Motovýprava Magadan: Prichádzame do Jakutska, čaká nás Cesta kostí…

Štyria Slováci sa vydali na bláznivú životnú cestu – chcú prejsť 9 časových pásem, 20 000 km, z Bratislavy do Magadanu, bez sprievodného vozidla. Podarí sa im to? Sledujte ich cestu online.

Píše Jozef Heuger.

21.07.2018, sobota

Trasa: Skovorodino
Celkovo prejdených km: 10 870

Po prebudení si všetci uvedomujeme množstvo povinností, ktoré nás dnes čakajú. Potrebujeme umyť motorky, prezuť gumy, vyčistiť a vymeniť vzduchové filtre za penové, vybrať hotovosť, natankovať do plna a dobre by bolo aj trochu oddýchnuť. Deň začíname bez raňajok. Limitovaní sme dvanástou hodinou, kedy máme dohodnuté odovzdanie nepotrebnej batožiny u tetušky zo špedičky, ktorá riešila pneumatiky.

Rozhodli sme sa, že tu odľahčíme batožinu do maximálnej miery, preto prebaľujeme a redukujeme, ako sa len dá. 6 tričiek nám je aj tak zbytočných, keďže každý točíme dve dookola. Okresané počty aplikujeme rovnakou rovnicou aj na ponožky a spodné prádlo. V závere zisťujeme, že máme extrémne veľa zbytočností. Všetko balíme len do bočných tašiek, horná “rolka” je neprípustná, pretože z motorky robí ťažko manévrovateľné hovädo. Prebaľovanie zaberá veľa času, preto o pol dvanástej rušíme tetušku a dohadujeme zloženie bagáže v hoteli. Napätie opadá.

Pokračujeme hľadaním umývačky, nech zmyjeme špinu a prach z tých naších krásavíc pre pohodlnejší servis. Nechať ich v pôvodnom stave by znamenalo aj pri odkrútení čiapočky z ventilu vyzerať ako prasa. Posledné dni dostali zabrať, treba im dopriať trochu lásky. Následne sa púšťame do prezúvania v pneuservise za hotelom s personálom ochotným makať aj v sobotu. Celý proces nám i tak trvá 3 hodiny aj s drobnými technickými opravami na motorkách.

Keď sa chceme ísť konečne o štvrtej najesť, obloha hrozí dažďom. Miňonka objednáva aspoň pivo a začíname rozoberať motorky. Dostať sa k filtru je u každej motorky iné, ale teda KTM to nevymyslela úplne v štýle plug & play. Odstrojiť kapotáže, demontovať nádrž a až potom na vás vykukne filter. Ja už mám “peňák” nahodený. Treba ho len vyprať od doterajšieho nasosaného prachu a znovu namazať. Lenže kde.

Nie som na to hrdý, ale nebolo veľmi kde prelievať cez filter benzín. Napadlo mi schovať sa do kúpeľne a tam čistiť v sprchovom kúte. Poviem vám, nebol to dobrý nápad. Filter bol síce čistý, ale sprcháč dočasne nepoužiteľný a ja nafetovaný. Martyho Solvina našťastie zabrala a v rámci chlapského vnímania poriadku aj patrične vyčistený. Pre istotu som tam pani upratovačke nechal všimné pre dotiahnutie tohto problému ženským okom.

O pol piatej fyzicky zrútení sadáme hladní ako vlčáci k prvému dnešnému jedlu. Polievka Solanka (tradičná polievka “čo dom dal”) musí stačiť, pôjdeme sa najesť večer do mesta. Po raňajko-olovrante chalani doťahujú individuálne servis. Ja som so servisom hotový a dovoľujem si uľaviť hodinovým mikrospánkom. Večeriame v miestnej čínskej reštaurácii. Servírujú úplne niečo iné ako sme si objednali, ale je nám to jedno. Žujeme čo príde.

Unavení, ale spokojní s vykonanou prácou v sekunde zdochýňame pod perinami. Marty klasicky nevie zaspať… v jeho prípade to znamená, že si ľahne a do nula sekúnd spí. Až v spánku zatvára oči.

22.07.2018, nedeľa

Trasa: Skovorodino – Tynda
Celkovo prejdených km: 11 065

Zatiaľ neprší, ale v našom smere vidieť, ako leje. Obliekame skafandre a vyrážame. Mám pocit, že už za mestom začalo smokliť. Postupne pre dážď nevidieť na cestu i schovávame sa pod prvým prístreškom na parkovisku. Pánkovi, ktorý zastaví “na cigošku” a vtesná sa pod prístrešok kladieme otázku, odkiaľ ide a či tam prší. Odpoveďou “idem 400km od Jakutska a prší”, nás nepoteší, ale pomôže prijať rozhodnutie pokračovať ďalej. Nemáme na výber. Vrháme sa do brutálneho lejaku, ktorého intenzita kolíše. Asfalt strieda opäť šotolina. Našťastie je dostatočne tvrdá a dá sa po nej pekne páliť. Po takmer 200 km sme v meste Tynda. Uzimení a mokrí, niekto viac a niekto menej, zastavujeme pri gostenici. Sú tri hodiny poobede, veľmi radi však ukončujeme dnešné kilometre. Najbližšie mesto so spaním je 200 km a na to energiu nemáme.

Pani na recepcii je šťastná, že nepotrebujeme registráciu, následne nedoporučuje chodiť do mesta, nech nie sme na očiach a nechápavo krúti hlavou nad našou cestou. Stále častejšie sa stretávame s otázkou, či sa nebojíme medveďov. Už to začína byť podozrivé. Premočené veci rozkladáme majiteľom v kancelárii, kde je najteplejšie. Marty vylieva vodu z čižiem a očaruje nás svojimi modrými nohami od farby futra. V Šmolkodedine by zapadol, ale verte mi, aj Gargamela by naplo. Horúca sprcha nás preberá k životu. Teplé jedlo ponúkané veľmi príjemnou pani v reštike zas spôsobuje odliv energie, ktorú v zápätí ja s Martym načerpávame spánkom.

Po dvoch hodinách nás zobúdza zbytok partie. Príjemne prekvapuje Náčelník s Chakerom. Vykúpili miestne potraviny a postupne na nás vyťahujú samé dobroty. Začnú zmrzlinou, následne koštujeme sušené ryby rôzneho typu prevažne slanej chuti, prekladáme to Kolou a pomedzi všetko si púšťame veľmi, ale verte mi, veľmi “nevkusné” biele víno. Naše krabicové je oproti tomu 6-putňový Tokaj.

Chuť si ideme napraviť znovu dolu k príjemnej tetuške, ktorá žiaľ medzičasom zmizla. Pribudli však tri tancujúce devočky, ktoré zamestnávajú naše pohľady. Rozbehnutú vražednú kombináciu chutí dopĺňame zeleným čajom a troma Milka čokoládami. Fuj velebnosti. S týmto bordelom v bruchách zahajujeme kvasenie v polohe ležmo až do rána.

23.07.2018, pondelok

Trasa: Tynda – Aldan
Celkovo prejdených km: 11 569 

Ranných 12 stupňov celziových nás razom oblieka do nepremokov. Počasie nie je veľmi prívetivé, ale až v priebehu dňa zistíme, že 12°C bol silný luxus. Čaká nás 500 km, z toho približne 100 km šotolina. Konečne sa objavujú kopce, postupne vystúpame do 1400 m.n.m., kde teplota klesá na 3°C. Vyhrievané rúčky idú na plné bomby, i tak zima lezie pod kožu. Okrem zimy nič extrémne ani výnimočné počas dňa nezažívame.

Martymu akurát odišla prístrojovka, ktorá je od tohto dňa plne nefunkčná. To má za následok jazdenie bez ABS, bez kontroly trakcie, tachometra a hlavne počítadla kilometrov dôležitého pre výpočet kúpy benzínu. V Rusku sa totiž tankuje inak. Prídeš k stojanu a do otvorenej nádrže pichneš pištol. Potom sa vyberieš k okienku, ktoré je zavreté a len cez malý šuflík komunikuješ s obsluhou. Tej nahlásiš číslo stojanu, druh benzínu a množstvo. Keďže tankujeme vždy plnú, treba odhadnúť množstvo a to zaplatiť. Až potom vám dá pani kľúče od miešačky a vy môžete tankovať.

V Aldane chvíľu trvá pokiaľ nájdeme ubytovanie. Návšteva prvej gostenice nám dvihne žalúdky. Až ubytovanie v súkromnom domčeku nás hádže do kľudu. Máme toho dnes skutočne plné zuby. Mladý manželský pár sa o nás perfektne postará. Informácia, že sme Slováci, ich poteší a hádžu nás do spoločného vreca slovkom “Slovania”. Svoju prívetivosť potvrdzujú ochotou odviezť nás do mesta autom do reštaurácie a následne pre nás prísť. Nedbáme, hladní sme riadne. Cestou z večere nám pánko ukazuje zaujímavosti Aldanu a odporúča začať zajtrajší deň návštevou skanzenu s typickým jakutským obydlím.

24.07.2018, utorok

Trasa: Aldan – Jakutsko
Celkovo prejdených km: 12 099

Dnes, 25. deň, nás čaká príchod do Jakutska. Miesto odkiaľ začína Kolyma, Kolymská cesta, alebo ak chcete Cesta kostí. Ďaľší veľký cieľ a míľnik našej cesty. Odtiaľ začína to, kvôli čomu sme merali takú dlhú cestu. Všetci to máme s rešpektom v hlavách a tešíme sa na toto miesto.

Ráno je pre mňa ťažké, zobúdzam sa unavený, nevyspatý a vyčerpaný. Zalievam sa vitamínmi, magnéziom a verím v lepšiu budúcnosť. Presúvame sa závratnou rýchlosťou 110 km za hodinku. Dalo by sa ťahať rýchlejšie, šetríme však gumy na neskoršie blatové úseky. Aspoň je viac času na vnímanie okolitej krásy.

Cestou stretávame v protismere dvoch Rusov na motorkách. Zastavujeme na krajniciach a debatujeme o našom pláne pustiť sa starou cestou. Chlapi nás zasypú množstvom informácii o tom, kde sú pumpy, kde je dobrý a kde zlý povrch cesty. Veľmi nechápu prečo chceme ísť starou cestou, keď je “neprejazdná”, jeden z nich nám krája morál na soté príbehmi o nedávno zožratom človeku medveďom, či dolámanom motorkárovi, ktorého našli úplnou náhodou dochrámaného ležať v škarpe pri ceste. Toto fakt nepotrebujeme počúvať!

Neskôr zastavujeme pri nádhernej bažine kúsoček oddýchnuť. Beriem foťák a púšťam sa hlbšie do lesa popri jej brehu. Očami hľadám najkrajšie pohľady, každý meter ponúka inú nádheru na zvečnenie. Zrazu pozerám na stopy v piesku. Reku, toto už nie je od konského kopyta, leda že by ten kôň mal pazúre. Malé medvedie stopy nie sú dobrým znamením. Kde sú malé, určite budú aj veľké. Plynulo ukončujem fotenie a zahajujem návrat k chalanom.

Neďaleká odbočka nás vedie k parku Buluus s prírodným úkazom. V doline tečúcu riečku prekrýva obrovský fľak snehu. Okolitá scenéria dotvára celkový nádherný pohľad.
Vstupujeme totiž do jedinečnej oblasti. U nás je zem teplá, v zime zamŕza len horná vrstva. Tu je to opačne. Zem je permanentne zamrznutá a v lete sa topí jej horná vrstva.
Územie, kde sa dva roky po sebe nerozmrazí zem hlbšie ako dva metre, sa nazýva permafrost. V oblasti Jakutska je zem permanentne zmrznutá do hĺbky 300 m, v severnejších oblastiach až do 2000 m.

Na obede stretávame dvoch Rumunov idúcich do Magadanu na expedičnej Toyota Land Cruiser. Vymieňame pár slov, rád a kontakty. Nakoniec sa stretávame v gostenici v Jakutsku. Spoločná večera v miestnom sushi bare prináša nové priateľstvá.

Zhoršuje sa počasie a dážď pretrváva. Odtiaľto už definitívne končí asfalt a začína len šotolina a blato. Povrchy, ktorých zjazdnosť je závislá od počasia. Večer dostávame správy a fotografie od Rusov, ktorí sú deň pred nami. Motorky vyvalené v blate a rozložené stany pri ceste nedávajú veľkú nádej na zajtrajšie pokračovanie. Uvidíme ako bude ráno a podľa toho sa rozhodneme.

25.07.2018, streda

Trasa: výlet do Jakutska
Celkovo prejdených km: 12 153

Ráno síce neprší, napriek tomu rozmýšľame, ako ďalej. Ovplyvňuje nás niekoľko zásadných faktov. Za prvé, blato, ktoré tam bolo včera, tam bude aj dnes a potrebuje aspoň deň, aby preschlo. Za druhé, na každom jednom z nás sa už prejavuje únava a vyčerpanosť. Ak som na začiatku prirovnal celú cestu k výstupu na Everest, tak je pred útokom na vrchol treba oddýchnuť a nabrať silu. A za tretie, neísť do mesta Jakutsk by bolo hriechom. Po celkom dlhom zvažovaní situácie padá veľmi rozumné rozhodnutie zostať ešte jednu noc a deň využiť na oddych a poznanie okolia.

Po raňajkách v miestnej vývarovni nás opúšťajú Rumuni a my sa presúvame na trajekt. Mesto Jakutsk je na opačnom brehu rieky Lena. Jej brehy sú v týchto miestach od seba vzdialené 4 km. Niečo nepredstaviteľné! Rieka Lena patrí do prvej desiatky najväčších riek sveta.

V prístavoch nehľadajte betónové móla. Len zbágrovaný štrkový breh je prístavom pre staré, ošumelé a hrdzavé trajekty, prirazené k brehu so spustenou nástupnou rampou. Ku podivu na palube tetuška ponúka luxusnú kávu 3 v 1 a zmrzlinu. Pocity nám zlepšuje žena na palube.
Prisadá si k nám – mladá, prekrásna, očarujúca, voňavá, v legínach… dobre, dobre kroť sa –  čarovná, upravená a milá Jakutka. Obyčajné, jednoduché, úžasné stvorenie, ktoré následné dni vnímame ako anjela z neba. Alebo má nádchu, alebo prišla s vetrom v chrbte. Inak si to neviem vysvetliť. Za hodinku sme na druhej strane. Žiaľ.

Vystupujeme za výdatného dažďa, v prvej autobuske prečkáme polhodinovú prietrž. Sme na ľahko, bez nepremokov. Do mesta je to 10 km. Dážď urobil zo zaprášenej cesty jedno veľké klzisko. Brzdíme skôr očami ako brzdami. Mesto ako také nie je ničím zaujímavé. Pôsobí špinavo a bez starostlivosti. Mňa hlavne zaujal spôsob výstavby budov. Permafrost má vplyv na spôsob zakladania stavieb. Žiadne základy do zeme, či základové dosky. Každá jedna stavba – či už malý domček alebo výšková budova, je postavená na drevených koloch, alebo betónových pilotoch trčiacich meter nad terén. Vraj len vyvŕtajú diery 12 metrov hlboké do zamrznutej pôdy, zalejú betónom, vypustia nad terén a vybavené.

Na mesto máme približne tri a pol hodiny do odchodu trajektu. Stíhame návštevu Cárstva večného ľadu, čo je stará baňa vysekaná do skalného kopca. Konštantná teplota -6°C z nej robí ľadové kráľovstvo, v ktorom sú ľadové sochy a rôzne iné artefakty z ľadu. Pekné, ale komerčné.

Múzeum mamutov prebehneme ako japonskí turisti s fotoaparátmi pri hlavách. Miestneho správcu zaujmú naše ošumelé odevy plné prachu a popri vysvetľovaní expozície malej skupinke inostrancov sleduje jedným očkom náš pohyb. Skupinku cudzincov opúšťa zo strachu o zašpinenie exponátov a vrhá sa na nás s klasickými otázkami – odkiaľ, kam a prečo? Po krátkom rozhovore sa dozvedáme najdôležitejšiu odpoveď. Srsť pokrývajúca prítomného mamuta je zo 450 konských chvostov. Vieme všetko, môžeme ísť. Šuhaj nás ešte ako cudzincov ozbíja o 1000 rubľov a šmárame hľadať niečo pod zub.

Vbehneme do nákupného centra, eskalátormi sa vyšplháme na najvyššie poschodie a tam ako štyri kopy hnoja sadáme za stôl v japonskej reštaurácii. Naším šťastím bola mladá dievčina pri schodoch, ktorá nám vtisla do rúk papierik so vzorkou nejakého parfému. Alebo tam stála dlhšie, alebo sa tam prosto vyskytla kvôli nám. Na náhody neverím, zrejme bolo nutné prítomnosťou medzi ľudmi zmeniť parfém. Už fakt páchneme.

Čas letí, skvelé jedlo hltáme ako barbari. Ešte ani nedojem polievku a Náčelník už pýta účet. Má pravdu, stihnúť trajekt je dôležité a na chodbe už počuť pripravených deratizérov čakajúcich na náš odchod. Trajekt stíhame v pohodičke. Plavba proti prúdu trvá hodinu dvadsať. Chalani večer popíjajú pivko, ja zapisujem písmenká. Zajtra vstupujeme do ťažšej časti našej doteraz úžasnej cesty.

Trasa, ktorú sme v tomto článku “prešli”

Mapa sa po kliknutí zväčší.

Prečítajte si aj…