Posledných 9 mesiacov som trávil 20-30 hodín mesačne trénovaním na niečo, čo som fakt neveril, že zvládnem. Rok dozadu som prikývol kamošovi na bláznivú výzvu, že pôjdeme absolvovať Ironman. Hneď na úvod skromne doplním, že to bol half-ironman, teda polovičná dĺžka legendárnych pretekov. Stále však pre mňa nepredstaviteľná výzva – zaplávať 1.9 km v mori, odpedálovať 90 km na bicykli a na záver odbehnúť polmaratón, teda 21 km. Vybral som si závod v októbri v chorvátskom Poreči a keď som rozmýšľal, ako tam budem cestovať (kopa batožiny, bicykel…), voľba padla na elektrizujúcu verziu Škoda Enyaq Coupé L&K 85x (teda vo verzii Laurin & Klement) Nešlo mi o ten punc exkluzivity a luxusu, ale že je nabitý energiou a rovnaký pocit som mal zo seba – aspoň do momentu, kým som sa nepostavil na štartovaciu čiaru závodu 😀
Absolvovať polovičného Ironmana bola nepredstaviteľná výzva najmä preto, že som rok dozadu ešte nevlastnil ani len bicykel a v bazéne som nevedel zaplávať 100 m kraulom bez prestávky. Voči behu som mal na záver rešpekt, ale o ten som sa až tak nebál. K tejto bláznivej výzve sa pridali ku mne ďalší štyria kolegovia z práce, takže sme z toho mali skvelú celoročnú zábavu, výzvu a pretekanie sa na Strave.
Je piatok, závod je v nedeľu, začínam sa baliť. Tri-suit, neoprén, bicykel, helma, tretry, tenisky, energetické gély, ionťáky… kks, keď som to všetko doma pripravil, tak som mal pocit, že ideme na týždňovú dovolenku do Chorvátska celá rodina 😀 Pôvodne som chcel dať cestný bajk na nosiče na strechu, ale potom som si v hlave presne predstavil tú situáciu, že vbehnem do nejakej podzemnej garáže, zabudnem, že mám na streche bajk a… a presne to sa stalo na mojej „cikpauze“ v Slovinsku 😀 Takže som bol mega rád, že som sa rozhodol nakoniec dať cesťák priamo do kufra auta. A tým, že som šiel sám, som sklopil zadné sedadlá a vcelku milo som zostal prekvapený, koľko miesta tam vzniklo. Akože bajk som tam zmestil bez problémov a na chvíľu som si predstavoval, že s takýmto autom by sa dobre aj byt sťahoval 😀 Ešte predtým, ako sa vydám na cestu, sa Krištof vrhá za volant a chce sa na parkovisku pohrať, že šoféruje. Objímeme sa, pusa pre šťastie a…
…môžem vyraziť – púšťam si svoj podcast, otvorím desiatu od Hanky (ďakujeeem!) a vydávam sa na sedemhodinový presun. Bolo mi jasné, že 600+ km cestu nedám na jednu „nádrž“, zároveň som ale cez týždeň nemal veľmi čas si cestu naplánovať a vybrať si miesta, kde Enyaq dobijem, tak som to celé nechal na improvizáciu. Proste som dal Poreč ako cieľovú stanicu do Google máp a dúfal som, že niekde sa nabijem. Po prvých 250 km mi palubák ukazuje stav 44% a 177 km dojazd, tak pomaly začínam rozmýšľať, že je čas niekde zastaviť a skúsiť prípadne tohto fešáka dobiť.
Mimochodom, verzia Laurin & Klement znamená prémiový komfort a dizajnovo za mňa to najkrajšie, čo si v Enyaq viete nakonfigurovať – nárazníky, difúzor, strešné lyžiny a celé autíčko sú v nádhernej platinovo šedej farbe. Crystal Face (a.k.a. predná maska) a exkluzívne 21-palcové kolesá (akože sú fakt gigantické!) iba potvrdzujú tomuto elektroautu príslušnosť ku kategórii luxusných áut. Verzia Enyaq Coupé L&K 85x znamená, že sa v jeho útrobách skrýva 82 kWh batéria, ide o pohon 4×4 s maximálnym výkonom elektromotorov 210 kW + 80 kW na zadnej a prednej náprave. Poviem vám to inou rečou – tento viac ako dvojtonový elegán sa rozbehne z 0 na 100 km/h pod 7 sekúnd! Akože keď som dupol prvýkrát na plyn a vyskúšal si to, neveril som tomu pocitu.
Nemám úplne rád dlhé cesty a vždy som obdivoval ľudí, čo dokázali potiahnuť do Chorvátska „na šupu“. Tým, že potrebujem auto dobiť, mám zároveň motiváciu si dať prestávku. Škoda Enyaq Coupé L&K 85x má nabíjací výkon 175 kW – toto je dôležitý údaj, pretože ak nájdete ultrarýchlu nabíjačku (150 kW+), bude si Enyaq z nej vedieť cucnúť maximum a dobíjanie bude trvať kratšie. Sieť e-nabíjacích staníc dramaticky rastie, v Rakúsku boli vo výstavbe dosť výrazne – najmä sieť tankovacích staníc Shell stavia 300 kW+ stanice „Recharge“ na mnohých svojich diaľničných čerpačkách. Slovinsko na tom bolo trocha slabšie, ale Chorvátsko opäť dobre. Predpokladám, že najmä kvôli letnému turizmu.
Nabíjačky elektroáut boli počas mojej cesty stále voľné, ale férovo priznávam, že október je už dávno mimo sezóny a v lete to môže vyzerať horšie. Konektory sú kompatibilné, na ultrarýchlych nabíjacích staniciach už takmer všade je CCS2 konektor, ktorý má aj Enyaq. Na prvej pumpe, kde som zastavil, však bola iba 22 kW nabíjačka – idem teda ďalej. Po pár kilometroch idem okolo Shell-ky, len tu sa práve ich „Recharge“ iba stavia. Nechcem nič riskovať, otváram mapu roamingových čerpacích staníc od ZSE a v malej dedinke Gleisdorf objavujem niečo, čo by som tam vôbec nečakal. 6x 300 kW ultrarýchlych nabíjacích staníc.
Stav baterky po mojom príchode je 36%, pripájam teda konektor a stojan na „pumpe“ hlási, že do 100% bude Enyaq nabitý za 45 min. Rovnakú informáciu ukazuje aj infotainment vo vnútri auta. Typicky sa elektroautá nabíjajú do 80%, na túto hodnotu by bol nabitý za 24 minút. Ja chcem z toho vyťažiť maximum, tak si aspoň idem vybehnúť do obchodu dokúpiť zásoby ovocia. Rozumiem, že kto sa ponáhľa, tak očakáva, že na pumpe strávi tak možno 5 minút pri klasických spaľovákoch. Ale kto má deti, chápe, že akákoľvek zastávka sa pod 20 minút asi ani nedá stihnúť. A nešiel som teraz síce s deťúriskami, ale 45-minútová prestávka mi padla vhod. Poučenie pre mňa na ďalšie dlhšie cesty elektromobilom – poctivo si naplánovať tankovanie, zatiaľ sieť elektrostaníc proste na tom nie je tak, ako sme zvyknutí z bežných áut.
Možno ešte jedna skúsenosť – ak tankujete v zahraničí, nemá zmysel nabíjať na pomalšej nabíjačke. ZSE nedávno zmenilo svoj cenník a v zahraničí nabíjate za hodinovú paušálnu sadzbu 25 Eur/hod. Takže je dobré mať auto, ktoré si dokáže „cucnúť“ čo najviac, čo v prípade Škody Enyaq L&K nie je problém, zvládne až spomínaných 175 kW (viď nižšie obrázok s reálnym odberom počas dobíjania 169 kW – nabíjal som v sieti Ionity po ceste späť). Rýchly prepočet – ak som za 40 minút nabil 55 kW, stálo toto nabíjanie niečo menej ako 17 Eur. Pri priemernej spotrebe 20 kWh dokážem na týchto 55 kW prejsť 275 km, čo nám dáva priemernú cenu 6.20 Eur na 100 km. Pri domácom nabíjaní, prípadne ešte lepšie – ak máte na dome namontované soláry, sa s elektromobilom dostávate do úplne inej dimenzie ekonomiky prevádzky. Nehovoriac o tom, že lokálne emisie CO2 sú proste 0 g/km. Dovetok – jazdu Enyaqom som si výrazne užíval, takže spotreba 20 kWh by sa dala spokojne stiahnut na 16-18 kWh, takže by aj cena za prejdených 100 km klesla.
Ok, späť na cestu, posledných 300 km predo mnou, to už dôjdem bez zastavenia. Hudba ide na plno, zrazu si všímam, že pod volantom mám páčky na ovládanie. V bežnom spaľovacom aute slúžia na zmenu prevodových stupňov, na čo slúžia v Enyaq? Ovládajú stupeň rekuperácie. Inak osobne mám rád ten najnižší stupeň rekuperácie, kedy sa pri dojazde elektromobil správa ako bežné auto (skoro ako na neutrále), ale to je čisto subjektívna záležitosť. Nová generácia infotainment systému so zabudovanou SIM kartou prináša praktické funkcie ako aktuálne informácie o doprave alebo Wi-Fi pripojenie pre zariadenia cestujúcich. Bezdrôtová nabíjačka mobilu v úložnom priestore je už tiež samozrejmosťou.
Krásne kožené sedačky sú v Enyaq veľmi pohodlné, elektricky polohovateľné a okrem vyhrievania majú aj vetranie – to je asi prvé auto, ktoré som testoval s touto vymoženosťou a je to super. Dizajnové prvky Laurin & Klement nájdete na exteriéri, ale samozrejme aj v interiéri. Obe bočné zadné sedadlá ponúkajú ISOFIX, čo je pre mňa ako otca dvoch detí rozhodujúci prvok. Zároveň je vzadu dosť miesta na nohy aj pre akéhokoľvek dlháňa. Samostatný okruh klimatizácie vzadu a sieťky na oknách len dotvárajú komfort pre cestujúcu posádku. A drobnosti ako 2x USB-C konektor pre pasažierov vzadu sú už samozrejmosťou. Obrovská presklená strecha poskytuje úplne inú dimenziu pohľadu na oblohu, najmä keď cestujete v noci. V horúcich letných dňoch treba počítať s tým, že sa auto rýchlejšie vyhreje, ale nie je to nič, s čím by si klimatizácia neporadila.
Cestovanie s týmto elegánom určite priťahuje oči okolostojacich ľudí, pre mňa je však dôležitejší komfort a bezpečnosť na cestách. Trochu som bol skeptický k tým gigantickým 21-palcovým kolesám v kombinácii s úzkoprofilovými pneumatikami, ale veľmi milo ma prekvapilo autíčko – nerovnosti pohlcovalo krásne a vôbec som nemal pocit, že by som mal vytrasený zadok. Práve naopak, bolo to mega komfortných 1600 km strávených v Enyaq a akákoľvek zákruta na Chorvátskej magistrále bola za odmenu.
Pri nastupovaní a vystupovaní sa automaticky odsunie a prisunie sedadlo vodiča a zároveň sa dotiahne bezpečnostný pás, to je ďalší nádych luxusu. Z bezpečnostných asistentov sú v aute snáď všetky, na ktoré si na prvú viem spomenúť. Nechýba adaptívny tempomat, rozpoznávanie značiek, únavy, takže aj pri dlhých cestách vám vie auto odpustiť mnoho šoférskych chybičiek a pomôcť vám sa bezpečne dostať do cieľa. Enyaq je návykovo tichý, viac výkonu takémuto autu ani netreba, čo mňa najviac prekvapilo (okrem luxusu verzie L&K) je ten vnútorný priestor pre rodinu, batožinu a ponúka super pohodlie aj na dlhšie cesty.
Som v cieli – čaká ma najťažší závod, na ktorý som sa kedy postavil. Limit, za ktorý to musím celé absolvovať, je 8 hodín a 30 minút, môj cieľ je dostať sa niekde na 6,5 hod. Len pre porovnanie – víťaz ide pod 4-hodinovú hranicu 😀 Sobotu si ešte s kolegami užívame chill a regeneráciu, nechýba dobrá strava, kopu ovocia a pasta-párty (a.k.a. carb-loading), aby sme sa v nedeľu o 8:00 ráno mohli postaviť na štartovaciu čiaru. Uf, to v praxi znamená budík o 5:30 ráno, aby si človek stihol dať dobré raňajky, ale zároveň nešiel na štart s plným bruchom. Presun na štart, rozcvička, krátky beh, obliecť si neoprén, pozriem na hodinky… 7:50 ráno. Okej teda, tak za 10 minút ideme na to!
default 
default
Noc predtým som sa takmer vôbec nevyspal, moja hlava asi mala stres, podarilo sa mi zaspať niekedy o tretej nad ránom, takže sa cítim v stave, že by som tak maximálne odpadol späť do postele a nie ísť absolvovať môj najdlhší pretek v živote. Keď však vidím okolo seba 1800 štartujúcich a do toho hrá pulzujúca hudba, dostávam nával energie a chcem ísť na to. Chcem si to užiť, chcem to absolvovať, chcem dôjsť do cieľa. „Rolling start“ znamená, že neštartuje naraz všetkých 1800 športovcov, ale každé 4 sekundy sú vpúšťaní do vody štyria závodníci. Výhoda tohto systému je, že sa nedokopete vo vode a každý sa zaradí do svojej výkonnostnej skupiny.
Vrhám sa do vody, mám pocit, že to nezvládnem. Postupne sa rozplávam, dostávam sa do rytmu, točím okolo prvej bójky, potom ďalšej. Idem si svoje pohodové tempo, nikoho výrazne nepredbieham, nikto zároveň nepredbieha mňa. Pláva sa mi prekvapivo dobre, úmyselne nepozerám na hodinky, nechcem si pokaziť pocit tým, že som pomalý. Točím ďalšiu bójku, potom ďalšiu a v pozadí vidím záliv, do ktorého sa opierajú ranné slnečné lúče. Plavecké okuliare mám zahmlené, takže vidím iba matne v diaľke cieľ plaveckej časti, len zostávam príjemne prekvapený, že ho už vidím. Plávam ďalej okolo prístavu, obklopený ďalšími plavcami (a plavkyňami) a zrazu vidím cieľ. Čože, už? Pozriem na hodinky – 39 minút. Wau, to je zatiaľ môj najrýchlejší čas na tejto vzdialenosti.
Vyjdem z vody, zakričím si od radosti, pomaly vyzliekam neoprén a s poriadnym úsmevom na tvári sa vydávam do „transition zone“, kde sa v rámci pravidiel musím prezliecť do cyklistického – helma na hlavu, gély do vrecák a utekám k bicyklu. S kolegami sme vyšli z vody takmer všetci v podobnom časovom bloku, tak ešte rýchlo sa navzájom povzbudíme a ide sa na bajk. Môj prvý cestný bicykel som si kupoval rok dozadu (odporúčam machrov z Ground.sk – super poradia s výberom) a napriek tomu, že sa mi v tréningu podarilo nabicyklovať cez 1000 km, viem, že tu zďaleka nebudem patriť k dobrej skupinke pretekárov. Prvých 10 km cesty ide cez olivové háje, začínam si to fakt užívať, cítim sa plný energie…
Zrazu sa cesta stočí na diaľnicu a najbližších 70 km ideme po diaľnici – 15 km stúpanie, 15 km klesanie a toto celé ešte raz. Dosť ma to nudí, nohy mi nejdú, slabotka z mojej strany. Po 3 hodinách a 27 minútach mám toto mierne utrpenie za sebou. Snažím sa udržať si pozitívnu hlavu, počasie máme krásne (21°C, slnečno a bez vetra), necítim sa nejako totálne vyčerpaný (ale kľudne by som pospal), no čaká ma ešte polmaratón. Vôbec netuším, ako sa budú moje nohy cítiť, keď vybehnem na trať, tak začínam veľmi opatrne.
Bežecká trasa je nádherná, od turistickej oblasti 5 km južne od Poreču sa tiahne takmer celý čas popri pobreží, do historickej časti Poreču a späť, toto celé 2x. Byť pri mori ma nabíja energiou, snažím sa dávať do seba energetické gély podľa stanoveného plánu, keď si už ale dáte taký piaty do seba, začína to byť nechutné… 😀 Prvé dva kilometre mi hodinky ukazujú tep cez 180. Nebojím sa, ono sa to ustáli. Keď som si bol niekoľkokrát v tréningu vyskúšať „brick run“ (pár desiatok km na bicykli, po ktorom si následne dáte niekoľko km behu), zistil som, že prvé 2-3 km behu sa telo potrebuje akosi aklimatizovať na „nový“ šport a tepy mi vystrelia šialene vysoko, potom sa ustália späť niekde po 150/160 podľa intenzity.
Zrazu mám za sebou prvých 10 km, cítim sa nečakane svieži, idem priemerne tempom niekde okolo 6 min na km, ale vždy keď o kúsok zrýchlim, tepy vystrelia, snažím sa ich „držať“ niekde okolo 150-155, takže spomaľujem na svoje typické tempo. Hovorím si, že mám pred sebou ešte hodinu behu, to by som mohol zvládnuť. Nikdy som sa na žiadnom závode ani tréningu nedostal „stenu“ (žeby telo už nevládalo, potreboval by som zastaviť, prípadne silné kŕče), ale pred kŕčmi mám veľký rešpekt, lebo to sa už len tak ľahko nerozchodí. Pri 12. km začínam pociťovať riadnu únavu, ale držím tempo a hovorím si, že to už je iba jednociferné množstvo km do cieľa a že to dám… teda, mohol by som.
Každú občerstvovaciu stanicu využívam – banán, ionťák, voda, cola… čokoľvek stihnem zobrať do ruky. Otáčam druhýkrát historické centrum Poreču, takže mám do cieľa niečo okolo 5 km. Už by som sa najradšej videl v cieli a to je moja hlavná motivácia – predstavujem si, ako prebieham cieľovou rovinkou. Myslím na to, aké by to bolo, keby boli v cieli Krištof s Jonášom a videli by svojho tatina tam prebiehať. Musím to nejako dať. Na 19. km som si už takmer istý, že to dokončím, nejakú energiu v sebe ešte nájdem. Ale priznávam, že tieto posledné kilometre je to najmä o hlave. Môj cieľ bol nezastaviť, nedať si prestávku, neprestať behať – podarilo sa. Vchádzam do záverečnej zákruty, vidím červený koberec.
Predo mnou cieľ – časomiera ukazuje 6 hodín, 30 minút a 12 sekúnd. Vbieham do cieľa, ruky nad hlavu (také sme dostali inštrukcie počas briefingu, haha), niekto mi vešia medailu finishera na krk a niekto ďalší podáva ionťák. Skloním sa do kolien a vyhrknú mi slzy – podarilo sa. Bežím (haha, ok, opravujem – veľmi pomaličky kráčam) na hotel, aby som rýchlo zavolal Hanke a chalanom. Som šťastný, ale totálne zničený, nevyspatý, unavený…
Keď po 2 týždňoch od preteku píšem tento článok, asi až teraz na mňa doliehajú tie pocity, aké to bolo super. Stálo to za to, totálne. Veľa ľudí sa ma počas prípravy a aj teraz pýta, prečo to robím. Moja obľúbená odpoveď je, že kvôli svojmu egu. Je to tak trocha pravda, ale tých dôvodov je viac. Prvý je naozaj, že si chcem dokázať, že ešte vo svojom veku mám na to niečo športovo dosiahnuť. Nemám už samozrejme na tých najlepších, ale mám na to absolvovať takýto pretek. Druhý dôvod – keď si o niečom myslíme, že sa nedá, alebo to nemáme šancu zvládnuť – dokázať si, že sa to dá, je nádherná skúsenosť. A krásne presnosná aj do pracovného prostredia.
Rok dozadu som nevedel v bazéne zaplávať 100 m kraula bez prestávky a nemal som vzťah k bicyklovaniu. Dnes je to úplne iné a veľmi tento pocit chcem ukázať aj svojim synom. Oni sú pre mňa ďalším dôvodom a obrovskou motiváciou. A štvrtý a posledný dôvod, asi najprozaickejší – keď sa horolezcov spýtate, prečo lezú na najvyššie hory sveta, povedia vám „lebo tam je“. Takže niečo podobné cítim aj v sebe. Ironman má jeden popisok, ktorý sa objavuje na mnohých miestach: ANYTHING IS POSSIBLE. Takže to je moja odpoveď, prečo tieto veci robím 🙂
Na záver jedno veľké poďakovanie Hanke – tráviť 20-30 hodín mesačne tréningami (=s presunmi, cestovaním cca 40-60 hodín) znamená, že som reálne bol o tento čas menej s našou rodinkou. Hanka ma vždy podporovala, aby som si šiel za svojim snom. A cítim veľkú vďačnosť za túto láskyplnú podporu. Ďakujem, zlatík!