Do Olomouca nás zlákal email z Nezvalovej Archy, hotela, ktorý vznikol úžasnou premenou výmenníku tepla na sídlisku, neďaleko vlakovej stanice v Olomouci. A hoci lokalita nie je taká zvyčajná ani prvoplánova, je vlastne výborná. Hneď po príjazde sme zistili, že v tomto hoteli nie je prvoplánové vlastne nič. Je to do detailu a s citom prepracovaná vízia umeleckých duší pretavená do reality, kde sa vám bude naozaj perfektne oddychodvať po dni strávenom v Olomouci alebo v jeho okolí.

Kde to tá Archa vlastne je?

Nájdete ju na sídlisku. Na Nezvalovej ulici. Tým sme už odhalili dôvod názvu „Nezvalova“. Prečo „Archa“ to si povieme o kúsok ďalej. Len teda toho sídliska sa prosím neľakajte. Má to dosť výhod. Do centra mesta sa dostanete peši (s kočíkom a 2 ročným dieťaťom) za cca 15 – 20 minút, bez dieťaťa to bude rýchlejšie. Je to prechádzka po peknej hlavnej ulici, kde sú kaviarne, obchody atď. (t.j. po ceste sa nenudíte). Prípadne môžete ísť električkou a ste tam asi za 4 minúty. Parkovanie v okolí hotela je „easy peasy“ a zadarmo alebo za 150 Kč priamo pred hotelom. Ak by ste si chceli robiť výlety vlakom, stanica je vzdialená iba pár minút peši od hotela. Na sídlisku pred hotelom je hneď aj detské ihrisko a večer úplný pokoj a ticho.

Prečo Archa?

Vízia Archy skrsla v hlavách dvoch pánov. Podľa toho čo sme sa dopočuli a navnímali, sú to umelecké a vizionárske osobnosti. Riaditeľ a „otec“ Archy – Marek Novotný si ju vysníval a spolu s umelcom Jiří Davidem jej dali umeleckú dušu, ktorá vás bude sprevádzať od prvého pohľadu, cez cestu vo výťahu až po posteľ na ktorej spíte.

Archa sa nachádza a mieste výmenníku tepla na sídlisku. Bežne takéto kvádrovité budovy vidíme medzi panelákmi a ani nevnímame, že tam sú. Niektorí (ako ja) ani netušíme načo vlastne sú. Ako som sa dozvedela v Arche, výmenník tepla slúži na dodávku teplej vody do bytov. Kedysi, t.j. pred cca 50 rokmi na to bolo treba celú tú budovu. Dnes už technológia pokročila a samotná „mašinka“ zaberá už len 1/3 plochy výmenníku. Zvyšok miesta si teda zobral tím Archy a vytvorili kus umenia.

Vízia bola, aby stavba pripomínala loď. V pomyselnom podpalubí sa nachádza minimalistická recepcia, samoobslužná kuchyňa a spoločný priestor, ktorý služi ako „cowork“ alebo konferencná miestnosť. Nad „čiarou ponoru“, tak je prezývaná nadstavba na výmenníku sú z kontajnerových modulov vyskladané izby – 36 izieb. Tvar „paluby“ aj chodieb pripomína loď. A aby nás pán umelec David ešte viac zmiatol a zaujal na fasáde sa vyníma inštalácia, ktorú nazvali „tekutý kubizmus“. Schválne sa zapozerajte, čo uvidíte „tiecť z budovy“. Vraj sú to tekuté kryštály. Fantázii sa v tomto hoteli medze nekladú. Určite si všimnite, či na fasáde zbadáte malé hviezdy. Aj tie sú rukopisom umelca.

S interiérom sa tiež krásne vyhrali. Umelecké e a originálne maľby sirén na dverách. Hrajúce opice na izbách. Levitujúci stôl na recepcií. Presklené vhľady do útrob výmenníku a verše rozhádzané medzi armatúrami. Takto z prečítania si to asi ani človek nevie predstaviť, tak si určite pozrite aj fotky alebo spravte výlet do Olomouca.

Vo výťahu nájdete útržky z „poetického šachu“ medzi riaditeľom hotela a umelcom. Ja som o takomto niečom veru nikdy nepočula, ale o to je ten zážitok krajší. Že vsetko má v Arche aj príbeh a radi vám ho porozprávajú.

Pre koho je toto ubytovanie v Olomouci určené?

Pôvodná myšlienka bola vytvoriť dlhodobé ubytovanie pre študentov. Od toho sa postupne upustilo, ale z konceptu dlhodobého ubytovania v hoteli ostalo veľa skvelých vlastností. Napríklad „self check-in“. Pred tým ako prídete na hotel vám príde sms-ka s kódom do hotela, na stolíku si nájdete kľuč od izby alebo si viete nainštalovať applikáciu do mobilu, ktorou si izbu otvoríte. Dosť cool. Recepcia funguje v minimalistickom režime, teda iba doobeda, ak potrebujete niečo zistiť či vyplatiť.

Čo sme my veľmi ocenili bola „samoobslužná kuchyňa“. V low-cost hosteloch toto funguje bežne, v hoteloch sme to ešte nevideli a pritom je to skvelý koncept. V Arche je veľmi pekná, bohato zariadená, zásobená kuchyňa, ktorá je hosťom plne k dispozícií. Ak aj nemáte z čoho variť, môžete si z chladničky a poličiek zobrať na čo máte chuť a zaplatíte rovno v kuchyni kartou na platobnom termináli. Tento systém je založený na dôvere personálu hotela voči hosťom. Kamery nemajú. Vraj s tým majú výbornú skúsenosť.

Ako rodičia cestujúci s detičkami sme ocenili aj mini, ale veľmi funkčne vymyslené kuchynky, ktoré sú aj priamo na izbách. Dvojplatnička, rýchlovarná kanvica, mikrovlnka, umývadlo, riady, príbory aj malý jedálenský kútik. Bolo vidieť, že priestor v izbách je veľmi efektívne a prakticky využitý do posledného centimetra. Zmestili tam aj pracovný kútik a pritom izby sú krásne svetelné a opticky priestranné. Ak máte so sebou dieťatko, radi vám na izbu doplnia detskú postieľku. Do izieb sa však už nezmestí prístelka a všetky izby sú rovnako veľké s manželskými posteľami. Pri zariaďovaní sa najviac myslelo na jednotlivcov, prípadne páry. Na krátky, stredný ale aj dlhodobý prenájom.

Archa nás veľmi bavila, cítili sme sa tu skvele. Celé miesto ešte vonia novotou a umením. Ak máte radi netradičné, éterické miesta a rozmýšľate nad príjemným víkendom v nejakom krásnom kúte Moravy – Olomouc a Nezvalova Archa sú náš tip.

The post Tip na ubytovanie v Olomouci – Nezvalova Archa appeared first on Cestovateľský blog.

 

View this post on Instagram

 

A post shared by hanka & jozo (@cestujemespolu) on Mar 23, 2019 at 6:37am PDT

Destination Photography alebo ak akceptujete môj voľný preklad „destinačná fotografia“ je termín, ktorým sa v profesionálnom foto-žargóne zväčša označujú fotografi, ktorí su na toľko skúsení a žiadaní, že si ich klienti, vo väčšine prípadov sú to snúbenci, zavolajú fotiť na svoju svadbu do zahraničia. V tomto článku však tento termín trošku zneužijem (snáď mi profíci odpustia), aby som ním označila ešte jeden veľmi zaujímavý typ fotografie – toto označenie sa mi však veľmi hodí aj na situáciu, kedy si ľudia niekde v zahraničí počas cestovania či dovolenky dohodnú fotografa, ktorý im nafotí profesionálne fotografie na pamiatku v danej destinácií. Či už ide o zásnuby, výročia, prekvapenia, darčeky, či rodinné portréty, využitie krásneho prostredia, často úžasného svetla a voľného času počas dovolenky sú práve na takýto krásny zážitok ako stvorené. Môžeme potvrdiť a odporučiť 🙂

V našom prípade išlo o ultimátnu náhodu. Tesne po pristátí na letisku na Malte nám napísal náš známy a obľúbený fotograf Pavel Kudivány, že jedna slovenská fotografka bude presne v tom istom čase ako aj my na Malte a zháňa párik na fotenie. Bez váhania sme sa Soni z Inspired by Love ozvali a… ranné fotenie vo Vallette (hlavné mesto Malty) sme mali obratom dohodnuté! Inštrukcie boli jednoduché, budeme fotiť ráno, skoro ráno, keď sú uličky mesta ešte prázdne. Inak áno, to je to tajomstvo za instagramovým klamom, že na španielskych schodoch v Ríme, či Karlovom moste v Prahe nikoho niet – keď vstanete tak o piatej ráno, tak sa vám možno pošťastí a prinajhoršom stretnete len pár bláznivých instagramerov 🙂

Ešte jedna bonusová poznámka k foteniu: nakoľko sme už zopár fotení absolvovali, vieme, že niektorí fotografi majú preferenciu pokiaľ ide o oblečenie. Soňa bola nenáročná, uprednostnila by na fotkách ružové alebo svetlomodré šaty a Jožka doladiť ku mne, inak máme voľnú ruku 😀 (brnkačka). Našťastie to nakoniec celkom klaplo. V každom prípade akokoľvek povrchne to môže znieť, farby a vzory na fotografiách spravia veľa. Preto ak máte radi estetické cítenie fotografa, nechajte si poradiť aj v oblečení, určite vás správne nasmeruje. Pravidlom však je, že na fotografie, najmä portréty sa nehodí oblečenie s výrazným logom, potlačou, vzorom či krikľavé farby.

Bolo to kruté ranné vstávanie 🙂 Stihnúť prázdnu Vallettu v sobotné ráno bola celkom výzva a my sme nechceli nechať nič na náhodu. So Soňou sme sa prvý krát stretli asi o piatej ráno pred samotným fotením a od začiatku sme vedeli, že to bude sranda. Dynamická, vysoká, scestovaná blondína. Asi tak nejak by som ju opísala v štyroch slovách. Okrem toho, že ideme do Valletty fotiť portréty nás v úvodnom telefonáte upozornila na jednu vec, že to fotenie bude tak trochu „iné“. Mňa mega zaujímalo, aké „iné“? Ako inak sa už len dajú fotiť portréty… Napríklad aj takto…

O čo ide a v čom sa toto fotenie s ňou bude líšiť od hocičoho, čo sme doteraz zažili, nám Soňa prezradila až na našej prvej foto-lokácií. A my sme jej sľúbili, že vám môžeme niečo poodhaliť, ale konkrétne detaily si necháme pre seba. A nie nebojte sa, nefotili sme akty 😀

Čím bola teda táto celá skúsenosť iná od našich predošlých fotení? V prvom rade išlo o vskutku nepózované fotografie. Na úvod nám Soňa vysvetlila, že pózovať nás bude minimálne. Fotografie od nej majú byť zachytením momentov jednotlivých úloh, ktoré budeme počas fotenia plniť a ktorých úroveň sa bude v priebehu fotenia postupne meniť.

Tento netradičný koncept fotenia má na svedomí istý fotograf žijúci (ako inak) v Amerike, ktorého meno si už nepamätám, ale Soňa bola u neho na kurze a určite vám rada prezradí viac. Jeho myšlienka je ale naozaj krásna a teda že výsledné fotky sú len vedľajší produkt veselých, ale aj veľmi emotívnych zážitkov páru, ktoré sú vytvorené práve prostredníctvom úloh od fotografa, ktoré pár plní. Fotografie teda majú zachytávať skutočné a autentické emócie páru. V našom prípade to boli väčšinou rehoty, ale aj úprimná neha, láska, dojatie a slzy.

Pre mňa bolo fascinujúce, že úlohy boli zväčša jednoduché, zato veľmi originálne. Soňa nám ku každej úlohe porozprávala, akú má úloha myšlienku, ale to, ako ju prežijeme, zrealizujeme, ako sa budeme tváriť – to všetko nechala plne na nás. Väčšinou len stála obďaleč a sem-tam sme počuli cvaknutie foťáku. Úlohy najčastejšie pozostávali z úprimného rozprávania, pošepkania niečoho nečakaného či hádania niečoho, čo nakoniec zostalo len medzi nami dvoma, čiže sme mohli byť naozaj úprimní. Avšak na to, aby takéto niečo fungovalo a fotografie boli naozaj autentické, je potrebná úprimná angažovanosť páru. Zaujímavé je, že Soňa vám nikdy neprezradí dopredu, čo vás čaká, ale ani o čom má byť ďalšia úroveň. Takto je pre vás celá skúsenosť počas niekoľkých hodín (čo trvá fotenie) aj určitou záhadou.

My sme sa takto so Soňou prechádzali po Vallette asi tri hodinky, rozprávali sme sa veľa aj o cestovaní, fotení, medzi tým sme si vždy vyhliadli nejaké pekné miesto, kde nám Soňa povedala, o čom bude ďalšia časť úloh a aký je ich zmysel. Počas týchto pár hodín mi tiekli slzy hneď niekoľkokrát – od smiechu, dojatia, šťastia a možno aj toho skorého ranného vstávania. A môžeme obaja potvrdiť, že to bola jedinečná skúsenosť, ktorú sme teda naozaj nečakali a hoci sme už zažili niekoľko fotení, toto bolo svojou povahou naozaj unikátne a vo Vallette nám navždy ostanú zaryté v pamäti miesta, kde nám Soňa robila fotky.

V každom prípade, či už tradičné alebo netradičné, takéto „destinačné fotenia“ môžu byť vašou najkrajšou spomienkou a suvenírom z dovolenky, či výletu. Ak by ste chceli sledovať Soňu a jej ďalšie cesty, na ktorých rada fotí páriky pozrite na jej láskyplný instagramový profil @sona_inspiredbylove a možno sa aj vaše cesty raz skrížia. Alebo jej jednoducho napíšte a dohodnite si skvelý a unikátny partnerský zážitok nazvaný fotenie „Len my“, ktorého výsledkom sú aj krásne fotky plné citu. Nebojte, pózovať nebudete 🙂

The post Najneobyčajšie fotenie na Malte appeared first on Cestovateľský blog.

Keďže sme s Jožkom extrémne “adaptabilní”, po “check-ine” na ubytovaní, či už ide o hotelovú izbu, hostelovú posteľ alebo Airbnb apartmán, zväčša začneme pre nové miesto použivať pojem “domov”. Počas tohto víkendu sa naším “domovom” stal Hotel u Leva.

Ak sa do týchto končín chystáte zavítať a či už hľadáte nocľah alebo kvalitný gastro zážitok, pošleme vás v Levoči na jednu adresu – Námestie Majstra Pavla 25. Priamo na námestí, v jednom z približne 60 meštianskych domov sa totiž nachádza tento príjemný butikový hotel aj s reštauráciou.

Krásne zrekonštruovaný meštiansky dom zo 16. storočia sa nachádza priamo oproti levočskej radnici a klietke hanby. Ak by vám teda v hlave skrsla nejaká neplecha, či už ohováranie alebo bujaré nočné žúrovanie, vedzte, že za tieto prehrešky sa kedysi ľudia v klietke vystavovali na verejnú hanbu. To len také varovanie 🙂

 

View this post on Instagram

 

A post shared by jozef & hanka (@cestujemespolu) on Nov 9, 2018 at 12:43am PST

Lokalita priamo na námestí je naozaj exkluzívna a už viac v centre sme sa ocitnúť nemohli. Len pár minút od dverí hotela sa nachádza mestská radnica, Bazilika svätého Jakuba, kde je preslávený oltár Majstra Pavla. Z hotela máte celú Levoču vlastne na dlani. Parkovanie nie je ani pri tejto polohe vôbec problém. Hotel má vlastné parkovisko priamo za budovou.

Na recepcií nás privítal milý personál, dostali sme kľúčiky od našej apartmánovej izby a išli sme “domov”. Hotel u Leva si dal na izbách záležať. Každá je trošku iná, vždy vkusne zariadená so skvelými matracmi! Práve táto jedinečnosť izieb a osobný prístup personálu dáva hotelu “butikový” charakter. Hoci sme boli len dvaja, v hoteli nám dopriali izbu, skoro až byt, ktorý by pohodlne ubytoval aj 4 člennú rodinu.

Hádam to nevyznie veľmi “fajnovo”, ale čím dlhšie cestujeme a spíme v rôznych posteliach a izbách, tým viac s Jožkom oceňujeme kvalitné postele a matrace. Preto je pre nás v poslednej dobe najlepším prekvapením, ak je posteľ v hoteli dostatočne veľká a má dobrý matrac. Hotel u Leva, aspoň teda naša izba, bola práve týmto príjemným prekvapením s bonusom absolútneho nočného ticha a kľudu. Hotel u Leva disponuje jednoposteľovými, dvojposteľovými izbami, amartmánmi či rodinnými izbami, za veľmi rozumné ceny.

Raňajky v Hoteli u Leva sú servírované formou bufetových stolov v raňajkovej miestnosti a veľmi sme si na nich pochutnali. Čo nás milo potešilo boli “hotelové noviny”, ktoré nás čakali na stole. Milá pozornosť hotela, kde nám zhrnuli predpoveď počasia na daný deň, inšpirácie na výlety a miestne aktuality. Za takúto pozornosť má u nás Hotel u Leva malé plus.

Jednoznačne TOP gastronomickým zážitkom z nášho výletu bola reštaurácia U Leva, ktorá je otvorená aj pre verejnosť.  Priamo v hoteli na prízemí sa nachádza podľa „tripadvisora“ aj odporúčaní miestnych najlepšia reštaurácia v Levoči. My sme mali pri našom pobyte polpenziu, takže sme si jedlo dosýtosti vychutnali. Každý večer sme sa pohodlne usadili v reštaurácií a s natešením skúšali lokálnu ponuku. Reštaurácia ma okrem skvelého jedla aj veľmi príjemnú atmosféru. Celému priestoru dominuje krásny klavír, a keď budete mať štastie, možno tu zažijete aj večer s klaviristom.

V prípade, ak sa tu neplánujete ubytovať, určite sa zastavte minimálne na večeru a ak môžeme byť takí trúfalí, rovno by sme vám vybrali aj hlavný chod – lahodné pirohy plnené bryndzou! Tie za žiadnych okolností nevynechajte. Dobrú chuť 🙂

The post Kde sa ubytovať a najesť v Levoči: Hotel U Leva (recenzia) appeared first on Cestovateľský blog.

Do Levoče sme zavítali “poriadnejšie”, t.j. aj s nocľahom. Nič sme extra neplánovali. Itineráru sme nechali voľný priebeh. A dobre bolo!

Srdečne nás privítali v Hoteli u Leva, ktorý sa nachádza v jednom zo 60 krásnych meštianskych domov priamo na námestí Majstra Pavla v centre mesta. Podľa milého a ochotného personálu, peknému výhľadu na klietku hanby a vynikajúcemu jedlu sme zhodnotili, že sme dobre zakotvili 🙂 Podľa toho, čo sme sa dočítali, tak asi najlepšie ako sa v Levoči dá.

Keď sa nemusíme pri našich potúlkach naháňať, o čo sa snažíme čím ďalej tým viac,  tak zväčša začíname ráno na dobrej kávičke. Deň sa oficiálne začína, až keď je predo mnou položené dobré cappuccino. Na námestí sme hneď vedľa nášho hotelíka identifikovali perspektívne miesto Leutschau Kafé. Za dobrou kávou, koláčikom a večer príjemným posedením pri vínku vás pošleme my, ale aj domáci, práve sem. Sobotu sme teda rozbehli v príjemnom tempe pri káve a novinách.

Mariánska hora s úžasným výhľadom

Krásnou zastávkou, hlavne počas pekného dňa, je Mariánska hora. Vybehnúť sem môžete v rámci aktívnej prechádzky priamo z Levoče alebo sa pohodlne vyveziete autom. Mariánska hora ponúka úžasný výhľad na Levoču a okolie a ide o jedno z najstarších a najvýznamnejších pútnických miest na Slovensku. Hora vraj slúžila ako úkryt pre miestnych obyvateľov počas vpádu Tatárov a z vďaky, že na tomto mieste našli záchranu, bola postavená kaplnka a vznikla miestna pútnická tradícia. V roku 1995 tu dokonca pápež Ján Pavol II. slúžil omšu a hora zažila najväčšiu púť na Slovensku,  kedy sem zavítalo okolo 650 000 veriacich!

Námestie Majstra Pavla

S Jožkom sme identifikovali tzv. “fenomén najväčších námestí”. A toto nemyslíme vôbec v zlom, skôr sme sa pozastavili nad úsmevnou formou propagácie prvenstiev slovenských námestí. Inými slovami, v mnohých slovenských mestách sme sa dočítali o tom, že námestie je “najväčšie”. Pri bližšom zhodnotení sme však zistili, že námestie je mnohokrát “prvé” vo veľmi špecifickej kategórií. Napríklad to levočské je “najväčšie v Európe so stredovekým tvarom obdĺžnika o stranách v pomere 3:1”. Námestie v Spišskej Novej Vsi je zas jedno z najdlhších námestí šošovkovitého tvaru v Európe 🙂 Ak aj vy poznáte nejaké špecifické prvenstvá, dajte nám pokojne vedieť. Táto téma nás baví!

Srdcom Levoče je ako inak práve námestie. Toto “najväčšie námestie so stredovekým tvarom obdĺžnika o stranách v pomere 3:1” je príjemne kompaktné (z jednej strany na druhú prejdete za pár minút) a je plné zaujímavostí.

Určite sa zastavte pri ikonickej klietke hanby zo 16. storočia. Vtedy vás do klietky mohli dostať aj relatívne banálne prehrešky, ako ohováranie či bujaré nočné hýrenie. Našťastie je jej funkcia už pozastavená, nakoľko by jej kapacity na súčasnú dobu už asi nestačili 🙂

 

View this post on Instagram

 

A post shared by jozef & hanka (@cestujemespolu) on Nov 9, 2018 at 12:43am PST

Bazilika sv. Jakuba

Absolútne “must see” nielen v Levoči, ale v rámci nášho rodného Slovenska, je samozrejme oltár Majstra Pavla z Levoče. Ak ste ho ešte neboli obdivovať, hanba vám 🙂 Najskôr sa teda zavrite do klietky hanby a potom prejdite o pár metrov vyššie do Baziliky sv. Jakuba, ktorá hostí jeden z najväčších skvostov medzi slovenskými pamiatkami. V tomto prípade ide o najvyšší gotický krídlový oltár na svete! My sme mali to šťastie, že nám bolo umožnené oltár odfotiť. Výsledok aj informácie, ktoré sa na nás nalepili počas prehliadky nájdete v našom exkluzívnom článku. Inak je fotenie v bazilike zakázané. Ale každú hodinku sa koná prehliadka aj s výkladom, odporúčame.   

Pracháreň a hľadanie krčmy

Kľúčom k srdcu turistu je samozrejme aj dobré jedlo a pitie. Po ňom sme pátrali aj v Levoči. Výborne sa o nás postarali v Hoteli u Leva, ktorý má skvelú reštauráciu. O tom svedčíme nielen my, ale aj internetové recenzie, ktoré nás pri hľadaní dobrého jedla odporučili práve na „náš“ hotel. Dávame veľký “like” za znamenité jedlo. Keďže sme si večer chceli ešte v Levoči “vyraziť”, začali sme pátrať kam. Recepcia nás nasmerovala na 2 lokálne “krčmy”, ktoré sú z našej skúsenosti kľúčovým elementom pri spoznávaní miestnej atmosféry.

Najskôr sme zavítali do podniku “Divadlo”, z kadiaľ nás však vyštval neskutočný cigaretový dym. Následne sme sa prešli do veľmi peknej reštaurácie “Pracháreň”, kde sme si dopriali vynikajúce lievance so slaným karamelom a zmrzlinou. A keďže nám to stále nedalo a túžba po pravej miestnej “krčme” (bez cigaretového dymu) nás ešte neprešla, zapadli sme do podniku “Planéta”. Za nás – môže byť – atmosféra, drinky, milý pán vedúci. Ešte by sme Levoči a jej miestnym podnikom odporučili zavesiť na stenu šípky alebo nájsť miesto pre biliard, pre takých neposedných hostí ako sme my.

Na Spiš!

Keď už sme boli v Levoči, nechceli sme obísť ani ďalšiu ikonickú pamiatku pri ktorej sme ako “správni” blogeri chceli mať fotku 😀 Spišský hrad. Na Spišskom hrade sme sa zastavili a užili si prehliadku aj miestne slávnosti ešte pred dvoma rokmi, pri našej ceste po Slovensku. Tentokrát sme si hrad teda vychutnali len zvonka, ale opäť sa radi raz vrátime. Ak aj vy zavítate do Levoče, určite viete tieto pekné výlety spojiť a prípadne do plánu primiešať ešte aj návštevu Spišskej kapituly.

 

View this post on Instagram

 

A post shared by jozef & hanka (@cestujemespolu) on Nov 5, 2018 at 9:53am PST

Krátu zastávku sme si spravili aj v Spišskej Novej Vsi, kde sme sa počas pokojnej slnečnej nedele poprechádzali po krásnom námestí a ochutnali výbornú horúcu čokoládu v miestnej čokoládovni. Na pláne bol aj Tomášovský výhľad, ktorý sa nám ale pri našom ležérnom tempe už do itineráru nevtesnal. Niečo nám predsa musí zostať aj nabudúce 🙂

Ak nás navštívite aj na našom Instagrame @cestujemespolu, v časti „Highlights“ nájdete aj stories z tohto výletu!

The post „Tam okolo Levoči“ – 5 našich tipov na miesta, ktoré určite nevynechať appeared first on Cestovateľský blog.

Pobrežie Costa de la Luz bol znamenitý výber! Ak ste ešte neboli v týchto končinách Pyrenejského polostrova a máte radi divoké nekonečné pláže, vietor, kopce, vlny, oceán, kity, surfy, kone, pasúce sa stáda býkov, výhľad na Afriku a riadnu divokú Andalúziu, treba ísť za Gibraltar! Toto miesto vás opantá tak, že nad rezortami lemované pobrežie Costa del Sol rýchlo zabudnete (Cost de la Luz sa nachádza viac na západ).

 

View this post on Instagram

 

A post shared by jozef & hanka (@cestujemespolu) on Sep 16, 2018 at 1:37pm PDT

V našom prípade išlo tento krát o solídnu „dovolenku“ s kufríkmi namiesto ruksakov, cieľ bol aspoň na pár dní zostať na jednom mieste. Vybaliť si „kufor“ do skrine, zaparkovať auto, aspoň na chvíľu si ľahnúť k bazénu a vypnúť. Hoci to na začiatku vyzeralo ako solídna výzva pre naše neposedné zadky, dali sme to celkom s prehľadom! Dobre, dobre… skoro každý deň sme to auto naštartovali, išli sme brázdiť pobrežie, pláže a duny, obkukávať kitsurferov, jazdiť na koňoch, žúrovať na miestnu „feriu“… ale pri tom všetkom sme mali asi najkrajšiu základňu s tým najexkluzivnejším bazénom a barom, skvelým jedlom a sangriou… Znie to až príliš dokonale? Možno, ale pozrite sa sami – odporúčame aj osobne 🙂 A cena za takéto ubytovanie je úplne v pohode.

Počas našej „dovolenkovej“ časti v Andalúzií sme zakotvili na 5 dní v mesteču Tarifa, najjužnejšom cípe kontinentálnej Európy, a nemohli sme byť nadšenejší! Autentická atmosféra, surferský „vibe“, nenormálny výhľad na africké pobrežie, krásne centrum, divoká pláž a famózny hotel Tarifa Lances! Dovolenkový baliček „par excellance“!

 

View this post on Instagram

 

A post shared by jozef & hanka (@cestujemespolu) on Sep 8, 2018 at 5:03am PDT

Hotel Tarifa Lances

Približne 15 minút od centra Tarify sa nachádzalo naše útočisko. Krásny, novučičký 4* hotel Tarifa Lances. Pomenovanie Lances dostal práve kvôli lokalite v blízkosti – sedem kilometrov dlhej pláže Los Lances,  ktorá je európskou TOP lokalitou a mekkou kite-surfingu! Preto sa pravidelnému vetru (levanten a poiniente) a vlnám netreba čudovať. Stačí si v hoteli „zabookovať“ lekcie kitsurfingu alebo windsurfingu a vyťažiť z lokálneho vetra maximum. A ak vás už dostatočne prefúkalo, pokojný hotelový bazén so slanou vodou to istí. Hotel Tarifa Lances je nový, v lete oslávil iba svoj prvý rok a tak sme si na to s Jožkom pripili naozaj poctivou sangriou.

 

View this post on Instagram

 

A post shared by jozef & hanka (@cestujemespolu) on Sep 4, 2018 at 4:42am PDT

My sme boli ubytovaní v klasickej „double standard“ izbičke, ale Tarifa Lances ponúka 4 rôzne tipy izieb, čiže si vedia vybrať aj tí (naj)náročnejší.

Hoci je hotel relatívne veľký (cca 100 izieb), nemáte dojem, že ste ubytovaní v nejakej obrovskej „opache“, ktorá hlása na celé okolie Ja som hotel! Veľmi decentne zapracovaný do okolitej architektúry, nevyčnieva zo zvyšnej miestnej zástavby a veľmi harmonicky ladí so svojim prostredím. My s našou „laickou-odbornosťou“ sme to vyhodnotili za „andalúzsko-marocký“ štýl, ktorý sa nám veľmi páčil 🙂 Nikdy sme si nepotrpeli na exkluzívne hotely a ubytovania, z ktorých kričí „luxus“. A keď už máme tú možnosť a môžeme si dopriať lepší štandard, máme radi miesta, ktoré sú budované s citom, autenticky v súlade s okolím a s ohľadom na prírodu. Taký dojem sme mali aj z Tarifa Lances a túto filozofiu sa aj samotný hotel snaží nastaviť vo svojom fungovaní. Tarifa Lances sa inak pekne stará aj o svoj instagramový profil.

Jedlo

Tarifa Lances sa o nás postasrala aj po gastronomickej stránke. Vynikajúca lokálna kuchyňa, každý deň čerstvo ugrilované ryby a morské plody, široký výber a špičková obsluha. Hoci sme si spočiatku mysleli, že nás po pár dňoch raňajky a večere v hoteli omrzia, ako správny slovenskí dovolenkári môžeme pyšne vyhlásiť, že sme to s prehľadom a úctivým apetítom zvládli. Skvelý raňajkový, ale hlavne večerný bufet sme si vychutnali naplno každý deň.

Obrovskou výhodou je, že sú v hoteli nastavení na „španielsky“ stravovací režim. To znamená, že raňajky aj večeru si vychutnáte až do jedenástej! Nikto tu teda nečaká, že budete skôr vstávať či sa nebodaj skôr vrátite z mesta kvôli jedlu. A ak by ste náhodou aj niečo zmeškali, radi vám pripravia tuniaka na grile so šalátom alebo inú delikatesku à la carte.

Bazén

Bez ohľadu na občasný vietor bola hotelová „Pura Vida Terazza“ naším obľúbeným miestom. V tomto prípade veríme, že fotky povedia viac ako slová. Tak sa len kochajte a bookujte dovolenku na budúci rok…

Služby

Tarifa Lances poňala svoju ambíciu vytvoriť špičkový hotel seriózne. Či už túžite vylihovať pri niektorom z bazénov, učiť sa kite/wind či len surfovať, jazdiť na koni, vybrať sa na výlet, zregenerovať sa v ich spa, zacvičiť si vo fitku, nakúpiť si nejaké pekné „surferské“ vecičky, keď už sa teda idete učiť surfovať… Mali by ste sa tu cítiť vo svojej koži. Všetky služby sú hlavne o ľudoch, ktorí ich tvoria, a práve na tom, si Tarifa Lances dáva záležať, za čo majú našu pochvalu.

Lokalita

Ach tá lokalita! Hotel Tarifa Lances sa nachádza pár minút od širokej, často veternej, ale nádhernej pláže Playa Los Lances, po ktorej sa pohodlne (za približne 15 minút) poprechádzate až do centra Tarify. ste veľmi blízko všetkého toho nočného aj denného života v štýlovom mestečku, avšak keď chcete mať od španielskeho ruchu aj trošku, pokoj nájdete ho práve v hoteli.

Do nášho pobytu v Tarifa Lances sa zhodou okolností napasovala aj jedna z najväčších miestnych „fiest“ – Feria 2018! Týždňová žúrka plná hudby, tanca, krásnych andalúzskych žien v tradičných šatách, z ktorých nám padala sánka či prehliadka jazdeckého umenia kráľovksej jazdeckej školy. Andalúzia vo svojej najkoncentrovanejšj podobe!

Keď sme sa na recepcií dozvedeli, že sa toto všetko bude odohrávať len niekoľko desiatok metrov od našich okien, preventívne sme vytiahli štuple do uší. Naštastie neboli potrebné. Pokojný spánok v hoteli toto „jarmokové mecheche“ v podaní horkokrvných Španielov absolútne nenarúšalo. Tak sme si spokojne, každý večer vybehli do centra lokálneho diania, pozorovali miestnych, užívali sme si španielsku kolotočiarsku hudbu, churros a vytešovali sa, že to bola najlepšia náhoda, trafiť práve tento týždeň v Tarife. Ak by ste aj vy chceli zažiť takúto Tarifu, „googlite“ Tarifa Feria 2019 a smerujte svoju návštevu na začiatok septembra.

Mestečko samotné je skvost sám o sebe. Pýši sa titulom „najjužnejší bod kontinentálnej Európy“, čo znamená, že suchou nohou sa južnejšie v Európe už nedostanete. Väčšinu času máte pocit, že do Afriky by ste aj doplávali a že sa vlastne nachádzate len v nejakom obrovskom zálive. Celá táto oblasť má v sebe niečo magické, surové a neštylizované. Ale to už bude na ďalší článok…

 

View this post on Instagram

 

A post shared by jozef & hanka (@cestujemespolu) on Sep 5, 2018 at 3:02am PDT

Fotogaléria

The post Kde sa ubytovať v španielskej Tarife? appeared first on Cestovateľský blog.

Destinácia bola jasná – Srí Lanka. A keďže sme „surferi-začiatočníci“, hľadali sme priateľský surfcamp s tou správnou atmosférou v oblastiach na juhu alebo východe Srí Lanky. Práve tieto oblasti sa hemžia surfermi a surfcampmi. Na juhu Srí Lanky sú to mestá ako Midigama, Weligama, Mirissa, Matara a na východe vieme o zátoke Arugam Bay, ktorá je vraj na surfing skvelá. Pre začiatočníkov, prípadne mierne pokročilých však z našej skúsenosti vieme odporučiť práve zátoku Weligama, kde sme svoje prvé surferské krôčiky urobili aj my.

Keďže sme sa na Srí Lanku vybrali v relatívne turistickej sezóne na začiatku januára = sviatky + obdobie sucha, chceli sme mať istotu, že s miestom v surfcampe nebudeme mať problém s miestom. Rýchly rešerš na internete, prieskum medzi kamarátmi a výsledok bol surfcamp Elsewhere.

Za nás môžeme skonštatovať veľkú spokojnosť a nadšenie. Ešte k tomu hľadaniu surfingových škôl… Samozrejme, ak na Srí Lanku idete na dlhšie a nie počas hlavných sezón, nemali by ste mať problém nájsť si surfcamp aj na mieste. V prípade, ak máte záujem o pár individuálnych hodín surfingu, tie tam zoženiete aj o polnoci na ulici. Ale pokiaľ plánujete ísť napríklad cez december či január, chcete zažiť pravú surfcampovú atmosféru a máte určité očakávania čo sa štandardu ubytovania a služieb týka, je dobré si miesto v surfcampe rezervovať vopred.

Rezervácia + Organizácia

My sme sa nakontaktovali na „Elsewhere“ cez mail. Oni promptne reagovali, komunikovali a vo všetkom nám obratom poradili. Ich webstránka ako aj Facebook a Instagram sú peknou ukážkou toho, ako jednotlivé aktivity u nich vyzerajú a že toto miesto má atmosféru. Vzorne sa starajú nielen o svoje sociálne médiá, ale aj svojich klientov.

Platbu za surfcamp sme realizovali ešte pred príchodom prostredníctvom webstránky Elsewhere a všetko od nášho príchodu až do momentu, kedy nás naši nový kamaráti vyprevadili z brány, prebehlo hladúčko. Možno je to aj tým, že manažérku surfcampu robí polovičná nemka Becca (z druhej polovice je maďarka, čiže komunikovať s ňou môžete rovno v troch jazykoch) 🙂

Ubytovanie

Pokiaľ ide o ubytovanie, možností je v Elsewhere niekoľko. Existuje lacnejší variant v tzv. „dorm room“, kde v jednej izbe spia na poschodových posteliach aj 6 ľudia. Drahšia možnosť je súkromná izba pre 2, príp. 4 ľudí. Všetky možnosti, ako aj ceny a fotky sú uvedené na stránke Elsewhere tu. Výhodou je, že si môžete vybrať aj medzi tým, či chcete mať izbu v hlavnej budove, kde je centrum všetkého diania, t.j. ráno raňajky a úvodná teória k surfingu, večer pozeranie filmov, hranie hier, večera. Avšak s tým rizikom, že budete niekedy musieť spať so štuplíkmi do uší alebo sa pridáte k žúru 🙂 Pokľudnejšou alternatívou je ubytovanie v tzv. „bielom dome = white house“, ktorý je vzdialený len pár minút pešej chôdze od hlavnej budovy, ale veľkým benefitom je zvýšená pravdepodobnosť nočného kľudu. Rozhodnutie  je len otázkou priorít a dostupnosti izieb.

My sme boli ubytovaní v „Executive Queen room“ v hlavnej budove, rovno pri kuchyni a hlavnej spoločenskej miestnosti. Hoci sme sa spočiatku obávali, že toho veľa nenaspíme, dalo sa to v pohodičke zvládnuť. V izbičke, kde by sa vyspali aj 4 ľudia, sme boli dvaja, mali sme vlastú kúpeľňu a keď sa náhodou v spoločnejskej izbe pozeral film a my sme chceli spať, vyriešili sme to štupľami do uší. Poznámka: názvom „executive queen room“ sa nenechajte zmiasť, ide o izbu s drevenou dvojposchodovou posteľou a vlastnou kúpeľňou, asi to jediné jej dáva status executive a queen 🙂

Jedlo

Kráľovnou kuchyne bola mladá, blonďatá surferka z Česka, Sabina. Pre mňa (Hanka) boli raňajky a celkovo jedlo v Elsewhere jedným z „highlightov“ tohto týždňa. Keď si človek predstaví, že má raňajky v cene „zájazdu“, zvyčajne táto predstava obsahuje nejaké polotovary, zosušené pečivo, lacný džus a pár kúskov ovocia. Nás každé ráno budila, okrem hluku mixéra, v ktorom nám Sabina pripravovala čerstvé smoothie, aj vôňa omelety, chlebíkov vo vajíčku, praženice, s rôznymi šalátikmi, toastami s džemom, či kokosovým olejom. Ja som sa tešila na každé ráno, lebo som mala pred sebou okrem dňa stráveného na/pod vlnami aj víziu super exotických a zároveň domácich raňajok.

Čo sa týka obedov, tie sme zväčša poriešili na pláži u domácich vo Weligame. Obľúbili sme si jednu tetu, ktorá mala plážovú reštauráciu kúsok od miesta, kam sme sa chodili potrápiť. Po doobednom surfingu sme si u nej dali vynikajúce krevety v omáčke, ktorých sme sa nevedeli počas celého týždňa dojesť. Ak tam budete, určite ju vyhľadajte. Poteší sa!

Cena za pol kg čerstvých kreviet vo vynikajúcej omáčke + hranolky a nápoj pre 2 ľudí: v prepočte cca 5-6 eur.

V cene týždenného surfcampu sme mali zahrnuté 3 spoločné večere, kedy nás tím z Elsewhere vždy zobral do nejakej overenej reštaurácie – mňam 🙂

Ak budete vo Weligame, môžeme aj my posunúť odporúčania na dobré jedlo: Tiki Cliff Top Restaurant, ale úžasne varia aj v reštaurácii čo je hneď oproti Tiki, len si nepamätám presne ako sa volá (v oboch si dáte skvelú srílanskú kuchyňu), Hangtime Hostel (majú výbornú pizzu a cestoviny) a určite ochutnajte morské plody u tety vo Fishpoint Weligama.

Hodiny surfingu

A teraz to hlavné, kvôli čomu sme sa na surfcamp prihlásili. Surfing. V cene sme mali každý deň lekcie surfingu doobeda a požičanie surfu aj na poobedie a vlastne kedykoľvek 🙂

Rána sme začali tým, že sme sa zišli v spoločenke, ktorú sme mali hneď pred dverami izby, aby sme si pri raňajkách vypočuli, ako by ten náš surfing mal asi vyzerať. Po cca trištvrte hodinke teórie sme naložili surfy na tuk-tuky, ktoré nás už čakali pred domom a odviezli sme sa na pláž. Odvoz z Elsewhere na pláž vo Weligame a naspäť tuk-tukmi bol v cene surfcampu.

Na pláži pri Fishpointe sme si dali rýchly „warm up“ a najbližšie hodiny sme trávili skúšaním. Hlavne teda pádlovanie (v angličtine aj paddling) a správne načasovanie vyskočenia na surf (tzv. pop up) a tí schopnejší pridávali už aj nejaké otočky na vlnách.

Vo vode sa s nami trápil náš inštruktor Jules, mexičan+američan, ktorý sa počas celého týždňa snažil dostať nás na dosku a udržať nás na nej. Vytrvalo nám každé ráno vysvetľoval teóriu surfingu, aby sme mu vzápätí mohli ešte vytrvalejšie dokazovať, že prax je niečo úplne iné 🙂

Moje základné zistenia: surfing je, ako každý šport, o vytrvalosti, veľmi veľkú úlohu zohráva správne odhadnutie vlny a načasovanie, či už pádlovania alebo vyskočenia na surf. Ale keď to raz za čas všetko klaplo, zviezla som sa po tej baby-wave (a.k.a. vlnka-bábätko) a bol to mega pocit!

Vytrvalejší/fanatickejší alebo skúsenejší surferi zo surfcampu chodili počas dňa, či už skoro ráno alebo pri západe slnka na rôzne iné miesta, za tými najlepšími vlnami. Čiže aj keď už máte čo to odsurfované, v Elsewhere majú program a vlny  pre všetky úrovne.

Joga

Elsewhere je hlavne o surfingu, ale zdaľeka nie iba o ňom. K surfingu si viete doplatiť buď individuálne hodiny jógy alebo si zaplatiť na celý týždeň balíček hodín surfingu aj jógy. Toto kombo je čoraz populárnejšie, lebo sa obe aktivity krásne dopĺňajú. Ak si niekto chce spraviť dovolenku ešte o kúsok aktívnejšiu, stačí si každé ráno privstať alebo podvečer sa premôcť a ísť si ponaťahovať hnáty na kurz jógy. Budete síce zmordovaní tak, že po týždni dovolenky budete potrebovať ďalšiu dovolenku, ale ten pocit oddychu a hrdosti, ako krásne ste svoje telo vytrápili vás bude hriať dlhšie ako srílanské slnko.  

Spoločenský život

Na surfcampoch je krásne a to sme si presne v Elsewhere overili, že aj keď tam možno prídete sám, ako sólo-cestovateľ, odídete o minimálne pár kamošov bohatší. Aspoň tých dočasných-cestovateľských. Stretnete tam všetky možné vekové a národnostné kategórie. Rôzne životné príbehy, cestovateľské zážitky a tipy. Na Srí Lanku sme si pred odchodom nerobili až tak dôsledný plán cesty, lebo sme tušili, že za týždeň v surfcampe obklopení ostatnými cestovateľmi nazbierame praktické a aktuálne tipy na cestu od „spolužiakov“.

Pokiaľ máte aspoň trošku vôle na interakciu s ľudmi, život surfcampe vás pohltí. Cez deň spoločne trpíte vo vlnách a podvečer si dáte zaslúžené pivko, večeru, spoločenské hry… Ak ste v Elsewhere počas osláv Nového roka, ako my, tak pôjdete celá partia do klubu na pláži na poriadny žúr. Každý sa určite pridá na ich obľúbenú aktivitu „booze cruise“, čo je definícia žúru na katamaráne, kým sa pri západe slnka plavíte a kúpete. Toto keď sme absolvovali práve na Jožkové narodeniny, tak sme si hovorili, že sa cítime ako v nejakom filme 🙂 Keď pôjdete okolo Elsewhere, „booze cruise“ s určite doprajte, neoľutujete!

Už len stručne na záver

Elsewhere bol pre nás najlepší začiatok svadobnej cesty. Dostali sme z toho týždna všetko, v čo sme dúfali a preto sme sa o túto skúsenosť chceli podeliť a poradiť všetkým tým, čo ich surfcampová skúsenosť tiež láka. Či cestuješ sám/a, vo dvojici či skupine, surfcamp ťa vcucne do svojej pohodovej atmosféry, kedy sa všetko točí okolo vĺn, kokosových orechov, tuk-tukov, pivka a hojdacej siete… A vypľuje ťa o kúsok schopnejšieho stáť na doske, so svalovicou, vypláchnutými dutinami, ale mentálne oddýchnutého tak, že už navždy budeš chcieť ostať v „Elsewhere“.

The post Ako a kam na prvý surfingový camp? Poďte na Srí Lanku! appeared first on Cestovateľský blog.

Som iba nadšenec a fanúšik stláčania spúšte. Voči remeslu fotografov mám veľkú úctu a obdiv. Sem tam sa však inšpirujem a obkukávam. Keďže do sveta fotografie neodšriepiteľne patrí aj film, ktorý sa stále vracia, aj ja som to chcela vyskúšať a občerstviť si spomienky na dovolenky, kedy sme mali vyhradených na fotenie iba zopár filmov a fotenie somarín sa len tak neodpúšťalo. Ten pocit napätia a prekvapenia, že spúšť síce cvakne, ale výsledok uvidíte až o pár dní či týždňov už pri digitáloch už nezažívame.

Pohľad z cípu promenády „Fondamenta Salute“ (Budova starej colnice) ostrov Giudecca.Aj môj experiment v Benátkach bol pokusom o oživenie týchto spomienok a nadobudnutie novej emócie z fotenia – očakávania a prekvapenia.

Keď sme sa po výlete vrátili domov, prvé kroky smerovali do fotolabu, aby som zistila, či foťák vôbec ešte fotil a čo sme to vlastne nafotili. Z dvoch 36 obrázkových farebných filmov fujifilm 200 sme za cca použiteľné označili cca 29 fotiek. Pre predstavu a malú cestu do minulosti, takto to dopadlo:

Jedným z TOP miest kam sme sa zatúlali bola promenáda „Fondamenta Zattere ai Saloni“, kam sa počas slnečných dní poobede krásne opiera slnko a vyhrieva celú promenádu plnú kaviarničiek a barov. Čo môže byť lahodnejšie ako aperol spritz a načerpávať energiu zo slnka a mora v benátskom zálive…

Stačí ísť na správne miesta a užijete si krásne miesta bez masy ľudí. Napríklad práve Fondamenta Zattere. Promenáda lemuje z vonkajšej strany krásnu umeleckú štvrť Dorsoduro.Rušný život na Grand Canal – hlavná dopravná tepna mesta – lemovaná krásnymi palácmi, na vode samé gondoly, vaporettá a vodné taxíky – určite ju neminiete. 

Narozdiel od hlavných ulíc a turistických trás, menšie kanáliky, uličky a námestia si zachovávajú svoju pohodičkovú atmosféru a čaro, ako zo starého talianskeho filmu. Nepotrebujete mapu aby ste ich našli, sú všade, stačí sa stratiť v uličkách a o chvíľku narazíte na krásny kanál, most, námestie, či plávajúci trh. Za každým rohom číha krásne prekvapenie.

Mohutné ruky – vynárajú sa z Grand Canalu a podporujú budovu hotela Ca’ Sagredo. Dielo sochára a herca Lorenza Quinna, ktorý ním upozorňuje na dôsledky globálneho otepľovania. Aj Benátky sú obeťou. Sú fascinujúco krásne – ruky aj Benátky. 

A takto to dopadne, keď si chcete robiť „svojku“ na film – táto je ešte tá najvydarenejšia.

Ani na Piazza San Marco to nebýva v novembri už také preplnené davmi turistov… Benátky nás očarili tak, ako sme ani sami nečakali… možno k tomu prispel aj ten všadeprítomný aperol 🙂 

PS: Samozrejme sme si to neodpustili, fotili sme aj na digitál – nášho miláčika Canon GX7 a tieto fotky, ako aj naše tipy a zážitky z Benátok tu budú už čoskoro pre vás. Zatiaľ „Arrivederci“!

The post V Benátkach – ako pred 20 rokmi appeared first on Cestovateľský blog.

The post Miesto, kde čas plynie vlastným tempom – Azory appeared first on Cestovateľský blog.

Pristátie na ostrove považujú aj skúsení piloti za značne stresujúce a dramatické. Pravdepodobne kvôli prudkému vetru či dĺžke pristávacej dráhy. Naše pristátie prebehlo bez problémov a po vystúpení ma konečne ofúkol príjemne vlhký a tropický vánok, na ktorý sa moje telo neskutočne tešilo počas celého letu.

Klíma na Madeire je božská. A to vôbec nepreháňam. Celoročne tu teploty zabezpečujú dokonalé podmienky na pestovanie tropického ovocia či rastlín. Nie nadarmo sa hovorí, že je to „ostrov večnej jari“. Už pri ceste z letiska som sa nevedel vynadívať na scenériu, ktorá sa mi premietala pred očami. Hlavné a najväčšie mesto ostrova, Funchal, je umiestnené na južnom pobreží priamo pod horou Monte a žije tu viac než stodesať tisíc ľudí.

Počas celej cesty lanovkou, ale obzvlášť po dovŕšení hory Monte sa mi naskytol neskutočný výhľad na Funchal a temne vyzerajúci, rozbúrený Atlantik.

Sedemdesiat tisíc metrov štvorcových dokonalosti, či oáza pokoja. Tak by sa dalo nazvať miesto, ktoré vo mne vyvolalo doposiaľ najsilnejší pocit eufórie a pokoja zároveň. Prostredie tak príjemne sformované a usporiadané, že ho len ťažko popísať. Množstvo tropických rastlín, ktorých názov nepoznám a v herbári zo základnej školy by som hľadal len márne. Sochy žien, mužov, Budhu a drakov či samurajov. Tieto neživé bytosti skutočne príjemne dopĺňali celú atmosféru záhrady.

Na každom rohu ma prekvapil vodopád, fontána  či jazierko s farebnými rybami, ktoré sú lenivé a tak s nimi veľa zábavy veru nebolo. Pokiaľ však budete mať šťastie, možno natrafíte na miestnu labuť, ktorá mi ako skúsená profesionálka parádne zapózovala s vodopádom v pozadí. Bolo vidno, že sa v tejto brandži pohybuje už nejaký ten piatok.

Toto všetko vytvára Jardim Tropical Monte Palace. Oázu, ktorú musíte navštíviť a po odchode sa chcete okamžite vrátiť. Chcete sa len tak prechádzať, nič nerobiť  len nasávať to, aká je úžasná. Je to možno prvý raz, kedy sa cítite tak sakramentsky dobre.

Pár krokov ďalej sa týči známy fotogenický kostolík Nossa Senhora do Monte. To však stále nie je všetko čo táto hora ponúka. Madeirčania vo frajerských bielych nohaviciach, do ktorých má každý jeden ležérne zakasanú bielu košeľu a na nohách im žiaria mafiánske lakovky upravené do miestneho štýlu. Niektorí majú už svoje najlepšie roky za sebou, iných toto obdobie ešte len čaká. Okrem parádneho slamáku, ktorý som im trochu závidel, majú ešte niečo spoločné. Každý jeden dokáže geniálne „šoférovať“ tradičné prútené sane. Po asi najstrmších uliciach na svete, ich vedú s takou precíznosťou a ľahkosťou, ako Niki Lauda v časoch keď ohúril aj samotného Enza Ferrariho. Dokážu ísť rýchlosťou až päťdesiat kilometrov za hodinu, a keď sa cez rameno pozriete na tvár jedného z týchto šoférskych džentlmenov, strach je to posledné čo vás napadne. Cena za túto dvojkilometrovú jazdu je tridsať euro a chápem, že to niekomu môže prísť veľa. Pri cestách si však občas treba dopriať.

Jednou z atrakcií, ktoré sú na Madeire celosvetovo vyhľadávané, je pozorovanie divokých delfínov a veľrýb. V okolí ostrova bolo pozorovaných takmer tridsať rôznych druhov, čo predstavuje vyše 35% zo všetkých druhov na svete. Pozorovanie týchto jedinečných morských cicavcov je zážitok, ktorý vám ostane v pamäti ešte veľmi dlho. Naopak, zamrazí vás pri predstave, že by ste mali tieto priateľské tvory ešte niekedy v živote pozorovať v úžerných „flipper“ centrách. Takéto výlety tu ponúka množstvo spoločností. My sme rozhodli pre Ventura, malá agentúra ktorú založila skupina morských biológov. To, že tieto zvieratá neskutočne milujú bolo jasné na prvý pohľad a myslím si, že viac dodávať netreba. Pretože o tom to celé predsa je.

Mimo hlavného mesta vám Madeira ponúka množstvo aktivít. Môžete sa vydať na jednu z prechádzok popri tradičnom „zavlažovacom systéme“ zvanom „levada“, ktorá vás zavedie k malým vodopádom alebo do miest, kde sa budete cítiť ako Mauglí v Knihe Džunglí. Môžete sa zviezť lanovkou na pobrežie pod strmé útesy, kde objavíte rodinné farmy a reštaurácie s tým najlepším čerstvým džúsom, aký ste kedy pili. Tu vám budú robiť spoločnosť len malé jašteričky. Tie už dávno vedia, že miestny džús je naozaj špičkový. Môžete sa okúpať v Porto Moniz či množstve ďalších prírodných bazénoch, kde je voda o niečo teplejšia než v oceáne. To síce znie povzbudzujúco, ale stále je to teplota pri ktorej sa každý chlap bude zo začiatku cítiť ako trochu menší chlap. O to väčší zážitok je priamo z vody pozorovať silný príboj rozbíjajúci sa o okraje bazénov. Všetko to dopĺňa parádny výhľad na ikonický malý ostrov s majákom na samom vrchu. Je tu skutočne množstvo toho, čo môžete robiť a potom je tu pár vecí, ktoré by som určite odporúčal absolvovať prednostne.

Trek z Pico Areiro na Pico Ruivo je jednou z tých aktivít, ktorá vám vyrazí dych a ostrov ukáže vo svojej plnej kráse. Pokojne si na to vyhraďte celý deň. Nie preto, že by to bola extrémne náročná turistika, síce pre niekoho určite môže byť aj táto trasa nezdolateľná. Prechody niekoľkými tunelmi z ktorých akoby vždy vyjdete do inej, rozmanitejšej a tajomnejšej krajiny. Výhľady do údolí ako z Jurského Parku, len bez dinosaurov, dramatické mračná prelievajúce sa cez skalnaté štíty, na ktorých by ste si chceli len tak ľahnúť a trochu zdriemnuť.

Keď už však zdoláte najvyšší vrch ostrova s výškou 1862 m.n.m, vychutnáte si pohľadnicové výhľady, ktoré stoja za to, čaká vás cesta naspäť. Je to síce tá istá cesta, no užil som si ju ešte viac. Väčšina turistov sa nevracia na Pico Areiro, ale pokračuje na bližšiu Encumeadu. Práve preto sme celou cestou putovali takmer sami čo bolo pre moju myseľ vynikajúcim relaxom. Nemôžem nespomenúť kvalitu celej trasy, ktorá bola od začiatku až po koniec vydláždená kamennou dlažbou. Len myšlienka na to, že to musel niekto ručne vyniesť a pretvoriť do takejto podoby bola trpká a títo ľudia majú môj obrovský obdiv a rešpekt.

Skutočne unikátnou črtou Madeiry sú vavrínové lesy, ktoré sú tiež zapísané na zozname prírodného dedičstva UNESCO. Nachádzajú sa takmer na celom ostrove a prechádzka medzi nimi vás teleportuje do Tolkienových príbehov, no retiazku s prsteňom na krku budete hľadať márne. Jedným z miest, kde sa takto rozhodne cítiť budete je aj náhorná plošina Paul da Serra. S priemernou nadmorskou výškou okolo 1400m.n.m vás tu budú čakať aj parádne výhľady, no to nie je všetko. To rozhodne najdokonalejšie je všetko dokopy. Keď zaparkujete auto pri malom domčeku na súradniciach 32.809117,-17.141425, okamžite si tento malý raj zamilujete. Jednoduchá čarovná lúka, s  parádnymi vavrínovými stromami a množstvom zvedavých kráv spolu s malými potomkami. Možno to neznie špeciálne, ale keď ste tam úplne sami, ovieva vás  príjemný vánok z Atlantiku, prechádzate sa pomedzi rozprávkové stromy a sledujete teliatka, ktoré sa chladia v malom jazierku, tak vtedy je to paráda. Je to zrazu miesto, kde by ste chceli ostať niekoľko dní. Vychutnať si ten pokoj, popíjať lahodné víno, zajedať ho chutným syrom a sledovať západ slnka. Keď vystúpite z auta a keď si vyčistíte hlavu za prvých pár sekúnd, až vtedy to pochopíte. To vám garantujem.

Najvýchodnejšiu časť Madeiry predstavuje neprehliadnuteľný polostrov São Lourenço. Miesto ako toto, by tu len málo kto naozaj čakal. Miesto pripomínajúce dokonalé Írske útesy máte rovno pred očami a tento maličký ostrov vás zas raz poriadne prekvapil. Sýto zelená tráva ktorá pokrýva miestami úplne úzke, no vysoké útesy, množstvo skalných útvaroch pripomínajúce postavy valiace sa z oceánu na pevninu či vietor tak silný, že malí japonskí turisti boj s ním prehrali v momente, keď nedokázali ani len otvoriť dvere na aute.

Pre mňa osobne dokonalosť tohto polostrova doplnil pobyt v mestečku, ktoré je vlastne celé jeden veľký rezort. Má vlastný prístav, maják, obchody či dokonca kostol. Quinta do Lorde bolo útočiskom odkiaľ sa mi len veľmi ťažko odchádzalo a možnosť dať si na raňajky šampanské veru nebolo jediným pozitívom. Mimo hlavnej sezóny sme boli v rezorte takmer sami a doobedie strávené pri kaskádových bazénoch vynikajúco doplnila azúrová oblohou, a výhľad priamo na Desertas Islands. To bolo teda niečo.

Poslednou vecou, ktorú by som vám poradil, je poprechádzať sa po Funchalskej ulici Rua da Santa Maria, kde sú okenice a dvere premenené na umelecké diela od lokálnych aj menej lokálnych maliarov. A keď sa už touto ulicou budete prechádzať, nesmiete, ale naozaj nesmiete vynechať poctivú krčmu Marcelino Tasca Do Hããoo. Áno presne tak sa volá podnik, ktorý sa na nič nehrá. Podnik, ktorý má pre väčšinu turistov možno neatraktívnu fasádu ale pre mňa nie. Je to ten podnik, kde vás pri vstupe nikto vrúcne neprivíta, pretože sa tam obšmietajú domáci štamgasti a len málo turistov, no majú tu aj krčmového psa, na ktorého často vedúci kričí aby šiel von, pretože rád žobre jedlo a ľudia radi kŕmia psov s pohľadom ako tento. Bol to podnik, kde sa pilo veľké pivo ako na bežiacom páse, občas sa prekladalo aj pálenkou. Hrala hudba zo sedemdesiatych rokov, ale tá menej známa, a na jednej stene mali aj futbalové šály. Proste podnik, v ktorom sa budete aspoň na chvíľu cítiť ako domáci. Samozrejme pokiaľ si nedáte minerálku alebo niečo také, čo aj všetkých donúti, aby sa na vás len neveriacky pozreli.

Madeira je jednoducho iná a to bezpochyby v tom dobrom slova zmysle. Je taká malá, ale napriek tomu veľká, tým svojim štýlom, ktorý nikdy nepochopím. Taká úžasná, že mi je až ľúto, že som tam neostal dlhšie.

Každé miesto má čaro obzvlášť vďaka tomu, s kým ho preskúmavate, a s kým si dávate to dobré jedlo a víno a dezert a sledujete teliatka a smejete sa a občas sa hneváte. To je dôležitejšie, pretože to si zapamätáte ďaleko viac.

Pripájame ešte krásne video z dielne autora článku – Mateja Smreka, aby sme vás na Madeiru navnadili ešte viac… 🙂 Farby Madeiry = Colors of Madeira

The post Stretnutie s prvou dámou Atlantiku – Madeira appeared first on Cestovateľský blog.

Krátko poobede si sadám do postele s cieľom trochu si oddýchnuť. Tma aká nie je nikde inde, vo mne vyvoláva množstvo otázok. Čo sa bude diať vonku? Možno sa tu poprechádza jeden z troch tisíc polárnych medveďov, možno ma zobudí nádherná aurora borealis a možno príde Santa Claus. To všetko vás tu skutočne prekvapiť môže. No, je toho ďaleko viac.

Súostrovie Svalbard sa nachádza približne tisíc tristo kilometrov za polárnym kruhom a taká istá vzdialenosť vás bude čakať, pokiaľ by ste sa rozhodli pokračovať na Severný pól. Dá sa povedať, že je to najsevernejší bod, kam sa viete dostať bez problémov komerčnou linkou napríklad z Osla.

Už samotné pristátie bolo unikátne, nakoľko som z okienka do poslednej chvíle nevidel absolútne nič. Počas cesty však môžete krásne sledovať, ako ďaleko na sever v skutočnosti letíte vo chvíli, keď už slnečné lúče prestanú osvetľovať čo i len horizont. Dokonalá tma.

Matej a mestečko Svalbard. Deň alebo noc, čo myslíte?

Polárna noc na Svalbarde začína koncom októbra a trvá približne štyri mesiace. Presnejšie prvý slnečný lúč dopadajúci na hlavné a v zásade jediné mesto na ostrovoch, Longyearbyen, oslavujú domáci počas sviatku slnka 8. marca. Už od februára sa však svetlo postupne začína ukazovať, pretože slnko osvetľuje horizont a vytvára tak na oblohe jedinečnú hru farieb.

V Longyearbyene by ste tých „naj“ severnejších vecí sveta našli hneď niekoľko. Najsevernejšia univerzita, najsevernejšie komerčné letisko, najsevernejší kostol či najsevernejšia pošta.

Poštová schránka Santa Clausa 🙂

Longyearbyen – mestečko s populáciu ľahko presahujúcou hranicu dve tisíc ľudí, bolo pôvodne banícka osada pomenovaná paradoxne po Američanovi, ktorého spoločnosť tu začala ťažiť v roku 1906. Za zmienku určite stojí aj vtipný fakt, že po prílete plnej komerčnej linky, populácia mesta stúpne takmer o 10%. Prvý kontakt s mestom vo mne vyvolal zmiešané pocity. Osada, ktorá sa rozprestierala v údolí strmých hôr, ktorých silueta trochu naháňala strach. A zároveň ten neutíchajúci pocit, že som na mieste, ktoré bude pravdepodobne to najsevernejšie miesto aké v živote navštívim. Mix myšlienok a očakávaní bol neopísateľný. Ubytovanie v tradičnom dome, ktoré mi zabezpečil známy, prebehlo bez problémov a tak som sa vydal na prvú prechádzku. Pokiaľ by ste náhodou stratili mobil a hodinky zároveň, pravdepodobne by ste sa na chvíľu absolútne stratili v čase. Tma a príjemných – 10°C asi pre domácich nie je dostatočné lákadlo na prechádzku, mne však aj tento nečas vyčaroval úsmev na perách. Ľudia, ktorí sem neprídu za turizmom, ale rozhodnú sa tu stráviť dlhšiu dobu, sa zvyčajne do troch rokov z mesta odsťahujú. Úprimne, nedá sa im to vyčítať. Klíma a celkové podmienky na život nie sú najjednoduchšie. Veď vrcholom kultúrneho života je premietanie filmov každú sobotu večer. Samozrejme pár krát do roka sa konajú akcie, ktoré na chvíľu spestria životy domácich, no nič dlhodobé. Po prechádzke si nedovolím odhadnúť koľko je hodín, no so zaspávaním nebudete mať problém ani poobede.

Svalbard je izolované súostrovie a geologický skvost. To, čo sem však láka ľudí najviac, sú aktivity ako psie záprahy, výlety na snežných skútroch, pozorovanie polárnej žiary, návšteva ľadovcovej jaskyne či sledovanie polárnych medveďov v ich kráľovstve. Áno, je to ich kráľovstvo, nakoľko sa ich tu nachádza viac než ľudí. Práve z tohto titulu, treba byť vždy pri opustení mesta veľmi obozretný a vyzbrojený. Mesto totižto nemôžete opustiť bez zbrane. Presvedčil ma o tom aj miestny známy Tommy. Žije tu so ženou už takmer deväť rokov a prišli sem stráviť spoločný život, aký vždy chceli. Spolu totižto chovajú viac než päťdesiat psov, ktoré sú cvičené na psie záprahy. Práve tie určite odporúčam absolvovať každému, kto sa sem rozhodne zavítať.

Tommy je pre mňa osobne najskúsenejší človek v tomto smere. Na psích záprahoch bol niekoľko krát na Severnom póle a dva krát sa zúčastnil svetovo najnáročnejšej súťaži psích záprahov na Aljaške. Počas popíjania čaju v jeho skromnej chalúpke mi vyrozprával množstvo príbehov, historiek a faktov o náročnosti, ale aj kráse života na Svalbarde. Ohľadne nebezpečenstva polárnych medveďov si dovolím citovať časť z príbehu, ktorý zažili jeho dvaja kamaráti.

„Vydali sa na niekoľko dňový trek. Sú to skúsení chlapi, ktorí to tu poznajú a vedia, ako sa v arktickej divočine chovať. Počas jednej noci ich stany však upútali pozornosť polárneho medveďa. Celý útok mal veľmi rýchly priebeh. Medveď doslova vytiahol kamaráta zo stanu za hlavu a ťahal ho približne štyridsať metrov smerom k vode. Na krik hneď reagoval druhý kamarát, ktorý okamžite vytiahol pušku, no strieľať nemohol, pretože sa obával, že zasiahne kamaráta. Po dlhých sekundách nakoniec medveď kamaráta pustil a pravdepodobne sa pripravoval to celé ukončiť. Vtedy sa naskytla chvíľka na výstrel. Ten bol presný a zranený kamarát mal obrovské šťastie, že ho medveď nezabil už počas prvého kontaktu. Utrpel síce škrabance a veľmi silný šok, no dopadlo to našťastie dobre.“ Aj toto sa môže stať na území, kde jednoducho nie ste na vrchole potravinového reťazca a bohužiaľ ani v prevahe. Odhliadnuc od všetkých nástrah, Svalbard je nedotknutým rajom, ktorý si nemožno nezamilovať.

Skoro ráno mi zvoní telefón, v ktorom mi hlas známeho Jensa: „Čau Matej. Počasie v noci sa dosť zhoršilo a nie je najideálnejšie pre ten dnešný trek. Každopádne zváž či chceš ísť, alebo nie a daj mi vedieť.“  Nie je veľmi nad čím rozmýšľať. Taká je Arktída a v podstate celý sever. Počasie si tu nevyberiete, no ako sa hovorí: „Neexistuje zlé počasie, iba zle oblečený turista.“

Po príchode Ørjana, ktorý so mnou šiel ako sprievodca, sme sa vydali autom na okraj mesta. V plnej zbroji sme po chvíľach prípravy vyrazili. Nepredstavujte si žiadny výstup na Mt. Everest. Tento trek nie je najdlhší ani najťažší a človek v lepšej kondícii s ním nebude mať žiadny problém. Našim jediným problémom bol však vietor, husté sneženie a pocitovo tak -20°C. Tieto podmienky nám nehrali do kariet, a možno aj práve preto nám trojkilometrový výstup popri hore Sarkofagen až na ľadovec trval približne dve a pol hodiny. Miestami brodenie cez sneh do výšky pásu, no unikátne tvary ľadovcovej jaskyne, ktorú každoročne formuje prúd rieky boli v skutku zaslúženou odmenou. Dostali sme sa do hĺbky až 65 metrov pod strop ľadovca, kde nás zahrial teplý čaj a škvrkot brucha dočasne utíšila čokoláda a sušienky. Cesta naspäť bola príjemnejšia, počasie sa ustálilo, a tak sme si vychutnávali čerstvú snehovú pokrývku. Podľa Ørjana, je ideálne ráno, keď cez noc nasneží, zoberie lyže na chrbát, vyšliape si to na horu a dá si jednu jazdu. Potom môže vraj začať parádny deň. Najskôr to má niečo do seba, no ja osobne dám často krát radšej prednosť prevaleniu sa na druhý bok a pokračovaním v spánku pokiaľ to je možné. Na cestách je však čas nedostatkovým tovarom a od luxusu vo forme vyspávania treba upustiť.

Svalbard je ešte stále jedno z miest, kde nájdete mnohí z vás niečo čo možno hľadáte. Krajina nepreplnená davmi ľudí ponúka dych berúce výhľady, možnosť sledovať polárne medvede plaviace sa na ľadovcových kryhách, či len tak sedieť a užívať si dokonale čistý vzduch uprostred magického ticha. Nikam sa nehnať a na nič nemyslieť. Miesto ako Svalbard, inde nenájdete.

The post V zajatí tmy, za polárnym kruhom appeared first on Cestovateľský blog.