Magický fotopríbeh Telgárskej strely

od jozo

Chmarošský viadukt – snáď každý už išiel okolo autom a majestátnosť tejto stavby sa nedá nevšimnúť. Fotograf Marián Kuric však z kamenného mosta v Telgárte spravil fotopríbeh, ktorý mi vyrazil dych. Hneď ako som videl prvú fotku z jeho série „Telgárska strela“ som vedel, že mu musím napísať a jeho fotky zverejniť. Nechám však, nech tento krátky príbeh vyrozpráva on sám… Píše Marián Kuric (@marian_kuric):

Ešte aj ako nefotograf som mal chuť sa tam prejsť a presondovať si to. Samozrejme ako kreatívne mysliaceho fotografa ma už napadli rôzne kúsky. O koľkej ide posledný vlak? Aké by to bolo? Mať na moste svetelné lúče od idúceho vlaku? Ako by to vyzeralo v zime? So snehom na stromoch? Tak nejak som dúfal, že výsledok môže vyzerať rozprávkovo. Našťastie som sa nemýlil. Keďže viadukt je dostupný a fotonadšencami aj veľmi obľúbený, musel som však premýšľať kus inak. Dbal som na to, aby to neboli fotky „len tak od cesty“. Takých je dosť. Takže mojimi podmienkami bolo – sneh na stromoch, vlak na viadukte, a originálny pohľad. Však mi aj do topánok natieklo, keď som zle odhadol výšku vody prameňa Hrona 🙂

Celkom zábavné bolo fotiť v hlboko mínusových teplotách. Nesmiem ešte zabudnúť na jednu výnimku a to, že som chcel mať viadukt aj s mliečnou dráhou, čo sa samozrejme vylučuje so svetelnými lúčmi vlaku, či snehu na stromoch, keďže to nie je technicky možné (teda bez photoshopových úprav). Ozaj neviem koľkokrát som tam meral cestu, ale stalo sa mi, že som prišiel a sneh na stromoch nebol. Napriek sneženiu v predošlých dňoch, všetko sfúkol vietor. Našiel som si krásne ľadové popredie, ale bez toho snehu na stromoch to nebolo ono. Tiež taký ten klasický „fotosen”, keď sa v dobrej nálade človek vyberie fotiť, všetko klapne, až na to, že pamäťová karta ostala doma v počítači. Tak to sa mi tiež stalo, práve počas tejto fotosérie. Také klasické útrapy fotografa. Napriek tomu dúfam, že odkaz je zrejmý – aj známe a obľúbené miesta sa dajú nafotiť inak. Porozprávam vám teraz môj príbeh ku každému z týchto piatich záberov.

Okno do Galaxie

Dlhšie som nosil nápad v hlave, bolo už len potrebné počkať na správne podmienky. Jasná noc v období novu. V kalendárnom mesiaci, keď je tá krajšia časť mliečnej dráhy viditeľná aj u nás. Už len počkať, kým sa „vtrepe“ do správneho výklenku. Dnes sa mliečna dráha „lepí“ (photoshopuje) hlava nehlava, na rôzne obrázky, táto je originál, takto tam aj bola. Túto fotografiu mám rád, vidieť na nej majestátnosť viaduktu v plnej kráse.

Telgártska strela I

Prvá zo série svetelných striel. Podarila sa však až na druhý pokus. Prvýkrát som si vyhliadol kompozíciu, ale na stromoch nebol poriadne sneh. Tak som ani nečakal na posledný vlak a išiel som domov. S tým, že ďalší raz už pôjdem na istotu. Tak sa aj stalo, po detailnej analýze počasia som vedel, že teraz by ma už sneh nemal minúť. A ďalej to už bola hračka. Miesto som mal zmapované, vlak nemeškal 🙂 A už som natešený sedel v aute, na ceste domov.

Telgártska strela II

O podobnej kompozícii som si hovoril už doma. Ako byť originálny? Však je tam potok, vtedy som tomu tak hovoril… Pozdejšie som vlastne zistil, že ide o prameň Hrona 🙂 Aby som nebol za úplného náhodného fotiča, tak som si na seba ušil búdu. A kamošom (tiež fotografom) som povedal, že idem odfotiť viadukt so snehom, vlakom a z vody. Zvyknem si ja takto ubližovať, aby som mal motiváciu nájsť lepšiu kompozíciu. Často hovorievam, že fotografia nevzniká na mieste, ale v hlave. A tak tomu bolo aj tentokrát.

Telgártska strela III

Vracal som sa z fototripu spod Tatier, bol obed, tak reku, ešte sa na chvíľu zdržím a nájdem si nový pohľad za bieleho dňa, že si to niekedy v budúcnosti odfotím. Avšak nový pohľad sa mi zapáčil natoľko, že som ostal sedieť v aute niekoľko hodín, aby som sa dočkal tmy a vlaku. Dnes som za tú trpezlivosť veľmi rád, stálo to za to, aj nebesá priali, kus hviezdičky, kus oblaky. Paráda.

Telgártska strela IV

Posledná zo série, tu som mal predstavu jasnú. Idem znova do Hronu a nájdem čosi fajné po výške z vody. Bolo čerstvo nasnežené. Kráčam si však zamyslený po ceste, chcem odbočiť na lúku smerom k viaduktu. A čo to pri ceste hneď nevidím. Niekto sem capol starý kmeň a ešte tak šťastne, že smer jedného konárika smeruje priamo na most. Už som sa ja nikam netrepal. Už som len čakal na svoju správnu chvíľu.

Fotografie, boli nafotené technikou Nikon Z6 a objektívom Nikon 14-30 f4. Prvá fotografia bola odfotená 13.2.2020 a posledná 25.1.2021, takže takmer rok vymýšľania.

Prečítaj si tiež