Tak trocha úmyselne som nazval túto sériu osobných odkazov listami, pretože taký list (spolu napr. s tlačidlovým telefónom, disketami či walkmanom) bude niečo, s čím sa v Tvojom živote veľakrát už asi nestretneš 🙂 Presne takto pred rokom 16.2.2020 o 14:14 si na mňa prvýkrát vykukol, keď si sa rozhodol vydať sa na cestu z maminkinho bruška na tento náš svet. Nevedel som si to úplne predstaviť, aké to je, mať dieťa a byť tatinom. A je to úplne iné ako čokoľvek, čo som asi očakával. Tento rok prešiel bláznivo rýchlo (a veľa sa v ňom udialo, ale k tomu sa za chvíľu dostaneme) a keď si s Tvojou maminou prechádzame fotky v telefóne a uvedomujeme si, ako si aj Ty rýchlo vyrástol… presne vtedy som si povedal, že Ti musím napísať odkaz a spísať v ňom moje najsilnejšie pocity a zážitky z nášho spoločného „bačovania“ 🙂
Keď sme si Ťa doniesli domov, prvé dni sme fakt že netušili, čo máme robiť… ako Ťa nakojiť tak, aby si bol šťastný, ako Ťa prebaľovať, kúpať, hrať sa… Všetko bolo pre nás nové, rovnako ako pre Teba. Neprestáva ma fascinovať, ako to príroda zariadila, že sa to malé bábätko (a.k.a. Ty) všetko tak pekne postupne učíš – najskôr sa prevaliť na bruško, zdvihnúť hlavičku, niečo chytiť do ruky, vnímať objekty… a dnes skoro chodíš, nemáš problém zapnúť telku, zládovať sám celú hrušku a postaviť na seba niekoľko kociek. A ten Tvoj úsmev a úprimná radosť, keď sa Ti niečo podarí alebo uvidíš vonku cez okno psíka…
Áno, rok 2020 (vlastne 11 mesiacov z Tvojich 12-tich, čo si s tu s nami) sme prežili väčšinou zavretý za oknom. Spôsobila to pandémia COVID-19 a s ním spojeného vírusu. Napriek tomu, že sme dnes stále zavretí v akomsi lockdowne s hrozivo vyzerajúcimi číslami, pevne veríme, že sa raz o týchto rokoch budeš už iba učiť v knihách (podcastoch?) dejepisu. Sme úprimne šťastní, že si zdravé dieťatko a že sa nemusíme trápiť s kadejakými chorobami. Keď Ti prvýkrát odišiel hlas, dostal si svoju prvú horúčku a museli sme Ti dávať čípok do prdelky – jasné, že to dnes už vnímame s väčším nadhľadom, ale ver mi, nebolo nám všetko jedno. Posledné mesiace k našej obľúbenej hračke patrí teplomer, Ty do neho veselo ťukáš (možno práve preto Ťa to tak baví, lebo má iba jedno tlačidlo a ihneď ukáže teplu a veselo zapípa) a mne vždy odľahne, keď vidím, že Tvoja (ale aj naša) teplota vždy začína číslami 36,X°C.
A ten pocit, keď sa ráno zobudíš, sadneš si, usmeješ a strkáš nám Tvoj dudlík do úst, aby sme sa aj my už zobudili. Och áno, boli sme my riadni sedmospáči predtým, ako si prišiel na svet. Sme stále tak trocha dlhodobo unavení, ale nevadí nám spať o pár hodín denne menej, keď vidíme Tvoju radosť na tvári. A Ty nám to potom vynahradíš ako napr. pár dní dozadu, keď si zalomil cez deň na 4 hodiny a my sme normálne na chvíľu nevedeli, čo so sebou 🙂 Ďakujem Ti za to, že si ma naučil flexibilite. Miloval som poriadok vo svojom kalendári, ako vecí postupne odsýpajú, ako sa veci začnú v presný čas. S Tebou je to iné, priority sú iné a ja som extra rád, že už mi tak nezáleží na niekedy banálnych veciach, ktoré sa dajú poľahky preplánovať.
Keď si raž budeš pozerať fotky z Tvojho detstva (PS: mamina má v mobile už dnes cez 14-tisíc fotiek, tak Ti držím palce), prípadne sa obzrieš na Instagram (Tvoj tatino s maminou sa niekedy tvária ako travel blogeri – ale robia to pre radosť, nie je to ich práca) zistíš, že do online priestoru dávame Tvoje fotky iba také, aby nebolo vidno Tvoju tvár. Vážime si Tvoje digitálne súkromie. Keď sa v nejakom rozumnom veku (12? 14? 18?) rozhodneš, že chceš čokoľvek z toho publikovať – úplná pohoda, sprav ako uznáš za vhodné. Len v tomto (tak trocha divnom) online svete nám prišlo rozumnejšie nezbierať „páčiky“ s detskými fotkami a nechať si Tvoje súkromie iba pre nás a našich najbližších.
Btw, keď sme pri tom online svete – rok 2020 je plný hoaxov, falošných správ a rôznych názorových bublín, v ktorých si ľudia nažívajú. Verím, že keď vyrastieš, bude problém hoaxov len chabá spomienka, na ktorej sa všetci z chuti zasmejeme. Dnes je to sakra problém, ľuďom často chýba kritické zmýšľanie, radikálny populizmus je vo výkvete a často tak ľudia uveria blbostiam, ktorých overenie by zabralo tak minútu googlenia (haha, som inak zvedavý, či Google bude napr. v Tvojej puberte vôbec niečím, čo sa bude používať na vyhľadávanie). Iba jednu drobnosť som touto krátkou odbočkou chcel Ti (skromne) odkázať – nenechaj sa strhnúť názormi bláznov, uč sa kritickému zmýšľaniu, overuj si fakty (pravdu), s rešpektom (ale aj odvahou) diskutuj s ľuďmi, nechaj sa inšpirovať a inšpiruj ostatných.
Cestuj! Prosím, veľa cestuj, spoznávaj, vnímaj, užívaj… nezostaň zatvorený vo svojej bubline, či už myšlienkovej alebo geografickej. Buď prosím tolerantný a inkluzívny. Svet je omnoho pozitívnejší v porovnaní s tým, čo nám ponúkajú každodenné správy. Rozumiem, že pozitívne veci nepredávajú tak dobre ako negatívne. Fakt si myslím, že cestovanie je liekom na mnoho neduhov dnešnej doby. Asi si to nebudeš pamätať, ale už v prvom roku je z Teba poriadny cestovateľ. Dal si s nami pár výletov po Slovensku, Rakúsku, držal si v ruke kormidlo na jachte a užili sme si spolu mesiac v Chorvátsku s Karolom.
Počkaj počkaj, kto je Karol? #karavankarol. Hanka mi pomohla splniť mi môj celoživotný sen a máme doma nášho Karola (#karoladokazdejrodiny) – 6-miestny karavan, do ktorého sme sa vcelku zaľúbili. A tak v kútiku duše dúfame, že sa tento spôsob cestovania zapáči aj Tebe… Predstavujem si to asi takto: „zakempíme“ niekde pri pláži, vytiahneme markízu a gril, pustíme si dobrú hudbičku, Ty budeš pobehovať kade-tade po okolí, my budeme s maminou s pivkom/vínkom v ruke leňošiť na pláži a pozerať sa na to, ako sa Ty hráš s ostatnými deťúriskami. Ako sa tam niekde naháňate za loptou…
Je mi jedno, aký šport budeš robiť, doprial by som Ti vyskúšať ich snáď všetky! 🙂 Tvojmu tatovi (akože mne) bude mega potešením s Tebou skúšať nové veci. Buď odvážny, prijímaj výzvy – haha, odo mňa ich asi dostaneš za svoj život vcelku veľa 🙂 Či už si vyberieš gymnastiku, šach, volejbal, freediving alebo čokoľvek iné, za mňa Ti iba môžem potvrdiť, že lepší mentálny relax a doplnenie endorfínov ako šport nepoznám. Objavíš nové svety, získaš nových kamošov. A skús tipnúť, ako sme sa spoznali s Tvojou maminou – vďaka volejbalu 🙂
Musím už pomaly utekať na ďalší meeting (virtuálny cez Zoom), ale o to viac sa teším už dnes večer domov. Mamina Ti chce pripraviť čučoriedkovú mini-tortu, lebo tie Ti chutia posledné týždne asi najviac. Ešte nafukovaciu „jednotku“ musíme niekde zohnať. Je mi jasné, že Ty si dnešok nebudeš veľmi pamätať (srandovne to tá príroda zariadila), ale pre nás to bude jeden z najkrajších dní za posledné obdobie. Určite si večer s maminou pozrieme video z pôrodu (neboj, žiadne detaily, skôr také z mobilu v rýchlosti nastrihané video), usmejeme sa (a mamina si aj poplače) nad fotkami z Tvojich prvých dní a budeme sa snažiť si mnoho momentov z Tvojho prvého roku vryť do pamäti. Jasné, že sa nám to nepodarí, tak snáď nám aj tento prvý list pomôže, aby sme si spomenuli, ako nám spolu náš prvý rok bolo suprovo!
Dikes Krištof sa túto bláznivú jazdu! Som mega šťastný, že si prišiel do našich životov, ľúbime Ťa ako koňa a pokúsime sa aj v druhom roku byť Ti dobrými vzormi (rodičmi). Tešíme sa na všetko, čo nám najbližší rok prinesie. Nie sme naivní, nebude to vždy ľahké, ale spolu to dáme 🙂
Tvoj hrdý tatino