Možno ste typ, ktorý má rád romantiku a teda vás potešia večere strávené na pláži s malebným výhľadom na západ slnka či sledovaním hviezd pri pití šampanského. No ak ste pár, ktorý si viac užíva dobrodružstvo a adrenalín, nemusíte zúfať, pretože existuje množstvo miest, kam by ste sa mohli vybrať. Prichystali sme si pre vás naše najobľúbenejšie destinácie vhodné pre svadobnú cestu, nech už ste milovníkmi tropických ostrovov, neprebádaných miest či rušných ulíc.

#1 Bora Bora

Tento malý ostrov vulkanického pôvodu, ktorý sa nachádza v súostroví Francúzskej Polynézie, patrí medzi tie najkrajšie na svete. Je obklopený korálovými útesmi a lagúnou, vďaka ktorej je prezývaný „perlou Polynézie“. Bora Bora ponúka rôznorodú paletu aktivít, k tým najobľúbenejším je možné zaradiť jazdu na kajaku, paragliding, vodné lyžovanie, windsurfing, šnorchlovanie a potápanie. Ak sa rozhodnete prebádať, čo sa ukrýva pod hladinou mora, tak určite natrafíte na množstvo barakúd, murén, pestrofarebných rýb, ale aj korytnačiek či žralokov. V prípade, že vás láka turistika, tak môžete zájsť na horu Pahia alebo Otemanu, z ktorých môžete sledovať rozsiahle lagúny rozprestierajúce sa pozdĺž ostrova.

#2 Santorini

Prvou zastávkou, ak sa rozhodnete pre medové týždne na tomto ostrove ležiacom na hranici medzi Egejským a Krétskym morom, musí byť návšteva farebných pláží s čiernym alebo červeným pieskom. Po romantickej prechádzke sa môžete vydať na potulky za kultúrou do hlavného mesta Fira, ktoré sa rozprestiera nad obrovským zaplaveným kráterom, kalderou. Milovníci histórie si určite prídu na svoje návštevou múzea prehistorickej Thiry, Megaro Gyzi múzea či Santorínskeho archeologické múzea. Úchvatné západy slnka, bielo-modré domčeky a úzke kľukaté uličky vás pohltia svojim čarom rovnako ako história a kultúra, ktoré priam z tohto miesta sršia.

#3 Florencia

Florencia, perla Toskánska, je mesto známe pre svoje umenie, históriu a lahodnú kuchyňu. Pokiaľ s vašou láskou túžite po svadobnej ceste strávenej prechádzaním sa labyrintom kamenných uličiek či obrovských záhrad, tak Florencia je pre vás to orechové. V centre mesta nájdete Uffizi galériu, ktorá skrýva umelecké diela od autorov ako Michelangelo, Botticelli, Tizian, Da Vinci a iných. Dominantou Florencie je aj most Ponte Vecchio, ktorý sa rozprestiera ponad rieku Arnoa. Výhľad z neho je natoľko úchvatný, že sa stal obľúbeným miestom pre žiadosti o ruku a fotky so zásnubným prsteňom nasadeným na prstenníku ľavej rúčky.

#4 Paríž

Kam inde ísť na svadobnú cestu než do mesta plného lásky a neskutočnej romantiky – Paríža. Toto mesto síce neponúka tiché zákutia, kde si budete môcť so svojou polovičkou nerušene vychutnávať spoločné chvíle, no ak ste milovníkmi kultúry, architektúry, dobrého vína, ale aj rušných ulíc, tak neváhajte a kupujte letenku do hlavného mesta Francúzska. Okrem typických turistických destinácií ako je Eiffelova veža, Montmartre, Louvre, Notre Dame a Versailles, určite navštívte aj menej známe miesta, napríklad Múzeum romantického života, Place Dauphine či Cité des Fleurs. Nech sa však už vydáte kamkoľvek, Paríž si vás podmaní svojou jedinečnou charizmou.

#5 Las Vegas

Síce je pravda, že Las Vegas je skôr mestom hazardu a zábavy, no aj čerství novomanželia si tu prídu na svoje. Môžete si tu vychutnať posledný úlet so svojou láskou, predtým než nabehnete do manželského života plného povinností. Na zábavu tu máte neskutočne veľa možností, ktoré vám poskytnú kasína, nočné kluby, bary, ale aj zábavné parky. Ak teda nie ste pár, ktorý má rád pokoj a oddych, ba naopak ste dvaja ľudia plní energie, ktorú chcete vybúriť zábavou v tom pravom slova zmysle, Las Vegas si pre vás pripraví nezabudnuteľný zážitok.

#6 Oahu, Havaj

Túžite po exotickej svadobnej ceste? Lákajú vás opustené pláže, nádherná príroda či sopečné vrchy? Oahu je potom pre vás tou dokonalou destináciou. Okrem turistických výletov na vulkanický kráter Diamond Head, z ktorého je výhľad na celé mesto, či nezabudnuteľná prechádzka, ktorú ponúkajú Haiku Stairs (takzvané Schody do neba), si môžete užiť skákanie z útesov na Severnom pobreží či potápanie sa so žralokmi. Havaj teda spája romantiku s adrenalínom, čo môže byť pre mnohé páry tou správnou kombináciou.

#7 Maldivy

Ak snívate o medových týždňoch strávených oddychovaním v raji zeme, tak Maldivy by nemali chýbať na vašom zozname potenciálnych destinácií. Maldivy sľubujú farebné západy slnka, belostné pláže, korálové útesy, jedinečnú prírodu a zaslúžený relax po náročných mesiacoch plánovania svadby. Dokopy sú tvorené 1200 malými ostrovčekmi, z ktorých je len 200 obývaných. Pre novomanželov sú populárne plážové vilky, ktoré sú väčšinou postavené nad hladinou lagúny. Počas svojho pobytu si budete môcť užiť rôzne výlety spojené s rybárčením, šnorchlovanie alebo aj lekcie jogy či relaxačné masáže.

#8 India

Keď sa povie India, väčšina z nás si hneď predstaví jednu z jej najznámejších pamiatok a zároveň jednu z najkrajších stavieb sveta – Tádž Mahál. V prípade, že sa rozhodnete pre Indiu ako miesto vašej svadobnej cesty, nezabudnite sa zastaviť pri tomto symbole nekonečnej lásky. Tento kráľovský palác bol postavený na príkaz indického cisára Šáhdžahána, ktorý ho venoval pamiatke svojej zosnulej žene ako prejav jeho nehynúcej lásky. Neexistuje teda viac symbolické miesto na začatie vášho spoločného života než India. Počas svojej návštevy taktiež okúsite inú kultúru, kuchyňu a spoločne sa niečo nové naučíte.

#9 Talianske Alpy

Pokiaľ s vašou láskou hľadáte dobrodružstvo a ste milovníkmi prírody, tak talianske hory budú pre vás tým ideálnym miestom. Možno to bude pre vašich blízkych prekvapenie, keď sa rozhodnete vymeniť čipkované svadobné šaty, elegantné manžetové gombíky a perfektné účesy za ruksaky a turistickú obuv, no ak sa vám žiada stráviť svadobnú cestu v príjemných vidieckych zariadeniach s intímnou atmosférou a vyskúšať horolezectvo či jazdecké výlety, určite choďte do toho. Jednou z najobľúbenejších oblastí sú Dolomity, ktoré ponúkajú svojim návštevníkom lezenie cez rôzne skalné trasy. Ak sa obávate, či by ste takéto trasy zvládli, máte na výber rôzne obtiažnosti a zároveň zaistenú bezpečnosť.

#10 Aruba

Aruba, rozprávkový ostrov v južnom Karibiku, vás očarí obrovskými bielymi plážami a bohatým podmorským životom. Tento ostrov je len 30 kilometrov dlhý a 9 kilometrov široký, a tak si so svojím milovaným či milovanou budete môcť vychutnať ničím nerušené súkromie. Určite si Arubu vyberte pre svoju svadobnú cestu, ak túžite po pokoji, ale aj odreagovaní sa pri aktivitách ako šnorchlovanie v priezračne modrej vode, jazda na koni či plavba člnom so skleným dnom. V prípade, že zatúžite po nákupoch, je tu množstvo nákupných centier, tak sa nemusíte obávať, že budete odchádzať z dovolenky s prázdnymi rukami.

The post TOP 10 destinácií na svadobnú cestu appeared first on Cestovateľský blog.

CS: Okrem klasickej prípravy, ktorú sme spomínali v prvej časti rozhovoru, máte aj nejakú špeciálnu prípravu na lyžovanie v takých výškach do akých sa chystáte? Ako myslíte, že túto výšku budete zvládať?

RP: Samozrejme budeme musieť absolvovať poriadny proces aklimatizácie. Pred tými skutočnými výstupmi, najskôr pár krát vylezieme do výšky 4000 m.n.m. tu v švajčiarskych Alpách, aj keď všetko bude závisieť od počasia a podmienok v marci. Počas prvých dvoch týždňov v Indií budeme lyžovať na nižších vrcholoch (t.j. okolo 4000 m.n.m.) v údolí Kullu a postupne budeme aj spať vo vyšších lokalitách, aby sme sa dobre aklimatizovali a boli pripravení na údolie Parvati v ďalších dvoch týždňoch.

Napriek aklimatizácií, výška vie byť zradná. Výšková choroba nás môže postihnúť bez ohľadu na úroveň fyzickej kondície a je veľmi dôležité, aby sme si to uvedomili a vedeli sa vrátiť, ak by sa čokoľvek stalo. Je niekoľko nástrah, na ktoré sa musíme pripraviť a každá z nich vyžaduje iný postup. Najbežnejšia je akútna výšková choroba, ktorá je zvyčajne zapríčinená príliš rýchlym výstupom. Jej sypmtómy sú: nevoľnosť, zvracanie a nespavosť. Výšková choroba zvyčajne odoznie v priebehu 3 dní, ale je potrebné výstup pozastaviť pokým symptómy neodznejú úplne. Vážnejším problémom sú edém mozgu viazaný na vysokú nadmorskú výšku (High Altitude Cerebral Edema = HACE) a edém pľúc viazaný na vysokú nadmorskú výšku (High Altitude Pulmonary Edema = HAPE). Tieto sú zapríčinené nazbieraním tekutiny v mozgu alebo v pľúcach, čo môže byť smrteľné, ak nie je zabezpečený okamžitý zostup. Na odľahčenie, ak ste žena, výška ovplyvní aj vašu menštruáciu.

My budeme maximálne opatrní a budeme dodržiavať všetky aklimatizačné procesy, aby sme takéto riziká zminimalizovali.

CS: Otázka od človeka neznalého skialpu… Z akej najväčšej výšky človek už zlyžoval? 

RP: To je ľahká otázka. Ktoré miesto vás napadne, keď poviem „najvyššia hora sveta“… tak to je ona!

CS: Potrebujete nejaké špeciálne povolenie na to, aby ste mohli realizovať túto expedíciu. Mám na mysli nejaký typ „permitu“ do hôr. Povinného sprievodcu resp. iné byrokratické obmedzenie. 

RP: Odpoveď na túto otázku má dve stránky. V podstate môžeme liezť aj bez povolení, ale ak by sme chceli, aby bol náš „prvo-výstup“ oficiálne uznaný, museli by sme podstúpiť dlhú a zložitú byrokratickú prcedúru. Pre nás je však dôležitá samotná skúsenosť, takže byrokratickú procedúru neriešime.

CS: Ako chcete zabezpečiť, aby expedícia prebehla čo najbezpečnejšie? Aké sú vaše bezpečnostné opatrenia?

RP: Bezpečnosť je pre nás samozrejme veľmi dôležitá. Všetci máme základný tréning na záchranu života pri lavínach a poskytovanie prvej pomoci. Avšak zatiaľ čo v Európe máme ten luxus, že sa môžeme spoľahnúť na vynikajúcu záchrannú službu, indické zákony neumožňujú proces záchrany („search and rescue“) tak promptne ako u nás. Satelitné telefóny sú v krajine zakázané, čiže pokiaľ nebudeme mať signál nebudeme schopní s nikým komunikovať.

Budeme používať osobný lokalizátor, ktorý keď aktivujeme, vyšle núdzový signál s GPS súradnicami do SARSAT-COSPAS, toto je medzinárodná záchranná služba. Zároveň v nižších častiach údolia signál je, ale musíme sa pripraviť na riziko, že v prípade núdze ostaneme sami. V takom prípade je pravidlo číslo 1 – byť konzervatívny a robiť len veľmi dobre prehodnotené rozhodnutia.

Kontaktovali sme niektoré spoločnosti v meste Manali, ktoré majú vrtuľníky a vyjadrili sa, že hoci nám ich dostupnosť nemôžu garantovať, ak budú môcť, tak po nás v prípade potreby zaletia. To znie optimisticky, nie? 🙂

CS: Ešte mám otázku za všetkých, ktorí ešte skialp nevyskúšali. Prečo ste sa vy do tohto športu zamilovali?

RP: Ľudia túto majú túto aktivitu radi z niekoľkých dôvodov. Niektorí to považujú za dobrý kondičný šport ako napr. bicykel alebo beh. Niektorí skialp robia lebo radi lyžujú mimo svahov, sami. Iní zbožňujú adrenalín, ktorý človek má pri strmom zostupe. Vo všeobecnosti je to veľmi komplexný šport. Možeš byť hlavne v prírode a stanovovať si vlastné ciele.

CS: Na Slovensku ste už boli lyžovať? Ak nie, tak vás veľmi radi privítame!

RP: Marcello – ja osobne som na Slovensku ešte nelyžoval, ale stretol som slovenských fanatikov skialpu po celom svete. Samozrejme toto pozvanie prijímam a teším sa!

The post Rozhovor: Skialp v Indii? Prečo nie! (II. časť) appeared first on Cestovateľský blog.

Pravé dobrodružstvo. Vtedy mám pocit, že je adekvátne použiť slovo expedícia. V súčasnej dobe sa mnohokrát s týmto unikátnym slovom narába nesprávnym spôsobom. Keď mi môj taliansky kamarát oznámil, čo plánujú absolvovať v apríli 2017m mala som silný pocit, že v tomto prípade by sme už o expedícií hovoriť mohli. Dokonca som dostala potrebu podeliť sa aj so slovenskou cestovateľskou a skialpovou komunitou o tento krásny projekt.

Expedíciu www.remotepowder.com (po slovensky voľne preložené „vzdialený prašan“). Tento prašan bude nielen vzdialený, ale aj nezvyčajný.

Marcello – Talian, výskumník z Technického inštitútu v Zurichu. Fabrizio – taktiež Talian a čerstvý absolvent doktorandského štúdia zameraného na biológiu rastlín. Outi – Fínka, ktorá žije vo švajčiarskom Laussane a pracuje na výskume dynamiky tekutín. Juan – Španiel s perspektívnou softvérovou firmou. Tím skialpinistických nadšencov, ktorých človek nestretne každý deň. Skôr ako dobrodružných lyžiarov by sme si ich predstavili, ako predlohu pre Big Bang Theroy. Títo mladí ľudia sú však okrem vedy a techniky zbláznení aj do hôr. Zostava Remote Powder zaručuje sľubnú a premakanú expedíciu.

Nás zaujímalo, o čo týmto bláznom vlastne ide, kam sa za tým prašanom idú vybrať a ako prebieha ich príprava na expedíciu. Preto sme si pre vás pripravili rozhovor s členmi tímu Remote Powder, v skratke „RP“. Za #cestujemespolu (CS) sa zhovárala Hanka.

CS: Aj mňa, ako „ne-skialpinistku“ táto expedícia nadchla. Môžete opísať v skratke o čom je expedácia a prečo je jedinečná?

RP: Sme tím kamarátov ktorí milujú lyže a hory, a teda skialp. Každý z nás je relatívne skúsený, ale nikto nie je profesionál. Sme vedci a výskumníci so základňou vo Švajčiarsku. Naším cieľom pre túto expedíciu je preskúmať údolie Parvati. Údolie Parvati je odľahlá oblasť blízko Manali v štáte Himachal Pradesh na severe Indie. Zatiaľ čo údolie je celkom známe vďaka turistike, počas zimy a jari je z väčšej časti neprebádané. Bolo by neuveriteľné, keby sme si mohli zlyžovať niektoré z úchvatných štítov, ktoré sa týčia nad týmto údolím. V oblasti je desiatok potencionálnych cieľov, avšak máme o nich len veľmi málo dostupných informácií. Preto konkrétne ciele budú identifikované po zhodnotení podmienok v čase expedície na mieste. Naším cieľom je vystúpiť a úspešne zostúpiť/zlyžovať niekoľko štítov s výškou nad 5000 m.n.m. a dúfame, že jeden dokonca vyšší ako 6000 m.n.m.

Možné ciele v údolí Parvati

Študovali sme si dostupné záznamy a vyzerá to tak, že na mnoho zo štítov v tomto údolí ešte nikto nevystúpil, a takmer s istotou možno povedať, že ich nikto nezlyžoval. Jediné dostupné mapy z tejto oblasti sú staré sovietske vojenské mapy, našťastie sú relatívne detailné. Budeme ich používať ako náš hlavný zdroj pri orientácii.

Zo Švajčiarska vyrážame 1. apríla 2017 a pred tým, ako dorazíme do údolia Parvati si to nasmerujeme do neďalekého Kullu, aby sme sa aklimatizovali, trénovali a lyžovali. Logistika a celková organizácia v Kullu by nemala byť problematická, keďže toto údolie je hustejšie osídlené a dostupné.

Po prvých dvoch týždňoch sa presunieme do údolia Parvati, kde budeme tráviť zvyšok expedície a postupovať hore údolím. Všetky zásoby si budeme musieť, s pomocou miestnych nosičov, priniesť do údolia sami. Cieľom je postaviť si základný tábor vo výške 3500 – 4000 m.n.m., taktiež s pomocou domácich. Odtiaľ budeme následne robiť jednotlivé výstupy.

Budeme sa snažiť byť zbalení tak „naľahko“, ako sa to len dá, aby sme sa v prípade potreby a zmeny podmienok vedeli presunúť s „base-campom“ na rôzne miesta v rámci údolia Parvati a Dibibokri Nala.

CS: Prečo ste si na expedíciu vybrali práve indické Himaláje?

RP: Po našom minuloročnom výlete do Nórska sme hľadali ďalšiu „destináciu“, a to takú, aby sme si mohli zalyžovať v nejakej nedotknutej oblasti. Juan narazil na knihu „Ski Touring India’s Kullu valley“ od autora C.R. Spoonera. Kniha nám bola inšpiráciou a veľkým zdrojom informácií, do tej miery, aby sme začali tvoriť celú expedíciu. Čo nás najviac priťahuje je to dobrodružstvo čo nás čaká a dokonca aj to, že je to organizačne celkom náročný projekt.

Keďže sme zvyknutí na Švajčiarske hory, tam ste pri skialpe často obklopený skupinou ľudí. V Indii sa tešíme na šancu prežiť dva týždne v divočine, kde sa budeme musieť spoľahnúť len a len na seba.

Fotografia z Indo-Americkej expedície 1996. Autor Aloke Surin.

CS: Máte nejaké skúsenosti s Indiou a na čo sa (okrem hôr) tešíte najviac?

RP: Outi a ja (Marcello) sme už boli v Indii a naozaj sme si to užili. Bola to však len krátka návšteva, takže si nemyslím, že by sme mohli hovoriť, že Indiu poznáme. Samozrejme si zisťujeme všetky pravidlá a obmedzenia, ktoré musíme pri organizácií dodržať.

Outi v Indii v roku 2013

Údolie Pravati je v lete veľmi populárne, hlavne na turistiku. Takže nie je náročné nájsť ľudí, ktorí majú extenzívnu skúsenosť s touto oblasťou a môžu skvele poradiť. Avšak v zime a na jar, práve kvôli snehu, údolie nie je navštevované a to je to, čo ho robí pre nás také príťažlivé. Takže sa (okrem hôr) tešíme najviac na samotu a hory :).

CS: Akú má váš tím skúsenosť s takýmto typom expedícií? 

RP: Všetci sme skúsení skialpinisti a na rôzne výlety a expedície chodíme spolu už posledné 3 – 4 roky. Všetci máme základňu vo Švajčiarsku a väčšina našich aktivít sa teda odohráva tu. Naše doterajšie najväčšie dobrodružstvo sa odohralo minulý rok v Nórsku. Lyžovali sme spolu takmer dva týždne v Lyngen Alpách, ďaleko za polárnym kruhom. Lyngen je magické miesto. Napriek narastajúcej popularite, je to veľmi vzdialený a opustený fjord. Boli sme tam v máji, kedy slnko takmer nezachádza za horizont. Vzhľadom na výšku, stretnete sa tu s veľkými ľadovcami už od 500 m.n.m. a vo výške 1900 m.n.m. – najvyššia hora Jekkevharri má super hrubú vrstvu ľadu, čo pripomína vrchol Mont Blancu. Čaro Lyngenu je, že vždy máte krásny pohľad na Severné more z vrcholov hôr. Počas tohto výletu sme zlyžovali cez 15000 vertikálnych metrov za 10 dní a získali sme skvelé skúsenosti na technicky náročnom teréne.

Rozšírený tím na vrchole Jekkevharri v Lyngene, Nórsko

Doposiaľ však nemáme veľké skúsenosti s takou komplexnou expedíciou, ako táto nadchádzajúca. Snažíme sa urobiť všetko pre to, aby sme sa čo najlepšie pripravili pred tým ako odídeme. Avšak uvedomujeme si, že na mnoho vecí sa budeme musieť adaptovať až po príchode na miesto, keď uvidíme terén.

CS: Môžeš v skratke predstaviť členov expedície a akú úlohu jednotliví členovia v tíme zohrávajú (ak to máte nejako podelené)? 

RP: Takže – členovia tímu sú Outi, Juan, Fabriziu a ja. Všetci máme „základňu“ v Zurichu, okrem Outi, ktorá žije v Lausanne. Všetci sme tak nejak vedci a výskumníci. Fabrizio a ja sme Taliani, obaja z regiónu Piedmont (región, ktorý hraničí s Francúzskom na severo-západe). Ja pracujem ako výskumník v oblasti energetiky. Fabrizio práve dokončil PhD v oblasti biológie rastlín. Outi je Fínka a pracuje v inštitúte v Lausanne, kde skúma dynamiku tekutín. Juan je španiel a je CEO veľmi sľubnej softvérovej firmy.

Čo sa týka celého plánovania, Fabrizio bol najaktívnejší a je kostrou celej expedície. Zároveň je v kontakte s prieskumníkmi, ktorí v oblasti už boli a miestnymi spoločnosťami, ktoré nám pomôžu s logistikou. Juan má na starosti webstránku a stará sa o blog a sociálne médiá. Každý z nás „stráži“ niektorý z aspektov expedície – logistiku, záchranné možnosti, pravidlá a povolenia, ale miestami je celková organizácia viac spontanná ako koordinovaná 🙂 Systematicky sa snažíme oslovovať spoločnosti, ktoré by mohli mať záujem stať sa partnerom našej expedície. S niektorými veľkými značkami už máme celkom rozbehnutú komunikáciu. Veľmi sa tešíme zo spolupráce, ktorá nám bola potvrdená minulý týždeň. Podarilo sa nám nadviazať spoluprácu so spoločnosťou Optimus stoves www.optimusstoves.com, ktorá nám poskytne všetko, čo potrebujeme na varenie a za ich podporu sme veľmi vďační. Nám sa podarí znížiť trochu náklady na expedíciu a zároveň otestujeme ich produkty.

CS: Ako sa pripravujete na takú záťaž, ako vás čaká v Himalájach, fyzicky a vybavením? 

RP: Všetci máme celkom dobrú kondíciu, niektorí lepšiu ako ostatní. Napríklad Outi beháva maratón a často sa zúčastňuje a čo viac, aj sa umiestňuje na popredných miestach v behoch na dlhé vzdialenosti. Okrem klasickej kondičnej prípravy máme aj špecifický tréning na expedíciu. Pripravili sme detainý a ambiciózny tréningový plán, ktorý je dostupný na našej webstránke. Dodržanie tohto plánu je však pre nás nemožné 😀 Ja (Marcello) sa snažím aktívne športovať minimálne trikrát do týždňa. Keďže neznášam beh, snažil som sa bicyklovať v horách, kým to počasie umožňovalo. Keď už nám nasnežilo, snažíme sa každý víkend chodiť na lyže do hôr a počas týždňa chodím na bežky. Okrem kondície sa snažíme zapracovať aj na budovaní svalov a to aj prostredníctvom cvičenia TRX, ktoré máme v rámci univerzity. Keďže expedícia nám ukrojí mesiac z pracovného života, musíme čo najviac pracovných povinností splniť teraz a zároveň to skĺbiť s prípravami, fyzickými a aj cestovateľskými. Tak si vieš predstaviť, že je to celkom zaberák. Veríme však, že v apríli, keď sa to celé spustí, budeme v dobrej kondícií.

Juan a Fabrizio vo Švajčiarsku

Cestovateľské prípravy sú spontánne. Hlavná logistická výzva je zorganizovať dopravu a nosičov tak, aby sme vybudovali základný tábor. Za týmto účelom sme v kontakte s miestnymi spoločnosťami, ktoré v lete poskytujú služby na treking. Zvyšok, verím, zvládneme zorganizovať na mieste.

Z organizačného hľadiska je dôležitá samozrejme aj výbava. Síce vlastníme väčšinu výbavy (laná, cepíny, mačky, atď.) budeme však musieť byť dobre vybavení na spánok vonku na dva týždne. Spravili sme si zoznam všetkého, čo budeme potrebovať a všetko čo nezískame prostredníctvom partnerov, si budeme musieť dokúpiť. Momentálne hľadáme partnera, ktorý by nás vedel vybaviť expedičnými stanmi a spacákmi do takýchto podmienok. Sú to drahé veci, ktoré bežne nepoužívame, preto by nám spolupráca veľmi pomohla. Okrem iného budeme potrebovať solárne nabíjačky, solárnu sprchu a veľmi dobre vybavenú tašku prvej pomoci.

Naša výbava v Lyngene, Nórsko

CS: Na ktoré najvyššie miesto sa plánujete „vyštverať“?

RP: Dúfame, že sa nám podarí zlyžovať aspoň jeden vrch s výškou nad 6000 m.n.m., ale to závisí od podmienok. Samozrejme budeme extrémne opatrní, nakoľko sme si vedomí toho, že aj malá chyba v takej vzdialenej a opustenej oblasti môže mať fatálne následky. Preto si budeme vyberať ľahšie a technicky menej náročné kopce. Máme len veľmi málo informácií o vrcholoch v tejto oblasti. Údolie Parvati má stovky vrcholov, mnohé nad 5000 m.n.m. a mnohé nepokorené. Úspech bude, ak sa nám podarí zdolať ktorýkoľvek z nich.

Nakoľko kamaráti z Remote Powder sa celkom rozpísali, rozhodli sme sa rozhovor rozdeliť do dvoch častí. Veríme, že sme vás na túto krásnu expedíciu navnadili a druhú časť vám prinesieme už čoskoro.

The post Rozhovor: Skialp v Indii? Prečo nie! (I. časť) appeared first on Cestovateľský blog.

Toto je pokračovanie Romanovo predchádzajúceho článku o Indii a Varanasi, z ktorého sa potom presunul nočným vlakom do Agry. Ďalej už píše samotný Roman:

Po nástupe na vlak sa klasicky zakecám so zopár Indami, odfotím sa, chvíľu sa cítim ako Brad Pitt bez Angeliny. Takto to vyzeralo vo vlaku:

Tie tri ventilátory, zamrežované otvorené okná sú synonymum pre klimatizáciu. Vo vedľajšom kumbálku je jeden Francúz, tak pokecáme a dohodneme sa, že na seba a svoje veci dáme bacha. K našej forever alone partii sa pridávajú neskôr traja Aziati. Človek toho vo vlaku veľa nenaspí. Ja som bol úplne hore a sem tam nejaký Ind zapálil svetlo… posadil sa, popremýšľal, povydával zvuky, pošomral dačo na iného nespiaceho Inda a po piatich minútach zhasol a spal ďalej. Takto to prebiehalo celú noc. Už keď to vyzeralo, že to svetlo bude zapálené dlhšie, som vytiahol knihu, nech niečo prečítam. Ale ako na truc, keď som začal čítať, môj tmavý friend zhasol svetlo. Keď vlak zastavil na stanici, tak kopa ľudí vybehla do staničných obchodíkov, resp. pouličných stánkov, k[piť si malé občerstvenie a rýchlo naskákali nazad. Jeden z aziatov mi takto doniesol džús a ani som ho nepýtal. Na cestách si treba pomáhať!

Agra a Taj Mahal

Po 15/tich hodinách (namiesto plánovaných 11) sme konečne v Agre! Viete koľko má táto jazda stála? Ani nie 5 Eur. Dá sa cestovať aj pohodlnejšie, ale tento vlak bol proste zážitok. Na odporúčanie prichádzam na hostel Zostel, asi 1 km od Taj Mahalu. Na izbe som bol sám, neskôr došiel Talian Dom. Dom tiež veľmi rád fotil, hlavne ľudí. Poukazovali sme si fotky a dohodli sa, že v Jaipure ho naučím používať Adobe Lightroom, lebo mal v tých fotkách nehorázny bordel. V izbe sme mali patkaň, ale keď sme sa po celom horúcom dni vrátili na hostel, patkaň zmizol. Ešte v ten večer som teda šiel k legendárnemu Taj-u. Teraz ma možno niekto sprdne, Taj je síce krásny a určite stojí za návštevu, ale vôbec to nemá takú atmosféru. Milión turistov, ktorý sa fotia v rôznych naštýlovaných polohách. Je to také “see and go”. Vstup stal cca 10 Eur a ako mi potom povedal večer Dom, na druhý deň bol vstup zadarmo. Nevadí.

Čo ale stálo za privstanie, bol pohľad na Taj z Kachhpura gardens na druhej strane rieky pri východe slnka. Bez ľudí, len zopár Indov pobehovalo hore dole. Za návštevu stojí ešte Agra Fort, ináč v tej Agre zdochol pes.

Posledný deň som si našiel dobrovoľnícke centrum pre slony asi hodinu od Agry, vybavil taxík a šiel tam. Čo sa mi páči na Indoch je, že vám nikdy nepovedia “Neviem, kde to je”. Oni vždy vedia a to, že po ceste obvolajú aj sesternicu babky svojho deda a zastavia v každom druhom meste, aby sa opýtali na cestu, je “Just to be sure my frieeeend”.

Wildlife S.O.S. Elephant Conservation and Care Center je centrum pre slony, ktoré boli oslobodené z nehostinných podmienok. Tu si žijú pokojný život bez toho, aby boli týrané či podobne zneužívané. V centre som strávil asi 2 hodiny. Okrem mňa tam boli len dve Texasanky, ktoré prišli na dva týždne pomôcť a potom letia domov. Najprv som pomáhal krájať ovocie. Ja som krájal a indický kamoško rozhadzoval do vedier, aby v každom bolo približne 8 kg ovocia. Potom sme dostali kefy do ruky a drhli ležiaceho slona. No a nakoniec, kým oni umývali ďalšieho, som toho svojho nakŕmil ovocím. Najedený, čistý a spokojný potom na seba chobotom naniesol parádnu vrstvu zeme, takže bol zase špinavý ako na začiatku. Centrum bolo dosť od mesta a keďže som sa celý výlet ničím nenatieral, schytal som pár kvalitných štípancov od komárov. Sadám do taxíka a padáme nazad na hostel, nech stihnem vlak do Jaipuru.

Na hosteli zisťujeme s Domom, že ideme rovnakým vlakom, ale sedíme v iných vagónoch. Dal som mu môj odporúčaný hostel, že sa tam stretneme. 3-hodinovú cestu sme absolvovali v celkom pohodlných vlakoch, ktoré by sa dali prirovnať k naším rýchlikom. Otvorené vozne, klíma, elektrina a jedlo v cene. Premýšľam, či to jesť, či nie. Nakoniec som odmietol. Zase nejaké podávačky rúk a malý pokec s jedným pánom. Sedkám a driemkam.

Jaipur – ružové mesto

Prichádzam do Jaipuru neskoro večer. V tej mase ľudí nečakám na Doma a idem rovno splašiť rikšu na hostel. A tu sa to stalo! Bol som prvýkrát v živote vyhodený z rikše! Vodič ma silou mocou chcel na druhý deň povoziť po meste a tak ďalej, a ja dosť hladný, unavený a podráždený som to odmietal, až som mu povedal, nech tú rikšu naštartuje, lebo nezarobí ani za cestu na hostel. “Get out, you are not my friend, find another driver”. Oka oka.

Ďalší rikšák sa volal Ali Handsome a vytiahol knižku plnú skvelých referencií. Že po mňa príde na druhý deň a koľko mu dám, toľko mu dám. Peniaze vraj nie sú všetko. Už ma nebavilo sa naťahovať, tak sme sa dohodli a odviezol ma na hostel Moustache.

Na recepcii sa stretávame s Domom a ešte jedným britom, ktorého meno som zabudol. Majiteľ hostelu bol ten najspomalenejší a najvysmiatejší človek, akého som v živote videl a ktorý nám začal vysvetľovať ako sa púšťa teplá a zimná voda. Modrá = studená. Teplá = červená. Samozrejme hráme jeho hru a trikrát sa uisťujeme.
Pre Doma je tento hostel veľmi drahý a dosť fancy (cca 6 Eur na noc) a na druhý deň to balí. Cestuje dlhšie, tak musí šetriť každé euro.

Jaipur je ako hlavné mesto štátu Rajasthan celkom živé a hlučné. V roku 1883 bolo celé natreté na ružovo ako znak pohostinstva pre návštevu Alberta z Walesu. Mesto je obstavané veľkým múrom s niekoľkými vstupnými bránami. Nedá sa nevšimnúť, že je aj celkom usporiadané a ulice sa križujú v pravom uhle. Oproti Varanasi hotová doba moderná.

Čo som teda v tom Jaipure okrem potulovania sa videl?

• Amber, Jaighar a Nahargarh Fort – tri paláce 11 km za mestom, rovno vedľa seba. Treba sa prejsť na vrchol. Tie výhľady stoja za to.
• Hawa Mahal – palác, ktorý keď budete blúdiť mestom, určite nevynecháte.
• Jal Mahal – palác v strede jazera

Čo určite tiež nevynechajte je Monkey Temple. Pri prechádzke na vrchol uvidíte kopu opíc, na ktoré si treba dávať pozor. Ja som ho navštívil na západ slnka. Úžasný výhľad na hlučné mesto.

Agra aj Jaipur sú už také modernejšie mestá, ale aj v nich sa nájdu zákutia plné smradu, špiny, zvierat a chudoby v podobe ležiacich a žobrajúcih ľudí alebo aj celých rodín.

V Jaipure som prvýkrát vyskúšal Uber taxi. Asi 25 minútová cesta na letisko ma stála 150 rupií (cca 2 eurá). 25 minút v pohodlnom klimatizovanom aute. Neviem, či by vás nejaký šofér rikšy odviezol pod 300 ÷ 500 rupií. Takže priority odvozu v Indii: Uber > Pre-paid taxi > Vlastné nohy > Rikša.

Na letisku ma už pri vstupe pýtali pas a letenku. Moje meno zase vzbudzovalo pozornosť a neunikol som ani niekoľkým spovediam o tom, či som kresťan, moslim alebo Ind. Ale všetci boli veľmi milí… 🙂

Letenka stála približne 60 eur a mala mi ušetriť nekončené hodiny vo vlaku. Lietadlo meškalo 4 hodiny. Tu som prvýkrát videl ako sa dokážu aj Indovia nahnevať a dali pracovníčke aeroliniek za tie hodiny riadne zabrať. Na letisku sa nepripojíte na Wi-Fi bez lokálneho čísla kvôli potvrdzujúcej sms, ale hocktorí domáci vám určite s radosťou pomôže, ako mne. Po 4 hodinách konečne v lietadle. Smer Dehra Dun – letisko najbližšie k Rishikeshu, asi hodinu jazdy autom.

The post Roman Málik: Incredible India II.: Legendárny Taj a ružové mesto appeared first on Cestovateľský blog.

Moji spolucestovatelia z iných tripov v apríli veľmi nemohli, tak som po nociach počul temný hlas, ako hovorí: “choď sám, choď sám” …dobre, však nehuč už! Idem sám. Na rozdiel od mojej mami som sa tomu aj celkom tešil. India sa stala víťazom pre svoje ceny, tamojší spôsob života, ľudí a po jednej prednáške a videu o Indii od Paťa Paulínyiho na festivale Cestou Necestou som vedel, že tam určite musím ísť. India vo mne zanechala veľa zážitkov a pocitov, preto som sa rozhodol to rozdeliť do viacerých článkov, lebo koho by bavilo čítať jeden mega dlhý článok. Mňa teda nie 🙂

Letenka, balenie, očkovanie, príprava…

Na zľavnenú letenku som nečakal. Potreboval som ju na apríl… cca 2 týždne. Stála ma 460 Eur cez Emirates s 30 kg batožinou do podpalubia. K tým 30-tim kilogramom som sa nechystal priblížiť ani z polovice. Jasná predstava o tom, ako sa tam budem prepravovať a ako dlho budem musieť svoj ruksak kade tade vláčiť nie je, tak som sa chcel zbaliť pod 10 kg. Minimum oblečenia, ktoré som si prepral na hosteloch za evropedesiat. Takže dva týždne v jedných kraťasoch. Najväčšou chybou môjho balenia bol 1,5 kg vážiaci spacák a statív. Ani jednu z tých vecí som poriadne nevyužil, takže som to tam vláčil zbytočne.

Ináč klasika: tričká, ponožky, tenisky, kozmetická taška s all-In-One sprcháčom, sprej, jedna malá žiletka, tabletky a krém. Čo sa týka očkovania, tak som sa spoliehal len na to, čo už som mal zaočkované pred cestou na Srí Lanku, teda kombinovaná žltačka A+B a brušný týfus.

Môj plán bol navštíviť Varanasi, Agru, Jaipur, Rishikesh, Delhi, nezgrcať sa, nezo.rať sa, nechytiť žiadnu chorobu, nenechať sa okradnúť, zbiť, znásilniť, nič nestratiť a vrátiť sa živý zdravý s paklom magnetiek a suvenírov domov. A či sa mi to podarilo? Čítaj ďalej… 🙂

Prvý kontakt s Indiou

36 hodín. Toľko trvala moja cesta z Košickej pohodlnej postele na vrchnú posteľ poschodovej postele v izbe s ďalšími piatimi posteľami v Stops Hostel hosteli v najstaršom meste Indie, a jednom z najstarších miest sveta – Varanasi. Vôbec som v predchádzajúcej nechutne dlhej vete nepoužil slovo posteľ 4-krát. Pre mňa ako človeka, ktorý veľmi nedokáže spať vo vlakoch, lietadlách a kade tade bola cesta a prečkávanie na ďalšie lety utrpením.

Letel som z Budapešti do Dubaja, z Dubaja do New Delhi, a tu som si bookol ešte let do Varanasi kvôli ušetreniu času. Pri poslednom lete ma už kvalitne pichalo v ušiach, ale neplakal som. Som už predsa veľký chlapec. Tú cestu som musel absolvovať aj nazad, tak reku ušetrím pol dňa za 60 eur. Neušetril som, ale o tom neskôr…

Po príchode na letisko do Varanasi som si šiel zobrať pre-paid taxi. Prídete k búdke, poviete kam chcete ísť a podľa tabuľky zaplatíte. Potom si vás vezme šofér a odvezie, kam treba. Po nadiktovaní svojho mena (Roman Malik) na mňa zostal Ind čumieť s otázkou: “Si z Indie?”…trošku opálený zo španielska na neho pozerám: “Vyzerám tak?“

Ako som sa neskôr dozvedel. Roman Malik je celkom indské meno a viezlo sa to so mnou po celý výlet. Malik znamená v ich jazyku owner, a väčšinou sa tak volajú tí bohatší Indovia. Tak mi to aspoň bolo vysvetlené. Ego sa mi dvihlo. Začínam chodiť na široko ako minister.

Sadám do taxíka a môj tmavší brat sa ma pýta, či nebude vadiť ak vezmeme ešte jednu ženu s dieťaťom a vyložíme ich po ceste. V pohode pohodičke, veď čím viac kultúry tým lepšie. Po chvíli trápneho ticha sme sa dali do reči a začali klišé konverzáciu otázkami odkiaľ som, čo robím a prečo som tu sám. Dozvedel som sa, že Varanasi nie je “good starting point”, ak ide človek prvýkrát do Indie. Z toho čo som čítal na nete, som si približne vedel predstaviť o čom hovorí, ale pochopil som to až vo Varanasi.

Ja ako extrovert, ktorý sa niekedy rozpráva aj sám so sebou, som si proste nemohol bookovať hotel, lebo by na mňa došla úzkosť a depresia z nedostatku socializácie. A keď už prvýkrát sám a do Indie, tak rovno prvý krát aj šup na hostel, prespávať v izbe s ďalšími 4-8 človekami. Musím povedať, že tento štýl cestovania je super. Chcete byť sám, tak ste sám. Nechcete byť sám, tak si proste sadnete niekde do zdieľanej miestnosti a ani neviete ako, už sa zakecáte, poradíte, podelíte o skúsenosti. Sem tam sa cítite ako hviezda, lebo sa mi stalo, že kopa ľudí stretla Slováka prvýkrát v živote. A hlavne sa zlepšíte v angličtine. Zopár ľudí počulo o tom, že na Slovensku sú najkrajšie ženy na svete. Poriadne som sa nadýchol a s hrdou hruďou im to potvrdil! Típek Sidd, ktorý mi dal kopu rád čo sa týka jedla, ubytovania a spolu s ďalšími dvoma sme nahrali bongo verziu slovenskej hymny, tam otvára hostel – Bunkedup Hostel Varanasi. Vyskúšam pri ďalšej návšteve.

Postretával som ľudí, ktorí cestovali týždne, mesiace, roky a pri ktorých som sa cítili ako amatér, že len na 2 týždne. Niektorí hľadali duchovné osvietenie, niektorých prestala baviť práca, niektorí zdedili peniaze, tak sa rozhodli to vraziť do skúsenosti a cestovania. Ďalší šli za duchovnom. Kamaráti, ženy osamote, chlapi osamote, páry, od 20 do neviem koľko rokov. Proste postretávate kadekoho s vlastným príbehom a dôvodom, prečo cestuje.

Varanasi a Antyeshi Sanskara

Ak sa ma niekto opýtal, čo bolo v Indii top, som nikdy nemusel dlho premýšľať. Bolo to Varanasi, čo mi ešte mesiac po tripe robilo husiu kožu. Najstaršie mesto Indie, ktorým preteká posvätná rieka Ganga. Ľudia tu chodia umierať, lebo veria, že kto umrie vo Varanasi, dosiahne spásu.

“Varanasi is about conversations…”

Každý večer sa v miestnych Ghatoch na brehu rieky Gangy uskutočňuje Aarti ceremoniál. Určite si o tom prečítajte na nete, a ak budete vo Varanasi – nevynechať! Tá atmosféra je niečo neskutočné. Prvý top zážitok. 5 minút som sedel na schodoch a už sa ku mne zbierali Indovia, a začali sa so mnou rozprávať, spovedať ma. Pýtali sa na prácu, vierovyznanie, ženu, deti… jeden aj na auto. Potom som sa posunul o pár stoviek metrov ďalej, že si užijem trošku samoty, ale vydrží to tiež pár minút, kým prídu ďalší Indovia, a rozprávame sa zas o tom istom. Ako povedal jeden kamoško z hostela: “Varanasi is about conversations…”. Niečo na tom bude. Jedno ráno sme sa vybrali počlnkovať po rieke na východ slnka. Druhý top zážitok. Tie oparové východy a západy slnka sú krásne. Z rieky sledujete ako sa Indovia modlia a umývajú v rieke.

Posledným top zážitkom bol Manikarnika ghat. Ghat v ktorom sa mŕtve telá spaľujú na brehu rieky Gangy 24/7. Tento primárny Ghat spaľuje väčšinou mŕtvych. Ako som tak blúdil uličkami ku Ghatu. Prihovoril sa mi jeden Ind, a začal mi vysvetľovať celú tú procedúru, ako to prebieha, čo sa používa atď. Prešli sme sa okolo hromady dreva, ktorá sa využíva na samotné spaľovanie. Vzal ma aj k samotnému Ghatu, kde telo horelo niekoľko metrov odo mňa, a vedľa sedeli smútiaci pozostalí. Fotiť si samotný rituál nie je dovolené. Teda nikto vás za to nesprdne, ale trochu úcty prejaviť treba. Je to akoby na Slovensku prišiel turista na pohreb a začal si vás fotiť. Tiež by vám to vadilo. Tak pridávam aspoň fotku Ghatu z internetu :

Antyeshi Sanskara je názov tejto procedúry. Celý tento rituál je pre nich veľmi dôležitý a musí byť vykonaný správne, aby duša mŕtveho našla cestu k posmrtnému životu, a netrápila svojich žijúcich príbuzných. Nie každý je spálený. Nespaľujú sa napríklad deti pod určitý vek, pretože ich duše sú čisté a nepotrebujú očistu. Takisto tehotné ženy a kňazi sa nespaľujú.

Čo vám poviem. Hovorí sa, že bez Varanasi nespoznáte Indiu. Mesto plné úzkych uličiek, špiny, smradu, prachu, bezvládnych tiel, kráv, psov. Mesto zrodu hinduizmu a budhizmu. Mýtické mesto na brehoch rieky Gangy…

Pomaly sa lúčim s atmosférou Varanasi. Mám lístok na nočný vlak do Agry. 11-hodinová cesta predo mnou. Btw lístky na vlak je vždy dobré kúpiť si deň dva vopred. Ak prídete na stanicu, obzerajte sa po nejakom tourist centre, a ak je, kupujte lístok tam. Vo Varanasi je. A tiež je nutné si otvoriť dobre ponatriasanú Coca Colu uprostred stanice a ostriekať seba a zopár Indov. Najmä deti z toho mali veľkú zábavu. Koniec prvej časti, onedlho druhá.

The post Roman Málik: Incredible India I.: Prvý kontakt… appeared first on Cestovateľský blog.

The post Incredible India – tak, ako ju natočil šikovný Slovák appeared first on Cestovateľský blog.

1. Chichen Itzá

Nachádza sa v Mexiku a ide o zrúcaninu starobylého mayského miesta, podobá sa z časti na pyramídu a v preklade znamená „V ústi studne Itzá“.

Zdroj: Wikipedia

2. Kristus Spasiteľ

Socha Kristusa Spasiteľa (Cristo Redentor) rozpína svoje ruky na vŕšku nad Rio de Janeirom v Brazílii. V podstavci sochy sa nachádza menšia kaplnka (približne pre 30 ľudí) a k soche vedie priamo asfaltová cesta. Samotná socha meria 30 metrov, no keď sa pozeráte na ňu zdola, pôsobí majestátne.

Zdroj: #cestujemespolu

3. Veľký čínsky múr

Domáci ho volajú aj „nekonečne dlhý múr“. Obrovská stavba, ktorú v skutočnosti nie je vidno z vesmíru ako mnohé mýty tvrdia, kopíruje pahorky v Číne a viete sa k tomuto divu sveta dostať pohodlne lokálnym autobusom priamo z Pekingu. Takto si môžete cestu k Veľkému čínskemu múru naplánovať spolu s návštevou Pekingu a Šanghaja.

Zdroj: #cestujemespolu

4. Machu Picchu

Mesto v horách, o ktorom dlhé roky nikto nevedel, že vôbec existuje. Sme pravdepodobne poslednou generáciou, ktorá sa dnes po Machu Picchu v Peru neďaleko Cusca môže prejsť po vlastných nohách – za pár rokov bude vytvorená výhliadka a Machu Picchu bude zakonzervované. Ponúkame exkluzívne 360-stupňové video priamo z Machu Picchu a rovnako fotoreportáž z výstupu k tomuto veľkolepému miestu.

Zdroj: #cestujemespolu

5. Petra

Archeologický skvost v južnom Jordáne je tamojšou najnavštevovanejšou pamiatkou a západnému svetu bolo toto miesto neznáme až do roku 1812. Ide o celé mestečko vytesané v červenej skale.

Zdroj: Wikipedia

6. Koloseum

Ruiny snáď najznámejšieho amfiteátra, miesta stretu gladiátorov, tvoria turistické centrum Ríma. Stavbu začali stavať 70 rokov po Kr.. Z ikony starovekého Ríma sa dnes zachovali 2/3 kvôli rozkrádaniu materiálu a zemetraseniam. Dnes sa viete do Ríma dostať priamo z Bratislavy letecky za pár desiato eur a užiť si tento div sveta osobne.

Zdroj: Wikipedia

7. Taj Mahal

Agra, India. Nič sme si v Indii nepriali vidieť viac, ako Taj Mahal a musíme povedať, že staviteľ tejto v skutočnosti hrobky si dal záležať. 20 000 remeselníkov stavalo hrobku ženy Šádžahána. Škoda len, že nevznikol aj čierny Taj Mahal na opačnej strane rieky, ktorý bol v pláne ako hrobka samotného staviteľa Taj Mahalu – bol by to nádherný kontrast. Pozrite si aj unikátne 360-stupňové video alebo kompletnú fotoreportáž z mestečka Agra.

Zdroj: #cestujemespolu

The post Viete, ktorých je 7 nových divov sveta? appeared first on Cestovateľský blog.

• Oholiť sa môžete nechať kdekoľvek na prechádzke mestom či dedinkou, za menej ako 50 centov – takú „detskú prdelku“ ste už dávno nemali 🙂
• V Rishikeshi tak trocha zastal čas – stále tú cítiť a vidieť dobu hippies či The Beatles, ktorí sú tu mimochodom až dodnes v podobe Beatles Ashramu, kde zložili album White – len za to pýtajú 600 rs pre turistov a spojili to s tigriou zoo…
• Zjednávanie cien začína byť čoraz väčšia zábava – cesta v Rishikeshi z jednej časti mesta na druhú nás vyšla na 30 rs, na úvod pýtali 200 rs. Zjednávanie trvalo približne 5 minút 🙂
• Vo svetovom meste jógy si dáte indické Thali za 40 rs (približne 60 eurocentov) a je naozaj vynikajúce. Len si musíte odmyslieť vedľa sediacu kravičku. Slovenský street food je v porovnaní s týmto miestom luxusná reštaurácia.
• Hanka sa ma každý deň pýta, aký je deň a vždy to zabudne 🙂
• Cafe de Goa v Rishikeshi – majú tu vynikajúcu cesnakovú polievku. Resp. takú cesnakovú polievku, akú som ešte v živote nejdel – máte pocit, že je hustejšia ako samotný cesnak. Až sa vám sople pustia 🙂
• Za všetkými cenami hovoria a píšu Indi „only“… takže aj na oficiálnych dokladoch ako potvrdenkách z hotela máte napísané Price: 300 rs Only
• Lyžičky, ktoré dostanete k omáčkam sa nepoužívajú na jedenie, ale na naberanie omáčky na placku, ktorú si rukou dávate do úst.
• Z pokojného Rishikeshu sa terigáme horskou dráhou (lokálnym autobusom) do Haridwaru a odtiaľ nočným autobusom do Agry – bude to pre nás prvýkrát nočný autobus a naozaj sme zvedaví, v čom sa budeme viezť.
• Prekvapivo je v tomto autobuse minimum ľudí a aplikácia PressPlay, vďaka ktorej môžete cez Wi-Fi v autobuse pozerať filmy, nanešťastie iba bolywoodske a v hindčtine 🙂 V autobuse sme stretli Kanaďanku, ktorá cestuje úplne sama. Nakoniec sme s ňou na cestách strávili niekoľko dní.
• Predavač lístkov na vlak vedel, kde je Československo – vysvetliť, že sme sa rozdelili, nemá veľmi zmysel 🙂
• Autobusy medzi mestečkami v Indii si môžete booknuť cez www.redbus.in, prípadne za nejaký poplatok aj v lokálnych obchodíkoch, ktoré ponúkajú túto službu. Poplatok je opäť otázkou zjednávania, ale nič vám iné neostane, pretože redbus.in nepodporuje zahraničné platobné karty 🙂
• Pôvodná depka z preplnených vlakov (nedostali sme lístok z Agry do Varanasi, pretože vlaky sú plné už mesiac vopred – čo teraz?) sa zmenila na radosť keď sme zistili, že vlaky majú aj voľnú turist kvótu. Len nie všetci predajcovia lístkov o tom vedia, resp. ako nám domáci povedali, veľmi ju nechcú predávať – pretože od vás za to nedostanú nijakú províziu v porovnaní s lokálnymi „cestovkami“.
• Diners, Visa ani MasterCard nefungujú na väčšine známych platobných portálov v Indii – napr. kúpiť lístok na Taj Mahal sa dá online, ale iba s indickou kartou.
• Ak chcete zapadnúť, zoberte si do Indie najstaršie džínsy a najstaršie tričko, len ich ešte predtým poriadne vyváľajte v prachu.
• Red alert zone – miesto za Taj Mahalom, kde sa natáčať Slum Dog Millionare je zakázanou zónou. Ak sa tam prepravíte loďkou cez neveľkú rieku, začnú po vás strielať.
• Oproti krásne bielemu Taj Mahalu mal byť čierny Taj Mahal, ale ževraj je to mýtus. Ale lokálni tomu veria.
• Big Brother Hostel v Agre – ak nemáte vysoké očakávania, za pár eur tu nájdete ideálne ubytovanie kúsok od východnej brány do Taj Mahalu. A domáci vám vybavia takmer všetko a to 24 hodín denne – možno si sem-tam „fičia“ na niečom, ale sú veľmi ochotní.
• Ževraj najlepší lokálny Old Munk Rum, ktorí nám odporúčali, chutí približne ako náš tuzemák – takže nám chutil 🙂
• Vstávame 5:45, aby sme mohli vidieť Taj Mahal pri východe slnka. Wow, stálo to za to.
• Ak pôjdete do Agra Fortu, vezmite si jeden keksík (čím starší, tým lepší) – omrvinky z neho si dajte na ruku a ponúknite lokálnym veveričkám. Nebojte sa, keď vám vylezú na ruku, spokojne si tam budú pochutnávať, kým nezbaštia celý keksík.
• Na vlakovej stanici sa mladí chalani od vás postavia tak na vzdialenosť 50-80 cm a zízajú a začnú si vás fotiť. Ak vyberiete fotoaparát a začnete si ich fotiť tiež, máte o zábavu postarané.
• Na cestách stretnete množstvo úžasných ľudí, ktorí vás naučia vnímať veci pozitívne a mať otvorenú myseľ.
• Vráťme sa k tomu rumu – 2 dcl fľašku nám predali včera za 350 rs (cca 5 eur). Zistili sme však, že cena na fľaške je 150 rs (na väčšine vecí, ktoré kupujete v obchodoch, majú Indi vytlačené ceny). Vybrali sme sa teda do Wine Shopu túto drobnosť reklamovať – najskôr sa vyhovárali na vysoké dane, potom, že predavač je v robote iba chvíľu. Najskôr nám peniaze vrátiť nechceli, tak sme povedali, že sa vrátime späť s políciou… a hneď sme mali v rukách novú fľašku rumu zdarma 🙂
• Pri spaľovacích ghatoch vo Varanasi od vás možno budú pýtať peniaze na drevo – ževraj sú to domáci „feťáci“, ktorí si za to kupujú heroín. Mimochodom, toľko ponúk na hašiš ako vo Varanasi sme nikde na svete nedostali.
• Blue Lassi vo Varanasi – ak prídete na chuť Lassi (niečo ako náš jogurt, v najrôznejších príchutiach a predávajú ho vo Varanasi všade), nezabudnite zablúdiť do tohto obchodíku. Obrovský výber, výborná chuť.
• Keď si objednáte jedlo v menších kaviarničkách či pohostinstvách, často si naň počkáte aj 20 ÷ 30 minút – nie z lenivosti, ale kvôli tomu, že ho čerstvo pre vás pripravujú.
• Vo Varanasi stretnete na ulici množstvo žien s malými bábätkami na rukách, ktoré nepýtajú peniaze, ale mlieko pre malé dieťa. Ide vám srdce roztrhnúť, ale potom si uvedomíte, že ide o menší podvod – tieto panie sú dohodnuté s obchodíkmi, kde im kúpite mlieko, oni ho vrátia a dostanú za to dohodnutú províziu. Win-win pre obe strany (ženu aj obchodníka), loose-loose pre vás aj dieťa. Smutné.
• Sme v roku opice 2143, v roku Buddhu 2559 a inak v našom letopočte A.D. v roku 2016

The post „Len tak o Indii“ – náhodné poznámky, časť II. appeared first on Cestovateľský blog.

Je zrejmé, že väčšiu časť cestovných nákladov tvorí letenka tam a spať či víza, no my sme chceli vedieť aj to, koľko nás stála vo výsledku lokálna preprava, ubytovanie, jedlo, pár darčekov a zážitky. Do našich výdavkov sme počítali skutočne všetko – dokupovanie potrebnej hygieny, lokálnu SIM kartu s dostatočným množstvom dát, drobné darčeky (knižky, magnetky). Nezabudli sme započítať aj všetky vstupné poplatky (Taj Mahal, Qutub Minar a pod), výlet loďkou na Gange, jazdu cyklorikšou, kúpanie so sloníkmi, večerné posedenie pri pive, každý obed či nákup… Jednoducho všetko. Celý náš štvormesačný trip sme poňali low-budgetovo, našil cieľom bolo dostať sa pod nákladovú hranicu 20 eur/os/deň (mimo letenky). Takže, poďme to celé spočítať, takto nás vyšiel mesiac v Indii a Nepále na dve osoby celkovo:

• Letenky z Viedne cez Londýn do Delhi a späť s British Airways = 931 Eur
• Víza do Indie aj Nepálu = 156 Eur
• Lokálna doprava (vlaky, autobusy, rikše, loďky) = 203 Eur
• Ubytovanie (väčšinou lacné hostely) = 182 Eur
• Jedlo (kombinácia street foodu, supermarketov a lacných reštaurácií) = 262 Eur
• Zážitky (vstupné k pamiatkam, lokálny holič, kvety na procesiu na Gange, atď) = 142 Eur
• Ostatné náklady (hygiena, SIM karta, suveníry, dokúpenie nutných vecí) = 80 Eur
• Spolu: 1956 Eur na dve osoby na mesiac „all inclusive“ 🙂

Keď by sme to rozpočítali, tak nám to vyjde 978 Eur na osobu na celý mesiac cestovania vrátane leteniek, dopravy, jedla, ubytovania, suvenírov.

Celkové náklady za mesiac cestovania po Indii a Nepále, vrátane leteniek, dopravy, jedla, ubytovania, suvenírov, zážitkov, jednoducho komplet: 978 Eur na osobu

Ak by sme počítali ďalej, naše náklady boli:

• 17,60 Eur na osobu a deň (ubytovanie, lokálna doprava, strava, vstupné, všetky zvyšné náklady; bez letenky)
• 34 Eur na osobu a deň za to isté čo vyššie, tentokrát aj vrátane leteniek
• 3,15 Eur na osobu a deň za ubytovanie
• 3,50 Eur na osobu a deň za lokálnu dopravu
• 4,50 Eur na osobu a deň za stravu
• 2,50 Eur za osobu a deň za zážitky
• 1,40 Eur za osobu a deň za ostatné náklady

A čo všetko sme v tejto cene navštívili? Dílí, Amritsar, Rišikéš, Agru, Varanasi, Kathmandú, Chitwan, Patnu a Kalkatu.

A čo všetko sme zažili? Povozili sme sa na rikši v Díli, oddýchli si v tamojšom parku, vychutnali si pohľad na Gangu v mieste, kde je ešte menšou riekou, navštívili sme nádherný Zlatý chrám v Amritsare, prešli sa pri India Gate, ochutnali množstvo vynikajúceho indického jedla, pozreli si Taj Mahal pri východe slnka, najedli sa zadarmo s ďalšímí 80-tisíc pútnikmi v Amritsare, pozreli si procesiu Ganga Aarti z prvého radu, upútala nás pamiatka, ktorú si Indovia najviac vážia, našli oázu pokoja v Pokhare, preskúmali hippie mesto Rišikéš do detailu, vyšantili sme sa s fotoaparátom v Agre a množstvo množstvo ďalšieho.

Stálo to celé za to? Bez váhania 🙂

The post Koľko stojí mesiac cestovania po Indii a Nepále? appeared first on Cestovateľský blog.

Big Brother Hostel – určite odporúčame! Dostali sme sa tam úplnou náhodou, keďže sme ešte počas cesty do Agry (z Rišikešu) nemali „zabeštelované“ žiadne ubytovanie, nechávali sme to na osud. Osud nám do cesty privial útlu, milú holanďanku – už takmer Kanaďanku – Emily, ktorá bola okrem nás jediná biela tvár v autobuse do Agry. Počas cca 8 hodinovej nočnej jazdy sme mali dosť času sa zoznámiť a poradiť sa, čo ďalej. Keďže my sme nemali nič lepšie povedali sme, že ju odprevadíme na hostel v Agre a popýtame sa, či nemajú postele aj pre nás. A mali! Tak sme ostali aj s Emily ubytovaní na izbe v hosteli Big Brother, ktorý je naozaj kúsok (cca 5 minút pešo) od východnej brány do Taj Mahalu! Ubytovanie čisté, poschodové postele boli OK, zaplatili sme asi 300 Rs na osobu (izba pre 4 osoby). Posteľ v izbe pre 6 ľudí bola za 200 Rs na osobu.

Výhodou niektorých hostelov je, že sa postarajú aj o váš program, ukážu vám zákutia mesta, kam by ste sa možno sami len tak nevybrali a v mnohých situáciach môžu domáci pomôcť a poradiť. Chalani z nášho hostela ponúkali možnosť, že sa s nami pôjdu podvečer pozrieť k Taj Mahalu, tak aby sme ho videli z rieky. Tak sa nám naskytli aj takéto pohľady zo zákulisia. Zákulisie veru nebolo úž až tak vábne ako to, čo vidíte na „javisku“. Rieka Yamuna, ktorá tečie za Taj Mahalom je neskutočne špinavá a smradľavá! Toto je rieka, ktorá preteká aj Dilí, kde sme si ju takmer ani nevšimli, ale tiež je tam strašne znečistená. Do rieky by ste ani prst nestrčili. Na obrázku to vyzerá idilicky 🙂 Výhodou bolo, že keď sme sem prišli my, bolo tu len zopár domácich a detí, a tak sme si prvý pohľad na Taj Mahal mohli užiť!

Za poplatok 100 Rs (cca 1,30 EUR) ste sa mohli povoziť na lodičke miestneho nelegálneho člnkára, ktorého nám dohodili chalani z hostelu. Je nám jasné, že chalani sa s člnkárom o výnosy podelili, ale tak čo človek nespraví pre pekné fotky. Z Lonely Planetu som mala informáciu, že za takúto cca 10 minútovú „plavbu“ poza Taj Mahal sa platí cca 100 Rs na celú loďku – teda pre všetkých pasažierov. Tento náš člnkár bol teda dosť predražený, a tak som na člnok išla iba ja. Pohľad je to pekný, ale zas nie je to nič také, čo si neviete užiť aj z brehu.

Odvrátená strana Taj Mahalu…ale v Indii klasika…smetisko

Big Brother mal zmysel pre humor, vtipné nápisy a steny pomaľované hosťami boli zaujímavou dekoráciou.

Hosť takto ozdobil recepciu hostela Big Brother. Tematická maľba zobrazujúca kráľa Shaha Jahana a jeho manželku Mumtaz Mahal, pre ktorú Shah Jahan postavil Taj Mahal ako hrobku po jej smrti.

Do Taj Mahalu sme vstupovali s prvou skupinkou ráno o cca 6:45. Lístky nám zohnali chalani z hostela za regulérnu cenu 750 Rs. My sme sa najskôr snažili zohnať lístky po vlastnej osi aj na východnej aj južnej bráne (East a South Gate) deň vopred ale neúspešne – vraj nie je možné kúpiť si lístok na ďalší deň! Vedeli sme od domácich, že sa to dá, ale nám ich jednoducho predať nechceli. Tak to za nás vybavil Big Brother Hostel. Ráno sme už nemuseli čakať na lístky a o 6:00 ráno sme stáli v rade na vstup do Taj Mahalu, aby sme si ho užili za ranného svetla a s menším davom.

Aj keď sme boli medzi prvými masám na jednotlivých notoricky fotogenických miestach sme sa nevyhli, ale stále to bol dychberúci pohľad.

Keď sme sa poponáhľali, niektoré zákutia sme mali sami pre seba. V pozadí rieka Yamuna. Biely mramor, z ktorého je Taj Mahal si veľmi chránia, preto je potrebné si na topánky nasadiť návleky, ktoré dostanete spolu s lístkom.

Nie až tak notoricky známy pohľad z Taj Mahalu na vstupnú bránu – kombinácia červeného pieskovca a mramoru je tiež krásna.

Okrem Taj Mahalu sa v Agre nachádza aj krásna červená Agra fort – pevnosť Agra z červeného pieskovca. Ak máte na Agru aspoň jeden deň a neplánujete ho celý stráviť v Taj Mahale, zbehnite sa pozrieť aj do pevnosti Agra. Vstupné je 300 Rs (250 Rs pokiaľ pri kúpe lístka ukážete lístok z Taj Mahalu z toho istého dňa). Slúžila ako pevnosť aj kráľovi Shah Jahanovi (tomu, čo dal postaviť Taj Mahal) avšak neskôr za vlády jeho syna v nej bol údajne Shah Jahan uväznený a na milovaný Taj Mahal sa mohol pozerať len z diaľky.

Turistickej atrakcií v podobe skrotenej veveričky Jožko nevedel odolať.

Krásna kombinácia červeného pieskovca a mramoru! Podobná, z červeného pieskovca, je aj „Red Fort“ = červená pevnosť v Dillí, keď nemáte dostatok času na obe alebo si chcete vybrať len jednu, odporúčaná je práve pevnosť Agra, ktorá je viac udržiavaná a krajšia.

Trošku som porobila poriadky…

Na Indiu unikátne krásna zeleň – záhrady v pevnosti Agra. Na celý areál by človek potreboval aj celý deň – my sme si pevnosť prešli za pár hodín.

Uväznený Shah Jahan mohol Taj Mahal pozorovať len z diaľky. Po jeho smrti ho však presunuli do hrobky k milovanej manželke.

Agra ponúka mnoho „roof top“ reštaurácií s „Taj View“ 🙂 stačí si len vybrať a Taj Mahal môžete obdivovať aj pri obede.

Naša skupinka z hostela Big Brother.

Taj Mahal je miesto priťahujúce masy turistov, mnohí cestujú do Indie len kvôli tejto stavbe…naše očakávania toto miesto absolútne naplnilo a keď si privstanete, užijete si Taj Mahal ešte o kus viac!

The post Fotoreportáž: Čo ponúka Agra? appeared first on Cestovateľský blog.