Píše Andrej Dudáš

Vybral som sa tam spolu s kamošom Vaškom, ktorého som spoznal na severe Argentíny. V tej chvíli nám už bolo jasné, že pandémia nás neobíde. No nejak sme sa tým nezaoberali a skúmali okolie Samaipaty. Tá má vo svojom okolí niekoľko zaujímavých miest a tak som sa nejak neponáhľal niekam inam.

El Fuerte = mini Machu Picchu

Jedným z týchto miest je archeologické nálezisko El Fuerte. Figuruje dokonca aj v zozname UNSECO. Pripomína Machu Picchu. Pri jeho stavbe bolo nutné skosiť vrchol hory, rovnako ako v meste Inkov neďaleko Cuzca v Peru.

Ja som sa zaujímal hlavne o Národný park Amboro, kam sa zbiehajú cestovatelia a biológovia z celého sveta. No kým som zháňal ľudí, ktorí by sa pridali na túru do tohto parku, zašiel som pozrieť El Fuerte.

Niečo z histórie El Fuerte

El Fuerte je miesto, kde žili ľudia ešte pred príchodom Španielov, aj keď názov je v španielčine. Prvú usadlosť tu založili pravdepodobne kmene Chané. Potom ich vyjednávaním začlenili do svojej ríše Inkovia. Neskôr v 16. storočí už prichádzajú Španieli.

Miesto bolo pôvodne ceremoniálne centrum regiónu. Je možné, že bolo tiež využívané na astronomické pozorovania. Pozostáva z dvoch častí a to ceremoniálnej (na vrchole hory) a administratívno-rezidentnej. Toto miesto bolo domovom troch rôznych kultúr a známky po nich tu môžete ľahko objaviť. Opracovanie skaly začali už ľudia Chané, stavby začali budovať Inkovia a potom tu postavili nejaké dva domy Španieli.

V skale sa nachádzajú rôzne otvory, kde boli vkladané múmie. Na hornej časti skaly sa nachádzajú rôzne obrazce – puma, had a ďalšie. Je možné, že boli používané na rituály. Po okolí hory sú roztrúsené kamenné domy. Tie postavili hlavne Inkovia. Toto územie bolo pričlenené k ríši Inkov v neskoršom období jej existencie. Bol to najvýchodnejší región ríše a hraničil s územím domorodých kmeňov žijúcich v Amazonskej nížine. Tieto kmene útočili na prichádzajúcich Inkov a boli pravdepodobne dôvodom, prečo Inkovia toto mesto opustili. Ostalo po nich množstvo budov, z ktorých niektoré neboli dokončené.

Následne prišli na miesto Španieli. Najprv postavili dva domy, pričom použili materiál z budov na mieste. O nejaký čas neskôr už zakladali mesto pod touto pevnosťou. Mesto sa volá Samaipata. Rovnako ako sa volalo pôvodne mesto Inkov. V kečuánčine (jazyk Inkov) znamená Samaipata Oddych cestou nahor.

Ako vyzerá prehliadka El Fuerte?

El Fuerte je možné navštíviť zo Samaipaty. Taxík stojí približne 5 € tam aj späť. Je super nájsť partiu, s ktorou môžete zdieľať cenu za cestu. Mesto je plné hostelov a cestovateľov z celého sveta. Mnoho z nich tam ostalo aj žiť a dodáva to miestu tak trochu hippie nádych.

My sme sa tam vybrali s Vaškom a ešte troma ďalšími ľuďmi z hostela. Nachádza sa to asi 20 minút cesty autom na východ od mesta. Z cesty vidno vinice – produkcia vína v Bolívii sa pýši prívlastkom Víno z vysokej nadmorskej výšky (1600 m.n.m. a viac). Vstup pôsobí celkom na úrovni. Je vidno, že tu prichádzajú peniaze na udržiavanie miesta. Platíme vstupné cca 6 € a stúpame nahor. Prichádzame k výhľadnému miestu. Je to tu nádherné.

Kúsok od ruín sa nachádza tabuľa s povelom pre kričanie. Máte si vyskúšať ozvenu. Ďalej chodník vedie k ruinám. Najprv sa môžete pozrieť na miesto zhora a pozrieť si vytesané obrazce do skaly. Potom klesáte okolo hlavnej skaly, kde sú v stene vytesané výklenky pre umiestnenie múmií (pravdepodobne). Z mostíka sme si pozreli španielsky dom, ktorý sa nachádza rovno pod týmto skalným objektom. Pod hlavnou skalou je obrovské nádvorie, ktoré obklopujú viaceré stavby a terasy (možno tam čosi pestovali). Z tohto nádvoria sa pokračuje lesíkmi a prejdete cez ďalšiu rezidentnú oblasť s ruinami kamenných domov. Posledná zastávka je veľká jama v zemi. Ak si spomínam správne, bola to buď studňa alebo únikový tunel preč z mesta.

Záver

Toto miesto ma prekvapilo hlavne tým, že sa o ňom moc nevie. Ale ak by ste sa náhodou dostali pri svojich potulkách do Bolívie a prechádzate Samaipatou, určite sa zastavte. Mesto je veľmi príjemné, je sa kde ubytovať a najesť. A máte tu určite čo robiť minimálne týždeň.

The post El Fuerte – bolívijské mini Machu Picchu (+video) appeared first on Cestovateľský blog.

V mestskej časti Barceloneta food bloger odporúča zájsť do miestnej rybárskej reštaurácie Can Solé (€€€) na domácu paellu a fideuà – porcie sú obrovské (vždy pre 2 osoby) a na úvod dostane aj olivy a fuet. Reštaurácia je tu na mieste od roku 1903, dnes si tu viete spraviť aj online rezerváciu.

 

View this post on Instagram

 

A post shared by Travel food lover & foodist (@tomasbomba) on Apr 5, 2019 at 10:56am PDT

Keď už budete v Barcelonete, skrýva sa tu aj miesto, kde robia úplne čerstvé empanadas – mnoho druhov, vizuálne krásne, chuťovo vynikajúce. Miestečko sa volá La Fábrica (€).

Ak máte chuť sa túlať po uličkách a objavovať neobjavené, skúste nájsť neoznačený tapas bar s názvom La Cova Fumada (€) – podľa Tomáša lepšiu Bomba de la Barceloneta nenájdete. Treba vyskúšať aj ostatné tapas, mnoho z nich pochádza samozrejme z mora.

 

View this post on Instagram

 

A post shared by Travel food lover & foodist (@tomasbomba) on Apr 2, 2019 at 12:23pm PDT

Cestou do centra si Tomáš pochvaľuje reštauráciu Ten’s (€€€) – pozor, nejde o nič lacné, na druhej strane hodnotí food bloger chuť tohto podniku ako „iný level“ a jeden z naj gastronomických zážitkov jeho tripu v Barcelone.

 

View this post on Instagram

 

A post shared by Travel food lover & foodist (@tomasbomba) on Apr 28, 2019 at 12:06pm PDT

Podnik Elsa y Fred Gastrobar (€€) bol zas veľmi príjemným prekvapením. vyskúšal tu viacero jedál a nedá na ne dopustiť. Ceny nie sú najvyššie, ani najnižšie – skôr pre návštevníkov, ktorí sú ochotní si rozumne priplatiť za kvalitu.

 

View this post on Instagram

 

A post shared by Travel food lover & foodist (@tomasbomba) on Apr 11, 2019 at 12:55pm PDT

Domáci radi vedú diskusie, kde nájdete najlepšie patata bravas. Za tento výber však dáva Tomáš ruku do ohňa (bol tu hneď niekoľkokrát), tak by to bola škoda nevyskúšať, čo poviete? Miesto sa volá Bodega La Puntual (€€). Menu je nabité a ak si nebudete vedieť vybrať, stačí sa rozpozerať dookola a objednať si jednoducho to, čo sa vám vizuálne zapáči na ostatných stoloch. Nemusíte sa báť, nie je to nič neúctivé, domáci vám aj radi poradia.

 

View this post on Instagram

 

A post shared by Travel food lover & foodist (@tomasbomba) on Apr 7, 2019 at 12:44am PDT

Predstavte si, že ste v meste, ktoré je tak gastronomicky vyhlásené na svete, že sa volá Barcelona 🙂 Čo je vašou srdcovkou? U Tomáša je to trhovisko Mercat de la Boqueria, kam sa vracia takmer každý deň a taktiež podnik s názvom Pinotxo (€€). Chlapík, ktorý ho vlastní, je legenda – má vlastnú knihu, personál sa tu nemení. Food bloger odporúča prísť skoro ráno, ideálne na raňajky – inak si počas dňa len ťažko budete hľadať miesto. A čo si objednať? Domácu tortillu, garbanzo beans, krevety a samozrejme výbornú kávičku.

Ak máte radi čerstvé morské plody, La Paradeta (€€) je miestom pre vás. Prídete, ukážete, čo si prosíte… domáca pani vám to naváži a posúva do kuchyne. Vlastne ani netušíte, v akej finálnej úprave vám to príde, ale domáci vedia, čo robia. Nechajte sa už iba uniesť výslednými chuťami.

 

View this post on Instagram

 

A post shared by Travel food lover & foodist (@tomasbomba) on May 19, 2019 at 9:15am PDT

The post Foodbloger tomasbomba radí – kam v Barcelone za skvelým jedlom? appeared first on Cestovateľský blog.

Píše Tomáš Fischer. Ak máte záujem aj vy o zverejnenie vášho príbehu či cestovateľského zážitku alebo tripu, smelo nám napíšte na info@cestujemespolu.com.

Budíček o 2:45

Jedna moja smena má 12,5 hodín a to 4× do týždňa. Pracujem na všetkých pozíciách, ktoré sa od tejto funkcie vyžadujú.  Určite viem zaškatuľkovať a často už aj z diaľky odhadnúť o akého pasažiera ide. Z ktorej je krajiny, či je skúseným cestovateľom. Ale pekne po poriadku. Nasledujúce riadky sú spísaním môjho osobného a pracovného života na letisku, kde sa číslo odbavených pasažierov blíži k 30-tim miliónom za rok, čo je viac ako 80 000 pasažierov denne. Jedna z množstva mojich smien začína o 5:00 ráno. Dochádzam denne z Bratislavy, takže vstávam o 2:45 🙂 Z domu odchádzam o 3:30, cesty sú vždy prázdne. V aute počúvam svoju obľúbenú hudbu a pomaličky sa prebúdzam. O 4:15 zaparkujem na letisku o 4:30 som v našej oddychovej miestnosti.

Pri pešom presune z parkoviska sa to však už celé začína. „Entschuldigung“, „Excuse me“, „Sorry“, „Héj“, „Halooooo!“ Zastavujú ma prví pasažieri s veľkými otáznikmi v očiach. Ako sa dostanem…? Kde je moja odletová brána…? Kde je check-in…? Kde je WC…? Prečo je to letisko tak veľké…? Všetko tu je neprehľadné…! Ja s rozlepenými očkami a kruhmi pod nimi: „Dobré ránko, toto nájdete tu…“, „Toto nájdete tam, pozrite sa, tu je šípka a tu je tabuľa“. Milí cestujúci, všetko je na letisku popísané. Skúste sa zhlboka nadýchnuť a otvoriť oči a nepanikáriť 🙂

Vítač/vkladateľ

Po spŕške otázok sa dostanem do mojej oddychovej miestnosti. Načerpám síl a o 5:00 sa začne ten kolotoč. Na bezpečnostnej kontrole existujú 4 hlavné pozície. Prvou je vítač/vkladateľ. Tu príde k prvému kontaktu mňa a cestujúceho. „Dobrý deň, pozdravím“. Nič. „Helouuu“. Nič. Ok, stáva sa. Aj keď by sa to nemalo – pozdraviť je slušnosť. Začínam spŕšku obligatórnych otázok – „Máte tekutiny, spreje, krémy, fľašky, duty free, rozotierateľné potraviny?“ Čakám na odpoveď, milý pasažier. Prosím, buď k nám úprimný a zdvorilý. Áno, aj najmenšia tekutina sa musí vybrať. Áno, aj keď sú „liquids“ do 100 ml v uzatvárateľnom vrecku povolené, neznamená to, že ostanú v taške alebo kufríku. Treba ich vybrať. Tvaroh, Nutella, bryndza, nápoje a kozmetika nad 100 ml je zakázaná a odobraná, ak už nechce pasažier svoj kufor ísť späť zacheckovať.

Tu to už začína – nadávky, nervozita a osočovanie – akoto, že to je zakázané. Tu som si už vyslúžil nadávky, vyhrážky a aj opľutý som už bol. Kvôli fľaške vody. Akože fakt? Takto sa správa dospelý človek? Nie, nemal by. Ty si urobil chybu, ja si robím len svoju prácu. Prosím vyzlečte si bundu, mikinu, šál, poprípade aj opasok a hodiny. Vrecká si vyprázdnite. „Ale však to nie je kovové“. A? Pýtam sa na kov? Som v zberných surovinách alebo na kontrole na letisku? 🙂 Zbrane a nebezpečné veci môžu byť aj nekovové. „Aaaah….máte pravdu“. Dostanem odpoveď. „Vyberte elektroniku, PC, tablet a kameru“ – pokračujem v mojej práci. Ďakujem za spoluprácu a prajem pekný let. Rozlúčim sa s pasažierom.

Hmatač

Pasažier prejde kontrolnou bránou. Niekedy s a niekedy bez alarmu. Áno, zvoní opasok, hodiny, náušnice, náramky, podprsenka… A áno, smieme vás milí cestujúci skontrolovať, aj keď nezvoníte. Proste smieme. A musíme to robiť. A prosím opäť bez urážok tipu – „prečo ma šikanujete?“ No lebo musím. Toto je pozícia hmatača. Chcem svoju výplatu, tak jednoducho musím. A mám veľkú prosbu na vás – prosím o hygienu. Osprchujte sa pred odletom, použite dezodorant, parfém, ohoľte si podpazušie. Dajte si čistú košeľu/tričko/blúzku a nohavice. Naozaj v momente, keď vás ohmatávam, som k vám veľmi blízko a cítim všetko. Naozaj všetko. A milí pasažier obľubujúci sivé tepláky. Ako to povedať milo… keď ste boli na malej potrebe, treba dať všetko zo seba. Aj tá posledná kvapka vám prejde cez tie tepláky a naozaj to vyzerá veľmi nepríjemne, nehovoriac o vôni. Ďakujem za spoluprácu a prajem krásny let.

Monitor

Ďalšou pozíciou je monitor. Kolega sediaci za obrazovkou je sústredený na každú maličkosť. Naozaj nemusíte na neho kričať, že tam máte to či ono. Áno, vidíme všetko. Od pera, cez topánky a suveníriky až po sexuálne hračky a zakázané predmety.

Konečná kontrola

Posledná pozícia. Ak je niečo nejasné pre monitoristu, vytiahne vašu batožinu a pošle ju kolegovi na kontrolu. Zavolá si ho a poprosí o otvorenie batožiny. Tam sú cestujúci najnervóznejší. Častokrát hľadáme tekutiny, na ktoré sme sa pýtali hneď na začiatku a vy ste povedali, že žiadne nemáte. No máte. Aj lak na vlasy, aj maslo, aj šampón aj dezodorant pod 100 ml sú tekutiny s povinnosťou ukázať ich na kontrole. Ak by ste to urobili hneď na začiatku, ušetríme si mnoho roboty, času a nervov. A opäť nie – nešikanujeme vás. Proste pracujeme na základe zákonov, nariadení a vyhlášok. Sme stále pod drobnohľadom, máme neustále previerky a skúšky, ktoré musíme absolvovať, aby ste vy, cestujúci, boli „tam hore“ v bezpečí. Ukončujeme to sterom na výbušniny. Nebojte sa, nebolí to. Ďakujem za spoluprácu a prajem krásny let.

Moju robotu mám rád. Väčšina pasažierov je úctivá, dobre naladená a usmiata. A to mám rád. Je to ľudské a nateraz by som svoju prácu nemenil. Chodím tam proste rád. Aj vďaka kolegom a aj cestujúcim, s ktorými častokrát zažijeme úsmevné, ale aj smutné chvíľky a vždy sa snažíme pomôcť alebo vás aspoň správne nasmerovať. Čo sa národností týka, tak komplikovanejší cestujúci sú tí z južného Balkánu alebo ruskí občania. Veľmi neutrálni až chladní vedia byť cestujúci z Nemecka a Rakúska. Úctiví sú arabskí pasažieri. Ale vcelku je to mix národov, kedy treba pristupovať ku každému s úctou a pochopením. Na oboch stranách barikády bezpečnostnej kontroly. O 17:30 mi končí smena. Rezkým krokom idem k autu a domov. O pár hodín sa začína ďalšia. Ďakujem za spoluprácu a prajem krásny let.

The post Pohľad pracovníka bezpečnostnej kontroly na letisku: aj opľutý som už bol, kvôli fľaške vody appeared first on Cestovateľský blog.

Píše Michal Brutenič z caribbeans.sk

Veterány sú jednoducho cool. Každý sa za nimi obzrie, každý si pri pohľade na ne predstaví pláž, slnko a čistú pohodu. A možno aj to je dôvod, prečo by ich niektorí ľudia radi vlastnili alebo si na nich aspoň zajazdili.

Predstavte si, ako by sa majiteľ takého skvostu cítil po príchode na Kubu? Krajiny, kde je možné považovať v postate všetky autá za veterány? Títo ľudia by povedali, „wow, pozrite sa na všetky tieto úžasné autá“. No pre miestnych obyvateľov sú to len autá. Autá, ktoré väčšinou fungujú a majú štyri kolesá. Tak ako na týchto veteránoch, aj na Kube je niečo úžasné. Kuba je a dlho aj bude jednou z najvyhľadávanejších turistických destinácii na svete. A práve preto je téma starých áut veľmi populárna. Prečo má vlastne Kuba toľko starých áut? Častá otázka mnohých turistov. Odpoveď na tuto otázku je spojená najmä so bohatou históriou ostrova.

Počas vlády kubánskeho diktátora Fulgencia Batistu v 50-tych rokoch bola Kuba obľúbenou turistickou destináciou najmä pre Američanov. Práve vďaka ním bolo na ostrov dovezených vyše 125 000 amerických áut vyrobených v Detroite. No hneď po revolúcii, ktorú v roku 1959 úspešne viedol Fidel Castro a následnom odlive amerických obyvateľov, ostali tieto autá ponechané na pospas osudu. Navyše, po revolúcii bolo na krajinu zavedené obchodné embargo a s tým spojený aj dovoz nových áut. Práve z hľadiska dovozu áut je Kuba výhodne situovaná najmä pre amerických výrobcov vozidiel, no po zavedení embarga import amerických aut už nebol možný.

Zvyšok krajín, ktoré vyrábali vozidlá sú buď príliš ďaleko alebo na dovoz áut jednoducho neboli peniaze. Treba si teda uvedomiť, že Kubánci až tak veľa možností na dovoz iných áut naozaj nemajú. Napriek tomu sa na Kubu dovážalo veľa áut z bývalého Sovietskeho zväzu, ktoré dodnes tvoria pravdepodobne najpočetnejšiu skupinu vozidiel vôbec. Navyše, z hľadiska opravy a údržby sú po-revolučné autá jednoducho najobľúbenejšie. Lada či Moskovich sú dobre známe pre všetkých kubánskych mechanikov.

A predsa nie všetko čo jazdí po ostrove je možné považovať za múzeum na kolesách. V poslednej dobe sa stále viac stretávame s dovezenými čínskymi značkami. Takisto je vidieť vplyv európskych a juhokórejských značiek. Európske sú dovážané najmä pre účely autopožičovní a tie čínske sú využívané pre účely štátu vo všeobecnosti. Policajti len nedávno vymenili staré Lady za čínske Geely. Ministerstva vymieňajú obľúbené Lady za čínske MG. Verejnú dopravu ovládla čínska značka Yutong, ktorá je monopolne využívaná aj na všetky autobusové potreby v turizme. Napriek novej vlne automobilov však tie staré veterány na ostrove budú jazdiť aj naďalej.

Pod kapotou kubánskeho veterána

Rozmýšľali ste niekedy, ako to vyzerá pod kapotou takého veterána? Je ťažko predstaviteľné, že aj po vyše pol storočí tieto autá jednoducho fungujú. Teda aspoň ich hlavné časti. Napriek vyčerpávajúcej a komplexnej údržbe nie je možné mať auto fungujúce na 100 %. Keď sa však zamyslíme nad tým, že auto brázdi ulice Havany už 60 rokov, ťažko im niečo vyčítať. Najmä ak zohnať náhradné diely je skutočne problém.

Väčšina veteránov v uliciach Kuby sú skôr takým mixom 20. a 21. storočia. Typický Kubánec má originálny motor uložený niekde doma a jeho auto poháňa motor z Mitsubishi alebo Toyoty. Je to praktické, ekonomické a výhodné. Originál si chráni na lepšie časy. Proste niet nad originál. Auto mu funguje vďaka neskutočnej vynaliezavosti samotného mechanika.
Na druhej strane, ak sa osobne spýtate hociktorého Kubánca, ktoré auto je najspoľahlivejšie na Kube, jeho odpoveď bude jednoznačná. „Lada!“

Nech vás nezaskočí cena takej 20 ročnej Lady, ktorá môže vyskočiť aj na neuveriteľných 15 000 eur. Hold, čoho je málo, to je drahé. Kuba nie je bohatá krajina, takže akýkoľvek spôsob akým si znížiť prevádzkové náklady na vozidlo, je vítaný. Benzín stojí okolo 1,20 USD za liter (prepočítané na americký dolár). Diesel stojí o niečo menej ako polovicu, takže ak existuje možnosť získať dvojnásobné množstvo paliva za rovnaké peniaze, máloktorý Kubánec to ignoruje. Abraka dabra a pod kapotou máme dieselový motor. Z hľadiska životného prostredia by mohli byť dieselové motory nenávidené, avšak na Kube sú pomerne obľúbené. A aká je budúcnosť týchto veteránov? Ťažko povedať. Bude ešte dlho trvať kým tieto nádherné skvosty úplne vymiznú z ulíc. Bola by to aj škoda, veď práve to je to, čo robí Kubu tak krásnou a zaujímavou krajinou, čo poviete?

The post Kubánske autá: Americký sen z 50. rokov appeared first on Cestovateľský blog.

S pomocou domácich som navštívil aj miesta, ktoré som im dávnejšie spomenul, že chcem vidieť a medzičasom som na ne aj zabudol. Kde inde začať ako pri centre a Millenium parku, ktorý sa preslávil svojom Cloud Gate – striebornou 110-tonovou skulptúrou, ktorá naozaj stojí za návštevu. Priestor plný zelene, ľudí a častokrát rôznych akcií a stánkov s rôznymi jedlami. V blízkosti sa môžete poprechádzať a navštíviť Shedd Aquarium, The Field Musem či Adler Planetarium (k tomuto priestoru sa ešte vrátim na konci článku s tipmi, kedy sem prísť). Určite je to priestor, kde sa dá kľudne stráviť celý deň s deťmi a nebudete to ľutovať.

Ďalšou klasikou v meste a „must see“ je určite NAVY Pier. Tento rok tam pribudlo aj ruské koleso s vyhliadkou. Okrem zábavy pre deti tu nájdete aj množstvo reštaurácií. Jednou z klasík, ktoré ja osobne mám rád, je Bubba Gump Shrimp Co. – kto by to nepoznal z filmu Forrest Gump 🙂

Veľmi zaujímavým priestorom je Chicago River Walk. Kopec reštaurácií a kaviarničiek. Dá sa zobrať okružná plavba s výkladom o meste. Môj prvý tip je podnik Dick’s Last Resort Chicago. Reštaurácia s neštandardnou obsluhou plnou sarkastických hlášok a narážok. Ak ste neni citlivka a dokážete sa zabaviť aj na vlastný účet, odporúčam. Ja som sa na ich vtipoch veľmi zabavil.

Keď ste pri Chicago River, ste vlastne v oblasti rôznych ďalších reštaurácií a hotelov. Ďalšou známosťou chicaga je Giordanos a ich The Best Stuffed Pizza. Je to v podstate taký pizza double decker. Dve poschodia cesta, prekladané ich vlastnými ingredienciami. Majú asi 3 veľkosti a preto vám radím, ak ste 4 osoby, určite vám stačí small size. Viac ako dva kúsky sme nedali ani jeden z nás a zo small ich máte na pekáči 8 ks!

Ďalším famózym priestorom je Lake Shore Drive a Fosters Avenue Beach – parky pozdĺž celého pobrežia Michiganského jazera. Miesto kde sa dá zašportovať zbehnúť do Lincoln Park ZOO a to úplne zdarma. Naozaj, neplatí sa tu žiadne vstupné.

Ak ste športový fanúšik, možno sa budete mať chuť pozrieť na Wrigley Field štadión a zhliadnuť baseball, domáce miesto pre Chicago Cubs. Ja som si ho obľúbil vďaka domácim. Majú veľmi silnú a vernú bázu fanúšikov, ktorí ich neopustili, ani ked sa im naozaj dlhú dobu nedarilo. A dlhá doba neznamená par zápasov, ale pár sezón. Štadión pochádza z roku 1914 a je známy brečtanom, ktorý obrástol klasické červené tehly. Je to miesto, kde je naozaj príjemné zažiť pravý americký baseballový zápas. Samozrejmosťou je aj NBA a ich Chicago Bulls či NHL a Chicago Blackhawks v United Center aréne. Zápasy tu nie sú len o športe, je to celá show, ktorá vás ma zabaviť, vtiahnuť do deja, aby ste sa ani chvíľku nenudili. Ja som jednoducho fanúšikom toho, ako to tam chlapci robia.

Späť však k jedlu – nikdy som nebol fanúšikom grilovaných rebierok, je to však vec, ktorá sa vo mne v Chicagu radikálne zmenila. Vďaka relácii na foodnetwork s Guy Fieri, ktorý navštevuje rôzne malé klasické americké reštaurácie, som objavil aj Smoque BBQ. Reštaurácia je menšia a veľmi pekne, jednoducho zariadená. Základom je, že dajú možnosť, aby si zákazník vybral či preferuje poctivo prerastené rebierka alebo čisto mäsové. Ja zrovna tie prerastené nemusím 🙂 Sám som neveril, ako som tieto rebierka zhltol… proste to musíte zažiť na vlastnej koži. Avšak pozor, v lete sa vám môže stať, že tu bude rad aj na dve hodiny a po tomto čakaní vám zahlásia, že rebierka na dnes sú už vypredané (toto sa dá obísť telefonickou objednávkou a vtedy vám pripravia vašu porciu na vami zvolený čas).

Ďalšou chicagskou špecialitou je „chicagský hotdog“, ktorým sa hrdí Portillo’s Hot Dogs. Dá sa tu vziať aj take away. Kým sme došli domov, boli sme takí hladný, že som úplne zabudol aj fotku ich hotdogov spraviť, takže pardón 🙂 Podnik založili v 1963 s jedným pojazdným stánkom, o 4 roky neskôr otvárajú prvú budovu reštaurácie, v roku 1983 prvý drive through a v 1985 už o nej píšu vo Forbes. A tí, ktorý majú chuť a nie sú zrovna v Chicagu si môžu svoju franchisu nájsť aj inde v USA. Určite nebude ľutovať!

Ak ste fanúšikmi komiksových filmov, určite sa prejdite a prevezte po Wacker Drive. Je to cesta pod budovami Chicaga, kde sa natáčali aj scény Batmana. Chicago sa stalo útočiskom filmárov pre Batman Begins (2005) a The Dark Knight (2008). Ak sa trocha uvolníte a dovolíte svojej mysli popustiť fantáziu, tak si len dávajte pozor, aby ste na Wacker Drive nezačali naháňačku ako Batman, sú tam dosť striktné rýchlostné limity. Rovnako ak sa preveziete na Chicago Loop, vyvýšenej jednokoľajke, spomeňte si na zábery z Batman Begins, kde otec Bruceovi vysvetľuje, ako mesto trpí a ako sa Waynovci snažia mestu pomôcť. Pár filmárskych postprodukčných efektov a z Chicaga sa stal Gotham City…

Pár tipov na záver

• Willis Tower – choďte tam 2 hodiny pred zotmením, uvidíte dve tváre mesta, za dňa aj tmy
• Adler Planetarium – navštívte ho v noci, za najväčšej možnej tmy a pekného počasia súčasne, získate krásny pohľad na rozsvietené mesto
• Untouchable Tours – https://gangstertour.com/ ak chcete vidieť mesto inak 🙂
• Six Flags – www.sixflags.com/greatamerica – čo by to bolo za návštevu USA a nevidieť aj nejaký zábavný park. Hlavne keď je jeden vzdialený menej ako hodinu jazdy severne od Chicaga 🙂
• Premium Outlet Boulevard – áno, áno, chodí sa sem aj nakupovať a kto nevydrží bez nákupu, môže zbehnúť aj sem

Fotogaléria

The post Milan Dzilsky: Chicago – mesto vetra (tipy na lokálne reštaurácie) appeared first on Cestovateľský blog.

Píše Michel Struhárová

Čuch

Je možné, že už pri kráčaní dolu schodíkmi z lietadla zacítite špecifickú vôňu s nádychom vanilky. Táto vôňa vás bude sprevádzať počas celého pobytu na Bali, pretože sú tu vonné tyčinky, ktoré sa používajú do hinduistických obiet bohom. Je ich niekoľko druhov, no najčastejšie budete mať šťastie na košíčky s názvom Canang Sari, ktoré ženy každé ráno poctivo pripravujú, posväcujú a ukladajú na miesta, kde by mohlo hroziť nebezpečenstvo.

Tento druh obety má slúžiť pre démonov. Balijci veria, že démoni si pri prechádzaní miestom, kde je obeta položená, vezmú sušienku alebo malé množstvo peňazí a nespôsobia nič zlé. Často ich preto nájdete na mostoch, zákrutách alebo pred vchodovou bránou do domu, aby démoni nevstupovali do príbytkov ľudí a dali im pokoj. Okrem každodenných obiet pripravujú balijské ženy na dôležité obrady honosné koše s ovocím, prípadne prinesú aj zvieratá.

Sluch

Podobne ako špecifická vôňa, v jednotlivých dedinách sa z miestnych chrámov často rozlieha cinkavá melódia. Nebojte sa zastaviť a započúvať. Má ju na svedomí tradičný orchester Gamelan, ktorý tvorí niekoľko zvonkohier, bubnov a gongov. Ovládanie hry na tieto nástroje je súčasťou výučby na základných školách, pretože hranie je nevyhnutnou súčasťou obradov v chráme. Zaujímavosťou je, že balijský gamelan má mierne odlišný zvuk než napríklad gamelan zo susednej Jávy.

Zrak

Najrozsiahlejšiu časť venujem nádherám, ktoré vám odporúčam na Bali objavovať. To, čo asi každý na Bali hľadá, sú rozprávkové pláže. Aby ste sa vyhli sklamaniu, treba povedať, že nie všetky pláže majú biely piesok ako na pohľadniciach. Juhozápadná a severná časť ostrova je obklopená plážami s tmavým pieskom sopečného pôvodu.

V obľúbených častiach ako Kuta, Seminyak alebo Canggu sa preto pripravte na tmavé pláže. To im samozrejme neuberá na príťažlivosti. Od niektorého z miestnych predajcov si kúpte kokosový orech a z pohodlia lehátka si vychutnávajte slnečné lúče. Za tými s bielym pieskom budete musieť cestovať na juh, najmä polostrov Bukit a východ ostrova. Platí tu zaujímavé pravidlo. Keďže polostrov tvoria vysoké útesy, čím nedostupnejšia je pláž, tým väčšiu šancu máte, že na nej nikto nebude. Niekedy budete musieť zvládnuť aj 500 schodov, ako napríklad na pláž Green Bowl. Myslite však na to, že na týchto plážach zvyčajne nie sú predajcovia občerstvenia, preto si vezmite so sebou dostatok vody.

Bali sa často označuje ako “ostrov bohov”, pretože náboženstvo ovplyvňuje do veľkej miery každodenný život miestnych ľudí. Na ostrove nájdete okolo 13 000 chrámov. Odporúčam vám zažiť západ slnka z chrámu Uluwatu na juhu ostrova. Ak máte radi dobrodružstvo, vydajte sa na severovýchod ostrova, dajte si do tela a vyšlapte po 1 700 schodoch, aby ste vyšli na magický chrám Pura Lempuyang. Pri jasnom počasí dokonca uvidíte najvyššiu horu ostrova, posvätnú sopku Agung.

Nech vás neprekvapí, že pred vstupom budete počuť češtinu. Sprievodca, ktorý vám bude vysvetľovať cestu automaticky reaguje na slovenčinu pozdravom v češtine a rovnako sa naučil povedať v češtine aj celý výklad. Okrem toho som dostala aj kompliment: “Máš pekné nohy, máš pekné vlasy”. V bujnej vegetácii si našli svoje cestičky rieky a vytvorili úžasné vodopády. Môj obľúbený je Nung Nung severne od mestečka Ubud. Áno, asi to vyznie tak, že obľubujem schody, pretože aj k tomuto vodopádu budete musieť zdolať pár stoviek schodov. Odmenou vám však bude nádherný pohľad a vysoká šanca, že si vodopád užijete úplne osamote.

Poslednou, no absolútne neodmysliteľnou súčasťou Bali sú ryžové polia. Väčšina turistov smeruje k fotogenickým terasám Tegalalang, no ak radi objavujete a nevadí vám dlhšia jazda na motorke, odvezte sa k ryžovým terasám Jatiluwih. Je možné, že cestou úplnou náhodou objavíte aj ďalšie políčka. Mimochodom, terasovité usporiadanie nie je náhodné. Ryžové polia totiž zavlažuje tradičný systém subak, ktorého vznik sa datuje približne do 9. storočia a je zaradený aj do zoznamu UNESCO.

Chuť

Ázijská kuchyňa patrí medzi najchutnejšie na svete a Bali ponukou dobrôt nezaostáva. Klasikou, ktorou nič nepokazíte, je Nasi Goreng – smažená ryža.

Keďže Bali je hinduistický ostrov, kde sa nekonzumuje hovädzie mäso, lokálnou špecialitou je pečené prasiatko – Babi Guling. Na tanier dostanete ryžu, klíčky, štipľavú omáčku, chudé mäsko a aj trochu mastnejšieho. Pre tých, ktorí nejedia mäso, je na ostrove zeleninový šalát Gado Gado s tofu, tempeh, vajíčkom a arašidovou omáčkou.

Verziou rýchleho občerstvenia sú mäsové tyčinky Satay s krekrami a arašidovou omáčkou. Pripravujú sa z rôznych druhov mäsa, domáci ich opekajú na griloch kdekoľvek na ulici. Keď dostanete neočakávaný hlad, je to stávka na istotu.

Hmat

Najmä po intenzívnom jazdení na motorke dobre padne kvalitná masáž. Vychytené salóny nájdete najmä v mestečku Ubud, kde si môžete užiť aj 2-hodinovú procedúru s masážou, zábalom, peelingom a horúcim kúpeľom. Počas kúpeľa dostanete misku čerstvého ovocia a zázvorový čaj. Cena závisí od náročnosti a dĺžky procedúr, no za podobnú 2-hodinovú relaxáciu som zaplatila asi 12 eur. Tradičná balijská masáž je súbor techník, ktoré podporujú prekrvenie a v kombinácii s esenciálnymi olejmi vám navodí príjemné uvoľnenie. Miestne salóny sú známe tým, že si krémy a oleje vyrábajú sami a suroviny pestujú za domom v záhradke.

Kedy je najlepšie cestovať na Bali?

Verím, že sa mi podarilo presvedčiť vás, že na ostrove si každý nájde niečo svoje. Ak ste začali uvažovať, kedy si naplánovať svoju dovolenku na Bali, padne vhod informácia o počasí. Zažila som tu sezónu dažďov aj obdobie sucha, preto z vlastnej skúsenosti odporúčam mesiace apríl a máj alebo október a november, kedy sa menia sezóny.

Najstabilnejšie počasie je v mesiacoch júl a august, no počítajte s drahším ubytovaním, letenkami a aj oveľa väčším počtom turistov. Naopak, január a február si daždivejšie, v pobrežných častiach to však nie je nič hrozivé. Zväčša sa zaprší na 2-3 hodinky a opäť je slnečno. Viac dažďa je v horských oblastiach.

Autorka cestopisu: Michel Struhárová

The post Bali: pastva pre všetky ľudské zmysly appeared first on Cestovateľský blog.

Píše Michal a Erika.

Našu púť sme začali v Kežmarku. Je to príjemné historické mestečko, kde sa oplatí stráviť aspoň pár hodín. Určite si treba prezriet zámok, historické centrum mesta a drevený artikulárny kostol, ktorý je zapísaný v svetovom dedičstve UNESCO či evanjelické lýceum s jednou z najväčších školských knižníc v strednej Európe.

Z Kežmarku je to na skok k Pieninám. Vhodným východiskovým miestom je Červený Kláštor. Tu môžete začať napríklad túru na kopec Tri koruny vypinajúci sa na poľskej strane ponad Dunajec. My sme sa vydali na obligátny splav Dunajca na pltiach a ak máte štastie na vtipného pltníka, o zábavu je na hodinu a pol postarané. Vysedávanie na plťke sme na spiatočnej ceste vymenili za pohyb v sedle bicykla. Na konečnej zastávke pltiek sa dajú jednoducho požičať alebo si ich môžete objednať, ako my vopred, pri platbe za plavbu (5 eur za jeden bike). Naspäť môžete ísť aj autobusom, mikrobusom, taxíkom, romanticky na koči s konským povozom alebo jednoducho po vlastných, ale je to 10 km 😊. Dá sa to však zvládnuť, nenáročná cesta s minimálnym prevýšením vedie lesom tesne popri Dunajci.

Čo sa týka ubytovania, rozhodli sme sa pre trochu dobrodružný prístup. Nocľah sme si väčšinou hľadali až v daný deň podvečer, keď sme sa plní zážitkov pustili niekde do jedla. Pre každý prípad sme so sebou mali aj stan (vždy sa dá nájsť fajn kemping, v Červenom Kláštore sú dokonca dva), ale napokon sme ho ani raz nevyužili. Keď zlyhal booking.com, megaubytovanie.sk a pod., vždy sme nejaké ubytko objavili priamo na stránke mesta alebo obce, kde sme práve boli. V Červenom Kláštore sme prenocovali v penzióne Jolla. Príjemne nás prekvapila nízka cena a vysoká kvalita ubytovania.

Na tomto mieste sa nedá vynechať samotný kláštor, ktorý určite stojí za prehliadku. Snáď každý už pozná legendu o lietajúcom mníchovi Cypriánovi 😊. My sme odtiaľ vyleteli až ku korunám stromov, ku ktorým nás dostal drevený nadzemný chodník v neďalekej Bachledovej doline otvorený v roku 2017. Škoda len, že kvôli výstavbe novej kabínovej lanovky bola šmýkačka vedúca z rozhľadne z bezpečnostných dôvodov dočasne mimo prevádzky. Adrenalínový zážitok však ponúka aj sieť na vrchole rozhladne, kde sa môžete poprechádzať 32 metrov and zemou.

Zo Spiša sme vyrazili smer Slovenský raj, kde sme za poobedie stihli túru na Tomášovský výhľad, doplniť energiu dobrým jedlom a nájsť si narýchlo ubytovanie v Smižanoch.

Ďalší deň sme si trošku zamakali na ferrate Kyseľ a keďže sme zvolili pracovný deň v týždni, vôbec tam nebola tlačenka, ako nás všetci varovali. Boli sme tam viacmenej úplne sami. Potok Kyseľ vytvoril krásny prielom. Striedajú sa úseky, kde kráčate po vlastných po kameňoch korytom potoka a ten jemne tečie popod vás pomedzi ne (samozrejme záleží od aktuálneho množstva vody v rieke), s náročnejšími úsekmi, kde ferratovými rebríkmi prekonáte vodopád. Ferratový set sa dá požičať napríklad na vstupe do raja Čingov za 10 eur na deň. Cestou späť sme narazili na ruiny kartuziánskeho kláštora (križovatka turistických chodníkov Kláštorisko), kde sme si požičali zjazdové bicykle (10 eur/bike) a trochu si urýchlili cestu dole na Podlesok.

Po osviežení na Ranči Podlesok (veľmi chutné jedlo) sme si našli doslova historické ubytovanie v centre Levoče – 500-ročný meštiansky dom s veľmi príjemnou majiteľkou (privát Marcelina). Na Levoču nám postačilo pol dňa – prezrieť si centrum, Chrám sv. Jakuba s neuveriteľnými drevenými oltármi Majstra Pavla, dať si kávičku, prípadne si spraviť krátky výlet na Mariánsku horu, odkiaľ je krásny výhľad na celú Levoču.

Z Levoče sme sa vydali do Prešova, kde sme si spravili len krátku zastávku na prehliadku historického centra a presunuli sa do Bardejova. Po ceste sme však narazili na dedinku Hervartov, v ktorej sa nachádza pekný artikulárny kostol, ktorý je taktiež zapísaný v UNESCO.

Bardejov nás naozaj očaril. Nečakali sme také rozprávkové staré mesto či druhý najväčší chrám na Slovensku, ktorý je skutočne unikátny. Neobišli sme ani Bardejovské kúpele, kde sme otestovali verejné vonkajšie kúpalisko s bazénom s príjemnou 29-stupňovou vodou a samozrejme sme ochutnali aj z liečivých prameňov.

Naša cesta potom smerovala k najvýchodnejšiemu bodu Slovenska, ku ktorému sa vyráža, ako inak, z najvýchodnejšej obce – Nová Sedlica. Keďže sme nenašli ubytovanie priamo tu (v obci sú dva pekné penzióny, oba však boli plne obsadené), museli sme sa ubytovať v Stakčíne (hotel Armales už svoju slávu zažil, ale ubytovanie bolo príjemné, personál veľmi milý).
Cestou z Bardejova do Stakčína sme sa ešte doslova len mrkli na Domašu a stihli sme nakuknúť aj do Humenného a poobdivovať tamojší kaštieľ.

Zo Stakčína do Novej Sedlice je to cca 40 minút autom cez peknú zelenú krajinu striedajúcu dedinky. V Novej Sedlici sme zaparkovali pri najvýchodnejšej stavbe na Slovensku – informačná kancelária správy národného parku Poloniny, kde nám ochotne poradili s detailami túry k trojhraničnému bodu na vrchu Kremenec. Najmä prales Stužica, cez ktorý trasa vedie, ponúka nezameniteľný zážitok. Dvesto až tristoročné a 40 metrov vysoké buky a jedle sa každý deň nevidia 😊. Vrch Kremenec sme zdolali za pár hodín (9,6 km náročnejšieho stúpania), a ocitli sa na slovensko-poľsko-ukrajinskej hranici. Konečne sme po prvýkrát v živote navštívili Ukrajinu 😊.

Po náročnej túre sme si dopriali relax pri slovenskom mori – Zemplínskej Šírave. Cestou z Novej Sedlice sme opäť narazili na drevený kostolík v dedinke so zaujímavým názvom – Uličské Krivé (všeobecne sme sa počas nášho výletu často bavili rôznymi zaujímavými názvami obcí – víťazom ankety o najinvenčnejší názov bola asi dedina Príslop 😊). Prekvapilo nás, že väčšina slovenských artikulárnych kostolov sa nachádza práve na východe, niektoré z nich sú zapísané v UNESCO. Aj kvôli týmto unikátom by si región zaslúžil oveľa väčšiu propagáciu. Šírava bola veľmi príjemná na kúpanie a niektoré zákutia so zaparkovanými plachetnicami vyzerali ako kdesi v Chorvátsku.

Finálnou destináciou nášho výletu bola vodná nádrž Ružín. Cestou k nej sme sa ešte na chvíľu zastavili v Michalovciach, aby sme doplnili zásoby a pozreli miestny kaštieľ (ten sa však už dlho rekonštruuje a nie je verejnosti prístupný). Osýpky sme nestretli 😊

Na Ružíne sme sa ubytovali v areáli Husia pláž, kde sa dalo nocovať priamo v indiánskom „típí“. Pekne upravený priestor, veľmi vhodný pre rodiny s deťmi je na víkendovku ako stvorený. Ružín síce nie je ideálny na kúpanie, ale dajú sa na pláži prenajať šlapadlá či lodičky. Rybári si tu tiež vedia prísť na svoje.

Potvrdilo sa to, čo sme tušili. Na východe naozaj niečo je a je toho naozaj dosť. A to sme ešte kopec zaujímavých miest nestihli. Nabudúce 😊

The post Michal & Erika Gregorovci: Potulky východným Slovenskom, kde vraj nič nie je appeared first on Cestovateľský blog.

Seriál „Kuba inak“ vám prináša www.cestujemespolu.com v spolupráci s www.eventcuba.com, za ktorých stojí Michal Brutenič – Slovák, ktorý dlhodobo žije na Kube a ukáže vám vďaka svojim službám krajinu tak, ako málokto iný. Píše Michal…

Keď som sa tu usadil pred vyše siedmymi rokmi, bol som bezpochyby jeden z mala “blanquitos” na ostrove. Patrične som to aj využíval vo svoj prospech a na každom rande som nezabudol prihodiť komentár typu “som exotický druh, takého málokedy stretneš” no a veci sa rozbehli aj samé. Nakoniec to však bolo tým rumom a aj tým, že som účet platil ja. No a po pár rokoch štúdia kubánskej kultúry môžem povedať, že som získal nie len doktorandský titul, ale možno budem aj dekanom. Samozrejme po toľkých rokoch si to človek patrične aj odpracuje.

S členom skupiny Buena Vista Social Club, pán Amadito Valdes.

Život na Kube sa deje na ulici. Ulica je tá sociálna sieť, kde sa všetko predebatuje a kde sa hýbu veci. Na ulici vybavíte čokoľvek a stretnete kohokoľvek. Keďže ma kubánska ulica masírovala niekoľko rokov, verím, že som sa im nakoniec dostal pod kožu.

Keďže som na Kube sprevádzal niekoľko rokov, sem-tam som mal pre klientov pripravenú historku o rôznych štýloch podnikania u domácich. Samozrejme netýka sa to každého Kubánca, ale turistické pasce máme už aj tu, prečo by som sa o tom s vami nepodelil. Sú naozaj geniálne, len ich neskúšajte doma. A Nobelovu cenu za podnikanie vyhráva:

Teória sušeného mlieka

Typické slnečné ráno v Havane, turisti už pobehujú po Malecone so snahou o udržanie svojho fitness levelu. Fitbit ci Apple Watch na plné obrátky rátajú ich kroky či prebehnutú vzdialenosť. Aby som zas toľko neohováral, ja tiež nosím fitness tracker 🙂  Aj Kubánci sú veľkí športovci, no Malecon nie je zrovna ich obľúbenou bežeckou dráhou a tak ho skôr využívajú na ranné chytanie rýb. Hold, pre turistu je to najlepšie miesto, keďže je najbližšie z hotelovej izby.

Po raňajkách sa vydávate do mesta na prehliadku. Nezabudnite si Panamské sombrero na hlavu, ten každý turista musí mať 🙂 Po krátkej prechádzke ste vypili všetku vodu a tak hľadáte obchod na doplnenie zásob. Tesne pred obchodom vás zastaví milá pani, ktorá vás požiada o pomoc. Nepýta peniaze, to na Kube nie je bežné. Žobranie sa totiž na Kube netoleruje. Pani len žiada o to, aby ste jej kúpili mlieko pre dieťa. Prečo by ste to nespravili, veď pomáhať je ľudské. Nakoľko je normálne, že tovar v obchodoch raz je a zrazu nie je, mlieko patrí k nedostatkovému tovaru. Sušené mlieko je na tom lepšie a tak pani pýta to sušené. Niekedy dokonca kondenzované. Proste mlieko. Vy s typickým turistickým úsmevom hľadáte po regáloch to mlieko, no pani ho už ma lokalizované dávno. A tak sa vydávate k pokladni. Po zaplatení vám pani úprimne poďakuje a po nežnom objatí sa stratí v uliciach starej Havany. No a spokojný turista pokračujete vo svojej naplánovanej ceste.

Pani si to po pár minútach obehla okolo bloku a už je znova v obchode a vracia mlieko naspäť do regálu. Pokladníčka vyberá zaplatenú sumu z pokladne a štýlom fifty-fifty jej odovzdáva polovicu. Žiaden zločin sa neodohral a všetci sú spokojní. Uznajte, nie je to geniálne? Keď sa mi to pred viacerými rokmi prvýkrát stalo, nevedel som, či sa mam smiať alebo plakať. Nakoniec som však uznal, že to bol len chytrejší nápad. A dnes sa nad tým už len pousmejem.

Po dlhých rokoch na Kube musím uznať, že je to úžasná krajina. Nebudem vám tu omieľať všetky tie geografické fakty o ostrove. Tak isto sa neponorím do humánnej geografie a nebudeme tu rozoberať obyvateľstvo, ale poviem jednoducho, že táto krajina je v skutku prekrásna. Oplatí sa ju vidieť a precestovať celú. S radosťou sa s vami podelím o viaceré informácie, ktoré poslúžia aj v skutku náročným cestovateľom.

Takže zatiaľ, „Happy Holiday broder!“

O Michalovi, www.eventcuba.com:

Vyštudoval geografiu na Univerzite Komenského v Bratislave. Po niekoľkoročnom cestovaní po svete začal profesionálne sprevádzať klientov po viacerých destináciách. Pred siedmimi rokmi sa usadil na Kube a založil prvú slovenskú DMC priamo v Havane. Dokonale pozná kubánsku kultúru a ich ľudí. Opýtajte sa čo vás zaujíma, rád vám poradí.

Trojnásobný olympijský víťaz v boxe a 6 násobný majster sveta v ťažkej váhe Felix Savon Fabre.

The post Kuba inak: „Hepy holidej broder! appeared first on Cestovateľský blog.

Píše Michal Lednický.

Aký okruh zvoliť?

Záleží to od toho, akú dlhú dovolenku v práci dostanete 🙂 Samozrejme, čím viac, tým lepšie. Ideálne je ísť aspoň na také tri týždne, pretože vzdialenosti medzi jednotlivými miestami sú v niektorých prípadoch dosť veľké a je tam naozaj veľa toho, čo sa dá zažiť a vidieť. Takisto to záleží aj od toho, či preferujete skôr prírodu alebo mestský život. Najlepší je mix toho aj toho. Určite oceníte, keď sa z rušného a vysvieteného Las Vegas presuniete do pokojného sveta prírody alebo naopak, ak vás už nebudú baviť túry, môžete sa vybrať na párty do LA. Ak máte času menej, iba týždeň či 10 dní, radšej si veľa neplánujte a poriadne si to užite . Odporúčame si zároveň nechať aspoň jedeň deň ako rezervu v prípade neočakávaných problémov alebo ak sa rozhodnete niekde ostať dlhšie.

Kedy ísť a ako sa tam dostať?

Všeobecne najlepším obdobím na cestovanie je mimo hlavnú sezónu, kedy tam nie je veľa ľudí a aj počasie je tiež fajn. Ale ani v hlavnej sezóne to nie je najhoršie, ak si to viete rozumne naplánovať. Napr. my sme cestovali po Amerike v apríli, kedy síce na niektorých miestach ešte mrzlo, prípadne boli niektoré výhliadky zatvorené, ale zase v Death Valley sme mali príjemných 25 °C (na rozdiel od letných 40-tok) a aj v takom San Franciscu bolo fajné počasie. Ako ideálny termín sa javí prelom mája a júna, prípadne september.

Na západe máte na výber viacero miest, kam môžete priletieť. Asi najlepší východiskový bod je San Francisco, prípadne LA a dostať sa tam viete z viacerých okolitých miest , ako napr. Viedeň, Praha či Budapešť. Letenku nie je problém zohnať aj za menej ako 400 €, no ceny treba sledovať niekoľko mesiacov vopred. Na nete nájdete veľa portálov, ktoré sledujú akciové letenky, stačí len pogoogliť.

Potrebujem víza?

Na vstup do USA nepotrebujete víza, stačí vám len schválená elektronická autorizácia ESTA, biometrický pas a cesta nesmie trvať viac ako 90 dní. Žiadosť ESTA vypĺňajte len na oficiálnej stránke a nie cez rôzne iné stránky, ktoré vašu žiadosť len prepošlú ďalej a účtujú si za to nemalú províziu. Poplatok za žiadosť je 14 USD a schválenie väčšinou prebehne do pár minút. Upozorňujeme, že o schválení nedostanete žiadny mail, preto odporúčame spraviť si screen-shot zo stránky. Niekedy si zvyknú potvrdenie o ESTA vypýtať na letisku.

Požičanie auta

Auto si rezervujte vopred online a vyzdvihnite si ho priamo na letisku. Pri preberaní auta vám potom budú ponúkať rôzne dodatočné poistenia, ktoré na 99% nebudete potrebovať. My sme si okrem povinných žiadne iné nedali, no záleží na vás, do akého terénu s autom pôjdete a či si budete chcieť niečo pripoistiť. Čo sme si však zaplatili, bolo FPO (fuel purchase option). Tým si vlastne predplatíte benzín dopredu a môžete tak auto vrátiť aj s prázdnou nádržou. Je to výhodné napr. vtedy, ak nemáte čas pred vrátením auta ešte dotankovať, no z finančného hľadiska sa to neoplatí. Ak totiž auto vrátite s plnou, či polovičnou nádržou, peniaze vám späť nevrátia. My by sme si to už nedali. Ďalšiu vec, ktorú si skontrolujte, je to, či máte v cene aj ďalšieho šoféra (prípadne viacerých) alebo musíte za každého doplácať.

Vo veľkých mestách odporúčame si dopredu pozisťovať možnosti parkovania a vyhýbať sa parkovaniu priamo na ulici pri parkovacích hodinách. Je to najdrahšia možnosť. Výhodnejšie je parkovať v parkovacích domoch. Zadarmo parkovať sa dá napr. pred Walmartom. Vo veľkých mestách sa počaš špičky tvoria veľké kolóny, preto je lepšie po nich jazdiť skoro ráno. V LA sme išli kilometer dlhú trasu skoro dve hodiny 🙂

Pred návštevou národných parkov odporúčame mať aspoň polovicu nádrže. V takom Death Valley sme niekedy prešli aj 200 km bez toho, aby sme nejakú pumpu videli a tam by ste počas leta veru nechceli, aby vám došiel benzín 🙂

Ako na ubytko

Ubytovanie sa dá poriešiť aj na mieste a nie je nutné mať ho rezervované dopredu. V San Diegu alebo LA sme hľadali voľný motel aj o 11 večer a nemali sme s tým veľký problém. V národných parkoch, ak to dovolí počasie, odporúčame stanovať v kempoch. Ceny sa väčšinou pohybujú okolo 15-20 USD za miesto. Niektoré kempy bývajú obsadené aj niekoľko mesiacov dopredu, v iných zase nájdete miesto aj v daný deň. Treba si to overiť najlepšie na oficiálnych stránkach daného parku a keď tak rovno spraviť rezerváciu. Dá sa stanovať aj mimo kempov, prípadne prespať v aute, ale nie všade je to dovolené. Na tejto stránke si môžete takéto miesta pozrieť a nájdete tu aj s recenzie od ľudí. Ak ale nechcete bývať v moteloch alebo stanovať, radšej si ubytko booknite dopredu cez booking alebo Airbnb a nainštalujete si do mobilu ich aplikácie. Ak využijete registráciu cez naše linky, dostanete navyše zľavu. V hoteloch sa potom na recepcii pýtajte, či nemajú zľavové kupóny (napr. na vstupy, jedlo atď.).

Náš tip: Ak cestujete nepárny počet, zaplaťte si izbu v moteli pre štyroch a ubytujete sa všetci piati. Vstup do izby býva zvyčajne z parkoviska a tak nie je problém, aby tam piaty človek nenápadne prekĺzol. My sme to takto robili v každom moteli a ušetrili sme tak dosť peňazí.

Čo robiť a vidieť v národných parkoch a mestách?

Pred takýmto výletom odporúčame prečítať si rôzne fóra, cestovateľské blogy alebo si pozrieť fotky na instagrame či videá na youtube, aby ste získali predstavu, čo vás tam čaká. Vďaka tomu si môžete poznačiť miesta, ktoré chcete určite navštíviť alebo naopak vyškrtnúť z plánu tie, čo vás nezaujmú. Pred návštevou národného parku si vždy pozrite na ich oficiálnej stránke aktuálnu situáciu, či nie sú nejaké obmedzenia, aké sú možnosti turistiky a vyberte si 2-3 túry, na ktoré chcete ísť. Aj tak nestihnete prejsť všetky a je dobré mať záložný plán, ak niektorá túra nebude prístupná, prípadne vás obmedzí počasie. Na vstup do parkov si zakúpte tzv. Annual pass, ktorý vám umožní vstup do všetkých národných parkov. Jeho oficiálna cena je 80 USD, ale použitý sa dá zohnať na bazoši za 20-30€. Vzadu je totiž miesto na dva podpisy.

Ak plánujete vo veľkomestách navštíviť aj nejaké atrakcie, pozrite si aké ponúkajú vstupné priamo na ich oficiálnych stránkach. Takisto možete pohľadať na googli zľavové kupóny, veľakrát sa dajú nájsť veľmi výhodné ponuky. Prípadne si môžete vyskladať aj svoj vlastný zoznam atrakcií napr. na tejto stránke, čo vám vie ušetriť peniaze aj čas. Nie vždy je to ale výhodné, preto si to vždy porovnajte aj s oficiálnym vstupným.

Ďalšie naše overené tipy a triky

• do veľkej batožiny si zabaľte fľasu vody, keď pristanete, nemusíte kupovať drahú vodu na letisku
• do lietadla si zoberte pero na vyplnenie colného formulára
• ak nemáte na kufri TSA zámok, použite radšej sťahovacie pásky (pri prípadnej kontrole vám zámok rozstrihnú)
• do príručnej batožiny si zabaľte rezervné oblečenie pre prípad, že vám stratia batožinu alebo ju zabudnú naložiť (máme osobnú skúsenosť)
• do USA je zakázané dovážať mäso (takže žiadne paštéty, konzervy a dokonca ani sušené mäso)
• ak budete kupovať stan, kúpte ho vo Walmarte, do mesiaca ho potom môžete vrátiť (my sme tak vrátili spacáky aj stan)
• v obchodoch si vybavte zákaznícku kartičku, pri každom nákupe tak ušetríte nemalé peniaze
• pri kúpe alkoholu je vždy potrebné predložiť doklad totožnosti (náš OP niekedy neakceptovali, tak je lepšie ukazovať vodičák alebo pas) a to všetci v skupine, aj keď kupujete pivo len pre jedného
• v T-mobile si kúpte za cca 30 $ SIM kartu Tourist plan (2 GB dát, 1000 voľných minút v USA, neobmedzené SMS do celého sveta), jej platnosť je 3 týždne
• spravte si kópie všetkých dokladov a pošlite si ich na mail (prípadne si ich uložte niekde offline)
• stiahnite si offline mapy do mobilu
• v amerických zásuviek potrebujete adaptér, no ak si pribalíte aj predlžovačku, stačí vám potom len jeden adaptér
• zoberte si aj nabíjací adaptér do auta, mobily a foťáky budete nabíjať často

Náš tip: Najkrajšie zážitky sú tie neplánované a preto to s plánovaním moc nepreháňajte a poriadne si to užívajte 🙂

The post Partia Slovákov sa vydala na trip po západe USA – inšpirujte sa aj vy! appeared first on Cestovateľský blog.

Všetky fotografie boli zachytené smartfónom Samsung Galaxy Note 8.

The post Island pohľadom objektívu IT novinára appeared first on Cestovateľský blog.