, je to asi moje znamenie, spať vo výškach 😊.
Raňajky boli kruté. Ak som spomínal, že v Andorre boli naj raňajky, tak v tomto hotelovom čude zase najhoršie. Ako si tak Milan ráno štýlovo „štráduje“ rezkým motorkársky krokom k jedlu, recepčná naňho zakričí: „Toto nie sú Vaše raňajky“ a posiela ho na druhú stranu hotela. Milan tak so smútkom v očiach opúšťa jedlom naplnené bufetové stoly, aby z hrôzou zistil čo ho čaká na druhej strane. Píše nám teda do skupiny, aby sme sa ráno z izieb pobrali rovno na druhú stranu hotela. Tam nás čaká malá miestnosť, ktorá určite po raňajkách slúži ako herňa materskej škôlky. Prídel jedla ako vo väznici a kolieska salámy podľa počtu raňajkujúcich. Kubo si na svoje „koliesko šťastia“ musel počkať 10 min. Holt budget alebo bizňis nepustia. Ale aspoň sme sa zabávali a budeme si to pamätať 😊.
Štýlom ubytovania vyspi sa, zaplať a vypadni opúšťame teda hotel. Aj keď sme len 10 km od mora ako správni motorkári vyrážame opačným smerom. „Ja už nechcem byť správny motorkár, chcem už len ležať na pláži“, zafrflem si v duchu a od rána sa zase potíme na motorkách. Po diaľnici nás potrápi silný nárazový vietor. Naozaj otrasný úsek diaľnice. Našťastie po cca 100 km jazdy opúšťame diaľnicu v meste Orange. Sme konečne na vidieckych cestách a všade počuť cvrčky. Víta nás Provance a cvrčky nám k tomu vyhrávajú tak silno, že ich dokonca počujeme aj cez hukot motoriek.
My si to smerujeme na známy horský prechod Mont Ventoux, kde sa nám naskytnú neskutočné výhľady. Sme vo výške 1.912 m.n.m. a vidíme až do „Vídňa“. Naozaj, dohľad je cca 200km. Krásne slnečné horúce počasie a biele skaly na vrchole kopca svietia ako maják. Ak som doteraz tvrdil, že na passoch je množstvo cyklistov. Tak tu ich je ako planktónu. Jazdí sa tu slávna Tour de France a tento kopec snáď túži zdolať každý cyklista. V hornej časti je vyhliadka, bufet a obchod so suvenírmi. Samozrejme ani ja neodolám a kúpim pár spomienkových predmetov. Množstvo turistov využívajú aj rôzny fotografi stojac pri ceste fotia vaše športové a jazdecké výkony. Ak sa vám fotka páči, stiahnete si ju za cca 25 eur z ich webu. Proste bizňis 😊.
Takto preplnená cesta nie je veľmi bezpečná. Je úplne bežné, že ak idete motorkou dole kopcom a chcete sa kochať krásnymi výhľadmi, predbehnú vás samovražední cyklisti takou rýchlosťou, že okamžite uvažujte o ich mentálnom zdraví. A potom, že motorka je nebezpečná…. Ako si tak štrikujem dole kopcom snažíme sa aj my predbiehať pomalé autá, hlavne karavany. Aby to bolo bezpečné, hovoríme si do komunikátorov v neprehľadných zákrutách. Pred jednou zákrutou mi tak Ivo hovorí: „Môžeš, nejde nič, len v diaľke je červené auto“, ja si teda idem predbiehať, veď auto je ďaleko. Zrazu Iv okrící do vysielačky:
„Kurva, to je Ferari“, a ja sa v strese okamžite zaraďujem do svojho pruhu pretože hore kopcom si to valila skupinka „sociek“ na Ferari a Porsche šialenou rýchlosťou. Pravdu povediac, tie autá neskutočne držali v tých zákrutách. Proste na takýchto passoch môžete stretnúť kadečo 😊.
Po zídení kopca sa opäť oteplí na príjemných (už sme si zvykli 😊) 31°C a čuchom začíname aj cez prilby vnímať Provance. Míňame vedľa cesty levanduľové polia. Nádherné fialové scenérie ako z rozprávky. Pri jednom rozkvitnutom zastavujeme aj my. Ja si s motorkou namierim rovno k levanduliam. Porobíme si krásne fotky (a že motorkári nie sú romantici 😊) a pri toľkej kráse aj zabúdame na to strašné teplo.
Naozaj nádherné úseky ciest v smere na Grenoble. Ťahá nás to dlhým kaňonom a cesty sú kľukaté s rôznym prevýšením ako z filmu o Fantomasovi. Ako si tak štrikujem zákruty v duchu si hovorím známe repliky: „Hohoho, ja te dostanu Fantomasi!“ . (No ja, s mojím štýlom „rýchlej“ jazdy asi nikdy 😊)
Nemohol som si nevšimnúť veľa áut odparkovaných na malých plochách vytesaných do skál. Pohľadom neskôr zisťujem, že na tých rozpálených skalách pod cestou tečie malá rieka a ľudia sa tam kúpu. Škoda, že nemáme času omočiť sa. Nádherné miesta na kúpanie. V jednej dedinke zastavujeme na baguette au jambon (šunková bageta), ktoré nám obratom pripravujú zohraté francúzske tetušky.
Lúčime sa s Provance a vítajú nás Alpy. V Grenoble pri pauze hľadáme ubytovanie na túto noc. Voľba padla na hotelík rovno pod samotným majestátnym Mont Blancom. Smerujeme tak cez Albertville do horskej turistickej dedinky Saint Gervais, kde nás víta šarmantná recepčná. Keďže opäť prichádzame veľmi neskoro, recepčná nám ochotne zavolá do najbližšej pizzerie, aby nás počkali a ešte nám navarili.
Dávame expresne rýchlu sprchu a pri kráčaní do reštaurácie na nás zapôsobí dych vyrážajúci pohľad na nasvietený Mont Blanc zapadajúcim slnkom. Nádhera!