Sedím na varšavskom letisku, za pár minút let OS 624 hlási boarding. Sadám si do úzkeho sedadla pri okne na miesto 10F. Včera som bol ešte doma, dnes budem znova – vcelku rýchla služobka, raňajky pre našich firemných klientov. Za posledný rok to bola pätnásta služobná cesta (nie v rámci nášho blogu, ale bežnej práce, do ktorej obaja chodíme). Mnoho ľudí by si povedalo „paráda!“. Jasné, že cestovanie popri práci má svoje nesporné výhody, no často sú to aj momenty (moji kolegovia by vám radi porozprávali), keď je služobná cesta to posledné, po čom túžite.
Toľko strateného času
Najčastejší dôvod, prečo mnohí tak neradi služobne cestujú. Dám to na príklade mojej otočky do Poľska – odlet na obed, na letisku by ste mali byť 2 hodiny pred (vo Viedni stačí hodinka, v Bratislave by som sa nebál aj menej), pobaliť, samotná cesta na letisko, čakanie na odlet, samotný let, v destinácii smer na izbu a zrazu je väčšina dňa fuč. Pri návrate je to niečo podobné. Jasné, že dnes viete pohodlne pracovať odkiaľkoľvek (najmä keď sú mobilné dáta v EÚ bezplatné, ako by ste boli doma). Avšak nájsť si čas na sústredenie a nemusieť myslieť na neustále presuny (bus, taxi, lietadlo a to isté naspäť) vás trocha zamestná. A mať o 1-2 dni menej v pracovnom týždni znamená, že sa vám buď práca v niektorom momente nakopí alebo jednoducho trocha nebudete stíhať 🙂
Čo všetko si videl vo Varšave? Nie veľa 🙂
Aké je mesto, v ktorom si bol? Čo všetko si zažil? To sú často otázky, ktoré dostávam po návrate… trpezlivo vždy odpovedám – „nie veľa, lebo jednoducho nie je kedy“. Je to škoda a dupľom, keď vás cestovanie baví a máte cestovateľský blog… Sú samozrejme služobné cesty, kedy sa viete na pár hodín odtrhnúť a vydať sa na prechádzku mestom. Pre mňa bol vcelku pekný príklad, keď som sa minule kolegu v kuchynke spýtal, čo sa mu najviac páči na Malte (pôsobí ako konzultant nášho maltského klienta a chodí tam ako na klavír) – zatiaľ sa za toľké návštevy Malty nedostal viac ako na večernú prechádzku hlavného mesta 🙂
Budovanie vzťahov
Nerád by som, aby to pôsobilo negatívne, nebodaj aby som vyznel ako nevďačný cestovateľ. To vôbec nie. Len si dovolím tvrdiť, že väčšina pracovných cestujúcich si svoje destinácie neužije ani zďaleka tak, ako cestovateľ, ktorí si ide oddýchnuť a spoznávať… Naopak, na služobkách získate tak trocha iný pohľad na mesto či krajinu. Väčšinou sa stretnete (klient, kolega, konferencia, stretnutie…) s domácimi, ktorí vám vedia povedať o svojom meste úplne iné veci, stačí sa len trocha zaujímať. A pre mňa to najpozitívnejšie zo služobiek – spoznávanie nových tvárí, nových názorov na svet, na históriu, na súčasnosť. Iné vám o Dubaji povie Iračanka, ktorá tam emigrovala kvôli finančným dôvodom. Iné vám porozpráva Slovák, ktorý má v Rio de Janeiru vlastný hostel na okraji favelly a pozná lokálne problémy.
Kolega Arek pred večerou navrhol, aby sme sa išli pozrieť na vyhliadku na najvyššie miesto Varšavy, ktoré mestu daroval Stalin. Sám by som sa sem asi nevybral, no Arek mi pri každej svetovej strane zároveň porozprával krátku storku o danom výhľade. A rozhodne by som nepovedal, že vo večernej Varšave uvidím jeden z najkrajších západov slnka 🙂 Vedeli ste inak, že doteraz historická a zároveň najvyššia budova vo Varšave už o chvíľu nebude najvyššia, pretože ju predstihne slovenský developerský projekt od HB Reavis?
Nechápem to frfľanie na nízkonákladovky
Rád sledujem rôzne cestovateľské diskusie, rád čítam názory scestovaných ľudí aj pohľady tých, ktorí idú do destinácie po prvýkrát a pýtajú sa úplne iné otázky. Veľkosť povolenej batožiny, v ktorej požičovni nevyžadujú zálohu kreditnou kartou, ktoré miesta určite nevynechať… vždy sa v týchto diskusiách objavia zaujímavé tipy, ktorými sa rád inšpirujem. Čo však úprimne nechápem je to ponosovanie sa na nízkonákladové letecké spoločnosti. „Vybrakované lietadlo“, „nedostanem ani obyčajnú vodu“, „nemajú multimediálny systém“, „už nikdy viac“… Ja vám teda neviem. Letenka z Viedne do Varšavy z Wizz Airom (áno, väčšina z nás v práci lieta nízkonákladovkami, pretože tým šetríme firemné zdroje) stála 19 eur. Devätnásť… toľko stojí v bežnej triede lístok vlakom z Bratislavy do Prahy 🙂 Za 19 eur môžem pohodlne sedieť (ok, to miesto na kolená ma niekedy irituje) v stoličke, ktorá letí vo výške 10 km nad zemou 😀 A mám sa sťažovať, že za 2 hodinový let (väčšinu európskych destinácií máte max v 3-3,5 hodinovom dosahu zo Slovenska) si nemôžem klikať na dotykový displej pred sebou a že nedostávam niekoľkochodové menu? Úprimne, to by bolo tak trocha naivné 🙂 Nízkonákladovkám vďačíme za to, že rozlietali mnohé destinácie a zároveň za to, že donútili inak stagnujúci trh výrazne zahýbať cenami (smerom nadol). Pre tých večných sťažovateľov – poďme sa radšej rozprávať o ekologickej udržateľnosti low-cost cestovania, pretože sme sa dostali v histórii do doby najlacnejších leteniek a najviac turistov rozlietaných po svete.
Keď si kupujem letenku s nízkonákladovou aerolinkou, presne viem, čo dostanem – presuniem sa z miesta A na miesto B. Viem, že si nezoberiem veľkú batožinu, že si do mobilu vopred stiahnem nejaký dobrý dokument na Netflixe a že si zoberiem do batohu znovupoužiteľnú fľašku, do ktorej si môžem nabrať čistú vodu (na mnohých letiskách sú fontánky, nemusíte to robiť na záchode a cítiť sa pri tom zle). Takže všetkým frfľošom v neosobných diskusných fórach – ak chcete komfort aj tam niekde vysoko vo vzduchu, spokojne siahnite na letenku inou leteckou spoločnosťou alebo si booknite biznis triedu. Ja osobne ako si viem, že dostať za pár desiatok eur prelet niekde ponad Európou je vynikajúci pomer ceny a výkonu bez toho, či k tomu dostanem pohár vody alebo nie.
Tento zápisník je skôr náhodný zhluk myšlienok, ktoré mal autor chuť niekam spísať 🙂 Určite to nie je ani objektívy pohľad na svet, na cestovanie, na život. Je to len jeden z mnohých subjektívnych názorov, ktorý môže byť rovnako správny ako aj úplne mylný 🙂 Ak je to druhé pravda, napíšte mi svoj názor na jozo@cestujemespolu.com