S pomocou domácich som navštívil aj miesta, ktoré som im dávnejšie spomenul, že chcem vidieť a medzičasom som na ne aj zabudol. Kde inde začať ako pri centre a Millenium parku, ktorý sa preslávil svojom Cloud Gate – striebornou 110-tonovou skulptúrou, ktorá naozaj stojí za návštevu. Priestor plný zelene, ľudí a častokrát rôznych akcií a stánkov s rôznymi jedlami. V blízkosti sa môžete poprechádzať a navštíviť Shedd Aquarium, The Field Musem či Adler Planetarium (k tomuto priestoru sa ešte vrátim na konci článku s tipmi, kedy sem prísť). Určite je to priestor, kde sa dá kľudne stráviť celý deň s deťmi a nebudete to ľutovať.

Ďalšou klasikou v meste a „must see“ je určite NAVY Pier. Tento rok tam pribudlo aj ruské koleso s vyhliadkou. Okrem zábavy pre deti tu nájdete aj množstvo reštaurácií. Jednou z klasík, ktoré ja osobne mám rád, je Bubba Gump Shrimp Co. – kto by to nepoznal z filmu Forrest Gump 🙂

Veľmi zaujímavým priestorom je Chicago River Walk. Kopec reštaurácií a kaviarničiek. Dá sa zobrať okružná plavba s výkladom o meste. Môj prvý tip je podnik Dick’s Last Resort Chicago. Reštaurácia s neštandardnou obsluhou plnou sarkastických hlášok a narážok. Ak ste neni citlivka a dokážete sa zabaviť aj na vlastný účet, odporúčam. Ja som sa na ich vtipoch veľmi zabavil.

Keď ste pri Chicago River, ste vlastne v oblasti rôznych ďalších reštaurácií a hotelov. Ďalšou známosťou chicaga je Giordanos a ich The Best Stuffed Pizza. Je to v podstate taký pizza double decker. Dve poschodia cesta, prekladané ich vlastnými ingredienciami. Majú asi 3 veľkosti a preto vám radím, ak ste 4 osoby, určite vám stačí small size. Viac ako dva kúsky sme nedali ani jeden z nás a zo small ich máte na pekáči 8 ks!

Ďalším famózym priestorom je Lake Shore Drive a Fosters Avenue Beach – parky pozdĺž celého pobrežia Michiganského jazera. Miesto kde sa dá zašportovať zbehnúť do Lincoln Park ZOO a to úplne zdarma. Naozaj, neplatí sa tu žiadne vstupné.

Ak ste športový fanúšik, možno sa budete mať chuť pozrieť na Wrigley Field štadión a zhliadnuť baseball, domáce miesto pre Chicago Cubs. Ja som si ho obľúbil vďaka domácim. Majú veľmi silnú a vernú bázu fanúšikov, ktorí ich neopustili, ani ked sa im naozaj dlhú dobu nedarilo. A dlhá doba neznamená par zápasov, ale pár sezón. Štadión pochádza z roku 1914 a je známy brečtanom, ktorý obrástol klasické červené tehly. Je to miesto, kde je naozaj príjemné zažiť pravý americký baseballový zápas. Samozrejmosťou je aj NBA a ich Chicago Bulls či NHL a Chicago Blackhawks v United Center aréne. Zápasy tu nie sú len o športe, je to celá show, ktorá vás ma zabaviť, vtiahnuť do deja, aby ste sa ani chvíľku nenudili. Ja som jednoducho fanúšikom toho, ako to tam chlapci robia.

Späť však k jedlu – nikdy som nebol fanúšikom grilovaných rebierok, je to však vec, ktorá sa vo mne v Chicagu radikálne zmenila. Vďaka relácii na foodnetwork s Guy Fieri, ktorý navštevuje rôzne malé klasické americké reštaurácie, som objavil aj Smoque BBQ. Reštaurácia je menšia a veľmi pekne, jednoducho zariadená. Základom je, že dajú možnosť, aby si zákazník vybral či preferuje poctivo prerastené rebierka alebo čisto mäsové. Ja zrovna tie prerastené nemusím 🙂 Sám som neveril, ako som tieto rebierka zhltol… proste to musíte zažiť na vlastnej koži. Avšak pozor, v lete sa vám môže stať, že tu bude rad aj na dve hodiny a po tomto čakaní vám zahlásia, že rebierka na dnes sú už vypredané (toto sa dá obísť telefonickou objednávkou a vtedy vám pripravia vašu porciu na vami zvolený čas).

Ďalšou chicagskou špecialitou je „chicagský hotdog“, ktorým sa hrdí Portillo’s Hot Dogs. Dá sa tu vziať aj take away. Kým sme došli domov, boli sme takí hladný, že som úplne zabudol aj fotku ich hotdogov spraviť, takže pardón 🙂 Podnik založili v 1963 s jedným pojazdným stánkom, o 4 roky neskôr otvárajú prvú budovu reštaurácie, v roku 1983 prvý drive through a v 1985 už o nej píšu vo Forbes. A tí, ktorý majú chuť a nie sú zrovna v Chicagu si môžu svoju franchisu nájsť aj inde v USA. Určite nebude ľutovať!

Ak ste fanúšikmi komiksových filmov, určite sa prejdite a prevezte po Wacker Drive. Je to cesta pod budovami Chicaga, kde sa natáčali aj scény Batmana. Chicago sa stalo útočiskom filmárov pre Batman Begins (2005) a The Dark Knight (2008). Ak sa trocha uvolníte a dovolíte svojej mysli popustiť fantáziu, tak si len dávajte pozor, aby ste na Wacker Drive nezačali naháňačku ako Batman, sú tam dosť striktné rýchlostné limity. Rovnako ak sa preveziete na Chicago Loop, vyvýšenej jednokoľajke, spomeňte si na zábery z Batman Begins, kde otec Bruceovi vysvetľuje, ako mesto trpí a ako sa Waynovci snažia mestu pomôcť. Pár filmárskych postprodukčných efektov a z Chicaga sa stal Gotham City…

Pár tipov na záver

• Willis Tower – choďte tam 2 hodiny pred zotmením, uvidíte dve tváre mesta, za dňa aj tmy
• Adler Planetarium – navštívte ho v noci, za najväčšej možnej tmy a pekného počasia súčasne, získate krásny pohľad na rozsvietené mesto
• Untouchable Tours – https://gangstertour.com/ ak chcete vidieť mesto inak 🙂
• Six Flags – www.sixflags.com/greatamerica – čo by to bolo za návštevu USA a nevidieť aj nejaký zábavný park. Hlavne keď je jeden vzdialený menej ako hodinu jazdy severne od Chicaga 🙂
• Premium Outlet Boulevard – áno, áno, chodí sa sem aj nakupovať a kto nevydrží bez nákupu, môže zbehnúť aj sem

Fotogaléria

The post Milan Dzilsky: Chicago – mesto vetra (tipy na lokálne reštaurácie) appeared first on Cestovateľský blog.

30.6. títo štyria Slováci vyrazili na mega trip na koniec Ruska – čaká ich 20 000 km. Teda, ešte vlastne veľmi nevedia, čo ich čaká 🙂

Ako prebieha takáto výprava a kto sa jej zúčastňuje? Prečítajte si v tomto článku.

Väčšina z nás pracuje denne s počítačom alebo notebookom. Ako si však vybrať notebook na cesty, či skôr necesty? Predstavte si 20 000 km na motorke, denne takmer 500 km, nekonečné otrasy na nespevnených cestách, večer si sadnete k notebooku ufúľaný a zničený, takže musí toho poriadne veľa prežiť. Píše Patrik Cvengroš:

V oblasti IT pracujem už vyše 20 rokov a vždy som sa snažil šíriť osvetu medzi zákazníkmi, aby si notebook vyberali presne podľa toho, na čo ho budú primárne využívať. My sme na našu cestu vybrali Lenovo ThinkPad X270 – pre mňa to bola pomerne jasná voľba. Poďme ale pekne po poriadku a vysvetlime si dôvody výberu tohto modelu na náš mototrip Magadan 2018.

Výber notebooku nechali v partii na mňa. Na začiatku najdôležitejšia otázka: na čo chceme notebook používať? Písanie blogu, rýchla úprava a spracovanie multimédií (tisícky fotiek a stovky videí), zálohovanie microSD kariet, presun dát (ako hlavné zálohovacie médium) a celková organizácia multimédií. Ako IT-čkár chcem byť navyše neustále v kontakte s online svetom, takže bežné office aplikácie, e-maily a samozrejme pripojenie ku nám do firmy a komunikácia s rodinami. Aké vlastnosti takýto notebook musí mať? Mal byť malý, odolný, ľahký, s rozumným výpočtovým výkonom (žiadne herné delo to byť nemusí, ale základný strih videa musí zvládnuť) a najmä musí ponúkať serióznu výdrž na batériu. Ako malý notebook považujem pracovný stroj s veľkosťou displeja do 12,5/13 palcov, ktorý ľahko strčím do moto-tašky. Keďže veľkú časť cesty strávime v divočine, dôležitá je odolnosť voči otrasom, prachu, blatu, rose a nešetrnému zaobchádzaniu. 🙂

Naša X270-ka má matný displej (osobne nemám rád lesklé displeje) s veľkosťou presne 12,5 palca s HD rozlíšením – jasné, že mnohí by dnes chceli už 4K displej, ale na moje 40-ročné oči je HD-čko plne postačujúce 🙂 Notebook poháňa procesor Intel i5 už siedmej generácie, takže výkon taký, ako potrebujeme. RAM-ka je v optimálnej kapacite 8 GB – štyri by bolo málo, 16 zas zbytočne veľa. Samozrejmosťou je SSD disk, ktorý je okrem svojej rýchlosti výrazne odolnejší voči otrasom, ako klasické HDD-čko. 128 GB úložného priestoru nie je práve najvyššie číslo, ale máme dostatok záložných pamäťových médií, takže pohoda. Nechýba šachta na SD kartu, z našich akčných kamier a smartfónov iba vyberieme pamäťovky a zazálohujeme. Dôležité pre mňa je, že je Lenovo ThinkPad X270 vyzbrojený slotom pre SIM kartu na mobilný internet, takže sme prakticky stále online. Čo je ale najpodstatnejšie, tento model má dve baterky, takže výdrž by mala byť niekde na úrovni 10 hodín – najmä keď budeme niekoľko dní mimo civilizácie to bude nadmieru dôležité. Veľmi som zvedavý, aká bude reálna výdrž – určite podám hlásenie.

Notebook nie je úplne najtenší, takže váhou určite nebude patriť medzi ultrabooky, za to šasi notebooku je z odolných materiálov, čo je pri dvojmesačnej preprave na motorkách omnoho dôležitejšie. Vychádza z radu legendárnych T-čkových modelov – tie som svojim zákazníkom rád demonštroval tak, že som sa postavil celou svojou váhou na notebook. Vždy to vydržal, takže rovnakú odolnosť očakávam aj od našej X270-ky – škrabance mi neprekážajú, dôležité je, aby sme neprišli o dáta. Sám som veľmi zvedavý ako si notebook poradí v náročných podmienkach. Naviac notebook budeme aj skutočne používať, nejde o žiadneho vymysleného marketingového krásavca. Už čoskoro teda prvý feedback od IT-čkára s Lenovom na mototripe Bratislava-Magadan.

Prečítajte si aj…

• Motovýprava Magadan z IT pohľadu (časť 1.): Aký notebook si vybrať na moto výpravu?
• Motovýprava Magadan z IT pohľadu (časť 2.): Nie je vždy ideálne – blato, dážď a bez elektriny
• Motovýprava Magadan z IT pohľadu (časť 3.): Konečne som si prečistil hlavu od všetkých problémov a postavil som sa na notebook
• Motovýprava Magadan z IT pohľadu (časť 4.): Sme za Sibírom a pred Cestou kostí treba spraviť poriadky…
• Motovýprava Magadan z IT pohľadu (časť 5.): Niekedy musíme spať aj na zemi. Obľúbili sme si však už aj ruskú hudbu
• Motovýprava Magadan z IT pohľadu (časť 6.): Cesta sopečným pohorím preverila naplno naše motorky

The post Aký notebook si vybrať na dvojmesačnú moto výpravu, aby prežil 20 000 km na motorkách? appeared first on Cestovateľský blog.

Najvyšší pass v Európe – Iseran.

Chce to však niekoľko hodín jazdy po diaľnici a to asi nikoho nebaví. Aspoň pre mňa je to vždy utrpenie – teplo, rovná cesta, vľavo kukurica, vpravo pšenica a každé 2-3 hodiny zastávka na dotankovanie benzínu do motorky a vody do tela. Pre mňa nuda. Keďže často cestujem pracovne do Milána, niekoľkokrát som sa v lete vybral na motorke aj tam. Keď sa už dostanem do hôr, je to paráda, ale dovtedy hrozná otrava. Tak som sa rozhodol skrátiť si to odvozom motorky a mojej maličkosti autovlakom.

Motorky naložené na vlaku v dvoch radoch.

Existuje niekoľko možností, kam sa dostať z Viedne, odkiaľ premávajú autovlaky a zároveň motovlaky OEBB. Do Talianska je možné ísť napr. do Verony alebo Livorna. Bohužiaľ tieto vlaky premávajú len dvakrát týždenne. Ak je čas a viete sa prispôsobiť, fajn, ja však musím byť v práci v niektoré dni. Určite lepšou a zároveň zábavnejšou možnosťou je odviezť sa do Feldkirchu, ktorý je na hraniciach s Lichtenštajnskom.

Detail upevnenia – ideálne sú padacie rámy a iné pevné konštrukcie (v závislosti od typu motorky).

Odtiaľto je možné vyraziť na všakovaké strany – Dolomity, Waliské alpy, Tirolské alpy a zároveň aj napr. smer do spomínaného Milána. Ale po ceste sa stihnete zastaviť aj v San Bernardine či pozrieť na Splugen pass.

Svetoznámy pass na Tour de France – Galibier.

Čo táto sranda s povozením sa na vláčiku vôbec stojí? Zopár cenových relácií a čo nezabudnúť do sebou:

• Motorka samotná – 39-49 eur, cena je závislá od sezóny
• Upevnenie – netreba prakticky so sebou brať nič, všetko je v cene. Motorka sa postaví na bočný stojan a pracovníci OEBB sa postarajú o jej upevnenie, na rozdiel od ŽSR, kde je potrebné si všetko spraviť sám.
• Osoba v 4-lôžkovom kupé – 59-69 eur, cena je závislá od sezóny. Je možné si kúpiť aj lístok do 6-lôžkového kupé, cena je o niečo nižšia, avšak túto voľbu neodporúčam. Motorkár potrebuje pomerne veľa odkladacieho priestoru – helma, nohavice, bunda, topánky.

Col d Agnel na hranici Francúzska a Talianska – môj favorit.

Ráno vystúpite z vlaku vyspatý, naraňajkovaný (v cene lístka na vlak sú aj jednoduché, ale chutné raňajky – 2 kaiserky, maslo, džem, čaj a káva). Potom už len vystúpiť vo Feldkirchu, vyložiť moto (celý proces netrvá viac ako pol hodinu) a hor sa do práce – teda vlastne na horské prechody 🙂

Stelvio – sen každého motorkára (a cyklistu).

The post Ivo Pajdlhauser: Ako sa dostať k zákrutám bez uškvarenia sa na diaľnici appeared first on Cestovateľský blog.

The weather forecast looked promising and we started our trip as usual with a group photo. This time we were dressed a bit unusual though, in our waterproof gear, looking a lot like teletubbies. For today we had planned just a short journey, approximately 600km. We wanted to cross Hungary and get to Romania. Not a huge distance and we had done a lot more in a single day in the past.

The plan was to stop for a night in Romania outside the city of Timisoara. After taking a look at the forecast and seeing the light showers were threatening to get much stronger, we decided to end our tedious day journey on the boring Hungarian highway in the town of Bocsa.

We left the highway somewhere around this place and got on to the local roads. For some reason I thought I had read somewhere that motorbikes had to buy a toll sticker when crossing the borders. I was wrong of course, I must have been really tired.

Our accommodation was really nice. We stayed in the hotel and restaurant Talia. We tried to talk to locals using a weird combination of Italian and Romanian, but in the end we just used rudimentary hand signals as it seemed the easier way of getting the point across. At 10 euros per person per night it was a great deal, and we also liked the idea of our bikes being parked in the local warehouse overnight. While we were parking our bikes the girls got some rest in the hotel lobby.

For dinner we had a home cooked meal; a not very large schnitzel with French fries and local beer. We had the hotel terrace to ourselves since we were the only clients there that night.

I had to explain to my friend Palo how the typical morning schedule on our moto trips normally go, as he had to mentioned having breakfast at 9am. We changed his clock to Romanian time (1 hour more than in Slovakia) and at that point he started to finally get it. In the end he put a breakfast reminder in his phone for 8am with a view to leaving at 9. The route for the day: https://goo.gl/maps/wrbPYrF4Mur

Sunday 2.7.2017

Our breakfast was typically Romanian, after which we got our bikes out of the makeshift garage which the hotel owner was obviously very proud of. At 9 am we started on our way to Calafat near the Romania/Bulgaria border. The last time I was here was 20 years ago aboard a bus full of Slovakian holidaymakers, on their way to a long awaited holiday on the Greek resort of Parália. Things were different back then; it wasn´t so easy to get to Greece, and instead of a 2 to 3 hour journey on a plane, you had to spend two nights (or 36 hours) on a bus (without breaks at nice petrol stations with clean toilets). I was looking forward to seeing Paralia again. There is no ferry anymore as they have built a bridge instead and I was very excited to see it.

Having spent a lot of time on a flat Hungarian highway, the Carpathians with their hills and turnings were a welcomed change. We tried to get through the town of Resita but we got stuck in the middle of a crowd, as we had come during the day of some kind of local fair or competition. That meant a bit of a detour in the hot weather. One of the nice local policemen explained to us where exactly to go (proving people should really get rid of the old prejudices). We turned around and headed towards Lupac, Clocotici and Bigar Waterfall. You need to follow the signs when you try to park otherwise you won´t be able to get anywhere near the waterfalls. I know what I´m talking about; we tried to do it our way and learnt the lesson the hard way. The parking lot was quite full but it was pretty easy to fit our bikes in the gaps between the cars. From the parking lot to the waterfalls, the cave and the riverhead it was approximately 300 m. The entrance fee is 1 euro and you can easily spend 2 hours there.

There are stalls with refreshments near the parking lot so you can relax and have something to drink or eat. We had a nice coffee and slightly hungry we carried on with our journey. We wanted to see a bit more of Romania before we entered Bulgaria, so we headed through some more Carpathian hills towards a small commune called Coronini. We ate our lunch on the banks of Danube and if we had wanted we could have had a swim with a beautiful view of the ruins of the fortress Golubac. It took us ages to finish our lunch but as it was very nice there we didn´t really mind.

At this point it started to get really cloudy and it was threatening to rain, this time our premonition were correct and not long after we left we had to get out our waterproof gear. It was pouring with rain when we stopped near the Cazanele Mici, the 42,9m tall and 31,6 m wide rock sculpture of Dacebalus, the last king of Dacia. This monument was made by 12 sculptors who worked on it for 10 years (1994-2004). You can see it from the bridge you need to cross along the way; situated opposite Tabula Traiana which was created in 105BC as a monument to celebrate Emperor Trajan’s victory over Decebalus, after which Dacia became a part of the Roman Empire.

After a rainy visit we headed towards Calafat/Vidin. We passed Iron Gates 1 which is also the border with Serbia. This place is very well guarded not just because it is a border, but because it is also a hydroelectric power station. In 1972 when it was finished, the Iron Gates was the biggest hydroelectric power station in the world. Taking photographs and stopping was strictly prohibited in this area. There were a lot of people making sure nobody was breaking rules so I decided not to push my luck this time.

We had got to the boring part of our journey and there was nothing to see along the way. Near the Hinova I noticed the sign saying “Fore de Fier 2” (Iron Gates 2) and I had a great idea to go there and have a look. I wasn´t worried about the route back as I fully trusted my GPS. Unfortunately, it turned out to be a bit of a problem. The GPS couldn´t find the right route so we ended up going to Serbia. We really didn´t plan this and some of us didn´t even have our passports with us. In the end we got back to our original route (This explains the little illogical diversion from the route of the day, which you can see on my map).

In the hope of finding some accommodation we headed towards Calafat and the sun was already set when we finally found somewhere to rest for the night. It is hard to say whether we were lucky or not to find one in town. Booking.com wasn’t much help so we used Google maps. On the way to Calafat a car took us over and wouldn´t leave us the whole way. I knew from experience that it was a “client catcher” and he led us to the local truck driver’s inn. The price for a room was increasing with every sentence uttered and the moment he said that the restaurant was closed we decided to carry on our search. After all this we found a little hotel in the centre of Calafat where the owner told us with a big smile on his face that the hotel was completely full, he then proceeded to try to explain to us how to get to the next one. We didn´t really get what he was saying so we pulled out our phones and found out that the next possible stop was just around the corner. We got to the hotel Panoramic, negotiated the price for a night and started to unpack. It was 9pm and it was starting to rain. The rain was getting stronger with every minute and the hotel staff tried to convince us that the restaurant was closed despite the fact that the opening hours said it was open until 11pm.

On our way downstairs we met a guy who everybody called “diretore” and we asked him to tell us where the nearest restaurant was, it was like a magic. He turned us around and directed us to the upstairs restaurant. Now I don´t have to tell you how happy the restaurant staff were to see us. They cooked something up really fast, something lukewarm with a few French fries. We drank a few beers with our dinner and decided to have some more afterwards, but because we are nice people and we didn´t want to bother the staff any longer than necessary, we paid and left the restaurant before 11pm. We then ate pizza and drank a few more beers in town and before turning in. The forecast for the following day wasn´t great; Rain followed by even more rain. The next day we were supposed to do 420km. Daily route: https://goo.gl/maps/WY9ot1jwXy32

Monday 3.7.2017

Rain, rain and more rain. The forecast for that day was clear but that didn’t mean it was going to be a dry day. It was already raining a bit when we left the hotel and by the time we left the town it was pouring down. When we came to the borders we noticed a line of lorries waiting to cross so we asked a custom officer whether the border crossing was rideable. We really didn´t want to stand here on a bridge and get totally soaked.

He couldn´t see any problem and told us “Everything (was) rideable, no problem”. His response was very confident but unfortunately not all that accurate. We could see all the lorries on the bridge so we stopped, as we couldn´t exactly pass by them. Some of us went to the front of the line to find out what the problem was and it wasn´t as bad as it could be. The bridge was supposed to open in an hour, or we could pass now if we were able to get our bikes to the front of the queue: we couldn´t. Lorries were blocking the entire road so we returned a few meters in opposite direction seeking some shelter under the closest overpass. We got there just to find out that one of the lorry drivers had just parked up there. We went to ask him to move his lorry a little so we could hide there as well. The response from this Slovakian lorry driver really surprised us; no. What could we do? We just hid wherever we found some space and waited. Having eventually crossed the bridge and boarders we headed towards Vidin and stopped at the nearest gas station. At that time we had done exactly 13.8 km. We were standing at that gas station for over an hour but the rain wouldn´t ease. We wanted to get to the town Belogradchik at least. After another down pour we made it to the next gas station and we had done another 34 km. Only 22km left to Belogradchik. Well, that day we were proceeding a bit slower than usually. Never mind, it was definitely worth it.

We got to Belogradchik before noon and immediately went to see the town fortification. The view from the castle was amazing, similar to all Adršpach-Teplice Rocks in the Czech Republic but unfortunately, it started to rain again. We decided to find some accommodation for the night and this time we chose a four star hotel. 50 euros per couple per night was more than we were accustomed to paying but the weather was horrible and we were soaked to the bone.

The hotel was fantastic until Palo wrote us that they had found bedbugs in their room. They changed room and we quickly checked ours; it was completely fine. We had lunch and dinner at the same restaurant across the street from our hotel as the food was great. After we came back from lunch, Zuzka found a bedbug on the wall so we changed our room as well. We tried to find out the reason for so many bedbugs and we decided that they probably came from the swallows´ nests which were attached to almost every window sill. We slept with the lights on and relied on our belief that bedbugs are afraid of light. Hotel cleanliness was not a very Bulgarian quality. The water was cold and the Jacuzzi threw out less bubbles than a sparkling water.
Daily route: https://goo.gl/maps/LA43bwRsGBC2

Tuesday 4.7.2017

Breakfast at the hotel wasn´t great. We called for the manager and complained about the bedbugs and demanded he come up with a solution to which his solution was not to charge us for our stay. The weather was finally clear. After three wet days it was a very pleasant and welcome change. That day we wanted to visit a monastery and the waterfalls near the town of Etropol, the town of Koprivshtitsa and to get as close as possible to Troyan.

Due to the horrible weather the day before we had a bit of a delay, but we had decided not to rush. We were using the back roads and heading towards Vratsa, the roads were quite nice but there were no gas stations to fill up at. We stopped in front of a hill while two people went up to see what the road was like. They reported back that it was 10 km on dirt through the wilderness so we decided not to join them. We had two passengers riding with us and one rider who didn´t have any experience driving on gravel. We decided to meet up in the town of Vratsa situated behind the hill. To this day I regret I didn´t have enough fuel to join them up on that hill.

We had a little break in Vratsa, ate some biscuits, drank coffee from a vending machine and carried on as we didn´t want to lose another 3 hours eating in a restaurant. We headed towards the town of Etropole where we wanted to visit its monastery and waterfalls. To find the monastery was easy enough, but to find the one sign telling us were the waterfalls were took us a while. I was pleasantly surprised by the waterfalls. There was something magical about them being hidden in the middle of a forest.

The Orthodox Church was a gratefully received shelter from the sun. It was established in the 12^th century and come to prominence in the 16^th and 17^th century during the time of Ottoman Empire, when it was the considered the most important literary centre of the empire.

We left Etropole and headed towards Koprivshtitsa. On our way to Zlatitsa we got to the road numbered 37, full of nice turnings and bends. It was here where we experienced fatigue and a fall, two actually, for the first time (it was already 3pm and we hadn´t had any lunch yet). Palo´s trunk fell off when he came off on one of the bends covered in gravel, we stood his bike up, Palo calmed down and we carried on. I must have been really tired because after few meters it was my turn to come off. That´s what happens when you try to break with your front break at a low speed. I skidded and Zuzka (my passenger) experienced flying off the bike from the back between the trunks. Fortunately she landed on both legs and after that we decided to take a 15 minute break.

The road to Panagyurishte was very nice. In Panagyurishte we found a little shop and a pub where we had a coffee, a coke and some cheesy fries. We were getting seriously tired now and found a nice guest house called “Guest House Cenovi“, situated in Koprivshtitsa, on Booking.com.

When we got there we rang the landlady who was very nice but a little confused. She kept repeating that they were expecting us and it took her 10 minutes to realise that our reservation was for today, not tomorrow, and that we were waiting outside the house.

Fortunately, the landlady offered to do some cooking so we didn´t have to go out to look for a restaurant again. The homemade kabapčeta was very filling, but we had our second helpings anyway. After dinner we were drinking the local wine and beer called Zagorka while planning our next day’s route. Daily route 329km: https://goo.gl/maps/jVEmHBqMiyr

Wednesday 5.7.2017

As a goodbye gift the girls received fresh flowers from our landlady, what a nice thing to do. When we got to our bikes I found a stowaway on mine, and as he couldn´t show me a valid ticket, I had to send him away. We had just passed through the town of Koprivshtitsa and our main destination that day was the monument called the Arch of Freedom.

The road to Karnare was approximately 40km of flat land and then it started… a 24km long climb, full of turnings on a road of reasonable quality. We admired the beautiful view and took some amazing photos. There are plenty of Bulgarian monuments in this area and that day we visited three of them.

We went through Troyan and carried on to the Botev peak. It wasn’t the greatest of experiences as we had two passengers, fully loaded bikes, inexperienced riders and we had to cope with all that on a badly pot-holed road. We turned towards Shipka. The road to Gabrova is narrow, flat and very boring. After all that, the road up to Shipka felt like a reward; beautifully wide and fast with long bends and a stunning view. But even here we discovered at least 3 canyon sized pot-holes which were best to avoid (I didn´t manage it with one of them).

At the top we realized that we could see the historical peak of Buzludzha. Another “monster” of the day. It was already 5pm but we decided to go and see it anyway. An extra 50 km, 25 of which were bends. If you ever find yourself in this part of Bulgaria, don´t miss these two concrete reminders of the past and demonstrations of the power of party-liners and an utter waste of money. I must say though, this memorial was originally built as a reminder of the battle between the Bulgarian rebels and the forces of the Ottoman Empire in 1868. At the moment it´s prohibited to enter this monument because it´s badly ruined. We learnt that they used TNT explosion to flatten and lower the top of the hill by 9 meters to make it a suitable building area.

At the top we realized that we could see the historical peak of Buzludzha. Another “monster” of the day. It was already 5pm but we decided to go and see it anyway. An extra 50 km, 25 of which were bends. If you ever find yourself in this part of Bulgaria, don´t miss these two concrete reminders of the past and demonstrations of the power of party-liners and an utter waste of money. I must say though, this memorial was originally built as a reminder of the battle between the Bulgarian rebels and the forces of the Ottoman Empire in 1868. At the moment it´s prohibited to enter this monument because it´s badly ruined. We learnt that they used TNT explosion to flatten and lower the top of the hill by 9 meters to make it a suitable building area.

Thursday 6.7.2017

Once again we experienced the Balkan style breakfast; no service, no buffet and horrible coffee. I don´t really know what they actually eat for breakfast in Bulgaria.

In the morning the same two people returned to Shipok to have bit more fun on their bikes and the rest of us slowly carried on to Devetashka cave. On the way we stopped for a little refreshment in the small village of Devetaki not far from the cave. This shop offered a little bit of time travelling to the eighties; Russian ice-cream, an old lady behind the counter and chairs from the seventies. The only glitch in this matrix was the air-conditioning.

We were very surprised to meet an English woman here. She had got bored of western life and moved here 8 years ago. She buys and rebuilds houses here and sells them to English people or other westerners who want to emigrate to this part of the world. Another lady asked us whether she could have a photo with one of our bikes and of course we agreed. After that she brought us some biscuits to thank us for being so nice to her. Both of these encounters were lovely and quaint.

We were in no rush since our two friends hadn´t caught up with us yet so we decided to go and see the cave. It was boiling outside so to go and hide inside the cave in the shade seemed like a great idea. The cave was huge and really impressive and even more so when we read a little about it. It was inhabited as far back as 70,000 BC. You can find up to 15 different species of bats here where huge part of the cave is closed between the end of May and the end of July, as approximately 10,000 bats brings up and feed their young here. Roughly 35,000 bats hibernate in this cave over the winter. Another interesting fact about the cave being that a scene in the film “The Expendables 2” was shot here.

We cooled down in the cave and didn´t really want to go back out into the boiling weather. Only 200 meters between the cave and the parking lot and we were sweating buckets again. We headed towards Oryahovo and had approximately 128km to go. It wasn´t the most exciting road we´ve ever taken. I went to see the border crossing from 20 years ago again and in the village Pordim  we saw the old Bulgarian plane, the TU-134. We took some photos and later went back to have a better look.

Oryahovo doesn´t have a bridge, if you want to get to the other side you need to go by ferry. We tried to figure out the time table, the time table on the internet said that because of the low levels of Danube the last ferry left at 4pm. One of the waitresses called her friend just to make sure for us but he confirmed that the last ferry would indeed leave at 4pm. We were still waiting for our friends to catch up with us. They said they would be at the border on time. We wolfed down our meals and hurried to the border. The behaviour of the customs officers improved. We bought ferry tickets and waited for them to load our bikes. After a few minutes we got off on the other side in Romania. On our way we noticed a snake in Danube. He probably decided to go shopping in Bulgaria. He obviously didn´t have his passport with him because he was really fast. That fast that I didn´t even managed to take a picture of him.

The Southern side of Romania was very boring and it seemed full of lorries being loaded with watermelons, which were probably immediately delivered to stores. We headed towards Transalpina to make our journey home bit more exciting. From Oryahovo it was approximately 200km. We ended up in Novaci. We stopped in front of a little cottage marked as a guest house. The landlady lured us in with the promise of 10euro per night per person. After we unloaded, she decided all of sudden that we had to pay 10euro extra because we were a group and she gave us one extra room. That made my tired passenger really angry and she told the landlady what she thought of the situation. It was a real avalanche of Slovakian words but it worked. The scared little landlady took a few steps back and agreed to the original price.
We tried to arrange breakfast for the next morning and though she couldn´t tell us what to expect, she knew exactly how much she wanted for it; 4 euro 20 per person. That’s quite expensive for this region but we thought that she probably wanted to make up for those 10 euros she’d lost out on. Even her neighbour who also ran the guest house next door told her off for jumping prices like that.

We had dinner in the local pizzeria, an approximately 2km walk from our accommodation. It was Palo´s name day, but the landlady didn´t have any alcohol on premises so she went home to get a bottle. We were pleasantly surprised when she didn´t charge us for it. Daily route 395km: https://goo.gl/maps/yRdBJB4ViYP2

Friday 7.7.2017

The breakfast were amazing and the landlady put everything she had on the table.

Our two lone riders felt the need to cross Tranfagarasan so they left us in the middle of Transalpina and went on their own way. The rest of us carried on from the south to the north through the whole Transalpina. On our way we realized that we had enough time to go and see Salina Turda. The Transalpina didn´t disappoint me as the weather was nice and I really enjoyed my fourth crossing.

Salina Turda is the place I had had my eye on for some time now, but in the past we had either forgot about it or we weren’t anywhere near it. This diversion was definitely worth it. We visited a salt mine that had been turned into a museum. It´s very difficult to describe, the mine is 108 meters deep and you can find almost everything here; a carousel, a kids playground, a mini-golf range and temperatures of around 11-12°C. Due to the microclimate within the mine, the section of it which serves as a museum is also used as a wellness spar. You can go 13 stories down into the mine, it´s up to you whether you want to use lift or take the stairs. In the oldest part of the mine where the salt was extracted from between 1690 and 1880 you can find a little 8 meters deep lake. You can do some rowing here if you feel up to it. The concentration of salt in the lake is 260g/l; really salty. Make sure you have some Romanian money with you since you have to pay for all the activities down there and they don’t accept euros.

That was the last place I was really looking forward to, from here onwards was just the same old road home. We went through Albac just to enjoy some more forests and hills and we got caught in the pouring rain again. It didn´t last long but it left us with a lake of water on the road.

We found accommodation in a small guest house called Casa Cristalina & Dumy. A very nice new building with lovely owners, parking right in front of the house, and breakfast in the restaurant next door, where we also had a dinner in the form of a buffet consisting entirely of local food. They had a bigger group dining there that evening so they gave us the option to join them, and it was a great idea. Our lone rider friends took a different route so they didn´t manage to catch up with us. Daily route 320km: https://goo.gl/maps/MZm9Z79upZQ2

Saturday 8.7.2017

The next day we started our journey immediately after breakfast and it was promising to be another boiling hot day. We located our lone rider friends and found out that one of them had a punctured tire. They still had to do at least 800km but couldn´t start their journey before lunch.

We took the shortest route and were stopping almost every hour and half to get some drinks, stretch our legs and relieve our aching butts. We got home at around 7pm, and our lone rider friends at around 11pm. Daily route 595km: https://goo.gl/maps/3NvX4d75spr

That was the end of our trip. We brought back lots of nice memories. We experienced a lot of water, boiling weather and a bit of cold, 3000km, some falls but we definitely made some amazing memories and after 5 years I had ridden again with my back warmer.

The post Milan Dzilsky: Mototrip to Bulgaria with two back warmers appeared first on Cestovateľský blog.

Počasie a predpoveď vyzerá veľmi dobre a tak začíname trip tradičnou fotkou, netradične v nepremokoch a’la teletubbies. Dnes nás čaká „len“presun cez Maďarsko až do Rumunska, v pláne máme približne 600 km. Táto vzdialenosť nie je nič nepredstaviteľné, zažili sme už aj väčší prídel kilometrov na deň.

Plán je skončiť v Rumunsku za Timisoara. Vzhľadom na počasie a jemný dážď počas cesty, vo vzduchu visiaci ďalší dážď, po nudnej diaľnici v Maďarsku, končíme v mestečku Bocsa.

Niekde pred Mako (tu) schádzame už unudený z diaľnice a ideme na lokálky. Na prechode som sa od únavy už ani neviem ako dočítal, že aj motorky platia diaľničnú známku. Čo nebola pravda.

Ubytovanie naozaj príjemné, hotel restaurant Talia. Po prvotnej snahe o taliansko-rumunskú komunikáciu medzi nami a domácimi, sme skonštatovali, že cena 10 eur/osoba/noc je super deal. Ľahšie bolo potom aj tak komunikovať štýlom rukami nohami. Garážovanie motoriek v lokálnom sklade bolo super, baby si zatiaľ hodili ľahký oddych s batožinami na „vstupe“ do hotela.

Večera alias domáca kuchyňa, vyprážaný rezník, nie rezeň, nakoľko to by veľkosťou nesedelo) s hranolkami a k tomu lokálne pivo. Na našej „súkromnej“ hotelovej terase, keďže sme boli jediní klienti.

Večer spolujazdcovi Paľovi vysvetľujeme ako to na tripoch časovo chodí po ránach, keď začal splietať niečo s raňajkami o 9:00. Preštelovali sme mu čas na lokálny rumunský, keďže je tu hodinový posun a hneď sa mu rozjasnilo. Nastavil si raňajky na 8,00 a odchod o 9,00. Prvý deň 562km. Trasa dňa: https://goo.gl/maps/wrbPYrF4Mur

Nedeľa 2.7.2017

Raňajkujeme klasické rumunské raňajky. Vyparkujeme motorky z improvizovanej garáže, na ktorú je majiteľ hotela adekvátne hrdý. O 9:00 vyrážame smer Calafat. Na rumunsko-bulharské hranice. Je to už nejaký ten rok, teda presne 20 rokov, čo som tade prechádzal autobusom plným slovenských turistov na ich vytúženú letnú dovolenku do Gréckeho letoviska Parália. To bolo vtedy úplne inak, nie ako teraz letecky za 2-3 hodiny, ale pekne dve noci (36 hodín) v autobuse, bez pekných púmp a čistých WC. Tešil som sa, že sa tade opäť preveziem. Namiesto kompy tu už podľa mapy stojí most, na ktorý som naozaj zvedavý.

Konečne, po včerajšej diaľnici a maďarskej rovine, prechádzame do Karpát, kopcov a zákrut. Cez mesto Resita, kde nás v tom teple zastavuje lokálny trh, či nejaká súťaž. Posiela nás to na obchádzkovú trasu, ktorú nám popíše aj miestny milý policajt (naozaj sa treba zbaviť predsudkov z minulosti). Točíme smer Lupac, Clocotici a vodopády Bigar. Parkovanie treba riešiť podľa informačných značiek, lebo za vodopádmi tak blízko nezaparkujete, vieme, lebo sme vyskúšali a poučili sa. Parkovisko vie byť dosť plné, ale motorky sa dajú samozrejme ľahšie napratať do voľných medzier medzi autami. Z parkoviska je to zhruba 300m k vstupu na vodopády, k jaskyni a prameňu rieky. Vstupné bolo 1eur na osobu. Treba rátať približne s dvomi hodinami, ktoré sa tu dajú stráviť.

Pri parkovisku sa dá aj najesť a občerstviť, sadnúť si a aj oddýchnuť si. My pokračujeme po príjemnej kávičke a s prebúdzajúcim sa hladom smerovať bližšie k Bulharsku, chceme vidieť po ceste ešte pár miest v Rumunsku. Pokračujeme cez ďalšie Karpatské kopčeky až do Coronini. Dávame obed, priamo na brehu Dunaja s možnosťou kúpania sa v ňom a výhľadom na Srbskú zrúcaninu starého opevnenia Golubac. Obed trvá neskutočne dlho, ale zase je veľmi príjemný.

Začína sa trochu zmrákať a vyzerá to na dážď. V tomto sa bohužiaľ nemýlime. Už chvíľu po štarte obliekame nepremoky, alias cestári a cestušky diel/deň druhý. Už v riadnom daždi sa zastavujeme pri Cazanele Mici, skala s vyrytím Decebalusa, posledného kráľa Dacie, ktorá je vysoká 42,9metra a široká 31,6metra. Dobre ju vidno z mosta po ktorom musíte prejsť. Vysekávali ju 12 sochári 10 rokov (1994-2004). Stojí oproti Tabula Traiana, ktorá je z roku 105 n.l., ako pamätník k jeho výhre práve nad Decebalusom, po ktorej pripojil Dáciu k Rímskej ríši.

Po daždivom krátkom pozretí ideme smer Calafat/Vidin a to okolo Železných vrát 1, ktoré sú súčasne aj hraničným prechodom do Srbska. Dobre strážené, nielen z dôvodu hranice, ale aj kvôli dôležitosti, nakoľko je to hydroelektráreň. V čase dokončenia, v roku 1972, to bola najväčšia hydroelektráreň na svete. Všade bol zákaz zastavenia a fotenia. Mali tam veľa ochrancov a dohliadačov na daný stav. Takže som fotením nechcel provokovať ani ja.

Po tomto prichádza chvíľa trochu nezáživná na jazdenie, keďže nič zaujímavé sa nedá po ceste pozrieť a krajina sa opäť vyrovnáva. Pri Hinova, vidím smerovú tabuľu Fore de Fier 2 (Železné vráta 2). Výborná myšlienka ma prepadla, odbočme a poďme tam kuknúť, však sa potom nejako vymoceme späť. Po spoliehaní sa na prepočítanie GPSky na novú trasu a jej neprepočítavaní, ale nástojčivom presvedčovaní na otočenie motoriek, zastavujeme a zisťujem, že tade naozaj neprejdeme. Museli by sme ísť do Srbska, toto nebol plán, takže ani pasy sme nemali všetci so sebou. Otáčame späť na pôvodnú trasu (tož krátke vysvetlenie nelogického odbočenia v mojej mape prejdenej trasy dňa).

Mašírujeme smer Calafat a hľadáme ubytovanie, ktoré na naše štastie/neštastie nájdeme až v Calafate, za tmy. Booking nám moc nepomáha, tak ideme na slepo podľa Google mapy. Po ceste do Calafatu, nás predbieha osobné auto a drží sa pred nami. Po skúsenostiach z macedónskeho Ohridu mi napadá, že lapač potenciálnych zákazníkov. Stiahne nás k ubytovaniu pre kamionistov. Cena rastie zo slova na slovo, avšak nemá ani otvorenú reštauráciu, čo zjednodušuje rozhodnutie pokračovať v nezávislom hľadaní. Prídeme k nejakému ubytovaniu v strede mesta Calafat, kde pánko svižným krokom vychádza zo svojho podniku, s nadšením nám vysvetľuje, že je full. Posiela nás do tramtárie (v preklade, vysvetľuje nám , kde by mohol byť nejaký iný penzión). Kašleme na to, otvárame telefóny a začudujeme sa, keď zistíme že rovno za rohom je nejaký hotel. Okamžite tam ideme, hotel Panoramic. Po zastavení a dohodnutí ceny, začína pri vybaľovaní opäť pršať, je 21:00 večer. Dážď začína byť lejakom a v hoteli sa tvária, že reštaurácia je zatvorená, podotýkam, že otváracie hodiny hovoria o zatvorení o 23:00.

Dole stretávame pánka, ktorého každý oslovuje diretore. Tak sa ho pýtame, kde sa máme ísť najesť. Akoby mávnutím čarovného prútika nás otáča a smeruje hore do reštaurácie. O nadšení jeho podriadených asi písať netreba. Niečo teplé navarili, mám pocit, že niečo len tak na rýchlo na panvici s hranolkami. K tomu pár pív. Pivo vzbudzuje potrebu ďalšieho piva, avšak nie už v danom lokáli, kde sme ohľaduplne voči obsluhe zaplatili a vybrali sme sa do centra kuknúť o 23.00. Dávame pivo, pizzu, začína zase liať. Predpoveď na ďalší deň nie je o nič lepšia ako aktuálne padajúci dážď. Ideme spať. Druhý deň 420km. Trasa dňa: https://goo.gl/maps/WY9ot1jwXy32

Pondelok 3.7.2017

Od nevidím do nevidím samý dážď. Predpoveď je jasná, deň nebude z tých suchších. Ráno vyrážame a už po oblečení začína pršať. Kým vyjdeme z mesta, leje. Na hraničnom prechode, pred mostom, sa pýtame colníka či je prejazdný, keďže sme si všimli stojace kamióny. Predsa len sa nám nechce moknúť v totálnom lejaku na moste.

Odpoveď je jasná, prejazdné, no problém. Odpoveď síce jasná bola, ale pravdivá nebola ani zďaleka. Pred mostom už vidíme stojace kamióny. Zastaneme, lebo sa to nedá prejsť. Ideme dopredu zistiť čo sa deje a či a kedy sa most opäť otvorí. Informácia je celkom fajn, za hodinu, alebo ak sa prederieme dopredu, že nás pustia. Predrať sa nedá, kamióny to zablokovali. Vrátime sa do protismeru k najbližšiemu nadjazdu nad našou cestou, pod ktorou sa snažíme skryť. Kamionista zastal rovno pod mostom a skúšame ho poprosiť či sa kúsok neposunie, že by sme sa skryli aj my. Odpoveď od slovenského kamionistu nás prekvapuje, je totiž negatívna. Tak sa nejako poskrývame ako sa dá. Po prejdení mosta a hraníc smer Vidin zastavujeme na najbližšej pumpe. Prešli sme presne 13,8 km. Dážď neustáva, stojíme tam asi dobrú pol hodinu. Cieľ je dostať sa aspoň do Belogradčiku. Po ustatí ďalšej vlny dažďa pokračujeme odhodlane až na ďalšiu pumpu. Ďalších 34 km za nami. Už len 22 km a sme v Belogradčiku. Hold dnes to ide veľmi pomaly. Tie lejaky a búrky stoja za to.

Príchod do Belogradčiku sa podaril zhurba na obed. Ideme pozrieť opevnenie. Výhľad z hradu naozaj stojí za to. Je to veľmi podobné Adršpašským skalám v Čechách. Čo je mrzuté, opäť začína lejak. Padá rozhodnutie, že sa ideme niekde ubytovať. Rozhodnutie padlo na lokálny 4**** hotel. 50 eur za dve osoby je ďaleko nad naše plány a zvyky, ale počasie je počasie a sme úplne premoknutí…

Hotel je famózny – teda až pokiaľ Paľo nenapíše, že majú ploštice na izbe. Menia izbu, my kontrolujeme svoju, ktorá je však v poriadku. Dáme obed a večeru v tej istej reštaurácii oproti hotelu. Kuchyňa stojí za to. Po návrate z obeda zuzka zbadá na stene plošticu a meníme izbu aj my. Začneme browsovať web a zisťujeme, že pôvodcom sú zjavne lastovičie hniezda, ktoré sú na každom okne. Večer spíme pri zapnutom svetle v izbe a spoliehame sa na ich svetloplachosť. Wellness hotela je taký bulharský, voda v bazéne studená, vírivka má bubliniek menej ako jemne sýtená minerálka. Trasa dňa: https://goo.gl/maps/LA43bwRsGBC2

Utorok 4.7.2017

Raňajky v hoteli veľmi chudobné. Stretávame sa s riaditeľom hotela, podávame sťažnosť na ploštice a žiadame od neho riešenie. Riešením je pobyt bez platenia. Počasie je konečne bez dažďa. Po troch mokrých dňoch je to aj pre nie príliš vyspatého človeka príjemná zmena. Plán na deň máme kláštor a vodopády pri Etropole, Koprivshtitsu a dostať sa čo najbližšie k Troyanu.

Vzhľadom na včerajšok máme kúsok sklz oproti plánu, ale aj tak sa nejdeme naháňať. Ideme mimo hlavných ciest smer Vratsa. Trasa je celkom príjemná, ale bez púmp na dotankovanie. V bode pred kopcom s dojazdom 25km na konci cesty a začiatku kamennej cesty zastavujeme. Dvaja idú po dohode dopredu, Ivo necháva ľadvinku s nami. Volajú z hora z kopca, že je to 10-kilometrová divočina. Vzhľadom na dve ľadvinky a jedného jazdca bez šotolino-skúseností to otáčame a berieme Ivovu ľadvinkou a stretávame v meste Vratsa za kopcom. Doteraz ma mrzí, že som nemal natankované a neprešli sme to.

Keď sme sa už stretli vo Vratse, zjeme kekse, dáme kávu z automatu a ťaháme ďalej. Nechceme riskovať ďalší troj hodinový obed v nejakej reštaurácii. Ideme smer Etropole, pozrieť kláštor a vodopády. Kláštor sa dá nájsť ľahko, je aj značený, ale tie vodopády, tú jedinú šípku sme chvíľu hľadali. Vodopády ma naozaj prekvapili, nečakal som nič konkrétne ale pôsobia pekne až čarovne tým ako sú schované v lese.

Ortodoxný kláštor bol príjemným útočisko pred slnkom. Založený v 12. storočí, svoj prím hral v 16. až 18. storočí, za čias Ottomanskej ríše, kedy bol hlavným literárnym centrom. Súčasťou je aj kostol na dvore z 19. storočia.

Z Etropole ideme smer Koprivshtitsa. Čaká nás príjemný úsek plný zákrut na ceste číslo 37 smer Zlatitsa. Tu prvý krát okúsime únavu a pád, dokonca dva (je už okolo 15.00 a my sme stále neobedovali). Z toho jeden povestný, kde si Paľo „vyzul“ kufor z motorky v jednej zákrute na štrku. Motorku sme postavili, Paľo sa ukľudnil a ideme ďalej. Únava hrá svoju úlohu a pri rozbiehaní sa vysypem pre-istotu ja. Tak to dopadne keď sa snažím v pomalej rýchlosti zastaviť na štrku prednou brzdou. Podšmyklo mi predné a zuzka si vyskúšala ako sa elegantne vystupuje „za jazdy“ z motorky cez kufre, našťastie na rovné nohy. Tak sme si nariadili 15-minútovú prestávku.

Až po Panagyurishte je to veľmi pekná cesta, tu nachádzame obchod a vedľa obchodu malú krčmu. Dávame kávu, kolu a hranolky so syrom. Už máme svoju energo krízu. Na bookingu, hľadáme kde sa ubytovať. Našli sme pekný penzión v Koprivshtitsa, volal sa Guest House Cenovi.

Pri snahe ubytovať sa nastala príjemná debata po telefóne s pani domácou, ktorá si pomýlila deň nášho prenocovania a stále mi iba opakovala, že nás očakávajú. Zhruba po 10 minútach pochopila, že my máme ubytovanie rezervované na dnes a stojíme pred domom a bránou a nie na zajtra ako si myslela ona.

Našťastie pani domáca aj varí a nemusíme ísť hľadať žiadnu reštauráciu. Domáca kebapčeta zasýti až-až, avšak až potom ako si dáme dupľu. Lokálne víno a pivo Zagorka tečie krkom a plánujeme pritom ďalší deň s nosom zaboreným do papierovej mapy. Trasa dňa 329 km: https://goo.gl/maps/jVEmHBqMiyr

Streda 5.7.2017

Baby dostávajú od pani domácej na rozlúčku čerstvé kvetinky zo záhrady. Taká milá vec. Ráno súčasne objavujem čierneho pasažiera na mojej motorke, po kontrole sa nemal ako preukázať platným cestovným lístkom. Koprivshtitsa – prechádzame len na motorke, najbližší cieľ je monument „Arch of Freedom„.

Do Karnare zhruba 40 km rovinka a potom to začína…24kilometrov stúpania a zákrut po ceste znesiteľnej kvality. Výsledkom sú krásne výhľady a fotky. Tých bulharských pamätníkov, ktoré tu je možno vidieť je až-až. My ich dáme za jeden deň rovno tri.

Cez Troyan pokračujeme smer Botev peak. Toto sa nakoniec ukáže ako nie dobrý nápad z dôvodov ako naložené motorky aj s ľadvinkami, menej skúsení jazdci a pekne rozbitá cesta. Otáčame to na Shipku. Cesta do Gabrova, ktorým musíme prejsť je úzka, rovná a nudná. Odmenou za prežitie tohto úseku nám je cesta hore na Shipku. Pekná široká, rýchla, dlhé tiahle zákruty, s dobrým výhľadom. Avšak sú tu nejaké dva tri výtlky, ktorým je dobré sa vyhnúť (čo sa mne minimálne v jednom prípade nepodarilo).

Hore sme všimli, že odtiaľto je vidieť Buzludzha. Ďalšiu ´obludu´ dňa. Síce už je 17.00 ale toto ešte dáme. Dodatočný okruh 50 kilometrov z toho polovička zákrut. Kto je v okolí určite si nesmie nechať ujsť tieto dve betónové spomienky na minulosť. Ukážku sily straníkov a nezmyselnosť vyhadzovania peňazí na takéto pamätníky. Aj keď pamätník má myšlienku z pred komunistických čias a to spomienku na boje z rokov 1868. Je to zdevastovaný pamätník, do ktorého je aktuálne zákaz vstupu. Zaujímavosťou môže byť, že kopec a skalu v ňom odpalovali TNTčkom a znížili ho o 9 metrov, aby vytvorili stavebnú rovinu.

Odtiaľto sa už „skratkou“ vraciame cez Shipku do Gabrova. Odpája sa od nás skupina dvoch motoriek, ktorú sme už pracovne nazvali jogurťáci. A idú si dať celú Shipku ešte raz, dohoda je, že vyberieme hotel a oni len dôjdu za nami. A tak sa aj stalo. Ubytovanie v hoteli Balkan je veľmi príjemné a čisté, uprostred mesta, absolútne strategická poloha. Mestom sa dá pekne prejsť. A odporúčame reštauráciu Strannopriemnitsa. Je to presne tá, z ktorej sa neodchádza ale odgúľava sa. Domáce víno a pivo Zagorka bude sprevádzať vaše kroky či kilometre Bulharskom. Trasa dňa 272 km: https://goo.gl/maps/b3JhQSLqCns

Štvrtok 6.7.2017

Ráno sú raňajky balkánského štýlu, obsluha nikde, švédske stoly nedorazili, káva tragédia. V Bulharsku sa zjavne raňajkuje cash. Toho tu bolo koľko sa človeku zachce.

Ráno si naši jogurťácik idú opäť dať Shipku na ranné rozjazdenie. Budú nás dobiehať. My ideme piánko smer jaskyňa Devetaska. Zastavíme sa na občerstvenie v malej dedinke Devetaki, kúsok pred jaskyňou. To je zažijeme reálnu time machine, otvorením dverí na obchode sa prenesiete do 80tych rokov. Ruská zmrzlina, teta predavačka, stoličky zo 70tych rokov. Jediné čo mi nesedelo bola nainštalovaná klimatizácia, to bola snáď jediná chyba v matrixe.

Zážitok bol povýšený dvoma udalosťami, stretnutie s pani rozprávajúcou „native“ angličtinou, z ktorej vypadlo, že je angličanka a tu žije už 8 rokov. Omrzel ju stres západnej kultúry. Tu kupuje, rekonštruuje domy a predáva ich ďalším takto nastaveným Angličanom alebo západniarom. Druhá teta, prišla poprosiť či si môže spraviť fotku na motorke. Samozrejme sme jej vyhoveli. Odmenou nám boli napolitánky, ktoré nám doniesla ako poďakovanie za ústretovosť. Také milé veselé udalosti, ktoré potešia aj pobavia.

Nikam sa neponáhľame, lebo jogurťáci nás stále nedobehli. Ideme pozrieť jaskyňu Devetaska. Je strašne teplo a  ísť do jaskyne a skryť sa je dobrý nápad. A nie len na schladenie. Jaskyňa je obrovitánska, pôsobí na mňa šialeným dojmom. Po prečítaní informácií o jaskyni je to ešte šialenejšie. Obývaná bola už 70 000 rokov pred Kristom. Je útočiskom 15tich druhov netopierov. V období od konca mája do konca júla je však veľká časť uzavretá. Nakoľko 10 000 netopierov tu vychováva a kŕmi mladé a celkovo tu hibernuje až okolo 35 000 kusov. V neposlednom rade tu boli točení aj The Expendables 2.

V jaskyni sme sa schladili a ani sa nám nechcelo ísť späť von do toho tepla. Iba tých 200m medzi jaskyňou a parkoviskom nás opäť pekne spotilo. Vyrážame ďalej smer Oryahovo. Čaká nás zhruba 128 km. Ako neskôr zisťujeme, nie najzáživnejšej cesty. Idem si opäť pozrieť hraničný prechod po 20-tich rokoch. Cestou v dedinke Pordim na parkovisku vidíme vystavené staré lietadlo TU-134 Bulharských aeroliniek. Nedá sa nám neodfotiť a vraciame sa k nemu.

Oryahovo nemá stále most, tu premáva len kompa. Po príchode do Oryahova, okolo 2 poobede, sa snažíme zistiť ako často premáva. Na webe sa dočítame, že pre nízku hladinu Dunaja premáva len bulharská kompa a posledná vyráža o 16.00. Čašníčka nám ešte zisťuje, s lokálnym kamarátom ktorému volá, že ako to je dnes s kompou. A len potvrdzuje pravdepodobne poslednú kompu o 16.00. Jogurťáci nás stále len dobiehajú, ale stihnú to. Narýchlo hádžeme do seba obed v miestnej reštaurácií. Mastíme na hraničný prechod. Kultúra colníkov sa radikálne zmenila, k lepšiemu. Kupujeme lístok na kompu a čakáme na nakladanie. Za chvíľu vystupujeme na druhej strane Dunaja, v Rumunsku. Na Dunaji sme si ešte všimli hada, ktorý išiel tiež asi do Rumunska na nákupy. Zjavne nemal pas, lebo futašil o zlom krky a ja som ho ani odfotiť nestihol.

Dolná časť Rumunska je naozaj nezáživná, je tu kopec kamiónov, ktoré nakladajú čerstvými melónmi priamo na poli a odtiaľ idú asi rovno do obchodov. Smerujeme smer Transalpina, aby sme si opäť spríjemnili prechod Rumunskom na ceste domov. Z Oryahovo to je necelých 200km pred Transalpinu. Končíme v Novaci. Tu zastavujeme pri malom domčeku, akože penziónom. Pri vstupe nás teta nalákala na cenu pod 10e za osobu na noc. Po vyložení si vecí chce zrazu dodatočných 10e za skupinu, lebo vraj nám dala o izbu navyše. No kovbojka. Moja unavená ľadvinka vybuchne a v slovenčine spustí spŕšku slov v kadencii tatatta a někdy i více, v správnu chvíľu, teta zľaknutá cúva a súhlasí s pôvodnou cenou.

Dohadujeme raňajky a cenu na ráno. Nevie presne vysvetliť čo máme čakať, len s cenou si je istá, cca 4,20 eur na osobu. Hovoríme, si že celkom pálka na lokálne pomery a zvyky a ide si dorovnať cenu čo stratila na ubytovaní. Suseda oproti s ubytovaním jej už stihla tiež vypucovať žalúdok za dumpingové ceny.

Večeriame nižšie v dedine, dávame si asi 2km prechádzku k lokálnej pizzérii. Paťo má meniny, teta nemá žiadnu pálenku tak ide zobrať domov. Čo nás zaskočilo je vyúčtovanie tejto fľašky na konci. Dala nám ju zdarma. To nás naozaj dostalo v pozitívnom zmysle slova. Trasa dňa 395 km: https://goo.gl/maps/yRdBJB4ViYP2

Piatok 7.7.2017

Raňajky dopadli na výbornú, pani domáca dala na stôl snáď všetko.

Jogurťáci zisťujú, že majú neskonalú potrebu prejsť aj Tranfagarasan a v polke Transalpiny sa odpájajú. My ideme piánko štýlom celú Transalpinu z juhu na sever a zisťujeme, že stíhame pozrieť a odbočiť na Salina Turda. Transalpina nesklamala hlavne počasím, je to už môj štvrtý prejazd týmito miestami a baví ma.

Salina Turda –  miesto, ktoré som už mal v merku pár krát, ale buď sme zabudli alebo nešli okolo. Je to odbočka, ktorá určite stojí za to. Múzeum spravené zo soľnej bane. To sa mi aj ťažko opisuje. Obrovská baňa, hlboká 108 metrov, v nej kolotoč, minigolf, detské ihrisko a permanentných 11-12°C stupňov. Baňa využívaná ako múzeum, sa používa aj na rehabilitácie. Vďaka mikroklíme, ktorá sa v bani nachádza. Môžete ísť dole výťahom alebo pešo schodmi (13 poschodí). V najstaršej sále, 112m pod úrovňou zeme, v ktorej sa dolovalo v rokoch 1690 až 1880 a ktorá bola zatopená využili aj 8 m hlboké jazierko. Doniesli loďky a pekne sa môžete počlnkovať. Koncentrácia soli je 260g/l, naozaj slané až až. Jedno upozornenie, aktivity dole sa platia, majte pri sebe rumunské Lei, s eurami nepochodíte.

Je to posledné miesto na našom tripe na ktoré som sa tešil. Teraz už len tá cesta späť domov. Dáme to cez Albac, aby sme si ešte nejaké lesy a kopčeky užili. Tu nás opäť zachytáva lejak vo forme steny, ktorá trvala pár minút. Zanechala mega veľa vody na ceste.

Nájdeme si tu aj ubytovanie v malom penzióniku Casa Cristalina & Dumy. Pekná novostavba, príjemní majitelia, parkovanie pred domčekom, raňajky vo vedľajšej reštaurácii, kde sme si dali aj večeru z lokálnych špecialít zo švédskych stolov. Mali tam väčšiu skupinu a ponúkli nám túto možnosť a bola to trefa do čierneho. Naši jogurťáci idú kúsok inou trasou, nestíhajú nás dobehnúť. Trasa dňa 320 km: https://goo.gl/maps/MZm9Z79upZQ2

Sobota 8.7.2017

Ráno štartujeme po raňajkách, vyzerá to na teplý ba až horúci deň. Zisťujeme ako sú na tom naši jogurtáci. Majú defekt a pred sebou 800km, chvíľu trvá kým to vyriešia a nakoniec vyrážajú až okolo obeda.

My ukrajujeme kilometre krížom najkratšou cestou. Stojíme skoro každú hodinu a pól. Dopĺňame tekutiny, vystierame nohy a odľahčujeme usedené zadky. Domov prichádzame okolo 19.00, jogurťáci okolo 23.00. Trasa dňa 595 km: https://goo.gl/maps/3NvX4d75spr

A týmto končí náš tohtoročný trip. Veľa rôznorodých zážitkov. Veľa vody, veľa tepla, trochu zimy, 3000 km, pár pádov, ale veľa dobrých zážitkov a po 5 rokoch opäť s ľadvinkou.

The post Milan Dzilsky: Na motorkách do Bulharska aj s ľadvinkami appeared first on Cestovateľský blog.

After little brainstorming I´ve came up with a few reasons:

The Pursuit of perfection

If I do something I want to do it properly, and I constantly want to hone my skills. If I´m investing money and time I want a positive experience in return. Not everybody is lucky enough to have started riding a bike as a teenager, and to have practiced on the safe and quiet roads of their home village. Not everyone has done thousands of kilometres by the age of thirty. It is always more interesting to learn from a professional instructor than to watch Youtube tutorials, read books on theory or study magazines on the subject. Practice, practice, practice, safely out of the hum of everyday traffic. Remember; practice makes perfect, and to practice with Pepo is a real treat.

The Pursuit of safety

A huge amount of bikers underestimate the importance of safety when riding their bikes. Whether we are talking about active or passive safety. By “passive safety” I mean PPE (Personal Protective Equipment- appropriate clothing, gloves, helmet, boots, etc.); flip-flops and T-shirts have no place on a motorbike. When I say “active safety” I´m talking about the motorbike itself and its technical condition (for example- tire pressure should always be checked before a ride, especially if you don´t ride your bike every day), safety systems and its rider. The biggest problem on the road is usually the rider themselves. It is the rider behind the handlebars who is responsible for their mistakes and the following consequences. Most of the time the motorbike itself has nothing to do with arising problems. Plenty of practice provides us with a kind of subconscious behaviour and enables us to react calmer in critical situations. Steady nerves usually gives you more time to deal with situations, because anticipating everything on the road is an impossibility (despite what lawmakers tell us).

A ride with an experience

It is amazing to ride with somebody whom I trust, admire and try to emulate in everything I do while we are on the road together. I would never take a turning as fast as Pepo does if he wasn´t with me. His confidence comes from the total control he has over his bike and a perfect knowledge of the road. He always drives you to his “king” Šumava ring, an area he knows like a back of his hand.

Repetition is the mother of all learning

Every spring I feel like I´m starting from square one, after the winter break it takes me a few days to get used to my motorbike. Starting a new season at Pepa´s is the right start for me, every year I find it easier to get the details right. After a few moments at the airport I feel more relaxed and I´m enjoying the Šumava ring ride more and more every minute. Despite still being a little nervous at the beginning of our ride, with every kilometre my uneasiness slowly disipates. Every year Pepo adds or changes something, although they are only small changes, you can see he doesn´t stop thinking about improving, it´s not all about the money for him. For me he is a genuine motorbike enthusiast – a real professional.

The Evaluation

Pepa really appreciates it when you master a new riding skill and progress. His enthusiasm and appraisals fill me with a renewed energy. It is easy to get addicted to the praise he rewards you with after a flawless ride. I could talk to him about my improvements for hours. Whenever we finish, we all (Pepo, his instructors and I) feel like we’ve accomplished something. I like to enjoy this sense of accomplishment at least once a year.

The post Milan Dzilsky: Motor school – repetition (and experience) is the mother of all learning appeared first on Cestovateľský blog.

Tých dôvodov, ktoré som si v hlave upratal a  identifikoval, je hneď niekoľko:

Snaha o dokonalosť

Predpokladom je, že sa chcem v tom, čo robím, zdokonaľovať. Ak niečo začnem robiť a venujem tomu čas a aj peniaze, chcem aby som z toho mal pozitívny zážitok. Nie každý začínal jazdiť ako tínedžer na dedine na motorke. Nie každý má najazdené „milióny“ kilometrov. Škola s profesionálnym inštruktorom je predsa len väčšia zábava ako študovať rôzne kanály na YouTube alebo teoretické knihy a časopisy. Skúšať, skúšať, skúšať. V bezpečí, mimo bežnej dopravy. Nie nadarmo sa hovorí, že cvik robí majstra. A „cvičiť“ s Pepom je zážitok.

Snaha o bezpečnosť

Bezpečnosť na motorke je veľkým počtom motorkárov podceňovaná. Aktívna aj pasívna. Pasívnou myslíme oblečenie, rukavice, helmu, topánky… Žiadne šlapky ci tričká na motorku nepatria. Aktívnou je motorka a jej technický stav (napr. tlak pneumatikách zodpovedne kontrolovaný pred každou jazdou – najmä ak človek nejazdí každý deň), bezpečnostné systémy motorky a hlavne jazdec. Jazdec je zväčša to „kazítko“ na konci zariadenia (v tomto prípade motorky), ktorý si je často sám zodpovedný za svoje chyby a patálie ňou spôsobené. Motorka sa sama o sebe do problému nedostane. Tréningom automatizujem svoje správanie na motorke a aj v prípade krízovej situácie ju riešim s väčším kľudom. Tým pomyselným kľudom často získavam čas na samotné zvládanie vzniknutej situácie, lebo určite sa nedá všetko na cestách predvídať (tak ako sa nám snažia zákony kázať).

Jazda so zážitkom

Je pekelný zážitok jazdiť za niekým, kto si získal moju dôveru a verím mu natoľko, že sa jednoducho snažím iba kopírovať jeho ideálnu stopu a rýchlosť, ktorú od neho opisujem jeho nasledovaním. Nikdy by som sa do tých zákrut sám nepustil Pepovou rýchlosťou. Je to dané aj tým (okrem toho ako dokáže ovládať motorku), že tie cesty ma zjazdené nepočetne veľa ráz. Jazdíte na jeho „kráľovskom“ šumava ringu, území, ktoré pozná takmer dokonale.

Opakovanie matka múdrosti

Mám pocit, že každý rok na jar začínam od znovu. Zvykať si na motorku po zime mi chvíľku trvá, nejaký ten deň jazdenia na motorke. Spríjemniť si to pred sezónou u Pepu je pre mňa ten správny začiatok sezóny. Oprášiť všetky tie drobnosti je stále jednoduchšie. Uvoľnené riadenie prichádza akosi už samo po chvíľke na letisku a začína sa stupňovať moja radosť na Šumava ringu. Napriek tomu som pred prvých úsekom akýsi nervóznejší. Táto nervozita sa však rýchlo vytráca prvými kilometrami.

Pepo každý rok niečo pridá a prípadne zmení. Sú to možno len malé zmeny, ale určite je minimálne vidno, že neprestáva rozmýšľať nad vylepšeniami. Neberie to len ako mašinu na peniaze či PR článok. Z môjho pohľadu je to naozajstný motorkový srdciar – profesionál.

Zhrnutie

Užiť si Pepovu radosť z vášho pokroku a úspechu nasávania nových jazdeckých zručností je ako nová energia. Jeho potlesk, ktorým vám dá najavo svoju radosť po peknom a bezchybnom prejdení pasáže zákrut, je naozaj návykový. Debaty o tom, aké ďalšie zlozvyky sa mi podarilo odstrániť, vedia byť nekonečné. Pocit dobre odvedenej práce si odnášame vždy všetci. Ja, Pepo a jeho inštruktori. A tento si rád užijem minimálne raz ročne.

The post Milan Dzilsky: Motoškola – opakovanie je matka múdrosti (alebo skúseností) appeared first on Cestovateľský blog.

Píše Milan Dzilsky.

Štart vychádza na štvrtok 25.8.2011 ráno. Odchod sa komplikuje, nakoľko kolega Robo nejako mešká. Nevieme dôvod, lebo mobil nedvíha. Nakoniec prichádza a zisťujeme, že mu blbne spojka pri rozjazde. Prvý stret s rakúskymi policajtami máme hneď na ďialnici za hranicami. Pala zastavujú vzhľadom na jeho žiarivo čisté strieborné kufre. Musí si ich prelepiť páskou, nakoľko môžu oslepiť vodičov za ním. Fungujú ako dokonalé zrkadlo a robia „prasiatka“.

Smer ja jasný, prejsť Grossglocker Hochalpenstrasse a prespať ideálne až v Taliansku. Vzhľadom na ranné meškanie a Robove patálie máme dosť sklz. Na Grossglockner prichádzame až podvečer, okolo 16:00. Je to prvýkrát čo som sa sem dostal. Robova moto štrajkuje, nedá sa mu rozbehnúť, spojka púšťa príliš rýchlo. Skúšame to aj ja a Palo, ale bez výsledku. Voláme mobility servis BMW, posielajú odťahovku, berú Roba aj s moto do Kaprunu. Dohadujeme sa, že v prípade, že to ráno bude opravené, nás dobehne niekde v Taliansku.

My, teraz už len dvaja, ideme ďalej smer Lienz. Ubytovanie nachádzame s výhľadom na mesto. Na naše zvyky dosť neskoro, až okolo 21:00. Deň vcelku náročný a pomalý. Hlavne vzhľadom na udalosti, ktoré neboli samozrejme ničím tragické a boli ľahko riešiteľné. Ubytovanie je jednoduchý penzión s pani domácou, veľmi milou a raňajkami za 45 eur na noc za oboch.

Trasa dňa: https://goo.gl/maps/m9368QNZXXQ2

26.8.2011. Budíme sa skoro ráno a tak už o 8:00 raňajkujeme, do polovice zbalení a pripravení vyraziť. Večer by sme chceli skončiť pod Stelviom. Motkáme sa po talianskej ceste SS49. Okolo obeda sa kocháme už zákrutami Jaufenpassu. Malé občerstvenie dávame v Berggasthof Jaufenpass.

Je tu kvantum motorkárov sediacich a užívajúcich si slniečka a pohody. Počas celej cesty sa nik nenaháňa a netlačí. Letná sezóna je tu taká pohodová, relatívne málo áut a jazdí sa naozaj krásne, v kľude.

Spájame sa s Robom, avšak nemá dobré správy a nebude sa vedieť pridať. Motorka potrebuje náhradný diel, ktorý sa posiela z fabriky kuriérom a jeho cesta a pridanie sa k nám je pasé.

Pozeráme do mapy a dáme si to aj na Timmelsjoch Hochalpenstrasse. Kedže z talianskej strany sa nemusí platiť, tak to hore otáčame a smerujeme smer dole opäť smer Stelvio. Cesty a kvalitu asfaltu nie je treba ani popisovať, krajina ako z rozprávky. Najväčšia sranda je to „kolísanie“ teplôt medzi dolnými cestami a prechodmi. Jednoducho a rýchlo z 28°C do 6-7°C. Samozrejme, že lenivosť nepustí a oblečenie máme také, že dole je teplo a hore zima 🙂

Ubytovanie nechávame na náhodu, avšak zisťujeme, že pod Stelviom toho veľa nie je a ideme na dedinku Stelvio Stilfs. Hotelové ceny okolo 100-120 eur za noc sa nám nechce platiť, kempy a ich potenciálne využitie, aj vzhľadom na mraky na oblohe, sa nám ani len hľadať nechce. Nájdeme malý B&B, dohodnúť sa s pani Taliankou nie je úplne ľahké, keďže naša taliančina končí asi na 10 slovíčkach. Rukami nohami, tak trocha aj nemecko-anglicky sme sa dohodli. Klasická cena do 50 eur s raňajkami je nami prijatá bez zaváhania.

Trasa dňa: https://goo.gl/maps/FJ9e8YvUbc72

27.8.2011. Raňajky v štýle ako od babičky, nakoľko od babičky aj boli, domáce vajcia, šunka, jedna paráda. Začneme sa škrabať smerom na Stelvio. Počasie ďaleko od ideálu, hore zima ako blázon.

Zákrut do bludu, miestami sa z toho hlava točí. Z môjho pohľadu je rumunský Transfagarasan krajší zážitok na jazdenie (ak neporovnávam asfalt samozrejme, aj keď na druhej strane na motorke sa medzi dierami ľahšie štrikuje). Stelvio je naozaj samý „vracák“, rovinka, „vracák“, rovinka a takto stále dookola.

Prejdením Stelvia začína padať dážď a v podstate okamžite sa mení na lejak. Rozmýšlame či zastaneme v niektorom tuneli a oblečieme „nepremoky“. Prechodom ďalšieho tunela to stráca zmysel, v momente sme mokrí do nitky. Zapíname vyhrievanie rukovätí, keďže je to jediný zdroj tepla, ktorý vieme použiť. Nohami som snáď obmotaný okolo motora, aby som sa čo najviac zohrial (toto bola výhoda Hondy Transalp, vysoko položené topné teleso, alias motor). Po nekonečnom daždi a zime, v preklade asi 16 km a 30 minútach, prichádzame do Bormia. Nájsť otvorenú reštauráciu pred obedom je malý zázrak. Zaparkujeme pred prvou reštauráciou a ideme nakuknúť či neuspejeme. Samozrejme, prekvapenie sa na prvýkrát nekoná, reštaurácia úspešne zatvorená. Keď v tom ako sa otáčame, odomyká čašník dvere a púšťa nás dnu, kúsok pred otváracími hodinami.

Vyberáme suché veci z kufrov a ideme sa prezliecť. Už viem, čo je to zmoknúť a premoknúť až na kožu. Všetko muselo ísť dole. Rukavice sme presušili aspoň trocha fénom na ruky. Dali si čaj na zohriatie, chvíľu prečkali, schli a zohrievali sa. To počasie v Bormiu bolo už celkom v poriadku. Dážď ustál. Z Bormia, po nabalení mokrých vecí a relatívnom preschnutí ťaháme smer Santa Caterina, Tonale Pass, Madonna di Campiglio (SS239) a Riva del Garda, kde by sme radi prespali.

V Rive je v lete zábavné zohnať ubytovanie. Aj keď je už koncom sezóny, zdá sa to byť nemožné (teraz je to už jednoduchšie aj vďaka rôznym aplikáciám, ako booking.com). Takže využívame naše záložné zbrane v podobe stanu a spacáku. Rozkladáme, sušíme veci po rannom daždi a ideme na pizzu s pivom. Cenový rozdiel medzi ubytovaniami doteraz a kempom je skoro zanedbateľný (ak uvážime rozdiel aj v komforte posteľ vs spacák, či kúpeľna). Na osobu a stan to bolo myslím 13 eur, voči 20-25 eurám v B&B a penziónoch s raňajkami pre dvoch.

Trasa dňa: https://goo.gl/maps/9uxyD9Eidy52

28.8.2011. Riva del Garda je miesto kde otáčame smerovanie, keďže náš primárny cieľ, návšteva Stelvia sa uskutočnila a plán bol krátky, výlet na pár dní. Smer je teda jasný, Rakúsko, niekde k Villachu. Ideme sa štrikovať Talianskymi dolomitmi. Prvý super úsek je SS612.

Pekná kľukatina do San Pellegrina, ďalej cez Cotrina d´Ampezzo do San Vito di Cadore. Krásnych 200 km po krásnej krajine. Len si hlavu nezatočiť. Kdekoľvek sa dá zastaviť na nejaké prosciutto a syr (pokiaľ majú v nedeľu otvorené :). Nám sa to podarilo pri jednom kostolíku. Pekne sme zaparkovali motorky, nacúvali si ich, aby sa nám potom pekne do kopca vychádzalo z parkovacieho miesta. Keď si tak pekne sedíme a okolo idúci Taliani smerujúc na nedeľnú omšu sa na nás celkom „škaredia“. Po našej desiatovej zastávke, keď sa vraciame k motorkám, začíname rozkódovávať ich pohľady. Stáli sme na mieste vyhradenom pre invalidov.

Nielen po skalách tu má človek výhľady. Celú cestu sme mali výhľady na krásne vinice, už len počkať na oberačku.

Prechadzáme San Pellegrinom, minerálku sme však nikde predávať nevideli.

Passo Santa Lucia je majestátne aj z parkoviska. Kedže ja zrovna pešiu turistiku nemusím, tak tento pohľad stál za to aj z parkoviska 🙂 Kam sme sa pozreli, tam boli pekné skalnaté vrchy. Celá táto cesta je užasná, silne odporúčam si ju prejsť celú.

V Cortine je cítiť, že mesto nie je zrovna lacným, a to nielen cenovkami ale aj autami v „dedine“. Také malé horské Monaco. Odtiaľto je pekná cesta nielen na moto turistiku na Tre Cime Lavaredo, kam sa dá vyraziť od Misurina. My sme to vtedy obišli, ale bol som tam kedysi dávno a je to naozaj ďalšie pekné miesto v Dolomitoch, ktoré stojí za návštevu.

Cesty v dolomitoch sú nekonečné, lebo ich môžete kombinovať a nikdy nemusíte ísť tú istú dva krát. Po tejto ceste to už smerujeme na Worthersee, kde hľadáme opäť ubytovanie. Zábavné bolo nájsť lokálny telefónny zoznam s mapou ubytovania. Taký lokálny analógový predchodca booking.com 🙂

Trasa dňa:  https://goo.gl/maps/ntLwzQUg5cT2

29.8.2011. Nič zaujímavé sa počas našej cesty späť nestalo a my „dobro došli“ domov cez Rakúsko, avšak už po diaľnici.

Fotogaléria (nasnímané smartfónom Sony Ericsson Arc):

The post Milan Dzilsky: Dolomity na motorkách – „vracák“ vs. rovinka (2011) appeared first on Cestovateľský blog.

Story by Milan Dzilsky.

Saturday the 6th of July 2013; We are leaving Bratislava. It´s 9am in the morning and I´m leaving with Paťo, who I´ve travelled with before. We are riding through Slovakia, heading towards Vyšné Nemecké. It´s quite quick despite a little bit of hesitation at the end. That time I didn´t have GPS on my bike and I relied on Paťo´s knowledge of southeast Slovakia, which actually wasn´t that good. I thought that the best way would be through Kráľovský Chlmec but I was wrong. Never mind, at least I saw that part of Slovakia, where I´ve never been before and I could enjoy the fresh Tokaj air. It was a shame that we couldn´t enjoy some wine as well . After 8 hours of riding, eating and refuelling, we finally arrived at the border with Ukraine and we started to wonder how this thing actually works here, but it wasn´t that bad at all. An older guy with a beard who was obviously in charge went to check whether everything was ok. A lady who checked our passports was very nice. They just noted the kilometres on the clock and petrol levels in a tank and in no time we were in Ukraine.

Since I didn´t have GPS, I relied on the old fashion paper map. You will probably agree with me when I say that to plan a route with the big paper map is much better than with all sorts of displays. Paper map gives you more possibilities and sparks the imagination.

Our first stop was Uzhhorod, the moment we stopped somewhere near the parking lot, road, pavement or whatever it was, we were greeted by two gentlemen from the Ukrainian police. And that´s when it started, a local performance starring two policemen. I was lucky that some of my Ukrainian colleagues had given me some training in negotiating with the local policemen while on a few business trips. I have to tell you, that if I hadn´t seen them doing it before I would get a little bit nervous or possibly even scared.

Long story short, according to the police we parked two bikes next to each other on the pavement. Which was technically true, but the question was; is it actually a pavement? That´s where the problem laid. The first amount they came up with made us laugh. It was mad, approx. 200 euro fine per bike. Before we agreed on anything we asked them to lead us out of Uzhhorod so we didn´t get even more lost. They both were very keen on doing that and later on we understood why. It´s much easier to take a bribe when there are not a lot of people around you. We follow them to the suburbs of Uzhhorod where we continued in our little “dance”. The amount was already a bit lower. The new proposition was followed by a line of questions: What is that microphone doing in your helmet? Are you recording us? Where do you have camera? Are you taking photos?  We spent a few minutes reassuring them that we had no cameras and we certainly weren´t recording them. After that they came up with a new proposition which was approx. 10 euros for both bikes (I shown them that I didn´t have more). Neither of them touched the money though. We had to put it on the driver seat of their car.

We carried on towards Mukachevo to find our first Ukrainian accommodation. We found a nice little motel, мотель-ресторан “Сині потоки“. It was cosy, clean and they served really lovely food. We paid around 30 euros including breakfast.

Route approx. 611km

Sunday the 7th of July 2013. We checked the map in the morning and decided to go to Synevyr pass, Kolocava. Riding around this part of Ukraine was like time travelling back to the eighties. Same quality of roads, minimal traffic, old cars, and old busses remade to run on gas with big gas tanks attached to their roofs, an amazing amount of old Zilovs carrying firewood. A perfect picture of the country from the past. Everything seemed so calm and slow, unlike our Slovakian lifestyle.

We enjoyed our first set of lovely turnings just before Volovec. The view from there was amazing. Second one was Synevyr pass. Not too high, far from the Alps but it made the ride more enjoyable. We got to Kolocava around noon. There we experience 200 meters long procession heading to a church. Lots of people and stands. We almost couldn´t get through. It took us a while to manoeuvre through the crowd. The road was of quite good quality there. We were going to find out that it could be much worse. We ended up in a local pub where we were properly stared at for some time. Apparently there is some kind of museum here as well but we didn´t really go inside. We were wondering whether the smashed old van outside is a part of the exhibition or just an unlucky coincidence.

When we passed Kolocava we came to another set of turnings. All the time we were thinking about how to avoid official roads and find some shortcuts. In Kobyletska Polyana we decided to ride straight through the forest. This idea was born earlier in the village when we were talking to two local guys. We were speaking Slovakian since quite a few people (before 1989) used to work in Slovakia or the Czech Republic. When we asked them whether we would get through, we got very contradictory answers. One of them was pretty sure we could do that, the other one didn´t even want to hear about us trying. They had a little discussion about our plans and their realization. In the end they told us to try if we were brave enough and we decided that we were. Our resolution didn´t last long. On our way we met only one car and its driver was looking at us as if we were mad. Potholes and ruts were so deep I still can´t believe we eventually got through.

We left our boldness behind and we got back to our common sense and using of official roads which led us to another geographic midpoint of Europe (this time, the Ukrainian one). Is it just me or Europe is the only continent with at least three midpoints? 🙂

Here we found our accommodation and had something to eat. Motel Tys was a truly interesting place. My bed was like the one from the story about Snow White and seven dwarfs. No matter which way I was lying on it, my legs were sticking out. I actually wouldn´t mind if there wasn´t a headboard on each end of the bed. Finally I was sleeping with straight legs rested on the top of the headboard for a while and then with my legs hunched. Since this motel was situated near Romanian border, on our way from the midpoint of Europe we had to go through the border control. Route: https://goo.gl/maps/u9TGa4p4oJs

Monday, the 8th of July 2013. Although, we had a really bad night, we carry on with our journey in the morning. We are really tired and something tells us that this is going to be a really long and hard day. Approximately 15km later we´re stopping in a small restaurant for late breakfast. A nice restaurant near river Tisa.

The weather is quite warm during the day (who would guess this at the beginning of summer) and we are worn out. We aren´t in mood at all and we feel a bit sleepy. After another 27km we come to a small waterfall called Trufanets.

A bit further we can see some placards and signs for the ski resort Bukovel. We´re deciding whether to go and check it out, but first we need to cool down with some ice-cream.

In the end we decided to turn around and have a look at the famous Bukovel. We passed the first turning and we could see the change immediately. New lovely tar. It looked like it was put there only yesterday. A security guy standing near the road, a ramp lifted. We really enjoyed those 9 km of beautiful tar. Bukovel reminded me of Donovaly. Very similar altitude and design. Just prices were little bit different. In 2013 an all-day ticket for Bukovel was 5 euros, accommodation in a hotel near the slope 40 euros. That time it also included a ski-pass. (At the moment the all-day ticket costs 25 euros). But I have to say that at the time of our visit of Bukovel, it was the fairly new resort and that´s probably why the prices were so low.

A nice wooden construction consisting of several buildings built on a relatively large area. The hotel had a nice restaurant, Russian banya (aka. Sauna), wellness and a small swimming pool. Everything you would expect from a proper hotel. Prices were a bit higher than everywhere else where we had stayed so far but the quality of accommodation was much higher as well.

We decided to conquer our tiredness by good rest and food. We enjoyed some wellness (sauna and massage) and after that we had a nice dinner in the hotel restaurant. Sauna and massage were particularly enjoyable. I like Russian sauna the best. It warms up your whole body from the core and it´s really nice when a banya master tops up hot water and beats you with birch twigs. The temperature in Russian banya shouldn´t be higher than 70 degrees and humidity is very high and can easily reach 80%. The temperature in Finnish sauna is more than 90 degrees but the humidity is very low, only 15%.

We were massaged by the masseur who told us that she had used to massage the members of the government in Kiev. She was really good. I have problems with my spine so I regularly go for massage and I must say that this lady really did a good job. She immediately knew what to do so my head and neck were working properly again.

I must say, the restaurant was another treat. Taste of the food there was unbelievable. People who have read about my trip to Albania will think that I´m repeating myself but the butter tasted like butter, cream tasted like cream and meat was proper meat. When we asked them where they get their supplies their answer was pretty simple. They make everything themselves. They have their own farm and cattle. They make their own bread. It was a real gastronomic experience. I can´t tell you how amazing their home made potato pasty filled with cream were. It was heaven. 🙂

Tuesday, the 9th of July 2013. We woke up rested and full of energy and we decided to go as far as Moldovia or somewhere close. We headed towards Snyatyn and Cernivci. We passed Snyatyn and we got to the main road full of cars, vans, potholes, road works, and traffic lights with traffic management. Just terrible.

We went off the main roads after Kolomyia. Just then we realized what black and white Ukraine means. We just had a really bad day. I suppose you need to have some of those as well. Anyway, on our way to Stryi we considered it a great idea. Why to follow the main roads with their lorries and never ending potholes when we can ride on the roads with no tar at all? Cars didn’t follow any traffic rules here. They simply tried to avoid as many potholes as they could. Who cares that there is a bike in opposite direction? It has more space to get out of the way, doesn´t it? Sometimes we just changed the direction so that cars could get past us from the right side.

This day was one of those you would like to forget about. Hot weather, dirt, dust, rubbish, exhaustion and ignorant drivers. But it hasn´t finished yet. We are yet to find some accommodation. We found a little hotel which looked really nice from outside. Pato went to see one of the rooms but as I learnt later he could do that only after he had paid 20 euro for it. Our room was at the back of the old building. They didn´t let us inside the new one. Hotel U Adria. We didn´t really want to touch anything in case we would catch some disease. A toilet and bathroom were just laughable.

It was the first time when Pato drank two beers before I could manage my first one. Once again we had chips with dill for dinner. Lots and lots of dill. Everywhere. I was surprised they didn´t serve Ukrainian dill mojito anywhere since they like it so much.  And then there was this old local guy who was telling us how f*cked up everything is nowadays and how everything was better and actually worked few years ago.

Wednesday, the 10th of July 2013. After a short, restless and uneasy sleep, we couldn´t wait to get out of the “hotel”. It crossed our minds that we might not find our bikes where we had left them last night. Thank god, they were still there in the morning and we got on them as quickly as we could and headed towards Uzhanskyi National Park.

Once again we were surrounded by the lovely country which allowed us to start forgetting about yesterday and think positively again. That´s why it´s called black and white Ukraine. There are only two options. Everything is perfect or complete opposite.

We rode alongside the west Ukrainian border and returned back to Uzhhorod where we planned to find some nice accommodation. We can see the billboards promoting hotel Thermal Star but we can´t find the right turning to save our lives. Obviously, they don´t have very good directions in this area. Or maybe there is something wrong with us. 🙂 After an hour of wandering between Uzhhorod and Mukachevo we finally found it. It was a nice thermal swimming pool just the water there wasn´t very thermal which we didn´t really mind since it was boiling hot outside.

Thursday, the 11th of July 2013. In the morning we start to get ready for our return to Slovakia. We want to go through Ubla and have a look at lake Morské oko (Sea eye) but we have to get some petrol first. Petrol is bit cheaper here than in Slovakia but to be honest, it´s not much difference when you ride a bike. We get going, stop at the nearest petrol station and get some petrol. And that´s when fun begins. Paťo´s bike wouldn´t start. Fortunately, they have jump leads at this petrol station, and we buy them immediately. We take our bikes apart to get to the bike batteries. We couldn´t be happier with those leads. Mission accomplished. Paťo´s bike is working again. I don´t believe that you can buy this sort of thick leads anywhere in the EU. Maybe in some professional garages.

We are enjoying a slow ride until we get back to Slovakia. We cross the borders relatively quickly. Border control is very kind to us. Both Slovakian and Ukrainian border police let us jump the queue of cars so we don´t have to spend any more time in this scorching sun. Later we find out that that Ukrainian border police weren´t motivated just by kindness of heart. I think it cost us something around ten euros for both. Their Slovakian colleagues check kilometres on the clock, petrol levels and let us go.

We try to get to Morské oko lake from Snina through Zemplínske Hámre. Locals and few signs tell us that it probably won´t be possible. So we decide to go around through Humenné and Zemplínska Šírava, where I´ve never been before. It starts raining so we stop in a roadhouse Rybnička and get something to eat. It is pouring down with rain so we decide that we will visit Morské oko some other time. We are heading towards Sokoľany, where at the friend´s house we change to dry clothes, have a sip of wine and go to sleep.

Route: https://goo.gl/maps/tnrmPfAQorR2

Friday, the 12th of July 2013. It wouldn´t be fun to choose the easiest and shortest route home so we decided to go through central Slovakia. We´re heading towards Medzev, Mlynky, Dedinky and finally home. Quality of roads vary from new tar to completely abandoned areas. It´s funny that one sees so many foreign countries and doesn´t know his own.

We´ve done 2350 km in total on the good and bad roads and had nice and not so nice experience. Ukraine is definitely worth seeing again so I hope I will return there one day. Mostly because of the “white” moments. 🙂

Route: https://goo.gl/maps/mva4Z6y95PU2

Fotogaléria (nasnímané smartfónom Sony Xperia Z):

The post Milan Dzilsky: Week in Ukraine on bikes (2013) appeared first on Cestovateľský blog.

Sobota, 6.7.2013, odchod z Bratislavy. O 9″00 ráno vo dvojici s Paťom, s ktorým nejdem po prvýkrát. Prechod Slovenskom a relatívne praktický rýchly presun do Vyšného Nemeckého (aj keď na konci dosť zamotaný). Navigáciu som vtedy na motorke nemal a spoliehal som sa na Paťove znalosti juhovýchodného Slovenska, ktoré však tiež neboli úplne „fresh“. Ja som si myslel, že najlepšie bude ísť cez Kráľovský Chlmec, čo vôbec nebola pravda. Na druhej strane som konečne videl aj kus Slovenska, kade som nikdy nemal možnosť ísť a nadýchať sa vzduchu z Tokaja, kedže piť sa nedalo 🙂 Keď sme dorazili na hranice po cca 8 hodinách jazdy, jedenia a tankovania, začali sme dumať, ako to v tejto oblasti vlastne chodí. A nebola to žiadna tragédia. Pán najvyšší a bradatý hraničiar v civile bol skontrolovať bezpečnosť našej východnej hranice. Colníčka a pasováčka, ktorá nás kontrolovala bola veľmi milá. Opísali najazdený stav kilometrov na motorke na vstupe na Ukrajinu a stav nádrže. Odbehli a za chvíľu sme už boli na Ukrajine.

Kedže som nemal navigáciu, spoliehal som sa na papierovú mapu. Asi uznáte, že plánovanie možnej trasy je stále pohodlnejšie nad veľkou papierovou verziou v porovnaní s nejakými pseudo-displejmi. Predsa len ten rozmer ponúka väčšie možnosti a podporuje lepšiu predstavivosť.

Tak sme teda zastavili v Užhorode. Niekde pri parkovisku, ceste, chodníku. Len sme zastavili a už u nás boli páni z ukrajinskej polície. A začalo lokálne predstavenie v podaní dvoch policajtov. Jedno šťastie som mal, že inštrukcie a školenie rozhovorov a vyjednávania s lokálnymi policajtami som dostal od ukrajinských kolegov z práce ešte v časoch mojich služobných ciest. Musím poznamenať, že bez tohto školenia by som hodne znervóznel a asi sa aj na chvíľu vystrašil.

Skrátka sme podľa nich zastali na chodníku dvomi motorkami vedľa seba. Čo bola technicky pravda, otázka znie ale inak, bol to chodník? A tu začal celý problém. Prvý nástrel pokuty bol pomerne šialený – 2000 hrivien za motorku (cca 200 eur), smiechu sme sa neudržali. Musím podotknúť, že debata bola v slovenčine. Pokuta nebola uzavretá, nakoľko sme ich poprosili, aby nás vyviedli z Užhorodu nech sa zbytočne nemotáme. Čo prijali veľmi ochotne. Potom sme pochopili prečo. Úplatky sa predsa len ľahšie preberajú mimo očí davu ľudí. Na mieste na okraji Užhorodu, kam sme ich nasledovali, sme pokračovali v lokálnych „tanečkoch“. Suma už bola o čosi nižšie. Nasledovali teraz otázky tipu: ten mikrofón čo máte v prilbe, nahrávate nás? Kde máte kamery? Fotíte nás? 🙂 Po chvíľke uisťovania, že ich nenahrávame ani netočíme, prišiel nový návrh. Skončilo to na 100 hrivnách, teda cca 10 eur (ukázal som im, že viac hrivien pri sebe naozaj nemáme) za obe motorky, ktoré si však nezobrali do ruky, ale musel som ich hodiť do auta na sedačku šoféra.

Pokračovali sme teda ďalej smer Mukačevo a hľadali naše prvé ukrajinské ubytovanie. Pekný motelík pri ceste мотель-ресторан „Сині потоки„. Príjemné, čisté, s dobrou stravou. Cena bola niekde okolo 30 eur aj s raňajkami. Trasa dňa cca 611 km: https://goo.gl/maps/HEf6Knaki9D2

Nedeľa, 7.7.2013. Ráno sme sa pozreli na mapu a vybrali sme smer Synevyr pass, Koločava. Pri jazdení touto časťou Ukrajiny som mal pocit, že som sa cestovaním v čase dostal do rokov 80-tých. Rovnaká kvalita ciest, minimálna premávka, autá na ceste akoby z tých čias. Rôzne prerábky autobusov na plyn s „bombami“ plynu namontovanými na strechách. Nekonečný počet starých Zilov, ktoré prevážajú drevo na kúrenie. Krajina ako vyšitá z čias minulých. Pôsobí neskonale kľudne až spomalene, najmä v porovnaní s našim životným štýlom.

Prvá pekná štrikovačka zákrutami je hneď pred Volovcom. Výhľady na krajinu si človek vyslovene užíva. Druhá je Synevyr pass. Žiadne veľké výšky, žiadne alpy, ale o to krajšia jazda. Na obed sme už boli v Koločave. Zažili sme tam sprievod, 200-metrový sprievod ku kostolu, popri ceste aj stánky, dedinka neprejazdná. Ledva sme sa predrali cez ľudí. Kvalita cesty a kamenia bola ešte super, neskôr zistíme, že sú aj horšie. Sme to zapichli pri miestnej krčme, kde na nás čumeli ako na žaby z prachu. Majú tam aj nejaké múzeum, ale dnu sme naozaj nešli. Chvíľu sme uvažovali či ten nabúraný starý nákladniak je naaranžovaný alebo realita.

Za Koločavou dalšie „kolotočárske“ zákruty. Samozrejme sme stále špekulovali kade a kde si to skrátiť  mimo bežných ciest. Až sme dorazili do Kobyletska Polyana a tu sme si povedali a ideme krížom cez les. Vznikla tam v dedine zaujímavá debata s lokálnymi v slovenčine. Kopec z týchto ľudí za starých čias (spred 1989) robila či už na Slovensku alebo Českej republike. Pri otázke, či to prejdeme, dvaja ľudia odpovedali štýlom Pat a Mat. Jeden, že jasné, druhý, že v žiadnom prípade. Potom si dali slovný battle medzi sebou nad realizovateľnosťou nášho nápadu. Výsledok bol odvážny a išli sme to vyskúšať. Naše odhodlanie netrvalo dlho. Stretli sme asi jedno protiidúce auto, ktoré na nás celkom zmätene pozeralo. Výmole a vyjazdené koľaje boli tak hlboké, že sa čudujem, že sme vôbec prešli.

Odvahu pre obrátili späť na rácio a išli späť a po hlavných cestách sme si to strihli k ďalšiemu geografickému stredu Európy (tentokrát tomu ukrajinskému). Mám len ja ten pocit, že tá Európa je jediný kontinent s minimálne tromi stredmi? 🙂

Tu sme sa aj ubytovali a najedli. Zaujímavé bolo ubytovanie v moteli Tys. Posteľ bola ako z rozprávky o snehulienke a 7 trpazlíkoch. Nech som si ľahol akokoľvek, stále mi trčali nohy von z postele. To by sa dalo prežiť, ak by posteľ nemala čelá na oboch stranách postele. Výsledkom čoho bolo, že som chvíľu spal s vystretými nohami, ktoré som si oprel o hranu postele a chvíľu pokrčený v krátkej posteli. Vzhľadom na blízkosť rumunskej hranice sme prechádzali z hotelu na kolibu a k stredu Európy cez pohraničiarov, ktorí tam mali rozložené kontrolné stanovisko. Trasa dňa: https://goo.gl/maps/u9TGa4p4oJs

Pondelok, 8.7.2013. Po spánku-nespánku ideme jednoducho ďalej. Únava po noci je však cítiť a tušíme, že toto nebude náš maratónsky deň. Už kúsok po štarte, nejakých 15 km nachádzame malú reštauráciu po ceste, kde dávame neskoré raňajky. Príjemná reštaurácia na brehu rieky Tysa.

Cez deň je dosť teplo (kto by to v lete očakával, že?) a sme unavení. Ani sa nám moc nechce a sme nejakí „oťapení“. Po ďalších 27 km vidíme vodopádik Trufanets.

Za vodopádom smerom na Tatariv zrazu pár značiek a pútačov na Bukovel. Lyžiarske stredisko. Pri odbočke sa rozhodujeme či tam ideme mrknúť. Avšak ešte predtým sa musíme schladiť zvnútra nejakou zmrzlinou.

Naveľa naveľa odbáčame pozrieť na ten proklamovaný Bukovel. Za odbočkou ukrajinskej cestnej kvality zaznamenávame radikálnu zmenu. Nový hladučký asfalt. Ako by ho tam zrovna položili. Ochrankár pri ceste. Rampa zdvihnutá. Celých 9 km krásneho asfaltu si naozaj človek užije až príde do iného sveta. Niečo na štýl nášich Donovalov. Podobná výška a vzhľad. Akurát tie ceny – celodenný lístok v Bukoveli v reklame v roku 2013 bol 5 eur, ubytovanie v hoteli na svahu 40 eur. V tom čase dokonca ski-pass included.  (Aktuálne je cena celodenného lístku približne 25 eur). Musím ale podotknúť, že v tom čase sa stredisko len dobudovávalo do dnešnej podoby a mohli to byť uvádzacie ceny. Ale boli príjemne nízke.

Pekný drevenný štýl, relatívne veľké priestranstvo zabrané niekoľkokými budovami. Súčasťou hotela bola pekná reštaurácia, ruská baňa (alias sauna), masáže, malý bazén. Proste všetko ako má byť. Cena bola o niečo vyššia na lokálne pomery, ktoré sme doteraz zažili, ale aj kvalita bola inde.

S Paťom sme sa zhodli, že únavu treba poraziť odpočinkom a jedlom. Objednali sme si saunu a masáž, neskôr sme sa boli najesť v hotelovej reštaurácii. Sauna a masáž je kapitola sama o sebe. Nechať sa dobre prehriať v ruskej bani, kde miestny baňa majster dolieva vodu a mláti vás ešte brezovými vetvičkami. Pre mňa je táto verzia sauny prijatelnejšia. V ruskej bani by teplota nemala byť vyššia ako 70°C a relatívna vlhkosť je veľmi vysoká, až 80%. Vo fínskej saune môže teplota stúpnuť nad 90° pri nízkej vlhkosti okolo 15%.

Neskoršia masáž masérkou, ktorá sa pochválila, že masírovala vládu z Kyjeve, a bola naozaj fantastická. Na masáže chodím pravidelne, kvôli problémom s krčnou chrbticou a dovolím si tvrdiť, že madam naozaj podala výborný výkon. Vedela okamžite zistiť, čo a kde pomasírovať, aby hlava a krk opäť fungovali ako majú.

Ďalším zážitkom bola reštaurácia. Jedlo s chuťami ako som dlho nezažil. Tí čo čítali o Albánsku a lokálnom jedle, budú mať pocit, že sa opakujem, ale maslo je maslom, smotana smotanou a mäso mäsom. Keď sme sa ich spýtali, kde majú svoje zdroje, odpoveď bola až šokujúcu jednoduchá. Vyrábajú si všetko sami. Majú statok, kravy. Pečú si chlieb. Proste gurmánsky zážitok do posledného zrnka. Nehovoriac o varenikoch, ich domáce zemiakové pirohy plnené domacou smotanou, no koniec 🙂

Utorok, 9.7.2013. Ráno sme sa plný síl zobudili a štartovali. Dostali sme nápad isť až do Moldavska alebo k Moldavsku, tak sme začali ťahať smer Snyatyn a Cernivci. Za Snyatyn sme došli na hlavnú trasu, preplnenú autami, nákladiakmi, rozbitú ako ruský tankodrom po ostrých palbách so samými rozkopávkami, semaformi a riadenou premávkou. Celé zle.

Za Kolomya sme odbočili smer mimo hlavných ciest. Aby sme došli na to, čo je to čierno-biela Ukrajina. Proste zlý deň, aj také sú. Po odbočení za Kolomya smer Stryi, avšak mimo hlavných ťahov, nám to prišlo ako skvelý nápad. Nebudeme predsa chodiť po hlavných trasách, kde je to rozbité a samý nákladniak. Tak sme išli po bočných trasách, kde asfalt nebol skoro vôbec. Autá chodili krížom-krážom po ceste, aby sa vyhli čo najväčšiemu počtu jám a výmolov. Nevadí, že vám idú v protismere a vy sa im musíte uhnúť. Však motorkár má viac priestoru na vyhýbanie sa. Niekedy sme sa protiidúcemu autu vyhýbali anglickým štýlom, zmenou smeru jazdy a auto nás teda obehlo po pravačke.

Tento deň bol jedným z tých, ktoré chcete vyškrtnúť. Teplo, špina, prach, bordel, únava, ignoranti šoféri. Avšak čerešnička ešte len príde pri hľadaní ubytovania. Našli sme hotelík, vyzeral veľmi pekne z ulice. Paťo bol obhliadnuť izbu, avšak ako som sa neskôr dozvedel, obhliadka bola po zaplatení 20 eur za izbu na noc. Izba bola v zadnej časti pôvodnej budovy, do novej časti nás nevpustili. Ubytovanie u Andria. Začalo to tým, že ste sa báli čohokoľvek dotknúť, aby ste nepriniesli na Slovensko nejakú chorobu. Pri pohľade na WC a kúpeľnu by ste sa aj vy začali smiať.

Bol to prvý večer, kedy Paťo vypil dve pivá skôr ako ja svoje prvé. Opäť boli na večeru hranolky s kôprom. Veľa, skutočne veľa kôpru bolo v podstate všade. Sa čudujem, že nikde nepodávali kôprové ukrajinské mojito, keď ho tak milujú 🙂 Nehovoriac o debate s lokálnym ujom pri pive, kde nám vysvetľoval, ako je všetko „na chuja“ a ako boli kedysi veci super a ako kedysi veci fungovali.

Streda, 10.7.2013. Spánok bol krátky, nekľudný a rýchly, nevedeli sme sa dočkať rána, aby sme vypadli z „hotela“ a súčasne dúfali, že motorky tam ráno uvidíme. Okamžite ráno sme sedeli na motorkách a mašírovali smer Uzhansky National Park.

A znovu začala pekná krajina, pozitívna a zabúdame na včerajšok. Odtiaľ ten pocit čierno-bielej Ukrajiny – v tejto krajine je buď niekedy všetko ako výborné, alebo presný opak.

Po prejdení celej západnej ukrajinskej hranice sme opäť pri Užhorode a hľadáme si kludné ubytovanie. Stále vidíme billboard na hotel Thermal Star, ale ani za ten svet nájsť správnu odbočku. Značenie im v tejto oblasti zjavne moc nejde. Alebo je chyba na našej strane 🙂 Asi po pol hodine blúdenia hore-dole medzi Užhorodom a Mukačevom sme to nejako našli. Pekné termálne kúpalisko, ktoré však nemalo príliš termálnu vodu. V tom teple to však nevadilo.

Štvrtok, 11.7.2013. Ráno sa budíme a velíme pomaly na odchod späť na Slovensko, chceme ísť cez Ubľu a pozrieť morské oko. Ešte natankovať. Tankovanie je predsa len o kúsok lacnejšie ako na slovenskej strane, ale na motorke to zae až tak necítiť. Štartujeme, prejdeme na najbližšiu pumpu, natankujeme. No a tu začína sranda, lebo Paťova moto už nenaštartuje. Keďže Paťo nechal v noci navigáciu na motorke, asi tomu trochu napomohla. Našťastie majú na pumpe štartovacie káble, ktoré Paťo okamžite kupuje, rozoberáme motorky, aby sme sa dostali k baterkám. Spokojnosť s káblami je nekonečná a výsledok radostný, moto nakopnutá. Verte, že takéto hrubé a poctivé káble už v EÚ asi nekúpite, maximálne v profi servisoch.

Motkáme sa, kocháme sa, až sa domotkáme na slovenskú stranu. Cez colnicu prejdeme relatívne rýchlo. Colníci sú k nám zhovievaví, ako ukrajinský, tak aj slovenskí a volajú nás z tohto „pekelného“ slnka dopredu pred autá. Ukrajinský colníci to, ako neskôr zisťujeme, nerobili z čistej lásky k motorkárom, ale skôr ako odplatnú službu. Myslím,ž e za nejakých posledných 100 hrivien to bolo, čiže 10 eur za oboch. Slovenskí kolegovia opisujú kilometre na motorkách, kontrolujú stav nádrže a prechádzame ďalej.

Skúšame zo Sniny cez Zemplínske Hámre prejsť na Morské oko. Ale okrem zákazov sa aj lokálny vyjadrujú, že to asi nepôjde. Tak ideme obkľukou cez Humenné, okolo Zemplinskej šíravy, kde som predtým asi naozaj nikdy nebol. Smer Morské oko. Dojdeme však po motorest Rybnička, kde to kvôli začínajúcemu daždu parkujeme a ideme niečo zjesť. Taká slušná prietrž mračien prišla, že morské oko musí počkať a návštevu odkladáme na inokedy. Ideme smer Sokoľany, kde u kamarátov vyzliekame „nepremoky“, ochutnávame trochu vína a ide sa spať. Trasa dňa: https://goo.gl/maps/tnrmPfAQorR2

Piatok, 12.7.2013. Nepôjdeme predsa domov úplne najkratšou a najnudnejšou cestou a tak ideme stredom Slovenska. Smerom na Medzev, Mlynky, Dedinky a postupne domov. Miestami nový asfalt prelínajúci sa upravovanými a aj zabudnutými úsekmi. Je až prekvapivé, koľko človek pobehá po iných krajinách a nepozná ani náš vlastný kraj.

Celkovo sme prešli cca 2350 km zmiešanými cestami/necestami s príjemnými aj menej príjemnými zážitkami. Verím, že Ukrajinu ešte raz vyskúšame, lebo je tam dôvod sa vrátiť. Najmä pre tie biele chvíle 🙂 Trasa posledného dňa: https://goo.gl/maps/mva4Z6y95PU2

Fotogaléria (nasnímané smartfónom Sony Xperia Z):

The post Milan Dzilsky: Týždeň po Ukrajine na motorkách (2013) appeared first on Cestovateľský blog.