Dílí: kultúrny šok v kombinácii s vynikajúcim jedlom

Prvé tri dni nášho štvormesačného putovania sme strávili v Delhi (Dílí), v 30 miliónovom meste, ktoré nás dokonale vtiahlo do rozmanitosti indického života. Mesto, kde sa kĺbi všetko so všetkým a kde doprava je pre Európana tak fascinujúca, že vás preberie aj z toho 4,5-hodinového časového posunu, ktorý absolvujete. Ponorte sa s nami do tohto nekompromisného mesta.

0001Hneď po prílete o jednej hodine nad ránom sme mali úvodný problém – ako sa vyhnúť podfukom pri taxíkoch, aby nás neošklbali a zároveň aby nás doniesli tam, kam potrebujeme. Keďže na Wi-Fi sa na letisku dá pripojiť bezplatne (ale aj v platenej verzii) iba s lokálnym telefónnym číslom a chceli sme vyskúšať Uber, zašli sme do stánku Vodafonu a zakúpili si lokálnu SIM kartu s 2 GB dát a 70 minútami hovorov za približne 12 Eur. Karta mala byť s “instant activation”, z ktorého neskôr vysvitlo, že trvá cca 3 hodiny, kým sa SIM karta zaregistruje v sieti operátora. Samotný proces kúpenia lokálnej SIM karty je veľmi jednoduchý – dáte na stôl jednu fotografiu (ľubovoľného formátu – ak nemáte, odfotia si vás), pridáte peniaze, podpíšete jeden dokument a odchádzate. Celé to netrvá viac ako 3 minúty, k dispozícii máte univerzálnu SIM kartu (klasik, micro, nano – iba si vylúpnete tú, ktorú potrebujete).

Takže nám na letisku nezostávalo nič iné, len vziať lokálny taxík – našťastie existuje “pre-paid” služba taxíku (žltý stánok na obratisku taxíkov úplne vľavo pri terminále 3), ktorú prevádzkuje polícia. Zaplatíte v stánku pred odchodom, taxikárovi poviete kam chcete ísť a idete. Náš hostel sa nachádzal kúsok od  stanice Laxmir Nagar, avšak bol trocha zašitý, takže taxikár veľmi nevedel, kam má ísť. Našťastie mali v hosteli niekoho na telefóne, kto pre nás zašiel k taxíku, v noci nám totiž odporúčal nevystupovať. Ani sa nám do takého niečoho veľmi nechcelo, keďže pod mostom metro stanice (stanice sú vyvýšené a metro jazdí zväčša nad zemou) bolo také menšie”gheto” domácich. Taxikár si niečo frflal, domáci z hostela nám vysvetlil, že to nebolo práve nič milé, čo nám hovoril a pýtal peniaze za čakanie – čo sme mu samozrejme nedali 🙂

047

Joey’s hostel vám vrele odporúčame – v cene cca 4,50 Eur na osobu a noc dostanete okrem čistého lôžka s uzamykacou skrinkou v zmiešanej hostelovej izbe aj veľmi príjemné prostredie, pohodové raňajky, avšak najmä výborných domácich. Sú to mladí chalani, ktorí vám poradia 24-hodín denne, pomôžu vám s booknutím lístkov, taxíkov, uvedú vás do života v Dílí a každý deň vymýšľajú nejaký spoločný program. Napríklad návštevu knižného trhu či najvychytenejších miest na pohladenie chuťových buniek.

001

Pôvodne sme s chalanmi z Joey’s chceli ísť prvý večer niekam večer na pivo, ale plán sa zmenil po tom, ako sme im prezradili, že by sme sa chceli ísť pozrieť na Connaught place (miesto, kde nájdete park oddychu s monumentálnou indickou vlajkou), kde sa mal konať festival mládeže (Youth festival) – tak sme sa skupinka asi 7 ľudí vybrali na Connaught place, kde hrala práve mladá kapelka veľmi pohodovú hudbu – ževraj to boli cover pesničky niektorej známejšej skupiny, ale nám to bolo s Hankou v podstate jedno, nám sa tá hudba páčila 🙂 Pri jednej z posledných pesničiek začal mladý indický pár tancovať tesne vedľa nás a zrazu začalo asi 3-tisícové publikum nadšene burácať. Všimol si to aj hlavný spevák tamojšej skupiny, ktorý podišiel k indickému páru, aby im zaspieval. Keď si však všimol Hanku, nedalo mu, zobral ju za ruku a vytiahol na pódium. Viete si predstaviť to nadšenie publika, keď videli “bielu” tvár tancujúcu s lokálnou hviezdou – v porovnaní s tým bolo burúcie publika pre tancujúci indický pár iba slabým potleskom 🙂

034

Po tomto príjemnom zážitku sme sa s pobavenými domácimi z hostela pobrali do Kake-Da-Hotela – ako hotel sa však v Dílí zvyknú označovať reštaurácie. Síce si musíte po večerných hodinách počkať, kým sa dostanete do vnútra (30 ÷ 45 minút), ale to čakanie stojí za to – pravá indická kuchyňa, ktorá svoj recept nezmenila na tomto mieste takmer 100 rokov. Odporúčame si dať z každého niečo (mäsové aj vegetariánske), k tomu najrôznejšie placky roti, všetko do všetkého namáčajte a užívajte si.

1-New Delhi FB1 035 037

Jeden známy nám tvrdil, že napriek tomu, že je v Indii všetko lacné,  postihne vás tzv. “indická lakomosť” – a musíme priznať, že nás chytila veľmi rýchlo deň. Všetko sa dá zjednať – v čase písania článku sme na cestách siedmy deň a povozili sme po meste auto-rikšou za 1,5 eura niečo vyše pol hodiny, v prvý deň sme za túto sumu prešli ani 500 metrov. Učíme sa, ale podľa skúseností iných cestovateľov ešte máme čo robiť 🙂 (PS: na siedmy deň sme dosiahly nový rekord, keď sme zjednali auto-rikšu z 200 rupií na 30 – využili sme novú taktiku, že viac bohužiaľ nemáme).

010

Prvý deň v Dílí nás čakala neľahká úloha – zakúpiť si lístky na vlak na trasu do Amritsaru a Jaipuru. Dalo by sa tak spraviť aj doma online, avšak potrebujete k tomu indické telefónne číslo, ktoré sme vtedy ešte nemali. Na hlavnej vlakovej stanici v Dílí sme teda navštívili turistické informačné a bookovacie centrum – je na prvom poschodí, vyzerá ošumelo, ale je to jediné oficiálne miesto predaja lístkov na vlak. Keď vám budú domáci tvrdiť čokoľvek iné (že vyhorelo, že oni sú vysunutou pobočkou či agentúrou, neverte im ani nos medzi očami – a verte nám, budú to skúšať často). Nájdete ho na naše prekvapenie vcelku ľahko, na stanici sú všade červené orientačné tabule. Ak sa budete chcieť niekoho spýtať, spýtajte sa policajtov či vojakov, tí vás nasmerujú správne.

DCIM102GOPRO

DCIM102GOPRO

V indickom vlakovom systéme sa vyznať pred cestou do Indie je takmer nemožné – existujú 4 spacie triedy vlakov, niekoľko ďalších bežných, tisícky vypravených vlakov denne a navyše v kombinácii s rôznymi kvótami – pre domácich, pre turistov, TatKal (tzv. emergency) kvóta a pod. Aby toho nebolo málo, lístok môžete mať buď potvrdený (confirmed), alebo sa dostanete na waiting list, prípadne na zoznam typu RAC (Reservation Against Confirmation). Ak sa nechcete zabávať dlhé hodiny s pochopením tohto systému (Hanka si tu námahu dala, Jožo začína tento systém chápať až po praktickej ukážke v Indii), netrápte sa a navštívte informačné centrum pre turistov. Nám celý proces zakúpenia lístkov, vrátane čakacej doby, zabral približne 1,5 hodiny – dostali sme lístky v sleeper class (spací vozeň najnižšej triedy), každý v cene cca 5 eur na osobu a cestu. A to má každá cesta 8-10 hodín. Pri spacom vozni najnižšej triedy si každý predstaví typické indické vlaky, kde cestujú na streche stovky ľudia – keďže vlaky vo veľkomestách sú elektrofikované, žiadni ľudia na strechách nie sú 🙂 Sleeper class je však zážitkom sám o sebe – 6 lavíc v troch poschodiach v jednej otvorenej “bunke”, oproti tomu ďalšie dve lôžka cez mini-uličku. My sme veľmi ocenili samonafukovaciu karimatku a tenký spacák k tomu. A musím povedať, že sme sa aj vcelku rozumne vyspali 🙂 Batohy sme si dali pod hlavy a zamkli si ich zámkom.

spanie

Poďme objavovať Dílí – ako prvú pamiatku sme si to nasmerovali do Jamai Masid, najväčšej indickej mešity z červeného pieskovca a bieleho mramoru, kde môžu aj turisti a nemoslimovia vstúpiť a dokonca bezplatne. Až na mieste zistíte, že “bezplatne” nie je úplne pravda – veľmi pofidérne vyzerajúci Ind s červenými zubami (žuje betel) si vypýta poplatok 300 rupií (cca 4,5 eura) za to, že máte so sebou foťák. A samozrejme aj mobil chápu ako foťák 🙂 Poviete si, že 4,5 eura je rozumný poplatok pre dvoch (našťastie vás pustia dnu aj dvoch za túto “vstupenku”), ale v Indii je 300 rupií slušné množstvo peňazí – na ulici sa viete za to niekoľkokrát najesť a ak si trúfnete na lokálne jedlo, prežijete s týmto “budgetom” spokojne aj týždeň. Minimálna mzda v Dílí (ale pochybujem, že ju všetci dodržujú) je 10 000 rupií (cca 150 Eur) a musia na ňu robiť 8 hodín, 6 dní v týždni.

DCIM102GOPRO

043

DCIM102GOPRO

Z iných veľkomiest sme zvyknutí chodiť metrom, pokiaľ sa dá, pretože vás väčšinou “vypľuje” pri turisticky známom mieste – to isté platí aj pre Dílí, len v tomto meste sú vzdialenosti medzi metrom a pamiatkami vždy na kilometre. Nemusíte sa trápiť, auto-rikšu alebo cyklo-rikšu zoženiete skôr, ako stihnete mrknúť.

DCIM102GOPRO

DCIM102GOPRO

006

A je len na vás, za koľko si ju zjednáte – nám sa to typicky darilo v cene od 40 do 80 rupií, čo je 50 centov ÷ 1 euro za pár minút jazdy. V každej auto-rikši je aj taxameter a podľa zákona by vás mali zobrať na taxameter ak si to želáte, ale môžeme vám spokojne potvrdiť, že sa im do toho veľmi nechce. Resp. vôbec sa im nechce 🙂

DCIM102GOPRO

Zjednávanie je však zábava, ktorá patrí k lokálnej cestovateľskej kultúre – domáci nám poradili nebáť sa začať na štvrtinovej cene a postupne sa niekde stretnúť (ne cene bližšej k tej vašej). Ak vás odmietnu, nebojte sa otočiť sa na päte a vydať sa ktorýmkoľvek smerom – garantujeme vám, že do pár sekúnd budú pri vás s novou ponukou 🙂 Ceny sa snažte mať dohodnuté tak, aby ste 10 rupií (cca 15 centov) mohli nechať ako “sprepitné” – v skutočnosti to nie je sprepitné a nikto do v Indii neočakáva, ale každý rikša-vodič sa vám bude snažiť vydať o niečo menej a bude vás prehovárať. My sme to vyriešili drobnou lsťou – snažíme sa mať pri sebe vždy dostatok “drobných”, aby sme mali presne. Bankovku od 500 rupií (menej ako 10 Eur) a vyššie nevidia vôbec radi a začnú na vás zazerať. Takže, desiatky, päťdesiatky a maximálne stovky… Radi vám rozmenia v reštauráciách či bankách. Keďže sa v banke čaká typicky dlhší rad na pokladňu, stačí sa trocha pousmiať na nejakého pracovníka a ten vám pomôže. Zoberie drobné peniaze od niekoho zo spolustojacich v rade a zamení vám peniaze priamo od neho 🙂

Náš zvedavý cestovateľský duch nás ďalej zavial k pamiatke, ktorá je chránená UNESCO-m a zároveň sú na ni domáci veľmi hrdí – Qutub Minar (alebo aj ako Qutb Minar). Na to, že vstup pre domácich stojí 10 rupií a pre turistov 250 rupií, sme rýchlo zabudli, keď sme uvideli tento 73 metrový kamenný minaret, ktorý sa staval postupne už do 12. storočia. Dnes je najvyšším samostatne stojacim kamenným minaretom (bez železných výplní) na svete. Zaujímavá historka z nášho bezplatného audiosprievodcu – keďže má Qutub Minar pri zemi 14 metrov v priemere a vo vrchnej časti iba niečo menej ako 3 metre, mnohí samovrahovia pokúšajúci sa vyskočiť z najvrchnejšieho balkóna akosi pozabudli na fakt, že sa musia odraziť 11 metrov do diaľky. A keďže je svetový rekord v tejto disciplíny ani nie 9 metrov, viete si predstaviť, ako to väčšinou skončilo – dopadli na niektorý z nižších balkónov. Aj pre tieto pokusy je dnes vstup do veže permanentne zatvorený, my vám však ponúkame 360-stupňové video z vnútra komplexu, kde stojí Qutub Minar:

 

014

Qutub Minaar

019

017

020

Cestou z Qutub Minar sme si to nasmerovali do Lodi Garden – krásnej a najmä pokojnej záhrady (veľkosti menšej slovenskej dedinky), kde nikto netrúbil a neponáhľal sa. Domáci sem chodia piknikovať či randiť. Túlavých psov sa báť nemusíte, sú neškodní.

028 027 026 025

India Gate (pôvodne sa volal All India War Memorial) nám pripomínal víťazný oblúk z Paríža – v indickom podaní je to 42 metrov vysoký pamätník pre 82 000 vojakov padlých počas prvej svetovej vojny. A keďže Indovia tvoria pätinu populácie našej planéty, viete si predstaviť, ako rušno je pri India Gate. Ak si to náhodou predstaviť neviete, môžete sa na ďalšom 360-stupňovom videu preniesť priamo k India Gate a pozrieť sa vo videu navôkol:

 

DCIM102GOPRO

DCIM102GOPRO

031

Kukurica s citrónom

030

Pri India Gate sme objavili drobného pouličného predavača, ktorý ponúkal na stolíku paan, miestny “dezert”, ktorý sa používa ako osviežovač úst po jedle – predáva sa v najrôznejších príchutiach, Hanka “trafila” niečo ako mentol a pelendrek 🙂

029

Mnoho bedekrov odporúča Red Fort – pevnosť do 17. storočia postavenú z červeného pieskovca, vďaka ktorej získala svoje pomenovanie. Patrí k dôležitým stavbám mughalskej architektúry a treba si na ňu vyhradiť približne 3 hodinky – to sa nám veľmi nechcelo, tak sme prehovorili nášho ďalšieho cyklo-rikšo-šoféra, nech nám pri nej zastaví, spravili sme rýchlu foto a nasmerovali sme to na Chandni Chowk – najstaršiu a najrušnejšiu obchodnú ulicu v Dílí.Nie tak ani kvôli nákupom, ale kvôli Parenthe street – uličke, kde treba zahnúť 2× za sebou o 90° a dostanete sa do mini-reštaurácií, kde si môžete vychutnať domácu kuchyňu, v ktorej pred vami vyrábajú fantastické placky.

042

045

Keď už sme pri jedle a jeho zaobstarávaní – nájsť supermarket (také tie klasické potraviny) je v Dílí úloha dosť šialená, nám sa to podarilo až na tretí deň. Aj to sa nám podarilo uchmatnúť tak maximálne nekvasený chleba, dokúpiť chýbajúcu hygienu a zistiť, že Diners kartu nám teda bežne akceptovať v Indii nebudú.

004

Z Dílí sme to mali nasmerované do Amritsaru, svätého mesta so Zlatou mešitou. Keďže bola stanica metra kúsok (asi 40 minút rikšou) od hostela, boli sme v kľude. Teda dovtedy, kým sme nezistili, že vďaka protestom zamestnancom v doprave odklonili náš vlak a pôjde cez iné mesto, ktoré je zhodou okolností v inom indickom štáte. Našťastie nám domáci z hostela veľmi pomohli – zistili nám kam sa máme dostať a objednali nám indickú obdobu Uberu, vďaka ktorej nás hodinová cesta bežným taxíkom nestála viac ako 5 eur. Keďže sa stmievalo a do odchodu boli nejaké 2 hodinky, sadli sme si na obrubník k osvetlenému stánku s občerstvením a dali si trocha z whisky 🙂 Ako typickí slováci sme si zohnali aj domáce pivo Kingfisher (odporúčame zlatú edíciu, je “stronger”) a 375 ml fľašku whisky – dajú sa zakúpiť iba vo Wine & Beer shopoch. Za dve pivá a fľašku whisky sme zaplatili cca 5 eur.

Po prvej hodine čakania na stanici na náš odklonený vlak sme zistili, že bude meškať asi hodinu (mimochodom, o ďalšiu hodinu sme zistili presne to isté, neskôr sa situácia opakovala ešte raz) a tak sme zostali trocha nešťastne s Hankou na seba pozerať. V tom sa nám však prihovoril sympatický starší pán, ktorý sa predstavil ako univerzitný profesor, ktorý sedel v staničnom bufete so svojim známym, marketingovým manažérom jednej odevnej firmy z Amritsaru – obaja čakali na ten istý vlak. Pozvali nás prisadnúť si k nim, na chvíľu sme zostali mierne nedôverčiví, avšak všetko sa rýchlo zmenilo. Veľa sa nás pýtali na našu krajinu, my na tú ich, pozvali náš na ich čaj s mliekom s cukrom (mňam) a keď sme približne o 23:00 zistili, že vlak príde predbežne o 01:00, vytiahol marketingový manažér večeru, ktorú mu nabalila manželka a začal pekne do malých misiek naberať aj nám a vždy nám vysvetlil, čo je čo. My sme zdvorilo nechceli jesť z jeho večere, avšak svojou pohostinnosťou a úsmevom nás presvedčil, že sa nenechá odbiť. Každému z nás dal jeden nekvasený chlieb a všetci štyria sme tak začali “hodovať” 🙂 Vysvetlil nám, že v ich tradícii sa vždy delia a že majú vždy pripravené jedlo navyše aj pre niekoho, koho môžu náhodne stretnúť – podľa jeho slov sme takto boli práve my ich osudom na ceste z Dílí.

1-IMG_0571

Veľmi si vážime ešte aj teraz stretnutie s týmito dvomi pánmi. Keďže to bola pre nás naša prvá cesta nočným vlakom, odprevadili nás k nášmu vozňu, našli naše presné miesta a po približne pol hodine jazdy nás prišli skontrolovať, či je všetko v poriadku. Univerzitný profesor po zistení, že je pri nás jedno voľné lôžko, opustil svojho známeho a ľahol si k nám – vždy keď nastal nejaký buchot sa zobudil a skontroloval, či sme v poriadku. Keďže on vystupoval na polceste, približne o 04:00 ráno sme sa s ním rozlúčili a poďakovali. Marketingový manažér išiel až do Amritsaru, ten nás prišiel pozrieť pol hodinku pred príchodom do našej finálnej stanice a rozlúčil sa s tým, že mu môžeme kedykoľvek zavolať v Amritsare, keď budeme niečo potrebovať a samozrejme sa môžeme zastaviť kedykoľvek na večeru. S veľmi príjemným pocitom na srdci tak môžeme poďakovať nášmu anjelovi strážnemu, že nám poslal týchto dvoch sympatických pánov, ktorí nás uviedli do života indických železníc, ponúkli nás domácim jedlom a zároveň nám toho mnoho zaujímavého porozprávali. Ďakujeme!

vlakova stanica info

Vystupovať, sme v Amritsare…