Štyria Slováci sa vydali na bláznivú životnú cestu – chcú prejsť 9 časových pásem, 20 000 km, z Bratislavy do Magadanu, bez sprievodného vozidla. Podarí sa im to? Sledujte ich cestu online:
02.07.2018, pondelok
Trasa: Niekde za Kyjevom – Kursk
Celkovo prejdených km: 1 944
Všetci si uvedomujeme dnešnú udalosť, ktorou je vstup do Ruska. Pokračujúc v dynamike prichádzame o jedenástej na hranice. Ukrajinská čiara nás púšťa za 10 minút, v ktorých je aj ciga za maringotkou mimo kamery s miestnymi ťažkoodencami. Ruská čiara, to už je úplne iný príbeh.
Všetko sa odohráva viacmenej v kľude, ale nekonečne dlho. Na všetko majú postupy a hlavne majú čas. Na prvej rampe „maľčik“ rozdáva imigračné tlačivo, ktoré treba vypísať. Nič zložité. Prvotne kontrolujú pasy, následne si nás zavolal colník bližšie pod strechu, aj s motorkami. Keď už chcel začať kontrolovať našu „bagaž“, zrejme mu došlo, že musia byť dvaja a pokojnou chôdzou odchádza pre komisára. Za chvíľu pricupitá pani, nízka vzrastom s ostrými črtami tváre. Inak veľmi podobná tej škodoradostnej komisárke v rozprávke Madagaskar.
Colník prezentujúc svoju silu, ráznym hlasom vnímajúc prítomnosť vyššej šarže, zavelí “vybaliť”! Akože tankvak alebo malu rolku ležiacu na tej veľkej? Všetko! Tvárim sa, že jasné, nie je problém a otvorím mu bočné tašky, aby do nich nahliadol. „Vybaliť! Všetko von!“ Myslím si… ”Ti musí šibať panáčik?” Veď, keď vybalím, tak to už nikto nenabalí naspäť a s Tesco igelitkami na riaditkách nepôjdem! Neoblomne trvá na svojom a postupne rozoberiem každý jeden priestor. Všetko kontroluje, pýta sa, čo je čo. Keď vidí náš zdravotnícky materiál, nechápe, či zásobujeme poľnú nemocnicu, alebo fetujeme 🙂
Nájdená pílka a sekerka je v limite veľkosti, ale nájdené megapetardy colníka vzpružia do bdelosti. Argument “na medvede” ho nepresvedčí a zabavuje. Paťo mu ich radšej odovzdáva dobrovoľne. Tie moje nenašiel, Marty ich radšej zabudol doma a v konečnom dôsledku celé toto divadielko aj vyhráva, pretože spätným balením zaberáme šuhajovi toľko času, že jemu prideľuje druhého kolegu. Ako to už býva v živote dvojíc, toho dobrého. Ten len zľahla nahliadne do jeho tašiek a posiela ho preč. Zrejme zabrala naša vzájomná komunikácia o futbale, na čo šuhaj reaguje “ja ľubľu futbal”.
Po absolvovaní zborky-rozborky posúvame motorky o 10 metrov ďalej v nádeji, že skontrolujú ostatné papiere a môžeme čoskoro pobozkať ruskú zem. Omyl. Paťova motorka napísaná na firmu, bez potrebných dokladov preložených do ruštiny, mierne komplikuje situáciu. Originál vytlačený na slovenskej pošte pozrú, ale zatiaľ inak milú komisárku nepresvedčuje. Poriadok musí byť, pre prípad kontroly z Moskvy. Paťo, od tohto momentu nazývaný aj “Patrik problematik” telefonuje a deleguje. Do hodiny sú Googlom preložené doklady v maily colnej správy, devočka kompletuje a praje nám šťastnú cestu. Po štyroch hodinách opúšťame zabarikádovaný areál a konečne vchádzame do vytúženého Ruska. Pridáva sa k nám Poliak, ktorý prechádza hranicu tesne po nás.
Prírodná scenéria sa veľmi nezmenila, rozľahlosť plytkého reliéfu krajiny je udivujúca, ale fakt, že sme v najväčšej krajine na svete pocit veľkosti a rozľahlosti dupľuje. Krátko pred šiestou, fajčiac vedľa cesty, sa pri nás zastavuje HD Ultra Glide so 150 kilovým chlapom. Kožená vesta a nie úplne malý nožík na opasku naznačuje autoritu. Kukla na hlave, z ktorej trčia len oči, nás srdečne privíta, trochu vyzvedá a keďže sme hladní, odporúča reštiku. Dva kruháče rovno a v prvej dolinke sa najete. To, že tuční ľudia sú vraj milí a dobrosrdeční sa v jeho prípade potvrdzuje, i keď jeho výzor je odstrašujúci.
Zaparkujeme pred odporučenou reštauráciou. Zrazu prifrčí rovnako ošumelý jazdec s tretinovou váhou svojho predchodcu na nejakej starej hajtre jogurtového typu bez ŠPZ a rozbehne komunikáciu. Naše vyčerpané tváre tohto sympatického a skromného motorkára menom Saldat pravdepodobne zaujali a pozýva nás do svojho motoklubu jesť aj spať. Veľmi rýchlo vzájomným pohľadom s Martym rozbíjame Milanovi koncepciu o závere dňa. Ani argument, že potrebujeme nájsť banku či kúpiť SIM karty člena miestnych Mustangov nepresvedčia a ponúka riešenie. Takáto ponuka sa neodmieta, nasadáme a milý hostiteľ si nás vedie ako husy do centra mesta Kursk.
Vybavíme dengi, operátora a po 300 metroch odbáčame do nie úplne lákavej zóny. Keď vodca zastavuje pred ošarpanou priemyselnou búdou, neviem či sa v naších hlavách náhodou aj nevyplavila pochybnosť o správnosti tohto rozhodnutia. Po otvorení vstupných vrát však v sekunde chápeme silu a veľkosť tejto príležitosti. Dostávame šancu zažiť jedinečné! Postupne sa dozvedáme, večer majú malú narodeninovú párty, ktorej sa samozrejme zúčastníme. Hasíme smäd a tlmíme nadšenie prvým pivkom, vybaľujeme, chodíme a fotíme pozerajúc na seba usmiatými tvárami plnými radosti.
Galavečierok sa postupne rozbiehal, domáci sporadicky prichádzali do klubu. Ani jeden privítací stisk ruky, ani jeden pohľad nebol falošný, úprimnosť a milotu ste mohli krájať tými ich bajonetmi na opaskoch. Ich tradičným pokrikom “Igogo” do gágorov lejeme drobné stakančoky, oslávencovi podarujeme nami podpísanú slovenskú vlajku, odznak a nálepku tripu. Kúpanie mňa a Martyho (ako inak) v blízkom meandri miestnej riečky nás preberá do ďaľšieho boja. Spoločná večera za jednym veľkým stolom mala obrovskú energiu a cítili sme sa ako doma.
Ťažko zrekapitulovať celý večer. Všetko ostalo v naších hlavách a srdciach. Títo bezprostrední ľudia nám otvorili svoje srdcia, ponúkli na moment možnosť nahliadnuť do svojích duší. My sme to prijali s pokorou a úctou. Naše lúčenie na druhý deň len potvrdilo srdečný charakter celého večera. Ostáva len poďakovať.
03.07.2018 Utorok
Trasa: Kursk – Gribanovskiy
Celkovo prejdených km: 2 536
Čo Vám poviem, ráno nebolo ľahké. Oči ako zváračov pes, energie ako vyzvracaný rezanec. Na oddychovanie a triezvenie nie je čas. Okolo deviatej dávame ruky na riaditka a “Archeológ” nás vyvedie za mesto do prvého pohostinstva na polievku a kávu. Cieľom dnešného doobedia je mesto Prochorovka a múzeum k udalostiam historicky najvačšej tankovej bitky počas druhej svetovej vojny. Všetko by bolo v poriadku, len keby prilba mala lepšie vetranie, lebo dýchať vydýchnuté spôsobuje leptanie molitánovej vystielky 🙂
Do Prochorovky prichádzame po tradične kvalitnej a rýchlej ceste. Parkujeme stále ako mátohy. Celý “park” a expozícia je viditeľná od cesty. Zastavujeme, beháme pomedzi tanky, delá a húfnice. Prihovorí sa nám drug, majiteľ miestneho rýchleho občerstvenia a pozýva k sebe do kamennej reštiky, asi kilometer obďaleč. Veľmi milý človek, na môj vkus však trochu chválenkár. V podstate v každej vete prezentuje seba a svoje životné úspechy. Dáme obed, ale až po hodine pitia čaju, lebo komunikácia so zaspatou čašníčkou je pomerne zlá…
Užívame si jazdu po výborných, rýchlych, nekonečných rovinách. Už ani neviem, prečo sme tak dlho ťahali za šulec, okolo ôsmej večer stojíme na tankovačke, z ktorej odchádzame presvedčení, že čoskoro parkujeme v najbližšom moteli. Po piatich kilometroch jazdy mi na palubovke vybehne výstraha o zníženom tlaku v zadnom kolese. Chvíľu sledujem, či to nie je planý poplach, ale tlak stále klesá. Zastavujem našu kolónu a ideme lepiť. Trojcentimetrová plechová črepina je durch. Diera je plochá, centimeter dlhá, úplne nevhodné na lepenie knotom. Nejako to zaplátame a za 10 minút pokračujeme.
Postupne sa zotmelo, autá z cesty zmizli. S Martym kalíme občas aj 150 🙂 Zapnutá LED lampa znervózňuje protiidúcich. Nás držia v strehu tabule oznamujúce prítomnosť zvery. Až Je 22:15, keď zabáčame k oáze šťastia, motelu vedľa cesty do ktorého nás dirigovaním navádza pánko v rokoch. Šťastní vypíname motory a končíme jazdu v tento nekonečný deň. Večer zavŕšime „inteligentnou“ besedou na izbe…
04.07.2018, streda
Trasa: Gribanovskiy – Volgograd
Celkovo prejdených km: 2 974
Oáza neponúka raňajky. Ráno pobalíme a tradične okolo deviatej štartujeme. Na mňa lezie brutálna choroba. Sopel mi tečie ako malému Tibeťanovi. Chalani ma zasypú liečivami dúfajúc, že sa nebudú musieť pozerať na moje lietajúce hlieny.
Na pumpe dávame stravu šampiónov – hot-dog. Bez zdržovania sa zasýtime a v rezkom tempe pomedzi mrte áut a kamiónov skracujeme deň. Cesta je jednotvárna, lemovaná lesom z oboch strán, len občas sa otvoria pohľady na okolitý, nekonečný priestor. Rovina. Ale taká, že celodennou jazdou nastúpame tak 3 výškové metre, aj to len preto, že občas zídeme z asfaltu na štrkovú krajnicu.
Po 220 km sa opakuje situácia zo včera. Múdra technika informuje o defekte. Opäť malá pauzička, lepenie knotom a krátka operatívka „ako ďalej“. Charakter diery neumožňuje jej dokonalé utesnenie, tak padá rozhodnutie navštíviť pneuservis. Máme šťastie, netrvá dlho a objavujeme optimálnu kombináciu pneuservis-reštika. Najskor treba dať kávu, potom sa uvidí. Slinou kontrolujem lepenie, bublinka potvrdzuje nutnosť odbornej opravy. Nechce sa mi, ale musím… zhadzujem koleso, ktoré keď zbadá majster, s konštatovaním štvorhodinovej práce nás uprace naspäť do reštiky. Chvíľu s týmto riešením a rozhodnutím stratiť toľko času bojujeme, ale každé polovičné riešenie by nás zdržovalo ešte viac a treba myslieť aj na bezpečnosť. Príjimame teda jeho navrhnuté riešenie – vulkanizovať za tepla a začíname oddychovať. Každý po svojom, ja mám konečne trochu času písať. Po uplynutí času, niekoľkých kávach a cigaretách, sa nestačíme diviť nad hotovým dielom. Na gume nie je ani stopa po defekte. Šuhaj to viacmenej na kolene spravil tak, že v Púchove v Matadorke by mali inžinieri čo robiť, aby zbadali miesto opravy. Fantázia.
Spokojní pokračujeme už v celkom pokročilom čase smerom do Volgogradu. Teplota 33 stupňov z nás robí slané páchnuce ryby vo vlastnej šťave. Vstup do mesta je nekonečný, pomedzi autá v mestskej premávke vytŕčame krky s túžbou zbadať Matku Rus. Jednu z 10 najvačších sôch sveta. Už z diaľky vidieť jej majestátnosť. Zaparkujeme mokrí do poslednej cverny, parkom na pešo sa približujeme k jej základni. Socha je postavená na jedinom kopci široko ďaleko, je to skor taký pahorok, asi 100m nad okolitým terénom. Vo vojne to bolo miesto strategicky významné, o ktoré prebiehali tvrdé a nekonečné boje. Zahynulo tu takmer 35 000 vojakov, čo vyjadruje aj symbolika sochy. Podobnú sme videli v Kyjeve, ale táto je iná. Je vkusná, krásna, citlivá i vzrušujúca. Nie je to nejaké prvoplánové monštrum, ktorého význam je len vo veľkosti. Postoj tejto Ženy je dynamický i odhodlaný. Uvedomenie si historických udalostí tohto miesta dotvára atmosféru. Je to nádherné dielo na krvavom pietnom mieste. Celý areál je starostlivo opatrovaný, všade striehnu uniformovaní strážcovia. Chodiť je možné len po chodníkoch. Moja bunda hodená na trávu pri fotení znamená napomenutie od šuhaja. Ten kopec je pre nich modla.
Nasýtení pocitmi úžasu odchádzame k inej zaujímavosti mesta. Pavlovov dom v centre, kúsok od Volgy. Zachovalý pozostatok budovy v pôvodnom stave tak, ako ostal po vojne, v ktorom sa cez vojnu odohrávali dôležité udalosti.
V celku upachtení hľadáme ubytovanie za mestom. Prvý pokus jalový, druhý úspešný. Hotel vedľa cesty s jedálňou má voľno, tak berieme. Zatiaľ najhoršie a najdrahšie. No čo, vitaj vo veľkomeste. O jedenástej si šupnem najhorší boršč, aký som kedy jedol, trošku mäska, šalátik a zahustím 300-gramovou Marlenkou. Dobrú noc.
05.07.2018, štvrtok
Trasa: Volgograd – Tolyatti
Celkovo prejdených km: 3 754
Vývarovňa funguje nonstop, takže zo zasmradených izieb prcháme na raňajky. Ponuka je biedna a keď vidíme ich štandard gurmánstva, odpadávame. Tie párky čo ponúkajú sú to najlepšie čo majú, ale keď ich pani naloží na tanier neošúpané v igelite a šupne do mikrovlnky, máme pocit, že sme v ISSS module na obežnej dráhe. Lekvárová buchta s čajom bude predsalen stačiť. Mártyho deň je tu… pánko na pumpe chce fotku pri motorke. Marty poctený hrdo zapózuje, na čo schytá od pána názor vcelku úprimný – ”ty nie si fotogenický” a pozve si Miňonku do fotky.
Dnes nie je naplánovaná žiadna zaujímavosť, teda ak neberiem do úvahy Milanov plán – prejsť 700 km. Ten musel byť po ostrej pracovnej porade, keď tvoril plán cesty, lebo nás ženie od galavečierku s Mustangami v Kursku ako zduté kone. Aspoň krajina je trochu scénickejšia a menej monotónna, rýchle a kvalitné cesty umožňujú naplniť normodeň. Zastavuje, až keď zbadá dym z grilu a nos mu vykrúca voňavý šašlík. Obed je výborný, konzumujeme vonku v altánku všetko, čo prinesú, lebo nikdy nevieš kedy náčelník zastaví. Vnímanie posádky je rôzne. Paťo ako jediný nefajčiar vníma intenzitu zastávok úplne inak. Vraj on kľudne mohol ísť na skútri, keďže má pocit, že stojíme, kávujeme a fajčíme na každej pumpe.
Odchádzajúc z obeda si nás syn gazdu nahráva na telefón. Zastavím, vyberiem nálepku tripu, synak pribehne a natešený uteká pochváliť sa svojim úlovkom. Detská radosť je vždy úprimná. Tento dostihový deň ukončujeme v meste Tolyatti vo veľmi príjemnom novom hoteli. Meste, kde sa vyrábajú legandárne automobily Lada – je tu technické múzeum vojenskej techniky a ponorka, do ktorej je možné vojsť. O tom už nabudúce…
Trasa, ktorú sme v tomto článku „prešli“
Po kliknutí sa mapa zväčší.
Prečítajte si aj…
- Motovýprava Magadan (časť 1.): Štyria Slováci prekročia 9 časových pásem na motorkách – z Bratislavy až na koniec Ruska!
- Motovýprava Magadan (časť 2.): Ako sa to celé začalo?
- Motovýprava Magadan (časť 3.): Prvé tri dni, prvých 700 km. Aké sú naše pocity?
- Motovýprava Magadan (časť 4.): Vstupujeme do Ruska a zažívame nezabuduteľný večer s domácimi motorkárkami
- Motovýprava Magadan (časť 5.): Dosiahli sme druhý kontinent!
- Motovýprava Magadan (časť 6.): Cesta je vždy o ľudoch. Tieto dni sme sa o tom presvedčili…
- Motovýprava Magadan (časť 7.): Aký je to pocit po 20 dňoch na motorke a viac ako 10 000 prejdených km?
- Motovýprava Magadan (časť 8.): Prichádzame do Jakutska, čaká nás cesta kostí!
- Motovýprava Magadan (časť 9.): Prvé pády či najchladnejšie miesto na severnej pologuli
- Motovýprava Magadan (časť 10.): Brodíme sa riekami a máme za sebou stovky kilometrov v bahne a štrku
- Motovýprava Magadan (časť 11.): Päť týždňov na motorkách, zadretá motorka a vytúžený cieľ!
- Motovýpravada Magadan (časť 12.): Čo nás naučila cesta naprieč Ruskom