Mototrip Pyreneje 2022: No nič, bruchá plné, môžeme vyraziť

od jozo

Ako zázrakom sa krásne nebo otvorilo a slniečko nás privítalo do pondelkového rána. My sa opäť štrikujeme kľukatými cestami španielskych Pyrenejí a dávame do obeda veľký pozor na mokré cesty, hlavne tie úseky v zákrutách. Keďže Pyreneje sú pohorie medzi Španielskom a Francúzskom, poobede sme už vo Francúzsku v lyžiarskom stredisku Saint-Lary vo výške 2.215m. Tu nás chytá hmlisté a chladné počasie. 

Obsah:

1. Podarilo sa…

2. Hola Espaňa, Hola Barcelona!

3. No nič, bruchá plné, môžeme vyraziť

4. …a rána sú ťažké

5. Fiesta de San Fermín

6. …a rána sú ľahké

7. Posledný, za to intenzívny

Ako by to bolo, ak by sme vo francúzsku neokoštovali pravú originál bagetu? Pri ceste sa teda zastavujeme na riadnu porciu bagety. Mňam, čerstvá chrumkavá ako má byť. Toľko som veru natrúsili, že jedna sliepka by sa nažrala 😊. A hurá na ďalší pass Tourmalet. Ešte pod kopcom je hmlisté chladné počasie. A tak zastavujeme a prvý krát sa obliekame do teplejšieho. Ja si zaspomínam na svoj piatkový plán pri odchode, ako pôjdem len v kraťasoch, keď je také teplo 😊. Ja kašlem na obliekanie, zavriem len zipsové vetračky na bunde a nohaviciach, ideme ďalej. Cesta je hrozná, hmla ako mlieko, občas ledva vidím pred seba.

„Na čo sa sem vôbec trepeme?“, táto otázka mi ide hlavou. Sme hore. Hmla sa trošku rozostúpi a vidíme pekné lyžiarske stredisko. Nápisy na asfalte pripomínajú, že práve tu sa jazdí oná slávna cyklistická Tour de France. Porobíme pár fotiek a ideme ďalej za kopec. Kde zrazu, asi 50 m z druhej strany kopca sa nám naskytá neskutočný pohľad, ako odmena, že nikdy netreba frflať pred cieľom. Odmena v podobe krásneho výhľadu na mraky, ten pocit ako keby sme boli tam, kde bývajú samotní bohovia a oni rozložia „perinku“ na celé údolie. Kocháme sa hodnú chvíľu týmto pohľadom a rozhodujeme sa kde túto noc skloníme naše motorkové hlávky.

Rozhodli sme sa, že túto noc strávime v Lurdoch. A tak štartujeme svojich tátošov aby sme za cca hodinu jazdy prišli do pútnického mesta a ubytovali sa v hotely so symbolickým názvom Angelic. Sme kúsok od centra a tak opäť po deviatej večer vyrážame do ulíc. Mesto je plné turistov, pútnikov z rôznych končín Európy. Krátkou prechádzkou sa dostávame k pútnickému miestu zjavenia, kde práve prebieha omša s procesiou. 

Toto miesto je ozaj magické. V šere teplého letné večera, kontrastujúc s krásnymi farbami kostola a plameňmi sviečok ľudí, prináša neskutočnú atmosféru a my sa len mlčky prizeráme. Celé si to obehneme a v tichosti sa necháme vniesť to nádhernej energie modliacich sa ľudí. V najväčšej skromnosti a pokore sa pomodlím, poďakujem za tieto neskutočné chvíle i emócie a parťáci už na mňa čakajú na konci davu aby sme sa pobrali hľadať niečo pod zub.

Prechádzame okolo množstva reštaurácii a obchodov, niečo ako poznáte z prímorských letovísk. Z jednej reštaurácie dokonca počuť spev podgurážených kresťanov, ako spievajú kresťanské piesne – zaujímavý zážitok 😊. My svoje zadky zaparkujeme do jednej z reštaurácií pri rieke a ochutnávame mieste špeciality. Pred polnocou sa vraciame na izbu, no mne sa ešte nechce spať. Na hotely je našťastie wifi a tak prvý krát vyťahujem svoj Lenovo notebook a môžem skontrolovať emaily a veci na vybavenie preposlať na kolegov v práci. Využijem asi hodinku z pondelkovej noci a za svitu decentne podsvietenej klávesnice (naozaj musím pochváliť, že pekne svieti) v tichosti klepkám do klávesnice prvé poznámky a texty k tomuto článku. O 0:30 v tichosti zatváram svoj ThinkPad, veď treba aj spať. Dobrú noc, Francúzsko.

Prečítaj si tiež