Motovýprava Magadan: Päť týždňov na motorkách, zadretá motorka a vytúžený cieľ!

od Jozef Heuger

Štyria Slováci sa vydali na bláznivú životnú cestu – chcú prejsť 9 časových pásem, 20 000 km, z Bratislavy do Magadanu, bez sprievodného vozidla. Podarí sa im to? Sledujte ich cestu online.

Píše Jozef Heuger.

02.08.2018, štvrtok

Trasa: Susuman – Ust-Omčug
Celkovo prejdených km: 13 450

Zo Susumanu sa dá pokračovať dvomi cestami. Alebo pokračovať po hlavnej federálke, alebo sa 40km vrátiť a ísť po tzv. Tinkovskej trase. Tá vedie cez dva horské prechody a ponúka krásne výhľady. Informácie od domácich sú prívetivé, vraj tadiaľ normálne premávajú autá. Rozhodujeme sa vrátiť a vyskúšať.

Už prvé kilometre naznačujú dobré rozhodnutie. Krajina je neskutočne krásna, slnko prehrieva naše ubolené telá. Kamenistý povrch je optimálny pre naše obutie a ja si užívam jazdu ako v časovke na pretekoch. Vypínam všetky kontroly trakcie, ABS a iné, pre tieto chvíle obmedzujúce systémy a deriem gumy, aj keby som mal zvyšných 500 km do Magadanu prejsť na hladkých.

Na vrchole jedného z horských prechodov Marty hlási defekt. Skóre ja:Marty = 3:2. Počasie v horách je nevyspytateľné, dažďu nohy visia. Rozkladáme pakšamenty a opravujeme. Pristavuje sa auto s manželským párom a pýtajú sa, či nepotrebujeme pomôcť. Táto otázka a ochota pomôcť je v tejto krajine normálna. Ľudia si tu vzájomne pomáhajú. Chvíľu debatujeme popri lepení. Pred ich odchodom nás obdarujú domácimi paradajkami a uhorkami. Nie je potrebné ich baliť na moto, pretože akonáhle títo ľudkovia zájdu za roh, všetko zožerieme. Opäť hríbik i knot riešia situáciu a my pokračujeme kochaním sa krajinou. Blahorečíme rannému rozhodnutiu ísť tadiaľto, dnešok je za odmenu po včerajšej lopote. Je tu neopísateľne nádherne…

V Ust-Omčugu je jedna gostenica. Pri jej hľadaní sa nás ujmú dvaja domáci, vidiaci že blúdime. Zavedú nás pred ňu, je však plne obsadená. Vysvetľujeme, že máme stany a vyspíme sa kdekoľvek, na námestí či ihrisku. Navrhujú nám, aby sme spali v miestnom parku. Cestou do vývarovne ukazujú najlepší flek na spanie. Venujú sa nám ako svojej rodine.

Po večeri zájdeme do parku na odporúčané miesto a za dažďa rozkladáme stany. Marty naznačí slinu vypiť si, ja mám rovnaké pocity. Paťovi s Milanom sa nechce von a ostávajú zalezení. My sa predierame naspäť do vývarovne dúfajúc, že budú mať aspoň pivo. Majú! Kupujeme tri litre, aby nebolo málo a popíjame za stolom. Pomaly sa stmieva, myslím vonku, preto sa rozhodneme radšej vrátiť k chalanom. Celkom dobre nám už šumí v hlavách, nálada je výborná. Spať ani bohovi, púšťame reprák koľko znesie a začína diskotéka. V daždi medzi stanmi, v lesnom parku znejú všetky obľúbené ruské songy. Chalani úplne nepodporujú našu zábavku, len Miňonka vylezie na glg, aj to len preto, že mu ide vyraziť dekel na mechúri. Tancujeme ako dve bukvice, popíjame, rozprávame sa o živote. Do stanov zaliezame kompletne mokrí s vedomím, že zajtra si treba mokré handry obliekať, ale vôbec nám to nevadí. Spontánnosť tohto večera je krásna a ostatné je nepodstatné. Ďakujem Marty za tento večer.

03.08.2018, piatok

Trasa: Ust-Omčuk – Magadan
Celkovo prejdených km: 13 717

Obliekanie sa do mokrých vecí už nie je až také príjemné, ako sa večer po galavečierku zdalo. Zatínam zuby a žijem myšlienkou prísť dnes do Magadanu. Dnešok uzatvára piaty týždeň na cestách.

Po päťdesiatich kilometroch Marty vyrovnáva skóre defektov na 3:3. Už si ani nepamätám kde to bolo.  Zrejme nič výnimočné, zalepili sme a mastili ďalej. Vačšiu starosť nám robí Martyho spojka. Už niekoľko dní úplne nespolupracuje s jazdcom, ale teraz je to iné. Vážnejšie. Zastavujeme v kopci, fotíme.

Počkám kým sa rozbehne, aby som mal istotu že ide. Nedočkal som sa. Spojka je “hluchá”, rozbeh bez nej a roztlačenie do kopca nemožné. Olej pod motorkou a mastný piestik pri páčke signalizuje katastrofu. Pokúšam sa o nemožné, rozoberám spodný piestik. Vnútornosti sú na kašu, napriek tomu to nejako zmontujem, nalejem olej aký máme. Žiaľ neúspešne. Popri rozmýšľaní ako pokračovať prechádzajú okolo nás elektrikári s Kamazom s hydraulickou rukou.

Myšlienky sa rozbehnú na plné otáčky. Kým analyzujeme, Kamaz sa stráca za kopcom. Ak roztlačíme dolu kopcom, nie je sa kde otočiť, do kopca sa tlačiť nedá. Preto vysielam Paťa pretekára zastaviť borcov s rukou. Bez nich sa sem nevracaj! Ostáva už len dúfať, že budú tak ochotní vrátiť sa, naložiť motorku a zviezť ju do civilizácie. Za chvíľu prichádza Paťo s dobrou správou. Idú nám na pomoc. Sme 125 km pred Magadanom, 45 km od asfaltu. Ak nás zvezú po asfaltku, odtiaľ už nejako zájdeme.

Motorku efektne nakladáme, Marty sa vezie ako pán v kabíne. My ostatní pred nimi na motorkách. Vchádzame do mestečka Palatky a parkujeme pred prvou žrádelňou. Za chvíľu posiela Marty súradnice, kde ho vyložili, pretože elektrikári boli stále v práci a potrebovali odísť. S Milanom prídeme za ním a dohadujeme postup. Roztlačíme ťa. Poďme sa najesť a následne už nejako prídeme do cieľa… Roztlačíme ho, sadneme na motorky a ideme za ním. Marty prejde možno 300 m a stojí. Jeho náznak odhodenia prilby do kríkov prezrádza problém. Veľký problém. Zadretý zadný valec a denné svetlo na vačkách pod odvaleným vekom hlavy ukončuje poslednú nádej prísť do Magadanu “po svojich”. Až teraz sme zúfalí.

Prešli sme 14 366 km a tu máme skončiť? Ani bohovi! Marty ma zabíja otázkou: Potiahneš ma? Kua davaj lano, v zuboch ťa tam dovlečiem v šmyku! Spolu sme žili, spolu aj zdochneme! Jeden pred nás, jeden za nás, spustené smerofky a už si to režeme ako prezidentská kolóna. Hodinka a pol plynulej jazdy s jednou fajčiarskou pauzičkou po štyridsiatom kilometri a zrazu sme tu. Tabuľa označujúca vstup do mesta Magadan nás rozreve. Sme tu. Sme v Magadane.

14 446 km, 5 týždňov na cestách, krížom cez najväčšiu krajinu sveta. Objímame tú tabuľu ako matka svoje dieťa, objímame sa vzájomne so slovami vďaky. Dokázali sme to. I keď sme len v polovici cesty, sme dojatí ako po dosiahnutí vrcholu. Ozajstného vrcholu, nemyslím toho v základnom tábore 🙂 Cesta sa však nekončí. Teda stále v to my dvaja, Marty a ja pevne veríme…

Do mesta vedie hlavná ulica, najskôr klesajúca, následne stúpajúca. Nepodstatná informácia, pokiaľ sa neťahajú dve motorky v celkom slušnej dopravnej premávke. Dolu kopcom ma Marty pribrzďuje, hore kopcom ťahám ja jeho. Avšak rozbiehať sa na semafóre dokopca, to už je iná liga.

Postupujeme plynule keď zbadám semafór v kopci so zamrznutou červenou. Snažím sa udržať naše zviazané dvojičky v pohybe a dúfam, že naskočí zelená. Stačila by aj trochu oranžová. Dá sa ísť aj na jednotke, len nezastať! Zelená je nekompromisná, okom zhodnotím situáciu za semafórom a zhučím Martymu cez komunikátor do prilby “davaj do…, ideme na červenú, keď zastavím, odjebabrem v kopci spojku”. Odpoveď “davaj ty…” mi otočí zápästím a preletíme pomedzi poslušne stojace auta cez križovatku. Naše dve doprovodné modlivky trochu nechápu, ale idú do toho s nami. Veríme, že napnutá pupočná šnúra medzi motorkami je pre všetkých dostatočným vysvetlením nášho počinu. Správny jazdec jazdí aj na červenú! Keďže do kopca je ešte niekoľko semafórov, ideme v rovnakom štýle ako hovädá až na horizont.

Stojac na rovinke pred “svetoforom” (semafor po rusky), hneď vedľa hotela, na nás udivene pozerá slušne oblečený pán v rokoch. Keď vidí, že odbáčame k hotelu, nasleduje nás. Druhý pán, môžu si byť rovesníci, nás sleduje už spred hotela. Pohýňame sa. Za semafórom vľavo, po 50 metroch opäť vľavo a sme pred hotelom. Z jedného sa vykľuje redaktor miestneho rádia a dohaduje si s nami termín rozhovoru na zajtra ráno, druhý menom Sergej nás oslovuje, pretože vníma pupočnú šnúru a problém s tým spojený. Razom sa stáva naším dočasným otcom, anjelom strážnym a zároveň priateľom na celý život. Zariaďuje na zajtra miestneho mechanika a berie nás na večeru do slušnej reštaurácie. Všetko ochotne vysvetľuje, doporučuje jedlo, vodku, zápitok. Tak skvelú rybu ešte nikto z nás doteraz nejedol! A to je fakt!

Všetko je dokonalé, cítime sa s ním veľmi príjemne. Počas celej cesty sme sa stránili rozhovorom o politike. Dnes tomu nie je inak, ale na záver večera povie Sergej veľmi pravdivú vetu “V Európe máte slobodu, ale my v Rusku máme voľnosť”. Ťažko niečo viac dodať…

Trasa, ktorú sme v tomto článku “prešli”

Mapa sa po kliknutí zväčší.

Prečítajte si aj…

Prečítaj si tiež