Milan Dzilsky: Mototrip 2015 – 10 dní, 11 krajín, 4 000km

od Milan Dzilsky

Plánovanie začalo klasicky už koncom moto tripu v roku 2014, keď sme stihli prejsť len severo-západ albánska a bolo jasné, že sa treba pozrieť aj na zbytok krajiny. Zdrojom inšpirácie bol primárne motoride.sk a už prejdené cesty a trasy inými motorkármi. Ale ako to celé zrealizovať v tak obmedzenom čase a stihnúť čo najviac? To bola otázka, keďže 14-20 dní dovolenky z práce a ešte viacej od rodiny bolo z kategórie sci-fi.

DSC_1715 DSC_1718

Google náš všemocný napomohol aj tu a objavil som možnosť presunu autovlakom z Villachu do Edirne na turecko-bulharsko-gréckych hraniciach. Turecko-nemecká spoločnosť spasila naše zadky a ušetrila nám 1400 km presunu a 14 hodín čistej jazdy (silne teoreticky iba 14 hodín). Zobrali sme one-way-ticket a celé sa to mohlo začať. Odchod 29.4.2015 večer sa blížil a tak sme sa okolo obeda stretli u mňa doma a vyrazili.

DSC_1721 DSC_1720

Po prvých 380 km sme dorazili na stanicu do Villachu, naložili motorky a ja som tak objavil čaro cestovania v spacích vozňoch z čias pred ’89, aktuálne prenajatých od slovinských železníc. Ja ako rodený Bratislavčan, bez predošlých skúseností podobného typu cestovania musím povedať, že to bol veľký zážitok.

DSC_1723

Bolo vcelku dobré, že sme išli len traja, keďže som si nie istý, ako by sme sa 6 motorkári „narvali“ do kupé pre 6 ľudí. Na vysvetlenie pridávam fotku po vyzlečení sa do civilu. Trošku stresu pri tom ako chalani zbehli ešte nakúpiť nejaký proviant na cestu a pritom sa vlak začal radiť na iné koľaje. A ja som mal chvíľu pocit, či to celé ide podľa časového plánu a či nakoniec nepôjdem sám s troma motorkami 🙂 Ale samozrejme, že sa všetko dobre skončilo a stihli to. Mohla sa začať cesta noc-deň-noc a s ňou plánovaných 31 hodín vo vlaku.

Časť Prvá – Zahrievací deň – zahriatie, ako sa patrí

Z plánovaných sa stalo vďaka nekonečným prechodom cez rôzne colnice a pasové kontroly, ktoré trvali zjavne dlhšie ako v pláne, výsledných 37 hodín vo vlaku. A teraz už šup ho vyložiť si motorky. Ako sme zistili cestou, neboli sme jediní šikovní a praktickí motorkári pri plánovaní tripu vlakom do Turecka.

Dajte si pozor na povolenia na jazdu s vašou firemnou motorkou. Turci si veľmi potrpia na správnosť prehlásení. Zažili sme to na vlastnej koži a zabralo nám to dobré dve hodinky v colnom priestore. Chvíľami sme sa naozaj nepotili z tepla, ale zo stresu. Nakoniec sme sa dočkali našich prvých dovolenkovo-tureckých raňajok, čo na tom, že už bol obed. Najesť sa pri Selimovej mešite z roku 1575, ktorá má najvyššie minarety v Turecku, bolo veľmi príjemné.

DSC_1727 DSC_1725 DSC_1724

V Turecku sme však mali jediný cieľ cesty a to stanica „železnična“, mesto Edirne a odtiaľ rýchlo smer grécke Chalkidiki. Čakalo nás niečo cez 300 km po nie práve najzáživnejšej ceste. Zub času a ekonomická kríza tu zanechali zaprášené pumpy so starým tovarom a mapami, ktoré by boli hodné snáď už aj pobytu v antikvariáte. Po 250 km pri Chrysoupolise sme sa začali už diaľnicou nudiť a po pravej strane sme zbadali pár kopcov. Nedalo nám to, blinker a šup kuknúť aj mimo hlavnej trasy. Spravili sme si zaujímavý náhodný okruh smer Nikites. Našli sme pekný kameňolom, pozamýšľali sa nad kusmi kameňov o veľkosti tých z ktorých sú stavané hrady a išli späť na trasu smer Chalkidiki. Príjemné spestrenie si „obyčajného“ presunu.

DSC_1733

Zapichli sme to na noc v mestečku Stavros, v hoteli s inšpiratívnym názvom Electra. Príjemné grécke pohostenie na večeru s lokálnym vínom na promenáde pred sezónou je ako „MasterCard, na nezaplatenie“.

Časť Grécko – na jeden nádych (skoro)

Ráno sme sa vybrali smer Kalamitsi beach. Cesta ktorou sa ide, je famózna, príjemná.Plná pekných zákrut, výhľadov. Hlad sme zahnali vo veľmi príjemnom prostredí priamo na Kalamatsi beach. Prešli sme celý stredný „prst“ Chalkidík a spravili na ňom celý okruh. Naozaj to stojí za to. Smer Thessaloniki alias Solún. Pekné mesto, ani nebadať, že je tu nejaká kríza. Predsa sme tam boli práve v „horúcich“ ekonomických časoch. Platba na pumpách a iných miestach iba v hotovosti 🙂

DSC_1815 DSC_1737 DSC_1739 DSC_1738

Ľudia sediac na kávičkách a v reštauráciách, akoby sa ani nechumelilo. Po pozretí Bielej veže, nejakej tej zmrzline a prechádzke sme si povedali, že Olymp volá a vydali sa cez smer Meteory, kde sme mali v pláne prespať. Prešiel som si takým malým cestovaním v čase. Išli sme z Thessalonik smerom na Paraliu, kde som si v roku 1996 odžil veľmi príjemných 7 týždňov práce v kempe pre jednu slovenskú CK. Zrazu však vidím inú krajinu – zo starej cesty kde nik nedodržiaval rýchlosť, je tu teraz namaľovaná diaľnica. Vyzerá však, ako keby sme si ju prenajali len pre seba. Nedá nám a skúšame koľko plne naložené motorky dokážu uháňať… a dokážu naozaj dosť 🙂 Rýchlo spomaľujeme endorfíny z rýchlosti (predsa len, už sme rodičia), ale neviditeľné úsmevy schované v helmách zostávajú až do večera. Pri výhľadoch na „staré miesta a časy“ ma chytá kus nostalgie. Prejsť si túto trasu je veľmi pekné. Človek si naozaj dobre zajazdí.

DSC_1748 DSC_1747 DSC_1749 DSC_1750 DSC_1754

Výhľad na tento zasnežený vrch ma fascinoval celé leto 1996 z pláže kde sme sa piekli v 40- až 50-stupňových teplotách.

Do Meteory (presnejšie do mesta Kalabaka)sme dorazili dosť neskoro, predsa len to za deň bolo niečo cez 500 km. A to je na deň cestovanie bez zastávok dosť. Ale videli sme toho tiež dosť. V podstate sme prešli viac ako polovicu našej gréckej trasy. A privítanie bolo úžasné. Najprv sme nevedeli nájsť voľný hotel, čo nebolo o 21:30 práve povzbudivé. Neviem koľký pokus to bol, keď sme našli jednu izbu (Hotel Kosta Famissi), kde nám dotrepali jednu rozkladaciu posteľ a tým z izby spravili trojku. Zážitok. Po ubytovaní a započutí riadneho ruchu vonku, sme otvorili balkón – výhľad na procesiu z vrchu bol príjemný a zaujímavý. Hlavne som sa s nikým nemusel tlačiť na ulici. Počkali sme si, kým prešli a išli sme hľadať miesto, kde zaženieme hlad. Je úplne jasné, že to bol gyros s pivom, však sme v grécku, tak snáď nebudeme jesť halušky. Po večery sa delíme, Ivo ide spať a ja s Kubom šup ešte par pív/vín. Pomohli stráviť tie zážitky a pomohli k lepšiemu spánku 🙂 Poučenie z tohto dňa je jasné – Meteora/Kalabaka nemá out of season time.

DSC_1758 DSC_1759 DSC_1760

Časť Ráno – ako z rozprávky alebo čo nevidíš v noci, uvidíš ráno

Pred tými 17 rokmi sa mi nepodarilo dostať sa z kempu nikam okrem Atén. Na Olymp a Meteory som sa naozaj tešil. O to viac som bol ráno prekvapený, keď som sa rozhľadel naokolo. Prekonalo to všetky moje očakávania. Bolo to veľkolepejšie, ako som si predstavoval. Jediný dojem, ktorý kazil atmosféru, boli tie tony turistov a autobusov, ktoré naozaj vedeli zapchať cestu na povel. Na druhej strane to vyrovnal feši na motorke so psom v „zadnom“ kufri.

DSC_1763 DSC_1770 DSC_1774 DSC_1783 DSC_1782

Časť GrExit – cestou do Albánska

Po okruhu kláštormi Meteory sa pomaly vydávame smer Albánsko, hľadáme čo najkľukatejšie cesty a klasika abage highways. Smer Ioannina. Obed v mestečku na jazere. Pár fotiek, a debata nad mapou.

Smer je jasný – južné Albánsko a „zázrak“ Modré oko. Je zaujímavé vidieť z ničoho nič vyvierajúcu rieku. Výdatnosť aj 8,8 m3 za sekundu z hĺbky cez 50 m.

DSC_1785 DSC_1789 DSC_1795

Albánsko je podceňovaná krajina. Má toho strašne veľa čo ponúknuť. Čo do služieb, miest k videniu alebo zážitkov. My sme sa sem po roku vrátili. Po trase, ktorú sme minulý rok absolvovali na severe, bolo viac ako jasné, že sem sa treba vrátiť. A to stále nemáme za sebou Tiranu a stred Albánska. Po modrom oku sme sa vybrali do Butrintu, opevnenia a do prístavu veľkého významu, ktorého príbeh sa začal písať už okolo 4. storočia pred n.l. Je to pekne upravený národný park. Prejsť sa tu je niečo podobné, ako sa prechádzať v Ríme okolo Forum Romanum alebo v Aténach po akropole, prípadne po Pompejach pod Vezuvom.

Je pre mňa až ťažko uveriteľné, čo už v tých časoch vedeli postaviť. Nehovoriac o aquaduktoch, ktorými dopravovali vodu do opevnení. Mesto bohužiaľ postihlo zemetrasenie v 12. storočí a neskôr aj vpád Benátčanov či epidémie. Ktovie, ako by to vyzeralo dnes – nebyť zemetrasenia, ktoré začalo skazu. Odkrývať ho začali opäť až v roku 1920. Je to miesto zaradené do zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

DSC_1799 DSC_1806 DSC_1800

Večer sme to zapichli v meste Sarande na juhu. Príjemné mestečko s promenádou, nočným životom a reštauráciami. My sme sa rozhodli pre reštauráciu Gostivari priamo v strede promenády. Aspoň sme mohli výdatnú večeru s domácim vínkom cestou na hotel rozchodiť. Cena hotela s honosným názvom Royal Saranda pre troch a motorkami, pod kamerami a ostrahou, s výhľadom na more a raňajkami za 30 Eur je naozaj rozumný deal.

DSC_1808 DSC_1810

Na druhý deň ráno nás čakal pekný výhľad na pokľudné ranné more, kávička, raňajky, pobaliť a šup ho na cestu. Čakal nás úsek, ktorý bol odporúčaný na niekoľkých stránkach, cesta značená ako SH8. Smer Vlore na sever popri pobreží. Až po Vlore to boli pekné výhľady na pláže, kde sa „pásli“ rôzne stáda (aspoň vieme ako sa využívajú pláže mimo sezóny). Na jednej takej sme stretli šialeného psa, ktorý sa motoriek „nebál“ a snažil sa nás dostať.

DSC_1813 DSC_1817 DSC_1821 DSC_1819 DSC_1827 DSC_1828

Potom nasledovalo asi pár zbytočných kilometrov, ktoré boli obeťou našej neznalosti a nedostatku informácií. My sme to zvalili v neposlednom rade aj na nedobudované cesty cez Albánske pohorie okolo Gjirokastra. Mali sme v pláne skončiť ten deň ešte v mestečku Gjirokaster a pozrieť si opevnenie tohto kamenného mesta. Stúpanie k pevnosti je naozaj zaberák. A dalo sa ísť vraj aj vyššie do hôr, avšak po asi 30-minútovom stúpaní sme stratili záujem a dôveru v samých seba a správny smer.

DSC_1836 DSC_1829 DSC_1830 DSC_1832 DSC_1835

Po tomto cestovaní v čase sme si dali prestávku na prenocovanie v Permetti. Veľa ubytovania na výber teda nebolo, tak sme si vybrali hotel na námestí s lokálnym názvom hotel Permeti. Dobrá rada nad zlato od lokálnych „neplaťte viac ako 40 Eur za noc za izbu“ bola dobrá. Ako klasický obchodníci skúšali podstatne vyššie ceny, ale po oznámení, že viac ako 40 Eur nedáme, sme sa rýchlo dohodli. Zjavne pochopili, že v Albánsku nespíme prvý krát, respektíve nie sme neinformovaní o lokálnych pomeroch.

Časť Albánsko – cesta strojom času, tenkrát po druhé

Ďalšiu zastávku po Permetti v okolí, tentokrát v časostroji okolo konca 19. storočia, kedy sme sa zastavili okúpať sa v termálnych prameňoch v kúpalisku vybudovanom anglickými vojakmi. Je zázračné, že vedľa tečie ľadovo studená voda z hôr a my sa kúpeme v krásne teplom prírodnom bazéniku. Bez týrania priznávam, ja som tomu kúpaniu moc neublížil. Predsa som z tých praktickejších ľudí, ktorý sa zbytočne počas dňa nekúpu. Však prečo aj, aby som sa zase neskôr musel vysušiť? Uznajte 🙂 Vybrali sme sa smer Macedónsko a Ohridské jazero. Po ceste SH75 smerom na Korce, po peknej náhornej planine/platni vo výške  okolo 1000 m.n.m.

DSC_1844 DSC_1842 DSC_1854 DSC_1855 DSC_1853DSC_1857 DSC_1858

Množstvo zákrut, na striedavo viac či menej kvalitnom asfalte (cestnom ementále, za ktorý by sa ani francúzsky výrobca syru nemusel hanbiť) sme to strihli až na hranice. Prechod hraníc je zvyčajne rýchly a bezproblémový (pokiaľ teda motorka nie je firemná a vy práve nemáte pri sebe prehlásenie od konateľa firmy, že ju môžete šoférovať – ale to je iný príbeh). Z Korce smer Stenje, nakoľko táto cesta sa mi zdala podľa mapy krajšia a hlavne na Macedónskej strane nás čakal prechod miestnych kopčekov, čo je krajšie ako roviny popri jazere. Rozhodnutie dopadlo dobre a cesta bola príjemná, miestami famózna, pokiaľ nám klesajúce slnko nezačalo svietiť do očí. Nepomáhali ani slnečné clony a tak sme si museli dávať extra pozor. Cesta užšia, v lesíku a pololesíku, potom niekoľko zákrut a nakoniec klesanie k Ohridskému jazeru.

DSC_1864 DSC_1865 DSC_1867

Cieľ bol jednoduchý – doraziť do mesta Ohrid bez tlačenia motorky, keďže posledných 50 km som už „spravil na rezervu“ a priznám sa, miestami som sa bál viacej pridať 🙂 Vydalo to len tak-tak, a po natankovaní začalo opäť hľadanie ubytovania na promenáde.

Vyskúšali sme prvýkrát lokálneho predchodcu Airbnb či booking.com – domáci stojaci na križovatkách odchytávajúci turistov v autách či na motorkách. Naháňajúci a prenasledujúci vás pešo, na bicykloch alebo motorkách. Nehovoriac o bezmála-bitke o klienta medzi sebou. Nakoniec sme zobrali apartmán Jovan (alias byt v bytovke – novostavbe), s parkovaním v podzemných garážach a s raňajkami, ktoré nám domáci ráno doniesol na byt – za 33 eur. Nemohla chýbať večera v miestnej reštaurácií s neskorším drinkom (pivom a vínom).

Časť Macedónsko – kade ďalej… do Kosova?

Ráno sme sa „vysomárili“ z mesta a pokračovali macedónskom smerom na Debar, Trebishte, Tetovo, smer Kosovo.
Pozreli sme si cestou Skopje, ktoré bolo aktuálne v centre ako po bombardovaní (kvôli novej  výstavbe v centre). Vo mne mesto zanechalo veľmi rozporuplné pocity. No bolo aj zopár debát s kamarátmi, ktorí si Skopje zamilovali. Ja zatiaľ nie, ale nelámem nad ním úplne palicu, možno si raz inokedy názor napravím.

DSC_1872 DSC_1873 DSC_1874 DSC_1876 DSC_1877 DSC_1878 DSC_1880 DSC_1881 DSC_1882 DSC_1875

Kosovo nás troch lákalo. Ale netušili sme, ako to tam chodí. Mali sme len pár rôznych príbehov o tom, kade vojdeš, tade vyjdeš – inak sa späť do Srbska nedostanete.

Na hraniciach (prechod Hani i Elezit) nastal prvý šok. Zelená karta, ktorú máme, neplatí. Ak chcete ísť do Kosova, musíte si kúpiť najkratšie poistenie na 14 dní (napriek tomu, že budete dva dni) za 15 Eur. Dosť nás to rozohnilo a chceli sme to stočiť naspäť, ohrdnutí a urazení sa vrátiť. Našťastie nebola žiadna rozumná cesta a všetko, čo pripadalo do úvahy, by bola zbytočná oštara a okľuka. Tak sme zaplatili „výpalné“ a prešli.

Už hneď za hranicami sme zažili naopak prvý pozitívny zážitok. Domáci pri našom obligatórnom nákupe vody v obchode prišli „okuknúť“ motorky. Pri našich olepených kufroch začali hľadať nálepku Kosovo. Keďže našli len srbskú a v „shope“ nemali albánsku, ktorú sme si naozaj chceli kúpiť, sadli do auta a povedali nám, nech počkáme. Keď sa vrátili, mali v rukách 3 nálepky. Pri našej ponuke, že si môžu vybrať miesto, kam si ju mám nalepiť, ma neprekvapilo, keď chceli prekryť srbskú 🙂 Prekvapenie však prišlo, keď nechceli ani euro za nálepky. Že sú radi a hrdí, že ich budeme ďalej nosiť.

Dali sme sa smer Pristine, napriek môjmu chýbajúcemu nadšeniu ma chalani ľahko prehlasovali pomerom 2:1 a tak som sa podrobil väčšine. Zistili sme, že tam naozaj nie je dôvod ísť. Rýchla otočka smer Prizren. Dali sme to teda nemotorkárskou skratkou alias  diaľnicou, nakoľko bolo dosť neskoro a chceli sme sa ubytovať čo najskôr. Už sa totiž začalo stmievať.

Prizren. Pekné historické mesto, milí ľudia. Pozreli sme staré mesto. Ubytovali sme sa na okraji starého mesta, s motorkami pekne zaparkovanými pri hoteli Venisi. Prešli sme sa po meste, pozreli mešitu Sinan Paša. Večer sme pokecali s lokálnymi o živote a oddelení sa od Srbska, ako fungujú či cestujú cez hranice. Množstvo KFOR vojakov všade na cestách niekedy viac pripomínalo vojenských turistov ako vojakov v službe. Na druhej strane, ich odchodom z regiónu by sa asi spustila lokálna vojna a horkokrvné vášne lokálnych. Pre mňa to bola inak v Prizreni zatiaľ najlepšia a najchutnejšia večera. To bol aj jeden z dôvodov, prečo sme tam išli aj na raňajky.:) Dopĺňam aj jednu fotku lokálneho tuningu bicykla, ktorý môže aj Sagan závidieť.

DSC_1885 DSC_1886 DSC_1883

Časť Kosovo – niekedy treba mať aj kus šťastia na cestách

Vydali sme sa cestou smer Gjakova (po R107) a ďalej smer Desan. Cesta sa nám však zdala príliš rovná a nudná, tak sme si to spestrili paralelnou R109. Nebol to dobrý výber. Okrem výborného kebabu, na ktorý sme sa zastavili na obed, sme pravdepodobne svojou prítomnosťou prispeli k nehode. Oproti idúce auto sa zjavne zahľadelo na troch motorkárov a vodič si nevšimol auto, ktoré pri odbáčaní do ľava z nášho smeru križovalo jeho cestu. A vcelku slušne to do seba nabúrali. Minulo nás to o chlp. Dosť nás na chvíľu zamrazilo, keďže o pár sekúnd skôr…

Začali sme sa pozerať stále častejšie smer obloha, kde sa začali tvoriť mraky, ktoré sa držali na kopcoch národného parku Proklatije. Niekde pred Peja sme sa začali aktívne zaoberať myšlienkou, či sa dať do „teletubbies“, teda nepremokavých súprav. Čakala nás ešte príjemná cesta smerom na Rozaje v Čiernej hore po R106. Prišli sme na hraničný prechod a tam sa spustila prietrž. Za chvíľu bola cesta ako riadny potok. Pod strieškou colníkov sme sa začali prezliekať. Nemusím asi ani písať, že „fešákom“ sa to teda veľmi nepáčilo. Stáli sme tam a čakali, kým neprejde to najhoršie – niečo okolo 40 minút. Fotili sme sa tam a točili si tú prietrž. Počasie, do ktorého by ste ani psa nevyhnali. Zjavne sa nad nami zľutovali.

Vcelku zábava vidieť na teplomery údaj 4°C. Čiernu horu sme išli v podstate známymi cestami, keďže sme si podobnú trasu, len kúsok pozmenenú, dali v roku 2014. Smer Mojkovac, ďalej most nad riekou Tara pri Durjevici, kde sme si dali opäť obed s pekným výhľadom na miestnu atrakciu (ZIP line ponad kaňonom rieky Tary, v tom čase najdlhší na svete). Kaňon je najhlbší v Európe a druhý najhlbší na svete, hlboký je až 1300 m.

Plán cesty bol jasný, pokračovať cez Durmitor a zopakovať si ho už tretíkrát za menej ako 12 mesiacov. Zavelili sme smer Žabljak a odtiaľ na Durmitor a za ním popri Pivskom jazere smer Bosna a Hercegovina. V podstate to bola už cesta späť. Veľmi sme nemali v pláne sa zdržovať.  Durmitor uzavretý, vraj tam je stále sneh. Nevadí, skúsili sme to predsa len dať. A takto to dopadlo asi 5 km za odbočkou z hlavnej cesty za Žabljakom. A tie oblaky hore naozaj vyzerali ako snehové. Chalani si to moc nechceli pripustiť, boli silne namotivovaní opäť ním prejsť.

DSC_1893 DSC_1897 DSC_1896 DSC_1895

Tak sme sa vrátili, na hlavnú cestu smer Nikšič, cez Šavnik. Aj tak to bola super cesta a pekné zasnežené výhľady.

Za Nikšičom smer Trebinje po M6. Mne to však stále nedalo a v duchu som si hovoril, načo robiť takú obchádzku smerom do Mostaru a nezobrať to kúsok krížom. Aj GPS mi dávalo info, že sa dá ísť kratšie. Pri Vilusi, tesne pred hranicami, som chalanov ukecal, aby sme to „strihli“ doprava.

Vonku sa začalo stmievať a vedeli sme, že tma a neznáma cesta bude trochu „o hubu“. A aj bolo, aj keď to nebolo nič strašné. Akurát malý úsek cesty vyzeral dosť zle. Tma, úzka cesta, tak na jeden náklaďák. Boli sme unavení, čo veštilo zvýšenú podráždenosť u všetkých a u mňa pocit zodpovednosti z omylu, lebo cesta späť už nemala zmysel. Konečne prechod, Vračenovici. „Pasovákov“ sa pýtame koľko to máme ešte do nejakého mesta. Bolo to mesto Bileca na jazere Bilečko. Vďaka skratke to bolo len 29 km.

Veselosti pribudlo až po nájdení ubytovania, najedení sa a vypití nejakého lokálneho vínka. Plán bol na teraz jasný – vyspať sa z tej cesty a dať si to cez Mostar, na ktorý som sa ja osobne veľmi tešil. Naposledy som tam bol ako malé dieťa ešte pred vojnou a zhodením starého mesta. Ako sa dá tušiť, okrem mosta som si nepamätal nič.

Časť Návrat do detstva a.k.a. čo si nepamätáš, navštív znova

Ráno sme sa vybrali smer Krivača a po R427 smer Jugoviči, Nevesinje a odtiaľ Mostar. Deň predtým pršalo a boli 4°C, teraz nás však čakal opak – úpek, bolo totiž cez 30°C. Celkom pekné výkyvy.

V Mostare sme si dali pár hodín prestávku, prešli sme si most, dali obed, pozreli skokanov z mosta. Fungovali ako „guma na trenkách“ – naťahovali turistov každým pohybom, že už-už skočia, ale neskočili. Najskôr samozrejme museli vybrať peniažky do klobúka. A potom nakoniec, po asi hodinových „tanečkoch“ naozaj skočili. Čakal som teda nejaký krásny skok so saltom. Prekvapenie bolo, keď skočil „panáka“.

DSC_1910

Zastávka v Mostare bola výborná. Kopec suvenírov z pozváraných nábojov (predpokladám, že najdostupnejší materiál). Dostrieľané domy, stále nezrekonštruované budovy v centre. Na zamyslenie – kam tie vojny a lokálne roztržky vlastne spejú. Nikam.

DSC_1909 DSC_1908DSC_1907 DSC_1906 DSC_1905

Po mostarskom „úpeku“ sme smerovali už len domov. Videl som to na dva dni jazdy, s jasným koncom a nejasnou cestou. Ešte nás zvádzala myšlienka sa okúpať niekde po ceste späť na Jadrane. Nakoniec sme išli Bosnou a Hercegovinou popri Chorvátskej hranici smerom na Livno, Bosansko Grahovo a Bihac. Približne 30 km za Bosanskom smer Grahovo je Drvar. Tam to treba „strihnúť“ doľava na Martin Brod po ceste R408. Neobanujete. Krásna, široká cesta, dlhé tiahle zákruty. Netreba ani pozerať na tachometer, len kúsať tie kilometre a užívať si tú cestu. Famózna. Ani som nefotil, iba sa sústredil na jazdu.

Nevedeli sme kde presne prespať, vyšlo to až k Plitvickým jazerám. Kúsok za nimi sme zastali. Hotel Plitvicka Vrela. Vedeli sme, že posledný večer si môžeme dopriať posledné lokálne jedlo. Z Mostaru to bolo slabých 400 km. Túto cestu naozaj odporúčam.

Časť A rýchlo domov

Posledný deň, posledný presun, necelých 460 km domov.

Keď to zhrniem – 10 dní, 11 krajín, 4 000km, celkové náklady na osobu 1050 Eur. A samozrejme nespočetné množstvo zážitkov,  výhľadov, emócií.

DSC_1917

Fotogaléria (fotografie boli nasnímané smartfónom Sony Xperia Z3 Compact).

Prečítaj si tiež