Píše Patrik Cvengroš.

Našťastie opatrenia ustúpili, hranice sa otvorili, ale nám sa výlet po Slovensku začal pozdávať a vďaka Ivovi a Palovi, vznikol perfektný týždenný plán na zjazdenie Slovenska. Ak si myslite, že na Slovensku nie je čo jazdiť, ste na omyle. Veru máme toho po našich cestách slovenských už veľa pojazdeného, ale do plánu sme dali cesty, ktoré sme ešte veľmi neabsolvovali, hlavne na východe Slovenska. Aj so zaujímavými zastávkami.

Ako to už u mňa každoročne chodí, snažím sa vždy pred dovolenkou všetko v robote podoťahovať a dokončiť. Tento rok nebol výnimkou, detaily tohtoročnej trasy som si dopredu veľmi neštudoval a balil som sa (klasika) na poslednú chvíľu. Veď načo treba skúsenému cestovateľovi viac času na balenie? Ale musím pochváliť Iva, že k popisu trasy nám zazdieľal aj krátky zoznam vecí, na čo nezabudnúť, resp. kto čo zoberie. Predpoveď počasia na celý týždeň je katastrofálna. Každý deň hlásia prehánky. „Čo to bude za jazdu? Užijeme si to vôbec? Ježišmária, ja to kašlem, nejdem radšej nikam!“

Nejaké takéto myšlienky mi blúdili hlavou v sobotu ráno, keď som vstával o 7:00. Cestovná nervozita a radosť sedieť týždeň na motorke však okamžite zvíťazili. Obliekam sa do svojho moto-„mundúra“ pre istotu aj s protidažďovou vložkou a vyrážam. Miesto stretávky pumpa OMV Zlaté Piesky. Postupne sa stretávame všetci účastníci zjazdu: Ivo so svojou ľadvinkou Miškou, Palo, Kubo, Milan – všetci GS-áci a ja na Afrike. Začína jemne popŕchať a my vyrážame. Prvá trasa vedie diaľnicou smerom na Zvolen. Ako tak razíme prvé kilometre, okamžite sa dostavuje ten perfektný pocit z cestovania. „Paráda, na toto som sa tešil celý rok, len nasadnúť a jazdiť!“. Túto moju radosť ako keby počulo samé nebo, pretože neprší. Je síce silno zamračené, ale bez dažďa.

Prvá zastávka pumpa Hontianske Nemce. Ivo s ľadvinkou Miškou zjavne v zime boli v objemovke, pretože ich nádrž hlasí suchoty. Musíme tankovať. Ja si necítim celú pravú ruku. „Prúser! Asi sa mi vrátil zápal nervu“, vravím si.  Skúsim to teda vyriešiť prezlečením termoprádla z chladivého za hrejivé. Vcelku plná pumpa zákazníkov začína prežívať motoerotiku priamo vonku. Palo mi daroval bufku na krk, ktorú ako jedinú vec zabúdam doma zbaliť.  Razíme ďalej. Ako termoprádlo zohrieva moje telo, ustupuje aj pocit tŕpnutia ruky. Paráda! No až taká paráda to prestala byť po pár km s počasím.

Nejak sa nám rozpršalo a zastavujeme v Budči na pumpe. Obliekame nepremoky a ide sa ďalej. Zo Zvolena sa točíme dole na Krupinu a za Krupinou do obce Bzovík, kde zastavujeme na prvej zastávke. Opevnený kláštor Bzovík. Jemne prší a my sa ani nevyzliekame. Vyzeráme ako kvalifikovaný cestári, ktorí prišli rekonštruovať pevnosť. Inak vážne, kláštor je obkolesený vodnou priekopou a fakt vyzerá zaujímavo, aj keď je to už tak trošku zrúcanina. Čo to pofotíme a vyrážame ďalej. Moceme sa cestami II. a III. triedy, prejdeme Veľký Krtíš a mierime do Halíčskej zbrojnice na obed.

Uff, reštika plná, čašníčka hlási: „Ak chcete jesť, tak na jedlo sa čaká minimálne 50 min alebo si dáte pizzu, ktorá bude do 20 min“. No čo už, objednávame prvú pizzu. Veď som tak hladný, že keď teraz čokoľvek zjem, v mojom bruchu to len tak zasyčí. Pažravosť ale víťazí a ja si objednávam ešte hovädzí vývar. „Ach jo!“. Ale to „Ach jo“ si podľa všetkého povedal aj kuchár, keď zistil, že navaril polievku pre 100 ľudí a do reštiky ich prišlo 200. „Kua, som na Slovensku, to zase bude gurmánske porno“, povzdychnem si a všetko zožeriem. Čašníčka si neodpustí divnú poznámku, že ak chceme na záchod, musíme mať rúška alebo mame chodiť vonkajškom. Rúško nemám, idem radšej vonkajškom.

Po malom oddychu sadáme znova na motorky a frčíme smer Šiatorská Bukovinka. Tesne pred hraničným prechodom s Maďarskom to stáčame doľava a po krásnej úzkej ceste prichádzame na parkovisko pod hradom Šomoška. Milan s Miškou zostávajú na parkovisku a my ostatní sa vydávame na krátku turistiku na tento hrad. Je to asi 1,5 km. Slniečko sa vydriapalo spoza mrakov a nás čaká pekná prechádzka do kopca. Po pár metroch zisťujeme, že prívalové dažde pekne rozmočili turistický chodník. Ešte že máme seriózne topánky, lebo voda je po členky. Neskôr na čaká pekný strmák a riadne sa zapotíme. Tesne pod hradom sa nám naskytne pekný pohľad na Kamenné more. Už len pár metrov a sme na hrade. Utrúsim ešte poznámku, že ma jebne, ak by na ten hrad šla asfaltka.

Sme hore. Krásny výhľad na okolité kopce. A z druhej strany dedina a asfalt. „Ja som to hovoril!“ Ale dedina už je v Maďarsku a my sme si povedali, že hranice neprekročíme. Veľa turistov tam bolo práve z tejto dedinky. Porobíme fotky a hajde naspäť. Po ceste predbiehame pár turistov a peknú Maďarku s tenkými bledomodrými teniskami. Rehocem sa dopredu lebo viem, aký brod ju čaká pod kopcom 😊.

Našťastie už neprší a my pokračujeme ďalej na Gemer. Prevezieme sa Ožďanskými serpentínami a zamierime na krásnu cestu za Plešivcom na Silicu. Za Silicou sa cesta zužuje a nám sa otvorí krásny výhľad na priľahlé lúky. Naozaj krásne miesto až pri maďarských hraniciach. Cesta vedie okolo rybníkov. Hukotom našich motoriek sme vzbudili pozornosť dvoch rybárov. Otec so synom. V nemom úžase a s otvorenými ústami na nás hľadeli, čo tam robíme. Legenda hovorí, že tam stoja dodnes 😊. Touto krásnou cestou sme si vlastne obišli kopec Soroška.

Deň sa pomaly končí a my sa blížime do nášho prvého nocľahu u Milanových známych v Sokoľanoch pri Košiciach. Počasie sa ako keby zázračne umúdrilo a my si spoločne opekáme pod nebom plných hviezd a gýčových svetiel, sťa vianočný stromček z blízkej továrne VSŽ. Okolo polnoci zaslúžene zaspávame po prvom prejazdenom dni.

Prvý a jediný pád a tri p***viny

Ráno opäť vstávame do zamračeného rána. S prvým rozlepením očí začínajú padať aj prvé kvapky dažďa. Po raňajkách a nabalení na motorky kvapky ustanú. Nepremoky teda zostávajú v taškách a my vyrážame smer Košice. Razíme si cestu nedeľným ranným mestom krížom na druhý koniec a po Čermeľskej ceste opúšťame mesto Košice v smere na Ružín. Cesta sa pekne kľukatí, no keďže je mokro, musíme dávať pozor. Na Ružíne sa ani nezdržujeme a pokračujeme v smere na Krompachy do Štefanskej Huty, kde kúsok za dedinou od hlavnej cesty prechádzame jedinečným zastrešeným dreveným mostom. Za dreveným mostom potiahneme do Richnavy a stáčame to naspäť v smere na Gelnicu. V Gelnici sa Palo chváli, že tu bol na detskom tábore. Tak zastavujeme, že nech si chlapec pozrie svoje detské časy. Ale 30 rokov je veru 30 rokov. Zisťujeme, že si vlastne nič nepamätá okrem názvu mesta. Pokračujeme teda ďalej, po krásnych cestách na Hnilčík. 

Cesta je mokrá, niekde viac, niekde menej, asfalt občas hrboľatý, polepený alebo hladký. A na takomto hladkom zlepenci zrazu Kubo padá. Pravotočivou zákrutou sa obzriem do späťáku, lebo počujem divný zvuk. A zrazu vidím ako sa Kubo šmýka do zábradlia. Našťastie okamžite vstáva na nohy. Brzdím a točím sa za ním. Kým pri ňom zastavím, Kubo už dvíha motorku. „Fúúúú, je v poriadku,“ odfúknem si. Ostatní až neskôr pochopia, že my dvaja sme zastavili a točia sa až neskôr za nami. Dvíham zo zeme rôzne plasty z GSy. Našťastie si to odniesol len predný štít, drobné škrabance a Kubove koleno, na ktoré kríva. Podávam Kubovi plasty, ale ako neskôr zisťujeme, vôbec nepatria na jeho motorku. Dokonca ani tá červená farba na zvodidle nie je od neho. To fakt sa tu asi muselo vyváľať viacej áut. Keď sa ostatní chalani vrátia, prechádzame peši inkriminovanú zákrutu. „Kua, však ten asfalt sa šmýka ako hovädo!“ a normálne sa v topánkach šmýkame na tom malom fleku asfaltu. Fakt treba dávať pozor.

Na pumpe pár km ďalej teda zastavujeme a Kubo si upravuje motorku, aby mohol pokračovať v spoločnom, ešte len začatom mototripe. Ďalej už všetci opatrnejšie jazdíme po rôzne mokrej ceste a preto sa ani nečudujeme, že nás riskantne prebieha ďalšia skupinka GS-ákov. Za Hnilčíkom si to namierime na Hnilec, dole na Gemerskú Polomu a odtiaľ smerom na Dobšinú. Túto cestu veľmi dobre poznám a som tu skoro každý rok. Ale veru v takejto polomokrej ceste je to zase iný zážitok. Dáme si hore dole Dobšinský kopec a vraciame sa rýchlo do Rožňavy. Začalo už zase pršať.

Jedna s najkrajších motorkárskych ciest vedie z Krásnohorského Podhradia na Úhornú. V tomto smere som to ešte nešiel. Treba ale dávať pozor, lebo po výdatných dažďoch je na ceste všelijaký bordel. Pokračujeme na Medzev, Jasov, Malá Ida až do Košíc. Veru, Košickým motorkárom závidíme také blízke krásne cesty. My ťaháme ďalej na východ a tešíme sa na ochutnávku Tokajských vín vo Veľkej Tŕni. Tam dorazíme niečo po 19-tej. Čaká nás krásna chalúpka s usmiatym pánom domácim, Matúšom, ktorý nám na privítanú nalieva z jeho rampášu hneď ako zliezame z motoriek.

Osprchujeme sa, prezlečieme a stretávame sa dole na prízemí, kde nás čaká hostina. Na prípitok dávame zase nejaké z koštujúcich vín a hladný sa púšťame do fazuľovice. „Mňááám!“ Ďalšie jedlo je v podobe upečenej krkovičky, ktorá sa priam rozpadá na jazyku, ako keby to prasa bolo malomocné. To všetko s novými zemiakmi neskutočne chutné ladí a mne aj po pár týždňoch čo toto píšem, opäť tečú slinky 😊. Fakt to jedlo bolo výborné. Zase dačo koštujeme z vín a rozhodneme sa vyraziť na prechádzku do pivníc.

Vonku už zase intenzívne prší, ale nás to neodradí od návštevy pivnice. Kráčame teda hore za dedinu a vstupujeme do podzemia Matúšovej pivnice. Počas celej doby sa nám pán domáci venuje a my počúvame rôzne príbehy a báje z miestnej oblasti. Po hodinke strávenej v pivnici sa už pod rúškom tmy vraciame späť, kde nás čakajú chlebíky s domácimi nátierkami, klobáska, syr a iné jednohubky. Koštujeme ďalšie vína a náruživo debatujeme. Matúš sa nám pochváli, že konečne prišli normálni ľudia. Tak nám vyťahuje ďalšie archívne vína a my koštujeme, asi už nad rámec čo sme mali koštovať. 

Dozvedáme sa aj krásnu historku o 3 p***vinách. Trianonskou zmluvou rozdelili maďarské mesto Šiator. Na Nové Mesto pod Šiatrom v Maďarsku a na Slovensku na Slovenské Nové Mesto. No a tie 3 p***viny podľa Matúša sú: nie to ani Slovenské, ani Nové a ani Mesto! 😊 Okolo 0:30 radšej končíme, pretože tu nie sme na alkoholickom, ale na motorkárskom tripe.

Na východe nič nie je?

Ráno sa nám vstáva vcelku normálne. Sadneme na raňajky v štýlovo zariadenej chalúpke ako z konca 19. storočia. Na čerstvý chlebík si natierame maslo a domáci lekvár. Debatujeme, čo nás dnešný pondelkový deň čaká. V tom sa otvoria dvere a vojde usmievavý Matúš a zadre: „Chlapci, čo vám jebe, čo sa tu šupujete suchým chlebom? Však ja som vám spravil omeletu so syrom“. A na stôl nám začal nosiť veľké porcie jedla. No ledva sa to dalo zjesť. „Mňááám, tomuto teda hovorím raňajky na pána!“ Lúčime sa teda s Matúšom a želáme mu aby mu to ešte dlho vydržalo. Pretože presne takéto služby Slovensko potrebuje a presne takýchto ľudí na Slovensku treba!

Ledva sa teda vykotíme na motorky a pokračujeme našou cestu na samom východe Slovenska, kde fakt nič nie je. Zájdeme na štýlovú rozhľadňu odkiaľ je krásny výhľad na okolité Tokajské vinice. Ďalej na Klin nad Bodrogom, kde sa fotíme pri najnižšie položenom mieste nadmorskej výšky na Slovensku. Ďalej prichádzame na žel. stanicu Čierna nad Tisou. Spravíme pár fotiek a ideme pozrieť troj hranicu Slovenska-Maďarska a Ukrajiny v Malých Trakanoch. Cesta na hranicu ide po panelovke a pred lesíkom končí. Keďže je veľmi mokro, ďalej asi 500 m šlapeme peši. Tak nám to aj poradil miestny obyvateľ lámanou slovenčinou. Spravíme si teda fotku na hraničnom stĺpe.

To by som ale nebol ja, keby som nevymýšľal ftípky s čúraním do kríkov, ktoré boli už na ukrajinskej strane. Všade prítomné kamery som radšej nepokúšal a veru dobre som spravil, pretože o chvíľku za nami prišli policajti, ktorí strážia zelenú hranicu a veru poznamenali, že to by bol veľký prúser, ak by som tam šiel. Keďže Kubo pre boľavé koleno zostal pri motorkách, pokecal s policajtami ako prvý a nás pre istotu len legitimovali. Boli fajn, veď robili si svoju prácu. Popriali nám šťastnú cestu a my sme mohli cestovať ďalej.

Vedeli ste, že máme takú obec Svätá Mária? Ja teda nie. Sme na samom východe Slovenska a tu fakt nič nie je. Dedinky trošku chudobnejšie, domy prevažne neupravené, všetko v stavbárskom slohu rokov 60-tych. Tu som si spomenul na cestovateľské trasy ako niekde na Ukrajine alebo Rumunsku. Naša trasa smeruje okolo Vojan na sever do Michaloviec k Zemplínskej šírave, kde zastavujeme na obed. Po obede naša trasa vedie k Morskému oku pod Sninou. Spravíme si krátky výstup k vode a opäť pokračujeme ďalej, až na samý východ a koniec nášho Slovenska, Novej Sedlice. Na kopci za dedinou je ďalšia troj-hranica Slovenska, Ukrajiny a Poľska. Po ceste do Sniny nás dohnal mrak a my si obliekame nepremoky. Dážď je intenzívny a my sa na sklonku dňa blížime do Sniny, kde v kempe na Sninských rybníkoch máme ďalší nocľah.

V kempe sme ubytovaný v chatkách, a v bufete už na nás čaká milý personál a ďalší motorkári na cestách. Jedlo je ale problém, objednávame teda pizza expres. Tam nám oznámia, že už majú len posledné 3 pizze a 2 kebapy. Tak objednávame aspoň to, personál je taký typický, slovenský ☹.  Okolo polnoci zalezieme do chát. Posteľné prádlo sa nám nechce navliekať, tak sa na posteliach šupneme do spacákov. Keď cestujete, ste unavený a večer si dáte dve pivá, je už jedno kde spíte, tak ani som sa nečudoval, že okolo 5-tej ráno tam niečo šuchotalo, asi myši už nemohli spať 😊.

Ráno sa teda rýchlo obliekame a rozhodnem sa raňajkovať v rodnom meste nášho Iva, v Humennom. Začína zase husto pršať a veru v centre v Humennom v palacinkárni na raňajkách zostávame radšej dlhšie. Nechce sa nám do hustého dažďa. Vyčkávacia metóda bola správna. Prestalo trošku pršať a my sme vyrazili na prvý bod nášho dnešného záujmu, Herľany. Posedíme na lavičke pred gejzírom a nič. Lebo ten vyviera jedenkrát za deň, aktuálne po druhej ráno. „No čo už, výstrek nebude a čakať veru nebudeme.“ Konečne neprší, ale zase fúka silný vietor. Krásna príroda a ešte krajšia cesta nás dovedie na ďalšiu zastávku pri opálových baniach pri Dubníku. Je len 12:30 a veru do 14:00, kedy začína prehliadka baní sa nám opäť nechce čakať.

Po prečítaní si miestnej romantickej poviedky o nájdení najväčšieho opálu, ktorý je umiestnený vo Viedenskom múzeu, pokračujeme ďalej na Prešov a Branisko, ktoré obchádzame po starej kľukatej ceste okolo tunela. Cesta je už rozbitá a hlavne mokrá, musíme dávať bacha. Cestou popod Spišský hrad si spravíme fotky a pred Levočou zatočíme prudko doľava na Vyšné Repaše, Nižný Slavkov na Lipany. Naozaj krásna cesta prírodou, kde nám už vykuklo aj slniečko. Je to naozaj krásna trasa!

My to ďalej potiahne na sever až na hrad Plaveč. Odkiaľ pozorujeme motorkára ako sa trápi v kopci nad hradom. Ivo sa mu rozhodne pomôcť a vyráža za ním. Snaží sa mu pomôcť zliezť z kopca, keďže je veľmi mokro. Motorkár sa po zlezení u nás zastaví, pozdraviť nás. No čo by ste čakali? Motorka nevhodná do terénu, motorkár bez prilby, len tak v teniskách. Bingo! Áno, bol to český turista. Ktorý si šiel zaspomínať na miesta, kde počas vojny klátil ženské na kopci 😊.

Oddychujeme na hrade Plaveč a užívame si krásne výhľady na okolitú krajinu. Po malom oddychu zamierime smer Bardejov. V meste mame dohodnuté krátke stretnutie s Rustym, moto-cestovateľom, ktorý bol tiež na Magadane, ako my s Milanom, Jožom a Martinom. Po krátkom stretnutí s Rustym na malebnom námestí Bardejova dávame fakt dobrú zmrzku a ideme pozrieť údolie smrti, kde sa odohrávali tuhé boje počas II. Svetovej vojny.

Milan s Miškou a Kubom si túto trasu odpustia a idú rovno na Domašu, kde spíme našu ďalšiu noc. Tento deň nám počasie vychádza a ani hore pod Duklou sme nezmokli a pofotili sme sa pri drevenom kostolíku vo Vyšnom Komárniku. Podvečer prichádzame aj my na Domašu na chatu. Miesto opekania sa rozhodneme ísť do blízkeho bufetu pri vode, kde dávame na večeru ďalšiu pizzu s vyprážaným syrom. Po pár pivách sa gúľame tmavou nocou na chatu na zaslúžený odpočinok.

Keď nafukovačka fučí

Ráno na Domaši je pochmúrne. Opäť mraky a dážď čo visí za nohu. Žiadne ranné kúpanie, voda je po výdatných dažďoch silno mútna, pôsobí skôr odstrašujúco. Kašlem cele umývanie. Myslel som si, že od poslednej očistnej sprchy na Tokaji sa tu okúpem, ale sem teda nevleziem. Musím si vystačiť s OldSpicom. Vyrážame na cestu okolo Domaše a opäť smerujeme na Bardejov a po Rustyho odporúčaní pridávame trasu popri Poľských hraniciach z Mníška nad Popradom až do Malého Lipníka. Naozaj perfektná cesta. Nová úzka asfaltka popri rieke Poprad. Krásna príroda a malé dedinky pri hraniciach, ani som nevedel, že tu niekto býva. Krásne nám tu vyšlo slniečko a na ceste stretávame veľa cyklistov.

Po peknom kolečku smerujeme do Pienin, zastavujem nad Veľkým Lipníkom na peknej vyhliadke na okolitú prírodu a v Lesnici to od parkujeme na parkovisku a pár metrov si od šľapeme k Dunajcu, kde končia pltnícke trasy. Voda je veľmi vysoká a vôbec nepripomína, že tu niekde končí splav, pretože je všetko zatopené. Pekné počasie aj dneska vyhnalo kopec turistov do okolitej prírody.

My pokračujme ďalej na Červený Kláštor a v Spišských Hanušovciach odbáčame doľava cez malebnú obec Osturňa, v ktorej sa nachádzajú krásne drevenice. Nová asfaltová úzka cesta je ideálna na pomalú jazdu a kochanie sa výhľadmi. Krížom cez kopec sa dostávame na koniec obce Ždiar. Naozaj veľmi krásna trasa. Pokračujeme smerom nadol cez Kežmarok až po Levoču, aby sme to znova otočili na sever do Pienin, pretože naše ďalšie nocovisko bude Gemerský dvor pri Červenom Kláštore. Opäť do kempu prichádzame relatívne neskoro. Snažíme sa rýchlo objednať nejakú večeru, aby sa nám po celom dni ušlo nejaké jedlo. Ja s Ivom rozkladáme stany, ostatní idú do chaty. Rýchlo rozložím stan, konečne sa osprchujem a hajde na večeru. Večera bola fajn, aj za cenu, že ujo našu objednávku poplietol asi 5-krát. Priznám sa, že dochádzala mi už trpezlivosť, lebo kým by to pochopil, skladal by som stan za tmy.

„Hurá, spím v stane.“ Tešil som sa. Naaranžoval som si stan vedľa motorky, ale tak, že ak by spadla pod ťarchou podmočenej trávy, padne na druhú stranu. Veď naposledy som spal v stane na Magadanskom tripe. Nejak sa mi horšie zaspávalo, ale čo bolo najhoršie, zobudil som sa, že čo mi je tak chladno od zeme. „Kua, moja karimatka fučí ☹“, počas noci som musel 3x dofúkavať.

Na lúke divých makov

Našťastie cez noc nepršalo a my sme sa konečne zobudili do slnečného rána. Stan som teda mohol osušiť priamo na slniečku. Dneska je plán pojazdiť krížom krážom okolo Kokavy nad Rimavicou a zakončiť deň v Slovenskom raji v kempe na Podlesku. Počasie konečne krásne, tak hurá na cesty! Po ceste sa zastavujeme v Poprade v predajni TatraMoto u nášho kamaráta Dušana. Dušan nás pozýva na kávu a my si obzeráme zaujímavé motorky. Mňa najviac zaujala Jawa Scrambler. Vcelku šikovná motorka s obsahom 350 ccm. S priaznivou cenu 4 500 eur by bola zaujímavou alternatívou na cesty do práce a krátke jazdy okolo „komína“. Manželka by ma však asi zabila, pretože doma mám už dve motorky 😊. Po malom rozruchu v podobe hukotu našich strojov opúšťame Popradské námestie a vyrážame smerom na Vernár a dole do Slavošoviec omrknúť tunel.

Priznám sa, že bol som tu minulý rok, ale vchod do tunela som nenašiel. Teraz zisťujeme, že vchod do tunela je hneď zo šotolinovej cesty, ktorá vedie kúsok za dedinou. Zlezieme teda dole schodmi do tunela, kde je totálna tma. Ani fotka sa nedala spraviť. Pekné tiché prostredie vstupného terminálu je upravené pre turistov a hlavne cyklistov, ktorí chodia krížom cez tunel. Ideálne miesto, ak si chcete plniť bobríka odvahy. My však na bobríkov odvahy kašleme a ideme sa voziť ďalej. Cesty okolo Tisovca, Muráňa, Hriňovej asi netreba zvlášť pripomínať. Je to nádhera a dá sa to pojazdiť krížom krážom. Preto aj my sme konkrétne Kokavu zjazdili všetkými štyrmi smermi.

Keďže trošku poznám chatársku oblasť Kokava-Látky, zastavili sme na odbočke a zavelil som našej skupinke cestu hore kopcom. Ako tak ťahám našu skupinku šotolinkovou cestou, ktorá sa začína meniť na veľké kamene, poznamenám Ivovi do komunikátora, že vôbec neviem kam ideme. Ale tak nie je tu zákaz vjazdu, však uvidíme, ako povedal slepý. Cesta nás vyvliekla na krásnu lúku na kopci odkiaľ bol krásny výhľad na okolité kopce. Nikto nefrflal a my sme sa všetci rozvalili na letnú lúku na zaslúžený oddych. Presne kvôli takýmto neplánovaným odbočkám a trasám všetci jazdíme. „Paráda! Tomuto pohľadu sa nevyrovná žiaden 8K televízor.“

Ej veru, aj by sme si tu zdriemli, ale musíme ďalej pretože aspoň raz by sme chceli prísť na ubytovanie v normálom čase.
Neradi, ale predsa, opúšťame toto nádherné miesto a opäť kľučkujeme po okolitých cestách, aby sme navštívili ďalšie zaujímavé miesto za mestom Muráň, sysliu lúku. Do plánu to vložil Palo. Ideálne miesto pre návštevy s deťmi. Na veľkej lúke pod kopcom sa pasú ovce a medzi nimi sú tisíce sysľov. Samá diera a pobehujúce sysle, ktoré sú zvyknuté na kŕmenie z ruky. Sysle panáčkujú ako plyšový Timon a všetky deti sú vo vytržení. Keďže nemám nič, sysľom načahujem aspoň prst. Oni si len jemno kúsnu a zdrhnú. Pekné miesto.

Sadáme na motorky a už sa nevieme dočkať, kedy budeme v Podlesku. Míňame Telgárt a okolo Dobšínskej jaskyne zamierime do Stratenej doliny a mojou obľúbenou skratkou krížom cez Slovenský raj na Hrabušice. Túto trasu mám veľmi rád, úzky rozbitý asfalt, krásna príroda, malá premávka sú ideálnou kombináciou ako sa kochať okolitou prírodou. Je 19:30 a my prichádzame na Podlesok. Berieme chatku a rýchlo sa prezliekame, aby sme stihli otvorené bufety pred kempom.

Ach jo, tie naše služby slovenské! Nabehneme do bufetu pred 20-tou, ale personál nás vyháňa, že zatvárajú. Nepomôže ani ukecávanie, že chceme niečo jesť, piť a že nás je 10. Hlavne, že všetci vyplakávajú na koronu. Prd korona, ľuďom sa nechce robiť… Našťastie zachráni nás recepčná v kempe, aj keď ona tiež zatvára o 20-tej, zotrvá dlhšie a my si kupujeme v prepočte 3 pivá na každého a na odporúčanie objednávame pizza expres z neďalekých Hrabušíc. Strašné, zase pizza. Slovenské národné jedlo!

Sadáme na terasu jedného z bufetov a akcia sa môže začať. Večer nás prišiel pozrieť Dušan z TatraMota na jeho historickom Pioniery a bratranec Marek na chopri. Pizza prišla za hodinku a my sa už nevieme dočkať kedy sa zakúsneme do niečoho jedlého. Fľašu fernetu vypijeme co-by-dup a zajedaním pizze už len brzdíme alkoholické opojenie. Končíme okolo polnoci, v príjemnej teplej noci. Ivo s Myškou majú súkromie stanu a my s Palom vykecávame ešte pól hodinku na terase chaty. Dlhé vykecávanie som oľutoval, hneď ako som prišiel do chaty, kde môj spolunocľažník Milan už pílil drevo ako lykožrút  v Tatranskom biolese.

Zmoknutý v nepremokoch

Ako cestovateľské dni pribúdajú, ranné vstávanie je čím ďalej horšie. Preto ani nepostrehnem skorý ranný odchod Iva, ktorý viezol svoju Mišku na vlak do Popradu, pretože musela byť skôr doma. Ráno sa radšej ani nezastavujeme v miestnych bufetoch, ale rovno frčíme pod lesom Slovenského raja do Popradu, kde na pumpe dávame raňajky. Zrazu z ničoho nič príde mrak a spustí sa slušný lejak. Ako sme len radi, že sme tu zastavili. Po chvíľke vyjde slniečko a my pokračujeme ďalej na krásnu trasu smer Liptovská Teplička a Štrba. Počasie sa zase zhoršuje a my obliekame nepremoky. Toto je jeden z tých dní, kedy si ani nepamätám, koľkokrát sme obliekali a vyzliekali žlté, cestárske nepremoky.

Za Štrbou pokračujeme na Važec a mierime na Čertovicu. Hore na Čertovici je slušná kosa, dole pod kopcom nás z cestovateľskej letargie vytrhne Audi A4, ktoré začne tesne pred nami predbiehať. Idiot nás zbadá v poslednej chvíli, dupne na brzdu a zaradí sa do pruhu, no slušne to s ním zakymáca. Len tak tak, že nedostal šmyk, zmietol by nás z cesty ako na kolkárni. Uffff, všetkým nám veru odľahlo!

Cestu točíme dole na Čierny Balog, Hriňovú, aby sme sa pred Zvolenom stočili doprava na Dúbravicu, kde kúsok za dedinou na kopci je ďalšia zaujímavosť, rebrík do neba. Pofotíme sa a pokračujeme do Banskej Bystrice v smere na Ružomberok. No keďže sme enduristi, pod Donovalmi v Motyčkám si to nasmerujeme cez rozbitú kamenistú cestu krížom cez sedlo Veľký Šturec do Vyšnej Revúcej. Opäť nás chytá silný dážď a rozbitú cestu plnú štrkových nánosov zo silných dažďov si „užívame“. Ani neviem či som už mokrý z dažďa alebo len prepotený ☹.

Zastavujeme teda na pumpe v Ružomberku a zisťujeme čo a ako ďalej. Ďalší nocľah máme až v Oraviciach. Počasie je zlé. Mraky lietajú jeden za druhým. Tu zrazu náš meteorológ Kubo zavelí na odchod. Vraj podľa radaru pôjdeme akurát medzi búrkovými mrakmi a vyhneme sa tak najväčšiemu dažďu. Náš motorkár Kubo-Iľko zlyhal! Trepeme sa v najväčšom daždi na Oravu. Niekde za Dolným Kubínom sme sa zavesili za kamión a ťahali za ním. Ja som vôbec nič nevidel. Mraky viseli snáď až po zem. Ledva som si všimol, že prechádzame popod Oravský hrad. Takto som ho teda ešte nevidel. Šeré daždivé počasie ako keby umocňovalo hororovú scenériu. A ak by nad hradom preletel upír, ani by som sa nečudoval. Ak by som si cvrkol od strachu, moč by ma aspoň zohrial.

Nepremoky nie sú na 100% a ja sa cítim ako keby som sedel v studenej vode a moje guľky sa scvrkávajú do veľkosti lieskových orieškov. Tesne pred nocou prichádzame do kempu v Oraviciach. Akoby zázrakom prestáva pršať. Máme krásne ubytovanie, vyzliekame sa radšej komplet na verande. Ja teda doslova komplet. Ako vchádzam do izby, stretnem na chodbe krásnu Češku. Stojí tam len ona a ja. Ja v slipoch, s veľkým mokrým kolieskom medzi nohami. 

Teplá sprcha padla vhod. Opäť sme všetci hladní a zdrháme do bufetu v kempe. Ale prúser, nič tu nemajú na jedenie. Milan zo zúfalstva objednáva niekoľko balení tyčiniek a ja sa snažím cmúľaním týchto tyčiniek nejako zasýtiť. Zarozprávame sa s jedným párom z vedľajšieho stola, keďže pánko je tiež motorkár. Prisadnú si k nám a keď nás jeho pani vidí v takom zúboženom stave, navrhne, že nám spraví obložené chlebíky. Slušnosť káže prikývnuť a o chvíľku máme jedlo. Sme zachránení! Ani neviem čo sme popili, ale asi dosť. Pretože rolu lykožrúta som po Milanovi dneska večer prebral ja 😊.

100 tabletov týždenne

A rána sú občas ťažké. Dneska vyrážame asi najneskoršie. Nikomu sa nechce. Na raňajky šlapeme do asi 1 km vzdialeného penziónu, lebo nikde v Oraviciach sa nedá najesť. Hurá na motorky, Orava volá. Ideme obzrieť Františkovu hutu, resp. zrúcaninu čo po nej zostalo. Nejak je tu rušno. Ako neskôr zisťujeme jedna partia je svadobná, nevestu fotia v ruinách. No keď zistíme ako nevesta vyzerá, skôr máme podozrenie, či ju tam nechcú zamurovať. Ďalšia partia v dobových vojenských mundúroch je vlastne kapela Mafia Corner, ktorá tu točí videoklip. Keďže nás nechcú doňho obsadiť, pakujeme sa preč.

Naša cesta vedie k Oravskej priehrade, ktorú celú obídeme až do Námestova a za mestom ideme pozrieť sochu Ježiša Krista do Klinu. Zaujímavá lokalita, novodobí cieľ nie len motorkárov. Na miestnom kopčeku sa nachádza 23 m vysoká socha Ježiša Krista v štýle tej, ktorú poznáte z brazílského Ria. Nie nadarmo sa tejto lokalite hovorí Rio de Klin. Z tohto miesta je krásny výhľad na okolité kopce a Oravskú priehradu. Ak ste tu zatiaľ neboli, určite odporúčam navštíviť.

Ďalšia naša cesta vedie do najsevernejšieho kúta nášho Slovenska, Oravskej Polhory. Odtiaľ si to namierime na malebné námestie do Starej Bystrice, kde môžete nájsť Slovenský orloj. Je šesť hodín večer, počasie ako keby sa umúdrilo až na samý záver motovýletu. Ja sa lúčim s mojimi kamarátmi a mám v pláne ísť domov. Zbytok posádky si to namieri do kempu vo Varíne, pretože od manželiek majú opušťák až do nedele. Ja som sa rozhodol horúci nedeľný letný deň stráviť doma pri bazéne. Po nudnej ceste po diaľnici za dve hodiny dorazím domov. A svoje spotené motorkárske veci rýchlo odhadzujem na trávu po ceste do bazéna.

Zase to bol super trip!

Ako sa chladí moje telo vo vode bazéna, v hlave mi ide množstvo spomienok, čo sme to všetko behom týždňa stihli zažili. Jazdiť len tak po Slovensku celý týždeň? Prečo nie, veď koľko trás sme ešte nestihli prejsť? Prejazdil som celú Európu, ale svoj názor som nezmenil. Slovensko je krásna krajina, nie len pre obdivovanie prírodných krás, ale aj na bezcieľne vozenie sa na motorke krížom-krážom. Áno, tie služby sú stále u nás katastrofálne. Korona nikoho neprevychovala. Bohužiaľ musím skonštatovať, že po mojich gurmánskych pizza zážitkoch som za tento týždeň pribral pár kíl. Ale cieľ bol jasný, pojazdiť Slovenské cesty. Aj teraz, keď píšem tento článok, okamžite by som sadol na motorku a znova brázdil cesty Slovenska, aj za cenu „wifonových gurmánskych jedál.“

The post Tour de Slovakia na motorkách appeared first on Cestovateľský blog.

Píše Patrik Cvengroš.

Chcel som si našponovať reťaz a hľa, 12-ka nikde. Pri minuloročnej ceste Ruskom sme mali serióznu technickú základňu. No teraz som to asi zle odhadol. Áno, moja chyba. Bohužiaľ spomínaný kľúč nemajú ani moji moto-kolegovia, takže servis musím odložiť na doma. Opäť je krásne teplé ráno. Raňajky sme si dali na odporúčanie nášho „Anjela“ z minulého článku. „Lepenjak s kaymakom” – žemľa so zapečeným slaným syrom. Teda skôr taká megažemľa. Prvýkrát na tomto moto-tripe nevládzem dojesť raňajky.

Čaká nás horúci deň. Načo špiniť čisté prádlo? Tak na seba navliekam to zo včera. Mám z toho divný pocit. No po 5 minútach na slnku je už dobre. Stačilo trošku manuálnej práce (montáž tašiek na motorku) a moje telo splynulo s moto-oblečením. Vyrážame na okružnú cestu kaňonom rieky Driny. Krásne zákruty, výhľady, proste motorkárska paráda v dĺžke 50 km. Po zídení z kopcov prichádzame na bosniansku hranicu. Opäť malý hraničný priechod v údolí, ktorý rozdelil malebnú turistickú dedinku do dvoch štátov. Pas, „techničák“, zelená karta a sme v Bosne.

Ďalšia zastávka – Srebrenica

Čím viac sa blížime k tomuto mestečku, tým viac si všetci uvedomujeme, aké hrôzy sa tu museli udiať. Žiadne historické bitky, ani hrôzy svetového konfliktu. Ale hrozný, nepredstaviteľný masaker v roku 1995 počas občianskej vojny. Najväčšia neľudskosť od čias 2. svetovej vojny!

Prichádzame k pamätníku na konci dediny. Pri pohľade na ten počet pomníkov všetci strácame reč. V tichosti vchádzame do areálu a nechápavo pozeráme. Nepredstaviteľné! Jeden pomník = jeden človek = jeden výstrel. Verejná poprava vyše 8 tisíc ľudí. Pane Bože, už nikdy viac…

Ďalšie kilometre za Srebrenicou stále pripomínajú nedávne časy vojny. Prázdne opustené domy v rozpadnutom stave. V niektorých sa ešte bývalo, okolie neupravené. Cesta tak bola naozaj depresívna a život miestnych ľudí tu určite nie je ľahký.

Prejdeme asi 50 kilometrov na cestu 1. triedy – krajina je úrodnejším poľnohospodárskym územím a ním sa mení aj celkový obraz tejto časti Bosny. Pekné domy, upravené okolie, lepšie autá. Veru, neskutočná zmena. Zastavujeme sa na obed v reštaurácii pri ceste. O 5 minút zisťujeme, že išlo o dobrý nápad. Spustil sa lejak a s ním aj búrka. Aj mi je trošku ľúto, že sme nezmokli. No keď som videl tu intenzitu dažďa o chvíľu, ľútosť ma prešla. Ďalšie kilometre akoby sme šli v stopách búrok. Prichádzame opäť do vyššie položených hôr. Teplota klesne na príjemných 23°C a my sa blížime k ďalšej štátnej hranici.

Na hraničnom prechode „skapal pes“

Hromy, blesky a my sme hlboko v horách. Dážď visí na vlásku. Samá zákruta, cesta úzka, rozbitá. Zrazu prichádzame na hraničný prechod Bosna – Čierna hora. V hlave flashback z filmu Traja veteráni. Určite si pamätáte tu scénu, kde „hraničiar“ Milan Lasica dojí kozu. Tu v horách, je to takto: oproti malej unimobunke pri ceste sedia dvaja hraničiari na starých stoličkách, akoby si užívali vlažný, chladný podvečer. Ich ležérne sedenie podčiarkuje pes, ktorý ako mŕtvy leží uprostred cesty. Ukazujeme dokumenty a colníci nás posielajú ďalej. No hukot našich motoriek s ním ani nepohne. „Fakt je ten pes živý?“ hovoríme si do vysielačiek.
Na čiernohorskej strane colnice zbadáme dva kamióny. Čože? To na tejto úzkej rozbitej ceste plnej zákrut môže ísť niekto kamiónom? No, v týchto balkánskych končinách je zjavne možné všetko. 🙂

Opäť „lížeme búrke päty“ a až na pár kvapiek prichádzame do mesta Pljevlja. Zase máme šťastie na rozbité centrum mesta a po 5 minútach blúdenia prichádzame k retro hotelu na hlavnom námestí. Krásna recepčná nám ukazuje, že motorky môžeme zaparkovať vo vedľajšom dvore miestnych potravín. Hotel ako z rozprávky z 80. rokov. Milujem takéto cestovanie v čase. Všetci sa na tom perfektne zabávame. Kúpeľňa však našťastie prešla redizajnom a teplá voda tečie. Čo viac nám môže chýbať?

Zo sprchy von do ulíc mesta

Už pri obede som si ale všimol email, že musím dokončiť pár pracovných úloh. Takže na potulky mestom vyťahujem svoj ľahučký Lenovo ThinkPad X280 a môžeme vyraziť. „Fúha, veď toto centrum je len jedno námestie! Po jednej minúte celé prejdené. Divné, kde sa tu berie toľko ľudí?“ Sadneme teda do baru oproti hotelu s pekným výhľadom na námestie. Moto-kolegovia si objednávajú pivko, ja si v kľude riešim svoje pracovné úlohy. Cez internet! Tieto novodobé vymoženosti „digitálneho nomádstva“ sú skvelé. Po hodine práce si vravím hotovo. Chalani medzitým zisťujú magickú vlastnosť tohto mesta. Tí ľudia sa celý večer prechádzajú hore dole po asi 200-metrovom námestí. Niektoré baby prešli aj päťkrát okolo! Všetky obchody sú tu otvorené do 21:00 a podniky snáď do rána. Pri pohľade na náš hotel si všímame mladých šachistov, ktorý zaplnili celý priestor. Je polnoc a my opúšťame toto miniatúrne centrum stále pulzujúce životom. Každého sme videli niekoľkokrát, môžeme ísť spokojne spať.

Ráno nasadáme na motorky a mierime do pohoria Durmitor. Predtým si ale užívame krásnu cestu v kopcoch, ktorá nás privedie k najznámejšiemu mostu cez rieku Tara. Tento most je 370 m dlhý a 151 m vysoký. Bol postavený v rokoch 1937-1941 a v tejto dobe patril medzi najvyššie mosty sveta.

Bohužiaľ v roku 1942 bol počas 2. svetovej vojny zničený a vyhodený do vzduchu. Zaujímavosťou je, že most vytvoril a počas vojny aj zničil jeho staviteľ, miestny rodák Jaukovic. Okupačné vojská ho potom na zvyškoch mosta zastrelili. Jeho pamätník je na ľavej strane.

Po malom občerstvení pokračujeme ďalej a kocháme sa krásou pohoria Durmitor. Opäť máme slnečné počasie a teplota v nadmorských výškach nad 1000 m.n.m. je príjemná. Jazdíme krásnymi cestami s panoramatickými výhľadmi. Zastavujeme pri vysokohorskom jazere a spravíme pár fotiek. Pri jasnom obednom slnku otestujem displej svojej “X280-ky”. Napíšem si pár poznámok k článku a chválim vylepšený jas matného displeja.

Ja som jelovník

Po pár kilometroch vchádzame do malebnej časti náhornej plošiny Durmitoru, kde vidíme malú reštauráciu s ubytovaním. „Obed?“ zaznie z vysielačiek. A veru. Príde k nám mladá baba – horalka, s výrazom tváre, čo po prvom mesiaci práce v horách zistila, že má toho už plné zuby a chýba jej promenáda v Eurovei. Objednávame teda niečo na pitie a pýtame si jelovník (menu). „Ja som jelovník!“ odvrkne baba a začne menovať, čo nám uvarí. Smejeme sa, objednávame ľahký obed v podobe teľacej polievky a našej klasiky, šopského šalátu. Výbuch smiechu nastal, keď nám doniesla polievku po šaláte. V hrnci na nás čakala „sáčková“ polievka. 🙂 Gastronomickú dieru do sveta to teda neurobilo.

Po prejazdení celej krásnej a malebnej vyhliadkovej trasy náhornej plošiny v Durmitore sa rozdeľujeme. Ivo a Kubo si idú užiť zákruty a ja s Palom a Milanom sa ideme pozrieť kam asi vedie krásna kamenistá cesta za kopec. Po 3 km po prašnej kamenistej ceste prídeme na jej koniec. Na Bohom zabudnutý salaš. Vidíme tam malého, asi 3 ročného chlapca, ako k nám uteká, ale zároveň sa nás bojí. O chvíľu vyjde von jeho mama, posadí sa na staré rozhegané kreslo a hľadí na krásne horské prostredie. Sezónny život pastierov v týchto končinách je istotne veľmi ťažký. Ani život tejto rodinky nebude jednoduchý. No stále mám pred očami ten krásny výhľad na okolité kopce, ktorý rodina zažíva každý deň – určite to stojí za to.

Jazda späť nebola jednoduchá. Cestu nám skrížil mladý býk. Ten akoby nechcel, aby sme odišli. Stále sa nám staval do cesty. Nebolo mi všetko jedno. Po 10 minutách ale zaváhal a ja som rýchlo prefrčal popri ňom. Tak isto za mnou Palo aj Milan. Nocovať sme sa rozhodli v zabudnutej dedinke v horách. Desiatka polorozpadnutých domov a dve reštaurácie s ubytovaním. Treba uznať, že išlo o jednu z najlepších nocí. Horské prostredie, absolútna tma, perfektný vzduch a hlavne žiaden signál a internet. Konečne sa môžeme aj porozprávať. 🙂

Mnohé kontrasty Bosny

Ráno nás čaká krásna jazda okolo rieky Piva na hraničný prechod s Bosnou. Ide asi o jednu z najkrajších ciest v Európe. Kľukatá, popretkávaná tunelmi a s krásnym výhľadom na gýčovo tyrkysovú farbu rieky Piva. Keďže sme si túto trasu už prešli pár rokov dozadu, nezastavujeme sa pri každom krásnom výhľade. Bez prestávky smerujeme na hraničný priechod. V Bosne sme si totižto naplánovali prejazd Bosnianskym Durmitorom. Táto trasa bol čistý offroad. Nebolo nám veru všetko jedno, keď nás v horách chytila búrka. Blýskalo sa a veru sme aj trošku zmokli. No najťažší bol prejazd po vysokohorskom sedle. Ako keby len pred pár mesiacmi niekto túto cestu vykopal v skalách a mali sme čo robiť, aby sme tento ťažký úsek zvládli. Na veľkým kameňoch som dobre pretriasol gigabajty ThinkPadu. 🙂 Našťastie všetko vydržalo a vydržali sme aj my. Podvečer sme po hladkých asfaltových cestách dorazili do Mostaru.

Mesto je vo výške cca 60 m.n.m. a tomu odpovedalo aj počasie. Ráno pieklo, akoby sme boli pri mori. Aké-také ochladenie máme až v neďalekých horách, keď smerujeme na server popri chorvátskej hranici. Spustnuté domy a usadlosti znova dotvárali bosniansku scenériu krajiny plnej kontrastov. Po vyše 300 km v šere zapadajúceho slnka hľadáme posledné ubytovanie. Našťastie nájdeme pri ceste krásny kemp s malými domčekmi. Ja s Ivom si vyberáme chalúpku a zbytok našej posádky je v hlavnom dome. Naozaj krásne ubytovanie s malou minizoo, preliezkami pre deti a rôznymi atrakciami. Po ubytovaní v Durmitore za mňa druhé naj. Čaká nás posledná noc.

Ráno zisťujeme, že sme ubytovaní na odbočke do Národného parku Una. Veľký billboard s vodopádmi nemôžeme minúť a tak sa vydávame tým smerom. Vodopády boli nádherné aj s okolitou prírodou. Je to kúsok od chorvátskych hraníc a Plitvických jazier. Stretávame tu aj českých motorkárov. V skutku zaujímavá skupinka. Mix motoriek od turistických až po scooter a superšport. Starší páni v stredných rokoch s účesom v štýle Jágra a medzi nimi asi 25-ročná krásna blondýnka. Veru, dlho sme krútili hlavami v prilbách, ako sa takáto partička mohla dať dokopy. 🙂

Chorvátske hranice sú za rohom a my smerujeme k poslednému bodu nášho záujmu. Opustenej vojenskej leteckej základni Željava. Tá síce leží v Chorvátsku, ale časť odletovej dráhy presahuje do Bosny. Pocit strachu na nás dolieha hneď na začiatku zarasteného areálu. Všadeprítomné tabule s upozornením na zamínované územie. Dokonca veľká tabuľa, že projekt odmínovania chorvátsko-bosnianskej hranice bude hradený Európskou úniou. Toto miesto je zaujímavé tým, že vojenské lietadlá boli ukryté priamo v skalách hory. Do nich boli vytesané len otvory v ich tvare! Keďže vchod do jedného hangára bol vyvalený, vošiel som tam na motorke a posvietil dovnútra. Bol to asi 100 m veľký priestor, ktorý som však radšej ďalej neskúmal. Aj keď sme si chceli „odskočiť“, všetci sme poctivo vykonávali potrebu na ceste. Nikto nechcel riskovať funkčnosť mín.

Ako som si cvrkol

Nebol by som to zase ja, aby som niečo nevymýšľal a šiel o kus ďalej pozrieť ďalšie otvory v skalách. Všimol som si dodávku okolo ktorej som prešiel – myslel som si, že sú to takí istí očumovači, ako my. Ďalej som sa však nedostal, keďže cesta bola veľmi zarastená. Zrazu z dodávky vyskočili policajti, hneď ma zastavili. „A prúser…“ povedal som si. Hneď na mňa zhúkli: „Davaj passport!“ Vytiahol som teda pas a v kútiku duše čakal veľký medzinárodný prúser. Policajt mi pas hneď vrátil a začal niečo hovoriť. Niečo o čevapách, nechápal som a ukazuje mi jedlo. Nakoniec som pochopil. Všimol si, že sme boli v Bosne (pečiatky v pase) a pýtal sa ma, či som v Bosne jedol čevapi a či mi chutili a rehotal sa. Hovorím, že jasné a dvomi vetami som mu opísal cestu nášho moto-tripu. Policajti sa smiali a odporúčali nám ísť ešte k moru. Zaželali šťastnú cestu a zakývali.

Veru sme aj rozmýšľali, či si trip nepredĺžiť o jeden deň a neskočiť do mora. Nakoniec sme sa rozhodli pokračovať smerom k Slovinsku, Maďarsku a Rakúsku, kde sme sa postupne rozlúčili s Milanom a Kubom a večer okolo 22:00 dorazili do Bratislavy.

Prešli sme na motorkách približne 3 700 km a spoznali rôznorodosť Balkánskeho polostrova. Mix kultúr a náboženstiev. Tu nie je žiaden unikát vidieť zahalenú moslimku a hneď vedľa moslimku v krátkej sukni. Mešitu s minaretom vedľa grécko-katolíckeho alebo rímsko-katolíckeho kostola. Na niektorých miestach akoby občianska vojna skončila včera. Na iných miestach ste zase mali dojem, že ste sa ocitli na strednom Slovensku. Lúče slnka bolo cítiť v každej paradajke šopského šalátu. Jedlo je tu skvelé a omnoho chutnejšie ako v turistických oblastiach pri mori. Aj keď sú Bulhari trošku uzavretejší, všade sme stretli milých a príjemných ľudí ochotných pomôcť. Balkánsky polostrov je krásny a miestami ešte s divokou prírodou. Odporúčame to všetkým, no najmä motocestovateľom. 🙂

Prejdená trasa

Po kliknutí sa mapa zväčší a otvorí v novom okne.

Po kliknutí sa mapa zväčší a otvorí v novom okne.

Po kliknutí sa mapa zväčší a otvorí v novom okne.

Po kliknutí sa mapa zväčší a otvorí v novom okne.

Prečítajte si aj…

• 4000 kilometrov na motorkách 2019 (časť 1.): DÁ SA PRI TOM PLNOHODNOTNE PRACOVAŤ?
• 4000 kilometrov na motorkách 2019 (časť 2.): PO 32 HODINÁCH VO VLAKU KONEČNE NA MOTORKE
•  4000 kilometrov na motorkách 2019 (časť 3.): VO ŠTVORICI PO SRBSKU
•  4000 kilometrov na motorkách 2019 (časť 4.): BALKÁN STOJÍ ZA TO!

The post 4 tisíc kilometrov na motorkách: Balkán stojí za to! appeared first on Cestovateľský blog.

Píše Patrik Cvengroš.

Za hranicami

Cesta na Srbskú hranicu sa kľukatie hore kopcom. Ako keby hranica bola na samom vrchu stromovej džungle. Cesta je ešte ako-tak udržiavaná, no asfalt a okolie veľmi nenapovedá, že by sa tu jazdilo vo veľkom. Prichádzame na hraničný prechod Ribarci. Pas, „techničák“, zelená karta. Srbský colník však po prvom skontrolovanom motorkárovi zakričí: „Slováčka“ (v preklade Slováci). Pozrie na naše cestovateľské kufre, kde vidí rôzne značky štátov. Ihneď si všimne aj vlajku Kosova a s radosťou poznamená, že Slovensko tento štát neuznalo. Aj to je dôvod, prečo k nám má taký pozitívny prístup. Ostatných už ani nekontroluje a s kamarátskym úsmevom nám želá šťastnú cestu.

Vchádzame teda do Srbska na juhovýchodnej hranici, ktorá v úzkom cípe hraničí s Kosovom, Severným Macedónskom a Bulharskom. Je to Bohom zabudnutý kraj. Asfalt je samá diera, autá z 90. rokov a mnoho opustených domov. Pár obývaných, čo sme videli, bolo polorozpadnutých, s neupraveným okolím. Buď sú to ešte pozostatky z nedávnej občianskej vojny alebo naozaj nezaujímavá geografická časť Srbska.

Avšak príroda je v tomto kraji úplne iná – najmä v kopcoch je prekrásna. Takú už veľmi v našom civilizovanom svete nenájdete. Blížime sa k veľkému jazeru Vlasina Rid, na ktorého druhej strane je už iný svet – tam sa už zbiehajú turisti. Aj keď voda nie je najteplejšia, doprajeme si tu malý oddych. Divočinu „východu“ však cítiť aj tu. Autá sú zastavené tesne pri vode a z každého huláka hudba z rádia. Nenechávame sa zahanbiť ani my a zapíname naše prenosné repráčiky Creative so slovenskou hudbou.

Len „stredné“ porcie

Babin Zub – zaujímavý názov pre ďalšiu zaujímavú destináciu. Je to krásne miesto v horách vo výške 1600 m.n.m. – vedie sem asfaltka a tesne pred vrcholom tu našlo svoje miesto aj lyžiarské stredisko. Kocháme sa krásnymi výhľadmi a nezabúdame ani na selfie na rôzne spôsoby. 🙂 O kúsok ďalej sa nachádza hotel, v ktorom by sme mohli prespať. Avšak, hlasovanie nášho tímu dopadlo 2:3. Keďže je len 17:30, ide sa ďalej. Ako sa neskôr presvedčíme, bola to dobrá voľba…

Nasadáme na naše oceľové tátoše a mierime smer Niš. Je to v skutku veľké srbské mesto s počtom obyvateľov vyše 260 tisíc. Našli sme si ubytovanie v centre mesta, no vzhľadom na rozkopanú infraštruktúru trocha blúdime. Pri jednej križovatke sme spravili osudnú chybu. Základom cestovania v skupinke je, že každý stráži kolegu za sebou. Tu sa nám však naša reťaz pretrhne a strácame na križovatke Kuba. My ostatní sme sa pomaly, no úspešne dostali k nami hľadanému hotelu. Palo sa podujal pátrať po stratenom Kubovi v okolitých uličkách. Smola bola, že naše komunikátory sa práve v tejto dobe prestali fungovať – zákon schválnosti.

Medzitým sa pri nás zastavil mladý manželský pár. Chalanisko je zo Slovenska a je so svojou manželkou, ktorá pochádza práve z Nišu, na dovolenke. Ihneď nám odporúča miestnu reštauráciu, ktorá je neďaleko – varia tam čisto srbskú kuchyňu. Po 15 minútach sa úspešne vrátil Palo z pátracej akcie aj s Kubom. Ako každý večer, aj tento si najviac po horúcom dni užívame dlho očakávanú sprchu. Po minuloročnej ruskej minimalizácii (naučil som sa mať len jedno náhradné oblečenie) si teda prepieram prádlo a som v takom pracovnom tempe, že omylom operiem aj Milanove čisté… To moje do rána uschne, Milanove nie. 🙂

Odporúčanú reštauráciu nájdeme okamžite. Opäť začíname klasikou v podobe šopského šalátu. Objednávame aj strednú porciu čevapov. Keď ale čašník donesie plnú misu mäsa, nechápavo na seba pozeráme. „Toto je čo?“ Čašník nám ale s pokojom odpovedá: „Veď ste chceli len strednú porciu.“ Uf, no veru máme všetci piati čo robiť, aby sme to zjedli. Večer ešte sedíme neskoro do noci na námestí a užívame si plné centrum mladých ľudí. Aj toto je tvár Srbska. Ráno si spravím o hodinu skôr budíček, aby som v kľude a najmä v komforte hotela vytiahol svoj ThinkPad X280 a za svitu podsvietenej klávesnice dopisujem tento článok.

Teplota neustupuje, oddych je na mieste

Je ďalší deň a predpoveď počasia hlási aj na dnes optimistických 35°C. Optimistických možno pre dovolenkárov pri mori, nie pre motorkárov. V centre mesta si pochutnáme na raňajkách a hurá na motorky, rýchlo do hôr, kde sa snáď schladíme. Chlad sa však nedostavuje. Po úzkej ceste krásnou prírodou musíme opatrne. Zákruty sú neprehľadné a kde-tu v zákrute je rozsypaný štrk. Odmenou je však okolitá zeleň a výhľady pri prejazde lyžiarskym strediskom Goč. Konečne cítime drobný ústup horúčav na ako-tak znesiteľných 26°C. Nadmorská výška 1000 m.n.m. je pres nás v tejto chvíli ideálna.

Po zostúpení z hôr nás opäť ovalí vysoká teplota. Po hodine jazdy máme toho akurát dosť! Jeden vidí na ceste slony, ďalšiemu prebehujú pod kolesami veveričky alebo postrehne stopárku v podobe Cindy Crawford. Ideálny čas zastaviť a dať si pauzu. Sme tak zmorení teplom, že ani nášmu kyselinárovi Palovi nechutí jesť. Dávame si teda na pumpe len ľahký bagetový obed.

Po krátkej jazde sa postupne dostávame na ďalší cieľ našej jazdy Srbskom – pamätník 2. svetovej vojny. Zastavujeme s veľkou radosťou v chládku. Vyzliekame sa takou rýchlosťou, že pri platenom striptíze by ženská nestihla vytiahnuť ani päťeurovku. Ja si okamžite líham do trávy a pamätník nechávam na preskúmanie svojim moto-kolegom.

Dosť bolo oddychu, veď nás čaká dom na rieke Drina! Veľká skala, na ktorej miestni plavci postavili v roku 1968 oddychovú chalúpku. Ak ju veľká voda občas „zoberie“, skupinka nadšencov ju opäť postaví. Naozaj krásne a čarovné miesto. Už len elektrina, internet a krásne miesto na „homeoffice“. 🙂 Z rieky ide chladný vlhký vzduch – ideálny relax.

„Viděl jsem anděla.“

Je už podvečer a treba myslieť na ubytovanie. Odchádzame na pumpu natankovať a cez lokálnu Wi-Fi hľadáme ubytovanie. Na pumpe stretávame dve motorkárky. Tie taktiež tankujú, no za celú dobu nedajú z hlavy prilby dole. Sú to tajomné baby… „A možno boli tak škaredé, že si radšej prilby nedávali dole“ – nahovárame si.

Vraciame sa opäť na krásne miesto s výhľadom na chalúpku. Tam je totiž reštaurácia Dve Lipy a rovnomenné ubytovanie. Čašník nám však oznamuje, že nemajú nič spoločné s hostelom. Ukecávame ho, aby nám zavolal majiteľa, že máme záujem sa ubytovať.

„Majiteľ príde“, stroho oznamuje čašník. Tak teda čakáme. Unavení, prepotení, lepkaví a slizkí. Povedali sme si, že tomu dáme tak 30 minút. V 28. minúte čakania zrazu dofrčí stará zástava (auto juhoslovanskej výroby 80. rokov) a z nej vystúpi krásna baba. Presne ako vo filme Slunce, seno a pár facek, keď červený Fiat Uno zrazil farára Otíka – „Viděl jsem anděla.“ 🙂 Paráda, máme ubytovanie!

Cena 10 eur na noc je viac ako priaznivá. Z čašníka sa nakoniec počas večere vykľuje fajn chlapík. Ako sa na Srbsko patrí, opäť ide o mega porcie. Človek zhýčkaný bratislavskými obedovými menúčkami proste musí fučať. Akoby nestačilo, čašník nám prinesie ešte dezert v podobe dvoch koláčikov ako pozornosť podniku. Neviem ako to do seba dám, ale zadarmo? Aj keby ma roztrhlo. Bez mihnutia oka zjem a v tichosti počúvam ten praskot rozťahujúcej sa kože na mojom bruchu. 🙂

Tešíme sa na večer. V malom hosteli sú s nami ubytované 4 baby, ako nám prezradila majiteľka – náš anjel. Bude „mejdan“? Bohužiaľ, únava nás zmohla, treba aj spať. To teplo je tak únavné, že si ani nestihneme s ostatnými zaželať dobrú noc… Zajtra nás čaká Bosna, druhá strana rieky a opäť krásny slnečný deň.

Prejdená trasa

Po kliknutí sa mapa zväčší a otvorí v novom okne.

Po kliknutí sa mapa zväčší a otvorí v novom okne.

Prečítajte si aj…

• 4000 kilometrov na motorkách 2019 (časť 1.): DÁ SA PRI TOM PLNOHODNOTNE PRACOVAŤ?
• 4000 kilometrov na motorkách 2019 (časť 2.): PO 32 HODINÁCH VO VLAKU KONEČNE NA MOTORKE
•  4000 kilometrov na motorkách 2019 (časť 3.): VO ŠTVORICI PO SRBSKU
•  4000 kilometrov na motorkách 2019 (časť 4.): BALKÁN STOJÍ ZA TO!

The post 4 tisíc kilometrov na motorkách: Vo štvorici po Srbsku appeared first on Cestovateľský blog.

Píše Patrik Cvengroš.

Nečakaná 32-hodinová retro cesta

Samotné upevnenie motoriek gurtňami už majú na starosti pracovníci agentúry. To, že pôjde o skvelú cestu napovedal už prvý pohľad na súpravu, ktorá na nás čakala na peróne. Keďže tento vlak prevádzkuje turecká cestovka Optima Express, teleportovali sme sa do čias z konca 80. rokov.

Vagóny boli v ležadlovom spracovaní (paráda), nechýbal ani reštauračný vozeň. Vlak šiel v podstate systémom štart-cieľ. Primárne tento slúži pre tureckých obyvateľov, ktorý cestujú z Rakúska alebo Nemecka do Turecka aj so svojimi autami. Bežná cesta autom cez Chorvátsko, Srbsko a Bulharsko trvá cez 15 hodín (ak ťaháte bez prestávky), ide o totiž viac ako 1400 km.

Jazda trvá približne 32 hodín vlakom – vcelku dosť, že? Ak sa vám nechce zrovna ležať, môžete stáť v chodbičke alebo sedieť v reštauračnom vozni – tomu hovoríme príjemné cestovanie 🙂 Akurát v týchto starších vozňoch nenájdete žiadnu klimatizáciu. Srbský personál pre nás nachystal Wi-Fi dostupné všade. Tú sme hlavne uvítali, keď sme prechádzali krajinami mimo EÚ, kde sa už naše dáta nezapočítavali do domáceho paušálu.

V kľude som si teda mohol vytiahnuť svoj notebook a robiť všetko potrebné aj s internetovým pripojením. Zaujímavosťou bola absencia dnes už relatívne bežnej 220V zástrčky, pri každom ležadle bola aspoň 2x USB zástrčka. Vďaka poriadnej výdrži Lenovo ThinkPad X280 som však mal o problém menej a pohodovo som mohol pracovať, koľko som potreboval.

Extrémne skorý budíček, sadáme na motorky

„Будичек!“ (po srbsky „Budíček!“) – ozval sa personál o 2:51 ráno. Prichádzame na Turecké hranice a čaká nás posledná pasová kontrola. Všetko prebehlo našťastie v poriadku a my sme o 6 hodine nad ránom dorazili do cieľa – tureckého mesta Edirne. Vykladáme motorky z vagóna, vybavíme posledné papierovačky pre motorky na miestnej kontrole a o 8:00 ráno vyrážame do mesta na prvý bod záujmu. Salimova mešita, ktorá je druhou najväčšou v Európe. Pri mešite dávame spoločné turecké raňajky, bohužiaľ kebab ešte nemali naložený.

Teplota postupne stúpa a my opúšťame Edirne a sním aj Turecko do susedného Grécka, kde nám terén začína postupne kopcovatieť. Slnečnicové polia ako keby ideálne dotvárali tvár slnečného Grécka. Po pár kilometroch prichádzame na grécko-bulharskú hranicu. Je to malý hraničný prechod medzi poľami, kde vládne priateľská atmosféra a s naším pasom bez problémov vchádzame do ďalšej balkánskej krajiny.

Ako postupne výškovo stúpame, teplota sa začína konečne pozvoľna znižovať. Prechádzame pár vrcholov a na jednom zastavujeme, je čas na dlhší odpočinok. Keďže sme v EÚ, dátový roaming je súčasťou paušálu. Vyťahujem teda notebook a vybavím pár emailov. Uloženie notebooku v taške mám vyriešené rovnako ako pred rokom – použil tenké neoprénové puzdro. Vozíme sa krásnou Bulharskou krajinou v Rodopských kopcoch s nadmorskou výškou cca 1 000 m.n.m. Našim cieľom sú lokálne prírodné zaujímavosti. V poobednom čase a veľkom teple však objavíme miestny hotel s bazénmi. Príde nám to ako najlepšie riešenie, keďže tri dni sme nemali sprchu a poriadny spánok 🙂 O pár desiatok minút sa už močíme v bazéne a zmývame tak niekoľkodňovú cestovateľskú únavu.

Diablov most

Ráno sa opäť prebúdzame do slnečného dňa. Konečne spánok v normálnej posteli. Naša cesta vedie opäť južným Bulharskom smerom na západ. V tejto časti krajiny je vidieť silný vplyv tureckej menšiny. Po kľukatých horských cestách sa dostávame k Diablovmu mostu. Krásny, historický a leží hlboko v horách. Na tento deň hlásia búrky a predpoveď sa okolo obeda aj napĺňa. Našťastie zastavujeme v jednej dedinke v bare, kde sa pred silnou búrkou schovávame. Asi 60 min oddych využívam opäť na prácu. V týchto horách je teplota o čosi nižšia, čomu sa úprime tešíme.

Ďalší deň sa presúvame na západ južným pohorím Rodopov cez Bulharsko k jazeru Batak, kde sa mierne rozbitou poľnou cestou dostávame až k samotnému jazeru. Otrasmi z rozbitej cesty sa veľmi nezaujímam, môj Thinkpad X280 splnil armádne testy odolnosti. V závere dňa si vychutnávame krásy kláštora v Rile. Je to najsvätejší bulharský kláštor, krásne zdobený a maľovaný. Našťastie ku kláštoru vedie aj krásne upravená „asfaltka“, takže sa môžeme na motorkách poriadne vyšantiť. Ubytovanie máme v samotnom meste Rila, s pekným výhľadom na okolité hory. V miestnej reštaurácii si u pani domácej (ako každý deň) aj tento deň objednávame šopský šalát. Ale akosi nie je na stole veľa miesta. Takže svoje porcie jedla si nechávam servírovať priamo na notebook.

Prejdená trasa

Po kliknutí sa mapa zväčší a otvorí v novom okne.

Keď áno znamená nie a opačne 🙂

Bulharsko je čarovné. Na komické nedorozumenia si nejako stále nevieme zvyknúť. Bulhari, na znak súhlasu krútia hlavou a nesúhlasu zase prikyvujú 🙂 Ozaj, vedeli ste, že najstaršie obývané mesto Európy je práve bulharský Plovdiv? Je dokonca staršie ako grécke Atény! Bulharsko je najväčší producent pestovania ruží. Škoda, že sme žiadne nevideli. Dokonca tu nájdete mnoho termálnych prameňov, iba vo Velingrade ich je cez 100! Na prvom mieste v počte prameňov je už iba Island. Legendárny bulharský jogurt, ktorý ako jediný obsahuje špeciálnu kultúru, ktorá sa vyskytuje len tu, sme zatiaľ neochutnali. Akosi nám ho ani raz nedali na raňajky – bohužiaľ nedá sa všetko skúsiť.

Prečítajte si aj…

• 4000 kilometrov na motorkách 2019 (časť 1.): DÁ SA PRI TOM PLNOHODNOTNE PRACOVAŤ?
• 4000 kilometrov na motorkách 2019 (časť 2.): PO 32 HODINÁCH VO VLAKU KONEČNE NA MOTORKE
•  4000 kilometrov na motorkách 2019 (časť 3.): VO ŠTVORICI PO SRBSKU
•  4000 kilometrov na motorkách 2019 (časť 4.): BALKÁN STOJÍ ZA TO!

The post 4 tisíc kilometrov na motorkách: po 32 hodinách vo vlaku konečne na motorke appeared first on Cestovateľský blog.

Píše Patrik Cvengroš.

Nastupujeme aj s motorkami do vlaku a tohtoročný trip sa môže začať…

Bez pracovného nástroja ani na krok

Pred rokom sme poriadne potrápili notebook značky Lenovo, konkrétne model ThinkPad X270. Pôvodný plán využívania notebooku v Rusku bol pomerne jasný… písanie blogov, rýchla úprava videa, zálohovanie dát z kamier a online spojenie so svetom. Prax ale ukázala, že spracovanie videa na krátke strihy a následné „postovanie“ na sociálne siete je tak trocha zbytočné, ak máte pomalý internet. Bohužiaľ na cestách Ruskom bolo málo miest, kde bol internet dostatočne rýchly na odosielanie väčšieho množstva dát (slabý upload). Na druhej strane sa nám notebook osvedčil ako nutná vec, keďže sme museli na hranici kontinentov Európy a Ázie v pohorí Kaukazu „flashovať“ navigáciu na podporu ruskej mapy pre Áziu. Bez tohto pracanta by sme to nedokázali.

Niekde v Rusku na nekonečnej ceste ďaleko od domova.

Preto ani tohtoročný motovýlet nemôžeme absolvovať bez notebooku. Mesiac pred tripom som ešte polemizoval, či do motorky nepribaliť Lenovo ThinkPad X380 Yoga – odolný konvertibilný notebook. Prezeranie fotiek a videí by bolo určite pohodlnejšie vo formáte „tablet“ v spoločnosti piatich motorkárov. No tento model je vo veľkosti 13“ a v mototaškách veru netreba plytvať s voľným miestom.

Padla teda jasná voľba, bude to ThinkPad X280. Tento model bol predstavený iba pred rokom, ako priamy nástupca modelu X270, ktorý sme mali v Rusku na ceste do Magadanu so sebou, no pred našim odchodom však ešte nebol k dispozícii. Aj preto som sa naňho o to viac tešil. Vďaka spoločnosti Lenovo ho budeme môcť otestovať v reálnom zaťažení na našom motovýlete. Bude tak možné porovnať aké zmeny nastali medzi starším modelom a jeho nasledovníkom.

Kade a kam pôjdeme?

Tohtoročný motovýlet povedie prevažne asfaltovými cestami druhej a tretej triedy. Ubytovanie budeme vyberať po lokálnych hotelíkoch a penziónoch. Teda žiadna offroad divočina cestami-necestami a kempovanie v stanoch ako minulý rok. Aj preto som sa rozhodol, že chcem byť viac spojený so svojou firmou ako pred rokom, kde sme boli niekoľko dní doslova odrezaní od sveta. Notebook som si teda upravil – svoj SSD disk z môjho firemného notebooku som vložil priamo do Lenovo ThinkPad X280. Takže všetko podstatné budem mať stále so sebou a budem sa môcť tváriť ako digitálny nomád (to je také to nové moderné označenie pre pracujúcich cestovateľov alebo cestovateľov čo pracujú? 🙂 Možno takto motivujem aj takých ľudí (prevažne podnikateľov), ktorí sú tak časovo vyťažení vo svojej práci, že sa vlastne nikam nedostanú na viac ako pár dní…

Mám ho v ruke, prvé dojmy

Hurá, notebook mám v ruke! Prvý dojem? Malý, tenší a hlavne ľahší. Skvelé, to sú kľúčové parametre notebooku nejednej „blondínky“ a teraz ja, IT-čkár sa im teším najviac? 🙂 Asi aj preto, lebo viem, čo ma čaká pod „kapotou“. Novinár by to napísal veľmi jasne: v malom tele nájdete notebook nabitý najnovšími technológiami.

Ja to opíšem z môjho pohľadu trošku technickejšie. Procesor Intel Core i5 8. generácie, 16 GB RAM, displej vo full HD rozlíšení s jasným a ostrým obrazom, 2x USB port a čítačka microSD kariet. Myslím, že všetko dôležité a potrebné pre svoju prácu už mám. Kým model X270 vážil 1,35 kg a väčšia Yoga, ktorú som v úvode spomínal 1,4 kg, táto X280-ka má len diétnych 1,13 kg. Skvelo sa mi hodí aj do mototašky.

Nič nie je dobré robiť na poslednú chvíľu, preto aj doladenie notebooku, môjho pracovného nástroja, robím v dostatočnom predstihu. Spolu s ostatnou technikou, ktorú berieme na cesty. O tom však už v ďalšom článku.

Prečítajte si aj…

• 4000 kilometrov na motorkách 2019 (časť 1.): DÁ SA PRI TOM PLNOHODNOTNE PRACOVAŤ?
• 4000 kilometrov na motorkách 2019 (časť 2.): PO 32 HODINÁCH VO VLAKU KONEČNE NA MOTORKE
•  4000 kilometrov na motorkách 2019 (časť 3.): VO ŠTVORICI PO SRBSKU
•  4000 kilometrov na motorkách 2019 (časť 4.): BALKÁN STOJÍ ZA TO!

The post 4 tisíc kilometrov na motorkách: Dá sa pri tom plnohodnotne pracovať? appeared first on Cestovateľský blog.