Štyria Slováci sa vydali na bláznivú životnú cestu – chcú prejsť 9 časových pásem, 20 000 km, z Bratislavy do Magadanu, bez sprievodného vozidla. Podarí sa im to? Sledujte ich cestu online.
Píše Jozef Heuger.
15.07.2018, nedeľa
Trasa: Irkutsk – Sljudjanka
Celkovo prejdených km: 8 883
Čakajú nás dva dni oddychu okolo Bajkalu. S radosťou využívame možnosť dlhšie spať. Žiaľ okolo piatej ráno sa zobudím na klopanie na izbu. So zalepenými očami otváram dvere. Recepčná v rozpakoch vysvetľuje, treba ísť preparkovať motorky. Prídem dolu, jasné, Paťo parkuje ako barbar a ja to mám riešiť! Potlačím motorku o 2 metre ďalej a idem znovu spať. Dúfam, že dospím. O ôsmej sa znovu strhnem na klopkanie. Idem k dverám, ak to je Miňonka s budíčkom, príde k úrazu. Zas recepčná… s raňajkami do postele? Jedeš potvoro? Vytrhnem jej tácku, položím ju na stôl a daj mi ty pokoj! Vymotávam sa o desiatej, balíme a odchádzame o dvanástej z hotela. Podľa GPS nás vyhľadá Janko Manca z Banskej Bystrice, ktorý je tiež na ceste svetom. Spoločne odchádzame k Bajkalu.
K najväčšej zásobárni pitnej vody, k najväčšiemu, najhlbšiemu a najstaršiemu jazeru sveta to máme cca 80 km. Prichádzame k nemu asi po trištvrte hodinky jazdy. Pieseň, ktorá mi vtedy hrala v prilbe a tie chvíle si budem pamätať do konca života. Marty ma spojí cez komunikátor, vzápätí ho poprosím o odpojenie sa. Chcem si túto chvíľu užiť sám… Uvedomujem si miesto kde sa nachádzam, miesto o ktorom som čítal a sníval. Zrazu som tu po dlhej ceste na motorke, mojej láske a vidím ozrutnosť Bajkalského jazera. Pomalou jazdou po pobreží vnímam cez hudbu jeho blízkosť. Púšťam slzu, uvedomujem si silu momentu a vzdialenosť od domova.
Vchádzame do turistickej oblasti. Na trhu kupujeme údené makrely na rôzny spôsob, okrúhle posúchy a ideme urgentne konzumovať na pláž. Sadáme na schody pod piknikové domčeky, delíme mäso od kostí. Bajkal je atrakcia pre nás, my sme atrakciou pre Bajkal.
Skúšame možnosť preplaviť sa trajektom na východné pobrežie. Tam vraj nie sú cesty, tak musíme naspäť do Ulan-Ude a pokračovať „popod“ jazero. Chceli sme dnes oddychovať, ale keďže túžime konečne stanovať a najradšej pri brehu jazera, musíme sa presunúť bližšie. Našťastie cesta je veselá a kľukatá. Bočným taškám v zakrutách naozaj chýba málo na ich kontakt so zemou. Užívame si to. Miňonka navrhuje spať v jurte. To som ešte “nežral”, poďme do toho! Chvíľu blúdime kvôli zle zaznačenej pozícii na mape. Po telefonáte s ubytovateľkou bude lepšie, keď príde pre nás.
Ubytko úžasné, farebné, milé, útulné a predovšetkým iné. Pani domáca nám ide nakúpiť večeru, pán domáci štartuje saunu. Naše saunovanie je kapitola sama o sebe. Zakaždým a všade nám ju ponúkajú, zakaždým si ju objednáme a zakaždým zachraňuje situáciu Patrik Problematik alias “Chaker” svojim pobytom v nej. Nám ostatným sa už nechce. Diky Paťo!
A prečo Chaker? Niekde sa nás pýtali čím sa živíme. Keď sa dozvedeli , že Paťo je IT špecialista, len stroho skonštatoval – „Chaker“ – po našom Heker 🙂
16.07.2018, pondelok
Trasa: Sljudjanka – Babuškin (v stanoch pri Bajkale)
Celkovo prejdených km: 9 091
Vstávame do upršaného rána. Hneď obliekame nepremoky a vyrážame. Netrvá dlho a slniečko nám presúša veci. Dnes chceme konečne stanovať a hlavne oddychovať. 200km strelíme s prstom v onej… v nose. Okolo tretej nájdeme príjemné miesto na stanovanie, umiestnené 20 metrov od brehu Bajkalu. Rozkladáme kemp, štartujeme variče, varíme polievky. Popri tom z dvoch reprákov robia Marty a Paťo diskotéku. Nálada je výborná, počasie lepšie ani nemôže byť. Keďže máme stany rozložené okolo malého prístupového chodníka k vode, občas popri prejdú domáci. Pristavia sa, porozprávajú a nezabudnú popriať všetko najlepšie. Po dobrom obede, vifonke a konzerve s konským mäsom, odchádzame do blízkeho obchodu dokúpiť stravu. Teda hlavne vínčisko. Žiada sa nám k blížiacej sa večernej pohodičke. Čas jeho chladenia využívame na kúpanie. Nahatí zneuctíme jazero. Voda je “osviežujúca”, taká pri pohľade dolu asi trojcentimetrová.
Vínko sa neschladilo, to však nebráni vykrútiť krk prvej fľaši. Postávame na brehu s pohárom v ruke, kocháme sa pohľadmi Západ slnka 4o dotvára i tak úžasné chvíle. Po dlhých a únavných dňoch je to úplný balzam. Zosadnúť z motorky o tretej a nie po siedmej hodine poobednej, je pocit ako zdrhnúť zo školy po prvej hodine. Milan, do ktorého sa „zmestí ako do zapaľovača“ a mrmle už po prvom pive, odchádza zohrievať karimatku ako prvý. Hrozné táto dnešná mládež. My ešte mrmleme, kým nedohorí ohník. Zrejme nás pobralo z toho konského mäsa. Ale deň to bol úžasný! Bajkal je čarovný…
17.07.2018, utorok
Trasa: Babuškin – Sosnovo Ozerskoe
Celkovo prejdených km: 9 589
Pri stanovaní je dôležité rozložiť stan na rovnom, najepšie vyvýšenom mieste. Spať v bočnom náklone je dosť náročné a veľmi sa nevyspíte. Kolegovia buntošia od skorého rána. Plánoval som ísť fotiť východ slnka nad jazerom, len bez otvorených očí to nejde.
Dávame smer Ulan-Ude. Spanilou, dynamickou jazdou vstupujeme do mesta. Milan dohodol stretnutie s “Fínom”, ktorý je tu v meste a vracia sa z Magadanu. Dávame spoločný obed a ťaháme z neho potrebné informácie. Ostal mu obranný sprej na medvede, tak nám ho vymieňa za Martyho náhradný Camelbag. To nie je sprej, to je malý hasičák! Obávam sa, že keď to vystriekame na medveďa stojaceho v protivetre, tak nie, že budeme slziť, ale medveď utečie zo súcitu k našej bolesti. Keď mesto opúšťame, rozsvietia sa mi budíky ako farebná hudba na diskotéke v Brodskom. Znovu defekt na zadnom ma privádza do zúrivosti. Našťastie v diaľke vidieť pneuservis. Zastavíme, motorka na stojan a z kolesa vyťahujem stovku klinec, krivý ako Kainovo svedomie. Šuhaj natlačí knot do diery, nefučí, za 10 minút pokračujeme ďalej.
Táto stať má názov “Milan, Google a jeho skratky”
Milan alias “Náčelník malý zapaľovač” oznamuje: „našiel som skratku do mesta Čita” – mínus 50 km a 20 minút kratšie. Reku, sprobujme maladci. No, chyba! Už začiatok cesty nabádal k zamysleniu sa nad týmto variantom. Nepočúvli sme a stálo nás to deň. Napriek tomu som za to vďačný. Včera sme si vraveli, ak cestou uvidíme odbočku z hlavnej cesty do dediny nie ďaleko vzdialenej, pôjdeme sa do nej pozrieť. Chceme vidieť život na vidieku a nie len vedľa hlavného ťahu. Pohľad do odbočky totiž vyzerá vždy ako pohľad do prázdna. Odbočka z federálky je potiahnutá 20 metrov asfalt a následne už iba dlhá hlinená čiara medzi stromami. Toto naše prianie bolo dokonale vypočuté. Skratka vedie spočiatku po rozbitom asfalte, neskôr je asfalt už len v malebných dedinkách. Prechádzame však nádhernou krajinou. Dážď nás donúti zastaviť v malom obchodíku, kde nám pani domáca urobí čaj, ponúkneme sa koláčom a pokračujeme. Od tohto momentu už viacmenej len prší.
Jediná gostenica široko ďaleko “U plukovníka”, ako sme si ju nazvali, dáva znať, že tu bude drezúra. A aj bola. Bývalý vojak so svojim drugom neustále dirigujú a v každej vete cítiť ich bývalé vojenské postavenie. Pri varení polievky pod prístreškom z nich postupne vyliezajú politické reči, agitujú za odtrhnutie zabajkalskej oblasti od Ruska. Na jednej strane sú veľmi pohostinní a verbálne ochotní zabiť barana na našu počesť, na druhej strane cítiť odhodlanie ublížiť človeku pri dosahovaní vlastných cieľov. Myslím, že veta s ktorou sa s nami lúčili pri odchode spať hovorí za všetko – ”zkažite narmálnym ľuďom u vas, kak vy chačete bojovať, my budeme bojovať, kak vy chačete družbu, budet družba!”
18.07.2018, treda
Trasa: Sosnovo Ozerskoe – Čita
Celkovo prejdených km: 9 891
Včerajší defekt nám robí problém. Prídeme do garáže, zhodím motorku zo stojana, ledva s ňou pohnem, pozrem na gumu a prázdna. Hovorím si, možno ventil, možno slabý únik vzduchu. Dofúkame a zdá sa, že drží. Lúčime sa s plukovníkom a oblečení v nepremokoch opúšťame dedinu.
Za dedinou zrazu odstrihnutá asfaltka, teda lepšie povedané jej fragmenty a už len blato a piesok. Frakcia 0-4 mm. Zatiaľ neprší, na ceste badať mokro z nočného dažďa. Aspoň sa nepráši. Zatiahnem za plyn a strácam chalanov. Konečne offroad. Tlačím 110-120, motorka nádherne hltá jamy, ktorých je stále viac. Zastavujem, zapínam offroad mód nech je to ešte zábavnejšie. Až pri rozbehu zisťujem po akom mazľavom a nestabilnom povrchu sa pohybujem. Koleso šmýka, nejako sa rozbieham, ale do 80km/h je to s naloženou váhou trápenie. TKC 70 nie je úplne guma do blata. Nejde štvorka? Pôjde päťka! Od stovky vyššie je už motorka stabilná a pálim ďalej.
Začalo celkom slušne pršať, zbadám odpočívadlo a čakajúc na chalanov si vychutnávam tabak. Paťo Chaker s Milanom Náčelníkom prídu v kľude, Marty pribehne vytrasený ako had v Tatrách. Dostal šmyk, v drifte skontroloval obe krajnice, ale vzhľadom k jeho šikovnosti (či náhode) túto situáciu ustál. Mne táto informácia berie morál a pokračujem v slabšom tempe.
Cesta je stále viac mokrá, rozbitá a blatová. Kľučkujeme zo strany na stranu po vyjazdených koľajách od áut. Medzi koľajami je 3 až 5 cm, niekedy 15 cm blata. Prechod cez takýto nános rozvlní celú motorku. Postupovať je možné už iba postavený v stupačkách. Cesta je “hravá”, občas ma skrúti ako nebožiec, neustále treba balansovať. Keď sa konečne rozbehneme, zastavia nás jamy ako pasce na mamuty. Tieto cestné gumy skutočne nepatria na takýto povrch! Jazda sa postupne mení na boj o každý kilometer. Prvých 100 km nám trvá 3 hodiny!
Zastavujeme na pumpe, kde prvýkrát tankujeme 92-oktánový benzín. Výkon viacmenej bez zmeny, akurát päťku treba viac vytočiť, aby šestka vládala, ale do takýchto kvaltov sa ešte hodnú chvíľu nedostaneme. Zadná guma sfučala z 2,9 na 2,2. Optimálne na takýto povrch.
Popri oddychu vedľa dedinského obchodíku nám miestni nadelia dobrú informáciu. Do Čity ostáva 90 km, z toho 30 blato, 60 už asfalt. Potešení touto správou meriame každý kilometer. Po 32. kilometri vychádzame na pevný povrch! Náčelník bozkáva zem, odtrhnutý poloblatník na jeho nemeckej búde či seknuté ráfiky ani neriešime. Radosť je skupinová.
Včera som spomínal vďaku za túto cestu. Bolo to ťažké a miestami veľmi ľahké na zrakvenie sa. Preverilo to však každého z nás. Paťo s Milanom získali nové skúsenosti a dalo nám to veľa potrebných informácii do ďaľších dní. Je jasné, že ísť takíto nabalení Kolymsku cestu je bláznovstvo. Pred Čitou zastavujeme odfotiť vstupný totem. Partia mladých chalanov nám dáva 1,5l pivo a mne sa ujde železničiarska brigadírka. Fakt veľmi zle zbaliteľná vec, ale ďakujem.
Príjemne prekvapí chlap, ktorý nám na pumpe ponúka ubytovanie u seba. Žiaľ už máme rezerváciu v gostenici. Rovnako príjemný pocit máme z taxikára, ktorého posielame kúpiť pizzu s dengami dopredu. Šuhaj dostane 2000 rubľov a čoskoro prichádza s vytúženou večerou. Skoro ako u nás. Dnešný deň bol nekonečný, ťažký a krásny zároveň. Skúšku sme zvládli bez pádu, fyzického či psychického, za čo sme na seba vzájomne hrdí.
19.07.2018, štvrtok
Trasa: Čita-Mogoča
Celkovo prejdených km: 10 511
Zadné koleso je na nule s tlakom. Kompresorom dofúkam a snívam o tom, aby ešte 900 km vydržalo. Ranný plán je jasný. Zbehnúť do umyvárky, spláchnuť z motoriek všetok bordel a čím skôr vypadnúť. Pri odchode z hotela stále nemáme urobenú potrebnú registráciu o pobyte. Čas využívame na oplach motoriek. Po hodinke sa vraciame do hotela, ale trvá ešte ďaľšiu hodinu a pol kým, dievčina prinesie z polície potrebné dokumenty. Ja medzitým ledabolo mrknem na zadné platničky. Ich “mäso” išlo do stratena, výmena je potrebná, rozbaľujem vercajch a vymieňam. O dvanástej nervní odchádzame s pocitom, že pol dňa je v prdeli a nás čaká 600 km.
Po prvej tankovačke si Paťo alebo niečo šľahol, alebo v dvadsiaty deň jazdenia zistil, kde je plyn. Chalaň točí 150-kou ako zmyslov zbavený. My za ním, nechápajúc tento stav, bez reptania a príjemne prekvapení. Dnes má svoj deň. Zastaví ho až druhá tankovačka, keď zistíme, že mu tečú predné tlmiče. Planžetou vytiahneme špinu spod gufier a pokračujeme. Ja už štandardne dofukujem zadok. O šiestej zastavujeme na kávu približne 120 km od mesta, kde plánujeme prespať. Guma už nedrží tlak, diera sa postupne zväčšuje. Vsádzam vedľa knotu ešte jeden. Nafúkame, nefučí, hurá do cieľa.
Večer prichádzame do mesta Mogoča, spokojní s odjazdenými kilometrami. Zastavujeme pri motorkároch, ktorí nás vedú najskôr na pumpu, potom k bankomatu a nakoniec k odporúčanému hotelu. Chvíľu spolu komunikujeme pri zaslúženom pivku. Po ich odchode nám domáca pripravuje večeru. Dokonca sa panička kvôli nám vyštafírovala do krátkych nohavíc. Bol to skôr taký širší opasok ako nohavice. Nohy má pekné, ale nás nedostane! Padáme unavení do postelí. Ráno musíme vyriešiť Paťove tlmiče. Stále z nich valí olej.
20.07.2018, piatok
Trasa: Mogoča – Skovorodino
Celkovo prejdených km: 10 870
Už ma ani neprekvapí sfúknutá guma. Dnes je jej posledný deň na ráfiku, tak jej dohováram nech neblbne a vydrží ešte 350 km. Poslednou šancou ako poriešiť choré tlmiče je zhodiť prachovku a kompletne všetko vyčistiť, vrátane vnútorného gufera. Ak nepomôže toto, máme problém, ktorý zatiaľ netušíme, ako vyriešime. Naháňa nás čas, pretože musíme do 17:00 doraziť do mesta Skovorodino a prebrať pneumatiky zo špedičky. Od zajtra začína víkend a ak nám ich nevydajú, čakáme do pondelka.
Dobrou správou na prvej pumpe je, že tlmiče netečú. Chaker hneď dostáva lepšiu náladu. Tou zlou je, že po pár kilometroch zastavujem pri odpočívadle so zníženým tlakom v gume a so zvýšeným tlakom v hlave. Zrejme rýchlosť nad 150 nerobila dieročke dobre a tá vypudila zasunuté knoty. Skúšam tam dať gumený hríbik. Nič nepomáha, dokonca ani Náčelníkova nervozita z nestihnutia skladu. Jediným riešením je osadiť dušu. Koleso dolu, rozborka, zborka a už sa kompresor natriasa. Keď už sa na ňom dajú rezne pražiť, pretože jeho tlak nestačí na skočenie gumy na disk, poprosím kamionistu o vzduch. Ten tam pustí 6 atmosfér a vybavené.
Aj tak prichádzame o hodinu vzácneho času. Snažíme sa to dohnať nie úplne pomalou jazdou. Počasie je nádherné a okolitá krajina očarujúca. Vozovka však až tak úplne nie. Charakteristické pre túto cestu je jej priečne zvlnenie. Niekedy plynulé, inokedy menej a často treba skočiť do stupačiek, aby ti nenakoplo riť. I pálime si za Milankom 120, v poradí ja, Marty a Chaker. Zrazu zbadám nie jamu, ale preliačenú koľaj pred dilatáciou na moste, ktorá plynulo naberala svoju hĺbku a nemej plynulo na ňu vychádzala. Stihnem len kúsok odlepiť zadok od sedadla a už letím. Nohy strácajú kontakt so stupačkami a ako vecheť na šnúre plachtím nad motorkou. Dopad je tvrdý, tlmič riadenia našťastie vykonal svoju prácu a ja ľahko prekvapený, značne vytrasený, zastavujem pri krajnici. Čakám, že tento zážitok mám len ja, ale keď vidím tváre chalanov za mnou, je mi jasné, že išli v mojej stope. Môj a Martyho prevalený predný ráfik zvýrazňuje prežitú mordu. Od tohto momentu mám značne v prdeli, či stihneme prevziať gumy, alebo nie. Zvlášť, keď 2 kilometre od nášho “skokanského mostíka” zastavujeme kvôli trom roztrieskaným autám na ceste.
Do Skovorodino prichádzame o pol piatej. Milan s Paťom vybavujú pneu a filtre, Marty a ja čakáme na pumpe. Treba kávu vypiť a doháň ťahať. Dozvedajú sa, že oleje pre záplavy meškajú a prídu o 9 dní. Najskôr táto informácia zamrazí, ale nakoniec to neriešime. Vymeníme ho cestou späť. Ideme rovno do zarezervovaného hotela v blízkosti pneuservisu. Pani zo špedičky privezie nové gumy do terénu pred hotel a my si užívame trochu oddychu.
Stretávame tu partiu Rusov, ktorí zajtra odchádzajú novou cestou do Magadanu. Vymieňame si kontakty pre lepšiu informovanosť. Ja sa snažím doťahovať zameškané písanie. O pol dvanástej dostávame chuť na vínko. Viem, divné, ale smäd je mrcha. V hotelovej reštaurácii sa začína diskotéka, popri okúňaní chňapneme dve sedmičky teplého bieleho a ideme spať. Zajtra servisujeme.
Trasa, ktorú sme v tomto článku prešli
Mapa sa po kliknutí zväčší.
Prečítajte si aj…
- Motovýprava Magadan (časť 1.): Štyria Slováci prekročia 9 časových pásem na motorkách – z Bratislavy až na koniec Ruska!
- Motovýprava Magadan (časť 2.): Ako sa to celé začalo?
- Motovýprava Magadan (časť 3.): Prvé tri dni, prvých 700 km. Aké sú naše pocity?
- Motovýprava Magadan (časť 4.): Vstupujeme do Ruska a zažívame nezabuduteľný večer s domácimi motorkárkami
- Motovýprava Magadan (časť 5.): Dosiahli sme druhý kontinent!
- Motovýprava Magadan (časť 6.): Cesta je vždy o ľudoch. Tieto dni sme sa o tom presvedčili…
- Motovýprava Magadan (časť 7.): Aký je to pocit po 20 dňoch na motorke a viac ako 10 000 prejdených km?
- Motovýprava Magadan (časť 8.): Prichádzame do Jakutska, čaká nás cesta kostí!
- Motovýprava Magadan (časť 9.): Prvé pády či najchladnejšie miesto na severnej pologuli
- Motovýprava Magadan (časť 10.): Brodíme sa riekami a máme za sebou stovky kilometrov v bahne a štrku
- Motovýprava Magadan (časť 11.): Päť týždňov na motorkách, zadretá motorka a vytúžený cieľ!
- Motovýpravada Magadan (časť 12.): Čo nás naučila cesta naprieč Ruskom