4 tisíc kilometrov na motorkách: Vo štvorici po Srbsku

od Patrik Cvengroš

Poslednú noc v bulharskej Rile sme strávili na izbe. Všeobecné pravidlo – kto najskôr zaspí, najlepšie sa vyspí – platí aj teraz. Bohužiaľ, ja mám smolu. Zaspávam ako posledný. Každý večer si dávame dve pivá od smädu a občas nejaké to lokálne vínko. Lepšie sa potom zaspáva s tou motorkovou únavou. No ja som tento deň zaváhal a dal som si Coctu – balkánsku obdobu našej Kofoly. Asi si viete predstaviť, ako som si „užíval“ cestu z Bulharska nasledujúci deň.

Píše Patrik Cvengroš.

Za hranicami

Cesta na Srbskú hranicu sa kľukatie hore kopcom. Ako keby hranica bola na samom vrchu stromovej džungle. Cesta je ešte ako-tak udržiavaná, no asfalt a okolie veľmi nenapovedá, že by sa tu jazdilo vo veľkom. Prichádzame na hraničný prechod Ribarci. Pas, „techničák“, zelená karta. Srbský colník však po prvom skontrolovanom motorkárovi zakričí: „Slováčka“ (v preklade Slováci). Pozrie na naše cestovateľské kufre, kde vidí rôzne značky štátov. Ihneď si všimne aj vlajku Kosova a s radosťou poznamená, že Slovensko tento štát neuznalo. Aj to je dôvod, prečo k nám má taký pozitívny prístup. Ostatných už ani nekontroluje a s kamarátskym úsmevom nám želá šťastnú cestu.

Vchádzame teda do Srbska na juhovýchodnej hranici, ktorá v úzkom cípe hraničí s Kosovom, Severným Macedónskom a Bulharskom. Je to Bohom zabudnutý kraj. Asfalt je samá diera, autá z 90. rokov a mnoho opustených domov. Pár obývaných, čo sme videli, bolo polorozpadnutých, s neupraveným okolím. Buď sú to ešte pozostatky z nedávnej občianskej vojny alebo naozaj nezaujímavá geografická časť Srbska.

Avšak príroda je v tomto kraji úplne iná – najmä v kopcoch je prekrásna. Takú už veľmi v našom civilizovanom svete nenájdete. Blížime sa k veľkému jazeru Vlasina Rid, na ktorého druhej strane je už iný svet – tam sa už zbiehajú turisti. Aj keď voda nie je najteplejšia, doprajeme si tu malý oddych. Divočinu „východu“ však cítiť aj tu. Autá sú zastavené tesne pri vode a z každého huláka hudba z rádia. Nenechávame sa zahanbiť ani my a zapíname naše prenosné repráčiky Creative so slovenskou hudbou.

Len „stredné“ porcie

Babin Zub – zaujímavý názov pre ďalšiu zaujímavú destináciu. Je to krásne miesto v horách vo výške 1600 m.n.m. – vedie sem asfaltka a tesne pred vrcholom tu našlo svoje miesto aj lyžiarské stredisko. Kocháme sa krásnymi výhľadmi a nezabúdame ani na selfie na rôzne spôsoby. 🙂 O kúsok ďalej sa nachádza hotel, v ktorom by sme mohli prespať. Avšak, hlasovanie nášho tímu dopadlo 2:3. Keďže je len 17:30, ide sa ďalej. Ako sa neskôr presvedčíme, bola to dobrá voľba…

Nasadáme na naše oceľové tátoše a mierime smer Niš. Je to v skutku veľké srbské mesto s počtom obyvateľov vyše 260 tisíc. Našli sme si ubytovanie v centre mesta, no vzhľadom na rozkopanú infraštruktúru trocha blúdime. Pri jednej križovatke sme spravili osudnú chybu. Základom cestovania v skupinke je, že každý stráži kolegu za sebou. Tu sa nám však naša reťaz pretrhne a strácame na križovatke Kuba. My ostatní sme sa pomaly, no úspešne dostali k nami hľadanému hotelu. Palo sa podujal pátrať po stratenom Kubovi v okolitých uličkách. Smola bola, že naše komunikátory sa práve v tejto dobe prestali fungovať – zákon schválnosti.

Medzitým sa pri nás zastavil mladý manželský pár. Chalanisko je zo Slovenska a je so svojou manželkou, ktorá pochádza práve z Nišu, na dovolenke. Ihneď nám odporúča miestnu reštauráciu, ktorá je neďaleko – varia tam čisto srbskú kuchyňu. Po 15 minútach sa úspešne vrátil Palo z pátracej akcie aj s Kubom. Ako každý večer, aj tento si najviac po horúcom dni užívame dlho očakávanú sprchu. Po minuloročnej ruskej minimalizácii (naučil som sa mať len jedno náhradné oblečenie) si teda prepieram prádlo a som v takom pracovnom tempe, že omylom operiem aj Milanove čisté… To moje do rána uschne, Milanove nie. 🙂

Odporúčanú reštauráciu nájdeme okamžite. Opäť začíname klasikou v podobe šopského šalátu. Objednávame aj strednú porciu čevapov. Keď ale čašník donesie plnú misu mäsa, nechápavo na seba pozeráme. „Toto je čo?“ Čašník nám ale s pokojom odpovedá: „Veď ste chceli len strednú porciu.“ Uf, no veru máme všetci piati čo robiť, aby sme to zjedli. Večer ešte sedíme neskoro do noci na námestí a užívame si plné centrum mladých ľudí. Aj toto je tvár Srbska. Ráno si spravím o hodinu skôr budíček, aby som v kľude a najmä v komforte hotela vytiahol svoj ThinkPad X280 a za svitu podsvietenej klávesnice dopisujem tento článok.

Teplota neustupuje, oddych je na mieste

Je ďalší deň a predpoveď počasia hlási aj na dnes optimistických 35°C. Optimistických možno pre dovolenkárov pri mori, nie pre motorkárov. V centre mesta si pochutnáme na raňajkách a hurá na motorky, rýchlo do hôr, kde sa snáď schladíme. Chlad sa však nedostavuje. Po úzkej ceste krásnou prírodou musíme opatrne. Zákruty sú neprehľadné a kde-tu v zákrute je rozsypaný štrk. Odmenou je však okolitá zeleň a výhľady pri prejazde lyžiarskym strediskom Goč. Konečne cítime drobný ústup horúčav na ako-tak znesiteľných 26°C. Nadmorská výška 1000 m.n.m. je pres nás v tejto chvíli ideálna.

Po zostúpení z hôr nás opäť ovalí vysoká teplota. Po hodine jazdy máme toho akurát dosť! Jeden vidí na ceste slony, ďalšiemu prebehujú pod kolesami veveričky alebo postrehne stopárku v podobe Cindy Crawford. Ideálny čas zastaviť a dať si pauzu. Sme tak zmorení teplom, že ani nášmu kyselinárovi Palovi nechutí jesť. Dávame si teda na pumpe len ľahký bagetový obed.

Po krátkej jazde sa postupne dostávame na ďalší cieľ našej jazdy Srbskom – pamätník 2. svetovej vojny. Zastavujeme s veľkou radosťou v chládku. Vyzliekame sa takou rýchlosťou, že pri platenom striptíze by ženská nestihla vytiahnuť ani päťeurovku. Ja si okamžite líham do trávy a pamätník nechávam na preskúmanie svojim moto-kolegom.

Dosť bolo oddychu, veď nás čaká dom na rieke Drina! Veľká skala, na ktorej miestni plavci postavili v roku 1968 oddychovú chalúpku. Ak ju veľká voda občas „zoberie“, skupinka nadšencov ju opäť postaví. Naozaj krásne a čarovné miesto. Už len elektrina, internet a krásne miesto na „homeoffice“. 🙂 Z rieky ide chladný vlhký vzduch – ideálny relax.

„Viděl jsem anděla.“

Je už podvečer a treba myslieť na ubytovanie. Odchádzame na pumpu natankovať a cez lokálnu Wi-Fi hľadáme ubytovanie. Na pumpe stretávame dve motorkárky. Tie taktiež tankujú, no za celú dobu nedajú z hlavy prilby dole. Sú to tajomné baby… „A možno boli tak škaredé, že si radšej prilby nedávali dole“ – nahovárame si.

Vraciame sa opäť na krásne miesto s výhľadom na chalúpku. Tam je totiž reštaurácia Dve Lipy a rovnomenné ubytovanie. Čašník nám však oznamuje, že nemajú nič spoločné s hostelom. Ukecávame ho, aby nám zavolal majiteľa, že máme záujem sa ubytovať.

„Majiteľ príde“, stroho oznamuje čašník. Tak teda čakáme. Unavení, prepotení, lepkaví a slizkí. Povedali sme si, že tomu dáme tak 30 minút. V 28. minúte čakania zrazu dofrčí stará zástava (auto juhoslovanskej výroby 80. rokov) a z nej vystúpi krásna baba. Presne ako vo filme Slunce, seno a pár facek, keď červený Fiat Uno zrazil farára Otíka – „Viděl jsem anděla.“ 🙂 Paráda, máme ubytovanie!

Cena 10 eur na noc je viac ako priaznivá. Z čašníka sa nakoniec počas večere vykľuje fajn chlapík. Ako sa na Srbsko patrí, opäť ide o mega porcie. Človek zhýčkaný bratislavskými obedovými menúčkami proste musí fučať. Akoby nestačilo, čašník nám prinesie ešte dezert v podobe dvoch koláčikov ako pozornosť podniku. Neviem ako to do seba dám, ale zadarmo? Aj keby ma roztrhlo. Bez mihnutia oka zjem a v tichosti počúvam ten praskot rozťahujúcej sa kože na mojom bruchu. 🙂

Tešíme sa na večer. V malom hosteli sú s nami ubytované 4 baby, ako nám prezradila majiteľka – náš anjel. Bude „mejdan“? Bohužiaľ, únava nás zmohla, treba aj spať. To teplo je tak únavné, že si ani nestihneme s ostatnými zaželať dobrú noc… Zajtra nás čaká Bosna, druhá strana rieky a opäť krásny slnečný deň.

Prejdená trasa

Po kliknutí sa mapa zväčší a otvorí v novom okne.

Po kliknutí sa mapa zväčší a otvorí v novom okne.

 

Prečítajte si aj…

Prečítaj si tiež