Article by Jozef Heuger.

04th August 2018, Saturday

Route: Magadan
Total km: 13 912

36th day: We had way too much to drink yesterday. Not even a sponge can soak up that much. Today we feel terrible. Our heads are completely empty. We have to function only because of obligations that cannot wait. Paťo gives interview for radio. I do not understand how but he gives continuous interview in one of the hotel rooms for the last three hours. He had to confess absolutely anything even about the poo regularity. We go shopping to the supermarket nearby and when we get out we open the beer hoping it will help us. It does!
Sergey promised he will be here at 2 PM. He takes Marty to the mechanic to dismantle the cylinder. We need to know its condition, the condition of the engine, if we should keep planning the trip or not, if we can repair, order or wait or… Around three o´clock Marty says the last words: the engine is f… (You know what we want to say but we agreed that we will not scold in the articles). I bet you can sometimes feel that I struggle to express myself…well it is because of this reason.

After we receive the news that it´s over, the mood is on freezing point. Milan and Paťo will fly home because of the lack of time but me and Marty wanted to continue on the motorbikes. No rush, sleeping in the tent and nature, between the people. To feel the country with even more opened heart, to perceive its beauty, humanity and smell. Material smell. We believed and hoped. We kissed and caressed the motorbikes with the feeling – we can do that. Unfortunately it is not possible… Game over!

I used this phrase the last time in Bolivia in February, when I drowned the motorbike in the ford. Joy came after the despair because I was able to make it work. But here? I think we are done. Since this moment I am thinking of going back on my own. My head is a mess. I have to consider all the possibilities and problems. And I keep thinking. When I think that my head will explode, Marty comes to the room with weird information. Four bikers came and one of them is Slovak from Topoľčany city! Go back with them!!! Fucking heeeeeell!!! The heaven itself must have sent you man! I go down to reception and I meet Liter, Dvojliter, Mike and Kubo.

Kubo seems to be very similar to us, a normal man with heart, will, desire and courage to fulfil his dreams. He travels on his own. Without planning, on very old motorbike and without useless things. Just like that, through Russia and back home. I admire him. I am not that kind of person who treats a stranger like an old friend. I need more time and experience so that can let that person close to me. Exactly for that reason I do not pressure him and I do not try to re-organize his plans. I believe that we will drink something in the evening so that we could talk.

We explain them our situation with broken motorbike. Kubo gives us hope with his spoken truth: here they fix the things, they do not change them. We put him immediately into Sergey´s car and take him to mechanic so that he can see the cylinder. He is tired but willing and to be honest we didn’t even give him other change than go with us. We enter the garage and we stare at the cylinder like a pedophile into a baby carriage. Unfortunately the result is the same. Cylinder is fucked. Or we will get other enine or we are finished. Sergey takes us for dinner because we are very sad, he buys us biscuits and says goodbye. He has his own program and we are only short distance from the hotel. We stop by the shop on the way back to buy some alcohol to drown our sorrows.

I am running out of time because on Tuesday we have to give the bikes to transport company and I have to decide. I receive advice from home: you should come back, who you left with. We spend the evening by the motorbikes and drinking. Guys are full of travelling and they tell us all the experience. The bar is the back part of Liter´s 990 motorbike. We can fit there all we need – beer, vodka and pumpkin seeds. We will need rake to get all the stubs in the morning.

Liter, Dvojliter and Mike are Russian from Samara city. The have been through a lot and the travel even more. Their attitude towards our problem is simple: stay calm and we will ask around. It is weekend anyway so if we want to move things we have to wait until Monday. They assure us that if it is necessary, even a stolen engine is a solution and our situation asks for it (I better do not want to know anything about it). We take the advice and some of us are drinking until three am. My feeling are very positive, it would be a strong experience to go with these guys. I have the whole day tomorrow to decide.

05th August 2018, Sunday

Route: Magadan
Total km: 13 912

37th day… The mornings of the drunk guys are very difficult…Sergey promised to take us for a city tour. He picks us up at ten am and he spends time with us. We don’t know his past and his life but he takes care of us like we were his grand kids. He is like long-wished grandfather.

There is a bid monument above Magadan. It is not proud, it is emotional, heavy for feelings and compassionate. It shows the amount of prisoners that suffered and died in work camp in Kolyma region. It´s name is quite accurate : “The Mother of Sorrow.” Although it is “only” a monument and it does not have that emotional power as in concentration camp, we still feel uneasily. Many brutal atrocities happened to people, their identities, on humanity here in the past. And one can feel that. The mood gets better when we see posing fox and beautiful view all over the city.

We move to the edge of the city, to the shore of Sea of Okhots, to steel statue of mammoth. We are still within the area of permafrost where until today we can find the most remains of this animal. The scenery after the city is a completely different story. High cliffs above the wide sea, its greenery with flowers and pebbly shores are just amazing. We are walking down on pebble gravel. It´s weekend so the beach is full of relaxing families. We just sit on the shore and stare to the distance. Sometimes we can see seal head.

Paťo loves fishes so Sergey is negotiating fishing with local fishermen. He put the high fisherman´s rubber boots on and he goes with one guy. The floats on the surface mean catch. They are trying to get the fresh fish. Paťo´s joy is spontaneous and sincere. It is a strong experience that he will not loose his whole life. These moments are even stronger because the place where we are right now is where the founders of the Magadan city touched the shore for the first time.

The rest of the day I am fighting with my thoughts and decisions. On one side there is the desire to come home on the motorbike, on the other there is the humility to accept the situation and fly home….I still have little bit of time to decide. My time runs out in the morning. Guys keep drinking during the evening with Russian friends. I cannot handle the amount of vodka and ber… it is way too much. I try to relax and write.

06th August 2018, Monday

Route: Magadan
Total km: 13 912

38th day: I cannot sleep the whole night, I need to take a decision. It is Monday, that Day, and me and Marty hope that we will find solution, that people we know will call us and say – we have an engine. People call but with bad news. There is no engine for 1190 motorbike. This information closes my circle and I decide. I know that boys would take me with them, but tis is not the plan. I have to accept that. Kubo has a plan to travel but I have already decided to spend the rest of the summer differently. It did not work this time but it doesn’t matter. Everything is as it is supposed to be and we have to accept that. I will fly home with guys. I am trying not to think about it any more.

Miňonka and Marty go to transport company, Paťo is snoring and I am writing. The whole day goes so slow, the time does not pass and we do not feel like doing anything. We have to service the motorbikes. It is better to do it here than in Moscow. It´s not that serious. Just to clean the air filters and other basic things. I am curious myself how my tuning Rottweiler looks like. We go to garage. He still hasn’t come so we started to dismantle the motorbikes in front of the garage. We have been waiting for him for two hours. We are guests so we cannot be angry him. We just hate doing nothing. Our heads are set up to go home, Milan takes care about the fly tickets.

The surface of sir pre-filter shows 80% of pollution. Its front part is completely into pieces but its back part enables the engine to breathe. I took this part off and I can see clean main filter. I am very happy that I could have seen that because I wanted to go home from Moscow with the same filter. We really do not need that.

Our friends say goodbye at 5 pm. Liter, Dvojliter, Majk and Kubo decided to spend the night by the Sea of Okhotsk. Our goodbye photo is my favourite. Sometimes it takes one moment, one sentence or one look fro the friendship to start. And sometimes the whole life is not enough. Liter, Dvojliter, Majk and Kubo… thank you for everything!

07th August 2018, Tuesday

Route: Magadan
Total km: 13 912

39th day: My head does not want to accept this. Am I going home tomorrow? I am expecting Marty´s question that came right after his “good morning”…so have you decided? I know he is very sorry for this whole situation and he thinks it´s partly his fault. He does not have to be sorry at all. The life decided to do it the other way, not him. I ensure him that I am not angry and I fly with them. We left together and we will come back together. I know he wouldn’t feel ok if I go alone or with Kubo. He would feel very guilty if anything happens to me. And I do not want that to happen. So this is one the reasons why I decided to fly back.
The rest of the day we deal with packing our things and getting the motorbikes ready for transport. In the transport company we pack all four motorbikes into palette box. We have to take the front wheels off, disconnect the battery and fill in all the documents. This easy operation lasts for almost the whole day. We spend the rest of the day with buying souvenirs. We have goodbye dinner in the evening.

We meet in front of the hotel. Our group, Sergey, Aleksej and Jan. We take the first picture of this evening. I think there are many more to come. We walk through the town in the first restaurant. It is closed. Sergey calls two cabs that take us to other restaurant. This one is much “better” because those people care about us. They are nice, kind and willing to help in any moment. And they do it for good feeling, nothing else. The evening goes on. Good stuff on the plates, good stuff in the bottles and beer. We drink vodka like there is no tomorrow. I have never had such a good ram shashlik! We talk abut everything. As the end of the evening is coming we are basically running between the table full of vodka and outside to smoke. We have had such a awesome evening…

08th August 2018, Wednesday

Route: Magadan – Novosibirsk

40th day: We fly home today. Aleksej takes care of us since the early morning. He comes to hotel and so does Sergey. I do not understand how can they be so fit after yesterday´s evening. We are like zombies but they are as clean as a surgeon before providing heart transplant.

We have to say goodbye and thank Sergey. During the whole trip, he is the strongest human experience for me. He gave me lots of feelings, humanity, kindness, wisdom, truth and thoughts like no one in the last years. A guy that helped strangers. Maybe for his good feeling but I think he just did it like that. Everything he did for us was honest and commonplace from the first moment. Sergey you are exceptional person and I really do thank you for everything!

Aleksej takes us to the airport and he is unselfish and normal guy as well. He waits with us until we have the tickets in our hands, one last fag and we have to say goodbye. Unfortunately it is time to leave this magical place in the end of the world.

Goodbye Magadan!

We have so much fun after we enter the plane. The flight attendant explains the safe instructions near us. She is kind, good looking and that makes me and Marty very funny. Well… At least we think we are funny. This girl who is trained to keep her poker face on, has suddenly problems not to burst into laugh while she moves her hands and shows emergency exits.

The flight itself was a disaster. I have young mother with little boy sitting behind me. He could be like 5 years old and he is the devil himself. I am trying to sleep during his constant crying. I gave one of my looks to the young and exhausted mother after I woke up several times because her son kicked my seat. She cannot handle this situation either so I better do not say anything. I feel sorry for her.

After seven hour long flight we landed in Novosibirsk. We get out of the plane and sit down into the grass in the park. We suddenly realize the change. After six weeks of calm and peace we are in the huge city and in the middle of stressed civilization. Me and Marty are sitting on the curb, smoking and we are about to explode because we are so nervous.

Where did we get? Where are we going? Why do people have to toot only because there is a woman driving or because it takes longer for someone to open the parking barrier?
We are disgusted and we take the first taxi to the hotel. We have 24 hours to catch the plane to Moscow. At the hotel we realzed that the taxi driver charged us much more! The usual price is 160 roubles and he took 800 roubles. My favourite phrase is “Live and let live” but this is to get a heart attack. Well… This is business. Someone will always try to take advantage of you.

We just walk through the city in the afternoon and we absorb our feelings. It is not easy and we are getting use to be back in civilization. We have lunch and coffee. We smoke a lot. We stop by young couple sitting on the bench in front of coffee shop. We ask them if they could call us a taxi. We are in very cosy part of the town and taxis do not come here. Plus we do not have a phone number. The guy calls us taxi and while talking to the girl we found out that she is a bartender. She brings us coffee and I have to tell you that this was one of the best ones I´ve ever had. I didn´t get hot cappuccino but ristreto. Amazing!

There are our Hungarian- romanian fiends in the hotel as well. We agreed to meet in the city and get drunk. They had technical issue with the far so we meet at the hotel in the evening. I wouldn´t say we got drunk. We are all very tired. We just talk about our trip, experience and memories while we drink beer. I give up as the first one. We fly to Moscow tomorrow and then to Vienna. We will be home tomorrow.

09th August 2018, Thursday

Flying route: Novosibirsk – Moscow – Vienna

41st day We say goodbye to our friends in the morning. Zsolty and David go home by car and we go to the airport. There is nothing to describe. We just move. Novosibirsk – Moscow ; Moscow – Vienna. We are all fed up with this “coming back thing”. Someone is more, the other less. There are people waiting for us at the airport with a big board with the logo of the trip. The last picture, saying goodbye again and we enter the cars. Everyone goes different direction. We are from different places in Slovakia. We are home…

What to say in the end?

It is 5th October today. Almost two months after we came back home. I wasn’t able to write because of lack of time but mainly because of my feelings. It is very difficult to describe them. They are amazingly beautiful and rich. Our trip through Russia was long, beautiful and edifying. I have always dreamed to do such a trip. This was one of the reasons why I asked the guys to take me with them. I believe they don’t regret their decision and despite of all the “conflicting” moments I am very grateful.

If I would have written this immediately after the trip, it would be different. I do not mind what I say. I always express my opinion. This trip learnt me to see the life of other point of view. In more humble way. I am learning to be more humble and to change my snappishness for composure. Not to say everything straight away but to wait a bit and think of that first. To express my thoughts later by means of heart, brain and mouth. I hope I will get better soon.
Many people asked us if we got fed up with each other. . We did not! At the very beginning we said that if there are any problems or misunderstandings, we will just talk about it. We followed this rule and it worked. There were many differences but we almost always sorted it out before it became a real problem. To have a “clean table” is the base for successful trip of four people that do not know each other. Maybe you didn’t know this but we seriously didn’t know each other before we left. I saw Milan and Paťo like two times and I spent weekend with them before we left. Do you know what is the first sign that you are getting fed up? It is the unwillingness to do anything for the other person. We were willing. And that’s the reason why we handled everything so good.

Maybe you could have seen my anger and despair in some moments of writing. Yes, there were moments when I would fight for my opinion and attitude to keep going. My head was about to explode. But after that I realized how different we are and that I cannot want from less experienced guys the same as from me and Maťo because we have long-time experience with driving in terrain.

You cannot want from the climber-beginner to reach the Mount Everest. And if I want, I can destroy it all. We are not like one is better and the other one is not. We are just different. Our goals were a bit different as well. Milan and Paťo were ok with getting to Madagan but Maťo and me wanted more. We didn’t get more but despite of this fact we achieved a lot. We travelled through beautiful country with even more beautiful people, to Magadan. We were able to function as normal guys for six weeks, 24/7 and without fighting. What is more important: we were able to do so although we perceive the world in different ways.

I was like a zombie when I got home. I am not talking about a day or two… It took me two weeks (and I’m still not ok). I didn’t want to communicate with people. My body was here in Slovakia but my head was still there. In Russia. The process of coming back to reality was very difficult and lengthy. It was not easy to accept the realized differences. I have to admit that I am not able to watch evening news any more. What for… They just tell us lies and misrepresented opinions not only about the Eastern world. The information they give us has no significance. You will not find anything nice and kind there. Look at the fairy tales that our kids watch. It is full of aggression, violence, fight and death. Fucked up world…we were shown the direction and chose badly.

If you want to travel then travel. Fulfill your dreams no matter what. Have your goals. You can travel in many different ways. Our trip was planned almost until the last minute and that is not good. To have a plan and to have a planned trip are two completely different values. Today I know that to go for a trip to Russia you need three things: visa, credit card and time. Money is relative but you really need a lot of time. Many of you called us “heroes” in the statuses that guys put in all of the social media. I do not like this name and I do not deserve it. I do not feel like a hero so I cannot accept that. I don’t want to disparage our trip but it doesn’t deserve such name.

People made similar trips in worse condition than we, went through more difficult moments and spent much more energy. And they are not heroes. We met a guy who went on the same trip but on his own. Without two years of preparation, without the best technique, without the newest motorbike. It was just him and his beloved old motorbike. He did what we did but there is one difference. He managed to do it on his own. This is something that deserves appreciation. But not as a hero. For me a hero is a person who scarifies something from himself for other person. Not the one who scarifies something for himself. Not even Kubo is a hero although he is very extraordinary. I admire his performance and I find it more valuable than our. We met in Magadan and I would say we became friends. Kubo, thank you very much. Yo have all my admiration and respect.

I fell in love with Russia. We didn’t experienced anything negative during all the 40 days of our trip. No envy, anger, grievance. We only felt goodness and kindness in every single moment we spent in this amazing country that is full of such a good people. I do not want to speak highly about myself but I travelled a lot. I met different cultures and many kinds of people. I know people that are wise, educated, I lived in primitive tribe in Indonesian jungle between shamans…but the concentration of such beautiful and varied country with its people that I experienced in Russia was the strongest one for me. I remember when I came back from the Caucasus expedition in 2012. I was charmed and full of values. The same country, the same feelings after coming back home. Coincidences do not exist.

Russia offers never-ending option for travelling, not only on motorbike. The values or experience are different. The are more full. Maybe it´s because of the good people that live there. I never experienced anything similar and this is the reason why Russia won my heart. I know it is necessary to go back there. Not because we didn’t cross the old Kolyma Road, but because my inside world needs it.

And while we are at home lets´s try to be more tolerant to each other, let´s notice the needs of other people, let´s wish joy and happiness to each other and let´s not envy to each other. There is one rule I like: the system gives you back what you put in it.

Thank you Russia, thank you Magadan, thank you guys!

Read also…

• Part 1: Mototrip to Magadan: Four Slovaks on motorbikes will cross 9 times zones – from Bratislava up to end of the Russia!
• Part 2: Mototrip to Magadan: How it all started…
• Part 3: Mototrip to Magadan: First 3 days and first kilometers – our feelings?
• Part 4: Mototrip to Magadan: We step into the Russia – first evening with locals, that we will not forget about
• Part 5: Mototrip to Magadan: We reached the other continent!
• Part 6: Mototrip to Magadan: It’s all about people
• Part 7: Mototrip to Magadan: Our feelings after 20 days and 10 000 km on bikes?
• Part 8: Mototrip to Magadan: Welcome to the Road of Bones!
• Part 9: Mototrip to Magadan: First moto falls and the coldest places on earth
• Part 10: Mototrip do Magadan: Hundreds and hundreds kilometers in mud…
• Part 11: Mototrip do Magadan: Five weeks on motorbikes, blown motorbike and  longed-for goal!
• Part 12: Mototrip to Magadan: What did the trip teach us?

The post Mototrip to Magadan: What did the trip teach us? appeared first on Cestovateľský blog.

Píše Jozef Heuger.

04.08.2018, sobota

Trasa: Magadan
Celkovo prejdených km: 13 912

36. deň. Včera sme trochu “potiahli”. Ani špongia toľko nenasaje. Dnes sme ako vechte, ktoré túžia vyschnúť. Hlavy prázdne, dočista vyzametané. Žiť nás nútia iba povinnosti, ktoré ťažko odložiť. Paťo sa podujal robiť rozhovor do rádia. Nechápem kde berie slová, ale 3 hodiny dáva súvislý rozhovor v jednej z izieb hotela. Pánko ho vyspovedal do poslednej nitky, hádam ešte aj pravidelnosť stolice riešili. My ideme na nákup do blízkeho obchodu, pri výstupe z neho zbrklo otvárame každý pivo v snahe tlmiť utrpenie. Pomáha!

Sergej sľúbil príchod na druhú hodinu. Vezme Martyho do auta a idú k mechanikovi rozhodiť valec. Potrebujeme zistiť v akom stave je motor, či plánovať cestu ďalej, či vieme opraviť, objednať a čakať, alebo akým smerom rozmýšľať. Okolo tretej píše Marty definitívu, motor je v sliznici (jasné, že použil to druhé slovo, ale dohodli sme sa, že v článkoch nebudú nadávky). Určite cítite, ako mám občas problém sa vyjadriť… tak to preto 🙂

Po informácii “je koniec” mrzne nálada. Milan a Paťo majú jasno, letia domov pre nedostatok času, ale Marty a ja sme chceli pokračovať na motorkách domov. Pekne v kľude, bez naháňania sa, spiac viac v stanoch, v prírode, medzi ľuďmi. Prejsť krajinu s ešte viac otvoreným srdcom, vnímať jej krásu, ľudskosť, vôňu. Hmotnú vôňu. Verili sme, dúfali, bozkali a hladkali motorky s pocitom – to pôjde! Žiaľ, nepôjde… Game Over!

Toto slovné spojenie som naposledy použil vo februári, keď som v Bolívii utopil motorku v brode. Prvotnú beznádej však vtedy vystriedala radosť, pretože tam sa nám motorku podarilo rozchodiť. Tu sa obávam, že sme definitívne spolu docestovali. Spolu preto, pretože sa od tohto momentu začínam hrať s myšlienkou ísť naspäť sám. V hlave mám guláš, zvažujem všetky možnosti, parametre, nástrahy. Guláš miešam a miešam, v hlave mi vrie. Keď ma už ide rozdrapiť od myslenia, hnevu a beznádeje, príde Marty do izby so zvláštnou informáciou. Prišli štyria motorkári, jeden je Slovák z Topoľčian! Choď s nimi naspäť! Kúúúrva!!! Veď teba mi snáď samé nebo poslalo, šuhajko! Idem dolu na recepciu kde sa práve ubytovávajú Liter, Dvojliter, Mike a Kubo.

Kubo sa javí ako riadny “kolík”, také isté hovädo ako my, normálny chlap so srdcom a vôľou, s túžbami a odvahou plniť si sny. Cestuje sám. Bez plánovania, na staručkej motorke, bez zbytočností. Len tak, krížom cez Rusko a domov. Obdivujem ho. Nie som človek, ktorý sa k cudziemu hneď správa ako k starému priateľovi. Potrebujem viac času a spoločných zážitkov na to, aby som si dotyčného “pustil k sebe”. Preto hneď doňho nehučím a neleziem mu do plánov. Verím, že večer niečo spoločne popijeme, podebatujeme a uvidíme…

Chlapom vysvetľujeme našu situáciu s pokazenou motorkou. Kubo nám dáva nádej svojou zručnosťou a vyslovenou pravdou “tu sa veci opravujú, tu sa nevymieňajú”. Strhneme ho k Sergejovi do auta a berieme k Janovi mechanikovi na obhliadku stavu valca. Je unavený, ale ochotný, vlastne mu ani nedávame inú šancu ako ísť. Vtrhneme do garáže, pozeráme na valec ako pedofil do kočára, mudrujeme. Žiaľ, výsledkom je utvrdenie sa katastrofou. Valec je na totálku. Alebo zoženieme motor, alebo končíme. Smutných nás Sergej vezie na večeru, kupuje nám koláče a lúči sa s nami. Má svoj program a do hotela je to kúsok. Cestou ideme do obchodu po alkohol a následne na hotel zapíjať žiaľ.

Môj čas na rozmýšľanie sa kráti, v utorok odovzdávame motorky do prepravnej spoločnosti a ja sa musím rozhodnúť. Z domu dostávam radu “s kým si išiel, s tým sa aj vráť”. Večer trávime pri motorkách požívaním omamných látok. Chlapi sú scestovaní, rozprávajú zážitky. Barovým pultom je zadná platňa Litrovej 990-ky. Zmestí sa na ňu všetko potrebné… pivo, vodka i tekvicové semienka na zakušanie. Na špaky bude treba ráno hrable.

Liter, Dvojliter a Majk sú Rusi zo Samary. Veľa toho prežili, ešte viac precestovali. Ich postoj k nášmu problému je jednoznačný “vypustite paru, zatiaľ rozhodíme siete”. Aj tak je víkend a veci sa začnú hýbať až v pondelok. Ubezpečujú nás, že ak to bude nutné, aj ukradnutý motor je riešením, pretože naša situácia si to vyžaduje 🙂 (o tom radšej ani nechcem vedieť). Poslúchneme ich rady a poniektorí púšťajú paru do tretej ráno. Pocity sú pozitívne, ísť s týmito chlapmi by bol silný zážitok. Na rozhodnutie mám ešte celý zajtrajší deň.

05.08.2018, nedeľa

Trasa: Magadan
Celkovo prejdených km: 13 912

37. deň …“ťažké sú rána opilcov”… Na dnes Sergej sľúbil prehliadku mesta. O desiatej nás vyzdvihne pred hotelom a trávi s nami čas. Nepoznáme jeho minulosť, jeho život, ale stará sa o nás ako o svoje vnúčatá. Je ako vytúžený starý otec.

Nad Magadanom sa pyšne týči pamätník. Nie je pyšný, je dojemný, ťažký na pocity, je súcitný. Zobrazuje a citlivo zachytáva množstvo väzňov, ktorí trpeli a umierali v pracovných táboroch v Kolymskej oblasti. Volá sa výstižne “Maska smútku”. Napriek tomu, že je to “len” pamätník, myslím tým, že nemá takú emočnú silu ako pohybovanie sa v priestoroch koncentračného tábora, cítime sa stiesnene. V minulosti sa tu diali brutálne zverstvá na ľuďoch, na ich identite, na ľudskosti a to je veľmi cítiť z jeho znázornenia. Náladu zľahčuje pózujúca líška a krásny výhľad na celé mesto.

Presúvame sa na kraj mesta, k brehu Ochotského mora, k oceľovej soche mamuta. Stále sme v oblasti permafrostu, premanentne zamrznutej pôdy, v oblasti, kde dodnes nachádzajú najviac pozostatkov tohto prehistorického tvora. Prostredie za mestom ponúka úplne iné scenérie. Vysoké útesy nad rozľahlým morom, ich zelené strminy posiate kvetmi a kamenisté brehy sú prosto nádherné. Schádzame dolu po šotoline. Je víkend, pláž je plná oddychujúcich rodín. Sedíme na brehu a hľadíme do diaľky. Z hladiny občas vykukne tulenia hlava.

Paťo miluje ryby, Sergej mu dohaduje ich výlov s miestnymi rybármi. Oblieka sa do vysokých gumených čižiem a odpláva s borcom niekoľko metrov až k spusteným sieťam. Plaváky na hladine signalizujú úlovok. Rukami vymotávajú čerstvé ryby. Paťova radosť je spontánna a úprimná. Silný zážitok na celý život. Momenty sú o to silnejšie, že sa nachádzame na mieste, kadiaľ v minulosti prvýkrát vystúpili na breh osídlovatelia a zakladatelia mesta Magadan.

Zbytok dňa bojujem s myšlienkami a rozhodnutím ako ďalej. Na jednej strane je túžba prísť domov na motorke, na druhej je pokora prijať situáciu a letieť domov… ešte mám trochu času sa rozhodnúť. Ráno múdrejšie večera, ráno mi skončí čas, ráno sa musím rozhodnúť. Chlapi večer pokračujú v družbe s ruskými priateľmi. Ja už nezvládam toľkú konzumáciu vodky a piva… toto je už veľa aj na koňa. Snažím sa oddychovať a píšem.

06.08.2018, pondelok

Trasa: Magadan
Celkovo prejdených km: 13 912

38. deň. Nespím celú noc, ruší ma prijatie rozhodnutia. Je pondelok, deň D a s Martym dúfame, že sa nájde riešenie, že zavolajú ľudia, ktorí poznajú ľudí a potešia nás správou – máme motor! Ľudia síce volajú, ale nepotešia. Motorov na 990ku je plná riť, ale na 1190 ani jeden. Tým sa všetko uzatvára, berieme to ako holý fakt a mňa to posúva v rozhodnutí. Viem, že by ma chlapi zobrali, viem, že by to bola čerešnička na torte, ale nie. Treba sa zmieriť. Kubo má plán sa ešte motať a ja sa rozhodujem stráviť zbytok leta inak. Tentokrát to nevyšlo podľa plánu, ale nevadí. Všetko je ako má byť a treba to prijať. Pôjdem domov lietadlom s chalanmi. Fajka zhasla a snažím sa to viac neriešiť.

Miňonka s Martym idú do prepravky vybavovať transport, Paťo chrápe a ja píšem. Celý deň je nejaký pomalý, ťahá sa ako sopel, nič sa nám nechce. Musíme však robiť servis na motorkách, radšej teraz tu, ako potom v Moskve nevedno kde. Ono nejde o nič rozsiahle, stačí vyčistiť vzduchové filtre a skontrolovať základné veci. Sám som zvedavý ako vyzerá ten môj tuningový Rottweiler. Presúvame sa k Janovi do garáže. Keďže tam ešte nie je, rozoberáme motorky pred ňou. Následne čakáme dve hodiny na Janov príchod. Sme hostia, nedá sa naň hnevať, len nás ubíja čakanie a váľanie sa v prachu. Hlavy máme nastavené na odchod domov, Milan rieši letenky.

Povrch vzduchového predfiltra vyzerá na 80% znečistene. Jeho predná nasávacia časť je total zabitá, zadná časť od sedadla dovoľuje dýchať motoru. Keď však dám predfilter dolu, pod ním je krásne čistý hlavný filter. Mám z toho radosť, pretože pôvodne som chcel ísť s rovnakým filtrom ako Marty a to by sme boli zadretí obaja. A to fakt nepotrebujeme, stačí, že sme vytretí.

Okolo piatej popoludní sa s nami lúčia naši priatelia. Liter, Dvojliter, Majk a Kubo sa rozhodli stráviť noc na brehu Ochotského mora. Naša spoločná rozlúčková fotka patrí medzi moje najobľúbenejšie. Niekedy na vznik priateľstva stačí krátka chvíľa, jedna veta, jeden pohľad. Niekedy nestačí celý život. Ďakujem vám Liter, Dvojliter, Majk a Kubo za všetko!

07.08.2018, utorok

Trasa: Magadan
Celkovo prejdených km: 13 912

39.deň. Hlava mi to neberie. Zajtra mám letieť domov? Očakávam Martyho otázku, ktorá príde hneď za prianím dobrého rána… Tak ako si sa rozhodol? Viem, že ho situácia veľmi mrzí, vníma ju čiastočne ako svoju vinu. Nemusí. Život zariadil, nie on. Ubezpečujem ho, že necítim žiadnu krivdu a poletím s nimi. Spolu sme išli, spolu aj prídeme domov. Viem, že keby som išiel sám, resp. s Kubom, nemal by pohodu. Ak by sa mi niečo stalo, vyčítal by si. A to zas ja nedopustím. Aj to je jeden z dôvodov prečo volím návrat.

Zbytok dňa je o balení bagáže a prípravy motoriek na transport. V prepravnej spoločnosti postupne prichytávame všetky štyri motorky do paletového boxu. Predné koleso musí ísť dolu, rajdy taktiež, odpojiť baterku a vypísať papiere. Zdanlivo jednoduchá operácia nám zaberá takmer celý deň. Zbytok dňa trávime nákupom suvenírov. Večer nás čaká spoločná rozlúčková večera.

Stretávame sa všetci pred hotelom. Naša grupa, Sergej, Aleksej a Jan. Dávame si prvú spoločnú fotku dnešného večera. Apropos, v tento večer ich bude ešte mnoho. Pešo prechádzame mestom k prvej reštaurácii. Tá je zavretá. Sergej volá dva taxíky, ktoré nás prevezú do inej. Určite “lepšej”, pretože týmto ľuďom na nás záleží. Sú milí, ústretoví, ochotní pomôcť v každej sekunde. Nezištne, pre dobrý pocit, pretože to tak cítia. Večer sa pomaly rozbieha. Dobroty na tanieroch, dobroty vo fľaškách, pivo k tomu. Búchame vodku jednu za druhou. Tak skvelý, šťavnatý a chutný baraní šašlík som v živote nejedol! Popri tom vedieme rozumné rozhovory o všetkom možnom. Ku koncu už viacmenej len beháme medzi stolom plným vodky a preddverím, kde nestíham šúľať cigošky. Prežívame jeden skvostný večer…

08.08.2018, streda

Trasa: Magadan – Novosibirsk

40.deň. Dnes letíme domov. Od samého rána sa nám venuje Aleksej. Príde pre nás do hotela, rovnako ako Sergej. Nerozumiem, ako môžu byť tak fit po včerajšom večeri. My sme ako mátohy, oni sú čistí ako operatér pred transplantáciou srdca.
So Sergejom je potrebné sa rozlúčiť, poďakovať. Je pre mňa najsilnejším ľudským zážitkom celej cesty. Dal mi toľko pocitov, ľudskosti, dobroty, múdrosti, pravdy a myšlienok ako nik za posledné roky. Chlap, ktorý pomohol cudzincom. Možno pre svoj vlastný dobrý pocit, ale skôr si myslím, že len tak. Všetko čo pre nás od prvého momentu robil, robil úprimne, čisto a ako samozrejmosť. Sergej si výnimočný človek a za všetko ti úprimne ďakujem!

Aleksej nás vezie na letisko, je rovnako obetavý, normálny chlap. Čaká s nami až kým nemáme miestenky do lietadla v ruke, ešte jedna spoločná cigareta a prichádza lúčenie. Žiaľ, je čas odísť z tohto magického miesta na “konci sveta”.

Zbohom Magadan!

Po nastúpení do lietadla zažívame vtipné chvíle, teda zo začiatku. Letuška má tú smolu, že známe bezpečnostné inštrukcie vysvetľuje v našej blízkosti. Je milá, pohľadná, čo mňa s Martym núti byť vtipnými. Aspoň nám sa zdá, že sme. Babe trénovanej na “poker face” lietajú kútiky do úsmevu a len s ťažkosťami rozhadzuje rukami a ukazuje únikové východy.

Samotný let je už utrpením. Za mnou sedí malý chlapec s mladou mamičkou. Šuhaj, asi 5 ročný, je stelesnením diabla. Neustály plač ako tak prežívam ľahkým spánkom. Keď ma však niekoľkýkrát preberie kopanie do môjho operadla, ostrým pohľadom pozerám cez plece na bezmocnú a rovnako vyčerpanú matku. To chúďa to nezvláda, hanbí sa za syna a ja radšej púšťam paru do seba. Je mi jej ľúto.

Myslím, že po sedemhodinovom lete pristávame v Novosibirsku. Vystupujeme z lietadla a hneď v malom parku pred letiskom sedíme v tráve. Príde brutálne uvedomenie si zmeny. Po šiestich týždňoch pokoja a kľudu sme zrazu v hluku veľkomesta a uprostred vystresovanej civilizácie. S Martym sedíme na obrubníku, fajčíme tie moje “šúlance” a od nervozity ideme vybuchnúť.
Kam sme sa to dostali? Kam to ideme? Prečo majú ľudia potrebu na seba trúbiť z áut len preto, že je žena za volantom, alebo že šuhajovi trvá dlhšie otvoriť rampu z parkoviska?

Znechutení nastupujeme do prvého taxíku smer hotel. Máme 24 hodín do následného letu smer Moskva. Až v hoteli zisťujeme, že nás gazda z taxi ošúpal jak banány. Bežná cena 160, hovädo z nás vytiahlo 800 rubľov. Tu už ani múdrosť “Ži a nechaj žiť “ neplatí, toto je na ranu. Ale taký je obchod. Neznalosť je vždy pre niekoho výhodou, pre opačnú stranu nevýhodou.

Popoludní sa túlame mestom, vstrebávame pocity. Nie je to ľahké, ale zvykáme si na príchod do civilizácie. Obedujeme, posedávame po kaviarňach, požívame kofeín. Cigareta sa dá merať na metre. Zastavujeme pri mladom zamilovanom páre sediacom na lavičke pred kaviarňou. Vyrušíme ich otázkou, či nám zavolajú taxík. Sme v útlej štvrti mesta s malými uličkami, kde taxiky nejazdia a nemáme žiadne číslo na povoz. Chalan ochotne zariaďuje odvoz, z dievčiny sa vykľuje barmanka miestneho kafečka. Prinesie kávu, už netuším koľkú dnes v poradí, ale poviem vám, jedna z najlepších káv aké som kedy pil. Našťastie som si nedal moje “teplé kapučínko” ale ristretko. Výnimočné!

V našom hoteli sú ubytovaní aj naši maďarsko-rumunskí priatelia. Máme dohodu, že sa stretneme, nahmatáme a spoločne rozbijeme v meste. Majú však technický problém s autom a nakoniec sa stretávame až večer v hoteli. Rozbíjačkou by som to nenazval, všetci sme unavení. Viacmenej len pri pivku hodnotíme naše cesty, zážitky a spomienky. Odpadávam prvý. Zajtra nás čaká let do Moskvy a odtiaľ do Viedne. Zajtra sme doma.

09.08.2018, štvrtok

Trasa letecky: Novosibirsk – Moskva – Viedeň

41.deň. Ráno sa lúčime s našimi priateľmi. Zsolty a David pokračujú na aute domov, my sa presúvame na letisko. Nie je čo opisovať. Presúvame sa. Novosibirsk-Moskva, Moskva-Viedeň. Každý máme tohto návratu plné zuby. Niekto viac, niekto menej. Na letisku nás čaká hrdý, ale milý uvítací transparent s logom našej výpravy. Posledná fotka, opäť lúčenie a nastupujeme do áut. Každý svojím smerom. Každý sme z iného konca Slovenska. Sme doma…

Čo povedať na záver?

Dnes je 5.10.2018, takmer 2 mesiace po návrate domov. Nebol som to schopný zhrnúť kvôli času, ale predovšetkým kvôli pocitom. Pocitom, ktoré je ťažko opísať, pretože sú tak neuveriteľne krásne, plné i bohaté zároveň, žiaľ aj pocitom, ktoré boli ľahko zmiešané. Naša cesta naprieč celým Ruskom bola dlhá, krásna a poučná. Vždy som o nej sníval, dlho po nej túžil. Preto, keď sa mi táto možnosť naskytla, nezaváhal som a poprosil chalanov, aby ma so sebou zobrali. Verím, že toto rozhodnutie neľutujú a napriek všetkým “konfliktným” chvíľam, ktoré medzi nami boli, som im za to veľmi vďačný.

Keby som tieto riadky písal tesne po príchode bez ubehnutého času, asi by boli iné. Som človek, ktorý si veľmi nedáva servítku pred ústa keď vyjadruje svoj názor. Ale aj táto cesta ma naučila vnímať život inak. Pokornejšie. Učím sa byť pokojnejší, prchkosť vymeniť za rozvahu. Slová nepustiť najkratšou cestou von z úst, chvíľu počkať, popremýšľať. Svoje myšlienky vyjadriť radšej neskôr, a vyjadriť ich cestou srdce, rozum a ústa. Snáď sa mi to bude dariť stále viac a viac.

Veľa ľudí sa nás po návrate pýta na “ponorku”. Či bola a ako sme ju zvládali. Nebola! Hneď na začiatku sme sa dohodli, že akýkoľvek vzájomný problém či ťažobu na druhého si vydiskutujeme. Tohto pravidla sme sa celý ten čas držali a oplatilo sa. Bolo veľa “rozdielov”, ktoré sme museli riešiť, ale značnú časť sme vyriešili operatívne skôr, ako začala byť problémom. Mať čistý stôl je základom úspešnej spoločnej cesty štyroch ľudí, ktorí sa nepoznajú. Možno neviete, ale my sme sa pred odchodom skutočne nepoznali. Milana a Paťa som videl 2x a strávil s nimi pred odchodom jeden víkend. Viete čo je prvým znakom ponorky? Neochota čokoľvek spraviť pre toho druhého. My sme si boli vzájomne ochotní. Preto sme nezažili “ponorku”.

V niektorých momentoch môjho písania ste mohli postrehnúť môj hnev, zúfalstvo. Áno, boli chvíle keď by som sa bol pobil za svoj názor a postoj k postupovaniu po trase. Išlo mi vyraziť dekel z hlavy od hnevu a bezmocnosti. Potom však prišlo uvedomenie si akí sme rozdielni a predovšetkým toho, že nemôžem chcieť od menej skúsených chlapov rovnaké výkony ako od Maťa či mňa, ktorí máme dlhoročné skúsenosti s jazdou v teréne.

Jednoducho nemôžem chcieť od začínajúceho lezca, aby vyšiel na Everest. Ak to chcem, ťahám ho do záhuby. Nie sme jeden lepší, druhý horší človek. Sme len iní. Naše ciele, resp. očakávaný cieľ bol pre každého iný. Milanovi s Paťom stačilo dôjsť do Magadanu, Maťo a ja sme vzhľadom k väčším skúsenostiam chceli viac. Nepodarilo sa nám to, ale aj tak sme dosiahli veľmi veľa. Prešli sme nádhernú krajinu s nádhernými ľuďmi až na “kraj sveta”, do Magadanu. Dokázali sme spolu existovať ako normálni chlapi 6 týždňov dennodenne bez toho, aby sme sa pohádali bez vysvetlenia. A toto je výnimočné: dokázali sme to aj napriek diametrálne rozdielnemu vnímaniu sveta.

Po návrate domov som chodil ako mátoha. Nie deň, dva, ale dva týždne (i keď stále nie som fit). Nechcelo sa mi komunikovať s ľuďmi, s okolím. Zavretý do seba, s telom doma, hlavou stále tam. V Rusku. Návrat do reality bol pre mňa veľmi ťažký a zdĺhavý. Prijať uvedomené si rozdiely nebolo jednoduché. Priznám sa, od návratu nepozerám večerné správy. Načo. Kŕmia nás klamstvami, skreslenými pohľadmi na nielen východný svet. Tlačia do nás a zahlcujú nás bezvýznamnými informáciami. Nič milé, príjemné, srdce potešujúce sa tam nedozviete. Skúste sa pozrieť aké rozprávky pozerajú naše deti. Samá agresia, násilie, boj, smrť. Zhovädilý svet… Nasmerovali nás a my sme sa pustili zlou cestou.

Cestujme ak cestovať chceme, napĺňajme svoje sny nech sú akékoľvek. Majme ciele. Cestovať sa dá rôzne. Naša cesta bola naplánovaná snáď do poslednej minúty a nie je to dobre. Mať plán a mať naplánovanú cestu sú dve rozdielne hodnoty. Dnes viem, že na cestu do Ruska stačia tri veci: víza, kreditka a čas. Peniaze sú relatívne, ale času treba skutočne veľa. V nespočetných príspevkoch, ktorými chalani doslova zahlcovali siete, ste nás honosne častovali titulom “hrdinovia”. Nepáči sa mi toto pomenovanie a nie som ho hoden. Necítim sa tak a neviem to prijať. Nechcem dehonestovať náš výkon, ale nezaslúži si takéto prívlastky a my už vôbec nie.

Rovnakú trasu prešli ľudia za podstatne horších podmienok ako my, zažili podstatne ťažšie chvíle a vydali extrémne viac energie ako my. Napriek tomu nie sú hrdinovia. Stretli sme chlapa, ktorí sa vybral na rovnaký trip sám. Bez dvojročnej prípravy, bez najlepšej techniky, bez najnovšej motorky. Sám so sebou, so svojou milovanou starou hajtrou. Dokázal prejsť to čo my a dokázal to sám. To je pre mňa výkon hoden uznania. Nie však hrdinského, pretože pre mňa je hrdina ten, kto obetuje niečo zo seba pre druhého. Nie ten, ktorý obetuje niečo pre seba samého. Ani tento neobyčajný obyčajný chlap menom Kubo nie je hrdina, napriek tomu jeho výkon obdivujem a pokladám za hodnotnejší ako ten náš. Stretli sme sa v Magadane a dovolím si povedať, že sa z nás stali priatelia. Kubo ďakujem Ti a máš môj veľký obdiv a rešpekt.

Rusko som si zamiloval. Počas celej cesty, počas každého jedného dňa a bolo ich 40, sme nezažili nič negatívne. Žiadna závisť, zloba, krivda. Cítili sme len prajnosť, dobrotu a milotu v každej jednej chvíli, ktorú sme prežili v tejto famóznej krajine plnej dobrých ľudí. Bez najmenšieho náznaku chvály, precestoval som hodný kus sveta, stretol sa s rôznymi kultúrami, ľuďmi civilizovanými i menej. Poznám ľudí múdrych, vzdelaných, žil som život v primitívnom kmeni v indonézskej džungli medzi šamanmi, ale koncentrácia krásnej rôznorodej krajiny s ľudskosťou, akú sme zažili v Rusku, bola najsilnejšia. Spomínam si keď som sa v roku 2012 vrátil z Kaukazu, z expedície výstupu na horu Elbrus. Tiež som bol ako zmyslov zbavený, očarený, naplnený hodnotami. Rovnaká krajina, rovnaké pocity po návrate. Náhody nie sú.

Rusko ponúka nekonečné možnosti cestovania, nie len na motorke. Hodnoty či zážitky v ňom zažité sú iné. Sú plnšie. Možno práve tým, akí dobrí ľudia tam žijú. Nikdy predtým som nič podobné v inej krajine nezažil a tým si ma Rusko získalo. Už dnes viem, že je potrebné sa tam vrátiť. Nie len preto, že sme neprešli starú Kolymu, ale preto, že moje vnútro to potrebuje.

A pokiaľ sme doma, snažme sa byť k sebe aspoň trochu tolerantnejší, všímajme si a vnímajme potreby toho druhého, buďme prajní, nezáviďme jeden druhému. Buďme medoví, nie jedovatí…. stále platí… čo do systému vložíš, to sa ti zo systému vráti.

Ďakujem Ti Rusko, ďakujem Ti Magadan, ďakujem vám chalani!

Prečítajte si aj…

• Motovýprava Magadan (časť 1.): Štyria Slováci prekročia 9 časových pásem na motorkách – z Bratislavy až na koniec Ruska!
• Motovýprava Magadan (časť 2.): Ako sa to celé začalo?
• Motovýprava Magadan (časť 3.): Prvé tri dni, prvých 700 km. Aké sú naše pocity?
• Motovýprava Magadan (časť 4.): Vstupujeme do Ruska a zažívame nezabuduteľný večer s domácimi motorkárkami
• Motovýprava Magadan (časť 5.): Dosiahli sme druhý kontinent!
• Motovýprava Magadan (časť 6.): Cesta je vždy o ľudoch. Tieto dni sme sa o tom presvedčili…
• Motovýprava Magadan (časť 7.): Aký je to pocit po 20 dňoch na motorke a viac ako 10 000 prejdených km?
• Motovýprava Magadan (časť 8.): Prichádzame do Jakutska, čaká nás cesta kostí!
• Motovýprava Magadan (časť 9.): Prvé pády či najchladnejšie miesto na severnej pologuli
• Motovýprava Magadan (časť 10.): Brodíme sa riekami a máme za sebou stovky kilometrov v bahne a štrku
• Motovýprava Magadan (časť 11.): Päť týždňov na motorkách, zadretá motorka a vytúžený cieľ!
• Motovýpravada Magadan (časť 12.): Čo nás naučila cesta naprieč Ruskom

The post Motovýprava Magadan: Čo nás naučila cesta naprieč Ruskom? appeared first on Cestovateľský blog.

Jozef Heuger writes.

2nd August 2018, Thursday

Route: Susuman – Ust-Omčug
Celkovo prejdených km: 13 450

We can continue from Susuman in two ways. To follow the main federal road or go 40 kilometres back and take so called Tinkovska road. This one goes through two mountain crossings and offer beautiful views. Information gained from the locals are favourable: the cars normally go there. We decide to go back and try it.

The first kilometres show that this was a good decision. The countryside is amazingly beautiful and the sun heats our painful bodies. Stony surface is ideal for our motorbikes and I enjoy the ride like in the competition. I turn off all the traction controls, ABS and others systems limiting these moments and I wear my tyres like I should make the last 500 kilometres to Magadan on completely soft tyres.

On the top of one of the mountain crossing Marty got a puncture. Total score for now: me vs. Marty is 3:2. The weather in the mountains is unpredictable, it looks like it will rain. We try to fix the puncture. A car with couple inside stops by and ask us if we need help. This question and willingness is very normal in this country. People help each other. While we are fixing we talk. Before they leave, they give us home-made tomatoes and cucumbers. It is not necessary to pack because immediately when they disappeared we ate it all. We use the same way to fix the puncture and we continue. We are very thankful for the decision to go this way. It feels like reward for yesterday´s terrible road. It´s beautiful here…

There is one hotel is Ust-Omchug. Two locals help us to find it because they can see we got lost. They take us right to the entrance. Bad luck, it´s full. We explain that we have tents and we can sleep on the field or square. They suggest to sleep in the local park. On the way to cookshop they show the best place for sleeping. They pay attention to us like we are their family.

We go to the park after the dinner and we set up the tents. It started to rain. Marty shows he is willing to drink something and to be honest I feel the same way. Paťo and Milan don’t want to join us, they stay in the tents. We go back to the cookshop hoping they will at least have a beer. They do! We buy three litres of beer and drink at the table. It is getting dark outside so we decide to get back to guys. Our mood is awesome and our heads are very light. We do not want to sleep, we put the music loud so the disco can start. All favourite Russian songs can be heard in park and between the tents. Guys do not really support our moments of fun, only Miňonka gets out of the tents to have something little to drink and only because he has to wee. We dance, drink and talk about life. We get back to tents completely soaked knowing we have to put the wet clothes on tomorrow. We don’t mind at all. The spontaneousness of that evening is beautiful, all the rest is not important. Marty, thank you for this evening.

3rd August 2018, Friday

Route: Ust-Omčuk – Magadan
Total km: 13 717

Putting on the wet clothes is not that pleasant as we thought during the gala evening. I clench my teeth and I only think to get to Magadan today. Today it is the fifth week that we are on the road. Today it is the fifth week that we are on the road.

After fifty kilometres the score of the punctures between Marty and me gets on 3:3. I do not remember where it happened. Nothing serious, we glue and continue. We are quite worried about Marty´s clutch. It has been more than few days that the clutch does not cooperate with Marty but it is different now. More serious. We stop in the hill and take pictures.

I wait for him to go, just to make sure. I would have been waiting there until today. The clutch is not working, it is impossible to get the motorbike to move in the hill. Oil underneath the motorbike and oily piston mean a disaster. I try to do the impossible, to dismantle the bottom piston. The inside of the piston is completely destroyed. I try to put it all back together and I add oil we have. This mission was not successful. As we are thinking how to continue, a truck with electricians with hydraulic hand pass by.

I am thinking a lot. While analysing, Kamaz (the truck) disappears behind the hill. If we get the motorbike to move downhill there is nowhere to turn around and we cannot push it uphill. I send Paťo to stop those guys. Do not come back without them! We can only hope that they will be willing to come back, get the motorbike on the car and take it to the civilization. Paťo comes back after a while with good news. They will help us. We are 125 kilometres away from Magadan and 45 kilometres away from asphalt. We just need to get to the asphalt road.

We effectively pit the motorbike on the truck and Marty goes like a sir in the cab. The rest of us is ahead on the motorbikes. We enter the city of Palatky and we park in front of the first restaurant. Marty sends us coordinates where is he because those electricians are still working and have to go. I and Milan come to see him and try to decide what to do. We will push you. Let´s get something to eat and we will get to our destination… We push him, sit on our motorbikes and we go behind him. Marty goes about 300 kilometres and stops. Throwing his helmet into the bushes means problem. Big problem. Blown back cylinder and the day light broken destroy the last hope to get to Magadan on his own. This is the moment of absolute desperation.

We did 14 366 kilometres to finish now? No way man! Marty kills me with question: Will you pull me? Bloody hell, of course I will! We lived together, we die together! One is in front of us, one is behind us, indication lights are on and we continue like presidential convoy. One and a half hours with one smoking break after 40 kilometres and suddenly we are here. The board with Magadan on it makes us cry. We are here. We are in Magadan. We did 14 446 kilometres, 5 weeks on the road, across the biggest country in the world. We hug the board like mother would hug her child, we hug and thank each other. We made it. Although we are only half way through, we are very emotional because we reached our top. The real one, not the one in the base camp. We do not finish our trip here though. At least, Marty and I still believe in it…

One main street leads to the city, first descenting then ascending. This is absolutely insignificant while there is one motorbike pulling the other one in quite thick traffic. Marty pules the breaks downhill, I pull him uphill. But to go uphill when you have to stop on the traffic lights, that’s another thing.

We go continuously when I suddenly see the red traffic light on the hill. I try to keep our twins in move and I hope the light will change to green. Or a little bit orange at least. We can go on the first gear but we cannot stop. The green light is not in our favour, I see the situation and I tell to Marty though walkie-talkie: Let´s go, even on red light, if I stop I will f**k my clutch. His answer twists my wrist and we fly through the standing cars and cross road. Our two other motorbikes do not get it at all but they join us. We believe that a rope between two motorbikes explains it enough. A good rider rides on red light as well! There are still few traffic light uphill so we continue in our ignorant ride. Up to the horizon.

Standing in front of one traffic light on flatland, right next to the hotel, we notice a good dressed man staring at us. When he sees we take the turn to the hotel he follows us. Other man, in the same age, is already standing in front of the hotel. We move. To the left after the traffic light, left again after 50 metres and we are in front of the hotel. One works in radio and want us to come for an interview tomorrow morning and the other one called Sergei comes to us because he can see the rope and the problem. That was the moment he became our temporary father, guardian angel and friend until the rest of our lives. Tomorrow he makes us appointment with the local mechanic and he takes us for dinner to a very nice restaurant. We explains everything, he recommends food, vodka and other beverages. No one has tried such a good fish so far!  It is true!

Everything is perfect, we feel very good with him. We tried to avoid the talks about politics during the whole trip. This is slightly different this evening but in the end Sergei told us one big truth: You have freedom in Europe but we have liberty in Russia. It is difficult to add more…

Route, we’ve made during this trip

Click the map to enlarge.

Read also…

• Part 1: Mototrip to Magadan: Four Slovaks on motorbikes will cross 9 times zones – from Bratislava up to end of the Russia!
• Part 2: Mototrip to Magadan: How it all started…
• Part 3: Mototrip to Magadan: First 3 days and first kilometers – our feelings?
• Part 4: Mototrip to Magadan: We step into the Russia – first evening with locals, that we will not forget about
• Part 5: Mototrip to Magadan: We reached the other continent!
• Part 6: Mototrip to Magadan: It’s all about people
• Part 7: Mototrip to Magadan: Our feelings after 20 days and 10 000 km on bikes?
• Part 8: Mototrip to Magadan: Welcome to the Road of Bones!
• Part 9: Mototrip to Magadan: First moto falls and the coldest places on earth
• Part 10: Mototrip do Magadan: Hundreds and hundreds kilometers in mud…
• Part 11: Mototrip do Magadan: Five weeks on motorbikes, blown motorbike and  longed-for goal!
• Part 12: Mototrip to Magadan: What did the trip teach us?

The post Mototrip to Magadan: Five weeks on motorbikes, blown motorbike and longed-for goal! appeared first on Cestovateľský blog.

Píše Jozef Heuger.

02.08.2018, štvrtok

Trasa: Susuman – Ust-Omčug
Celkovo prejdených km: 13 450

Zo Susumanu sa dá pokračovať dvomi cestami. Alebo pokračovať po hlavnej federálke, alebo sa 40km vrátiť a ísť po tzv. Tinkovskej trase. Tá vedie cez dva horské prechody a ponúka krásne výhľady. Informácie od domácich sú prívetivé, vraj tadiaľ normálne premávajú autá. Rozhodujeme sa vrátiť a vyskúšať.

Už prvé kilometre naznačujú dobré rozhodnutie. Krajina je neskutočne krásna, slnko prehrieva naše ubolené telá. Kamenistý povrch je optimálny pre naše obutie a ja si užívam jazdu ako v časovke na pretekoch. Vypínam všetky kontroly trakcie, ABS a iné, pre tieto chvíle obmedzujúce systémy a deriem gumy, aj keby som mal zvyšných 500 km do Magadanu prejsť na hladkých.

Na vrchole jedného z horských prechodov Marty hlási defekt. Skóre ja:Marty = 3:2. Počasie v horách je nevyspytateľné, dažďu nohy visia. Rozkladáme pakšamenty a opravujeme. Pristavuje sa auto s manželským párom a pýtajú sa, či nepotrebujeme pomôcť. Táto otázka a ochota pomôcť je v tejto krajine normálna. Ľudia si tu vzájomne pomáhajú. Chvíľu debatujeme popri lepení. Pred ich odchodom nás obdarujú domácimi paradajkami a uhorkami. Nie je potrebné ich baliť na moto, pretože akonáhle títo ľudkovia zájdu za roh, všetko zožerieme. Opäť hríbik i knot riešia situáciu a my pokračujeme kochaním sa krajinou. Blahorečíme rannému rozhodnutiu ísť tadiaľto, dnešok je za odmenu po včerajšej lopote. Je tu neopísateľne nádherne…

V Ust-Omčugu je jedna gostenica. Pri jej hľadaní sa nás ujmú dvaja domáci, vidiaci že blúdime. Zavedú nás pred ňu, je však plne obsadená. Vysvetľujeme, že máme stany a vyspíme sa kdekoľvek, na námestí či ihrisku. Navrhujú nám, aby sme spali v miestnom parku. Cestou do vývarovne ukazujú najlepší flek na spanie. Venujú sa nám ako svojej rodine.

Po večeri zájdeme do parku na odporúčané miesto a za dažďa rozkladáme stany. Marty naznačí slinu vypiť si, ja mám rovnaké pocity. Paťovi s Milanom sa nechce von a ostávajú zalezení. My sa predierame naspäť do vývarovne dúfajúc, že budú mať aspoň pivo. Majú! Kupujeme tri litre, aby nebolo málo a popíjame za stolom. Pomaly sa stmieva, myslím vonku, preto sa rozhodneme radšej vrátiť k chalanom. Celkom dobre nám už šumí v hlavách, nálada je výborná. Spať ani bohovi, púšťame reprák koľko znesie a začína diskotéka. V daždi medzi stanmi, v lesnom parku znejú všetky obľúbené ruské songy. Chalani úplne nepodporujú našu zábavku, len Miňonka vylezie na glg, aj to len preto, že mu ide vyraziť dekel na mechúri. Tancujeme ako dve bukvice, popíjame, rozprávame sa o živote. Do stanov zaliezame kompletne mokrí s vedomím, že zajtra si treba mokré handry obliekať, ale vôbec nám to nevadí. Spontánnosť tohto večera je krásna a ostatné je nepodstatné. Ďakujem Marty za tento večer.

03.08.2018, piatok

Trasa: Ust-Omčuk – Magadan
Celkovo prejdených km: 13 717

Obliekanie sa do mokrých vecí už nie je až také príjemné, ako sa večer po galavečierku zdalo. Zatínam zuby a žijem myšlienkou prísť dnes do Magadanu. Dnešok uzatvára piaty týždeň na cestách.

Po päťdesiatich kilometroch Marty vyrovnáva skóre defektov na 3:3. Už si ani nepamätám kde to bolo.  Zrejme nič výnimočné, zalepili sme a mastili ďalej. Vačšiu starosť nám robí Martyho spojka. Už niekoľko dní úplne nespolupracuje s jazdcom, ale teraz je to iné. Vážnejšie. Zastavujeme v kopci, fotíme.

Počkám kým sa rozbehne, aby som mal istotu že ide. Nedočkal som sa. Spojka je “hluchá”, rozbeh bez nej a roztlačenie do kopca nemožné. Olej pod motorkou a mastný piestik pri páčke signalizuje katastrofu. Pokúšam sa o nemožné, rozoberám spodný piestik. Vnútornosti sú na kašu, napriek tomu to nejako zmontujem, nalejem olej aký máme. Žiaľ neúspešne. Popri rozmýšľaní ako pokračovať prechádzajú okolo nás elektrikári s Kamazom s hydraulickou rukou.

Myšlienky sa rozbehnú na plné otáčky. Kým analyzujeme, Kamaz sa stráca za kopcom. Ak roztlačíme dolu kopcom, nie je sa kde otočiť, do kopca sa tlačiť nedá. Preto vysielam Paťa pretekára zastaviť borcov s rukou. Bez nich sa sem nevracaj! Ostáva už len dúfať, že budú tak ochotní vrátiť sa, naložiť motorku a zviezť ju do civilizácie. Za chvíľu prichádza Paťo s dobrou správou. Idú nám na pomoc. Sme 125 km pred Magadanom, 45 km od asfaltu. Ak nás zvezú po asfaltku, odtiaľ už nejako zájdeme.

Motorku efektne nakladáme, Marty sa vezie ako pán v kabíne. My ostatní pred nimi na motorkách. Vchádzame do mestečka Palatky a parkujeme pred prvou žrádelňou. Za chvíľu posiela Marty súradnice, kde ho vyložili, pretože elektrikári boli stále v práci a potrebovali odísť. S Milanom prídeme za ním a dohadujeme postup. Roztlačíme ťa. Poďme sa najesť a následne už nejako prídeme do cieľa… Roztlačíme ho, sadneme na motorky a ideme za ním. Marty prejde možno 300 m a stojí. Jeho náznak odhodenia prilby do kríkov prezrádza problém. Veľký problém. Zadretý zadný valec a denné svetlo na vačkách pod odvaleným vekom hlavy ukončuje poslednú nádej prísť do Magadanu “po svojich”. Až teraz sme zúfalí.

Prešli sme 14 366 km a tu máme skončiť? Ani bohovi! Marty ma zabíja otázkou: Potiahneš ma? Kua davaj lano, v zuboch ťa tam dovlečiem v šmyku! Spolu sme žili, spolu aj zdochneme! Jeden pred nás, jeden za nás, spustené smerofky a už si to režeme ako prezidentská kolóna. Hodinka a pol plynulej jazdy s jednou fajčiarskou pauzičkou po štyridsiatom kilometri a zrazu sme tu. Tabuľa označujúca vstup do mesta Magadan nás rozreve. Sme tu. Sme v Magadane.

14 446 km, 5 týždňov na cestách, krížom cez najväčšiu krajinu sveta. Objímame tú tabuľu ako matka svoje dieťa, objímame sa vzájomne so slovami vďaky. Dokázali sme to. I keď sme len v polovici cesty, sme dojatí ako po dosiahnutí vrcholu. Ozajstného vrcholu, nemyslím toho v základnom tábore 🙂 Cesta sa však nekončí. Teda stále v to my dvaja, Marty a ja pevne veríme…

Do mesta vedie hlavná ulica, najskôr klesajúca, následne stúpajúca. Nepodstatná informácia, pokiaľ sa neťahajú dve motorky v celkom slušnej dopravnej premávke. Dolu kopcom ma Marty pribrzďuje, hore kopcom ťahám ja jeho. Avšak rozbiehať sa na semafóre dokopca, to už je iná liga.

Postupujeme plynule keď zbadám semafór v kopci so zamrznutou červenou. Snažím sa udržať naše zviazané dvojičky v pohybe a dúfam, že naskočí zelená. Stačila by aj trochu oranžová. Dá sa ísť aj na jednotke, len nezastať! Zelená je nekompromisná, okom zhodnotím situáciu za semafórom a zhučím Martymu cez komunikátor do prilby “davaj do…, ideme na červenú, keď zastavím, odjebabrem v kopci spojku”. Odpoveď “davaj ty…” mi otočí zápästím a preletíme pomedzi poslušne stojace auta cez križovatku. Naše dve doprovodné modlivky trochu nechápu, ale idú do toho s nami. Veríme, že napnutá pupočná šnúra medzi motorkami je pre všetkých dostatočným vysvetlením nášho počinu. Správny jazdec jazdí aj na červenú! Keďže do kopca je ešte niekoľko semafórov, ideme v rovnakom štýle ako hovädá až na horizont.

Stojac na rovinke pred “svetoforom” (semafor po rusky), hneď vedľa hotela, na nás udivene pozerá slušne oblečený pán v rokoch. Keď vidí, že odbáčame k hotelu, nasleduje nás. Druhý pán, môžu si byť rovesníci, nás sleduje už spred hotela. Pohýňame sa. Za semafórom vľavo, po 50 metroch opäť vľavo a sme pred hotelom. Z jedného sa vykľuje redaktor miestneho rádia a dohaduje si s nami termín rozhovoru na zajtra ráno, druhý menom Sergej nás oslovuje, pretože vníma pupočnú šnúru a problém s tým spojený. Razom sa stáva naším dočasným otcom, anjelom strážnym a zároveň priateľom na celý život. Zariaďuje na zajtra miestneho mechanika a berie nás na večeru do slušnej reštaurácie. Všetko ochotne vysvetľuje, doporučuje jedlo, vodku, zápitok. Tak skvelú rybu ešte nikto z nás doteraz nejedol! A to je fakt!

Všetko je dokonalé, cítime sa s ním veľmi príjemne. Počas celej cesty sme sa stránili rozhovorom o politike. Dnes tomu nie je inak, ale na záver večera povie Sergej veľmi pravdivú vetu “V Európe máte slobodu, ale my v Rusku máme voľnosť”. Ťažko niečo viac dodať…

Trasa, ktorú sme v tomto článku “prešli”

Mapa sa po kliknutí zväčší.

Prečítajte si aj…

• Motovýprava Magadan (časť 1.): Štyria Slováci prekročia 9 časových pásem na motorkách – z Bratislavy až na koniec Ruska!
• Motovýprava Magadan (časť 2.): Ako sa to celé začalo?
• Motovýprava Magadan (časť 3.): Prvé tri dni, prvých 700 km. Aké sú naše pocity?
• Motovýprava Magadan (časť 4.): Vstupujeme do Ruska a zažívame nezabuduteľný večer s domácimi motorkárkami
• Motovýprava Magadan (časť 5.): Dosiahli sme druhý kontinent!
• Motovýprava Magadan (časť 6.): Cesta je vždy o ľudoch. Tieto dni sme sa o tom presvedčili…
• Motovýprava Magadan (časť 7.): Aký je to pocit po 20 dňoch na motorke a viac ako 10 000 prejdených km?
• Motovýprava Magadan (časť 8.): Prichádzame do Jakutska, čaká nás cesta kostí!
• Motovýprava Magadan (časť 9.): Prvé pády či najchladnejšie miesto na severnej pologuli
• Motovýprava Magadan (časť 10.): Brodíme sa riekami a máme za sebou stovky kilometrov v bahne a štrku
• Motovýprava Magadan (časť 11.): Päť týždňov na motorkách, zadretá motorka a vytúžený cieľ!
• Motovýpravada Magadan (časť 12.): Čo nás naučila cesta naprieč Ruskom

The post Motovýprava Magadan: Päť týždňov na motorkách, zadretá motorka a vytúžený cieľ! appeared first on Cestovateľský blog.

Píše Jozef Heuger.

30.07.2018, pondelok

Trasa: Tomtor – Kyubeme
Celkovo prejdených km: 13 239

Stále prší. Balíme a odchádzame. Hlavou mi behá plán, ako sme mali ostať a počkať na počasie. Nahnevaný na celý svet idem dopredu, potrebujem byť sám. Hnev sa prejavuje na rýchlosti, myšlienky typu “šotolinu som mohol jazdiť v Juhoške” ma robia agresívnym. Neviem sa stotožniť s odchodom od starej cesty. Neviem. Možno by sa nám podarilo prejsť a možno nie. Možno by sme sa museli kvôli poslednej rozvodnenej rieke otočiť, možno by bolo treba robiť plť. To sa už nedozvieme, ale mali sme to aspoň skúsiť. Išli sme mesiac pod “horu” a pod ňou sme sa otočili. Nevadil by mi neúspech, vadí mi neskúsiť.

Niekoľko málo kilometrov pred dedkovým obydlím ma zastavuje Buchanka. Chlapík z nej ma upozorňuje, že neprejdeme. Najbližšia rieka nabrala vodu z prítokov a stala sa pre motorky neprejazdnou. Vyskúšame, podumáme. Riečka pri dedkovi, ktorú keď sme pred dvoma dňami prechádzali, mala šírku asi tri metre a hĺbku 30 cm. Dnes je z nej 15 metrov široká rieka a 80 cm hlboká, s brutálne rýchlym tokom. Zháňame palicu na meranie hĺbky. Marty je celý mokrý, tak ide na prieskum prvý. Asi po piatich prejdených metroch, pomáhajúc si palicou pri každom kroku, sa na nás otočí a spýta sa: Čo teraz? Ako mám ísť naspäť? Tok je tak silný, že sa nevie udržať na nohách. Voľajako sa skrúti, urobí pár krokov, ktoré pripomínajú ochrnutého Fantozziho po cyklomaratóne… “Pino, ja ochrnul” a rovnako vytuhnute sa vrhá komplet oblečený do vody. Toto chlapci nepôjde! Hodnú chvíľu ešte dumáme, skúšam aj ja pokiaľ sa dostanem, ale môj strach z vody ma nepustí ani toľko čo Martyho. Lanový mostík kúsok vyššie dáva nádej, ale je tak úzky, vratký a šmykľavý, že garantuje neúspech a motorku v koryte.

Medzičasom už vybehne aj ded Nikolaj. Znalý podmienok nám hneď vysvetľuje, že čas pre nás prestal byť veličinou a máme ísť na čaj. Veľmi sa nám nechce do toho bordelu, ale striedavo prší a teplý čaj padne vhod. Je jasné, bez pomoci neprejdeme, alebo musíme čakať pokým klesne voda. Nervózne vonku postávame “pod dachom”, masírujeme mozgy ako ďalej. Optimálne by bolo zastaviť okoloidúci nákladiak a nechať sa previezť. Lenže nie sme tak úplne na frekventovanom Račianskom mýte.

Po hodinke počujeme motor. Motáme sa pri rieke, takže nám neujde. Sedemmiestna Toyotka zastavuje. Chlapovi vysvetľujeme nech vlezie do koryta, tým vytvorí trochu hrádzu a my popod neho prejdeme s motorkami najhorší úsek brodu. Šuhaj nás má hlboko v sliznici, on tam nemôže zastať, on musí ísť s rozbehom. Díky Broňa.

Sklamaní z prístupu a prekvapení z plánu, sledujeme jeho “premyslenú” prácu. Oblieka si vysoké rybárske čižmy, berie palicu a spraví 2-3 kroky do rieky. Pichne palicu možno 2 metre od brehu, okom skúseného prepravcu japonských vedcov (skutočne vezie japonských vedcov s TV štábom) vyhodnotí situáciu a za krátku chvíľu odhodlane hádže spiatočku. Nadbieha si na rozbeh. Jednotka, bomby – dvestovkou do koryta, rozhodí zčerenú hladinu, auto najskôr nadľahčí, mohutným tokom stočí a následne utopí. Cukrík doprial Toyotke nachlípať sa vody. Zlatý. Karma je zdarma…

Po čase, približne toľko koľko treba na prezlečenie sa do plaviek, začnú vyliezať vedátori pekne jeden po druhom. Najskôr oni, potom technika. Kormidelník behá po brehu so satelitným telefónom a zháňa pomoc. Do hodiny vraj prídu dva Kamazy a vytiahnu ich. Hurá, tešíme sa a veríme, že pomôžu aj nám. I prišli, i nepomohli. Nachlípanú Toyotku vytiahli na breh a keďže boli komplet naložení stavebným materiálom do Tomtoru, ani nemali ako. Vlastne mali, ale nechceli. Vraj pôjdu zajtra prázdni naspäť…

To však zrazu prichádza rovnaká Toyotka, volajme ju Biela. Tá pre zmenu ani nezastavuje a rovno ide tiež dvestovkou do záhuby. Príbeh je úplne rovnaký. Biela ostáva nachlípaná v potoku, akurát o meter ďalej. Raz darmo, Biela je 4WD. Stojíme na ceste a štípeme sa navzájom, či sa nám sníva alebo bdieme. Až neskôr pochopíme prečo nezastavil a neprebádal podmienky. Viezol totiž chalana, ktorý sa v noci pobil a treba s ním ísť do nemocnice. Chlapec mal hlavu ako pátrací meteorologický balón, oči iba spuchnuté čiaročky, ktoré by nič nevypátrali. Zrazu sú na druhom brehu dve nepojazdné autá, skupina vedcov, TV štáb, a celá rodina vezúca zomierajúceho človeka do nemocnice. Teda nevezúca. Neviem či vtipné či smutné, nám to ale vyhovuje, lebo bude musieť prísť zas veľké auto, aby Bielu vytiahlo.

Dlhé hodiny sa následne v rieke nič nedeje. Varíme si obed, debatujeme s Nikolajom. I keď stále popŕcha a najradšej by sme zaľahli do stanov, nerozkladáme ich. Čo ak náhodou pôjde auto a prevezie nás? Robíme si len prístrešok, v starom oceľovom disku zakladáme ohník, sušíme sa. Okolo siedmej podvečer, 9 hodín od nášho príchodu k riečke prichádzajú policajti, dvaja vyšetrovatelia a… nákladné auto! Policajti najskôr vytiahnu Bielu von z vody a nákladné auto pretiahne na našu stranu policajtov, ktorí idú riešiť spomenutú nočnú bitku. Jeden zo zúčastnených na ruvačke totiž zomrel.

Neviete si predstaviť našu radosť, keď šoférik z nákladiaku zavelil “poďme na to!”. Za pol hodinu boli motorky na druhom brehu. Cez už spomenutú uzučkú lávku prenosíme navyťahované veci. Rozlúčime sa so všetkými zúčastnenými, s Nikolajom a po desiatich hodinách sa presunieme do Kjubeme na pumpu. Je pol jedenástej a my parkujeme pred barom Kuba.

Milan dáva návrh, dohodnúť sa s domácim, či nemôžeme spať na dlážke v reštike. Vonku mrholí, únava značná, komárov toľko, že “keď sa malý pýta na ruky”, musíš ich jednou rukou odháňať. Domáci pánko súhlasí, treba však počkať do záverečnej. Po večeri mi takýto spôsob prespania príde ako celkom dobrý nápad, ale keď pozriem na hodinky, mením názor. S Martym sa nám nechce jalovo čakať, ideme rozložiť stany a spať. Každá minúta spánku je vzácna, nehovoriac o následnej nutnosti ráno vstávať podľa otváracích hodín. Kto ma zobudí pred ôsmou, neprežije! 🙂

31.07.2018, utorok

Trasa: Kyubneme – Ust Nera
Celkovo prejdených km: 13 492

Celú noc prší, až nadránom chvíľu prestane. To je chvíľa, kedy treba vyliezť zo spacákov a začať baliť. S Maťom pobalíme mokré stany a brodíme sa cez rozbahnený dvor k chalanom do reštiky. Tí už spokojní, pripravení na raňajky, chvália spánok v teplúčku na dlážke. My s Martym sa tiež nesťažujeme. Spať v prírode pri monotónnom daždi malo atmosféru a nám to vyhovovalo.

Dážď ustal, dobre vyspatí a najedení štartujeme ďalší, 31. deň nášho tripu. Ja ešte fotím toto výnimočné miesto, skrútim šulec a dobieham chalanov. Po dvoch kilometroch jazdy zrazu šupa od zadného kolesa, elektronika oznamuje defekt. Ďaleko sme sa neposunuli. Ostávam stáť v kopci na nie moc dobrom mieste, zosadnem a popri naštartovanej motorke so zaradenou jednotkou sa presúvam na kopec. 300m. Martyho uľútostí moja krívajúca noha rok po zlomenine krčku stehennej kosti a vystrieda ma. Som mu za to vďačný.

Okamžité sfúknutie gumy naznačuje nie malú dieru. Tak je, treba podlepiť plášť a osadiť dušu. Zastavuje pri nás kamionista s cisternou a pýta sa, či nepotrebujeme pomoc. Viacmenej sme sebestační, tak nechceme obťažovať. Kamionista, ujko takého liptovského typu je geniálny. Rozkladá pri nás krabicu s proviantom. Robí kávu, venuje chalanom 5 škatuliek cigariet, popri oprave besedujeme. Nakoniec jeho kompresorom nafúkneme gumu do bezdušového ráfiku a pokračujeme. Sme v krajine, kde si ľudia pomáhajú, kde sa zaujímajú jeden o druhého a pomáhajú si. Na zamyslenie pre naše zhovadelé európske zmýšľanie. Ďakujeme.

Dnešný deň je viacmenej flákací. Cieľom je mesto Ust-Nera vzdialené 250 km. Pche, nuda. Pomaly stúpame do hôr, cesta vrstevnicou je zábavná a ponúka nádherné výhľady do dolín i na okolité hory. Je tu nádherne! Mesto Ust-Nera je veľmi nepekné, spustnuté, bez záujmu o jeho výzor. Budovy, domy spustnuté, okolie medzi domami vyzerá ako jedno veľké smetisko.

Vchádzajúc do jeho centra, pred obchodom na parkovisku na nás kýva 8 rúk. Naši rumunskí priatelia s dvomi inými motorkármi nás volajú k sebe. Sme šťastní, že ich opäť vidíme. Úprimné objatia a rehot tomu nasvedčujú. Rozprávame si hlasno svoje zážitky, domáci sa pristavujú a vyzvedajú. Dvaja motorkári, i keď sú traja (jeden behá po meste a rieši problém so spojkou) nám rozprávajú ako prešli starú Kolymu. Získavame cenné informácie a krútime hlavami. Išli ju 3 dni, spali 2x po 3 hodiny. Inak stále išli a prešli iba 280 km! 15 dní nazad sa im to podarilo. Dávajú nám nádej, dávajú nám odhodlanie. Po dvoch hodinách sa lúčime, slzy schovávame každý po svojom.

Odporúčajú miestne ubytovanie, vraj humus, ale nič iné tu nenájdeme. Ubytko je plné, náhodný pánko na recepcii sa ujme nášho zúfalstva a obvoláva ľudí. Nemáme problém spať v stanoch, ale už by bolo vhodné osprchovať sa. Za chvíľku pre nás príde človek, ktorý prenajíma byt. Vedie nás do paneláku veľmi pripomínajúceho tie na Luníku. Byt je však čistý a ponúka všetko, čo potrebujeme. Za voľne stojace motorky v nie veľmi prívetivom prostredí zaparkuje svoju nablýskanú megatoyotu. Zrejme nejaký miestny boss. Takto ich “schováva” pod svoju ochranu a my sme spokojnejší. O vaňu s tryskami je boj, bojler hreje horúcu vodu na plné bomby. Užívame.

01.08.2018, streda

Trasa: Ust-Nera – Susuman
Celkovo prejdených km: 13 912

Za mestom zastavujeme na pumpe dotankovať. Čaká nás najdlhší úsek bez tankovania. Chalani dopĺňajú benzín do plastových fliaš a gurtňujú ich na motorky. Kamionisti pri pumpe nás volajú na kávu. Na malinkom variči hrejú vodu ako na obáranie svine. Chvíľu to trvá, čas zabíjame rozpravou. Káva je dôležitá, kontakt s ľuďmi ešte dôležitejší. Ukazujú nám fotku medveďa odfoteného v miestach, kde sme včera lepili môj defekt. Sme v oblasti ktoré im patrí a my sme len votrelci.

Lúčime sa a odchádzame. Idem posledný. Po piatich kilometroch vidím, ako z Paťa opadávajú benzínové fľaše. S obsahom jednej nakŕmime zem, druhú mu zoberiem. Zastavíme, prebalíme a ideme ďalej. Martymu sa podarí stratiť obe po niekoľkých nasledujúcich kilometroch nevedno kde. Výborne. Ešte že Miňonka na GSe je malým tankerom a spoliehame naň. Ak bude problém, vycucáme ho.

Je pomerne chladno, 8°C pomáha nespotiť sa. Cesta je šmykľavá, nebezpečná. Cítime, že dnes to nebude o radosti jazdiť, ale o drine. Neustále treba byť v strehu, povrchy sa striedajú. Ak si na moment pomyslím “už bude dobre”, príde úplne iný povrch, na ktorom treba celkom inak reagovať. Hovorím si, toto je geniálna cesta na testovanie pneumatík. Na 400 km sa vystrieda toľko povrchov, koľko je potrebných na zaradenie pneumatík do najoptimálnejšej kategórie. Tieto naše sú však najnevhodnejšie na blato. Parametre na konci dňa tomu nasvedčujú. 400 km za desať hodín, 400 km v permanentnom šmyku.

Na jednej z roviniek ma zaujme pohyb vedľa cesty. Zbadám obrovskú hnedú hýbajúcu sa masu. Los veľký ako dva alfajelene sa našťastie rozbieha mimo môj smer do lesa. Popri tom zavadí parožím o elektrické vedenie a odlomí stĺp. Vraj losy sú nebezpečnejšie ako medvede. Po tejto skúsenosti si následky stretnutia viem predstaviť.

Cestou prechádzame okolo mŕtveho mesta Kadykčan. Krátkou zachádzkou cez množstvo vcelku hlbokých mlák na ceste prichádzame do jeho centra. Atmosféra rovnaká ako v každom inom mŕtvom meste, umocnená pochmúrnym počasím. Ruiny budov a starej továrne, možno kotolne nám napružujú chlpy. Motáme sa pomedzi paneláky a zbytky zarastených drevených domčekov. Tabule s nápisom ulíc nabudzujú predstavy o živote. V jednom z okien je kochlík s vyschnutým kvetom, ako keby ho len niekto zabudol ostatné dni poliať. Na spustnutom detskom ihrisku si predstavujem džavot hrajúcich sa detí. Všade je však mrazivé ticho. S Martym vstupujeme do bývalej školy. V jej priestoroch vidieť pozostatky tried, technických dieľní, tu bola toaleta, tu knižnica. Porozhadzované knihy, niektoré stále založené v regáli. Rozbité piano vzbudzuje zdesenie. V bytoch panelákov môžete vidieť všetko, čo rodina potrebovala, dokonca pozostatky jedla. Ako keby niekto mávnutím prútika ukončil život v meste. Mierne vydesení v tichosti odchádzame… Históriu Kadykčanu si prečítajte tu.

Po najnáročnejšom dni celého tripu, a takto to vnímame všetci do jedného, prichádzame do Susumanu. Gostenica je výborná, hneď na recepcii upozorňujeme nemastnú-neslanú pani, že naša batožina je čut-čut (po rusky málinko) špinavá. Vraj nevadí a dáva nám izby na najvyššie poschodie na koniec chodby. No milá moja, my sme ťa upozornili. Následky si ponesieš sama. Je jasné, že ona to upratovať nebude a to sa nám aj na druhý deň potvrdzuje. Blatom ovešané kufre vynášame z posledných síl do izieb. Popri tom si vychutnávame pivko, pretože sme už týždeň bez piva! V oblasti sa alkohol nepredáva. Z bezpečnostných dôvodov a ochrany životov spoluobčanov.

O pol desiatej nastúpime do reštaurácie hladní ako vlčáci. Staručká tetuška, ktorá nás zbadá a je už jednou nohou doma, nás obsluhuje. Zo súcitu si objednávame všetci to isté, nech nemá s nami veľa starostí. Čakajúc na prinesenie objednaného z vedlajšieho stolu kradneme vyložené buchty a nalievame si namiešanú limonádu. Bez hanby, so zbytkami úcty žerieme ako vyhladované psy. Hlavami nám behajú myšlienky či sa nám zajtra podarí prísť do Magadanu, alebo nie. Nechajme sa prekvapiť.

Trasa, ktorú sme v tomto článku “prešli”

Mapa sa po kliknutí zväčší.

Prečítajte si aj…

• Motovýprava Magadan (časť 1.): Štyria Slováci prekročia 9 časových pásem na motorkách – z Bratislavy až na koniec Ruska!
• Motovýprava Magadan (časť 2.): Ako sa to celé začalo?
• Motovýprava Magadan (časť 3.): Prvé tri dni, prvých 700 km. Aké sú naše pocity?
• Motovýprava Magadan (časť 4.): Vstupujeme do Ruska a zažívame nezabuduteľný večer s domácimi motorkárkami
• Motovýprava Magadan (časť 5.): Dosiahli sme druhý kontinent!
• Motovýprava Magadan (časť 6.): Cesta je vždy o ľudoch. Tieto dni sme sa o tom presvedčili…
• Motovýprava Magadan (časť 7.): Aký je to pocit po 20 dňoch na motorke a viac ako 10 000 prejdených km?
• Motovýprava Magadan (časť 8.): Prichádzame do Jakutska, čaká nás cesta kostí!
• Motovýprava Magadan (časť 9.): Prvé pády či najchladnejšie miesto na severnej pologuli
• Motovýprava Magadan (časť 10.): Brodíme sa riekami a máme za sebou stovky kilometrov v bahne a štrku
• Motovýprava Magadan (časť 11.): Päť týždňov na motorkách, zadretá motorka a vytúžený cieľ!
• Motovýpravada Magadan (časť 12.): Čo nás naučila cesta naprieč Ruskom

The post Motovýprava Magadan: brodíme sa riekami a máme za sebou stovky kilometrov v bahne a štrku appeared first on Cestovateľský blog.

Route: Tomtor – Kyubeme
Total km: 13 239

It is constantly raining. We pack the things and leave. I think about how we should have stayed and wait for the weather. I am so angry with the whole world. I go to the front because I need to be alone. You could see my anger in my ride, I drive fast and my thoughts like “I could drive gravel in Yugoslavia” make me aggressive. I just cannot deal with the fact that we left the old road. I don´t know. Maybe we could have passed and maybe not. Maybe we would have to turn around because of the last flooded river and maybe we would have to make a raft. Well, we cannot know it now because we haven´t even tried it. We have been travelling one month to get under “the mountain” and we just turned away from it. I do not mind failure, I do mind not to even try.

Few kilometres after the old man´s house, Buchanka stops me. A guy from it tells me that we won´t be able to cross the river. The nearest river took all the surrounding streams and became impassable. We will try and think. The river next to the old man´s house was three metres wide and 30 cm deep. Today it is 15 metres wide and 80 cm deep river with extremely fast flow. We are looking for stick to measure how deep it is. Marty is soaking wet so he goes first. After five metres and helping himself with the stick he turns around a asks: What now? How shall I go back? the flow is so strong that he struggles to stand on his feet. He somehow turns around and makes few steps and he throw himself into the water. This will not be possible! We are thinking for a while more, I try it too to see how far can I go but my fear of water does not let me that far as Marty is. Rope bridge gives us a little bit of hope but it is so narrow and slippery that for sure we would finish in the river.

Old man Nikolay comes out as well. He recognizes the conditions and tells us that here the time is not important and he invited us for other tea. We do not want to go back to that mess but we have no other choice. It is more than clear that we will not pass without help or we have to wait until the water level decreases. We stand under the roof all nervous and we think what to do. The best option is to wait for some truck and let it to cross the river. To be honest, this is not very frequent road in Russia.

We can hear an engine after like one hour. We stand by the river so he cannot just pass by. Toyota with 7 seats stops. We explain to that guy to enter the river bed to create a barrage so that we can pass under the car with the motorbikes. He doesn´t give a shit, he cannot stop there, he has to go with run-up. Well, thanks a lot.

We are disappointed with his attitude but very surprised when we watch him for a while. We puts on high fishing boot, takes a stick and makes 2-3 steps. He puts the stick like metres from the shore and with his very professional guide eye (there were Japanese scientists with TV crew) he evaluates the situation and suddenly he reverses. He is gonna try it. The first gear – 200 km/h into the river bed, the car suddenly flies and then drops and drown. The sweet guy let Toyota to have some water. Nice. Karma is a bitch…

After a while we can see how they try to get out from the water. Firstly it is them then all the technology. The helmsman runs across the shore and searches for help with satellite mobile phone. Two Kamazs will come in an hour to get them out. Hurrah! We believe that they will help us as well. And they did come…but they didn´t help us. They took the car out of water but because they were full of construction material they couldn’t help us. Well, they could but did not want to. They will be back tomorrow and empty.

Suddenly the same Toyota come, let´s call her White. This one does not even stop and goes with 200 km/h into the doom. The story is the same. White stays in the river but one meter further and full of water. Well, White is 4WD. We stand on the road and pinch each other to make sure we are not dreaming. After that we understood why he didn´t stop to check the conditions. There is a guy in the car that had fight yesterday and he needs to go to hospital. The guy´s head was like a search meteorological balloon and his eyes were only narrow interstice.

The situation is : on the other shore there are two immobile cars, group of scientists, TV crew and whole family carrying a dying young man into the hospital. Well… Not carrying. We do not know if this is funny or sad but we are ok with this whole situation because it means that someone has to come to get the White out of water.

There is nothing happening in the river for very long hours. We cook the lunch and talk to Nikolay. It is still drizzling. We would love to set up the tents and have rest but we don´t do that. What if a car passes by and help us? We just create something like a roof, set up fire and try to get dry.

At 7 PM, nine hours since we came, two policemen, two investigators and truck(!!!) come. First the take out White and the truck take the policemen to our side. They have to investigate the night fight. One guy died there.

We were so happy when the truck driver said: Let´s do this!. The motorbikes were on the other side within 30 minutes. We carry other thing on the above mentioned bridge. We said goodbye to everyone and after ten hours we move over to Kjubeme city to petrol station. It is 10:30 pm when we park outside the Kuba bar.

Milan has an idea to try to ask the owner if we could sleep on the floor in the restaurant. It is still drizzling, we are tires and the amount of mosquitoes around is just ridiculous. The owner agrees but we have to wait until they close. After the dinner it seems like a good plan but when I see what time is it I change my mind. Me and Marty do not want to wait. We are going to set up the tent and sleep. Every minutes is very worthy and I do not have to tell you that we would have to wake up according to opening hours. If someone wakes me up before 8 am it will be the last thing he/she will do in his/her life.

31st July 2018, Tuesday

Route: Kyubeme – Ust Nera
Total km: 13 492

It has been raining all night long, it only stopped in the morning for a while. That is the moment when we have to get out of sleeping bags and pack. Maťo and me pack the wet tents and go through the muddy courtyard to see the guys to the restaurant. They are very satisfied, ready for breakfast. They rested a lot on the floor and in the heat. We do not complain either. Sleep in nature while listening to the rain… this is priceless.

The rain stops. We are full of energy and good food so we can start the day number 31. Of our trip. I take picture of this place and reach the guys. After 2 kilometres of drive I suddenly feel something in the back tyre, and my control panel says it is a puncture. We didn´t move on that far. I stay on the hill which is not a good place, I get off the motorbike and while the engine is on I put the first gear in and I try to move up the hill. 300m. Marty feels sorry for me when he can see my leg one year after that horrible fracture I had and he changes me. I am very grateful for that.

Immediate flat tyre says that this is not a small hole. Well, I have to glue the outside part and attach inner tube. A cistern truck driver stops next to us and asks if we need help. We are more or less fine and we do not want to bother him. This truck driver, like an uncle from Liptov (one region of Slovakia) is awesome. He sets up a box with supplies. He makes coffee and gives 5 packs of fags to guys. While repairing the tyre we talk a lot. With his compressor we fill in the tyre with air and we continue. We are in a country where people help each other, where they take care. We should think about it because our European thinking is quite fucked up. Thank you.

Today we just bugger around. Our goal is Ust-Nera city, 250 km. Boring.
We slowly climb up the mountains, the contour line road is funny and it offers beautiful views into valleys and on beautiful mountains. It´s beautiful here! This city is ugly, shabby and without any interest about its appearance. Buildings, shabby houses, and the space between houses looks like rubbish dump.

Entering the centre of the city we can see 8 hands waving at us. Our Romanian friends with two other bikers call us. We are happy to see them again. Honest hugs and laugh are the best evidence. We talk about our experience quite loudly and the locals stop by and ask as well.
Two biker, or better said three (one is running on the bridge and try to solve the problem with clutch) tell us how they crossed Old Kolyma Road. We gain valuable information and we shake the heads. They went 3 days and they slept 2 times for three hours. They just kept going. 280km! They managed to do it 15 days ago. They give us hope and determination. We say goodbye after two hours and we hide the tears.

They recommend local accommodation, they say it is a shit but we won´t find anything else here. It is full but the guy calls someone and tries to find us something. We have no problem to sleep in the tents but we really need shower. A guy comes after a while. He rents a flat. We takes us to block of flats that is very similar to those in Lunik (blocks of flats where Gypsies live in the east of Slovakia). The flat is clean and has everything we need. He parks his super shiny Toyota behind our motorbikes. I think that he is some kind of local boss. He takes the bikes under his control. There is a fight for bath with jets and the boiler has to heat up a lot of water. We are enjoying.

1st August 2018, Wednesday

Route: Ust-Nera – Susuman
Total km: 13 912

We stop after the city to fill up the tanks. We have the longest part of the road without filling ahead of us. Guys fill up plastic bottles with petrol and fix them on the motorbikes.
Truck drivers invites us to have coffee. They heat the water on very small cooker. It takes a while so we are talking. Coffee is important but the contact with people is even more important. They show us a picture of bear on the exact place where we fixed my tyre yesterday. This is their area and we are the intruders.

We say goodbye and continue. I am the last one. After five kilometres I can see how Paťo loses his petrol bottles. The ground soaks one and I take the other one. We stop, re-pack and continue. Marty lost both of his somewhere, we have no idea where. Great. Thanks God that Miňonka on GS is a small tanker and we rely on him. If there is a problem we will suck it out.

It is quite cold, 8 degrees helps us not to sweat. The road is slippery and dangerous. We feel that today it is not gonna be about joyful riding. This will be a hard work. We still have to be very careful because the surfaces change. If I think for a moment that now it will be ok, suddenly the surface changes and you have to react properly. This is an ideal road to try the tyres. On 400 kilometres there are that many different types of surface, that are needed for tyre selection into its most optimal category. Ours are the most inappropriate for mud. We can see it on parameters in the end of the day. 400 km in ten hours, 400 km in constant skid.

On one flat land I can see a movement. I can see huge brown and moving mass. A moose as big as two deers runs the other way into the forest. Thanks! He hits the electric line with his antlers and he breaks a pole. I have heard that mooses are more dangerous than bears. I cannot imagine the consequences of this meeting.

We pass by dead city Kadykchan. We come into the centre after a lot of puddles. The atmosphere is the same as in any other dead city and the gloomy weather only makes it stronger. Ruins of buildings and old factory give us goose bumps. We walk between the blocks of flats and the ruins of old wooden houses. Boards with street names tell us about the life here. In one window there is a flower pot is dry flower like someone forgot to water it.
I imagine the joy and babbling of kids on the shabby playground. But there is a cold silence everywhere. Marty and me enter into the former school. We can see the ruins of classes, toilets or library. Some books are still on the shelves, the rest is everywhere. Broken piano scares me.

In the flats you can see everything that a family needed, even the leftovers. It seems like someone finished life here with magical wand. Very scared we leave this city in silence…
You can read about the history of Kadychan here.

When we finally came to Susuman we feel that this was the most difficult day of the whole trip. The hotel is awesome. At the reception we warn the lady that our baggage is a little bit dirty. She says it does not matter and she gives us a room at the highest floor, in the end of the corridor. Well, we warned you. We will have to face the consequences. It is more than clear that she will not clean that. We realized that the next day. With the little strength we have left we take the muddy baggage into the rooms. We are enjoying beer! Finally! We have been without beer for one week. They do not sell alcohol in that area. Because of security reasons and protection of lives of others.

At 9:30 pm we enter the restaurant because we are starving. The old lady who was already at home with one leg still serves us. We feel sorry so we all order the same, we do not want to cause her many problems. waiting for the food we take yeast dumplings and lemonade from the other table. We eat like starved dogs, no shame! We all have thoughts running through our heads if we will make it do Magadan tomorrow. We will see.

Route, we’ve made during this trip

Read also…

• Part 1: Mototrip to Magadan: Four Slovaks on motorbikes will cross 9 times zones – from Bratislava up to end of the Russia!
• Part 2: Mototrip to Magadan: How it all started…
• Part 3: Mototrip to Magadan: First 3 days and first kilometers – our feelings?
• Part 4: Mototrip to Magadan: We step into the Russia – first evening with locals, that we will not forget about
• Part 5: Mototrip to Magadan: We reached the other continent!
• Part 6: Mototrip to Magadan: It’s all about people
• Part 7: Mototrip to Magadan: Our feelings after 20 days and 10 000 km on bikes?
• Part 8: Mototrip to Magadan: Welcome to the Road of Bones!
• Part 9: Mototrip to Magadan: First moto falls and the coldest places on earth
• Part 10: Mototrip do Magadan: Hundreds and hundreds kilometers in mud…
• Part 11: Mototrip do Magadan: Five weeks on motorbikes, blown motorbike and  longed-for goal!
• Part 12: Mototrip to Magadan: What did the trip teach us?

The post Mototrip to Magadan: hundreds and hundreds kilometers in mud… appeared first on Cestovateľský blog.

Route: Nižnij Bestjach – Chandyga
Total km: 12 560

Today we enter the feared off-road part of Kolyma Road. Its starts here and finishes after 1964 km in Magadan. We are fresh, relaxed but despite of this I do not fell joy or happiness. I am actually very worried. Our faces, movements and silence during packing say it all. This is the day. The day of fight. We were all thinking a lot about this moment.

We are tense enough and the taxi driver´s sentence: go tomorrow morning, does not help at all. The road is still muddy. We try not to think of that and we start the bikes.

Marty´s invitation to make a circle helps us a lot. He calls us to get together, we hug each other and we wish each other only the best for the next days. We are very emotional when we sit on the motorbikes.

The drive is awesome. I feel that we deserve it. I push the accelerator to 110 km/h and I scream from joy. I am not naive though and I know that it is not gonna be like this the whole ride. What was wet yesterday is half dry today. The surface is perfect, without any dust and slipping. I stop a lot to take pictures. The country is beautiful, sunny, the air is clean from rain. The best conditions to take pictures.

About lunch time we pass through the hardest part of the day. Here, not exactly dry mud, shows up its ability to kick you off the motorbike. I go little too fast to soft edge of the road while trying to void a truck. The motorbike ripples like Shakira´s bum and I suddenly find myself lying in the mud next to it. I put my head up and I stare on rolling wheels next to me. Just a quick control, everything seems to be ok. I pulled my eyes out while I try to lift the bike up. I learnt a lesson for the next days.

It might be quite masochist and without respect for people who do not drive this type of terrain but for me the optimum speed is 90 km/h. To go slower means to be constantly fighting with mud and that increases the risk of slipping. When doing 90 km/h the wheels are in ideal slide, like humid toilet paper while one is… you know what.

We cannot really enjoy the lunch thanks to grumpy truck driver. Young guy sitting next to us probably felt the need to tell us few things. Questions like: Why are you going there? Do you want to die here? Who will take care of your families when you die here? We try to ignore his monologue but I think that each of us answers these questions individually. After the lunch we continue without mud and quite fast. We stop by the river shore. The ferryboat wait just for us. We get in and we are nicely surprised by this nice coincidence. We have an hour to relax. The sunset makes beautiful atmosphere.

We come to Chandygy quite late. The town does not offer that much. While filling up the tanks, one couple stops next to us. We have no idea where to sleep so they take us to hotel. Everything is or really full or they do not want us. The last and the thirds option is school dormitory. Thanks to very insisting lady we finally have accommodation. Dormitory room with four beds is luxury for us. Cold water mouldy shower and if you do not put flip-flops on, mould on you feet. That all is included in the price. We take it. It is a pitty that it´s school holiday. It could be a lot of fun here. There are only ladies after 70 years old who think that we are students and that they can give us orders. Do not smack the door, smoke behind the corner, etc… We run to get some food to local cookery. I would give a medal to the chef. The food was actually delicious.

27th July 2018, Friday

Route: Chandyga – Kjubeme
Total km: 12 902

I wake up in the night. Marty´s bed is empty, without the duvet and mattress. He explained in the morning why he slept under the stairs. The bed were in really bad condition, very thin and they made lot of noise. Marty´s morning mood is on freezing point. When the lady a the reception opens her mouth I am more than sure that he spent the night with her. Both of them are aggressive, the lady is suddenly allergic to everything and my answer to the question if we took of the bed linen is slamming the door.

I am not worried about Marty, he will be ok but I feel sorry for the lady. The road gets more narrow, the surrounding forests get bigger and the scenery is more beautiful. The weather is fine so the ride is perfect. Each of us enjoys the rhythm. We have to stop because of Marty´s puncture. We used the same things ass on mine, we finished it with nail. Perfect combination.

We drive on the part of rad which does not remind the old Kolyma Road. It is more like a highway. Double-lined road with shoulders has nothing to do with the Road of Bones. It is built next to the old one and its remains sometimes remind its difficulty.

We somehow forget about the hunger that becomes unbearable in one moment. I see beautiful lake next to the road so we stop there. I set up the cooker and we cook soups with beef can. It´s sunny and warm and coffee and cigarette make these moments unforgettable. It´s beautiful here. When we are leaving a guy comes out from little cottage and he asks us if we are not afraid of bears. Because one was running around his cottage yesterday. Oh! Goodbyyyyyye and we almost fly from there.

We come to Kjubeme, town where is the last petrol station before the old road, at 6 PM. Cistern is pumping petrol and the guy that looks like Large from Adams family tells us, that we have to wait at least two hours to fill up the tanks. We do not have any. Our plan to get to Tomtor stops here.

Just to show you how this beautiful place looks like: there are two stands under little roof, petrol station attendant´s booth is full of stickers from bikers, two little booths to rent (taken already), coffee bar “Kuba” and rubbish dump. Plus the attendant, bar manager and young waitress that has no clue that Slovakia exists. Eto vsjo. (In Russian: that´s all).

Next to the river we set up the tents. We are attacked by thousands and thousands of mosquitoes. Two dogs running around should guarantee that the bears will not come. We hope. In the bar with very unique advertising poster with beach and swans we have dinner and we plan other days. I suddenly see old man that seems like from a fairy tail. I ask him if I can take a picture with him. When we say that we are from Slovakia, he tells us many stories from his life and he invites us to his house tomorrow. He lives 45 km from here. It is a house next to the road in the mountains. We will understand when we will pass by. The night is calm, the morning a bit rainy…

28th July 2018, Saturday

Route: Kjubeme – Tomtor
Total km: 13 075

We wake up 7:30 AM. We pack wet tents, we have breakfast and coffee “in Kuba”. We can go with two directions from here. With new Kolyma (federal road) or with old Kolyma that has not been used for the last 10 years and it already a part of forest. After approximately 160 km we reach Tomtor city where the road is quite passable. From there it is only a part of old road. That is our dream! We are going to try it!

Kjubeme was settled village before but now all you can find are only ruins.
There is a family from Moscow camping after the bridge. Couple with the woman´s mother. Set up Land Cruiser and they waving at us makes us to come closer. They gives us valuable advices. They went through the old road three times already and that we do not have to be scared. We can help each other and they are convinced that we can make it.

This helped us a lot mentally and we keep going on comfortable pebble gravel. The night rain prepared us a drive without dust. We pass by several streams. The one on the 45th kilometre, in front of the house of the old man, is the deepest one but we can cross without any problems. We stop in front of the entrance, we honk and we wait for the response. He came out as he promised. He waves at us and invites us for tea. This little house is set in the middle of three hectares of land and it can be seen that this person lives with modesty. Everything is everywhere. Wood here, asbestos board over there, rubbish, mess, dirt. The entrance hall and kitchen show the highest level of mess. When he starts to tell us his life story we do not listen to anything else. We fell so small there.

This 77 year-old man spent 36 years in the prison. For murder. His friend, to whom he offered to stay in his house, started to shag his wife. He just killed him. His wife spent all the possession on alcohol so he lives on the edge of the society. Someone sees him as a legend, someone as a weirdo and others have a lot of respect for him. Someone shot off his right hand when he got into a fight. Again because of woman. He was operated somewhere on the east of Slovakia.

Despite of all this he tell us very wise things that make us to think about our lives. He reads from the Bible, he is very nice and hospitable. You can see his whole life on his wrinkled face. When we leave, we do not judge him but we realize how above-standard our lives are. He let us to see…he made us to think. And I am very grateful for that.

We come to Tomtor around 3 PM. We are very happy because this town is very special as well. Tomtor is the coldest settled town in the northern hemisphere. The lowest temperature here was -71,2 degrees! In winter the temperature is minus 56-65 degrees. Unimaginable. They do not have running water, no dwells. We are still within the permafrost. Only rain water. They cook and drink it.

In the shop on the main square the ladies heat up yeast dumpling with meat and we think what to do next. The rain is coming and that´s not a good sign. The old Kolyma is passable only in good weather and with huge amount of luck. The opinions differ and when we voted, it was 2:2 so we did not move anywhere. We buy food for three days anyway. The final verdict will be said tomorrow morning according to the weather.

There is one accommodation in Tomtor. Lady called Zuzana with her son-in-law offer rooms to rent. The price is 3000 roubles (43 euros). It is way too expensive but we have no other choice. We need our clothes and things to get dry so we can afford this luxury. There is sauna as well. Only the time will show if this decision was the right one. At 8 PM I start to look for something to eat. I only have cereal bar. I am tired and disappointed anyway. Suddenly the lady calls us for dinner. A table full of food cheers us up. So that you can imagine our joy I will describe what happened.

Lady Zuzana is a awesome person. She is very kind and very caring woman who takes care of us like we are her sons who came back from the army. The table is full of home-made food. Meat with beans, pancakes, jam, syrup, horse milk, cottage cheese, yoghurt, cakes and cream! We eat the cream like nutella. I hope this fantasy will never end. I am so full that I have to roll to bed.

I want to come back to one thing that happened today. Sitting on the square in Tomtor and thinking what to do we spoke to local policeman. About life but mainly about the old road. We ask him if someone drives through. He answers: Why would someone drive through? There is no road. We asked why someone local does not make something like travel agency and provide the old road as a cool adventure trip for good money. He answers with calm and humility: money is not everything…- In that moment I realized that these people have great life despite of the location and conditions they live in…

29th July 2018, Sunday

Route: Tomtor – Ojmjakon – Tomtor
Total km: UAZíkom (Buchanka)

The alarm clock is set up on 5 AM. Well, Milan´s is. We rely on his responsibility. Me and Marty are convinced that he will come and wake us up like a Pioneer chief. If he doesn´t come it means that we stay. He didn´t. Well, he did, as always between seven and eight AM. In case he does not come he sends a video via Messenger…. Bob and Bobek – Wake up and exercise! (Fairy-tale). He is such an idiot 🙂

It is raining so we have to stay. It does not make sense to think about the old road because it has been raining all night long. The water in the streams is getting bigger, the fords become impassable and the road will be a big muddy mess. After very rich breakfast we ask Alexej if he takes us for a trip to Ojmjakon. It is 80 km all together. Money is money and suddenly we are sitting in the car.

I am going through the worst moments of this trip. I look out of the window and I can see beautiful scenery. I am fighting with the thoughts that we should have gone yesterday. Not to look for negative things and how is it not possible but maybe try to say at least once how it is possible. I missed this so much yesterday. The fighting spirit.

Since our first meeting we knew that we have different driving experience but we will make it. We will help each other. But each of us will have to give out the maximum. It will be difficult, painful, exhausting but there is no other way hoe to do it. Unfortunately where there is no will, there is no way.  I feel so much determination and energy for this that I want to explode. I am telling guys about the movie “A Journey to the Beginning of Time”. They were four as well. And do you know why the succeeded? Because they believed and they were not scared…. “Who is afraid of death, dies every day.”

Ojmjakon is 40 km away to the north from Tomtor. The population is approximately 800 people and the only interesting thing is the meteorological station and totem marking “the pole of the cold”. Apart from that, there is only ugly blue and red 3D board with “I love Ojmjakon”. Such a disgust! My feeling are saved by two guys on bicycles and the authenticity of wooden village. Very disappointed we come back to Zuzana´s. The table was ready again for our hungry bellies. No one takes care of the price because with full pension and such care it is not important.

In the afternoon Alexej takes us to ice hole which is former drift that was used like a fridge for local food. Today it is a ice kingdom with statues from ice. Very beautiful. Better than the one in Yakutia Republic.

Because the plan to continue with old road is not possible, we at least go behind the town to have a look at it. It is 20 km to the first bridge. From there it is 260 km of the unknown and hard work. The bridge is old, beautiful, half broken but still passable. Well… Maybe next time. But it has to be within the next 5 years because I do not think that the bridge can handle more.

The decision is taken in the evening. We will go to Magadan with the new (federal) road. From there Milan and Paťo will fly home and me and Marty will continue according to the plan. If the weather allows it, we will try the old road from the other side, then to Skovorodino city, we will take train to Moscow and from there 2000 km to our homeland. We will see what the life brings us.

Route that we’ve made during “this article”

Read also…

• Part 1: Mototrip to Magadan: Four Slovaks on motorbikes will cross 9 times zones – from Bratislava up to end of the Russia!
• Part 2: Mototrip to Magadan: How it all started…
• Part 3: Mototrip to Magadan: First 3 days and first kilometers – our feelings?
• Part 4: Mototrip to Magadan: We step into the Russia – first evening with locals, that we will not forget about
• Part 5: Mototrip to Magadan: We reached the other continent!
• Part 6: Mototrip to Magadan: It’s all about people
• Part 7: Mototrip to Magadan: Our feelings after 20 days and 10 000 km on bikes?
• Part 8: Mototrip to Magadan: Welcome to the Road of Bones!
• Part 9: Mototrip to Magadan: First moto falls and the coldest places on earth
• Part 10: Mototrip do Magadan: Hundreds and hundreds kilometers in mud…
• Part 11: Mototrip do Magadan: Five weeks on motorbikes, blown motorbike and  longed-for goal!
• Part 12: Mototrip to Magadan: What did the trip teach us?

The post Mototrip to Magadan: First moto falls and the coldest places on earth appeared first on Cestovateľský blog.

Píše Jozef Heuger.

26.07.2018, štvrtok

Trasa: Nižnij Bestjach – Chandyga
Celkovo prejdených km: 12 560

Dnešným dňom vstupujeme na toľko obávanú offroadovú časť Kolymskej cesty. Začína tu a končí po 1964 km v Magadane. Sme oddýchnutí, nabrali sme silu, napriek tomu nemám pocit radosti či šťastia. Nad zátylkom mi visí guľa menom “obava”. Naše tváre, pohyby a ticho pri rannom balení bagáže nás prezrádzajú. Prišiel deň, prišiel moment, kedy ideme do boja. Veľa sme sa o tejto chvíli rozprávali, mysleli na ňu každý po svojom a zrazu je to tu.

Už i tak napäté chvíle ako pred maturitou našponuje ešte viac taxikár svojou poznámkou “idite záftra útrom”. Cesta je vraj stále blatová. Tento čakan do myšlienok zahadzujeme a štartujeme. Veľmi nám všetkým pomáha Martyho pozvanie do kruhu pred nasadnutím. Zavolá nás k sebe, pochytáme sa spoločne za plecia a zaprajeme si zdar a silu do najbližších dní. Dojatí sadáme na motorky a vyrážame.

Ide sa fantasticky. Až mám chvíľami pocit, že je to za odmenu. Stáčam šulec na 110 a hulákam od radosti. Nie z naivity, že takto sa pôjde celú cestu. Prosto to čo bolo včera mokré, dnes je polosuché, optimálne na jazdu bez prachu a šmýkania sa. Veľa zastavujem a fotím. Krajina je nádherná, slnečno, vzduch krásne čistý, vypršaný. Podmienky na fotenie ako stvorené.

Okolo obeda prechádzame najťažším úsekom dnešného dňa. Tu ešte nevyschnuté blatko dokazuje svoje schopnosti zhadzovať z motorky. Rýchlejšie vpálim do mäkkého kraja cesty pri vyhýbaní sa oprotiidúcemu kamiónu. Motorku zvlní ako Shakire zadok a zrazu ležím vedľa nej v blate. Dvihnem prilbu s tou mojou hlavou sprostou, vypučím oči na meter vzdialené točiace sa kolesá návesu a nadávam. Rýchla kontrola, všetko je v poriadku. Opäť vypučím oči, skoro aj zlatá žila zbadá denné svetlo pri dvíhaní motorky a režem za chalanmi. Samozrejme s ponaučením do ďalších dní.

Pre ľudí, ktorí nejazdia terén to môže znieť masochisticky a bez rešpektu, ale pre mňa optimálna rýchlosť na tomto povrchu je 90. Ísť pomalšie znamená bojovať s blatom a neustále vyrovnávať, ísť rýchlejšie je zbytočné a zvyšuje sa riziko. Pri deväťdesiatke sú kolesá perfektne v “sklze”, ako vlhčený toaletný papier pri onom, tom, veď viete.

Rýchly obed nám znepríjemní nevrlý kamionista. Mladý chalan sediaci pri vedlajšom stole mal potrebu naložiť nám na plecia. Otázky typu: Prečo sa sem trepete? Chcete tu zahynúť? Kto sa postará o vaše rodiny keď zahyniete? Tento monológ čiastočne ignorujeme a každý si odpovedáme vnútorne sám. Po obede pokračujeme bez blata a opäť svižne. Zastavujeme pri brehu rieky. Kompa čaká už len na nás. Bez zastavenia sa nalodíme a nechápajúc túto krásnu náhodu v čase oddychujeme hodinovou plavbou na palube. Zapadajúce slnko dotvára atmosféru.

Do Chandygy prichádzame relatívne neskoro. Mestečko toho veľmi veľa neponúka. Pri tankovaní nás so záujmom osloví manželský pár. Netušíme kde budeme spať, tak nás vedú do gostenice. Všetko je obsadené, alebo nás nechcú. Posledná, tretia možnosť, školský internát nám zachraňuje životy. Na veľké naliehanie domácej pani a.k.a. vedúca internátu máme konečne ubytovanie. Štvorposteľová internátna izba s katastrofálnymi posteľami sa nám zdá ako ultraluxus. Studená voda, plesnivý sprchový kút a ak nedáš šlapky, následne plesnivé chodidlá sú v cene. Berieme to, len škoda že sú prázdniny, bolo by veselšie. Na vrátnici ostali len tetušky po 70-ke, ktoré majú pocit, že sme študenti a patrične nás dirigujú. Nebúchajte dvermi, fajčite za rohom, atď. Utekáme sa najesť do miestnej vývarovne. Kuchárovi by som dal metál. Jedlo konečne aj chutné!

27.07.2018, piatok

Trasa: Chandyga – Kjubeme
Celkovo prejdených km: 12 902

Zobudím sa v noci. Martyho posteľ je prázdna, bez paplóna aj bez matracu. Až ráno nám vysvetľuje, prečo spal pod schodmi. Postele boli skutočne len strunové “sitá“ na preosievanie piesku s tenkým molitánom, vŕzgajúce pri najmenšom pohybe. Martyho ranná nálada je na bode mrazu. Keď ešte otvorí ústa aj tetuška na vrátnici, som presvedčený, že nespal pod schodmi, ale noc strávil s touto nepríjemnou pani. Obaja sú útoční, tetke vadí úplne všetko a reči o tom, či sme zvliekli periny vypúšťam z hlavy zabuchnutím dverí. O Martyho sa nebojím, toho to čochvíľa prejde, ale zatrpknutej tetušky mi je ľúto.

Cesta sa postupne zužuje, okolité hory rastú, scenérie naberajú na kráse. Počasie praje, ide sa perfektne. Každý si užívame svoje tempo. Zbrzdí nás Martyho defekt tesne po prejazde časti cesty v rekonštrukcii. Štupľujeme hríbom, široká diera si pýta ešte knot. Osvedčená kombinácia.

Prechádzame úsekom cesty, ktorá už nepripomína starú Kolymu, ale skôr diaľnicu. Široká dvojprúdovka so zvodidlami už nemá nič spoločné s Cestou kostí. Je ťahaná povedľa starej, pôvodnej, jej pozostatky občas pripomenú svojím charakterom jej náročnosť. Nejako sme zabudli na hlad, ktorý v istom momente začal byť neznesiteľný. Zbadám krásne jazero vedľa cesty, ťahám kolónu povedľa spustenej rampy až k jeho brehu. Rozkladám varič, varíme polievky s konzervou hovädziny. Je slniečko, teplo, káva s cigaretkou osamote na brehu umocňuje i tak silné chvíle. Je tu nádherne. Keď odtiaľ odchádzame popri rampe, z búdky vybehne chlap a nechápavo sa nás pýta, či sa nebojíme medveďov. Včera mu behal okolo búdy. Hmmm, dovíííí a pálime preč.

Do Kjubeme, miesta, v ktorom je posledná pumpa pred starou cestou, prichádzame okolo šiestej. Práve cisterna prečerpáva dovezený benzín a chladný pumpár ako Large z Adams family nám oznamuje, že skôr ako za dve hodiny nenatankujeme. Nemáme palivo. Náš plán dostať sa dnes až do Tomtoru končí. Pre ilustráciu tohto magického miesta: nachádzajú sa tu dva stojany pod malou strieškou, motocyklistami vychýrená pumpárova búda komplet oblepená nálepkami cestovateľov, dve unimobunky na prenájom na prespatie okoloidúcim (sú obsadené), kafebar “Kuba” a smetisko. Plus pumpár, správca baru a mladá čašníčka s frajerom, ktorá netuší že Slovensko existuje. Eta vsjo.

Pri blízkej riečke, medzi jej tokom a smetiskom rozkladáme stany za mohutnej asistencie miliardy komárov. Dva obehujúce psy majú garantovať, že medveď nepríde. Dúfame. V kafebare s honosným názvom a ešte honosnejším reklamným plagátom s plážou a labuťami dávame večeru a plánujeme ďaľšie dni. Vonku zbadám starého deduška ako z rozprávky. Popýtam sa ho na možnosť odfotiť sa s ním. Keď povieme, že sme zo Slovenska, zasype nás útržkami zo svojho života a pozýva nás zajtra k nemu. Býva 45 km odtiaľto. Dom vedľa cesty v horách. Určite pochopíme kde keď pôjdeme okolo. Noc je pokojná, ráno mierne upršané…

28.07.2018, sobota

Trasa: Kjubeme – Tomtor
Celkovo prejdených km: 13 075

Vstávame o 7:30. Balíme mokré stany, raňajky a kafé “na Kube” štartujú naše organizmy. Z tohto miesta sa dá ísť dvomi smermi. Novou Kolymou (federálnou trasou), alebo “Starou cestou”, ktorá sa 10 rokov nepoužíva a zarastá v lese. Po cca 160 km na starej ceste je mesto Tomtor, po ktoré je relatívne zjazdná cesta. Odtiaľ už je len pozostatok starej cesty, ktorá je našou výzvou a túžbou prejsť ju. Ideme sa o to pokúsiť!

Kjubeme bola voľakedy osídlená dedina, dnes tu okrem spomenutého ostali už iba ruiny naznačujúce niekdajší život. Za mostom v riečisku prežila noc rodina z Moskvy. Manželský pár s mamou nevesty. Rozložený Land Cruiser a mávajúce ruky nás ťahajú k nim. Dávajú nám hodnotné rady. Oni starú cestu prešli už trikrát a vraj štyria sa nemáme čoho báť. Pomôžeme si a sú presvedčení, že to zvládneme.

Psychicky podporení pokračujeme pohodlnou zapršanou šotolinou. Nočný dážď nám pripravil bezprašnú jazdu. Prechádzame niekoľko potokov. Ten na 45. kilometri, pred domom deduška zo včera je najhlbší, ale bezproblémovo prejazdný. Zastavujeme pred dreveným zataraseným vjazdom, trúbime a čakáme či vykukne. Ako sľúbil, tak je. Z diaľky od domu na nás kýva a volá nás na čaj. Domček učupený v troch hektároch okolitej plochy naznačuje výzorom skromnosť, až hraničné podmienky bytia. Všade je všetko, tu drevo, tam azbestové tabule, smeti, neporiadok, špina. Vstupný priestor a kuchynka s izbou znázorňujú najvyšší stupeň neporiadku. Keď však začne rozprávať svoj životný príbeh, nevnímame nič iné. Cítime sa tam malinkí ako vši.

Tento 77-ročný človek prežil 36 rokov vo väzení. Za vraždu. Kamarát, ktorému poskytol strechu nad hlavou mu začal píliť ženu. Jednoducho ho skántril. Žena prepila majetok a tak dnes dedko žije na okraji spoločnosti. Niekto ho vníma ako legendu, niekto ako podivína, iní zas s rešpektom. Nedávno mu pri nejakej potýčke, za ktorou bola opäť žena, niekto odstrelil pravú ruku. Operovali ho niekde na východnom Slovensku. Napriek všetkému vedie múdre reči, ktoré nás nútia zamyslieť sa nad našimi životmi. Číta z biblie, je milý a veľmi pohostinný. Na vráskavej tvári mu vidieť celý život. Keď od neho odchádzame nesúdime ho, ale uvedomujeme si, aké nadštandardné sú naše životy. Dovolil nám nahliadnuť a vidieť…donútil nás zamyslieť sa. A za toto som mu veľmi vďačný.

Do Tomtoru prichádzame okolo tretej. Sme šťastní, pretože aj toto mestečko je niečim výnimočné. Tomtor je totiž dedinkou, miestom, ktoré je najchladnejším osídleným na severnej pologuli. Namerali tu teplotu mínus 71,2 stupňa celziových! V zime tu bežne býva mínus 50-65°C. Nepredstaviteľné. V domoch nemajú vodovodné rozvody, žiadne studne. Stále sa pohybujeme na permafroste. Len dažďová voda. Z nej varia a tú aj pijú.

V magazíne na “námestí” nám tetušky zohrievajú v mikrovlnke buchty s mäsom a my rozmýšľame ako ďalej. Blíži sa dážď, začína popŕchať a to nie je dobre. Stará Kolyma je zjazdná viacmenej len s dobrým počasím a obrovskou dávkou šťastia. Názory sa nám menia, kvôli hlasovaniu 2:2 dlho situáciu analyzujeme, takže nemá význam pokračovať už len kvôli času. Každopádne nakupujeme jedlo na 3 dni. Konečný verdikt ako ďalej padne zajtra skoro ráno podľa počasia.

V Tomtore je jedno ubytovanie. Pani menom Zuzana so svojím zaťom Alexejom ponúkajú izby na prenájom. Cena 3000 rubľov (43 eur) na gebulu je brutálna, no iná možnosť nie je. Potrebujeme sušiť veci, preto si dovoľujeme tento prepych. V cene je sauna, tzv “baňa”. Až čas ukáže, aké správne bolo rozhodnutie ubytovať sa u týchto ľudí. Okolo ôsmej večer začnem šmátrať po kabelách a zháňať niečo pod zub. Nájdená proteínová tyčinka musí stačiť. Aj tak som unavený a sklamaný. Zrazu nás tetuška zavolá na večeru. Stôl plný jedla nás rozveselí. Aby ste pochopili našu radosť, pokúsim sa opísať sled ďalších udalostí.

Apriori je pani Zuzanka úžasný človek, milá, starostlivá žena, ktorá sa o nás stará ako o synov, navrátených z frontu. Stôl je plný dobrôt z domácej výroby. Mäsko so švábkou, palacinky, domáci lekvár, domáci sirup, domáce konské mlieko, domáci tvaroh, domáci jogurt, domáce koláče (fánky) a domáca smotana! Tú žerieme ako nutelu. Fantázia, ktorá nemá konca. Objedený ako gazda na dožinky sa odkotúľam na bydlo.

Ešte sa vrátim k poznatku z dnešného dňa. Sediac na tomtorskom námestí pred obchodíkom a dumaní ako pokračovať, paralelne prebieha rozhovor aj s miestnym policajtom. O živote a hlavne o starej ceste. Pýtame sa ho či tadiaľ niekto jazdí. Odpovedá: “Prečo by tadiaľ niekto jazdil? Veď tam nie je cesta.” Na otázku, prečo tu niekto z miestnych nespravil cestovku a nezabezpečuje starú cestu ako brutál adventure trip za ťažké peniaze, odpovedá úplne s kľudom a pokorou… ”peniaze nie sú všetko”. Vtedy príde uvedomenie si aký úžasný život majú títo ľudia, napriek polohe a podmienkam v akých žijú.

29.07.2018, nedeľa

Trasa: Tomtor – Ojmjakon – Tomtor
Celkovo prejdených km: UAZíkom (Buchanka)

Budík máme ráno na piatu. Teda Milanko. Všetci ostatní spoliehame na jeho zodpovednosť. Ja s Martym sme presvedčení, že tak ako každé ráno nás príde zobudiť sťaby pioniersky vedúci, tak to bude aj dnes. Ak nepríde, znamená, že prší a ostávame tu. Neprišiel. Teda prišiel, ako vždy medzi siedmou a ôsmou. Prípadne ak nepríde, pošle cez messenger video…Bob a Bobek – Vstávať a cvičiť! Hovädo jedno 🙂

Vonku prší a my zostávame. Za týchto podmienok už nemá význam ani pomyslieť na starú cestu, pretože pršalo celú noc. Voda v potokoch určite naberá na sile, brody sa stávajú neprejazdné a cesta by bola jeden blatový maras. Po božských raňajkách sa pýtame Alexeja, či nás zoberie do Ojmjakonu autom. Na výlet, 80 km hore-dole. Dengy sú dengy a za chvíľu sa už trmácame v aute.

Prežívam asi najhoršie chvíle tohto výletu. Tupo pozerám von z okna na nádhernú pravekú krajinu a bojujem s myšlienkami, s presvedčením, že bolo potrebné včera prijať rozhodnutie a ísť hneď na starú cestu. Nehľadať za každým slovom negatívum, neriešiť ako to nie je možné, ako to nejde, ale povedať aspoň v jednej vete ako by to išlo. Toto mi včera veľmi chýbalo. Bojovnosť.

Od nášho prvého stretnutia až po dnešný deň sme si vraveli, že aj napriek našim rozdielnym jazdeckým skúsenostiam či schopnostiam pokoríme všetky nástrahy nielen starej cesty. Pomôžeme si vzájomne tak, ako to len bude možné! Avšak každý z nás bude musieť dať zo seba maximum. Bude to ťažké, bolestivé, vyčerpávajúce, ale inak to nepôjde. Žiaľ, kde nie je vôľa, tam nie je cesta. Cítim v sebe toľko odhodlania a energie na túto “výzvu”, až idem vybuchnúť. Ventilujem sa rozprávaním chalanom o svojich myšlienkových pochodoch…  ”pamätáte si film Cesta do praveku? Aj tí chlapci boli štyria. Viete prečo sa im tú cestu podarilo uskutočniť? Pretože si verili a nebáli sa… “Kto sa bojí smrti, zomiera každý deň”.
Ojmjakon je vzdialený 40 km severne od Tomtoru. Žije v ňom približne 800 ľudí a zaujímavý je len vybudovanou meteorologickou stanicou a totemom označujúcim “pól chladu”. Inak je tu iba nevkusná amerikánska modročervená 3D tabuľa s nápisom “I love Ojmjakon”. No hnus! Zmiešané pocity zachraňujú dvaja fotogenickí chlapci na bicykloch, či autentickosť drevenej dedinky. Sklamaní sa vraciame naspäť k tete Zuzanke. Hladní sadáme k bohato prestretému stolu. Už nikto nerieši cenu za noc, pretože s plnou penziou a toľkou ochotou je to nepodstatné.

Poobede nás Alex vezie do ľadovej diery, bývalej štôlne voľakedy slúžiacej ako chladnička pre obecné potraviny. Dnes je tam “kráľovstvo” so sochami z ľadu. Veľmi pekné a vkusné, krajšie ako to v Jakutsku.

Keďže plán ísť starou cestou sa rozpadá, ideme sa aspoň pozrieť za mesto v akom je cesta stave. K prvému mostu je to 20 km. Odtiaľ je už skutočne len 260 km neznáma a driny. Most je nádherný, starý, polorozpadnutý, ale prejazdný. Škoda, možno neskôr, alebo nabudúce… netreba však zaháľať, pretože mostu dávame životnosť maximálne 5 rokov.

Večer padá rozhodnutie. Pôjdeme federálkou (novou cestou) do Magadanu. Odtiaľ Milan s Paťom odletia domov a ja s Martym pôjdeme naspäť podľa plánu. Ak počasie dovolí, skúsime starú cestu z opačnej strany, následne do Skovorodino, odtiaľ vlakom do Moskvy a z Moskvy slávnostne 2000 km motorkami na rodnú hruď. Uvidíme čo život prinesie.

Trasa, ktorú sme v tomto článku “prešli”

Mapa za po kliknutí zväčší.

Prečítajte si aj…

• Motovýprava Magadan (časť 1.): Štyria Slováci prekročia 9 časových pásem na motorkách – z Bratislavy až na koniec Ruska!
• Motovýprava Magadan (časť 2.): Ako sa to celé začalo?
• Motovýprava Magadan (časť 3.): Prvé tri dni, prvých 700 km. Aké sú naše pocity?
• Motovýprava Magadan (časť 4.): Vstupujeme do Ruska a zažívame nezabuduteľný večer s domácimi motorkárkami
• Motovýprava Magadan (časť 5.): Dosiahli sme druhý kontinent!
• Motovýprava Magadan (časť 6.): Cesta je vždy o ľudoch. Tieto dni sme sa o tom presvedčili…
• Motovýprava Magadan (časť 7.): Aký je to pocit po 20 dňoch na motorke a viac ako 10 000 prejdených km?
• Motovýprava Magadan (časť 8.): Prichádzame do Jakutska, čaká nás cesta kostí!
• Motovýprava Magadan (časť 9.): Prvé pády či najchladnejšie miesto na severnej pologuli
• Motovýprava Magadan (časť 10.): Brodíme sa riekami a máme za sebou stovky kilometrov v bahne a štrku
• Motovýprava Magadan (časť 11.): Päť týždňov na motorkách, zadretá motorka a vytúžený cieľ!
• Motovýpravada Magadan (časť 12.): Čo nás naučila cesta naprieč Ruskom

The post Motovýprava magadan: prvé pády a najchladnejšie miesto na severnej pologuli appeared first on Cestovateľský blog.

Route: Skovorodino
Total km: 10 870

After waking up we all realize the duties we have today. We have to wash the motorbikes, change the tyres, clean and change air filters for foam ones, take out some cash, fill up the tank and get some rest.

We start the day without breakfast. We are limited with the time. At 12 PM we have to leave baggage we do not need at the transport office at the lady who was dealing with our tyres.

We decided to reduce the baggage to the minimum so we re-pack and reduce as much as we can. We do not need 6 t shirts. All of us wears only two. The same applies on socks and underwear. At the end we came to conclusion that we have a lot of useless things. We pack everything in the side bags, we can forget about the upper “roll” because it is difficult to manoeuvre the motorbike. The whole packing takes a lot of time so we cancel the lady at 11:30 and we talk about the baggage in hotel. The tension leaves.

We look for the car wash so that we can get rid of the dirt and dust from the motorbikes. It will be easier for the servicing. To leave them like this would mean to look like a pig. They have been through lot these last days so they deserve love. After that we change the tyres in the tyre serviceeehind the hotel. Guys do not mind to work on Saturday. The whole process takes at least 3 hours together with little technical repairs.

It seems it is going to rain at 4 PM when we finally decide to have some lunch. Miňonka orders beer and we talk about the motorbikes. It is different with every bike to get to the filter but KTM did not exactly thinks plug&play. Take off the bonnet, take off the tank… and here we can find filter. My foam filter is already on. I only have to wash it from the dust and grease it. The question is… where.

I am not proud of this but there was nowhere to pour the petrol through filter. I got an idea to hide in the bathroom and clean it in the shower. Well… It was not a great idea. The filter was clean but shower was temporarily out of order and I was drugged. Marty´s Solvina worked it all out so we can so it got all clean again. I left some tip there for cleaning lady so that she can finish it with woman´s hands.

At 4:30 PM we are starving and we finally sat down to get our first meal today. Solanka soup (soup made from “what we have at home”) must be enough. We will go later into the town to get a proper food. Guys finish their servicing after this brunch. Mine is done so I have one hour nap.

We have dinner at local Chinese restaurant. They serve us something completely different that we ordered but we do not mind. We eat everything.
Very tired but satisfied at the same time we immediately fell asleep. Marty cannot sleep as always…in his case it means that he lies down and fall asleep in that bloody second. He closes his eyes while being asleep.

22nd July 2018, Sunday

Route: Skovorodino – Tynda
Total km: 11 065

It has not started to rain yet but we can see it is raining in our direction. We put our space suits on and leave. I think it started to rain after we left the town. It rains progressively and we cannot see so we have to hide in the first rest area. One guys stops as well. We ask where is he going from and if it rains there. The answer is: I go 400 km from Yakutsko and it rains, is not that good for us but we decide to keep going. We have no other choice. We drive in downpour which intensity divers. Asphalt is changed for ground again. Fortunately it is hard enough and we can drive quite fast. We reach Tynda city after 200 km. We stop by the hotel, all soaked and cold. It is only 3 PM but we happily finish today´s drive. The closest city with hotel is 200 away and we do not have energy for that.

The lady at the reception is happy that we do not need registration and she recommends us not to go into the town so that we cannot be seen and she does not understand our trip. Still more and more often people ask us if we are scared of bears. It is quite suspicious.

Our wet clothes are hanged in owners´office because it is the warmest place. Marty get water our from his boots and we are enchanted by his blue feet. We would be quite ok in Smurfs village but even Gargamel would get sick.
Hot shower wakes us up again. Hot meal in the restaurant makes us to sleep. Well, at least Marty and me.

After two hour the rest of the group wakes us up. It is a very nice surprise by The Chief and Chaker. The bought everything from the local grocery shop. There is ice cream, dry fish of many types, mostly very salty. We drink it with Coca-Cola and very, but very bad white wine. Our wine from the box is in comparison the best Tokai.

We go down again to talk to that nice lady but she dissapeared. But there are three new girls. They run deadly cocktail of flavours, green tea and three Milka chocolates. Disgusting… With all of this in our bellies we sleep till morning.

23rd July 2018, Monday

Route: Tynda – Aldan
Total km: 11 569 

It is only 12 degrees in the morning so we put the waterproof clothes on immediately. The weather is not very nice but throughout the day we realize that 12 degrees was a luxury weather. We have 500 km to go from which 100 km is on the ground.

We can see hills, we go up to 1400 above sea level. It is only 3 degrees there. Our hands are hot but the cold gets under the skin anyway. There is nothing special about the day except the cold. Marty´s dashboard is fully non-functional from this day. This is the consequence of driving without ABS, without track control, tachometer and km counter that is very important for buying petrol.

You fill the tank in different way in Russia. You come to the stand and you put the tube in. The you go to the window that is closed and you talk to the service via little drawer. You say the number of stand, the type of petrol and the amount. We always fill the tank to the full so one has to guess the amount and pay for it. After that the lady gives you the keys and you can fill up the tank. It takes a moment while we can find the accommodation in Aldan. The first hotel makes us sick. But the accommodation in private house calms us down. We are sick and tired today.

Young couple takes care of us. The information that we are Slovaks satisfies them and we are suddenly the same as Slovenians. They are so nice to us. The offer us to give us a lift to to town and restaurant and then come and pick us up. We do not mind. We starve. On the way back we are shown the attractions of Aldan and he recommends us to start tomorrow´s day with visit of open-air- folk museum with typical Yakut homes.

24th July 2018, Tuesday

Route: Aldan – Yakutia
Total km: 12 099

Today is the 25. Day and we arrive to Yakutia Republic. The place where Kolyma, Kolyma Road or Road of Bones starts. The other great goal of our trip. This is why we came here. We al have respect for that and we are looking forward for it.
The morning is very difficult for me, I woke up tires, sleep-deprived nad exhausted. I take some vitamins, magnesium and I believe in better future.

We drive 110 m/h. We could still go faster but we want to save the tyres for the muddy parts of the road. At least there is more time to perceive the surrounding beauty.

We meet two Russian going in the opposite direction. We stop at the shoulders and we tell them about our plan to go with old road. These guys give us a lot of information about the locations of petrol stations and about the quality of the road. The do not understand why we want to go with the old road because it is impassable. One of them tells us a story about human recently eaten by bear and about biker that was found broken in hole next to the road. Hey! We do not need to be listening to this!

After a while we stop next to beautiful everglade to get some rest. I take the camera and go little deep in the forest next to its shore. I am looking for the best shots. The problem is that every meter offers other beauty to be caught. Suddenly I can see footprints in the sand. Well, for sure it is not from horse because a horse does not have claws. Footprints of small bear is not a good sign. If there are small footprints, there will be big ones as well. I finish taking pictures and go back to see the guys.

The next exit takes us to Buluus park with natural phenomenon. There is a river in the valley overlapped with big patch of snow. The surrounding scenery was beautiful. We are entering a very unique area. In Slovakia the ground is warm, only the upper layer gets frozen in winter. He it is vice versa. The ground is permanently frozen, only the upper layer melts in the summer. An area where the ground does not defrost up to two metres in two years is called Permafrost. In Yakutia Republic the ground is permanently frozen up to 300 metres, in northern areas up to 2000 metres.

During lunch we meet two Romanian guys who go to Magadan on Toyota Land Cruiser. we change few words, advices and contacts. Finally we met in hostel in Yakutia Republic. Common dinner inocal sushi bar brings new friendships.

The weather gets worse and brings lot of rain. Asphalt definitely ends here. Now we have to deal with ground. Surfaces where the passability depends on the weather. That evening we receive news and photos from the Russians who are one day ahead. The motorbikes in mud and tents near the road do not give a lot of hope to keep going tomorrow. We will decide tomorrow in the morning.

25th July 2018, Wednesday

Route: trip to Yakutia
Total km: 12 153

Although it does not rain we are still thinking what to do. We are influenced by several important factors. First of all, the mud. It was there yesterday and will be there today as well. The mud needs at least a day to dry properly. The second factor is the tiredness and exhaustion. Do you remember when I compared the whole trip to the climbing to the Everest? Well, before attacking the peak we need to be fresh and full of new strength. And the third factor is very easy. It would be unforgivable not to visit the Yakutsk. After long thinking we came to the conclusion to stay one more night and spend the day with exploring the city.

After breakfast the Romanian guys leave and we go to take the ferry. Yakutsk city is on the other side of Lena river. Its shores are 4 km away from each other. Something one simply cannot imagine! Lena river is one of the biggest rivers in the world.

Do not look for concrete piers in the ports. Old gravel is the port for old and rusty ferries that are attached to the shore with launched ramp. The lady on the board offers us coffee 3 in 1 and ice cream. Our day gets better with a woman on board. Young, charming, beautiful, good smelling, in leggings… ok I am calming down! Very well made up and nice Yakutia girl. Very simple and amazing is she. The next few days we think that she is an angel from the heaven. Or she has a cold or she came with the wind in her back. I cannot explain it in different way.
We get to the other side in one hour. Unfortunately.

It rains hard when we get out from the ferry and we wait in the bus station for half an hour. We do not wear waterproof clothes. It is still 10 km to get into the town. Before a dusty road changed into muddy rink. We push the breaks with our eyes not with the actual brakes. The city itself is not that much interesting. It seems dirty like no one takes care of it.

I was amazed by the way they construct the buildings. Permafrost influences it all. There are no bases to the ground or base boards. Every one of the constructions, if we talk about little house or about tall building, is based on wooden poles that one can see one meter from the ground. They only drill 12 m deep holes into the frozen ground, put concrete in, let the poles above the ground and that is it.

We have 3,5 hours left to take the ferry back. We went to Tsardom of eternal ice. It is old cave cut into rocky hill. Constant temperature of -6 degrees makes it a frozen kingdom where you can find ice statues and other artefacts from ice. Nice but very commercial.

We pass by Mammoth Museum like Japanese tourists with cameras around our heads. The local administrator is interested in our shabby clothes and while he explains the exposition to little group he stares at us. He leaves the little group, I think he is scared that we will make the exposition dirty and he comes to us and asks where are we from, where do we go and why. After a short talk we know the most important thing. The mammoth´s fur is made of 450 horse tails. We know everything, we can go. He ask as for 1000 roubles and we go to get something to eat.

Aj tu v muzeu mamutov, ktore sme ledva našli, to je fajn, avsak skor pre deti. Zastavka tak na 30min. Zaujímavé je, ze tu zostalo rozdelenie ceny pre domácich a inostrancov alias zahraničných 🙂 kto si to este pamätá? 🙂

A post shared by Milan Dzilsky (@cestujemesmoto) on Jul 25, 2018 at 4:08am PDT

We go to shopping centre to the top floor and enter Japanese restaurant. We were lucky enough to meet young lady at the stairs who gave us sample of perfume. Or was she standing there longer or she has just appeared there. I do not believe in coincidence but I think that it was more than necessary to change the perfume being between the people. We really must stink.

The time flies and we eat like there is no tomorrow. I haven’t even finished my soup and The Chief asks for bill. He is right. It is important to catch the ferry and we could see the deratization team to wait for us to leave:).

We catch the ferry in very good time. This time it takes 1 hour and 20 minutes because we sail against the flow. Guys drink beer later and I write. We enter to more difficult part of our awesome trip tomorrow.

Route that we’ve made during “this article”

Read also…

• Part 1: Mototrip to Magadan: Four Slovaks on motorbikes will cross 9 times zones – from Bratislava up to end of the Russia!
• Part 2: Mototrip to Magadan: How it all started…
• Part 3: Mototrip to Magadan: First 3 days and first kilometers – our feelings?
• Part 4: Mototrip to Magadan: We step into the Russia – first evening with locals, that we will not forget about
• Part 5: Mototrip to Magadan: We reached the other continent!
• Part 6: Mototrip to Magadan: It’s all about people
• Part 7: Mototrip to Magadan: Our feelings after 20 days and 10 000 km on bikes?
• Part 8: Mototrip to Magadan: Welcome to the Road of Bones!
• Part 9: Mototrip to Magadan: First moto falls and the coldest places on earth
• Part 10: Mototrip do Magadan: Hundreds and hundreds kilometers in mud…
• Part 11: Mototrip do Magadan: Five weeks on motorbikes, blown motorbike and  longed-for goal!
• Part 12: Mototrip to Magadan: What did the trip teach us?

The post Mototrip to Magadan: Welcome to Road of Bones! appeared first on Cestovateľský blog.

Píše Jozef Heuger.

21.07.2018, sobota

Trasa: Skovorodino
Celkovo prejdených km: 10 870

Po prebudení si všetci uvedomujeme množstvo povinností, ktoré nás dnes čakajú. Potrebujeme umyť motorky, prezuť gumy, vyčistiť a vymeniť vzduchové filtre za penové, vybrať hotovosť, natankovať do plna a dobre by bolo aj trochu oddýchnuť. Deň začíname bez raňajok. Limitovaní sme dvanástou hodinou, kedy máme dohodnuté odovzdanie nepotrebnej batožiny u tetušky zo špedičky, ktorá riešila pneumatiky.

Rozhodli sme sa, že tu odľahčíme batožinu do maximálnej miery, preto prebaľujeme a redukujeme, ako sa len dá. 6 tričiek nám je aj tak zbytočných, keďže každý točíme dve dookola. Okresané počty aplikujeme rovnakou rovnicou aj na ponožky a spodné prádlo. V závere zisťujeme, že máme extrémne veľa zbytočností. Všetko balíme len do bočných tašiek, horná “rolka” je neprípustná, pretože z motorky robí ťažko manévrovateľné hovädo. Prebaľovanie zaberá veľa času, preto o pol dvanástej rušíme tetušku a dohadujeme zloženie bagáže v hoteli. Napätie opadá.

Pokračujeme hľadaním umývačky, nech zmyjeme špinu a prach z tých naších krásavíc pre pohodlnejší servis. Nechať ich v pôvodnom stave by znamenalo aj pri odkrútení čiapočky z ventilu vyzerať ako prasa. Posledné dni dostali zabrať, treba im dopriať trochu lásky. Následne sa púšťame do prezúvania v pneuservise za hotelom s personálom ochotným makať aj v sobotu. Celý proces nám i tak trvá 3 hodiny aj s drobnými technickými opravami na motorkách.

Keď sa chceme ísť konečne o štvrtej najesť, obloha hrozí dažďom. Miňonka objednáva aspoň pivo a začíname rozoberať motorky. Dostať sa k filtru je u každej motorky iné, ale teda KTM to nevymyslela úplne v štýle plug & play. Odstrojiť kapotáže, demontovať nádrž a až potom na vás vykukne filter. Ja už mám „peňák“ nahodený. Treba ho len vyprať od doterajšieho nasosaného prachu a znovu namazať. Lenže kde.

Nie som na to hrdý, ale nebolo veľmi kde prelievať cez filter benzín. Napadlo mi schovať sa do kúpeľne a tam čistiť v sprchovom kúte. Poviem vám, nebol to dobrý nápad. Filter bol síce čistý, ale sprcháč dočasne nepoužiteľný a ja nafetovaný. Martyho Solvina našťastie zabrala a v rámci chlapského vnímania poriadku aj patrične vyčistený. Pre istotu som tam pani upratovačke nechal všimné pre dotiahnutie tohto problému ženským okom.

O pol piatej fyzicky zrútení sadáme hladní ako vlčáci k prvému dnešnému jedlu. Polievka Solanka (tradičná polievka “čo dom dal”) musí stačiť, pôjdeme sa najesť večer do mesta. Po raňajko-olovrante chalani doťahujú individuálne servis. Ja som so servisom hotový a dovoľujem si uľaviť hodinovým mikrospánkom. Večeriame v miestnej čínskej reštaurácii. Servírujú úplne niečo iné ako sme si objednali, ale je nám to jedno. Žujeme čo príde.

Unavení, ale spokojní s vykonanou prácou v sekunde zdochýňame pod perinami. Marty klasicky nevie zaspať… v jeho prípade to znamená, že si ľahne a do nula sekúnd spí. Až v spánku zatvára oči.

22.07.2018, nedeľa

Trasa: Skovorodino – Tynda
Celkovo prejdených km: 11 065

Zatiaľ neprší, ale v našom smere vidieť, ako leje. Obliekame skafandre a vyrážame. Mám pocit, že už za mestom začalo smokliť. Postupne pre dážď nevidieť na cestu i schovávame sa pod prvým prístreškom na parkovisku. Pánkovi, ktorý zastaví “na cigošku” a vtesná sa pod prístrešok kladieme otázku, odkiaľ ide a či tam prší. Odpoveďou “idem 400km od Jakutska a prší”, nás nepoteší, ale pomôže prijať rozhodnutie pokračovať ďalej. Nemáme na výber. Vrháme sa do brutálneho lejaku, ktorého intenzita kolíše. Asfalt strieda opäť šotolina. Našťastie je dostatočne tvrdá a dá sa po nej pekne páliť. Po takmer 200 km sme v meste Tynda. Uzimení a mokrí, niekto viac a niekto menej, zastavujeme pri gostenici. Sú tri hodiny poobede, veľmi radi však ukončujeme dnešné kilometre. Najbližšie mesto so spaním je 200 km a na to energiu nemáme.

Pani na recepcii je šťastná, že nepotrebujeme registráciu, následne nedoporučuje chodiť do mesta, nech nie sme na očiach a nechápavo krúti hlavou nad našou cestou. Stále častejšie sa stretávame s otázkou, či sa nebojíme medveďov. Už to začína byť podozrivé. Premočené veci rozkladáme majiteľom v kancelárii, kde je najteplejšie. Marty vylieva vodu z čižiem a očaruje nás svojimi modrými nohami od farby futra. V Šmolkodedine by zapadol, ale verte mi, aj Gargamela by naplo. Horúca sprcha nás preberá k životu. Teplé jedlo ponúkané veľmi príjemnou pani v reštike zas spôsobuje odliv energie, ktorú v zápätí ja s Martym načerpávame spánkom.

Po dvoch hodinách nás zobúdza zbytok partie. Príjemne prekvapuje Náčelník s Chakerom. Vykúpili miestne potraviny a postupne na nás vyťahujú samé dobroty. Začnú zmrzlinou, následne koštujeme sušené ryby rôzneho typu prevažne slanej chuti, prekladáme to Kolou a pomedzi všetko si púšťame veľmi, ale verte mi, veľmi “nevkusné” biele víno. Naše krabicové je oproti tomu 6-putňový Tokaj.

Chuť si ideme napraviť znovu dolu k príjemnej tetuške, ktorá žiaľ medzičasom zmizla. Pribudli však tri tancujúce devočky, ktoré zamestnávajú naše pohľady. Rozbehnutú vražednú kombináciu chutí dopĺňame zeleným čajom a troma Milka čokoládami. Fuj velebnosti. S týmto bordelom v bruchách zahajujeme kvasenie v polohe ležmo až do rána.

23.07.2018, pondelok

Trasa: Tynda – Aldan
Celkovo prejdených km: 11 569 

Ranných 12 stupňov celziových nás razom oblieka do nepremokov. Počasie nie je veľmi prívetivé, ale až v priebehu dňa zistíme, že 12°C bol silný luxus. Čaká nás 500 km, z toho približne 100 km šotolina. Konečne sa objavujú kopce, postupne vystúpame do 1400 m.n.m., kde teplota klesá na 3°C. Vyhrievané rúčky idú na plné bomby, i tak zima lezie pod kožu. Okrem zimy nič extrémne ani výnimočné počas dňa nezažívame.

Martymu akurát odišla prístrojovka, ktorá je od tohto dňa plne nefunkčná. To má za následok jazdenie bez ABS, bez kontroly trakcie, tachometra a hlavne počítadla kilometrov dôležitého pre výpočet kúpy benzínu. V Rusku sa totiž tankuje inak. Prídeš k stojanu a do otvorenej nádrže pichneš pištol. Potom sa vyberieš k okienku, ktoré je zavreté a len cez malý šuflík komunikuješ s obsluhou. Tej nahlásiš číslo stojanu, druh benzínu a množstvo. Keďže tankujeme vždy plnú, treba odhadnúť množstvo a to zaplatiť. Až potom vám dá pani kľúče od miešačky a vy môžete tankovať.

V Aldane chvíľu trvá pokiaľ nájdeme ubytovanie. Návšteva prvej gostenice nám dvihne žalúdky. Až ubytovanie v súkromnom domčeku nás hádže do kľudu. Máme toho dnes skutočne plné zuby. Mladý manželský pár sa o nás perfektne postará. Informácia, že sme Slováci, ich poteší a hádžu nás do spoločného vreca slovkom “Slovania”. Svoju prívetivosť potvrdzujú ochotou odviezť nás do mesta autom do reštaurácie a následne pre nás prísť. Nedbáme, hladní sme riadne. Cestou z večere nám pánko ukazuje zaujímavosti Aldanu a odporúča začať zajtrajší deň návštevou skanzenu s typickým jakutským obydlím.

24.07.2018, utorok

Trasa: Aldan – Jakutsko
Celkovo prejdených km: 12 099

Dnes, 25. deň, nás čaká príchod do Jakutska. Miesto odkiaľ začína Kolyma, Kolymská cesta, alebo ak chcete Cesta kostí. Ďaľší veľký cieľ a míľnik našej cesty. Odtiaľ začína to, kvôli čomu sme merali takú dlhú cestu. Všetci to máme s rešpektom v hlavách a tešíme sa na toto miesto.

Ráno je pre mňa ťažké, zobúdzam sa unavený, nevyspatý a vyčerpaný. Zalievam sa vitamínmi, magnéziom a verím v lepšiu budúcnosť. Presúvame sa závratnou rýchlosťou 110 km za hodinku. Dalo by sa ťahať rýchlejšie, šetríme však gumy na neskoršie blatové úseky. Aspoň je viac času na vnímanie okolitej krásy.

Cestou stretávame v protismere dvoch Rusov na motorkách. Zastavujeme na krajniciach a debatujeme o našom pláne pustiť sa starou cestou. Chlapi nás zasypú množstvom informácii o tom, kde sú pumpy, kde je dobrý a kde zlý povrch cesty. Veľmi nechápu prečo chceme ísť starou cestou, keď je “neprejazdná”, jeden z nich nám krája morál na soté príbehmi o nedávno zožratom človeku medveďom, či dolámanom motorkárovi, ktorého našli úplnou náhodou dochrámaného ležať v škarpe pri ceste. Toto fakt nepotrebujeme počúvať!

Neskôr zastavujeme pri nádhernej bažine kúsoček oddýchnuť. Beriem foťák a púšťam sa hlbšie do lesa popri jej brehu. Očami hľadám najkrajšie pohľady, každý meter ponúka inú nádheru na zvečnenie. Zrazu pozerám na stopy v piesku. Reku, toto už nie je od konského kopyta, leda že by ten kôň mal pazúre. Malé medvedie stopy nie sú dobrým znamením. Kde sú malé, určite budú aj veľké. Plynulo ukončujem fotenie a zahajujem návrat k chalanom.

Neďaleká odbočka nás vedie k parku Buluus s prírodným úkazom. V doline tečúcu riečku prekrýva obrovský fľak snehu. Okolitá scenéria dotvára celkový nádherný pohľad.
Vstupujeme totiž do jedinečnej oblasti. U nás je zem teplá, v zime zamŕza len horná vrstva. Tu je to opačne. Zem je permanentne zamrznutá a v lete sa topí jej horná vrstva.
Územie, kde sa dva roky po sebe nerozmrazí zem hlbšie ako dva metre, sa nazýva permafrost. V oblasti Jakutska je zem permanentne zmrznutá do hĺbky 300 m, v severnejších oblastiach až do 2000 m.

Na obede stretávame dvoch Rumunov idúcich do Magadanu na expedičnej Toyota Land Cruiser. Vymieňame pár slov, rád a kontakty. Nakoniec sa stretávame v gostenici v Jakutsku. Spoločná večera v miestnom sushi bare prináša nové priateľstvá.

Zhoršuje sa počasie a dážď pretrváva. Odtiaľto už definitívne končí asfalt a začína len šotolina a blato. Povrchy, ktorých zjazdnosť je závislá od počasia. Večer dostávame správy a fotografie od Rusov, ktorí sú deň pred nami. Motorky vyvalené v blate a rozložené stany pri ceste nedávajú veľkú nádej na zajtrajšie pokračovanie. Uvidíme ako bude ráno a podľa toho sa rozhodneme.

25.07.2018, streda

Trasa: výlet do Jakutska
Celkovo prejdených km: 12 153

Ráno síce neprší, napriek tomu rozmýšľame, ako ďalej. Ovplyvňuje nás niekoľko zásadných faktov. Za prvé, blato, ktoré tam bolo včera, tam bude aj dnes a potrebuje aspoň deň, aby preschlo. Za druhé, na každom jednom z nás sa už prejavuje únava a vyčerpanosť. Ak som na začiatku prirovnal celú cestu k výstupu na Everest, tak je pred útokom na vrchol treba oddýchnuť a nabrať silu. A za tretie, neísť do mesta Jakutsk by bolo hriechom. Po celkom dlhom zvažovaní situácie padá veľmi rozumné rozhodnutie zostať ešte jednu noc a deň využiť na oddych a poznanie okolia.

Po raňajkách v miestnej vývarovni nás opúšťajú Rumuni a my sa presúvame na trajekt. Mesto Jakutsk je na opačnom brehu rieky Lena. Jej brehy sú v týchto miestach od seba vzdialené 4 km. Niečo nepredstaviteľné! Rieka Lena patrí do prvej desiatky najväčších riek sveta.

V prístavoch nehľadajte betónové móla. Len zbágrovaný štrkový breh je prístavom pre staré, ošumelé a hrdzavé trajekty, prirazené k brehu so spustenou nástupnou rampou. Ku podivu na palube tetuška ponúka luxusnú kávu 3 v 1 a zmrzlinu. Pocity nám zlepšuje žena na palube.
Prisadá si k nám – mladá, prekrásna, očarujúca, voňavá, v legínach… dobre, dobre kroť sa –  čarovná, upravená a milá Jakutka. Obyčajné, jednoduché, úžasné stvorenie, ktoré následné dni vnímame ako anjela z neba. Alebo má nádchu, alebo prišla s vetrom v chrbte. Inak si to neviem vysvetliť. Za hodinku sme na druhej strane. Žiaľ.

Vystupujeme za výdatného dažďa, v prvej autobuske prečkáme polhodinovú prietrž. Sme na ľahko, bez nepremokov. Do mesta je to 10 km. Dážď urobil zo zaprášenej cesty jedno veľké klzisko. Brzdíme skôr očami ako brzdami. Mesto ako také nie je ničím zaujímavé. Pôsobí špinavo a bez starostlivosti. Mňa hlavne zaujal spôsob výstavby budov. Permafrost má vplyv na spôsob zakladania stavieb. Žiadne základy do zeme, či základové dosky. Každá jedna stavba – či už malý domček alebo výšková budova, je postavená na drevených koloch, alebo betónových pilotoch trčiacich meter nad terén. Vraj len vyvŕtajú diery 12 metrov hlboké do zamrznutej pôdy, zalejú betónom, vypustia nad terén a vybavené.

Na mesto máme približne tri a pol hodiny do odchodu trajektu. Stíhame návštevu Cárstva večného ľadu, čo je stará baňa vysekaná do skalného kopca. Konštantná teplota -6°C z nej robí ľadové kráľovstvo, v ktorom sú ľadové sochy a rôzne iné artefakty z ľadu. Pekné, ale komerčné.

Múzeum mamutov prebehneme ako japonskí turisti s fotoaparátmi pri hlavách. Miestneho správcu zaujmú naše ošumelé odevy plné prachu a popri vysvetľovaní expozície malej skupinke inostrancov sleduje jedným očkom náš pohyb. Skupinku cudzincov opúšťa zo strachu o zašpinenie exponátov a vrhá sa na nás s klasickými otázkami – odkiaľ, kam a prečo? Po krátkom rozhovore sa dozvedáme najdôležitejšiu odpoveď. Srsť pokrývajúca prítomného mamuta je zo 450 konských chvostov. Vieme všetko, môžeme ísť. Šuhaj nás ešte ako cudzincov ozbíja o 1000 rubľov a šmárame hľadať niečo pod zub.

Aj tu v muzeu mamutov, ktore sme ledva našli, to je fajn, avsak skor pre deti. Zastavka tak na 30min. Zaujímavé je, ze tu zostalo rozdelenie ceny pre domácich a inostrancov alias zahraničných 🙂 kto si to este pamätá? 🙂

A post shared by Milan Dzilsky (@cestujemesmoto) on Jul 25, 2018 at 4:08am PDT

Vbehneme do nákupného centra, eskalátormi sa vyšplháme na najvyššie poschodie a tam ako štyri kopy hnoja sadáme za stôl v japonskej reštaurácii. Naším šťastím bola mladá dievčina pri schodoch, ktorá nám vtisla do rúk papierik so vzorkou nejakého parfému. Alebo tam stála dlhšie, alebo sa tam prosto vyskytla kvôli nám. Na náhody neverím, zrejme bolo nutné prítomnosťou medzi ľudmi zmeniť parfém. Už fakt páchneme.

Čas letí, skvelé jedlo hltáme ako barbari. Ešte ani nedojem polievku a Náčelník už pýta účet. Má pravdu, stihnúť trajekt je dôležité a na chodbe už počuť pripravených deratizérov čakajúcich na náš odchod. Trajekt stíhame v pohodičke. Plavba proti prúdu trvá hodinu dvadsať. Chalani večer popíjajú pivko, ja zapisujem písmenká. Zajtra vstupujeme do ťažšej časti našej doteraz úžasnej cesty.

Trasa, ktorú sme v tomto článku “prešli”

Mapa sa po kliknutí zväčší.

Prečítajte si aj…

• Motovýprava Magadan (časť 1.): Štyria Slováci prekročia 9 časových pásem na motorkách – z Bratislavy až na koniec Ruska!
• Motovýprava Magadan (časť 2.): Ako sa to celé začalo?
• Motovýprava Magadan (časť 3.): Prvé tri dni, prvých 700 km. Aké sú naše pocity?
• Motovýprava Magadan (časť 4.): Vstupujeme do Ruska a zažívame nezabuduteľný večer s domácimi motorkárkami
• Motovýprava Magadan (časť 5.): Dosiahli sme druhý kontinent!
• Motovýprava Magadan (časť 6.): Cesta je vždy o ľudoch. Tieto dni sme sa o tom presvedčili…
• Motovýprava Magadan (časť 7.): Aký je to pocit po 20 dňoch na motorke a viac ako 10 000 prejdených km?
• Motovýprava Magadan (časť 8.): Prichádzame do Jakutska, čaká nás cesta kostí!
• Motovýprava Magadan (časť 9.): Prvé pády či najchladnejšie miesto na severnej pologuli
• Motovýprava Magadan (časť 10.): Brodíme sa riekami a máme za sebou stovky kilometrov v bahne a štrku
• Motovýprava Magadan (časť 11.): Päť týždňov na motorkách, zadretá motorka a vytúžený cieľ!
• Motovýpravada Magadan (časť 12.): Čo nás naučila cesta naprieč Ruskom

The post Motovýprava Magadan: Prichádzame do Jakutska, čaká nás Cesta kostí… appeared first on Cestovateľský blog.