Keď Katka pred mnohými rokmi poprvýkrát získala ocenenie najlepšieho sprievodcu v agentúre, dozvedeli sa to aj na Kube. Tam si ju za roky, kde odsprevádzala viac ako tisíc spokojných klientov, veľmi vážia. S úsmevom a pohodou zvláda všetky možné aj nemožné situácie.
Čo Ťa priviedlo k práci sprievodkyne?
Ako to už v takomto prípade býva, náhoda. Človek sa nenarodí a nepovie, že chce byť sprievodcom 🙂 V mojich detských časoch za iného režimu sa „nosilo“ byť „učiteľkou“ a chlapci na otázku, čo chcú byť, najlepšie odpovedali, že traktorista.
Lákalo Ťa cestovanie?
Cestovateľské topánky som si asi obula na strednej škole, keď sme sa prvýkrát po prvom ročníku vybrali celá trieda na študijný pobyt do Španielska. Vtedy to bolo niečo ako ísť na koniec sveta.
Aké vlastnosti nesmú chýbať dobrej sprievodkyni?
Presne také ako správnemu pilotovi lietadla 🙂 Pripravenosť, „odlietané“ hodiny praxe, ale aj v správnom okamihu dokázať zvládnuť improvizovať a to všetko ešte s humorom a ľahkosťou… aby sa človek s ním nebál nasadnúť na jazdu. Ba čo viac, užíval si ju.
Ako dlho si v BUBO a na čo sa špecializuješ?
Cez 10 rokov. Na Strednú Ameriku a Kubu.
Čím je tento región špecifický, čím si Ťa získal?
Kuchyňou, temperamentom, starovekou a tajuplnou históriou a hlavne ľuďmi, ktorí mi rozumejú, keď rozprávam 🙂
Sprievodkyňa žena – má to iné ako muž sprievodca?
Určite áno, žena si predpokladám balí viac sukní 🙂
Čo je Tvoja srdcovka?
To nemôžem povedať, urazila by som všetky ostatné „srdcovky“.
Na aký skutočne neobyčajný zážitok zo zájazdu si spomináš?
Na každom zájazde je nejaký zážitok, ale pri tejto otázke sa mi vynorila spomienka na guatemalské voľby v horách. Bude tomu už tak 10 rokov. Ľudia tam volili tak, že prstom namočeným v čiernej tinktúre označili na volebnom lístku fotku svojho kandidáta. Keďže väčšina tých ľudí boli negramotní farmári z hôr, takto volili. Boli krásne vyobliekaní v pestrofarebných krojoch, ako sa na významnú príležitosť patrí. Rozprávali iba nejakým mayskym nárečím a bolo to veľmi pôsobivé divadlo. Tá tinktúra na prste znamenala, že už odvolili. Nedala sa zmazať. Nie všetci mali občiansky preukaz a tak, kto mal čierny prst, odvolil a nemohol ísť už druhýkrát. Politické strany nemali billboardy plné rečí. Nebolo by im to na nič. Namiesto toho vždy vybrali najkrajšieho zo svojej strany a ten išiel na fotku. Bolo to veľmi milé a zároveň dôstojné a veľkolepé divadlo, ako sa dokáže človek vynájsť.
Čo Ťa naposledy najviac na zájazde zaskočilo?
Že v Japonsku sa nie vždy dá platiť kartou a na Islande som si aj za použitie WC zaplatila kreditkou 🙂
Máš nejaký súkromný cestovateľský sen?
Určite áno. Už roky sa chcem ísť pozrieť do Južnej Indie. Na severe som dlhšie žila a sprevádzam pre BUBO aj túto časť.
Prečo by ľudia mali aspoň raz navštíviť „Tvoj“ región? Čo nájdu tu a nikde inde na svete?
Našťastie, svet je ešte stále rôznorodý a tým sú jeho jednotlivé časti jedinečné. V Mexiku určite nájdu silnú históriu a veľký výber originálnych kulinárskych zážitkov. Guatemala je prekrásna svojou farebnosťou. Dovolím si tvrdiť, že je málo krajín na svete, kde ľudia v tak veľkom počte ešte stále nosia v bežný deň kroj. Honduras a Salvador sa môžu zdať ako také šedé myšky, ale sú to veľmi príjemné krajiny hlavne svojimi „neskazenými“ ľuďmi. Costa Rica a Nicaragua tak odlišné politicky a tak nádherné prírodou. Veľmi originálni a bizarní susedia. No a Panama je môj tajný favorit. Hlavné mesto je absolútnou mozajkou celého sveta. Nájdete v ňom moderné mrakodrapy, aj úzke koloniálne uličky. Prieplav aj úžasné nakupovanie a podmanivú salsa scénu. Samozrejme, tá je najlepšia na Kube! Ostrov Slobody je samostatný plávajúci kontinent. To najlepšie nakoniec 🙂
S akými predsudkami sa ohľadom svojho regiónu najčastejšie stretávaš? Ako je to naozaj?
Napríklad že Mexiko je nebezpečná krajina. Toľko rôznych druhov „mužov zákona“ ako v Mexiku som ešte asi nikde inde nevidela. Na koňoch, na motorkách, na bicykloch, na korčuliach, na segwayoch a samozrejme veľa z nich pešo. Keď človek vie, kam má ísť, určite nebude mať pocit nebezpečia.
Mnoho ľudí sa momentálne bojí cestovať. Myslíš, že oprávnene?
Na rodinnú dovolenku by som určite nešla do jamy levovej, ale zároveň by som určite neprestala cestovať. Nejakú takú klasickú strednú rozumnú cestu by si každý mohol nájsť. Takú, kde sa cíti čo možno najlepšie. Veď dovolenka nie je len o tom, čo si „dovolím“, ale hlavne o relaxe, pohode a pocite šťastia.
Dokáže Ťa sprevádzanie a región, ktorý sprevádzaš po 20.-krát ešte niečim prekvapiť?
Určite áno, inak by som sa tam nevracala po toľkýkrát. Napríklad Kuba dokáže prekvapiť vždy. Má v sebe niečo ako „kindervajce“ alebo bomboniéra Forresta Gumpa. Nikdy neviete, čo v nej je, až kým ju neotvoríte. A aj po otvorení stále môže prekvapiť, pretože na Kube nič nie je také, ako to vyzerá 🙂
Ako a kedy sa tvoja vášeň k cestovaniu prepojila s vášňou k fotografii?
Chodila som na vysokú školu do Španielska a tam bolo povinné v rámci internátu zapísať sa do nejakého krúžku. Na tom mojom boli buď športové možnosti alebo spev, tanec, divadlo, varenie, filmový klub a fotografia. Nikto sa nezapísal na fotografiu a aby nezanikla ako krúžok, prehovorila ma spolubývajúca, aby sme tam šli spolu a budget minuli v baroch. Zdalo sa mi to vtedy ako úžasný nápad, i keď nakoniec sme namiesto barov trávievali čas až do skorých ranných hodín v tmavej komore a namiesto sangríe sme „si nalievali“ vývojku a ustalovač.
Čo najradšej fotíš?
Asi príbehy.
Máš za sebou aj výstavy svojich fotografií?
Zbierka mojich kubánskych fotopríbehov začala svoju púť začiatkom tohto roka na festivale s dlhoročnou tradíciou (BUBO Bál), ktorý sa koná každoročne posledný januárový víkend v roku v priestoroch Incheby a odvtedy sa v podstate nezastavila. Bola chvíľku aj v Čechách a v novembri sa spätne vráti do „nášho“ hlavného mesta
Ďakujeme za rozhovor.
Chceš aby cestovanie živilo aj Teba? Vyplň dotazník sprievodcu BUBO na: https://bubo.sk/dotaznik
