Dlho som sa zamýšľal nad dôvodmi, prečo som schopný neustále navštevovať motoškolu u Pepa, najbližšie aj v júli a aj budúci rok. Je to návykové? Prečo sa ľudia neustále vracajú ku kvalitným motoškolám?
Tých dôvodov, ktoré som si v hlave upratal a identifikoval, je hneď niekoľko:
Snaha o dokonalosť
Predpokladom je, že sa chcem v tom, čo robím, zdokonaľovať. Ak niečo začnem robiť a venujem tomu čas a aj peniaze, chcem aby som z toho mal pozitívny zážitok. Nie každý začínal jazdiť ako tínedžer na dedine na motorke. Nie každý má najazdené „milióny“ kilometrov. Škola s profesionálnym inštruktorom je predsa len väčšia zábava ako študovať rôzne kanály na YouTube alebo teoretické knihy a časopisy. Skúšať, skúšať, skúšať. V bezpečí, mimo bežnej dopravy. Nie nadarmo sa hovorí, že cvik robí majstra. A „cvičiť“ s Pepom je zážitok.
Snaha o bezpečnosť
Bezpečnosť na motorke je veľkým počtom motorkárov podceňovaná. Aktívna aj pasívna. Pasívnou myslíme oblečenie, rukavice, helmu, topánky… Žiadne šlapky ci tričká na motorku nepatria. Aktívnou je motorka a jej technický stav (napr. tlak pneumatikách zodpovedne kontrolovaný pred každou jazdou – najmä ak človek nejazdí každý deň), bezpečnostné systémy motorky a hlavne jazdec. Jazdec je zväčša to „kazítko“ na konci zariadenia (v tomto prípade motorky), ktorý si je často sám zodpovedný za svoje chyby a patálie ňou spôsobené. Motorka sa sama o sebe do problému nedostane. Tréningom automatizujem svoje správanie na motorke a aj v prípade krízovej situácie ju riešim s väčším kľudom. Tým pomyselným kľudom často získavam čas na samotné zvládanie vzniknutej situácie, lebo určite sa nedá všetko na cestách predvídať (tak ako sa nám snažia zákony kázať).
Jazda so zážitkom
Je pekelný zážitok jazdiť za niekým, kto si získal moju dôveru a verím mu natoľko, že sa jednoducho snažím iba kopírovať jeho ideálnu stopu a rýchlosť, ktorú od neho opisujem jeho nasledovaním. Nikdy by som sa do tých zákrut sám nepustil Pepovou rýchlosťou. Je to dané aj tým (okrem toho ako dokáže ovládať motorku), že tie cesty ma zjazdené nepočetne veľa ráz. Jazdíte na jeho „kráľovskom“ šumava ringu, území, ktoré pozná takmer dokonale.
Opakovanie matka múdrosti
Mám pocit, že každý rok na jar začínam od znovu. Zvykať si na motorku po zime mi chvíľku trvá, nejaký ten deň jazdenia na motorke. Spríjemniť si to pred sezónou u Pepu je pre mňa ten správny začiatok sezóny. Oprášiť všetky tie drobnosti je stále jednoduchšie. Uvoľnené riadenie prichádza akosi už samo po chvíľke na letisku a začína sa stupňovať moja radosť na Šumava ringu. Napriek tomu som pred prvých úsekom akýsi nervóznejší. Táto nervozita sa však rýchlo vytráca prvými kilometrami.
Pepo každý rok niečo pridá a prípadne zmení. Sú to možno len malé zmeny, ale určite je minimálne vidno, že neprestáva rozmýšľať nad vylepšeniami. Neberie to len ako mašinu na peniaze či PR článok. Z môjho pohľadu je to naozajstný motorkový srdciar – profesionál.
Zhrnutie
Užiť si Pepovu radosť z vášho pokroku a úspechu nasávania nových jazdeckých zručností je ako nová energia. Jeho potlesk, ktorým vám dá najavo svoju radosť po peknom a bezchybnom prejdení pasáže zákrut, je naozaj návykový. Debaty o tom, aké ďalšie zlozvyky sa mi podarilo odstrániť, vedia byť nekonečné. Pocit dobre odvedenej práce si odnášame vždy všetci. Ja, Pepo a jeho inštruktori. A tento si rád užijem minimálne raz ročne.
