Motovýprava Magadan: Čo nás naučila cesta naprieč Ruskom?

Štyria Slováci sa vydali na bláznivú životnú cestu – prešli 9 časových pásem, takmer 15 000 km, z Bratislavy do Magadanu, bez sprievodného vozidla. Podarí sa im to! Ako prebiehali posledné dni? Čo si chalani z tripu odniesli?

Píše Jozef Heuger.

04.08.2018, sobota

Trasa: Magadan
Celkovo prejdených km: 13 912

36. deň. Včera sme trochu “potiahli”. Ani špongia toľko nenasaje. Dnes sme ako vechte, ktoré túžia vyschnúť. Hlavy prázdne, dočista vyzametané. Žiť nás nútia iba povinnosti, ktoré ťažko odložiť. Paťo sa podujal robiť rozhovor do rádia. Nechápem kde berie slová, ale 3 hodiny dáva súvislý rozhovor v jednej z izieb hotela. Pánko ho vyspovedal do poslednej nitky, hádam ešte aj pravidelnosť stolice riešili. My ideme na nákup do blízkeho obchodu, pri výstupe z neho zbrklo otvárame každý pivo v snahe tlmiť utrpenie. Pomáha!

Sergej sľúbil príchod na druhú hodinu. Vezme Martyho do auta a idú k mechanikovi rozhodiť valec. Potrebujeme zistiť v akom stave je motor, či plánovať cestu ďalej, či vieme opraviť, objednať a čakať, alebo akým smerom rozmýšľať. Okolo tretej píše Marty definitívu, motor je v sliznici (jasné, že použil to druhé slovo, ale dohodli sme sa, že v článkoch nebudú nadávky). Určite cítite, ako mám občas problém sa vyjadriť… tak to preto 🙂

Po informácii “je koniec” mrzne nálada. Milan a Paťo majú jasno, letia domov pre nedostatok času, ale Marty a ja sme chceli pokračovať na motorkách domov. Pekne v kľude, bez naháňania sa, spiac viac v stanoch, v prírode, medzi ľuďmi. Prejsť krajinu s ešte viac otvoreným srdcom, vnímať jej krásu, ľudskosť, vôňu. Hmotnú vôňu. Verili sme, dúfali, bozkali a hladkali motorky s pocitom – to pôjde! Žiaľ, nepôjde… Game Over!

Toto slovné spojenie som naposledy použil vo februári, keď som v Bolívii utopil motorku v brode. Prvotnú beznádej však vtedy vystriedala radosť, pretože tam sa nám motorku podarilo rozchodiť. Tu sa obávam, že sme definitívne spolu docestovali. Spolu preto, pretože sa od tohto momentu začínam hrať s myšlienkou ísť naspäť sám. V hlave mám guláš, zvažujem všetky možnosti, parametre, nástrahy. Guláš miešam a miešam, v hlave mi vrie. Keď ma už ide rozdrapiť od myslenia, hnevu a beznádeje, príde Marty do izby so zvláštnou informáciou. Prišli štyria motorkári, jeden je Slovák z Topoľčian! Choď s nimi naspäť! Kúúúrva!!! Veď teba mi snáď samé nebo poslalo, šuhajko! Idem dolu na recepciu kde sa práve ubytovávajú Liter, Dvojliter, Mike a Kubo.

Kubo sa javí ako riadny “kolík”, také isté hovädo ako my, normálny chlap so srdcom a vôľou, s túžbami a odvahou plniť si sny. Cestuje sám. Bez plánovania, na staručkej motorke, bez zbytočností. Len tak, krížom cez Rusko a domov. Obdivujem ho. Nie som človek, ktorý sa k cudziemu hneď správa ako k starému priateľovi. Potrebujem viac času a spoločných zážitkov na to, aby som si dotyčného “pustil k sebe”. Preto hneď doňho nehučím a neleziem mu do plánov. Verím, že večer niečo spoločne popijeme, podebatujeme a uvidíme…

Chlapom vysvetľujeme našu situáciu s pokazenou motorkou. Kubo nám dáva nádej svojou zručnosťou a vyslovenou pravdou “tu sa veci opravujú, tu sa nevymieňajú”. Strhneme ho k Sergejovi do auta a berieme k Janovi mechanikovi na obhliadku stavu valca. Je unavený, ale ochotný, vlastne mu ani nedávame inú šancu ako ísť. Vtrhneme do garáže, pozeráme na valec ako pedofil do kočára, mudrujeme. Žiaľ, výsledkom je utvrdenie sa katastrofou. Valec je na totálku. Alebo zoženieme motor, alebo končíme. Smutných nás Sergej vezie na večeru, kupuje nám koláče a lúči sa s nami. Má svoj program a do hotela je to kúsok. Cestou ideme do obchodu po alkohol a následne na hotel zapíjať žiaľ.

Môj čas na rozmýšľanie sa kráti, v utorok odovzdávame motorky do prepravnej spoločnosti a ja sa musím rozhodnúť. Z domu dostávam radu “s kým si išiel, s tým sa aj vráť”. Večer trávime pri motorkách požívaním omamných látok. Chlapi sú scestovaní, rozprávajú zážitky. Barovým pultom je zadná platňa Litrovej 990-ky. Zmestí sa na ňu všetko potrebné… pivo, vodka i tekvicové semienka na zakušanie. Na špaky bude treba ráno hrable.

Liter, Dvojliter a Majk sú Rusi zo Samary. Veľa toho prežili, ešte viac precestovali. Ich postoj k nášmu problému je jednoznačný “vypustite paru, zatiaľ rozhodíme siete”. Aj tak je víkend a veci sa začnú hýbať až v pondelok. Ubezpečujú nás, že ak to bude nutné, aj ukradnutý motor je riešením, pretože naša situácia si to vyžaduje 🙂 (o tom radšej ani nechcem vedieť). Poslúchneme ich rady a poniektorí púšťajú paru do tretej ráno. Pocity sú pozitívne, ísť s týmito chlapmi by bol silný zážitok. Na rozhodnutie mám ešte celý zajtrajší deň.

05.08.2018, nedeľa

Trasa: Magadan
Celkovo prejdených km: 13 912

37. deň …“ťažké sú rána opilcov”… Na dnes Sergej sľúbil prehliadku mesta. O desiatej nás vyzdvihne pred hotelom a trávi s nami čas. Nepoznáme jeho minulosť, jeho život, ale stará sa o nás ako o svoje vnúčatá. Je ako vytúžený starý otec.

Nad Magadanom sa pyšne týči pamätník. Nie je pyšný, je dojemný, ťažký na pocity, je súcitný. Zobrazuje a citlivo zachytáva množstvo väzňov, ktorí trpeli a umierali v pracovných táboroch v Kolymskej oblasti. Volá sa výstižne “Maska smútku”. Napriek tomu, že je to “len” pamätník, myslím tým, že nemá takú emočnú silu ako pohybovanie sa v priestoroch koncentračného tábora, cítime sa stiesnene. V minulosti sa tu diali brutálne zverstvá na ľuďoch, na ich identite, na ľudskosti a to je veľmi cítiť z jeho znázornenia. Náladu zľahčuje pózujúca líška a krásny výhľad na celé mesto.

Presúvame sa na kraj mesta, k brehu Ochotského mora, k oceľovej soche mamuta. Stále sme v oblasti permafrostu, premanentne zamrznutej pôdy, v oblasti, kde dodnes nachádzajú najviac pozostatkov tohto prehistorického tvora. Prostredie za mestom ponúka úplne iné scenérie. Vysoké útesy nad rozľahlým morom, ich zelené strminy posiate kvetmi a kamenisté brehy sú prosto nádherné. Schádzame dolu po šotoline. Je víkend, pláž je plná oddychujúcich rodín. Sedíme na brehu a hľadíme do diaľky. Z hladiny občas vykukne tulenia hlava.

Paťo miluje ryby, Sergej mu dohaduje ich výlov s miestnymi rybármi. Oblieka sa do vysokých gumených čižiem a odpláva s borcom niekoľko metrov až k spusteným sieťam. Plaváky na hladine signalizujú úlovok. Rukami vymotávajú čerstvé ryby. Paťova radosť je spontánna a úprimná. Silný zážitok na celý život. Momenty sú o to silnejšie, že sa nachádzame na mieste, kadiaľ v minulosti prvýkrát vystúpili na breh osídlovatelia a zakladatelia mesta Magadan.

Zbytok dňa bojujem s myšlienkami a rozhodnutím ako ďalej. Na jednej strane je túžba prísť domov na motorke, na druhej je pokora prijať situáciu a letieť domov… ešte mám trochu času sa rozhodnúť. Ráno múdrejšie večera, ráno mi skončí čas, ráno sa musím rozhodnúť. Chlapi večer pokračujú v družbe s ruskými priateľmi. Ja už nezvládam toľkú konzumáciu vodky a piva… toto je už veľa aj na koňa. Snažím sa oddychovať a píšem.

06.08.2018, pondelok

Trasa: Magadan
Celkovo prejdených km: 13 912

38. deň. Nespím celú noc, ruší ma prijatie rozhodnutia. Je pondelok, deň D a s Martym dúfame, že sa nájde riešenie, že zavolajú ľudia, ktorí poznajú ľudí a potešia nás správou – máme motor! Ľudia síce volajú, ale nepotešia. Motorov na 990ku je plná riť, ale na 1190 ani jeden. Tým sa všetko uzatvára, berieme to ako holý fakt a mňa to posúva v rozhodnutí. Viem, že by ma chlapi zobrali, viem, že by to bola čerešnička na torte, ale nie. Treba sa zmieriť. Kubo má plán sa ešte motať a ja sa rozhodujem stráviť zbytok leta inak. Tentokrát to nevyšlo podľa plánu, ale nevadí. Všetko je ako má byť a treba to prijať. Pôjdem domov lietadlom s chalanmi. Fajka zhasla a snažím sa to viac neriešiť.

Miňonka s Martym idú do prepravky vybavovať transport, Paťo chrápe a ja píšem. Celý deň je nejaký pomalý, ťahá sa ako sopel, nič sa nám nechce. Musíme však robiť servis na motorkách, radšej teraz tu, ako potom v Moskve nevedno kde. Ono nejde o nič rozsiahle, stačí vyčistiť vzduchové filtre a skontrolovať základné veci. Sám som zvedavý ako vyzerá ten môj tuningový Rottweiler. Presúvame sa k Janovi do garáže. Keďže tam ešte nie je, rozoberáme motorky pred ňou. Následne čakáme dve hodiny na Janov príchod. Sme hostia, nedá sa naň hnevať, len nás ubíja čakanie a váľanie sa v prachu. Hlavy máme nastavené na odchod domov, Milan rieši letenky.

Povrch vzduchového predfiltra vyzerá na 80% znečistene. Jeho predná nasávacia časť je total zabitá, zadná časť od sedadla dovoľuje dýchať motoru. Keď však dám predfilter dolu, pod ním je krásne čistý hlavný filter. Mám z toho radosť, pretože pôvodne som chcel ísť s rovnakým filtrom ako Marty a to by sme boli zadretí obaja. A to fakt nepotrebujeme, stačí, že sme vytretí.

Okolo piatej popoludní sa s nami lúčia naši priatelia. Liter, Dvojliter, Majk a Kubo sa rozhodli stráviť noc na brehu Ochotského mora. Naša spoločná rozlúčková fotka patrí medzi moje najobľúbenejšie. Niekedy na vznik priateľstva stačí krátka chvíľa, jedna veta, jeden pohľad. Niekedy nestačí celý život. Ďakujem vám Liter, Dvojliter, Majk a Kubo za všetko!

07.08.2018, utorok

Trasa: Magadan
Celkovo prejdených km: 13 912

39.deň. Hlava mi to neberie. Zajtra mám letieť domov? Očakávam Martyho otázku, ktorá príde hneď za prianím dobrého rána… Tak ako si sa rozhodol? Viem, že ho situácia veľmi mrzí, vníma ju čiastočne ako svoju vinu. Nemusí. Život zariadil, nie on. Ubezpečujem ho, že necítim žiadnu krivdu a poletím s nimi. Spolu sme išli, spolu aj prídeme domov. Viem, že keby som išiel sám, resp. s Kubom, nemal by pohodu. Ak by sa mi niečo stalo, vyčítal by si. A to zas ja nedopustím. Aj to je jeden z dôvodov prečo volím návrat.

Zbytok dňa je o balení bagáže a prípravy motoriek na transport. V prepravnej spoločnosti postupne prichytávame všetky štyri motorky do paletového boxu. Predné koleso musí ísť dolu, rajdy taktiež, odpojiť baterku a vypísať papiere. Zdanlivo jednoduchá operácia nám zaberá takmer celý deň. Zbytok dňa trávime nákupom suvenírov. Večer nás čaká spoločná rozlúčková večera.

Stretávame sa všetci pred hotelom. Naša grupa, Sergej, Aleksej a Jan. Dávame si prvú spoločnú fotku dnešného večera. Apropos, v tento večer ich bude ešte mnoho. Pešo prechádzame mestom k prvej reštaurácii. Tá je zavretá. Sergej volá dva taxíky, ktoré nás prevezú do inej. Určite “lepšej”, pretože týmto ľuďom na nás záleží. Sú milí, ústretoví, ochotní pomôcť v každej sekunde. Nezištne, pre dobrý pocit, pretože to tak cítia. Večer sa pomaly rozbieha. Dobroty na tanieroch, dobroty vo fľaškách, pivo k tomu. Búchame vodku jednu za druhou. Tak skvelý, šťavnatý a chutný baraní šašlík som v živote nejedol! Popri tom vedieme rozumné rozhovory o všetkom možnom. Ku koncu už viacmenej len beháme medzi stolom plným vodky a preddverím, kde nestíham šúľať cigošky. Prežívame jeden skvostný večer…

08.08.2018, streda

Trasa: Magadan – Novosibirsk

40.deň. Dnes letíme domov. Od samého rána sa nám venuje Aleksej. Príde pre nás do hotela, rovnako ako Sergej. Nerozumiem, ako môžu byť tak fit po včerajšom večeri. My sme ako mátohy, oni sú čistí ako operatér pred transplantáciou srdca.
So Sergejom je potrebné sa rozlúčiť, poďakovať. Je pre mňa najsilnejším ľudským zážitkom celej cesty. Dal mi toľko pocitov, ľudskosti, dobroty, múdrosti, pravdy a myšlienok ako nik za posledné roky. Chlap, ktorý pomohol cudzincom. Možno pre svoj vlastný dobrý pocit, ale skôr si myslím, že len tak. Všetko čo pre nás od prvého momentu robil, robil úprimne, čisto a ako samozrejmosť. Sergej si výnimočný človek a za všetko ti úprimne ďakujem!

Aleksej nás vezie na letisko, je rovnako obetavý, normálny chlap. Čaká s nami až kým nemáme miestenky do lietadla v ruke, ešte jedna spoločná cigareta a prichádza lúčenie. Žiaľ, je čas odísť z tohto magického miesta na “konci sveta”.

Zbohom Magadan!

Po nastúpení do lietadla zažívame vtipné chvíle, teda zo začiatku. Letuška má tú smolu, že známe bezpečnostné inštrukcie vysvetľuje v našej blízkosti. Je milá, pohľadná, čo mňa s Martym núti byť vtipnými. Aspoň nám sa zdá, že sme. Babe trénovanej na “poker face” lietajú kútiky do úsmevu a len s ťažkosťami rozhadzuje rukami a ukazuje únikové východy.

Samotný let je už utrpením. Za mnou sedí malý chlapec s mladou mamičkou. Šuhaj, asi 5 ročný, je stelesnením diabla. Neustály plač ako tak prežívam ľahkým spánkom. Keď ma však niekoľkýkrát preberie kopanie do môjho operadla, ostrým pohľadom pozerám cez plece na bezmocnú a rovnako vyčerpanú matku. To chúďa to nezvláda, hanbí sa za syna a ja radšej púšťam paru do seba. Je mi jej ľúto.

Myslím, že po sedemhodinovom lete pristávame v Novosibirsku. Vystupujeme z lietadla a hneď v malom parku pred letiskom sedíme v tráve. Príde brutálne uvedomenie si zmeny. Po šiestich týždňoch pokoja a kľudu sme zrazu v hluku veľkomesta a uprostred vystresovanej civilizácie. S Martym sedíme na obrubníku, fajčíme tie moje “šúlance” a od nervozity ideme vybuchnúť.
Kam sme sa to dostali? Kam to ideme? Prečo majú ľudia potrebu na seba trúbiť z áut len preto, že je žena za volantom, alebo že šuhajovi trvá dlhšie otvoriť rampu z parkoviska?

Znechutení nastupujeme do prvého taxíku smer hotel. Máme 24 hodín do následného letu smer Moskva. Až v hoteli zisťujeme, že nás gazda z taxi ošúpal jak banány. Bežná cena 160, hovädo z nás vytiahlo 800 rubľov. Tu už ani múdrosť “Ži a nechaj žiť “ neplatí, toto je na ranu. Ale taký je obchod. Neznalosť je vždy pre niekoho výhodou, pre opačnú stranu nevýhodou.

Popoludní sa túlame mestom, vstrebávame pocity. Nie je to ľahké, ale zvykáme si na príchod do civilizácie. Obedujeme, posedávame po kaviarňach, požívame kofeín. Cigareta sa dá merať na metre. Zastavujeme pri mladom zamilovanom páre sediacom na lavičke pred kaviarňou. Vyrušíme ich otázkou, či nám zavolajú taxík. Sme v útlej štvrti mesta s malými uličkami, kde taxiky nejazdia a nemáme žiadne číslo na povoz. Chalan ochotne zariaďuje odvoz, z dievčiny sa vykľuje barmanka miestneho kafečka. Prinesie kávu, už netuším koľkú dnes v poradí, ale poviem vám, jedna z najlepších káv aké som kedy pil. Našťastie som si nedal moje “teplé kapučínko” ale ristretko. Výnimočné!

V našom hoteli sú ubytovaní aj naši maďarsko-rumunskí priatelia. Máme dohodu, že sa stretneme, nahmatáme a spoločne rozbijeme v meste. Majú však technický problém s autom a nakoniec sa stretávame až večer v hoteli. Rozbíjačkou by som to nenazval, všetci sme unavení. Viacmenej len pri pivku hodnotíme naše cesty, zážitky a spomienky. Odpadávam prvý. Zajtra nás čaká let do Moskvy a odtiaľ do Viedne. Zajtra sme doma.

09.08.2018, štvrtok

Trasa letecky: Novosibirsk – Moskva – Viedeň

41.deň. Ráno sa lúčime s našimi priateľmi. Zsolty a David pokračujú na aute domov, my sa presúvame na letisko. Nie je čo opisovať. Presúvame sa. Novosibirsk-Moskva, Moskva-Viedeň. Každý máme tohto návratu plné zuby. Niekto viac, niekto menej. Na letisku nás čaká hrdý, ale milý uvítací transparent s logom našej výpravy. Posledná fotka, opäť lúčenie a nastupujeme do áut. Každý svojím smerom. Každý sme z iného konca Slovenska. Sme doma…

Čo povedať na záver?

Dnes je 5.10.2018, takmer 2 mesiace po návrate domov. Nebol som to schopný zhrnúť kvôli času, ale predovšetkým kvôli pocitom. Pocitom, ktoré je ťažko opísať, pretože sú tak neuveriteľne krásne, plné i bohaté zároveň, žiaľ aj pocitom, ktoré boli ľahko zmiešané. Naša cesta naprieč celým Ruskom bola dlhá, krásna a poučná. Vždy som o nej sníval, dlho po nej túžil. Preto, keď sa mi táto možnosť naskytla, nezaváhal som a poprosil chalanov, aby ma so sebou zobrali. Verím, že toto rozhodnutie neľutujú a napriek všetkým “konfliktným” chvíľam, ktoré medzi nami boli, som im za to veľmi vďačný.

Keby som tieto riadky písal tesne po príchode bez ubehnutého času, asi by boli iné. Som človek, ktorý si veľmi nedáva servítku pred ústa keď vyjadruje svoj názor. Ale aj táto cesta ma naučila vnímať život inak. Pokornejšie. Učím sa byť pokojnejší, prchkosť vymeniť za rozvahu. Slová nepustiť najkratšou cestou von z úst, chvíľu počkať, popremýšľať. Svoje myšlienky vyjadriť radšej neskôr, a vyjadriť ich cestou srdce, rozum a ústa. Snáď sa mi to bude dariť stále viac a viac.

Veľa ľudí sa nás po návrate pýta na “ponorku”. Či bola a ako sme ju zvládali. Nebola! Hneď na začiatku sme sa dohodli, že akýkoľvek vzájomný problém či ťažobu na druhého si vydiskutujeme. Tohto pravidla sme sa celý ten čas držali a oplatilo sa. Bolo veľa “rozdielov”, ktoré sme museli riešiť, ale značnú časť sme vyriešili operatívne skôr, ako začala byť problémom. Mať čistý stôl je základom úspešnej spoločnej cesty štyroch ľudí, ktorí sa nepoznajú. Možno neviete, ale my sme sa pred odchodom skutočne nepoznali. Milana a Paťa som videl 2x a strávil s nimi pred odchodom jeden víkend. Viete čo je prvým znakom ponorky? Neochota čokoľvek spraviť pre toho druhého. My sme si boli vzájomne ochotní. Preto sme nezažili “ponorku”.

V niektorých momentoch môjho písania ste mohli postrehnúť môj hnev, zúfalstvo. Áno, boli chvíle keď by som sa bol pobil za svoj názor a postoj k postupovaniu po trase. Išlo mi vyraziť dekel z hlavy od hnevu a bezmocnosti. Potom však prišlo uvedomenie si akí sme rozdielni a predovšetkým toho, že nemôžem chcieť od menej skúsených chlapov rovnaké výkony ako od Maťa či mňa, ktorí máme dlhoročné skúsenosti s jazdou v teréne.

Jednoducho nemôžem chcieť od začínajúceho lezca, aby vyšiel na Everest. Ak to chcem, ťahám ho do záhuby. Nie sme jeden lepší, druhý horší človek. Sme len iní. Naše ciele, resp. očakávaný cieľ bol pre každého iný. Milanovi s Paťom stačilo dôjsť do Magadanu, Maťo a ja sme vzhľadom k väčším skúsenostiam chceli viac. Nepodarilo sa nám to, ale aj tak sme dosiahli veľmi veľa. Prešli sme nádhernú krajinu s nádhernými ľuďmi až na “kraj sveta”, do Magadanu. Dokázali sme spolu existovať ako normálni chlapi 6 týždňov dennodenne bez toho, aby sme sa pohádali bez vysvetlenia. A toto je výnimočné: dokázali sme to aj napriek diametrálne rozdielnemu vnímaniu sveta.

Po návrate domov som chodil ako mátoha. Nie deň, dva, ale dva týždne (i keď stále nie som fit). Nechcelo sa mi komunikovať s ľuďmi, s okolím. Zavretý do seba, s telom doma, hlavou stále tam. V Rusku. Návrat do reality bol pre mňa veľmi ťažký a zdĺhavý. Prijať uvedomené si rozdiely nebolo jednoduché. Priznám sa, od návratu nepozerám večerné správy. Načo. Kŕmia nás klamstvami, skreslenými pohľadmi na nielen východný svet. Tlačia do nás a zahlcujú nás bezvýznamnými informáciami. Nič milé, príjemné, srdce potešujúce sa tam nedozviete. Skúste sa pozrieť aké rozprávky pozerajú naše deti. Samá agresia, násilie, boj, smrť. Zhovädilý svet… Nasmerovali nás a my sme sa pustili zlou cestou.

Cestujme ak cestovať chceme, napĺňajme svoje sny nech sú akékoľvek. Majme ciele. Cestovať sa dá rôzne. Naša cesta bola naplánovaná snáď do poslednej minúty a nie je to dobre. Mať plán a mať naplánovanú cestu sú dve rozdielne hodnoty. Dnes viem, že na cestu do Ruska stačia tri veci: víza, kreditka a čas. Peniaze sú relatívne, ale času treba skutočne veľa. V nespočetných príspevkoch, ktorými chalani doslova zahlcovali siete, ste nás honosne častovali titulom “hrdinovia”. Nepáči sa mi toto pomenovanie a nie som ho hoden. Necítim sa tak a neviem to prijať. Nechcem dehonestovať náš výkon, ale nezaslúži si takéto prívlastky a my už vôbec nie.

Rovnakú trasu prešli ľudia za podstatne horších podmienok ako my, zažili podstatne ťažšie chvíle a vydali extrémne viac energie ako my. Napriek tomu nie sú hrdinovia. Stretli sme chlapa, ktorí sa vybral na rovnaký trip sám. Bez dvojročnej prípravy, bez najlepšej techniky, bez najnovšej motorky. Sám so sebou, so svojou milovanou starou hajtrou. Dokázal prejsť to čo my a dokázal to sám. To je pre mňa výkon hoden uznania. Nie však hrdinského, pretože pre mňa je hrdina ten, kto obetuje niečo zo seba pre druhého. Nie ten, ktorý obetuje niečo pre seba samého. Ani tento neobyčajný obyčajný chlap menom Kubo nie je hrdina, napriek tomu jeho výkon obdivujem a pokladám za hodnotnejší ako ten náš. Stretli sme sa v Magadane a dovolím si povedať, že sa z nás stali priatelia. Kubo ďakujem Ti a máš môj veľký obdiv a rešpekt.

Rusko som si zamiloval. Počas celej cesty, počas každého jedného dňa a bolo ich 40, sme nezažili nič negatívne. Žiadna závisť, zloba, krivda. Cítili sme len prajnosť, dobrotu a milotu v každej jednej chvíli, ktorú sme prežili v tejto famóznej krajine plnej dobrých ľudí. Bez najmenšieho náznaku chvály, precestoval som hodný kus sveta, stretol sa s rôznymi kultúrami, ľuďmi civilizovanými i menej. Poznám ľudí múdrych, vzdelaných, žil som život v primitívnom kmeni v indonézskej džungli medzi šamanmi, ale koncentrácia krásnej rôznorodej krajiny s ľudskosťou, akú sme zažili v Rusku, bola najsilnejšia. Spomínam si keď som sa v roku 2012 vrátil z Kaukazu, z expedície výstupu na horu Elbrus. Tiež som bol ako zmyslov zbavený, očarený, naplnený hodnotami. Rovnaká krajina, rovnaké pocity po návrate. Náhody nie sú.

Rusko ponúka nekonečné možnosti cestovania, nie len na motorke. Hodnoty či zážitky v ňom zažité sú iné. Sú plnšie. Možno práve tým, akí dobrí ľudia tam žijú. Nikdy predtým som nič podobné v inej krajine nezažil a tým si ma Rusko získalo. Už dnes viem, že je potrebné sa tam vrátiť. Nie len preto, že sme neprešli starú Kolymu, ale preto, že moje vnútro to potrebuje.

A pokiaľ sme doma, snažme sa byť k sebe aspoň trochu tolerantnejší, všímajme si a vnímajme potreby toho druhého, buďme prajní, nezáviďme jeden druhému. Buďme medoví, nie jedovatí…. stále platí… čo do systému vložíš, to sa ti zo systému vráti.

Ďakujem Ti Rusko, ďakujem Ti Magadan, ďakujem vám chalani!

Prečítajte si aj…