V hlavách mojich motokamarátov už od marca prebiehajú prvé plány kam ísť začiatkom júla. Balkán je pre nás magický, máme ho zjazdený krížom-krážom a stále sa tam radi vraciame. Čo tak ale ísť tentokrát na západ? Vieme akurát, že tohtoročný mototrip na viac ako 10 dní nemôžme dať. Preto teoretizovanie o Pyrenejách sa sprvu zdá ako nereálne. No v našej moto skupine sa stretlo pár múdrych hláv, Ivo a Paľo a zrodil sa realizovateľný plán.
Obsah:
1. Podarilo sa…
2. Hola Espaňa, Hola Barcelona!
A ako to už býva, s mojim pracovným vyťažením len občas sledujem komunikáciu plánovania v skupine. Preto bez rozmýšľania súhlasím so všetkým a jediné čo spravím je zapísanie dovolenky na plánovaný termín do kalendára. Ako pribúdajúcim časom dostával náš plán konkrétne črty, ja som poškuľoval nad najnovším notebookom Lenovo ThinkPad X13s, ktorého demo sa mi dostalo na jednej prezentácii do ruky. Ide o absolútnu novinku pretože pod „kapotou“ mu nebije srdce Intelu, ale Qualcomm procesor. Je to niečo ako keď si idete kúpiť auto a zrazu to nie je na benzín ani na naftu. Proste hrozná zvedavosť so vo mne po dlhom čase prebudila a tento notebook som si vysníval ako ideálneho spoločníka na dlhé cesty.
Ale je to len demo.
Podarilo sa
Asi dva týždne pred odchodom dostávam informáciu, že notebook mi bude k dispozícii. Teším sa ako malý chlapec a v pondelok, päť dní pred odchodom, utekám notebook vyzdvihnúť. Ako sa dni pred odchodom krátia, práce ako keby len a len pribúdalo. Balím sa preto radšej postupne po večeroch. Plán je prespávať po hoteloch/penziónoch, takže kempingová výbava odpadá. Cítim sa divno. To fakt mám mať dve tašky na bokoch motorky poloprázdne?
Čo som zabudol? Otravujem otázkami mojich motokamarátov, čo ešte zbaliť. Ako keby som sa balil prvýkrát. Ako bonus preto prihadzujem môj malý spacáčik. Ten sa mi osvedčil hlavne na Balkáne, keď ubytovanie bolo humusné resp. keď po dvoch pivách večer človek nevie navliecť paplóny :). Ako sa večer trápim s balením a chystaním motorky, cez deň sa zase snažím s prípravou ThinkPadu, aby som tam mal všetko. Bohužiaľ tentokrát nestačí len disk vymeniť z môjho firemného ThinkPadu T, ale musím si všetko sám doinštalovať a nakonfigurovať.
Je deň D, piatok 1. júla. Aj keď čas odchodu je až podvečer, vstávam skoro ráno aby som všetko postíhal, dorobil a na nič nezabudol. Naozaj prežívam mega stres a v hlave mi už behajú myšlienky: „Nech som už preč“ vs. „Nikam nejdem, mám toho veľa!“
Dcéra sa za mnou zastaví poobede v práci. Ide večer kamoške, tak má ešte hodinku čas, počká u mňa. Som tak zaneprázdnený vybavovačkami, že si ani nevšimnem kedy odišla. Za ten čas čo bola u mňa v robote som vlastne na ňu ani nepozrel. To vo mne spôsobí hrozný hnev a nadávam si, že dajako mám tie priority pomýlené ☹. Volám dcére kde je, kráčala akurát na zastávku autobusu, ona mi oznamuje, veď ma zdravila a hovorila že odchádza.
V strese beriem kolegove kľúče od auta (prvé čo som schmatol) a idem rýchlo za ňou. Naložím ju do auta a odveziem kamarátke. Pýtam sa rôzne hlúpe otázky, len aby som počul jej hlas a bol chvíľu s ňou. Aj keď už má 16 rokov, je to stále moja Ďuďulka, mám ju hrozne rád a bez nej mi veru bude smutno. Okrem toho si veľmi dobre uvedomujem, že cestovanie na motorke nie je práve to najbezpečnejšie. Poviem posledné slová dcére, že ak by bolo niečo súrne, nech mi kedykoľvek zavolá a ja hneď otočím motorku smerom domov. Rozlúčkové objatie ako keby zo mňa odbúralo celý stres. Sadám do auta a cítim sa perfektne. Ako keby ten stres zo mňa odpadol a ja sa už cítim „dovolenkovo“.
Milan zrazu posúva čas odchodu miesto 17:00 na 19:00. „Ja ho zabijem!“ Spravil si z nás srandu, aby sme to lepšie stíhali. Zrazu mám kopec času a môžem v kľude dobaliť posledné veci na motorku. Pre svoj ThinkPad vyberám nylonové puzdro a bez problémov ho šuchnem do bočnej motorkovej tašky. Trip v Rusku ma naučil, že veľa toho nepotrebujem. Azda jediné, čo si prvýkrát pribalím, sú okuliare. Aspoň na ten malý 13“ notebook uvidím 😊.
Je 17:30 a teplomer vonku ukazuje stále 35°C. „To sa mám obliekať do motorkového výstroja?“ „Nemôžem ísť len tak, v kraťasoch?“ Dávam pred odchodom ešte sprchu v nádeji, že ma to schladí. Ako sa ale oblečiem do toho mundúra som tam, kde som bol pred 30 min. Sadám teda na motorku a vyrážam k Milanovi, kde sa máme všetci stretnúť. Dvakrát v strese zastavujem pri ceste a kontrolujem tašky, či som niečo nezabudol. Dokonca hlavou mi prejde myšlienka: „Mám vôbec notebook?“ Zastavujem znova a kontrolujem. To je tak, keď som sa balil priebežne, už som si nepamätám, že som zobral vlastne všetko.
Horúci piatkový vzduch na motorke na mňa pôsobí ako fén. Nepomôže ani jazda v stoji. Pri zastavení vedľa autobusu ihneď zisťujem čo je to vlastne teplý vzduch. Čerstvo spotený prichádzam k Milanovi. Tu už pofukuje príjemným vetrík, ktorý ma chladí. Postupne sa všetci stretávame a ako už býva zvykom, na ulici dávame prvú „odchodovú“ fotku na motorkách. Milan, Ivo, Kubo, Paľo a ja, nastúpený sťa na štartovacej čiare, vyrážame.
Vietor podstatne zosilnel a cestou do Viedne na hlavnú stanicu nám znepríjemňuje jazdu. Ako keby mávnutím čarovného prútika sa z horúceho letného dňa stáva ufučaný večer. Na železničnej stanici vo Viedni je zrazu 15°C. Klepem sa od zimy a na hlave si nechávam kuklu ako náhradu čiapky. Nechápem, ako mohlo byť pred vyše hodinkou 35°C a zrazu je len 15°C? Na stanici stretávame ďalších motorkárov zo Slovenska, ktorí tiež nakladajú motorky na vlak.
Aby sme stihli tento trip za 10 dní, naplánovali sme nočný presun vlakom z Viedne do Feldkirchu (hranica Rakúska a Lichtenštajnska). Z Feldkirchu do Janova na motorkách a zase nočný presun trajektom z Janova do Barcelony. Naspäť sme si to tiež trošku skrátili a to nočným presunom vlakom z Feldkirchu do Viedne.
Pri nakladaní motoriek do vagóna zisťujem, že mám len 2 cm rezervu, aby som sa vôbec vmestil s výškou môjho plexi. Našťastie s týmto už máme prax a tak naloženie motoriek prebieha bez problémov. Usadáme do ležadlového vagóna a po úvodnej logistike tašiek s moto oblečením zisťujeme, že sa pomestíme. Vlak je tak plný, že k nám pridajú ešte jedného uja, Švajčiara. Je 22:30 a opúšťame Viedeň, aby sme o siedmej ráno dorazili na druhý koniec Rakúska, mesta Feldkirch.
Nevyspatí, rozdrcaní a vyheglaní. Už len aby hrali v rozhlase „jomahoo, jomasoo“ a pocit z kolotočov rokov osemdesiatych bol by dokonalý. Po vyložení motoriek z vagóna zisťujeme, že jedna motorka chalanov zo Slovenska nefunguje. Konkrétne alarm vybil baterku na Harleyi. Ak teda plánujete prevoz motorky vlakom a máte na motorke alarm, dobre si naštudujte ako alarm vypnúť. Tu sa to nepodarilo korektne vypnúť a chalani museli robiť servis. Keďže náš plán je nabitý a musíme stihnúť trajekt, bohužiaľ nemôžeme chalanom zo Slovenska pomôcť a lúčime sa s nimi na stanici.
Po pár kilometroch v meste Feldkirch opúšťame hranice Rakúska a prichádzame do Lichtenštajnska, aby sme sa pokochali krásnym slnečným sobotným ránom. Zelené kopce a nádherne architektonicky zladená minulosť s prítomnosťou lahodia nášmu cestovateľskému oku. Po pár prejdených kilometroch zistíme až podľa ŠPZ áut, že sme už vo Švajčiarsku. Dávame pozor na predpisy a jazdíme vzorovo. Keďže Lichtenštajnsko a Švajčiarsko (tak isto Andorra) nie sú v EÚ, nezabúdame ani na vypnutie roamingu.
Krásnym passom del Spluga (pass – horský prechod) vchádzame do Talianska a pod kopcom si dávame prvú prestávku. Bohužiaľ len jedinú, keďže nás čas naháňa a tak originál zapečene talianske panini nám musia stačiť ako obed. Ako opúšťame kopce za Milánom, opäť príde krátke déjá vu v podobe 35oC teploty. Transfer je transfer a tak ťaháme bez väčších prestávok na Janov.
Pred mestom Janov je veľká zápcha a mi štrikujeme medzi autami a snažíme sa čo najskôr dostať do prístavu na nalodenie. Prechádzame popod legendárne neslávnym diaľničným mostom cez špinavé uličky mesta do prístavu. Našťastie sme tu na čas a okamžite dostávame na motorku nálepku Barcelona a už sme na trajekte.
Kajuty nie sú najväčšie, no sú klimatizované a so sprchou. To je asi jediné, čo teraz potrebujeme.
Po železničnom kupé si opäť vyberám spanie na poschodovej posteli hore. Tu sme sa už rozdelili do dvoch kajút. Dvaja najviac chrápajúci sú sólo a mi traja ostatní spolu.
Sme hrozne hladní a reštauráciu na trajekte otvárajú až o 20-tej. Po dvoch pivách sa ako supy v dôchodkovom veku kymácame do reštiky. Tešíme sa na taliansku pizzu. No bohužiaľ zostalo len pri tom tešení. Ázijský personál na talianskej lodi plný Alžírčanov (loď z Barcelony pokračovala ďalej do marockého Tangeru) bola tou pravou ukážkou globalizácie ☹. Pizza bola len o jeden level lepšia ako tá slovenská, zo začiatku 90-tych rokov, keď pizzou nazývali jemne vytuningovaný langoš.
V pozadí hrala hudba orientu, až zrazu niekto tu hudbu dal hlasnejšie. A kde sa vzala, tu sa vzala, brušná tanečnica zavítala medzi hostí. Zvíjala sa takými pohybmi, že Jaro Slávik by už po 5s stlačil klaksón. Nevieme čo to malo znamenať, ale pripomínalo mi to prosebný tanec o permanentku do posilňovne. A ani vôbec neprišla medzi nás. Možno z našich pohľadov cítila, že sme na cestách len prvý deň a nie sme dostatočne „hladný“.