…človek ani nemusí do sveta chodiť. Toto si poviem zakaždým, keď navštívim Banskú Štiavnicu. Robím tak každý rok, buď na jar, na jeseň alebo v lete. Od zimy ma odrádza len tá kľukatá cesta s „talianskými“ serpentínkami, ktoré v tomto ročnom období nie sú veľmi udržiavané. Ak bude budúca zima naozaj biela, už to nebudem odkladať.
Tento článok pripravila Janka Slováková v rámci súťaže „Máte radi Slovensko?“. Ak sa chcete aj vy zapojiť do súťaže a vyhrať špičkové hodinky CAT v hodnote 150 Eur, kliknite sem.
V jednej krásnej knižke Michaela Niemayera (nemeckého fotografa, ktorý sa do Banskej Štiavnice tiež beznádejne zamiloval a je ťažiskovým motívom jeho tvorby) som sa dočítala, že len ľudia opantaní štiavnickým striebrom a zlatom mohli uveriť myšlienke, že navzdory divokému terénu uprostred zalesnených Štiavnických vrchov vybudujú mesto! Mesto bez predlohy. Decentná nádhera, skromná jednoduchosť – najvýstižnejšie 4 slová o Banskej Štiavnici, s ktorými sa plne stotožňujem.
Popri vznikajúcim štôlniam na kopcovitom teréne vznikali ulice, námestia, meštianske domy a kostoly. Románsky sloh, gotika, renesancia a baroko dotvorili neopakovateľnú atmosféru mesta, ktorú Genius loci tak starostlivo stráži a spokojne sa škerí na všetkých návštevníkov, ktorých Štiavnica hlboko zasiahla do srdca.
Všetky veže a vežičky Banskej Štiavnice sú tak fotogenické, že je úplne jedno, pre akú kompozíciu sa rozhodnete. Z každej strany dokážu svojich obdivovateľov maximálne zaujať a nadchnúť. Ja ich dokonca upodozrievam, že sú si toho plne vedomé a robia to naschvál.
Čo ma však fascinuje najviac, sú spontánne, priam bezcieľne potulky mestom. Keď sa po výdatných raňajkách len tak túlate a necháte sa intuitívne zaviesť kamkoľvek a bez akýchkoľvek očakávaní.
Keď som bola v Štiavnici prvý krát, bola som prekvapená, koľko sa tu nachádza cintorínov. Pripadalo mi to ako obrovský nepomer vzhľadom na rozhlohu tohto mesta. Stojí naozaj za to ich preskúmať, všimnúť si nádherné, časom zvetralé náhrobné kamene s hrdzavými krížmi na strmých svahoch, majestátne staré stromy…Celková atmosféra týchto cintorínov pohltí každého, kto si v jej tichu dokáže uvedomiť svoju vlastnú pominuteľnosť.
Na mnohých miestach len tak mimovoľne zastanem a snažím sa mysľou preniesť do čias Štiavnice, ktorá kedysi prekvitala, prosperovala, keď bola plná študentov, renomovaným profesorov z celého sveta. Keď žila a pulzovala…
V tomto dome (foto vpravo) možno naozaj vyrastala a žila Milka Vášáryová. Nezabudla na svoje korene a keďže sa už sa nemohla pozerať na chátrajúcu Kalváriu, začala sa aktívne podieľať na jej záchrane. Pred vyše 20 rokmi bola Štiavnica zapísaná do zoznamu UNESCO a práve Kalvária zaradená medzi 100 najohrozenejších pamiatok sveta…
Minulý rok som si prvý krát uvedomila, že Štiavnica sa, našťastie pre nás všetkých, zo svojho spánku pomaly prebúdza. Čakala len na novú generáciu, ktorá ju opäť objaví.
Na záver si dovolím pripomenúť nadčasový odkaz pána Andreja Kmeťa, významného slovenského, v Štiavnici pôsobiaceho geológa, botanika, archeológa, historika, paleontológa, mineralóga, etnografa a kňaza.
„Poznávajme kraje svoje, aby sme spoznali samých seba,
nepohŕdajme krajom svojím,
aby sme nepohŕdali samými sebou.“
Dávam si záväzok… Dovidenia Štiavnica 🙂
Tento článok pripravila Janka Slováková v rámci súťaže „Máte radi Slovensko?“. Ak sa chcete aj vy zapojiť do súťaže a vyhrať špičkové hodinky CAT v hodnote 150 Eur, kliknite sem.