4 tisíc kilometrov na motorkách: Balkán stojí za to!

Aj vy si spomínate na stres pred každou dovolenkou? Čo ešte zabaliť? Na čo som zabudol? Mám všetko? Väčšinou mám zoznam základných vecí napísaný, ale vždy sa nájde niečo, čo zabudnem. Určite to takto máte aj vy. Tentokrát som zabudol na slnečné okuliare. Našťastie mi svoje požičal Ivo. Ďalej klasickú „špinavú“ handru (používam hlavne na čistenie plexy a svetiel), ktorú mi našťastie požičal Kubo. No a v jedno toto krásne srbské ráno, keď som sa rozhodol pre servis motorky, som zistil ďalšiu podstatnú zabudnutú vec – 12-ku kľúč.

Píše Patrik Cvengroš.

Chcel som si našponovať reťaz a hľa, 12-ka nikde. Pri minuloročnej ceste Ruskom sme mali serióznu technickú základňu. No teraz som to asi zle odhadol. Áno, moja chyba. Bohužiaľ spomínaný kľúč nemajú ani moji moto-kolegovia, takže servis musím odložiť na doma. Opäť je krásne teplé ráno. Raňajky sme si dali na odporúčanie nášho „Anjela“ z minulého článku. „Lepenjak s kaymakom” – žemľa so zapečeným slaným syrom. Teda skôr taká megažemľa. Prvýkrát na tomto moto-tripe nevládzem dojesť raňajky.

Čaká nás horúci deň. Načo špiniť čisté prádlo? Tak na seba navliekam to zo včera. Mám z toho divný pocit. No po 5 minútach na slnku je už dobre. Stačilo trošku manuálnej práce (montáž tašiek na motorku) a moje telo splynulo s moto-oblečením. Vyrážame na okružnú cestu kaňonom rieky Driny. Krásne zákruty, výhľady, proste motorkárska paráda v dĺžke 50 km. Po zídení z kopcov prichádzame na bosniansku hranicu. Opäť malý hraničný priechod v údolí, ktorý rozdelil malebnú turistickú dedinku do dvoch štátov. Pas, „techničák“, zelená karta a sme v Bosne.

Ďalšia zastávka – Srebrenica

Čím viac sa blížime k tomuto mestečku, tým viac si všetci uvedomujeme, aké hrôzy sa tu museli udiať. Žiadne historické bitky, ani hrôzy svetového konfliktu. Ale hrozný, nepredstaviteľný masaker v roku 1995 počas občianskej vojny. Najväčšia neľudskosť od čias 2. svetovej vojny!

Prichádzame k pamätníku na konci dediny. Pri pohľade na ten počet pomníkov všetci strácame reč. V tichosti vchádzame do areálu a nechápavo pozeráme. Nepredstaviteľné! Jeden pomník = jeden človek = jeden výstrel. Verejná poprava vyše 8 tisíc ľudí. Pane Bože, už nikdy viac…

Ďalšie kilometre za Srebrenicou stále pripomínajú nedávne časy vojny. Prázdne opustené domy v rozpadnutom stave. V niektorých sa ešte bývalo, okolie neupravené. Cesta tak bola naozaj depresívna a život miestnych ľudí tu určite nie je ľahký.

Prejdeme asi 50 kilometrov na cestu 1. triedy – krajina je úrodnejším poľnohospodárskym územím a ním sa mení aj celkový obraz tejto časti Bosny. Pekné domy, upravené okolie, lepšie autá. Veru, neskutočná zmena. Zastavujeme sa na obed v reštaurácii pri ceste. O 5 minút zisťujeme, že išlo o dobrý nápad. Spustil sa lejak a s ním aj búrka. Aj mi je trošku ľúto, že sme nezmokli. No keď som videl tu intenzitu dažďa o chvíľu, ľútosť ma prešla. Ďalšie kilometre akoby sme šli v stopách búrok. Prichádzame opäť do vyššie položených hôr. Teplota klesne na príjemných 23°C a my sa blížime k ďalšej štátnej hranici.

Na hraničnom prechode „skapal pes“

Hromy, blesky a my sme hlboko v horách. Dážď visí na vlásku. Samá zákruta, cesta úzka, rozbitá. Zrazu prichádzame na hraničný prechod Bosna – Čierna hora. V hlave flashback z filmu Traja veteráni. Určite si pamätáte tu scénu, kde „hraničiar“ Milan Lasica dojí kozu. Tu v horách, je to takto: oproti malej unimobunke pri ceste sedia dvaja hraničiari na starých stoličkách, akoby si užívali vlažný, chladný podvečer. Ich ležérne sedenie podčiarkuje pes, ktorý ako mŕtvy leží uprostred cesty. Ukazujeme dokumenty a colníci nás posielajú ďalej. No hukot našich motoriek s ním ani nepohne. „Fakt je ten pes živý?“ hovoríme si do vysielačiek.
Na čiernohorskej strane colnice zbadáme dva kamióny. Čože? To na tejto úzkej rozbitej ceste plnej zákrut môže ísť niekto kamiónom? No, v týchto balkánskych končinách je zjavne možné všetko. 🙂

Opäť „lížeme búrke päty“ a až na pár kvapiek prichádzame do mesta Pljevlja. Zase máme šťastie na rozbité centrum mesta a po 5 minútach blúdenia prichádzame k retro hotelu na hlavnom námestí. Krásna recepčná nám ukazuje, že motorky môžeme zaparkovať vo vedľajšom dvore miestnych potravín. Hotel ako z rozprávky z 80. rokov. Milujem takéto cestovanie v čase. Všetci sa na tom perfektne zabávame. Kúpeľňa však našťastie prešla redizajnom a teplá voda tečie. Čo viac nám môže chýbať?

Zo sprchy von do ulíc mesta

Už pri obede som si ale všimol email, že musím dokončiť pár pracovných úloh. Takže na potulky mestom vyťahujem svoj ľahučký Lenovo ThinkPad X280 a môžeme vyraziť. „Fúha, veď toto centrum je len jedno námestie! Po jednej minúte celé prejdené. Divné, kde sa tu berie toľko ľudí?“ Sadneme teda do baru oproti hotelu s pekným výhľadom na námestie. Moto-kolegovia si objednávajú pivko, ja si v kľude riešim svoje pracovné úlohy. Cez internet! Tieto novodobé vymoženosti „digitálneho nomádstva“ sú skvelé. Po hodine práce si vravím hotovo. Chalani medzitým zisťujú magickú vlastnosť tohto mesta. Tí ľudia sa celý večer prechádzajú hore dole po asi 200-metrovom námestí. Niektoré baby prešli aj päťkrát okolo! Všetky obchody sú tu otvorené do 21:00 a podniky snáď do rána. Pri pohľade na náš hotel si všímame mladých šachistov, ktorý zaplnili celý priestor. Je polnoc a my opúšťame toto miniatúrne centrum stále pulzujúce životom. Každého sme videli niekoľkokrát, môžeme ísť spokojne spať.

Ráno nasadáme na motorky a mierime do pohoria Durmitor. Predtým si ale užívame krásnu cestu v kopcoch, ktorá nás privedie k najznámejšiemu mostu cez rieku Tara. Tento most je 370 m dlhý a 151 m vysoký. Bol postavený v rokoch 1937-1941 a v tejto dobe patril medzi najvyššie mosty sveta.

Bohužiaľ v roku 1942 bol počas 2. svetovej vojny zničený a vyhodený do vzduchu. Zaujímavosťou je, že most vytvoril a počas vojny aj zničil jeho staviteľ, miestny rodák Jaukovic. Okupačné vojská ho potom na zvyškoch mosta zastrelili. Jeho pamätník je na ľavej strane.

Po malom občerstvení pokračujeme ďalej a kocháme sa krásou pohoria Durmitor. Opäť máme slnečné počasie a teplota v nadmorských výškach nad 1000 m.n.m. je príjemná. Jazdíme krásnymi cestami s panoramatickými výhľadmi. Zastavujeme pri vysokohorskom jazere a spravíme pár fotiek. Pri jasnom obednom slnku otestujem displej svojej “X280-ky”. Napíšem si pár poznámok k článku a chválim vylepšený jas matného displeja.

Ja som jelovník

Po pár kilometroch vchádzame do malebnej časti náhornej plošiny Durmitoru, kde vidíme malú reštauráciu s ubytovaním. „Obed?“ zaznie z vysielačiek. A veru. Príde k nám mladá baba – horalka, s výrazom tváre, čo po prvom mesiaci práce v horách zistila, že má toho už plné zuby a chýba jej promenáda v Eurovei. Objednávame teda niečo na pitie a pýtame si jelovník (menu). „Ja som jelovník!“ odvrkne baba a začne menovať, čo nám uvarí. Smejeme sa, objednávame ľahký obed v podobe teľacej polievky a našej klasiky, šopského šalátu. Výbuch smiechu nastal, keď nám doniesla polievku po šaláte. V hrnci na nás čakala „sáčková“ polievka. 🙂 Gastronomickú dieru do sveta to teda neurobilo.

Po prejazdení celej krásnej a malebnej vyhliadkovej trasy náhornej plošiny v Durmitore sa rozdeľujeme. Ivo a Kubo si idú užiť zákruty a ja s Palom a Milanom sa ideme pozrieť kam asi vedie krásna kamenistá cesta za kopec. Po 3 km po prašnej kamenistej ceste prídeme na jej koniec. Na Bohom zabudnutý salaš. Vidíme tam malého, asi 3 ročného chlapca, ako k nám uteká, ale zároveň sa nás bojí. O chvíľu vyjde von jeho mama, posadí sa na staré rozhegané kreslo a hľadí na krásne horské prostredie. Sezónny život pastierov v týchto končinách je istotne veľmi ťažký. Ani život tejto rodinky nebude jednoduchý. No stále mám pred očami ten krásny výhľad na okolité kopce, ktorý rodina zažíva každý deň – určite to stojí za to.

Jazda späť nebola jednoduchá. Cestu nám skrížil mladý býk. Ten akoby nechcel, aby sme odišli. Stále sa nám staval do cesty. Nebolo mi všetko jedno. Po 10 minutách ale zaváhal a ja som rýchlo prefrčal popri ňom. Tak isto za mnou Palo aj Milan. Nocovať sme sa rozhodli v zabudnutej dedinke v horách. Desiatka polorozpadnutých domov a dve reštaurácie s ubytovaním. Treba uznať, že išlo o jednu z najlepších nocí. Horské prostredie, absolútna tma, perfektný vzduch a hlavne žiaden signál a internet. Konečne sa môžeme aj porozprávať. 🙂

Mnohé kontrasty Bosny

Ráno nás čaká krásna jazda okolo rieky Piva na hraničný prechod s Bosnou. Ide asi o jednu z najkrajších ciest v Európe. Kľukatá, popretkávaná tunelmi a s krásnym výhľadom na gýčovo tyrkysovú farbu rieky Piva. Keďže sme si túto trasu už prešli pár rokov dozadu, nezastavujeme sa pri každom krásnom výhľade. Bez prestávky smerujeme na hraničný priechod. V Bosne sme si totižto naplánovali prejazd Bosnianskym Durmitorom. Táto trasa bol čistý offroad. Nebolo nám veru všetko jedno, keď nás v horách chytila búrka. Blýskalo sa a veru sme aj trošku zmokli. No najťažší bol prejazd po vysokohorskom sedle. Ako keby len pred pár mesiacmi niekto túto cestu vykopal v skalách a mali sme čo robiť, aby sme tento ťažký úsek zvládli. Na veľkým kameňoch som dobre pretriasol gigabajty ThinkPadu. 🙂 Našťastie všetko vydržalo a vydržali sme aj my. Podvečer sme po hladkých asfaltových cestách dorazili do Mostaru.

Mesto je vo výške cca 60 m.n.m. a tomu odpovedalo aj počasie. Ráno pieklo, akoby sme boli pri mori. Aké-také ochladenie máme až v neďalekých horách, keď smerujeme na server popri chorvátskej hranici. Spustnuté domy a usadlosti znova dotvárali bosniansku scenériu krajiny plnej kontrastov. Po vyše 300 km v šere zapadajúceho slnka hľadáme posledné ubytovanie. Našťastie nájdeme pri ceste krásny kemp s malými domčekmi. Ja s Ivom si vyberáme chalúpku a zbytok našej posádky je v hlavnom dome. Naozaj krásne ubytovanie s malou minizoo, preliezkami pre deti a rôznymi atrakciami. Po ubytovaní v Durmitore za mňa druhé naj. Čaká nás posledná noc.

Ráno zisťujeme, že sme ubytovaní na odbočke do Národného parku Una. Veľký billboard s vodopádmi nemôžeme minúť a tak sa vydávame tým smerom. Vodopády boli nádherné aj s okolitou prírodou. Je to kúsok od chorvátskych hraníc a Plitvických jazier. Stretávame tu aj českých motorkárov. V skutku zaujímavá skupinka. Mix motoriek od turistických až po scooter a superšport. Starší páni v stredných rokoch s účesom v štýle Jágra a medzi nimi asi 25-ročná krásna blondýnka. Veru, dlho sme krútili hlavami v prilbách, ako sa takáto partička mohla dať dokopy. 🙂

Chorvátske hranice sú za rohom a my smerujeme k poslednému bodu nášho záujmu. Opustenej vojenskej leteckej základni Željava. Tá síce leží v Chorvátsku, ale časť odletovej dráhy presahuje do Bosny. Pocit strachu na nás dolieha hneď na začiatku zarasteného areálu. Všadeprítomné tabule s upozornením na zamínované územie. Dokonca veľká tabuľa, že projekt odmínovania chorvátsko-bosnianskej hranice bude hradený Európskou úniou. Toto miesto je zaujímavé tým, že vojenské lietadlá boli ukryté priamo v skalách hory. Do nich boli vytesané len otvory v ich tvare! Keďže vchod do jedného hangára bol vyvalený, vošiel som tam na motorke a posvietil dovnútra. Bol to asi 100 m veľký priestor, ktorý som však radšej ďalej neskúmal. Aj keď sme si chceli „odskočiť“, všetci sme poctivo vykonávali potrebu na ceste. Nikto nechcel riskovať funkčnosť mín.

Ako som si cvrkol

Nebol by som to zase ja, aby som niečo nevymýšľal a šiel o kus ďalej pozrieť ďalšie otvory v skalách. Všimol som si dodávku okolo ktorej som prešiel – myslel som si, že sú to takí istí očumovači, ako my. Ďalej som sa však nedostal, keďže cesta bola veľmi zarastená. Zrazu z dodávky vyskočili policajti, hneď ma zastavili. „A prúser…“ povedal som si. Hneď na mňa zhúkli: „Davaj passport!“ Vytiahol som teda pas a v kútiku duše čakal veľký medzinárodný prúser. Policajt mi pas hneď vrátil a začal niečo hovoriť. Niečo o čevapách, nechápal som a ukazuje mi jedlo. Nakoniec som pochopil. Všimol si, že sme boli v Bosne (pečiatky v pase) a pýtal sa ma, či som v Bosne jedol čevapi a či mi chutili a rehotal sa. Hovorím, že jasné a dvomi vetami som mu opísal cestu nášho moto-tripu. Policajti sa smiali a odporúčali nám ísť ešte k moru. Zaželali šťastnú cestu a zakývali.

Veru sme aj rozmýšľali, či si trip nepredĺžiť o jeden deň a neskočiť do mora. Nakoniec sme sa rozhodli pokračovať smerom k Slovinsku, Maďarsku a Rakúsku, kde sme sa postupne rozlúčili s Milanom a Kubom a večer okolo 22:00 dorazili do Bratislavy.

Prešli sme na motorkách približne 3 700 km a spoznali rôznorodosť Balkánskeho polostrova. Mix kultúr a náboženstiev. Tu nie je žiaden unikát vidieť zahalenú moslimku a hneď vedľa moslimku v krátkej sukni. Mešitu s minaretom vedľa grécko-katolíckeho alebo rímsko-katolíckeho kostola. Na niektorých miestach akoby občianska vojna skončila včera. Na iných miestach ste zase mali dojem, že ste sa ocitli na strednom Slovensku. Lúče slnka bolo cítiť v každej paradajke šopského šalátu. Jedlo je tu skvelé a omnoho chutnejšie ako v turistických oblastiach pri mori. Aj keď sú Bulhari trošku uzavretejší, všade sme stretli milých a príjemných ľudí ochotných pomôcť. Balkánsky polostrov je krásny a miestami ešte s divokou prírodou. Odporúčame to všetkým, no najmä motocestovateľom. 🙂

Prejdená trasa

Po kliknutí sa mapa zväčší a otvorí v novom okne.

Po kliknutí sa mapa zväčší a otvorí v novom okne.

Po kliknutí sa mapa zväčší a otvorí v novom okne.

Po kliknutí sa mapa zväčší a otvorí v novom okne.

Po kliknutí sa mapa zväčší a otvorí v novom okne.