Motovýprava magadan: prvé pády a najchladnejšie miesto na severnej pologuli

Štyria Slováci sa vydali na bláznivú životnú cestu – chcú prejsť 9 časových pásem, 20 000 km, z Bratislavy do Magadanu, bez sprievodného vozidla. Podarí sa im to? Sledujte ich cestu online.

Píše Jozef Heuger.

26.07.2018, štvrtok

Trasa: Nižnij Bestjach – Chandyga
Celkovo prejdených km: 12 560

Dnešným dňom vstupujeme na toľko obávanú offroadovú časť Kolymskej cesty. Začína tu a končí po 1964 km v Magadane. Sme oddýchnutí, nabrali sme silu, napriek tomu nemám pocit radosti či šťastia. Nad zátylkom mi visí guľa menom “obava”. Naše tváre, pohyby a ticho pri rannom balení bagáže nás prezrádzajú. Prišiel deň, prišiel moment, kedy ideme do boja. Veľa sme sa o tejto chvíli rozprávali, mysleli na ňu každý po svojom a zrazu je to tu.

Už i tak napäté chvíle ako pred maturitou našponuje ešte viac taxikár svojou poznámkou “idite záftra útrom”. Cesta je vraj stále blatová. Tento čakan do myšlienok zahadzujeme a štartujeme. Veľmi nám všetkým pomáha Martyho pozvanie do kruhu pred nasadnutím. Zavolá nás k sebe, pochytáme sa spoločne za plecia a zaprajeme si zdar a silu do najbližších dní. Dojatí sadáme na motorky a vyrážame.

Ide sa fantasticky. Až mám chvíľami pocit, že je to za odmenu. Stáčam šulec na 110 a hulákam od radosti. Nie z naivity, že takto sa pôjde celú cestu. Prosto to čo bolo včera mokré, dnes je polosuché, optimálne na jazdu bez prachu a šmýkania sa. Veľa zastavujem a fotím. Krajina je nádherná, slnečno, vzduch krásne čistý, vypršaný. Podmienky na fotenie ako stvorené.

Okolo obeda prechádzame najťažším úsekom dnešného dňa. Tu ešte nevyschnuté blatko dokazuje svoje schopnosti zhadzovať z motorky. Rýchlejšie vpálim do mäkkého kraja cesty pri vyhýbaní sa oprotiidúcemu kamiónu. Motorku zvlní ako Shakire zadok a zrazu ležím vedľa nej v blate. Dvihnem prilbu s tou mojou hlavou sprostou, vypučím oči na meter vzdialené točiace sa kolesá návesu a nadávam. Rýchla kontrola, všetko je v poriadku. Opäť vypučím oči, skoro aj zlatá žila zbadá denné svetlo pri dvíhaní motorky a režem za chalanmi. Samozrejme s ponaučením do ďalších dní.

Pre ľudí, ktorí nejazdia terén to môže znieť masochisticky a bez rešpektu, ale pre mňa optimálna rýchlosť na tomto povrchu je 90. Ísť pomalšie znamená bojovať s blatom a neustále vyrovnávať, ísť rýchlejšie je zbytočné a zvyšuje sa riziko. Pri deväťdesiatke sú kolesá perfektne v “sklze”, ako vlhčený toaletný papier pri onom, tom, veď viete.

Rýchly obed nám znepríjemní nevrlý kamionista. Mladý chalan sediaci pri vedlajšom stole mal potrebu naložiť nám na plecia. Otázky typu: Prečo sa sem trepete? Chcete tu zahynúť? Kto sa postará o vaše rodiny keď zahyniete? Tento monológ čiastočne ignorujeme a každý si odpovedáme vnútorne sám. Po obede pokračujeme bez blata a opäť svižne. Zastavujeme pri brehu rieky. Kompa čaká už len na nás. Bez zastavenia sa nalodíme a nechápajúc túto krásnu náhodu v čase oddychujeme hodinovou plavbou na palube. Zapadajúce slnko dotvára atmosféru.

Do Chandygy prichádzame relatívne neskoro. Mestečko toho veľmi veľa neponúka. Pri tankovaní nás so záujmom osloví manželský pár. Netušíme kde budeme spať, tak nás vedú do gostenice. Všetko je obsadené, alebo nás nechcú. Posledná, tretia možnosť, školský internát nám zachraňuje životy. Na veľké naliehanie domácej pani a.k.a. vedúca internátu máme konečne ubytovanie. Štvorposteľová internátna izba s katastrofálnymi posteľami sa nám zdá ako ultraluxus. Studená voda, plesnivý sprchový kút a ak nedáš šlapky, následne plesnivé chodidlá sú v cene. Berieme to, len škoda že sú prázdniny, bolo by veselšie. Na vrátnici ostali len tetušky po 70-ke, ktoré majú pocit, že sme študenti a patrične nás dirigujú. Nebúchajte dvermi, fajčite za rohom, atď. Utekáme sa najesť do miestnej vývarovne. Kuchárovi by som dal metál. Jedlo konečne aj chutné!

27.07.2018, piatok

Trasa: Chandyga – Kjubeme
Celkovo prejdených km: 12 902

Zobudím sa v noci. Martyho posteľ je prázdna, bez paplóna aj bez matracu. Až ráno nám vysvetľuje, prečo spal pod schodmi. Postele boli skutočne len strunové “sitá“ na preosievanie piesku s tenkým molitánom, vŕzgajúce pri najmenšom pohybe. Martyho ranná nálada je na bode mrazu. Keď ešte otvorí ústa aj tetuška na vrátnici, som presvedčený, že nespal pod schodmi, ale noc strávil s touto nepríjemnou pani. Obaja sú útoční, tetke vadí úplne všetko a reči o tom, či sme zvliekli periny vypúšťam z hlavy zabuchnutím dverí. O Martyho sa nebojím, toho to čochvíľa prejde, ale zatrpknutej tetušky mi je ľúto.

Cesta sa postupne zužuje, okolité hory rastú, scenérie naberajú na kráse. Počasie praje, ide sa perfektne. Každý si užívame svoje tempo. Zbrzdí nás Martyho defekt tesne po prejazde časti cesty v rekonštrukcii. Štupľujeme hríbom, široká diera si pýta ešte knot. Osvedčená kombinácia.

Prechádzame úsekom cesty, ktorá už nepripomína starú Kolymu, ale skôr diaľnicu. Široká dvojprúdovka so zvodidlami už nemá nič spoločné s Cestou kostí. Je ťahaná povedľa starej, pôvodnej, jej pozostatky občas pripomenú svojím charakterom jej náročnosť. Nejako sme zabudli na hlad, ktorý v istom momente začal byť neznesiteľný. Zbadám krásne jazero vedľa cesty, ťahám kolónu povedľa spustenej rampy až k jeho brehu. Rozkladám varič, varíme polievky s konzervou hovädziny. Je slniečko, teplo, káva s cigaretkou osamote na brehu umocňuje i tak silné chvíle. Je tu nádherne. Keď odtiaľ odchádzame popri rampe, z búdky vybehne chlap a nechápavo sa nás pýta, či sa nebojíme medveďov. Včera mu behal okolo búdy. Hmmm, dovíííí a pálime preč.

Do Kjubeme, miesta, v ktorom je posledná pumpa pred starou cestou, prichádzame okolo šiestej. Práve cisterna prečerpáva dovezený benzín a chladný pumpár ako Large z Adams family nám oznamuje, že skôr ako za dve hodiny nenatankujeme. Nemáme palivo. Náš plán dostať sa dnes až do Tomtoru končí. Pre ilustráciu tohto magického miesta: nachádzajú sa tu dva stojany pod malou strieškou, motocyklistami vychýrená pumpárova búda komplet oblepená nálepkami cestovateľov, dve unimobunky na prenájom na prespatie okoloidúcim (sú obsadené), kafebar “Kuba” a smetisko. Plus pumpár, správca baru a mladá čašníčka s frajerom, ktorá netuší že Slovensko existuje. Eta vsjo.

Pri blízkej riečke, medzi jej tokom a smetiskom rozkladáme stany za mohutnej asistencie miliardy komárov. Dva obehujúce psy majú garantovať, že medveď nepríde. Dúfame. V kafebare s honosným názvom a ešte honosnejším reklamným plagátom s plážou a labuťami dávame večeru a plánujeme ďaľšie dni. Vonku zbadám starého deduška ako z rozprávky. Popýtam sa ho na možnosť odfotiť sa s ním. Keď povieme, že sme zo Slovenska, zasype nás útržkami zo svojho života a pozýva nás zajtra k nemu. Býva 45 km odtiaľto. Dom vedľa cesty v horách. Určite pochopíme kde keď pôjdeme okolo. Noc je pokojná, ráno mierne upršané…

28.07.2018, sobota

Trasa: Kjubeme – Tomtor
Celkovo prejdených km: 13 075

Vstávame o 7:30. Balíme mokré stany, raňajky a kafé “na Kube” štartujú naše organizmy. Z tohto miesta sa dá ísť dvomi smermi. Novou Kolymou (federálnou trasou), alebo “Starou cestou”, ktorá sa 10 rokov nepoužíva a zarastá v lese. Po cca 160 km na starej ceste je mesto Tomtor, po ktoré je relatívne zjazdná cesta. Odtiaľ už je len pozostatok starej cesty, ktorá je našou výzvou a túžbou prejsť ju. Ideme sa o to pokúsiť!

Kjubeme bola voľakedy osídlená dedina, dnes tu okrem spomenutého ostali už iba ruiny naznačujúce niekdajší život. Za mostom v riečisku prežila noc rodina z Moskvy. Manželský pár s mamou nevesty. Rozložený Land Cruiser a mávajúce ruky nás ťahajú k nim. Dávajú nám hodnotné rady. Oni starú cestu prešli už trikrát a vraj štyria sa nemáme čoho báť. Pomôžeme si a sú presvedčení, že to zvládneme.

Psychicky podporení pokračujeme pohodlnou zapršanou šotolinou. Nočný dážď nám pripravil bezprašnú jazdu. Prechádzame niekoľko potokov. Ten na 45. kilometri, pred domom deduška zo včera je najhlbší, ale bezproblémovo prejazdný. Zastavujeme pred dreveným zataraseným vjazdom, trúbime a čakáme či vykukne. Ako sľúbil, tak je. Z diaľky od domu na nás kýva a volá nás na čaj. Domček učupený v troch hektároch okolitej plochy naznačuje výzorom skromnosť, až hraničné podmienky bytia. Všade je všetko, tu drevo, tam azbestové tabule, smeti, neporiadok, špina. Vstupný priestor a kuchynka s izbou znázorňujú najvyšší stupeň neporiadku. Keď však začne rozprávať svoj životný príbeh, nevnímame nič iné. Cítime sa tam malinkí ako vši.

Tento 77-ročný človek prežil 36 rokov vo väzení. Za vraždu. Kamarát, ktorému poskytol strechu nad hlavou mu začal píliť ženu. Jednoducho ho skántril. Žena prepila majetok a tak dnes dedko žije na okraji spoločnosti. Niekto ho vníma ako legendu, niekto ako podivína, iní zas s rešpektom. Nedávno mu pri nejakej potýčke, za ktorou bola opäť žena, niekto odstrelil pravú ruku. Operovali ho niekde na východnom Slovensku. Napriek všetkému vedie múdre reči, ktoré nás nútia zamyslieť sa nad našimi životmi. Číta z biblie, je milý a veľmi pohostinný. Na vráskavej tvári mu vidieť celý život. Keď od neho odchádzame nesúdime ho, ale uvedomujeme si, aké nadštandardné sú naše životy. Dovolil nám nahliadnuť a vidieť…donútil nás zamyslieť sa. A za toto som mu veľmi vďačný.

Do Tomtoru prichádzame okolo tretej. Sme šťastní, pretože aj toto mestečko je niečim výnimočné. Tomtor je totiž dedinkou, miestom, ktoré je najchladnejším osídleným na severnej pologuli. Namerali tu teplotu mínus 71,2 stupňa celziových! V zime tu bežne býva mínus 50-65°C. Nepredstaviteľné. V domoch nemajú vodovodné rozvody, žiadne studne. Stále sa pohybujeme na permafroste. Len dažďová voda. Z nej varia a tú aj pijú.

V magazíne na “námestí” nám tetušky zohrievajú v mikrovlnke buchty s mäsom a my rozmýšľame ako ďalej. Blíži sa dážď, začína popŕchať a to nie je dobre. Stará Kolyma je zjazdná viacmenej len s dobrým počasím a obrovskou dávkou šťastia. Názory sa nám menia, kvôli hlasovaniu 2:2 dlho situáciu analyzujeme, takže nemá význam pokračovať už len kvôli času. Každopádne nakupujeme jedlo na 3 dni. Konečný verdikt ako ďalej padne zajtra skoro ráno podľa počasia.

V Tomtore je jedno ubytovanie. Pani menom Zuzana so svojím zaťom Alexejom ponúkajú izby na prenájom. Cena 3000 rubľov (43 eur) na gebulu je brutálna, no iná možnosť nie je. Potrebujeme sušiť veci, preto si dovoľujeme tento prepych. V cene je sauna, tzv “baňa”. Až čas ukáže, aké správne bolo rozhodnutie ubytovať sa u týchto ľudí. Okolo ôsmej večer začnem šmátrať po kabelách a zháňať niečo pod zub. Nájdená proteínová tyčinka musí stačiť. Aj tak som unavený a sklamaný. Zrazu nás tetuška zavolá na večeru. Stôl plný jedla nás rozveselí. Aby ste pochopili našu radosť, pokúsim sa opísať sled ďalších udalostí.

Apriori je pani Zuzanka úžasný človek, milá, starostlivá žena, ktorá sa o nás stará ako o synov, navrátených z frontu. Stôl je plný dobrôt z domácej výroby. Mäsko so švábkou, palacinky, domáci lekvár, domáci sirup, domáce konské mlieko, domáci tvaroh, domáci jogurt, domáce koláče (fánky) a domáca smotana! Tú žerieme ako nutelu. Fantázia, ktorá nemá konca. Objedený ako gazda na dožinky sa odkotúľam na bydlo.

Ešte sa vrátim k poznatku z dnešného dňa. Sediac na tomtorskom námestí pred obchodíkom a dumaní ako pokračovať, paralelne prebieha rozhovor aj s miestnym policajtom. O živote a hlavne o starej ceste. Pýtame sa ho či tadiaľ niekto jazdí. Odpovedá: “Prečo by tadiaľ niekto jazdil? Veď tam nie je cesta.” Na otázku, prečo tu niekto z miestnych nespravil cestovku a nezabezpečuje starú cestu ako brutál adventure trip za ťažké peniaze, odpovedá úplne s kľudom a pokorou… ”peniaze nie sú všetko”. Vtedy príde uvedomenie si aký úžasný život majú títo ľudia, napriek polohe a podmienkam v akých žijú.

29.07.2018, nedeľa

Trasa: Tomtor – Ojmjakon – Tomtor
Celkovo prejdených km: UAZíkom (Buchanka)

Budík máme ráno na piatu. Teda Milanko. Všetci ostatní spoliehame na jeho zodpovednosť. Ja s Martym sme presvedčení, že tak ako každé ráno nás príde zobudiť sťaby pioniersky vedúci, tak to bude aj dnes. Ak nepríde, znamená, že prší a ostávame tu. Neprišiel. Teda prišiel, ako vždy medzi siedmou a ôsmou. Prípadne ak nepríde, pošle cez messenger video…Bob a Bobek – Vstávať a cvičiť! Hovädo jedno 🙂

Vonku prší a my zostávame. Za týchto podmienok už nemá význam ani pomyslieť na starú cestu, pretože pršalo celú noc. Voda v potokoch určite naberá na sile, brody sa stávajú neprejazdné a cesta by bola jeden blatový maras. Po božských raňajkách sa pýtame Alexeja, či nás zoberie do Ojmjakonu autom. Na výlet, 80 km hore-dole. Dengy sú dengy a za chvíľu sa už trmácame v aute.

Prežívam asi najhoršie chvíle tohto výletu. Tupo pozerám von z okna na nádhernú pravekú krajinu a bojujem s myšlienkami, s presvedčením, že bolo potrebné včera prijať rozhodnutie a ísť hneď na starú cestu. Nehľadať za každým slovom negatívum, neriešiť ako to nie je možné, ako to nejde, ale povedať aspoň v jednej vete ako by to išlo. Toto mi včera veľmi chýbalo. Bojovnosť.

Od nášho prvého stretnutia až po dnešný deň sme si vraveli, že aj napriek našim rozdielnym jazdeckým skúsenostiam či schopnostiam pokoríme všetky nástrahy nielen starej cesty. Pomôžeme si vzájomne tak, ako to len bude možné! Avšak každý z nás bude musieť dať zo seba maximum. Bude to ťažké, bolestivé, vyčerpávajúce, ale inak to nepôjde. Žiaľ, kde nie je vôľa, tam nie je cesta. Cítim v sebe toľko odhodlania a energie na túto “výzvu”, až idem vybuchnúť. Ventilujem sa rozprávaním chalanom o svojich myšlienkových pochodoch…  ”pamätáte si film Cesta do praveku? Aj tí chlapci boli štyria. Viete prečo sa im tú cestu podarilo uskutočniť? Pretože si verili a nebáli sa… “Kto sa bojí smrti, zomiera každý deň”.
Ojmjakon je vzdialený 40 km severne od Tomtoru. Žije v ňom približne 800 ľudí a zaujímavý je len vybudovanou meteorologickou stanicou a totemom označujúcim “pól chladu”. Inak je tu iba nevkusná amerikánska modročervená 3D tabuľa s nápisom “I love Ojmjakon”. No hnus! Zmiešané pocity zachraňujú dvaja fotogenickí chlapci na bicykloch, či autentickosť drevenej dedinky. Sklamaní sa vraciame naspäť k tete Zuzanke. Hladní sadáme k bohato prestretému stolu. Už nikto nerieši cenu za noc, pretože s plnou penziou a toľkou ochotou je to nepodstatné.

Poobede nás Alex vezie do ľadovej diery, bývalej štôlne voľakedy slúžiacej ako chladnička pre obecné potraviny. Dnes je tam “kráľovstvo” so sochami z ľadu. Veľmi pekné a vkusné, krajšie ako to v Jakutsku.

Keďže plán ísť starou cestou sa rozpadá, ideme sa aspoň pozrieť za mesto v akom je cesta stave. K prvému mostu je to 20 km. Odtiaľ je už skutočne len 260 km neznáma a driny. Most je nádherný, starý, polorozpadnutý, ale prejazdný. Škoda, možno neskôr, alebo nabudúce… netreba však zaháľať, pretože mostu dávame životnosť maximálne 5 rokov.

Večer padá rozhodnutie. Pôjdeme federálkou (novou cestou) do Magadanu. Odtiaľ Milan s Paťom odletia domov a ja s Martym pôjdeme naspäť podľa plánu. Ak počasie dovolí, skúsime starú cestu z opačnej strany, následne do Skovorodino, odtiaľ vlakom do Moskvy a z Moskvy slávnostne 2000 km motorkami na rodnú hruď. Uvidíme čo život prinesie.

Trasa, ktorú sme v tomto článku “prešli”

Mapa za po kliknutí zväčší.