S prvými jarnými lúčmi slnka sme aj tento rok začali plánovať tohtoročný moto-výlet. Poslednú dobu nás to ťahá stále na Balkán, preto aj tento rok padla voľba podobným smerom, preskúmať ešte neprebádane. Už by sme začali plánovať denné trasy, keď tu zrazu na nás dopadli všetkým dobre známe pandemické opatrenia. Neskôr sme si robili srandu, že nás nič nezastaví a na pravidelný každoročný týždenný mototrip pôjdeme, aj keby sme mali jazdiť len po Slovensku.
Píše Patrik Cvengroš.
Našťastie opatrenia ustúpili, hranice sa otvorili, ale nám sa výlet po Slovensku začal pozdávať a vďaka Ivovi a Palovi, vznikol perfektný týždenný plán na zjazdenie Slovenska. Ak si myslite, že na Slovensku nie je čo jazdiť, ste na omyle. Veru máme toho po našich cestách slovenských už veľa pojazdeného, ale do plánu sme dali cesty, ktoré sme ešte veľmi neabsolvovali, hlavne na východe Slovenska. Aj so zaujímavými zastávkami.
Ako to už u mňa každoročne chodí, snažím sa vždy pred dovolenkou všetko v robote podoťahovať a dokončiť. Tento rok nebol výnimkou, detaily tohtoročnej trasy som si dopredu veľmi neštudoval a balil som sa (klasika) na poslednú chvíľu. Veď načo treba skúsenému cestovateľovi viac času na balenie? Ale musím pochváliť Iva, že k popisu trasy nám zazdieľal aj krátky zoznam vecí, na čo nezabudnúť, resp. kto čo zoberie. Predpoveď počasia na celý týždeň je katastrofálna. Každý deň hlásia prehánky. „Čo to bude za jazdu? Užijeme si to vôbec? Ježišmária, ja to kašlem, nejdem radšej nikam!“
Nejaké takéto myšlienky mi blúdili hlavou v sobotu ráno, keď som vstával o 7:00. Cestovná nervozita a radosť sedieť týždeň na motorke však okamžite zvíťazili. Obliekam sa do svojho moto-„mundúra“ pre istotu aj s protidažďovou vložkou a vyrážam. Miesto stretávky pumpa OMV Zlaté Piesky. Postupne sa stretávame všetci účastníci zjazdu: Ivo so svojou ľadvinkou Miškou, Palo, Kubo, Milan – všetci GS-áci a ja na Afrike. Začína jemne popŕchať a my vyrážame. Prvá trasa vedie diaľnicou smerom na Zvolen. Ako tak razíme prvé kilometre, okamžite sa dostavuje ten perfektný pocit z cestovania. „Paráda, na toto som sa tešil celý rok, len nasadnúť a jazdiť!“. Túto moju radosť ako keby počulo samé nebo, pretože neprší. Je síce silno zamračené, ale bez dažďa.
Prvá zastávka pumpa Hontianske Nemce. Ivo s ľadvinkou Miškou zjavne v zime boli v objemovke, pretože ich nádrž hlasí suchoty. Musíme tankovať. Ja si necítim celú pravú ruku. „Prúser! Asi sa mi vrátil zápal nervu“, vravím si. Skúsim to teda vyriešiť prezlečením termoprádla z chladivého za hrejivé. Vcelku plná pumpa zákazníkov začína prežívať motoerotiku priamo vonku. Palo mi daroval bufku na krk, ktorú ako jedinú vec zabúdam doma zbaliť. Razíme ďalej. Ako termoprádlo zohrieva moje telo, ustupuje aj pocit tŕpnutia ruky. Paráda! No až taká paráda to prestala byť po pár km s počasím.
Nejak sa nám rozpršalo a zastavujeme v Budči na pumpe. Obliekame nepremoky a ide sa ďalej. Zo Zvolena sa točíme dole na Krupinu a za Krupinou do obce Bzovík, kde zastavujeme na prvej zastávke. Opevnený kláštor Bzovík. Jemne prší a my sa ani nevyzliekame. Vyzeráme ako kvalifikovaný cestári, ktorí prišli rekonštruovať pevnosť. Inak vážne, kláštor je obkolesený vodnou priekopou a fakt vyzerá zaujímavo, aj keď je to už tak trošku zrúcanina. Čo to pofotíme a vyrážame ďalej. Moceme sa cestami II. a III. triedy, prejdeme Veľký Krtíš a mierime do Halíčskej zbrojnice na obed.
Uff, reštika plná, čašníčka hlási: „Ak chcete jesť, tak na jedlo sa čaká minimálne 50 min alebo si dáte pizzu, ktorá bude do 20 min“. No čo už, objednávame prvú pizzu. Veď som tak hladný, že keď teraz čokoľvek zjem, v mojom bruchu to len tak zasyčí. Pažravosť ale víťazí a ja si objednávam ešte hovädzí vývar. „Ach jo!“. Ale to „Ach jo“ si podľa všetkého povedal aj kuchár, keď zistil, že navaril polievku pre 100 ľudí a do reštiky ich prišlo 200. „Kua, som na Slovensku, to zase bude gurmánske porno“, povzdychnem si a všetko zožeriem. Čašníčka si neodpustí divnú poznámku, že ak chceme na záchod, musíme mať rúška alebo mame chodiť vonkajškom. Rúško nemám, idem radšej vonkajškom.
Po malom oddychu sadáme znova na motorky a frčíme smer Šiatorská Bukovinka. Tesne pred hraničným prechodom s Maďarskom to stáčame doľava a po krásnej úzkej ceste prichádzame na parkovisko pod hradom Šomoška. Milan s Miškou zostávajú na parkovisku a my ostatní sa vydávame na krátku turistiku na tento hrad. Je to asi 1,5 km. Slniečko sa vydriapalo spoza mrakov a nás čaká pekná prechádzka do kopca. Po pár metroch zisťujeme, že prívalové dažde pekne rozmočili turistický chodník. Ešte že máme seriózne topánky, lebo voda je po členky. Neskôr na čaká pekný strmák a riadne sa zapotíme. Tesne pod hradom sa nám naskytne pekný pohľad na Kamenné more. Už len pár metrov a sme na hrade. Utrúsim ešte poznámku, že ma jebne, ak by na ten hrad šla asfaltka.
Sme hore. Krásny výhľad na okolité kopce. A z druhej strany dedina a asfalt. „Ja som to hovoril!“ Ale dedina už je v Maďarsku a my sme si povedali, že hranice neprekročíme. Veľa turistov tam bolo práve z tejto dedinky. Porobíme fotky a hajde naspäť. Po ceste predbiehame pár turistov a peknú Maďarku s tenkými bledomodrými teniskami. Rehocem sa dopredu lebo viem, aký brod ju čaká pod kopcom 😊.
Našťastie už neprší a my pokračujeme ďalej na Gemer. Prevezieme sa Ožďanskými serpentínami a zamierime na krásnu cestu za Plešivcom na Silicu. Za Silicou sa cesta zužuje a nám sa otvorí krásny výhľad na priľahlé lúky. Naozaj krásne miesto až pri maďarských hraniciach. Cesta vedie okolo rybníkov. Hukotom našich motoriek sme vzbudili pozornosť dvoch rybárov. Otec so synom. V nemom úžase a s otvorenými ústami na nás hľadeli, čo tam robíme. Legenda hovorí, že tam stoja dodnes 😊. Touto krásnou cestou sme si vlastne obišli kopec Soroška.
Deň sa pomaly končí a my sa blížime do nášho prvého nocľahu u Milanových známych v Sokoľanoch pri Košiciach. Počasie sa ako keby zázračne umúdrilo a my si spoločne opekáme pod nebom plných hviezd a gýčových svetiel, sťa vianočný stromček z blízkej továrne VSŽ. Okolo polnoci zaslúžene zaspávame po prvom prejazdenom dni.
Prvý a jediný pád a tri p***viny
Ráno opäť vstávame do zamračeného rána. S prvým rozlepením očí začínajú padať aj prvé kvapky dažďa. Po raňajkách a nabalení na motorky kvapky ustanú. Nepremoky teda zostávajú v taškách a my vyrážame smer Košice. Razíme si cestu nedeľným ranným mestom krížom na druhý koniec a po Čermeľskej ceste opúšťame mesto Košice v smere na Ružín. Cesta sa pekne kľukatí, no keďže je mokro, musíme dávať pozor. Na Ružíne sa ani nezdržujeme a pokračujeme v smere na Krompachy do Štefanskej Huty, kde kúsok za dedinou od hlavnej cesty prechádzame jedinečným zastrešeným dreveným mostom. Za dreveným mostom potiahneme do Richnavy a stáčame to naspäť v smere na Gelnicu. V Gelnici sa Palo chváli, že tu bol na detskom tábore. Tak zastavujeme, že nech si chlapec pozrie svoje detské časy. Ale 30 rokov je veru 30 rokov. Zisťujeme, že si vlastne nič nepamätá okrem názvu mesta. Pokračujeme teda ďalej, po krásnych cestách na Hnilčík.
Cesta je mokrá, niekde viac, niekde menej, asfalt občas hrboľatý, polepený alebo hladký. A na takomto hladkom zlepenci zrazu Kubo padá. Pravotočivou zákrutou sa obzriem do späťáku, lebo počujem divný zvuk. A zrazu vidím ako sa Kubo šmýka do zábradlia. Našťastie okamžite vstáva na nohy. Brzdím a točím sa za ním. Kým pri ňom zastavím, Kubo už dvíha motorku. „Fúúúú, je v poriadku,“ odfúknem si. Ostatní až neskôr pochopia, že my dvaja sme zastavili a točia sa až neskôr za nami. Dvíham zo zeme rôzne plasty z GSy. Našťastie si to odniesol len predný štít, drobné škrabance a Kubove koleno, na ktoré kríva. Podávam Kubovi plasty, ale ako neskôr zisťujeme, vôbec nepatria na jeho motorku. Dokonca ani tá červená farba na zvodidle nie je od neho. To fakt sa tu asi muselo vyváľať viacej áut. Keď sa ostatní chalani vrátia, prechádzame peši inkriminovanú zákrutu. „Kua, však ten asfalt sa šmýka ako hovädo!“ a normálne sa v topánkach šmýkame na tom malom fleku asfaltu. Fakt treba dávať pozor.
Na pumpe pár km ďalej teda zastavujeme a Kubo si upravuje motorku, aby mohol pokračovať v spoločnom, ešte len začatom mototripe. Ďalej už všetci opatrnejšie jazdíme po rôzne mokrej ceste a preto sa ani nečudujeme, že nás riskantne prebieha ďalšia skupinka GS-ákov. Za Hnilčíkom si to namierime na Hnilec, dole na Gemerskú Polomu a odtiaľ smerom na Dobšinú. Túto cestu veľmi dobre poznám a som tu skoro každý rok. Ale veru v takejto polomokrej ceste je to zase iný zážitok. Dáme si hore dole Dobšinský kopec a vraciame sa rýchlo do Rožňavy. Začalo už zase pršať.
Jedna s najkrajších motorkárskych ciest vedie z Krásnohorského Podhradia na Úhornú. V tomto smere som to ešte nešiel. Treba ale dávať pozor, lebo po výdatných dažďoch je na ceste všelijaký bordel. Pokračujeme na Medzev, Jasov, Malá Ida až do Košíc. Veru, Košickým motorkárom závidíme také blízke krásne cesty. My ťaháme ďalej na východ a tešíme sa na ochutnávku Tokajských vín vo Veľkej Tŕni. Tam dorazíme niečo po 19-tej. Čaká nás krásna chalúpka s usmiatym pánom domácim, Matúšom, ktorý nám na privítanú nalieva z jeho rampášu hneď ako zliezame z motoriek.
Osprchujeme sa, prezlečieme a stretávame sa dole na prízemí, kde nás čaká hostina. Na prípitok dávame zase nejaké z koštujúcich vín a hladný sa púšťame do fazuľovice. „Mňááám!“ Ďalšie jedlo je v podobe upečenej krkovičky, ktorá sa priam rozpadá na jazyku, ako keby to prasa bolo malomocné. To všetko s novými zemiakmi neskutočne chutné ladí a mne aj po pár týždňoch čo toto píšem, opäť tečú slinky 😊. Fakt to jedlo bolo výborné. Zase dačo koštujeme z vín a rozhodneme sa vyraziť na prechádzku do pivníc.
Vonku už zase intenzívne prší, ale nás to neodradí od návštevy pivnice. Kráčame teda hore za dedinu a vstupujeme do podzemia Matúšovej pivnice. Počas celej doby sa nám pán domáci venuje a my počúvame rôzne príbehy a báje z miestnej oblasti. Po hodinke strávenej v pivnici sa už pod rúškom tmy vraciame späť, kde nás čakajú chlebíky s domácimi nátierkami, klobáska, syr a iné jednohubky. Koštujeme ďalšie vína a náruživo debatujeme. Matúš sa nám pochváli, že konečne prišli normálni ľudia. Tak nám vyťahuje ďalšie archívne vína a my koštujeme, asi už nad rámec čo sme mali koštovať.
Dozvedáme sa aj krásnu historku o 3 p***vinách. Trianonskou zmluvou rozdelili maďarské mesto Šiator. Na Nové Mesto pod Šiatrom v Maďarsku a na Slovensku na Slovenské Nové Mesto. No a tie 3 p***viny podľa Matúša sú: nie to ani Slovenské, ani Nové a ani Mesto! 😊 Okolo 0:30 radšej končíme, pretože tu nie sme na alkoholickom, ale na motorkárskom tripe.
Na východe nič nie je?
Ráno sa nám vstáva vcelku normálne. Sadneme na raňajky v štýlovo zariadenej chalúpke ako z konca 19. storočia. Na čerstvý chlebík si natierame maslo a domáci lekvár. Debatujeme, čo nás dnešný pondelkový deň čaká. V tom sa otvoria dvere a vojde usmievavý Matúš a zadre: „Chlapci, čo vám jebe, čo sa tu šupujete suchým chlebom? Však ja som vám spravil omeletu so syrom“. A na stôl nám začal nosiť veľké porcie jedla. No ledva sa to dalo zjesť. „Mňááám, tomuto teda hovorím raňajky na pána!“ Lúčime sa teda s Matúšom a želáme mu aby mu to ešte dlho vydržalo. Pretože presne takéto služby Slovensko potrebuje a presne takýchto ľudí na Slovensku treba!
Ledva sa teda vykotíme na motorky a pokračujeme našou cestu na samom východe Slovenska, kde fakt nič nie je. Zájdeme na štýlovú rozhľadňu odkiaľ je krásny výhľad na okolité Tokajské vinice. Ďalej na Klin nad Bodrogom, kde sa fotíme pri najnižšie položenom mieste nadmorskej výšky na Slovensku. Ďalej prichádzame na žel. stanicu Čierna nad Tisou. Spravíme pár fotiek a ideme pozrieť troj hranicu Slovenska-Maďarska a Ukrajiny v Malých Trakanoch. Cesta na hranicu ide po panelovke a pred lesíkom končí. Keďže je veľmi mokro, ďalej asi 500 m šlapeme peši. Tak nám to aj poradil miestny obyvateľ lámanou slovenčinou. Spravíme si teda fotku na hraničnom stĺpe.
To by som ale nebol ja, keby som nevymýšľal ftípky s čúraním do kríkov, ktoré boli už na ukrajinskej strane. Všade prítomné kamery som radšej nepokúšal a veru dobre som spravil, pretože o chvíľku za nami prišli policajti, ktorí strážia zelenú hranicu a veru poznamenali, že to by bol veľký prúser, ak by som tam šiel. Keďže Kubo pre boľavé koleno zostal pri motorkách, pokecal s policajtami ako prvý a nás pre istotu len legitimovali. Boli fajn, veď robili si svoju prácu. Popriali nám šťastnú cestu a my sme mohli cestovať ďalej.
Vedeli ste, že máme takú obec Svätá Mária? Ja teda nie. Sme na samom východe Slovenska a tu fakt nič nie je. Dedinky trošku chudobnejšie, domy prevažne neupravené, všetko v stavbárskom slohu rokov 60-tych. Tu som si spomenul na cestovateľské trasy ako niekde na Ukrajine alebo Rumunsku. Naša trasa smeruje okolo Vojan na sever do Michaloviec k Zemplínskej šírave, kde zastavujeme na obed. Po obede naša trasa vedie k Morskému oku pod Sninou. Spravíme si krátky výstup k vode a opäť pokračujeme ďalej, až na samý východ a koniec nášho Slovenska, Novej Sedlice. Na kopci za dedinou je ďalšia troj-hranica Slovenska, Ukrajiny a Poľska. Po ceste do Sniny nás dohnal mrak a my si obliekame nepremoky. Dážď je intenzívny a my sa na sklonku dňa blížime do Sniny, kde v kempe na Sninských rybníkoch máme ďalší nocľah.
V kempe sme ubytovaný v chatkách, a v bufete už na nás čaká milý personál a ďalší motorkári na cestách. Jedlo je ale problém, objednávame teda pizza expres. Tam nám oznámia, že už majú len posledné 3 pizze a 2 kebapy. Tak objednávame aspoň to, personál je taký typický, slovenský ☹. Okolo polnoci zalezieme do chát. Posteľné prádlo sa nám nechce navliekať, tak sa na posteliach šupneme do spacákov. Keď cestujete, ste unavený a večer si dáte dve pivá, je už jedno kde spíte, tak ani som sa nečudoval, že okolo 5-tej ráno tam niečo šuchotalo, asi myši už nemohli spať 😊.
Ráno sa teda rýchlo obliekame a rozhodnem sa raňajkovať v rodnom meste nášho Iva, v Humennom. Začína zase husto pršať a veru v centre v Humennom v palacinkárni na raňajkách zostávame radšej dlhšie. Nechce sa nám do hustého dažďa. Vyčkávacia metóda bola správna. Prestalo trošku pršať a my sme vyrazili na prvý bod nášho dnešného záujmu, Herľany. Posedíme na lavičke pred gejzírom a nič. Lebo ten vyviera jedenkrát za deň, aktuálne po druhej ráno. „No čo už, výstrek nebude a čakať veru nebudeme.“ Konečne neprší, ale zase fúka silný vietor. Krásna príroda a ešte krajšia cesta nás dovedie na ďalšiu zastávku pri opálových baniach pri Dubníku. Je len 12:30 a veru do 14:00, kedy začína prehliadka baní sa nám opäť nechce čakať.
Po prečítaní si miestnej romantickej poviedky o nájdení najväčšieho opálu, ktorý je umiestnený vo Viedenskom múzeu, pokračujeme ďalej na Prešov a Branisko, ktoré obchádzame po starej kľukatej ceste okolo tunela. Cesta je už rozbitá a hlavne mokrá, musíme dávať bacha. Cestou popod Spišský hrad si spravíme fotky a pred Levočou zatočíme prudko doľava na Vyšné Repaše, Nižný Slavkov na Lipany. Naozaj krásna cesta prírodou, kde nám už vykuklo aj slniečko. Je to naozaj krásna trasa!
My to ďalej potiahne na sever až na hrad Plaveč. Odkiaľ pozorujeme motorkára ako sa trápi v kopci nad hradom. Ivo sa mu rozhodne pomôcť a vyráža za ním. Snaží sa mu pomôcť zliezť z kopca, keďže je veľmi mokro. Motorkár sa po zlezení u nás zastaví, pozdraviť nás. No čo by ste čakali? Motorka nevhodná do terénu, motorkár bez prilby, len tak v teniskách. Bingo! Áno, bol to český turista. Ktorý si šiel zaspomínať na miesta, kde počas vojny klátil ženské na kopci 😊.
Oddychujeme na hrade Plaveč a užívame si krásne výhľady na okolitú krajinu. Po malom oddychu zamierime smer Bardejov. V meste mame dohodnuté krátke stretnutie s Rustym, moto-cestovateľom, ktorý bol tiež na Magadane, ako my s Milanom, Jožom a Martinom. Po krátkom stretnutí s Rustym na malebnom námestí Bardejova dávame fakt dobrú zmrzku a ideme pozrieť údolie smrti, kde sa odohrávali tuhé boje počas II. Svetovej vojny.
Milan s Miškou a Kubom si túto trasu odpustia a idú rovno na Domašu, kde spíme našu ďalšiu noc. Tento deň nám počasie vychádza a ani hore pod Duklou sme nezmokli a pofotili sme sa pri drevenom kostolíku vo Vyšnom Komárniku. Podvečer prichádzame aj my na Domašu na chatu. Miesto opekania sa rozhodneme ísť do blízkeho bufetu pri vode, kde dávame na večeru ďalšiu pizzu s vyprážaným syrom. Po pár pivách sa gúľame tmavou nocou na chatu na zaslúžený odpočinok.
Keď nafukovačka fučí
Ráno na Domaši je pochmúrne. Opäť mraky a dážď čo visí za nohu. Žiadne ranné kúpanie, voda je po výdatných dažďoch silno mútna, pôsobí skôr odstrašujúco. Kašlem cele umývanie. Myslel som si, že od poslednej očistnej sprchy na Tokaji sa tu okúpem, ale sem teda nevleziem. Musím si vystačiť s OldSpicom. Vyrážame na cestu okolo Domaše a opäť smerujeme na Bardejov a po Rustyho odporúčaní pridávame trasu popri Poľských hraniciach z Mníška nad Popradom až do Malého Lipníka. Naozaj perfektná cesta. Nová úzka asfaltka popri rieke Poprad. Krásna príroda a malé dedinky pri hraniciach, ani som nevedel, že tu niekto býva. Krásne nám tu vyšlo slniečko a na ceste stretávame veľa cyklistov.
Po peknom kolečku smerujeme do Pienin, zastavujem nad Veľkým Lipníkom na peknej vyhliadke na okolitú prírodu a v Lesnici to od parkujeme na parkovisku a pár metrov si od šľapeme k Dunajcu, kde končia pltnícke trasy. Voda je veľmi vysoká a vôbec nepripomína, že tu niekde končí splav, pretože je všetko zatopené. Pekné počasie aj dneska vyhnalo kopec turistov do okolitej prírody.
My pokračujme ďalej na Červený Kláštor a v Spišských Hanušovciach odbáčame doľava cez malebnú obec Osturňa, v ktorej sa nachádzajú krásne drevenice. Nová asfaltová úzka cesta je ideálna na pomalú jazdu a kochanie sa výhľadmi. Krížom cez kopec sa dostávame na koniec obce Ždiar. Naozaj veľmi krásna trasa. Pokračujeme smerom nadol cez Kežmarok až po Levoču, aby sme to znova otočili na sever do Pienin, pretože naše ďalšie nocovisko bude Gemerský dvor pri Červenom Kláštore. Opäť do kempu prichádzame relatívne neskoro. Snažíme sa rýchlo objednať nejakú večeru, aby sa nám po celom dni ušlo nejaké jedlo. Ja s Ivom rozkladáme stany, ostatní idú do chaty. Rýchlo rozložím stan, konečne sa osprchujem a hajde na večeru. Večera bola fajn, aj za cenu, že ujo našu objednávku poplietol asi 5-krát. Priznám sa, že dochádzala mi už trpezlivosť, lebo kým by to pochopil, skladal by som stan za tmy.
„Hurá, spím v stane.“ Tešil som sa. Naaranžoval som si stan vedľa motorky, ale tak, že ak by spadla pod ťarchou podmočenej trávy, padne na druhú stranu. Veď naposledy som spal v stane na Magadanskom tripe. Nejak sa mi horšie zaspávalo, ale čo bolo najhoršie, zobudil som sa, že čo mi je tak chladno od zeme. „Kua, moja karimatka fučí ☹“, počas noci som musel 3x dofúkavať.
Na lúke divých makov
Našťastie cez noc nepršalo a my sme sa konečne zobudili do slnečného rána. Stan som teda mohol osušiť priamo na slniečku. Dneska je plán pojazdiť krížom krážom okolo Kokavy nad Rimavicou a zakončiť deň v Slovenskom raji v kempe na Podlesku. Počasie konečne krásne, tak hurá na cesty! Po ceste sa zastavujeme v Poprade v predajni TatraMoto u nášho kamaráta Dušana. Dušan nás pozýva na kávu a my si obzeráme zaujímavé motorky. Mňa najviac zaujala Jawa Scrambler. Vcelku šikovná motorka s obsahom 350 ccm. S priaznivou cenu 4 500 eur by bola zaujímavou alternatívou na cesty do práce a krátke jazdy okolo „komína“. Manželka by ma však asi zabila, pretože doma mám už dve motorky 😊. Po malom rozruchu v podobe hukotu našich strojov opúšťame Popradské námestie a vyrážame smerom na Vernár a dole do Slavošoviec omrknúť tunel.
Priznám sa, že bol som tu minulý rok, ale vchod do tunela som nenašiel. Teraz zisťujeme, že vchod do tunela je hneď zo šotolinovej cesty, ktorá vedie kúsok za dedinou. Zlezieme teda dole schodmi do tunela, kde je totálna tma. Ani fotka sa nedala spraviť. Pekné tiché prostredie vstupného terminálu je upravené pre turistov a hlavne cyklistov, ktorí chodia krížom cez tunel. Ideálne miesto, ak si chcete plniť bobríka odvahy. My však na bobríkov odvahy kašleme a ideme sa voziť ďalej. Cesty okolo Tisovca, Muráňa, Hriňovej asi netreba zvlášť pripomínať. Je to nádhera a dá sa to pojazdiť krížom krážom. Preto aj my sme konkrétne Kokavu zjazdili všetkými štyrmi smermi.
Keďže trošku poznám chatársku oblasť Kokava-Látky, zastavili sme na odbočke a zavelil som našej skupinke cestu hore kopcom. Ako tak ťahám našu skupinku šotolinkovou cestou, ktorá sa začína meniť na veľké kamene, poznamenám Ivovi do komunikátora, že vôbec neviem kam ideme. Ale tak nie je tu zákaz vjazdu, však uvidíme, ako povedal slepý. Cesta nás vyvliekla na krásnu lúku na kopci odkiaľ bol krásny výhľad na okolité kopce. Nikto nefrflal a my sme sa všetci rozvalili na letnú lúku na zaslúžený oddych. Presne kvôli takýmto neplánovaným odbočkám a trasám všetci jazdíme. „Paráda! Tomuto pohľadu sa nevyrovná žiaden 8K televízor.“
Ej veru, aj by sme si tu zdriemli, ale musíme ďalej pretože aspoň raz by sme chceli prísť na ubytovanie v normálom čase.
Neradi, ale predsa, opúšťame toto nádherné miesto a opäť kľučkujeme po okolitých cestách, aby sme navštívili ďalšie zaujímavé miesto za mestom Muráň, sysliu lúku. Do plánu to vložil Palo. Ideálne miesto pre návštevy s deťmi. Na veľkej lúke pod kopcom sa pasú ovce a medzi nimi sú tisíce sysľov. Samá diera a pobehujúce sysle, ktoré sú zvyknuté na kŕmenie z ruky. Sysle panáčkujú ako plyšový Timon a všetky deti sú vo vytržení. Keďže nemám nič, sysľom načahujem aspoň prst. Oni si len jemno kúsnu a zdrhnú. Pekné miesto.
Sadáme na motorky a už sa nevieme dočkať, kedy budeme v Podlesku. Míňame Telgárt a okolo Dobšínskej jaskyne zamierime do Stratenej doliny a mojou obľúbenou skratkou krížom cez Slovenský raj na Hrabušice. Túto trasu mám veľmi rád, úzky rozbitý asfalt, krásna príroda, malá premávka sú ideálnou kombináciou ako sa kochať okolitou prírodou. Je 19:30 a my prichádzame na Podlesok. Berieme chatku a rýchlo sa prezliekame, aby sme stihli otvorené bufety pred kempom.
Ach jo, tie naše služby slovenské! Nabehneme do bufetu pred 20-tou, ale personál nás vyháňa, že zatvárajú. Nepomôže ani ukecávanie, že chceme niečo jesť, piť a že nás je 10. Hlavne, že všetci vyplakávajú na koronu. Prd korona, ľuďom sa nechce robiť… Našťastie zachráni nás recepčná v kempe, aj keď ona tiež zatvára o 20-tej, zotrvá dlhšie a my si kupujeme v prepočte 3 pivá na každého a na odporúčanie objednávame pizza expres z neďalekých Hrabušíc. Strašné, zase pizza. Slovenské národné jedlo!
Sadáme na terasu jedného z bufetov a akcia sa môže začať. Večer nás prišiel pozrieť Dušan z TatraMota na jeho historickom Pioniery a bratranec Marek na chopri. Pizza prišla za hodinku a my sa už nevieme dočkať kedy sa zakúsneme do niečoho jedlého. Fľašu fernetu vypijeme co-by-dup a zajedaním pizze už len brzdíme alkoholické opojenie. Končíme okolo polnoci, v príjemnej teplej noci. Ivo s Myškou majú súkromie stanu a my s Palom vykecávame ešte pól hodinku na terase chaty. Dlhé vykecávanie som oľutoval, hneď ako som prišiel do chaty, kde môj spolunocľažník Milan už pílil drevo ako lykožrút v Tatranskom biolese.
Zmoknutý v nepremokoch
Ako cestovateľské dni pribúdajú, ranné vstávanie je čím ďalej horšie. Preto ani nepostrehnem skorý ranný odchod Iva, ktorý viezol svoju Mišku na vlak do Popradu, pretože musela byť skôr doma. Ráno sa radšej ani nezastavujeme v miestnych bufetoch, ale rovno frčíme pod lesom Slovenského raja do Popradu, kde na pumpe dávame raňajky. Zrazu z ničoho nič príde mrak a spustí sa slušný lejak. Ako sme len radi, že sme tu zastavili. Po chvíľke vyjde slniečko a my pokračujeme ďalej na krásnu trasu smer Liptovská Teplička a Štrba. Počasie sa zase zhoršuje a my obliekame nepremoky. Toto je jeden z tých dní, kedy si ani nepamätám, koľkokrát sme obliekali a vyzliekali žlté, cestárske nepremoky.
Za Štrbou pokračujeme na Važec a mierime na Čertovicu. Hore na Čertovici je slušná kosa, dole pod kopcom nás z cestovateľskej letargie vytrhne Audi A4, ktoré začne tesne pred nami predbiehať. Idiot nás zbadá v poslednej chvíli, dupne na brzdu a zaradí sa do pruhu, no slušne to s ním zakymáca. Len tak tak, že nedostal šmyk, zmietol by nás z cesty ako na kolkárni. Uffff, všetkým nám veru odľahlo!
Cestu točíme dole na Čierny Balog, Hriňovú, aby sme sa pred Zvolenom stočili doprava na Dúbravicu, kde kúsok za dedinou na kopci je ďalšia zaujímavosť, rebrík do neba. Pofotíme sa a pokračujeme do Banskej Bystrice v smere na Ružomberok. No keďže sme enduristi, pod Donovalmi v Motyčkám si to nasmerujeme cez rozbitú kamenistú cestu krížom cez sedlo Veľký Šturec do Vyšnej Revúcej. Opäť nás chytá silný dážď a rozbitú cestu plnú štrkových nánosov zo silných dažďov si „užívame“. Ani neviem či som už mokrý z dažďa alebo len prepotený ☹.
Zastavujeme teda na pumpe v Ružomberku a zisťujeme čo a ako ďalej. Ďalší nocľah máme až v Oraviciach. Počasie je zlé. Mraky lietajú jeden za druhým. Tu zrazu náš meteorológ Kubo zavelí na odchod. Vraj podľa radaru pôjdeme akurát medzi búrkovými mrakmi a vyhneme sa tak najväčšiemu dažďu. Náš motorkár Kubo-Iľko zlyhal! Trepeme sa v najväčšom daždi na Oravu. Niekde za Dolným Kubínom sme sa zavesili za kamión a ťahali za ním. Ja som vôbec nič nevidel. Mraky viseli snáď až po zem. Ledva som si všimol, že prechádzame popod Oravský hrad. Takto som ho teda ešte nevidel. Šeré daždivé počasie ako keby umocňovalo hororovú scenériu. A ak by nad hradom preletel upír, ani by som sa nečudoval. Ak by som si cvrkol od strachu, moč by ma aspoň zohrial.
Nepremoky nie sú na 100% a ja sa cítim ako keby som sedel v studenej vode a moje guľky sa scvrkávajú do veľkosti lieskových orieškov. Tesne pred nocou prichádzame do kempu v Oraviciach. Akoby zázrakom prestáva pršať. Máme krásne ubytovanie, vyzliekame sa radšej komplet na verande. Ja teda doslova komplet. Ako vchádzam do izby, stretnem na chodbe krásnu Češku. Stojí tam len ona a ja. Ja v slipoch, s veľkým mokrým kolieskom medzi nohami.
Teplá sprcha padla vhod. Opäť sme všetci hladní a zdrháme do bufetu v kempe. Ale prúser, nič tu nemajú na jedenie. Milan zo zúfalstva objednáva niekoľko balení tyčiniek a ja sa snažím cmúľaním týchto tyčiniek nejako zasýtiť. Zarozprávame sa s jedným párom z vedľajšieho stola, keďže pánko je tiež motorkár. Prisadnú si k nám a keď nás jeho pani vidí v takom zúboženom stave, navrhne, že nám spraví obložené chlebíky. Slušnosť káže prikývnuť a o chvíľku máme jedlo. Sme zachránení! Ani neviem čo sme popili, ale asi dosť. Pretože rolu lykožrúta som po Milanovi dneska večer prebral ja 😊.
100 tabletov týždenne
A rána sú občas ťažké. Dneska vyrážame asi najneskoršie. Nikomu sa nechce. Na raňajky šlapeme do asi 1 km vzdialeného penziónu, lebo nikde v Oraviciach sa nedá najesť. Hurá na motorky, Orava volá. Ideme obzrieť Františkovu hutu, resp. zrúcaninu čo po nej zostalo. Nejak je tu rušno. Ako neskôr zisťujeme jedna partia je svadobná, nevestu fotia v ruinách. No keď zistíme ako nevesta vyzerá, skôr máme podozrenie, či ju tam nechcú zamurovať. Ďalšia partia v dobových vojenských mundúroch je vlastne kapela Mafia Corner, ktorá tu točí videoklip. Keďže nás nechcú doňho obsadiť, pakujeme sa preč.
Naša cesta vedie k Oravskej priehrade, ktorú celú obídeme až do Námestova a za mestom ideme pozrieť sochu Ježiša Krista do Klinu. Zaujímavá lokalita, novodobí cieľ nie len motorkárov. Na miestnom kopčeku sa nachádza 23 m vysoká socha Ježiša Krista v štýle tej, ktorú poznáte z brazílského Ria. Nie nadarmo sa tejto lokalite hovorí Rio de Klin. Z tohto miesta je krásny výhľad na okolité kopce a Oravskú priehradu. Ak ste tu zatiaľ neboli, určite odporúčam navštíviť.
Ďalšia naša cesta vedie do najsevernejšieho kúta nášho Slovenska, Oravskej Polhory. Odtiaľ si to namierime na malebné námestie do Starej Bystrice, kde môžete nájsť Slovenský orloj. Je šesť hodín večer, počasie ako keby sa umúdrilo až na samý záver motovýletu. Ja sa lúčim s mojimi kamarátmi a mám v pláne ísť domov. Zbytok posádky si to namieri do kempu vo Varíne, pretože od manželiek majú opušťák až do nedele. Ja som sa rozhodol horúci nedeľný letný deň stráviť doma pri bazéne. Po nudnej ceste po diaľnici za dve hodiny dorazím domov. A svoje spotené motorkárske veci rýchlo odhadzujem na trávu po ceste do bazéna.
Zase to bol super trip!
Ako sa chladí moje telo vo vode bazéna, v hlave mi ide množstvo spomienok, čo sme to všetko behom týždňa stihli zažili. Jazdiť len tak po Slovensku celý týždeň? Prečo nie, veď koľko trás sme ešte nestihli prejsť? Prejazdil som celú Európu, ale svoj názor som nezmenil. Slovensko je krásna krajina, nie len pre obdivovanie prírodných krás, ale aj na bezcieľne vozenie sa na motorke krížom-krážom. Áno, tie služby sú stále u nás katastrofálne. Korona nikoho neprevychovala. Bohužiaľ musím skonštatovať, že po mojich gurmánskych pizza zážitkoch som za tento týždeň pribral pár kíl. Ale cieľ bol jasný, pojazdiť Slovenské cesty. Aj teraz, keď píšem tento článok, okamžite by som sadol na motorku a znova brázdil cesty Slovenska, aj za cenu „wifonových gurmánskych jedál.“