Michal Hertlík: Fotoreportáž o Albánsku – krajine orlov

od jozo

Albánsko – krajina orlov, moslimov, červeno-čiernej farby. Krajina s najkrajšími plážami Jadranského mora, s azúrovo-modrou vodou. Srdeční a priateľskí ľudia, temperament na uliciach, vynikajúca gastronómia, jedinečný svetový jazyk, lacné cestovanie, raj pre backpackerov a dobrodruhov. Jednoducho očarujúca krajina, do ktorej sa vždy budete chcieť znova vrátiť. Píše Michal Hertlík.

Neočakávam, že by sa Albánsko v najbližíšch rokoch stalo jednou z hlavných turistických a dovolenkových destinácií v Európe, ale skôr či neskôr sa veci budú postupne meniť k lepšiemu. Krajina sa neustále rozvíja a ľudia (vrátane Slovákov) začínajú mať o Albánsku pozitívnejšiu mienku. Poďme sa teda spoločne vybrať do Albánska na západný Balkán, kedy sa prostredníctvom fotografií dozviete viac o albánskej histórii, súčasnosti, kultúre, zvykoch, tradíciách, politike, spoločnosti a bežnom živote.

Pouličný ruch na Ulici Ibrahima Rugovu, jednom z hlavných bulvárov v centre hlavného mesta. Ibrahim Rugova bol kosovskoalbánsky politik, predseda a zakladateľ najväčšej kosovskej politickej strany Demokratická liga Kosova a prvý prezident Kosova v rokoch 1992-2006, kde je považovaný za jednu z najväčších osobností ich štátu, ak aj nie za najväčšiu. (Tirana)

Budova Ministerstva financií (Ministria e Financave) je jedna z hlavných administratívnych budov lemujúcich Námestie Skanderbega. Vo večerných hodinách sa zdanlivo neatraktívne štátne budovy menia na vysvietené divadlo mnohých farieb. Súčasným ministrom financií Albánska je Arben Ahmetaj. (Tirana)

V úplnom centre mesta sa vyníma táto Hodinová veža (Kulla Sahatit), vďaka ktorej ľudia stále vedia koľko je hodín a v nočných hodinách je takto zaujímavo vysvietená. (Tirana)

Národné historické múzeum (Muzeu Historik Kombëtar) je najväčšie múzeum v Albánsku a jedna z najväčších budov v Tirane nachádzajúca sa hneď v centre. Albánci na svoju históriu nedajú dopustiť, dosť si na nej zakladajú a sú pyšní na svoju históriu aj kultúru. Múzeum bolo otvorené v októbri 1981 a je stelesnením celej histórie Albánska od staroveku až po súčasné 21. storočie. Podrobná prehliadka celého múzea Vám môže zabrať až pol dňa, ale určite to stojí za návštevu a čas. (Tirana)

Dominantou nielen hlavného námestia (Sheshi Skënderbej), ale aj celého mesta a celého Albánska je albánsky národný hrdina Skanderbeg, ktorého masívna socha sa vyníma práve v strede námestia. Na pravo od Skanderbega sa nachádza Tirana International Hotel, na ľavej strane je Národné historické múzeum. (Tirana)

Najzvláštnejšia stavba Tirany sa nachádza na Bulevardi Dëshmorët e Kombit. Ide o pyramídu, ktorá bola otvorená v roku 1988 ako Múzeum Envera Hoxhu, dlhodobého politického lídra komunistického Albánska. Múzeum bolo venované celému dedičstvu tohto politika, preto ho niektorí nazývali aj Mauzóleum Envera Hoxhu. Po páde komunizmu prestala pyramída fungovať ako múzeum a postupne slúžila ako konferenčné centrum, základňa NATO a humanitárnych organizácií, či sídlo albánskej televíznej stanice. V súčasnosti sa pyramída už nevyužíva, slúži len na prilákanie turistov, často je objektom vandalizmu, postupne chátra pred očami domácich a je už len spomienkou na ťažké časy vládnutia Envera Hoxhu. (Tirana)

Pyramída je atraktívna nielen pre domácich, ale aj pre turistov tým, že sa dá vyliezť na jej úplný vrchol. (Tirana)

Budova na fotografii patrí medzi najvyššie budovy v Tirane, každý vie o jej existencii a aj napriek tomu je najväčšou záhadou v meste. Pýtate sa prečo? Presne v tomto stave ako ju vidíte, je už niekoľko rokov v rekonštrukcii. Obyvatelia si teda už tak zvykli vidieť v rekonštrukcii len betónovú kostru budovy, že dokonca ani samotní domáci Albánci nevedia, o akú budovu ide, čo z nej bude po rekonštrukcii a to najdôležitejšie, koľko vôbec bude rekonštrukcia ešte trvať. Odpovede na tieto otázky poznajú asi len vo vládnych kruhoch, avšak aspoň pohľad na budovu z vrchu pyramídy stojí za to. (Tirana)

Po vylezení na samotný vrch pyramídy si môžete užívať takýto pohľad na mesto a relaxovať v prítomnosti svojich kamarátov alebo sa len sami ponoriť do vlastných myšlienok. (Tirana)

Polytechnická univerzita Tirany (Universiteti Politeknik i Tiranës) je najstaršia a druhá najväčšia univerzita v Albánsku, hneď po University of Tirana. Bola založená v roku 1951 a v súčasnosti má okolo 10 000 študentov z Albánska a okolitých krajín. Univerzita ponúka štúdium a uplatnenie hlavne v oblasti inžinierstva a s tým súvisiacich oblastí. (Tirana)

Po tom, ako sa dostanete na balkón posledného poschodia Polytechnickej univerzity Tirany, sa Vám naskytne jeden z najkrajších výhľadov v Tirane, ktorým je pohľad najprv na Námestie Matky Terezy (Sheshi Nënë Tereza) a po ňom na bulvár pod názvom Mučeníci národa (Bulevardi Dëshmorët e Kombit), ktorý vedie až k samotnému hlavnému Námestiu Skanderbega. (Tirana)

Pohľad z posledného poschodia Polytechnickej univerzity Tirany na Centrum pre albánologické štúdie (Qendra e Studimeve Albanologjike). Na ľavo od Centra sa nachádza Národné archeologické múzeum (Muzeu Kombëtar Arkeologjik), na pravo je postavený národný futbalový štadión Qemala Stafu (Stadiumi Kombëtar Qemal Stafa), v pozadí sú budovy centra mesta a za nimi sa tiahne pohorie Dajti (Mali i Dajtit) obkolesujúce Tiranu zo severovýchodu. (Tirana)

Námestie Matky Terezy (Sheshi Nënë Tereza) pred Polytechnickou univerzitou Tirany je druhé najväčšie námestie v Tirane. Vybudované bolo v rokoch 1939-1941, vtedy ešte ako Námestie Viktora Emanuela III. na počesť talianskemu kráľovi Viktorovi Emanuelovi III., keďže Albánsko bolo v tom čase Talianmi okupované. Dnes námestie slúži ako pešia zóna s občasnou premávkou a ako miesto organizovania kultúrnych a spoločenských podujatí. (Tirana)

Albánci majú radi skrášľovanie svojich budov pouličným umením. Tento komplex budov sa nesie v znamení dúhy a dúhových farieb a nachádza sa na Námestí Wilsona (Sheshi Uillson), ktoré je pomenované na počesť amerického prezidenta Woodrowa Wilsona, ktorý zohral dôležitú úlohu pri ochrane teritoriálnej celistvosti Albánska na Parížskej mierovej konferencii v roku 1919 tým, že odmietol plán európskych mocností rozdeliť Albánsko medzi svojich susedov. (Tirana)

Ako každé hlavné mesto, ani Tirana nie je výnimkou pokiaľ ide o rozdiely medzi bohatými a chudobnými, resp. miešanie západného sveta s tým albánskym. Na fotografii môžete vidieť typickú architektúru albánskych bytoviek v centre hlavného mesta spolu so značkovými obchodmi s elegantným oblečením a americkými značkami. (Tirana)

Oficiálnou menou krajiny je albánsky lek (Leku Shqiptar). 1 lek tvorí 100 qindarka, ktoré sa v súčasnosti už nevydávajú. Lek bol predstavený ako prvá albánska mena v roku 1926, pretože predtým krajina nemala žiadnu menu a fungovala na báze zlata. Na fotografii vidíte dve súčasné bankovky s najvyššími hodnotami: 2000 Lekë, kde je vyobrazený kráľ Gent (Gentius) a 5000 Lekë s albánskym národným hrdinom Skanderbegom.

Drač (Durrës) je najstaršie a druhé najväčšie mesto Albánska. Tento významný námorný prístav leží na pobreží Jadranského mora, asi 30 km západne od Tirany. Mesto je v poslednej dobe turisticky vyhľadávaným prímorským letoviskom a dokonca aj mnoho slovenských cestovných kancelárií začalo Slovákom ponúkať letnú dovolenku v Drači. Čakajú na Vás rozsiahle pláže, horúce slnko a príjemná atmosféra mesta. (Drač)

Káble natiahnuté cez ulicu a vonku vyvesené prádlo pridáva Albánsku na autentickosti a charakterizuje typický pouličný život v tejto krajine. (Drač)

Drač je najznámejšia turistická prímorská destinácia v Albánsku, kde väčšina mesta žije klasickým albánskym životom. Avšak hlavné ulice a bulváre, spolu s miestami, kde je koncentrácia hotelov, reštaurácií a obchodov pre turistov, sa na Albánsko nepodobajú ani zďaleka. Oveľa viac sa Vám tieto miesta budú podobať na miesta vytrhnuté z Miami alebo Los Angeles s hlučným ruchom na uliciach a palmovými alejami. (Drač)

Albánci majú po celej krajine rozmiestnené vojnové pamätníky, monumenty a sochy na počesť všetkých padlých Albáncov bojujúcich vo vojnách počas minulého storočia. Jeden z tých zaujímavejších sa nachádza v Parku Buzëdeti v pozadí s výškovými budovami. (Drač)

 

Počas prechádzky na promenáde pri pobreží môžete zahliadnuť najkrajší most Pista e Re, čo v preklade znamená Nová trať, keďže tento most je vybudovaný kolmo do mora a akoby tvoril novú cestu, ktorá spája pobrežie s reštauráciou Ventus. (Drač)

Mestský amfiteáter v Drači bol vybudovaný na malom pahorku, preto z dnešných ruin je dobrý výhľad na niektoré časti mesta. Na tejto fotografii môžete konkrétne vidieť typickú albánsku architektúru s množstvom farieb, minaret mešity Fatih a takisto aj obrovské prístavné stroje, keďže Drač je najväčším albánskym prístavom. (Drač)

Podobný výhľad z pahorku nad mestom na minaret mešity Fatih medzi dvomi panelákmi v pozadí a farebnú albánsku architektúru. (Drač)

Mestská radnica (Bashkia Durrës) doslova žiari svojou bordovou farbou v centre mesta hneď vedľa najväčšej mešity. Súčasným starostom mesta je Vangjush Dako zo Socialistickej strany Albánska, ktorý sídli práve v tejto budove. (Drač)

V centre Tirany sa svojou veľkosťou vyníma práve táto Katedrála Vzkriesenia Krista (Katedralja Ngjallja e Krishtit) Východokresťanskej ortodoxnej cirkvi Albánska (Kisha Ortodokse Autoqefale e Shqipërisë). Keďže skoro väčšina kostolov bola zničená počas rôznych vojen, táto katedrála je ako jedna z najnovších postavená a otvorená v roku 2012 pri príležitosti 20. výročia obnovenia Albánskej pravoslávnej cirkvi a voľby arcibiskupa Anastasia z Albánska. Súčasťou katedrály je aj hodinová veža stojaca hneď po jej boku. (Tirana)

Národné historické múzeum (Muzeu Historik Kombëtar) má nad svojim hlavným vchodom rozsiahlu nástennú mozaiku s názvom ‚Albánci‘ (‚Shqipëtarët‘), ktorá zobrazuje údajné staroveké až moderné postavy z histórie Albánska. Účelom vybudovania tak masívnej stavby ako je toto múzeum aj s konkrétnou mozaikou bolo zdôrazniť politickú moc vtedajšieho komunistického Albánska. Mozaika zachytáva dôležité symboly: albánska vlajka, zbraň zdvihnutá do vzduchu, albánske národné a tradičné oblečenie, albánsky dvojhlavý orol, osobnosti zo širokého spoločenského spektra (bojovníci za nezávislosť, revolucionári, myslitelia, spisovatelia, politici, vojaci, bežní ľudia) a ľudské vlastnosti (hrdosť, patriotizmus, nebojácnosť, bojovnosť, entuziazmus, chuť po nezávislosti). (Tirana)

Vo vnútri Národného historického múzea sa nachádza mnoho umeleckých diel z rôznych období zobrazujúcich podobné historicko-spoločenské udalosti z dejín Albánska ako aj známa mozaika nad hlavným vchodom do múzea. (Tirana)

Z poschodia Národného historického múzea sa naskytne celkom pekný výhľad na Námestie Skanderbega so všetkými jeho dominantami. Na fotografii je Hodinová veža (Kulla Sahatit), mešita Et’hem Bey (Xhamia e Et’hem Beut) a Radnica hlavného mesta Tirana (Bashkia Tiranë). (Tirana)

Deklarácia nezávislosti Albánska (Deklarata e Pavarësisë) je najvýznamnejší dokument albánskej histórie podpísaný 83 delegátmi/signatármi, ktorý bol spísaný, ratifikovaný a vstúpil do platnosti 28. novembra 1912 v dnešnom albánskom meste Vlorë za prítomnosti vtedajšieho prezidenta Ismaila Qemaliho s jeho novovzniknutou vládou. Atramentové pero, ktoré figuruje na fotografii, je umiestnené v Národnom historickom múzeu hneď pred Deklaráciou nezávislosti, pretože práve ním bola Deklarácia napísaná aj podpísaná. (Tirana)

Hasan Prishtina (1873-1933) bol politickým predákom kosovských Albáncov v prvej polovici 20. storočia. Prishtina odštartoval svoju politickú kariéru ešte vtedy v parlamente Osmanskej ríše, zastupoval post ministra vo vláde Ismaila Qemaliho, neskôr sa stal premiérom už nezávislého Albánska. Kvôli politickému tlaku počas vlády albánskeho kráľa Ahmeda Zogua (Zog I.) bol donútený emigrovať z krajiny a na základe kráľovho nariadenia sa už nikdy nemohol vrátiť naspäť, preto väčšinu svojho života prežil buď v Taliansku alebo v gréckom Soluni, kde nakoniec aj tragicky zomrel na následky spáchania atentátu na jeho osobu. Okolo Prishtinu sa sformovalo zoskupenie pod názvom Výbor národnej obrany Kosova (Komiteti i Mbrojte Kombëtare të Kosovës), ktoré bolo zamerané na boj albánskych vzbúrencov v Kosove proti juhoslovanským jednotkám vtedajšieho Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov. Jeho životným poslaním bola teda ochrana Kosova pred Juhosláviou (dnešným Srbskom) a myšlienka na jeho nezávislosť, ktorej sa osobne nikdy nedožil. Kosovo však získalo svoju nezávislosť v roku 2008 a na jeho počesť hlavné mesto krajiny nesie názov Prishtina. (Tirana)

Na fotografii je citát Hasana Prishtinu vystavený v Národnom historickom múzeu hovoriaci:

„Namiesto hanebného trónu v Istanbule, ja som preferoval povstanie so cťou v horách Kosova.“

SHQIPËRIA je albánsky názov pre Albánsko. Na fotografii vidíte titulnú stranu albánskych novín s rovnomenným názvom SHQIPËRIA, ktoré boli vydané 11. októbra 1906 v egyptskej Káhire. Pýtate sa, prečo noviny neboli vydané v Tirane, ale práve v Káhire? V Káhire totižto žila na začiatku 20. storočia početná skupina Albáncov a albánskych aktivistov. Jedným z nich bol aj Milo Duçi (albánsky publicista, dramatik a podnikateľ, ktorý prežil väčšinu svojho života práve v Egypte), ktorý sa postaral o vydanie týchto novín. Noviny však nemali dlhé trvanie a prestali sa vydávať hneď vo februári 1907, preto má každý exemplár neskutočnú hodnotu. Nájdete ich aj spolu s ďalšími exponátmi v Národnom historickom múzeu. Pod samotným názvom novín sa píše ‚Mpron të drejtat e Kombit Shqipëtar‘, čo v preklade znamená ‚Chráni práva albánskeho národa‘. (Tirana)

Bratia Frashëriovci patria medzi najznámejších a najslávnejších súrodencov histórie Albánska. Najstarší Abdyl Frashëri (1839-1892) bol albánsky akademik, štátnik, diplomat a politik v Osmanskej ríši. Je jedným z prvých predstaviteľov Albánskeho národného obrodenia (Rilindja Kombëtare), ako aj iniciátor a líder Albánskej ligy za obranu a práva albánskeho národa (Lidhja për Mbrojtjen e të Drejtave të Kombit Shqiptar). Prostredný Naim Frashëri (1846-1900) bol albánsky básnik, spisovateľ a takisto jedna z vedúcich postáv Albánskeho národného obrodenia. Najmladší Sami Frashëri (1850-1904) bol albánsky spisovateľ, filozof, dramatik a taktiež jedna z postáv Albánskeho národného obrodenia. Samiho odkaz, zakotvený v jeho knihe ‚Albánsko – Čo to bolo, čo to je a čo z toho bude‘, sa stal manifestom Albánskeho národného obrodenia. Busty týchto troch slávnych bratov sú vystavené v Národnom historickom múzeu. (Tirana)

Albánska kuchyňa je ovplyvnená hlavne talianskou a tureckou kuchyňou, keďže Albánsko sa nachádza medzi nimi. Hlavnými surovinami používajúcimi sa v mnohých jedlách sú mäso, ryby, paradajky, papriky, uhorky, olivy, jogurt, syry a chlieb. Na fotografii je typické jedlo s názvom ‚Speca me gjizë‘ s hlavnými surovinami paprikou, koreninami a gjizë (typ tvarohu/cottage cheese, ktorý vzniká pri procese premeny jogurtu na syr, keď sa z neho odoberie tekutá časť a ostane len tá tuhá). (Tirana)

The Plaza Tirana je luxusný hotel v centre hlavného mesta postavený len pred pár rokmi, ktorý je dominantný svojou výškou a hlavne vonkajšou architektúrou v tvare tancujúcich kosoštvorcov. (Tirana)

Pouličný ruch na jednom z najväčších bulvárov rozdeleným stromovou alejou. (Tirana)

Táto momentka vznikla na Námestí Matky Terezy počas podvečernej prechádzky Tiranou. Na fotografii je moja albánska kamarátka Brisi, ktorej chcem aj touto formou veľmi pekne poďakovať za užitočné rady a informácie o Albánsku použité v popisoch fotografií. (Tirana)

Obrovské stĺpy lemujú z jednej strany Námestie Matky Terezy. Podvečer sa vždy rozsvecujú a spolu so západom slnka vytvárajú príjemnú atmosféru pre domácich aj turistov. (Tirana)

Albánsko malo počas svojej histórie mnoho rozličných typov hlavy štátu, ako aj mnoho rôznych typov vlády. Po páde komunistického režimu je Albánsko od roku 1991 republikou s prezidentom na jej čele (Presidenti i Republikës së Shqipërisë). Súčasný 6. prezident Bujar Nishani je vo funkcii od 24. júla 2012 a keďže funkčné obdobie albánskeho prezidenta je 5 rokov, jeho mandát vyprší už teraz, dňa 24. júla 2017. Albánske prezidentské voľby sa preto konali tento rok a 28. apríla 2017 bol albánskym parlamentom do funkcie zvolený Ilir Meta s počtom 87 hlasov zo 140 a práve 24. júla 2017 vstúpi do funkcie ako 7. prezident súčasného Albánska. Na fotografii je Prezidentský palác na hlavnom bulvári Dëshmorët e Kombit. (Tirana)

Dvojhlavý orol je symbolom Albánska už od počiatku albánskej histórie, keď Ismail Qemali v roku 1912 pozdvihol vlajku s čiernym dvojhlavým orlom na červenom základe po tom, čo vyhlásil nezávislosť Albánska od Osmanskej ríše. Samotný dvojhlavý orol je symbolom moci, dominancie a ovládania územia na západ aj na východ príslušným panovníkom. Na fotografii vidíte dvojhlavého orla ako súčasť Pamätníka nezávislosti v Parku Mladosti. (Tirana)

Albánsko sa osamostatnilo od Osmanskej ríše dňa 28. novembra 1912 práve vďaka Ismailovi Qemalimu a podpísaniu Deklarácie nezávislosti, ktorej originál je vystavený v Národnom historickom múzeu. Pri príležitosti 100. výročia vyhlásenia nezávislosti Albánska sa počas celého roka 2012 uskutočnili viaceré významné oslavy, počas ktorých bol odhalený Pamätník nezávislosti (Monumenti i Pavarësisë) v Parku Mladosti (Parku Rinia). Pamätník je zložený z dvoch častí, z ktorých na jednej je obrovský dvojhlavý orol a na druhej sú vyryté podpisy signatárov Deklarácie nezávislosti, z ktorej časť vidíte na tejto fotografii. Úplne v strede vyniká podpis Qemala Elbasaniho, ktorý pôsobil ako generálny tajomník dočasnej vlády Albánska (Qeveria e Përkohshme e Shqipërisë) trvajúcej od 4. decembra 1912 do 22. januára 1914, kedy Ismail Qemali ako vtedajší prezident bol nútený rezignovať. (Tirana)

Pri vstupe do každej štátnej budovy na Námestí Skanderbega sa nachádza strážna búdka určená pre jedného vojaka na ochranu danej budovy. V Tirane sú však tieto strážne búdky bez vojakov… teda počkať, ja tam nejakého vidím. Aj Vy? (Tirana)

Gjergj Kastrioti (6. máj 1405 – 17. január 1468), známy pod menom Skanderbeg (Turci mu dali meno ‚Iskender bey‘ znamenajúce ‚Lord Alexander‘ alebo ‚Líder Alexander‘, ktoré sa pretavilo do mena Skanderbeg), je albánsky národný hrdina a symbol Albánskeho národného obrodenia. Jeho erb (dvojhlavý čierny orol na červenom pozadí) je v súčasnosti štátnym znakom Albánska a dominanta na ich vlajke. Spočiatku vyrastal ako rukojemník osmanského sultána a vyznával islam, neskôr sa však vrátil späť do rodného Albánska, konvertoval na kresťanstvo a celý svoj život zasvätil odboju proti Turkom snažiacim sa dobyť celé Albánsko a pripojiť ho k Osmanskej ríši. Ako jeden z mála dokázal sústavne porážať turecké vojská a odrážať ich výpady do krajiny, kedy mu ako jeho útočisko pomáhal hrad Krujë. Turci však neustálymi nájazdmi Albánsko napokon vypálili, spôsobili hladomor, Skanderbegovi muži prešli na stranu Turkov a on, v snahe získať pomoc od európskych mocností, dostal maláriu, na ktorú nakoniec aj zomrel. Turci následne po jeho smrti Albánsko dobyli a pripojili ho pod správu Osmanskej ríše. Za jeho celoživotné úsilie obrániť Albánsko pred Turkami ho Albánci považujú za svojho národného hrdinu a dodnes je nimi uctievaný a velebený. V strede hlavného námestia Tirany mu na počesť postavili gigantickú sochu s jeho koňom a mečom v pravej ruke a námestie po ňom aj pomenovali. (Tirana)

Námestie Skanderbega počas slnečného dňa v celej svojej kráse. (Tirana)

Na stotinu sekundy som mal pod sebou hneď dve významné štátne inštitúcie. Pod mojou pravou rukou sa ocitlo Ministerstvo dopravy a infraštruktúry (Ministria e Transportit dhe Infrastrukturës), zatiaľ čo ľavá ruka dosahuje na Ministerstvo poľnohospodárstva, rozvoja vidieka a vodného hospodárstva (Ministria e Bujqësisë, Zhvillimit Rural dhe Administrimit të Ujërave). (Tirana)

Po hodinách chodenia v uliciach Tirany som sa ocitol opretý o Národné historické múzeum. Fotografia zachytáva vodorovne prevrátené Námestie Skanderbega, keďže je odfotené o zrkadlové okno na múzeu. (Tirana)

Minaret mešity Et’hem Bey plávajúci v modrobielom oceáne nebeských oblakov. (Tirana)

Bežný pohľad na ulice v obytnej časti Tirany poprepájané stovkami až tisíckami káblov, kde farebnosť hrá svoje divadlo a spolu s pouličným ruchom domácich vytvárajú nezabudnuteľnú a jedinečnú atmosféru. (Tirana)

Albánci majú umelecké myslenie, ktoré vedia pretaviť aj do pouličného umenia, tzv. street art. Dôkazom je aj tento panelák s imaginárnym vyveseným prádlom v obytnej štvrti. (Tirana)

Pouličné jedlo je v Albánsku samozrejmosťou. Každodenne sa týmto štýlom stravujú tisíce domácich. Jedno z klasických pouličných jedál je ‚qofte‘, teda albánske vyprážané/grilované valčeky/guľky z mletého mäsa podávané s cibuľou, koreninami a pečivom. Milovníci piva môžu vyskúšať aj tradičné albánske pivo Tirana. (Tirana)

Çifteli je brnkací strunový hudobný nástroj len s dvomi strunami, podľa čoho dostal aj pomenovanie (z albánčiny ‚çift‘ je dvojitý a ‚tel‘ je struna). Tento nástroj používajú na hranie hlavne obyvatelia severného a stredného Albánska a Kosova. Çifteli sú často používané na albánskych svadbách a koncertoch, ale aj na sprevádzanie albánskych eposov a balád. Ako sami vidíte na fotografii, existuje mnoho typov tohto tradičného nástroja, ktorý je možné si zakúpiť v hocijakom tradičnom obchode od miestnych Albáncov. (Tirana)

Pouličné divadlo káblov a farebnosti s horou Dajti v pozadí. (Tirana)

Domáci Albánci trávia vonku oveľa viac času ako by mali byť zavretí vo svojich bytoch. Ulice sú plné miestnych, ktorí predávajú všetko možné trhovým štýlom, neustále sa medzi sebou socializujú a nadväzujú nové priateľstvá, alebo len tak sedia vonku na lavičke a čítajú si dennú tlač. (Tirana)

Ďalšie z typických jedál je niečo, čo na Slovensku poznáme tiež. Plnená paprika alebo baklažán plnený mletým mäsom podávaný so zemiakovou kašou alebo len so zeleninou je jedna z bežných albánskych pochúťok. (Tirana)

Dominantný Skanderbeg na svojom koni hľadí vždy vpred na svetlú budúcnosť albánskeho národa. Jeho bronzová socha na kamennom piedestáli bola inaugurovaná a postavená do stredu hlavného námestia v Tirane v roku 1968 pri príležitosti 500. výročia Skanderbegovej smrti a stala sa ikonou nielen Tirany, ale aj celého Albánska. (Tirana)

Moje umelecké oko zachytávajúce mešitu Et’hem Bey s jej minaretom v objatí kvetov na Námestí Skanderbega počas večerných hodín. (Tirana)

Mešita Et’hem Bey (Xhamia e Et’hem Beut) sa zvonku nezdá až tak veľká, avšak po vstúpení do jej vnútra prehodnotíte svoje odhady, pretože je jedna z tých priestorovo väčších. Výstavba mešity začala medzi 1791-1794 a finálne bola dokončená medzi 1819-1821 zásluhou pravnuka Sulejmana Pašu, Haxhima Ethema Beya, po ktorom nesie jeho meno. Počas vlády komunistického režimu v Albánsku bola mešita zatvorená, avšak po páde komunizmu v roku 1991 vstúpilo do mešity a jej okolia 10 000 Albáncov s albánskymi vlajkami a opätovne si vydobili náboženskú slobodu v krajine. Mešita sa skladá z prízemia a prvého poschodia, na ktoré sa dostanete po úzkych točivých schodoch pokrytých kobercom, presne ako ja na fotografii. (Tirana)

Bazáre, trhy a markety sú neoddeliteľnou súčasťou kultúr ako je tá albánska. Okrem klasických komodít ako zelenina, ovocie, mäso, chlieb, iné potraviny, remeselnícke výrobky, všetko potrebné pre domácnosti a na bežnú spotrebu, dostať aj tradičné albánske výrobky. Na fotografii je pokrývka hlavy qeleshe, ručne vyrobené farebné obrusy, podnosy a taštičky. (Tirana)

Ručne vyrábané predmety ako figúrky, keramika, drevárske rezby, koberce, kostýmy, kuchynské náradie, či výrobky do domácnosti sú niektoré z albánskych suvenírov, ktoré si turisti, cestovatelia a návštevníci odnášajú domov pre priateľov a rodinu. Každá dedina či región v Albánsku má odlišné predmety ako vyšívané obrusy alebo remeselnícke výrobky, ktoré najčastejšie nájdete na miestnych bazároch a zjednáte výhodnú cenu od miestnych obchodníkov. Na fotografii je ručne vyrobený medený set váz a nádob. (Tirana)

Národné divadlo opery a baletu (Teatri Kombëtar i Operas dhe Baletit) je najväčšie divadlo v krajine otvorené v roku 1953, ktoré sa nachádza na Námestí Skanderbega. Od počiatkov svojho vzniku pomohlo rozvinúť umenie v meste, pretože dovtedy albánski umelci nemali žiadny priestor na svoju realizáciu. Počas kultúrno-spoločenských mestských podujatí sa v budove konajú predstavenia s národnými tancami a piesňami. Albánska vlajka hrdo veje hneď po boku. (Tirana)

Pri vstupe do Tirany zo severozápadu sa nachádza obrovský kruhový objazd s názvom Sheshi Shqiponja (Orlie námestie), v strede ktorého sa vyníma neskutočne veľký a vysoký albánsky štátny znak v podobe dvojhlavého čierneho orla. Síce to tam nie je napísané, ale akoby ste pri pohľade na orla čítali ‚Vitajte v Albánsku, vitajte v našom hlavnom meste, vitajte v Tirane‘. (Tirana)

Kruhový objazd Sheshi Shqiponja (Orlie námestie) pri dychberúcom západe slnka. (Tirana)

Klasická albánska scenéria: pouličný ruch, dopravné prostriedky, miestny bazár, budovy s typickou architektúrou a v samotnom pozadí sa vynárajú minarety mešity. (Skadar)

Áno, tipujete správne, slovo ‚rruga‘ znamená po albánsky ‚ulica‘ a takýmto štýlom sú označené ulice a bulváre po celej krajine. Qemal Draçini (1922-1947) bol albánsky kritik, vedec, publicista, učiteľ a propagátor poézie a prózy. Nuri Bushati pochádzal zo slávnej a početnej albánskej rodiny Bushatiovcov, ktorí sa preslávili nadvládou nad Pašalikom Scutari (iným názvom Pašalik Skadar, z albánčiny ‚Pashallëku i Shkodrës‘), ktorý sa rozprestieral na území okolo dnešného mesta Skadar a časti dnešnej Čiernej Hory. (Skadar)

Ďalšiou ukážkou typickej ručnej práce sú keramické a sklenené nádoby, misky, taniere, či dokonca nástenné hodiny, ktorých základom je hlavne farebnosť. (Skadar)

Jedna z najpodarenejších momentiek v Albánsku. Keďže som veľký zberateľ pohľadníc a všade, kde cestujem, kupujem miestne pohľadnice, Albánsko nebolo výnimkou. Vošiel som do miestneho obchodu, kúpil som desiatky pohľadníc, potom som vyšiel na ulicu a jednou z nich som sa pochválil môjmu kamarátovi, ktorý neváhal a odfotil ma. Vlastne som si uvedomil, že touto fotografiou robím reklamu albánskemu turizmu, lebo na pohľadnici môžete vidieť najkrajšie prímorské aj pevninové časti južného a juhozápadného Albánska ako Vlorë, Sarandë, Gjirokastër, či Berat. (Skadar)

Mešita Ebu Bekër (nazývaná aj Xhamia e Madhe, z albánčiny Veľká mešita) predstavuje dominantu mesta Skadar, hlavne svojou majestátnosťou a centrickou polohou, lebo sa nachádza hneď vedľa pešej zóny v centre mesta. Hoci bola postavená už v 18. storočí, okoloidúcich zaujme novopôsobiacou architektúrou, pretože ju zrenovovali v roku 1995. Okolo mešity je vybudovaný mestský park, do ktorého chodia miestni obyvatelia pravidelne oddychovať. (Skadar)

Aká škoda, že tento albánsky elegán v starších rokoch nemá na sebe qeleshe, ale len normálny klobúk. Muži staršej generácie sa v Albánsku väčšinou obliekajú elegantne, podľa svojich možností. Nechýba sako, nohavice, celý oblek, kravata, topánky a samozrejme nejaká pokrývka hlavy, najčastejšie qeleshe. Svojim štýlom oblečenia tak dávajú najavo úctu voči druhým, či už je reč o turistovi na trhu alebo o svojom albánskom susedovi. (Skadar)

Skadar (Shkodër/Shkodra) leží neďaleko hranice s Čiernou Horou, na brehu známeho Skadarského jazera. Mesto má široké ulice, vybudované v dobe vlády Envera Hoxhu. Na skale nad ním sa rozprestiera pevnosť Rosafa (Kalaja e Rozafës), kde sú zostatky starých kostolov a mešít. Fotografia však zachytáva pohľad na opačnú stranu, z ktorej je mesto obklopované pohorím známym ako Albánske Alpy (Alpet Shqiptarë), iným názvom Prokletije. (Skadar)

Hlavná pešia zóna v centre mesta nikdy nespí, je plná mnoho turistov aj domácich. (Skadar)

Radnica mesta Skadar (Bashkia Shkodër) je podlhovastá budova v centre mesta, ktorej počiatky siahajú až do roku 1865. Starostkou mesta je od roku 2015 Voltana Ademi. (Skadar)

Takýto zaujímavý architektonický monument, ktorý svojou formou pripomína odkvitnuté púpavy, sa nachádza vo veľkom parku v centre mesta medzi Ulicou 13. decembra (Rruga 13 Dhjetori) a Ulicou študentov (Rruga Studenti). (Skadar)

Mešita Parrucë (Xhamia e Parrucës) je najnovšia zrekonštruovaná mešita v meste. Pôvodná mešita bola zbúraná komunistickým režimom 23. marca 1967. Avšak po páde komunizmu a obnovení náboženskej slobody sa začalo s rekonštrukciami, ktoré boli dokončené v roku 2006. Následne 23. marca 2007, teda presne 40 rokov po jej zničení, bola mešita vysvätená a sprístupnená verejnosti. Dnes je dominantou mesta ako jedna zo siedmych mešít. (Skadar)

Albánci využívajú bicykel ako plnohodnotný dopravný prostriedok a mestské ulice sú neustále plné cyklistov. Fotografia zachytáva pouličný ruch s množstvom cyklistov na Ulici Hamzu Kazaziho (Rruga Hamz Kazazi). Hamza Kazazi (1779-1859) bol albánsky bojovník a vodca, známy pre svoje pôsobenie v Albánskom povstaní v Skadari v roku 1835. (Skadar)

Typická farebná albánska architektúra obytnej mestskej štvrte na Bulvári Zoga I. Ahmet Muhtar Bey Zogolli (1895-1961), nazývaný aj Ahmed Zogu, bol významný vodca Albánska v rokoch 1922-1939. Najprv pôsobil ako premiér Albánska (1922-1924), potom ako prezident Albánska (1925-1928) a nakoniec ako kráľ Albánska (1928-1939). Jeho kráľovská vláda bola charaterizovaná utláčaním občianskych slobôd a bola podobná súbežnému režimu v Taliansku. V roku 1939 začala talianska okupácia krajiny, takže bol donútený odísť a odvtedy žil ako exilový kráľ vo Veľkej Británii. Zomrel vo Francúzsku, kde bol aj pochovaný, ale v roku 2012 sa albánska vláda rozhodla priniesť jeho pozostatky späť do Albánska a v súčasnosti leží v kráľovskom mauzóleu v Tirane. (Skadar)

Bulvár Jeho Veličenstva Zoga I., Kráľa Albáncov (Nalt Madhnija e Tij Zogu I., Mbrete i Shqiptarëve). (Skadar)

Po príchode do novej krajiny s neznámym jazykom si vždy ako prvé všímate nápisy na uliciach, značky, billboardy a skúmate miestnu reč. Albánčina je tak unikátny jazyk, že na svete sa žiadny jazyk na ňu nepodobá, takže je totálne výnimočná. Jedno z mojich najobľúbenejších slov som zvečnil aj fotografiou. ‚Mbyllur‘ som zahliadol každý deň veľakrát, lebo ako asi aj správne predpokladáte, znamená to v preklade ‚zatvorené‘ a na fotografii je zachytená ceduľka na obchode po jeho zatvorení. (Skadar)

Niektoré budovy a obytné domy v okolí centra mesta sú postavené v koloniálnom štýle a ich vonkajšok je veľmi zachovalý, farbený a upravovaný. (Skadar)

Opustená a schátravená budova v koloniálnom štýle v tichej štvrti centra mesta. (Skadar)

Poobedná prechádzka v starej časti mesta vždy padne vhod. (Skadar)

Fotografia je spravená na mieste, kde sa stretáva päť ulíc: Bulevardi Skënderbeu, Rruga Teuta, Rruga Vilson, Rruga 28 Nëntori a Rruga Kolë Idromeno. V pozadí vidno dva minarety mešity Parrucë a pohorie za mestom. (Skadar)

Mešita Ebu Bekër zaujme nielen vonkajšou architektúrou, ale aj vnútorným interiérom. Návštevníci sú vítaní mimo modlitebných hodín, aby nahliadli do jej vnútra na krásne maľby a vychutnali si tichú a rozjímavú atmosféru. (Skadar)

Maľba na samotnom strope mešity Ebu Bekër s arabskou tematikou možno aj preto, že na renováciu mešity v roku 1995 poskytla finančnú podporu práve Saudská Arábia. (Skadar)

Pravoslávna katedrála Narodenia Krista (Katedralja Ortodokse Ngjallja e Krishtit). (Skadar)

Pravoslávna katedrála Narodenia Krista (Katedralja Ortodokse Ngjallja e Krishtit) sa skladá zo samotnej obrovskej katedrály a z vysokej veže stojacej pri jej boku. Celý komplex je ohradený a pri pohľade zdola hore dostanete aj takúto scenériu. (Skadar)

Úplne v centre mesta sa nachádza malý podlhovastý park so starými lampami, lavičkami a tradičnými albánskymi budovami. Z jednej strany parku sa tiahne Ulica Hasana Rizu Pashu. Hasan Riza Pasha (1871-1913) bol generál v armáde Osmanskej ríše a neskôr pôsobil ako guvernér skadarskej provincie. Preslávil sa hlavne tým, že bol hlavným veliteľom armády počas obliehania Skadaru, vďaka ktorému sa stal symbolom odporu proti invázii Čiernej Hory. Po jeho tragickej smrti sa Skadar aj tak dostal pod nadvládu Čiernohorcov. (Skadar)

Káble, káble, všade samé káble. Každý fotograf má svoje obľúbené objekty, ktoré rád fotí. Káble na uliciach sú tým mojim. Podobné káblové divadlo na Slovensku uvidíme len málokde, ale v Albánsku a podobných krajinách to na uliciach uvidíte celkom často a dodáva to danej kultúre istý šmrnc. (Skadar)

Hlavná pešia zóna je na Ulici Kolëho Idromena, kde sa nachádza množstvo reštaurácií, barov, občerstvení, turistických obchodov, cestovných kancelárií, firiem a miest pre odpočinok. Kolë Idromeno (1860-1939), narodený ako Nikola Arsen Idromeno, bol albánsky maliar, sochár, architekt, fotograf a inžinier. Pracoval na niekoľkých významných budovách v meste, vrátane kostolov, mešity, rezidencií a budov na hlavnom bulvári. Dodnes je ľuďmi nazývaný ako ‚Michelangelo Albánska‘. (Skadar)

Námestie Demokracie (Sheshi Demokracia) je najväčšie námestie v meste s obrovským kruhovým objazdom a neustálou dopravnou premávkou. V strede kruhového objazdu je veľká fontána s pamätníkom a lavičkami naokolo. Úplne na ľavej strane je zachytený kúsok divadla Migjeni (Teatri Migjeni), ktoré je druhé najvýznamnejšie divadlo v Albánsku, známe aj pre svoju romantickú a poetickú produkciu, často s národnostnou tematikou. (Skadar)

Po bicykloch, motorkách a autách nesmie chýbať ani klasický dopravný prostriedok v meste, ktorým je autobus mestskej hromadnej dopravy. Konkrétne tento ‚mestský servis č. 10‘ (Shërbim urban 10) prechádza cez Námestie Demokracie. (Skadar)

Tretím najväčším producentom piva v Albánsku je Birra Korça, spoločnosť založená v roku 1928 v meste Korçë, šiestom najväčšom albánskom meste nachádzajúcom sa na juhovýchode krajiny pri hraniciach s Gréckom. Pivo Korça je u Albáncov veľmi populárne a nájdete ho predávať vo všetkých predajniach a občerstveniach. (Skadar)

Budova Ministerstva spravodlivosti (Ministria e Drejtësisë) sídli v centre mesta na Bulvári Zoga I. Ministerstvo spravodlivosti bolo založené 4. decembra 1912 vládou Ismaila Qemaliho. Súčasným ministrom spravodlivosti Albánska je Petrit Vasili od januára 2017. (Tirana)

Námestie Skanderbega (Sheshi Skënderbej) je najväčšie námestie v Tirane aj v Albánsku vôbec. Jeho počiatky sa začali písať v roku 1917, kedy Rakúšania postavili verejné námestie. Po tom, ako sa Tirana stala hlavný mestom Albánska v roku 1920, sa námestie začalo pretvárať a hlavne v období albánskej monarchie (1928-1939) zaznamenalo svoj rozmach, pretože albánsky kráľ Zog I. dával stavať okolo námestia budovy rôzneho typu a významu. Námestie bolo počas svojej histórie niekoľkokrát rekonštruované a menilo svoju podobu až do tej súčasnej, ako ho poznáme dnes. (Tirana)

Socha Skanderbega takto stojí v strede hlavného námestia už od roku 1968, teda budúci rok 2018 bude oslavovať 50. výročie od svojej inaugurácie. Avšak pred postavením jeho sochy sa na tomto čestnom mieste vystriedalo viacero objektov. Najprv sa jednalo o fontánu, neskôr o sochu Stalina a nakoniec o sochu albánskeho komunistického vodcu Envera Hoxhu, ktorú albánsky ľud zvrhol po páde komunizmu v roku 1991. (Tirana)

Minaret mešity Et’hem Bey v objatí listov počas slnečného dňa. (Tirana)

Ružové, fialové a iné farebné muškáty v črepníkoch zdobia Námestie Skanderbega po celom obvode a vytvárajú príjemnú atmosféru. V pozadí vidíte Hodinovú vežu. (Tirana)

Pohľad na The Plaza Tirana Hotel v celej svojej kráse z Námestia Skanderbega. (Tirana)

Každá krajina na svete má svoje tradičné oblečenie a častokrát sa jedná o výnimočnú a nezvyčajnú pokrývku hlavy, ktorá je typická len pre tú-ktorú krajinu. V albánskom prípade sa jedná o ‚qeleshe‘ – bielu vlnenú pokrývku hlavy, ktorú vidíte na fotografii. Názov ‚qeleshe‘ pochádza z albánskeho slova ‚lesh‘, čo v preklade znamená vlna. Nosenie qeleshe sa rozšírilo na celom území Albánska, Kosova a ďalších krajín, kde žije albánske obyvateľstvo a dnes je nevyhnutnou súčasťou tradičného národného kostýmu Albáncov. Existuje viacero tvarov qeleshe a každý tvar je typický pre určitý región Albánska. Qeleshe pologuľovitého tvaru na fotografii je najklasickejším a nosia ho albánski muži v severných častiach krajiny a v okolí hlavného mesta. Dostanete ich kúpiť na každom dobrom trhu od miestnych. (Tirana)

Matku Terezu snáď nemusíme bližšie predstavovať a každý vie, o koho sa jedná. Mnoho ľudí si však aj teraz myslí, že jej pravé meno bolo Matka Tereza a o jej pôvode nemajú ani šajnu. Matka Tereza, vlastným menom Agnes Gonxhe Bojaxhiu, bola Albánka narodená 26. augusta 1910 albánskym rodičom v Skopje, hlavnom meste Macedónska, kde má aj svoje múzeum. Zomrela 5. septembra 1997 v indickej Kalkate, ako celosvetovo známa nositeľka Nobelovej ceny za mier, ktorá jej bola udelená v roku 1979. Celý život zasvätila pomoci ľuďom chorým, chudobným, malomocným, či s veľkými problémami. Od roku 2001 je po nej pomenované medzinárodné letisko v Tirane a 4. septembra 2016 bola pápežom Františkom vyhlásená za svätú na Námestí sv. Petra vo Vatikáne. Na fotografii sú dva pamätníky Matky Terezy: na ľavej strane v meste Skadar, na pravej strane v hlavnom meste Tirana.

Štátne poznávacie značky dopravných a motorových vozidiel Albánska vyzerajú nasledovne. Na fotografii môžete vidieť tri typy ŠPZ, ktoré sa používali v rôznych obdobiach. Na spodku je starý Mercedes so značkou KJ pre mesto Kavajë, obe ešte z obdobia komunizmu, avšak podobné vozidlá sa v krajine ešte dosť vyskytujú. Staré ŠPZ (počas komunizmu aj po jeho páde) pôvodne identifikovali vozidlá podľa okresov, do ktorých patrí aj ŠPZ vľavo hore s označením TR pre okres Tirana. Po páde komunizmu bol formát ŠPZ zmenený a boli vyrábané ŠPZ vo viacerých podobách podľa vzoru ŠPZ v ľavom hornom rohu až do roku 2011. Tieto sú v platnosti stále, ale od roku 2011 sa vydávajú už len ŠPZ bez okresnej príslušnosti a so skratkou AA pre Albánsko, viď ŠPZ v pravom hornom rohu.

Označenie ulíc a bulvárov v Albánsku je na európsky aj americký štýl. Tabuľky označujúce ulice nájdete aj klasicky na stenách budov na európsky štýl, ale nájdete ich aj v teréne križujúce sa jedna s druhou na americký štýl, keďže Albánsko má veľmi dobré vzťahy s USA a práve USA výrazným spôsobom podporilo nezávislosť Kosova v roku 2008. Na fotografii je Ulica Skanderbega (Rruga Skënderbej) a Ulica Pápeža Jána Pavla II. (Rruga Papa Gjon Pali II.).

Keby mal niekto z čitateľov záujem ma kontaktovať, či už sa dodatočne spýtať priamo na Albánsko alebo potrebuje nejaké cestovateľské rady, môže mi pokojne napísať správu na Facebook: Michal Hertlík. Veľmi rád odpoviem, poradím, vysvetlím.

Prečítaj si tiež