Milan Dzilsky: mototrip Albánsko, Čierna hora, Bosna a Hercegovina (2014)

od Milan Dzilsky

Cesta je naplánovaná na leto, predstava jasná – sucho, teplo, slnko a veľa moto-kilometrov. Pocit hlavy v helme láka rovnako ako zima snehuliaka. Vyrážame 9.8.2014.

Rozhodnutie na tento rok padlo, ide sa smer Albánsko. Niektorí v mojom okolí na destináciu reagujú rovnako ako pri prvom tripe do Rumunska. Pocit nebezpečia z niektorých krajín v nás stále pretrváva. Klasicky, zbytočne. Ideme nakoniec traja – veríme, že to bude chuťovečka

startCena „oceľového zadku“

Trasa je jasná, čo najrýchlejšie mať nepríjemnú prvú časť – dlhý presun cez krajinu nikdy nekončiacej kukurice – za sebou. Kupujeme dialničné známky a po M1 smer Budapešť a na juh na M5 smer Mohács. Odtiaľ cez chorvátsky Osijek bočnou cestou číslo 7. Je zjavné, že cenu o „oceľový zadok“ na maďarskej diaľnici sme si vyslúžili či poctivo odsedeli všetci traja. Je výhoda mať veľkú motorku, na diaľnici si často sadám na zadné sedadlo a cítim sa chvíľu ako spolujazdec. Už len ten autopilot chýba.

7-čkou sa dostávame na hraničný prechod s Bosnou a Hercegovinou pri Slavonski Samac. Cieľ je dostať sa za deň čo najbližšie k Sarajevu, t.j. okolo 750km. Bližší cieľ je však Zenica (640km), kde ma spolucestujúci kamaráta (Enesa) z práce. Chcú sa vidieť a aj my dvaja súhlasíme. Tých km „v zadku“ za deň vcelku cítiť. A motivácia a vidina večerného programu je jasná. Pivo, jedlo, posteľ. Po chvíli už riešime ubytovanie a plán na večer. Enes nám aktívne pomáha. Ubytovanie je opäť cestovanie v čase – Hotel Internacional, kde kvalita a cena nemajú veľa spoločného. Napriek tomu nie je čo riešiť, je to v centre, motorky parkujeme v podzemnej garáži. A vyrážame smer sprcha a mesto. Enes nás už čaká a je to super zážitok vytiahnuť nás do maličkej rodinnej a ani neviem či to nazvať reštaurácie. Proste 5 plastových stolov a stoličiek. Ale to jedlo je úchvatné, až časom som zistil, že som si to ani neodfotil. Lokálna kokta (niečo ako naša kofola) nás sprevádza odvtedy každú cestu po bývalej Juhoslávii.

S Enesom sme predebatovali celý konflikt počas rozdeľovania Juhoslávie a aj súčasný stav medzi rozvášnenými náboženskými skupinami. Stále totiž počuť o únose a vraždách v danej oblasti a to už je rok 2014. Je zaujímavé počúvať názor človeka, ktorý to zažil, prežil a stále tam žije.

DSC_0991 DSC_0994Trošku v roku 1984 a trošku aj v roku 10.000 pred n.l.?

Ráno sa zobúdzame celkom odpočinutí, napriek dlhšiemu večeru a pár pivám. Zažívame ďalšiu lekciu, ako to chodilo v hoteloch tenkrát dávno v časoch, ktoré už málokto pamätá. Čašník je pán a ak nemá zrovna čas, tak tie raňajky môžu a aj budú chvíľu trvať. Po dlhšom čase sa dostávame k objednávke. Káva a aj neskôr objednané presso je tragikomické, ale všetko zvládame s úsmevom. Nie sme žiadni prudiči a dovolenku si nenecháme kaziť, sme predsa nejakí loviči zážitkov. Jediné sučasné v tomto hoteli bol počítač cca z roku 1999 a platba kartou v termináli.

Sadáme na motorky a ideme smer Visoko, starobylé pyramídy o ktorých sa tvrdí, že sú staršie ako tie Egyptské. Ani nie za pol hodinu sme tam. Nájsť ich je trochu „motákovo“. Ale je to nad mestom presne tu. Nedostali sme sa až hore, keďže tam bol zákaz vjazdu a asi 32°C. A to šlapať v moto oblečení naozaj nie je žiadna sláva. Je to proste pekný kopec, zarastený za posledných 12.000 rokov. Výškou 220m predbehne asi o tretinu Cheopsovu pyramídu. V okolí sa našli aj ďalšie pyramídy. Napriek tomu tieto zistenia niektorí vedci stále popierajú.

DSC_0992 DSC_0993Sadáme na moto a velíme smer Sarajevo. Motorky nechávame na platenom parkovisku. V mojom prípade aj s menšou dušičkou, nakoľko sa kompletne prezliekame do civilu a moto-oblečenie nechávame na motorkách. Musím uznať, že to dopadlo dobre. Veci tam boli tak ako sme ich nechali, aj s helmami. Za 15 eur za tri motorky veľmi dobrý „deal“. Strávili sme v meste asi 3 hodiny.

Išli sme smer Gazi Husrev – Begiho Mešita. Bola to príjemná prechádzka s ešte príjemnejším obedom v starej časti Sarajeva. Zastavili sme sa aj pri moste, kde spáchali atentát na Františka Ferdinanta d´Este, čoho výsledkom bolo vypuknutie prvej svetovej vojny. Pekne sa v ňom prelína súčasnosť s minulosťou.

Toto mesto má pre mňa asi najväčšiu spomienku – cez prvé zimné olympijské hry, ktoré som ako dieťa vnímal. Zvláštne na mňa zapôsobilo umiestnenie štadiónu. Hneď vedľa cintorína, ako by tí športovci mali byť nejakými odpadlíkmi. Rozmýšľal som nad tým ísť pozrieť aj bobové dráhy, avšak videl som fotky na webe a vyzeralo to naozaj otrasne zanedbalo. Tak sme si ušetrili čas.

Sadli sme na motorky a smer Čiena Hora. Plán bol prejsť  hranicami a nájsť ubytovanie. Do Plužine to bolo asi 122 km, čo nie je žiadna tragédia. Predsa len sme za deň doteraz prešli len nejakých 75 km.

DSC_0996 DSC_0998 DSC_0999 DSC_1002 DSC_1007 DSC_1009 DSC_1010 DSC_1013 DSC_1015 DSC_1017Prejdenie hraníc bolo super. Spomenúť si na to, ako sme pred Schengenom cestovali. Dlhé rady, „usmiaty“ colníci a pasováci. Vzhľadom na to, že je už neskoro poobede, nie je to až taká tragédia. O 19.30 sme boli pri rieke Piva a za chvíľu aj pri Pivskom jazere. Začali sme teda hľadať ubytovanie, čo bola celkom čerešnička. Nakoniec sme našli obyčajnú izbietku s kúpelňou na chodbe. Ale pri cene 30 Eur za troch človek proste nerieši. Vybehli sme si dať večeru do Zvonovo a začali plánovať ďalší deň.

DSC_1022 DSC_1026Durmitor náš každodenný…

Ráno sme sa zobudili a pomaly vyrazili, nebolo ani 8.00. Chceli sme si dať raňajky niekde po ceste. Vybrali sme sa teda do Durmitoru. Odbočka vyzerá veľmi nedôveryhodne. Proste do takej diery či jaskyne, kde jedna časť vyzerá zasypano. DSC_1027 DSC_1028 DSC_1031 DSC_1033 DSC_1036 DSC_1037 DSC_1038 DSC_1040Ale tá trasa po ceste P14 neskôr je famózna. Najprv sa vyštveráte serpentínkami hore a potom sa ide po náhornej plošine. Ja som mal pocit takého Nórska, čo sa do krajiny a divokosti týka. Je to len 47 km, ale budete asi tiež často zastavovať. Na konci parku bola pekná reštaurácia, kde sme si dali neskoré raňajky resp. takú nejakú desiatu. Domáci pršut do žemle a kávu k tomu o 10,30.

DSC_1042Cez Žbaljak sme pokračovali k rieke Tare a mostu Durdevica. 365 metrov dlhý most postavený v rokoch 1938-1940 v čase juhoslávskeho kráľovstva. V čase keď ho stavali, to bola najväčšia betónová stavba pre účely automobilovej dopravy v Európe. Počas druhej svetovej vojny, čiže iba chvíľu po postavení lokálni partizáni vyhodili do vzduchu stredný oblúk, aby sťažili presun a postup talianskych vojsk. Počas vojny ho mali pod kontrolou práve talianske vojská. Opravili ho veľmi rýchlo po vojne, už v roku 1946. Miesto s pekným výhľadom aj na miestnu atrakciu Zip line ponad kaňon rieky Tary, v tom čase najdlhší na svete.

DSC_1045 DSC_1050Po tejto vyhliadke sme si dali smer Mojkovac s plánom skončiť až v Albánsku. Do Albánskeho Kopliku sme to mali asi 177 km a odhadované 3h jazdy. Asi v strede tejto trasy sme sa zastavili v Monastir Morača. Starý kláštor srbskej pravoslávnej cirkvi založený v roku 1252. Krásne upravené okolie. V súčasnosti je kláštor významnou čiernohorskou kultúrnou aj náboženskou pamiatkou. A okupovaná turistami počas celého roka.

DSC_1052 DSC_1053 DSC_1054A upravili sme kúsok trasu a spravili malú odbočku na Monastir Ostrog. Tento je kúsok mladšia stavba,  „iba“ zo 17 storočia. Je celý zasadený do skaly. Je pútnym miestom mnohých Srbov. Je tam v lete dosť „narváno“ a ľudia stoja v rade aby sa dostali dnu. My sme akurát chytili omšu. Dnu sme sa nedostali a ani nebolo šance sa tam v krátkom čase dostať. A to bolo 18,00 večer. Teplo a „narváno“. Išli sme teda konečne smer náš dnešný cieľ Koplik.

Bolo už večer keď sme dorazili do Kopliku a našli ubytovanie. Názov hotela určite nikomu nič hovoriť nebude nakoľko z neho vypadlo koncové Inn. Hotel Holiday. Po prejdení mestečka na motorkách bolo zjavné, že do mesta nemá význam ani ísť. Ubytovali sme sa a išli dole na večeru a už tradične na lokálne pivo. Ubytovanie bol z kategórie drahších, presne 50 Eur s raňajkami. Pekná izba s klimatizáciou, ktorú nám aj naplno predviedli.

Museli sme ju vypnúť, keďže sme nechceli umrznúť. To sme ešte netušili, že aj v hotelovej reštaurácii sa s ňou budú chcieť pochváliť. Niekedy je také to klasické bez klímy s ventilátorom vhodnejšie. Ráno sme sa totiž všetci zobudili „soplaví“ a kašlavý, nehovoriac o podráždených hrdlách. DSC_1061 DSC_1063Mesto Koplik na ubytovanie sme nevybrali náhodou, chceli sme byť čo najbližšie pri Národnom parku Teth. Už doma som plánoval, že doobeda spravíme Teth a potom je tam kúsok ešte jeden okruh.  Však to za deň stihneme.

Tak konečne Albánsko, dočkali sme sa a rovno krst ohňom

Ráno sme sa vybrali z mesta. Po pár zlých odbočeniach sme vonku. Smerujeme do Tethu, na prvý okruh dňa. 140 km (aktuálne už aj google maps prepočítava, že 5 hodín jazdy, pri planovaní v roku 2014  to dal na 1:45). Zjavne sa google poučil z našich dát z telefónu? V jednom z posledných mestečiek pod horami sme sa pre istotu zastavili a kúpili sme pár fľašiek s vodou. Tento krok sme nakoniec zhodnotili ako najlepší a osudový. Predsa len sme plánovali ísť na nejaké dve hodinky jazdy. Teplo bolo celý čas odkedy sme vyštartovali z domu a nechceli sme podceňovať pitný režim.

Prešli sme asi 41 km a dostali sme sa do bodu, kedy sme začali pochybovať. Podotýkam, že som si pozrel pár odporúčaní na túto trasu. Hovorím si, nič sa nedeje, len stavajú novú širšiu cestu, nakoľko sme práve prešli po asi 6 km rozbitej ceste. A naozaj tam boli stavebné mechanizmy, dokonca dole úplne nový asfalt.

DSC_1064 DSC_1066Tu sa začala sranda, bolo 11:00. A takýto sme mali odtiaľ výhľad.

DSC_1065Na túto zastávku sme sa dostali po 17 km a hodine aj niečo cesty. Tento úsek naozaj nebola pre nás sranda. Zjazdy po serpentínach dole, častokrát nie šotolina, ale hrubý hlboký štrk. Motorky v tom pekne lietali a my s nimi. Pár krát sme sa vyhýbali autám, raz a možno nie raz prebrzdili zákrutu a skončili spôsobom – zlezte dole z motoriek a poďte mi pomôcť ma vytlačiť (táto verzia už prešla radikálnym preštylizovaním). Motorka smerovala nosom dolu, v štrku a zo svahu a predo mnou už nebolo miesto kam ďalej a vytočiť sa už vôbec nie. Ani bočný stojan sa nedal použiť. No nemusím asi popisovať, že 300 kg „hovado“ (myslím motorku) sám človek hore nevytlačí, nehovoriac už o tom, aby človek súčasne držal balans, ručnú brzdu atď. Aj keď tak teraz uvažujem, možno by to Chuck Norris dal s prstom v nose.

DSC_1068 DSC_1069 DSC_1070

Ďalšia zastávka bola zlomová, povedali sme si, že už to neotočíme a nebudeme sa vracať. Určite už máme najhoršie za sebou a cesta ďalej už vyzerala len ako nejaký Dakarský špeciálik. Už po štarte sme došli na to, že sa musíme vrátiť a tá cesta, na ktorú sme sa pozerali nebola správna. Bola slepá, resp. museli by sme sa prebrodiť riekou na druhú stranu. Pohodlie neoklameš. Nikomu sa nechcelo riskovať a vykúpať sa v riadne studenej horskej riečke, napriek tomu, že vonku bolo 30°C. Pri odbočke na správnu cestu a smer som začal mať pocit akejsi tatranskej magistrály. Chodci a turisti oproti nám, zatiaľ žiadne auto. Po ďalšej hodine jazdy a prejdených 28 km sme došli k peknému mostíku a chlapcom čo si veselo skákali do tejto ľadovej vody.

DSC_1071 DSC_1075Brali sme to ako dobrý znak. Navodzoval pocit, že nie sme v úplnej „prdeli“ a žijú tu aj iní ľudia, nie len zblúdení motorkári. Každého, koho sme stretli, sme sa donekonečna pýtali jedinú otázku, či ideme správne na dedinu Kir. Všetci na nás kukali „jak puci“.  Až raz odpovedali inak ako zdvihnutými ramenami.

Po tomto prišla fakt kríza, dostali sme sa až sem. Celých 2300 metrov od mostu. Bod lámania psychických stavov. Každý sme to riešili inak. Až sem sme párkrát dvíhali Paťovu motorku. Pri väčších jamách ak chytil hlavný stojan, vypínalo mu motor = pád. Chalanom som fakt nezávidel. Ivo bez ABS schádzal dosť divoké úseky. Ako spojkovali každý výjazd nakoľko na 2 prevodovom stupni sa to naozaj nedalo (prvýkrát v živote a dúfam, že nie posledný som ocenil enduro prevodovku a krátku 1tku). V tomto bode sme mali za sebou z Kopliku 86 km a bolo 15:39 a asi 35°C. Okrem toho sme si pri pár zjazdoch zákrut radšej pomáhali pridržiavaním motoriek. Okrem nadupaných fit tyčiniek sme toho moc nenaobedovali (nebolo kde). Z tohto bodu sme to mali na najbližší asfalt 28,4 km, ale to sme naozaj vtedy netušili.

DSC_1077 DSC_1079Keď sme zbadali oproti idúce nákladné auto, to bolo dobré znamenie. Pritom nás napádalo či sa nedajú motorky naložiť na korbu a čo by nás to asi stálo dopraviť sa takto na najbližší asfalt. O nejakú chvíľu neskôr ma už napádali ešte lepšie zlepšováky/horšie veci. Napr. koľko môže stáť presun vrtuľníkom? To už asi hovorí samo za seba, v akom psychickom rozpoložení sme boli.

Aha náš Kir, skoro som zabudol. Po ďalších 13 km sme to naozaj našli. A bolo to tam, tri staré domčeky a jeden kostol. Z Kiru sme to už mali finálne len 13 km. Táto časť cesty sa už stala takým jemným zlepšením. Stretli sme veľké nákladné auto a aj auto s rehoľnými sestrami, ktoré sa s nami ledva ledva vyhli a myslím, že šuchli kamošovi kufor.

Záver tejto cesty bol famózny. Ukázalo sa, ako sa človeku dokáže skrátiť videnie a myslenie. Situácia, ktorá nastala, je ukážkou slepoty od únavy. Vidím pred sebou Iva, ktorý prešiel vcelku dlhú mláku cez celú šírku cesty a nedalo sa ju obísť. Myšlienkový pochod: už keď som prešiel tých 80 km, týchto 20 metrov musím dať a keď nie, však ma zdvihnú a vytiahnu. Mláku sme k spokojnosti všetci prešli, avšak stále som nechápal, prečo Ivo zastal a usmieva sa . Až keď som ho obehol, dal nohu dole z motorky, zaprel stojan o asfalt mi doplo. Koniec trápeniu sa. Ten asfalt na ktorom som akurát zastal, som vôbec ale vôbec nevidel. Po týchto 80 km som sa zjavne nevedel pozrieť ďalej ako 10 m pred motorku.

Na vysvetlenie situácie pár fotiek a stav lokálnej cesty a pridám aj pár videí. Pre nás, ktorý naozaj enduro nejazdia a už vôbec nie na veľkých motorkách, to bol pekný „záhul“. Doteraz sa na tom smejeme. Vtedy nám do smiechu nebolo ani náhodou 🙂

15685_10203666140487180_5530669856773019230_n 10367558_10203665992003468_2259516587712348615_n 10568874_10203666134607033_4465268481638652646_n 10603287_10203666134927041_4913847844169514351_n

Po asfalte sme uleteli 15 km do najbližšej reštaurácie rýchlosťou svetla. Aspoň sme to tak vnímali po predošlých kilometroch. Dali si večeru a smiali sa sami sebe.

Večer sme sa ubytovali okolo 21:00 v Bar Restorant Hotel Marina (50 Eur), a začali plánovať okruh na poobedie a jeho presun na zajtrajší deň, predsa len sme flexibilní cestovatelia 🙂

DSC_1080 DSC_1081 DSC_1082Albánsko, krst ohňom 2 alias upečený zaživa v helme

Raňajky začali pekne, lokálny syr, domáci džem, plynule anglicky rozprávajúci majiteľ a čašník v jednom.

DSC_1083Vydali sme sa teda na plánovanú trasu, pekný okruh okolo jazera Drini späť k horám k Fierze . Nejaký maník to vraj z Tethu prešiel krížom cez hory. Po predošlom dni nám ani len nenapadlo to skúšať. Príjemná cesta, pekné výhľady na hory, kopce a jazero. Avšak ukrutne teplo.

Obed sme si dali v hoteli Alpin. Čo nás zaskočilo bola malá súkromná ZOO majiteľa. Medvede v počte dva ks, srnky a mnoho vecí, čo ešte sme si nevšimli. A neskôr sme šli okolo Albánskej Hoover Dam.

DSC_1084 DSC_1088 DSC_1093 DSC_1094 DSC_1095 DSC_1097 DSC_1100 DSC_1101Cesty boli vcelku slušné, trochu poplátané, ale po šotolinovo-kamennom zážitku to bol fantastický pocit jazdiť po takejto krásnej ceste. Okolo 1-2 hodiny poobede začalo byť neznesiteľne teplo. O 14:23 vystúpala teplota na 38°C Tu už nepomáhalo si ani bundu rozopnúť a postaviť sa do stupačiek. Nebolo sa ako chladiť. Často sme stáli, hľadali tiene. V krajine bez stromov to bol vcelku zázrak a skoro pri každom sme zastali a pili a pili a pili. Tentokrát vodu. Ale boli sme ekologický, cik pauzy sa nekonali. Obličky vodu videli asi až večer keď sa schladilo na prijateľných 28-30°C.

DSC_1103 DSC_1104 DSC_1106Keď sme obišli celé jazero do Kukesu bolo už kúsok pred 6tou. A tak sme to strihli diaľnicou priamo až do prímorského Lezhe.

Pripojenie sa na dialnicu malo príchuť kravy. Prečo kravy? Predstavte si situáciu, že v helme počujete od spolujazdca hlášku „pozor kravy, na dialnici“. Naozaj Vám v prvom momente nezapne, že sa máte vyhýbať naozajstným kravám. Však ste na diaľnici, čo by tam robili? Proste si ju križovali.

Začali sme hľadať ubytovanie. Hlavná sezóna, kto by očakával, že to bude ľahké? Nakoniec sme našli priamo na pláži. Šípky ukazovali smerom, kde sme neverili, že ešte niečo môže byť postavené. Rozbitá prístupová cesta, ale autá tam chodili. Útočiaci psi neboli nič príjemné. Ale ubytovanie bolo nakoniec veľmi fajn, v hoteli či penzióne Brilant. Výborná večera a zaslúžený oddych. Kúpanie sa v mori (tí čo ma poznajú vedia, že to nerobím často a bolo to príjemné,more bolo naozaj teplé a mokré)

DSC_1107 DSC_1108 DSC_1109 DSC_1110Aj lenivosť a únava je súčasťou našich tripov

Ráno sa nám nikomu moc nechcelo na motorky. Tie dva predošlé dni boli dosť únavné. Štartovali sme snáď až okolo 11:00. Vedeli sme, že treba pomaly otáčať smer domov. Na Tiranu ani iné časti Albánska už času nebolo. Vydali sme sa na trasu smerom späť.

Najbližší plán bolo zastaviť večer niekde v Kotorskej zátoke. Ale nechceli sme ísť ani moc rovno, ani moc po pobreží. Po ceste sme pozreli Sveti Stefan, malú dedinku ktorá leží na ostrovčeku spojeného s pevninou iba malým piesočným valom, na ktorom je vybudovaná cesta. Meno dostala podľa kostola, ktorý leží na najvyššom mieste ostrova. A v 60tych rokoch sa stala najvyhľadávanejším a najluxusnejším miestom na dovolenky.

DSC_1116V Budve sme sa vybrali doľava, smer vnútrozemie. Chceli sme to prejsť cez Národný park Lovcen a tak sme to dali na Cetinje. Hlavne do Kotoru sme chceli prísť tými šialenými serpentínami nad ním. Výhľady sú naozaj pekné, z každého miesta na ceste. Do Kotoru sme vchádzali akurát pri schádzajúcom slnku, až sa to ťažko fotilo.

DSC_1118 DSC_1124 DSC_1125 DSC_1126 DSC_1128

Ubytovanie sme našli v malom apartmánovom domčeku, s pani majiteľkou, ktorá mala nejaké spojenie s SK/CZ. Ráno nám domáca sama od seba ponúkla kávu a čaj 🙂 Ale opäť sa hlavná sezóna odzrkadlila na dlhšom večernom hľadaní. Ubytovanie bolo na skok od mora. Nebol problém sa v prípade chuti a zájmu aj okúpať. Večera v peknom prostredí reštaurácie Stari Mlini. Pre motorkára určite zbytočne romantické miesto 🙂 ale iné sme nenašli.

DSC_1130 DSC_1131 DSC_1132Durmitor náš každodenný aj na ceste späť a na konci pekná sprcha

Na druhý deň sme sa zhodli, že bude zaujímavé prejsť Durmitor ešte raz. Ale v opačnom smere. A tak vznikla takáto trasa, ktorú sme nakoniec prešli. Nad Risanom sme si to strihli na čo najkľukatejšiu možnú cestu. Bola to naozaj zábava. Miestami skoky ako blázon, niekedy spadnutá jedna strana cesty úplne. Prípadne rastúce kríky a stromčeky z cesty. Autom naozaj neprejazdné. Verím, že to je kombináciou vojny, nakoľko tam boli staré neobývané domy a aj postavenou novou cestou s tunelmi, ktorá mesto spravila prejazdnejším. Motkali sme sa tými cestičkami čo to dalo. Až sme chytili smer Nikšič, mesto okolo ktorého sme už išli. Pred ním je veľmi pekný výhľad na Slansko jezero.

DSC_1135 DSC_1136Na obed sme sa zastavili až pred Durmitorom, v malom salaši Jatar. Ktorý je 300-400 m od hlavnej cesty. Ale veľmi príjemná kuchyňa. Pozor na kľučku na WC, skoro som sa tam vymkol 🙂

DSC_1138 DSC_1139Durmitor sme prechádzali okolo 13:00 a bola to veľmi príjemná jazda. Hlavne preto, že sme vedeli čo čakať. Viac sme si to užívali, aj keď hrozil dážď a dávali sme nakoniec aj „nepremoky“.

DSC_1140 DSC_1141Po prejdení Durmitoru sme sa vrátili k jazeru Piva a videli ho aj za dňa.

DSC_1143 DSC_1144Prišli sme k prechodu hraníc. V piatok poobede a takto to vyzeralo. Teplo, ale celkom sa to hýbalo. Spomínate si na takéto rady?  Nám to opäť osviežilo spomienky. Priznám sa, že kontroly boli umravnené a častokrát len formalita. Vzhľadom na to, že bol piatok a išli sme trasou, ktorú sme videli, skôr sme valili späť. Ideálny plán bolo skončiť niekde pred/pri Belehrade a odtiaľ už „na šupu“ domov.

DSC_1147Skončili sme teda niekde tu. Aj keď nedobrovoľne. Prechod hraníc medzi Bosnou a Hercegovinou a Srbskom sme si pomaly ani nevšimli. Išli sme cez prechod Vardiste. Pri snahe dostať sa čo najbližšie k Belehradu sme intenzívne začali sledovať mraky nad nami a ich pohyb. Hovorím chalanom, to nás nedobehne. To som však naozaj nemal hovoriť. Dobehlo nás to rýchlejšie ako by si ktokoľvek pomyslel. Nie však obyčajný dážď, ale rovno smršť. Takú dávku vody som už dávno nezažil. Kým sme sa otočili a vrátili k ubytovaniu, ktoré sme videli kúsok späť a už o ňom uvažovali, boli sme kompletne mokrý. Zaparkovali sme pod prístreškom, z ktorého si počasie spravilo vodopád. Odkvapy síce neboli osadené, ale aj tak by tú vodu nestíhali pobrať. Prešli sme vodopádom pod prístrešok. Do rána sme vyschli a mohli ísť ďalej.

DSC_1148 DSC_1149 DSC_1150 DSC_1151Cena „oceľového zadku 2“

Ideálne sme mali pred sebou posledný deň. Netušili sme aké budú cesty a nechali sme si jeden rezervný deň na návrat (nedeľu). Domov sme to mali v ideálnom prípade 750 km s malou plánovanou zastávkou v Belehrade, ktorý bol 200 km pred nami. Tam sme sa len prešli, dali si „obed“ na McDonalde, nič nefotili, myšlienkami sme už boli doma. Potom však prišli 3 mini komplikácie. Prvý problémik bol, že mi dochádzal benzín a na pumpe, ktorá bola prvá na rane nemali benzín. A to teda nebola žiadna stratená či zablúdená pumpa. Normálna diaľničná na hlavnej trase do Maďarska. A ďalšia bola až o 50 km, takže sme kúsok spomalili 🙂 pre istotu. Druhý šok nastal 4 km pred prechodom s Maďarskom. Zápcha na diaľnici spôsobená hraničnou kontrolou a presunom dovolenky chtivých občanov. Nastala už pred odbočkou na MOL pumpu. Vonku klasika 32-34°C. Akonáhle človek zastaví, je okamžite teleportovaný do virtuálnej sauny. Po úspešnom natankovaní a stlačení adrenalínu na bežnú úroveň sme sa začali predierať vpred. Videli sme to na nejakú tu hodinu. Skúsenosť domácich a ich odhad 3-4 hodiny. Tak sme sa to pustili cez odstavný pruh, v záujme nášho zdravia, sa trocha predbehnúť. Sranda bola sa vôbec vymotať z pumpy. Pred samotnou hranicou sme zbadali, že to trochu organizujú policajti. Prvý stres bol, či nás nezvozia pod čiernu zem za drzosť. Opak bol pravdou, pustili nás dopredu a ukázali ku ktorej kontrole máme prejsť, aby sme sa neuvarili. Prešli sme to všeho všudy za 30 minút. Sympatická policajtka nechcela ani, aby sme si kuklu pod helmou dali dole, colník len mávol rukou a už sme boli vybavení.

DSC_1154 DSC_1155Posledná drzovka už bola len pred Budapešťou na M5, kde bola búračka, zápcha slabých 22 km, ktoré sme si decentne odcestovali po odstavnom pruhu, samozrejme kedykoľvek sa uhnúť prípadným záchranným vozidlám, ktoré by mohli eventuálne prichádzať zo zadu.

16.8.2014 večer okolo 21,30 som to zapichol šťastne doma. Trip začal cenou o „oceľový zadok“ a aj skončil.  V tom čase som nerobil dôslednú štatistiku km a nákladov. Jediné čo viem presne, že sme prejedli a prespali 240 Eur za celý trip. Prešli sme cca 3280 km za 8 dní.

Fotografie boli nasnímané smartfónom Sony Xperia Z1 Compact.

Prečítaj si tiež