Druhou destináciou pri našej prvej ceste po Indií bolo mesto Amritsar, hlavné mesto indického štátu Pandžáb. Pokiaľ sa budete motať v severnej Indií určite ho nevynechajte. My sme sa zaľúbili do Zlatého chrámu, zabavili sme sa na „Wagah border“, najedli sme sa v špičkovej jedálni „langar“, kde obslúžia každého a zadarmo, uctili sme si fúzatú pani Lal Devi (viď obrázok v galérií), opäť sme sa pokochali Zlatým chrámom a oddýchli si v záhrade. Pozrite si zopár fotiek a zážitkov a cestujte s nami 🙂 veď #cestujemespolu.
Mladí sikhovia na skútri, miestami sme mali dojem, že deti tu skôr vedia jazdiť na motorkách ako chodiť 🙂 „Cvaknuté“ počas cesty na „Wagah border“, indicko-pakistanskú hranicu, kam sme sa išli pozrieť na preslávený ceremoniál uzatvárania hranice, ktorý sa koná od roku 1959 každý deň pri západe slnka (t.j. cca o 17:00). Cesta tuk-tukom na hranicu (cca 30 km od Amritsaru) nás stála 600 Rs, čo zahŕňa cestu tam aj späť a čakanie šoféra). Podľa múdrych knižiek sa cena mala pohybovať okolo 800 Rs, aj keď neskôr nám ju ponúkali aj za 500 Rs. Cesta trvá tuk-tukom asi hodinu a hoci smerom k hranici bolo prijemne teplúčko, smerom naspäť do Amritsaru nás už v tuk-tuku riadne prefúklo (tak si zoberte aspoň mikinu 🙂
Ulice Amritsaru a sikh s koníkom. Najviac sikhov žije práve v indickom Pandžábe (štát pri pakistanskej hranici, ktorého hlavným mestom je práve Amritsar).
Po príchode do Amritsaru a ubytovaní sa na hoteli (Darbar View – pár metrov od Zlatého chrámu) sme smerovali na toto miesto. Od miesta, kde vás vyloží váš tuk-tuk-ár sme si dali asi 20 minútovú prechádzku k hranici, počas ktorej sme absolvovali asi 3 bezpečnostné kontroly. Najviac si všetci policajti obzerali našu kamerku 360fly! Malá gulička sa im na prvý pohľad nepozdávala, ale po tom ako sme ich uistili „it is just video camera“ sa rozhodli nám veriť. 360fly bola však v ten moment už bez „šťavy“ tak sa ani video nekonalo 🙁 musíme sa sem teda vrátiť 🙂
Pohľad na pakistanskú stranu hranice. My sme sa dočítali, že je odporúčané sa na hranicu dostať aspoň hodinu pred začiatkom ceremónie, ale keďže cudzinci majú v hľadisku vyhradenú špeciálnu sekciu, podľa našej skúsenosti o miesto v hľadisku až tak obávať nemusíte.
Cela ceremónia má nádych rivality medzi Indiou a Pakistanom (čo je vzhľadom na ich vzájomnú históriu, ako aj súčasné vzťahy pochopiteľné). Prekvapivé však je, že to na čom sa však vedeli tieto krajiny zhodnúť je choreografia tohto úžasného cca polhodinového divadla, ktoré pripomína kohúti súboj (dokonca aj ich čapice pripomínajú kohúti hrebeň)…dramatické, efektné, nezabudnuteľné – treba vidieť!
Predskokanov samotnému ceremoniálu robili indické ženy, ktoré nadšene pobehovali s vlajkami v sprievode burácania publika! Národná hrdosť tu naberá indicky gigantické rozmery 🙂
Nemohla som samozrejme chýbať ani ja – Hanka 🙂 aj mne ako cudzinke dovolili prejsť sa s hrdou indickou vlajkou popred divákov – ich burácanie sa ešte zintenzívnilo 🙂 taký aplauz už asi v živote nedostanem 😀
Po ukončení promenádovania s vlajkami pustil DJ asi najväčšie hudobné „pecky“ Indie (nám bola známa jedine skladba „Jai Ho“ z filmu „Slum dog milionaire“) a spustila sa riadna indická tancovačka, samozrejme poriadok musel byť a tak ženy a muži tancovali oddelene – ani pri tomto som nemohla chýbať – všimnite si bacuľku v strede 🙂 naša hlavná choreografka!
Tisíce Indov, stovky vlajok, veľká = jedna veľká žúrka na hraniciach!
Pokojne, usporiadane sediaci Pakistanci…
Súčasťou ceremoniálu bol aj „súboj hlasiviek vojakov“, v praxi to vyzeralo tak, že na jednej aj druhej strane sa vždy vojak snažil čo najdlhšie do mikrofónu hučať jeden tón…predpokladáme, že ten čo vydržal dlhšie vyhral 🙂 mali sme dojem, že Pakistanci vedia na jeden nádych hučať dlhšie 🙂
Dramatické pochodovanie
„Macho“ gestikulovanie pred hranicou
Ledva ledva sme s pomocou zoom objektívu dovideli na pakistanskú stranu hranice – domnievame sa, že ceremoniál na pakistanskej strane prebiehal podobne, vojaci mali čierne „kohutie hrebene“ a taktiež dramaticky pochodovali, gestikulovali a dupkali…
Po asi polhodinke vzájomného doťahovania sa došlo k pokojnému, synchronizovanému (na tomto si vraj dávajú veľmi záležať) stiahnutiu vlajok na oboch stranách, brána na hranici sa zabuchla.
Typický „kan-kán“ 🙂 vojaci odpochodovali a nastal hromadný pochod smerom k parkovisku.
Hlavný dôvod návštevy Amritsaru je vo väčšine prípadov práve Zlatých chrám (Golden Temple). Najposvätnejšie miesto náboženskej skupiny sikhov, ktorých je v Indií cca 19 000 000, pričom najviac ich je v štáte Pandžáb, ktorého hlavným mestom je práve Amritsar. Podľa toho, čo sme sa dočítali je sikhizmus veľmi mierumilovné mladé náboženstvo, ktoré si „vymyslel“ istý guru, keď skombinoval prvky islamu, hinduizmu a kresťanstva, keďže žiadne z týchto troch sa mu celkom úplne nepozdávalo. Sikhovia sú veľmi priateľský k iným náboženstvám a dobročinný. Dôkazom toho je aj to, že všetkých bez rozdielu nakŕmia v asi najväčšej bezplatnej jedálni na svete a zadarmo sa v komplexe chrámu môžu všetci, bez rozdielu aj zadarmo ubytovať.
Hneď večer sme navštívili aj preslávenú jedáleň pre pútnikov do Zlatého chrámu „Langar“, ktorá nakŕmi cca 100 000 hladných krkov každý deň. Jedlo sa je na zemi, je zadarmo, varia ho a obsluhujú vás sikhovia, ktorí v rámci svojej viery musia aspoň raz za život absolvovať takúto dobrovoľnícku činnosť.
Jedlo bolo vynikajúce. Jedáleň sme navštívili dvakrát – na večeru a na obed. Menu sa nám zdalo rovnaké, ale hlavne, vždy sme Langar opúšťali vďační a nasýtení – fascinujúca skúsenosť!
V samotnom Zlatom chráme sa už fotiť nesmie, tak sme si odfotili len čakajúcich. Samotné čakanie na vstup trvalo len cca 10 minút. Pre sikhov je to veľká vec, v chráme sa nachádza ich posvätná „guru kniha“, ktorej sa aspoň raz z a život chce každý sikh dotknúť.
Krásny pár! Sikhov spoznáte podľa typického uhladeného farebného turbanu, pod ktorým majú skryté vlasy, ktoré si nikdy nestrihajú. Okrem turbanu sa údajne dajú rozpoznať aj podľa mena, keďže každý muž si k menu pridáva „Singh“ (lev) a žena „Kaur“ (levica). Sikhizmus je u nás pomerne neznáme náboženstvo, ale vyznávajú ho muži aj ženy, hoci muža sikha spoznáte jednoduchšie – práve podľa turbana.
Vstúpte, zoberte si tácku, misku, lyžičku…
„Stolujete“ na zemi a okolo chodia muži, každý má v kýbliku iný typ omáčky resp. ryžu a na tácku vám šupnú jedlo. Ak chcete chlebík nastavíte otvorené dlane a do dlaní vám pristane nekysnutý chlebík „roti“. Dočítali sme sa, že v tejto jedálni sa sluší dojesť všetko, čo vám v miske pristane – ničím sa nemá plytvať. Ak o niečo však nemáte záujem treba si rukou zakryť misku a prídel nedostanete. Ak chcete „dupľu“ ani to nie je problém, stačí natrčiť misku alebo nastaviť ruky a najbližší okoloidúci vám už niečo prihodí 🙂
Na pitie sa v Langari podáva zásadne voda a to veľmi štýlovým spôsobom. Ako vidíte na fotke – na ľavej strane fotky tlačí pán pred sebou nádržku, z ktorej každému bez námahy „cvrkne“ do mištičky vodu. Keďže my indickej vode predsa ešte nedôverujeme, mištičku sme si rukou zakryli a vodu vynechali.
Keď všetko poslušne dojete, riady odnesiete týmto pánom, ktorý sa o všetko postarajú. Langar je fascinujúca skúsenosť a dokonale fungujúca dobrovoľná práca sikhov.
Odporúčame aj návštevu „Mata Temple“ (chrámu Mata), ktorý je zasvätený pani Lal Devi, ktorá pomáhala ženám, ktoré chceli otehotnieť a nemohli. V chráme sa teda modlia logicky prevažne ženy, ale videli sme aj zopár mužov. Náš dôvod na návštevu bol o niečo jednoduchší ako dôvod mnohých žien, a to zaujímavý popisok na wikitravel, ktorý prirovnával chrám k labyrintu – pravda. Mata temple je inak úžasné miesto plné zrkadiel, farieb, chodbičiek, sôch a pozitívnej ženskej energie 🙂
Veľmi fotogenický chrám – Mata Temple
„Holy pool of nectar“ teda posvätné jazierko s nektárom je slovné spojenie, z ktorého vzišiel názov hlavného mesta štátu Pandžáb – Amritsar. Týmto bazénom sa myslí jazierko resp. bazénik, ktorý obklopuje Zlatý chrám, v ktorom sa sikhovia, muži aj ženy kúpu a očisťujú sa od hriechov.
Indické deti radi pózujú 🙂 Zaujímavé je, že pri vstupe do komplexu Zlatého chrámu musia mať všetci, muži, ženy aj deti (dokonca aj malé bábätká) zakryté hlavy šatkami.
Na Zlatý chrám sme sa nevedeli vynadívať. Keďže sme bývali pár minút od jedného zo vstupov do komplexu, tak sme si ho išli pozrieť rovno trikrát – večer, ráno aj podvečer a každý raz nás absolútne očaril! Určite jedno z „must see“ miest severnej Indie – podľa nášho názoru.
Oázu pokoja len kúsok od Zlatého chrámu nájdete v záhrade Jallianwala Bagh = Záhrada na pamiatku obetiam masakra, ktorý sa odohral v roku 1919, keď britskí vojaci bez zjavného dôvodu začali polhodinovú streľbu na dav civilistov nachádzajúcich sa na tomto mieste, pri ktorom zomrelo vyše 1500 ľudí. Ak si chcete trošku oddýchnuť od večného trúbenia alebo od netíchajúceho spevu v Zlatom chráme, toto je to pravé miesto, kde mnoho Indov oddychuje, podriemkava, piknikuje.
