4 tisíc kilometrov na motorkách: po 32 hodinách vo vlaku konečne na motorke

od Patrik Cvengroš

Náš trip začíname celkom netradične. Aby sme ušetrili čas, naplánovali sme transfer autovlakom z rakúskeho Villachu do tureckého Edirne. Dve hodiny pred odchodom vlaku je doba, kedy musíme doraziť na železničnú stanicu – vybaviť rôzne papierovačky, kúpiť niečo na cestu v miestnych potravinách a hlavne „naložiť“ motorky do pristaveného vozňa. Ideme na to!

Píše Patrik Cvengroš.

Nečakaná 32-hodinová retro cesta

Samotné upevnenie motoriek gurtňami už majú na starosti pracovníci agentúry. To, že pôjde o skvelú cestu napovedal už prvý pohľad na súpravu, ktorá na nás čakala na peróne. Keďže tento vlak prevádzkuje turecká cestovka Optima Express, teleportovali sme sa do čias z konca 80. rokov.

Vagóny boli v ležadlovom spracovaní (paráda), nechýbal ani reštauračný vozeň. Vlak šiel v podstate systémom štart-cieľ. Primárne tento slúži pre tureckých obyvateľov, ktorý cestujú z Rakúska alebo Nemecka do Turecka aj so svojimi autami. Bežná cesta autom cez Chorvátsko, Srbsko a Bulharsko trvá cez 15 hodín (ak ťaháte bez prestávky), ide o totiž viac ako 1400 km.

Jazda trvá približne 32 hodín vlakom – vcelku dosť, že? Ak sa vám nechce zrovna ležať, môžete stáť v chodbičke alebo sedieť v reštauračnom vozni – tomu hovoríme príjemné cestovanie 🙂 Akurát v týchto starších vozňoch nenájdete žiadnu klimatizáciu. Srbský personál pre nás nachystal Wi-Fi dostupné všade. Tú sme hlavne uvítali, keď sme prechádzali krajinami mimo EÚ, kde sa už naše dáta nezapočítavali do domáceho paušálu.

V kľude som si teda mohol vytiahnuť svoj notebook a robiť všetko potrebné aj s internetovým pripojením. Zaujímavosťou bola absencia dnes už relatívne bežnej 220V zástrčky, pri každom ležadle bola aspoň 2x USB zástrčka. Vďaka poriadnej výdrži Lenovo ThinkPad X280 som však mal o problém menej a pohodovo som mohol pracovať, koľko som potreboval.

Extrémne skorý budíček, sadáme na motorky

„Будичек!“ (po srbsky „Budíček!“) – ozval sa personál o 2:51 ráno. Prichádzame na Turecké hranice a čaká nás posledná pasová kontrola. Všetko prebehlo našťastie v poriadku a my sme o 6 hodine nad ránom dorazili do cieľa – tureckého mesta Edirne. Vykladáme motorky z vagóna, vybavíme posledné papierovačky pre motorky na miestnej kontrole a o 8:00 ráno vyrážame do mesta na prvý bod záujmu. Salimova mešita, ktorá je druhou najväčšou v Európe. Pri mešite dávame spoločné turecké raňajky, bohužiaľ kebab ešte nemali naložený.

Teplota postupne stúpa a my opúšťame Edirne a sním aj Turecko do susedného Grécka, kde nám terén začína postupne kopcovatieť. Slnečnicové polia ako keby ideálne dotvárali tvár slnečného Grécka. Po pár kilometroch prichádzame na grécko-bulharskú hranicu. Je to malý hraničný prechod medzi poľami, kde vládne priateľská atmosféra a s naším pasom bez problémov vchádzame do ďalšej balkánskej krajiny.

Ako postupne výškovo stúpame, teplota sa začína konečne pozvoľna znižovať. Prechádzame pár vrcholov a na jednom zastavujeme, je čas na dlhší odpočinok. Keďže sme v EÚ, dátový roaming je súčasťou paušálu. Vyťahujem teda notebook a vybavím pár emailov. Uloženie notebooku v taške mám vyriešené rovnako ako pred rokom – použil tenké neoprénové puzdro. Vozíme sa krásnou Bulharskou krajinou v Rodopských kopcoch s nadmorskou výškou cca 1 000 m.n.m. Našim cieľom sú lokálne prírodné zaujímavosti. V poobednom čase a veľkom teple však objavíme miestny hotel s bazénmi. Príde nám to ako najlepšie riešenie, keďže tri dni sme nemali sprchu a poriadny spánok 🙂 O pár desiatok minút sa už močíme v bazéne a zmývame tak niekoľkodňovú cestovateľskú únavu.

Diablov most

Ráno sa opäť prebúdzame do slnečného dňa. Konečne spánok v normálnej posteli. Naša cesta vedie opäť južným Bulharskom smerom na západ. V tejto časti krajiny je vidieť silný vplyv tureckej menšiny. Po kľukatých horských cestách sa dostávame k Diablovmu mostu. Krásny, historický a leží hlboko v horách. Na tento deň hlásia búrky a predpoveď sa okolo obeda aj napĺňa. Našťastie zastavujeme v jednej dedinke v bare, kde sa pred silnou búrkou schovávame. Asi 60 min oddych využívam opäť na prácu. V týchto horách je teplota o čosi nižšia, čomu sa úprime tešíme.

Ďalší deň sa presúvame na západ južným pohorím Rodopov cez Bulharsko k jazeru Batak, kde sa mierne rozbitou poľnou cestou dostávame až k samotnému jazeru. Otrasmi z rozbitej cesty sa veľmi nezaujímam, môj Thinkpad X280 splnil armádne testy odolnosti. V závere dňa si vychutnávame krásy kláštora v Rile. Je to najsvätejší bulharský kláštor, krásne zdobený a maľovaný. Našťastie ku kláštoru vedie aj krásne upravená „asfaltka“, takže sa môžeme na motorkách poriadne vyšantiť. Ubytovanie máme v samotnom meste Rila, s pekným výhľadom na okolité hory. V miestnej reštaurácii si u pani domácej (ako každý deň) aj tento deň objednávame šopský šalát. Ale akosi nie je na stole veľa miesta. Takže svoje porcie jedla si nechávam servírovať priamo na notebook.

Prejdená trasa

Po kliknutí sa mapa zväčší a otvorí v novom okne.

Keď áno znamená nie a opačne 🙂

Bulharsko je čarovné. Na komické nedorozumenia si nejako stále nevieme zvyknúť. Bulhari, na znak súhlasu krútia hlavou a nesúhlasu zase prikyvujú 🙂 Ozaj, vedeli ste, že najstaršie obývané mesto Európy je práve bulharský Plovdiv? Je dokonca staršie ako grécke Atény! Bulharsko je najväčší producent pestovania ruží. Škoda, že sme žiadne nevideli. Dokonca tu nájdete mnoho termálnych prameňov, iba vo Velingrade ich je cez 100! Na prvom mieste v počte prameňov je už iba Island. Legendárny bulharský jogurt, ktorý ako jediný obsahuje špeciálnu kultúru, ktorá sa vyskytuje len tu, sme zatiaľ neochutnali. Akosi nám ho ani raz nedali na raňajky – bohužiaľ nedá sa všetko skúsiť.

 

Prečítajte si aj…

Prečítaj si tiež