Žiadne skoré ranné šoférovanie (namiesto toho sme si obaja príjemne podriemali), žiadne šoférovanie späť unavený (tiež si môžete pospať), autobus parkuje na vyhradenom parkovisku priamo na lanovke a rozdiel v cene za tento komfort je fakt minimálny. Bežný skipass stojí 64,50 Eur na deň pre dospeláka, Slovak Lines predáva svoj produkt za 75 Eur a 47 Eur pre deti. Je to špeciálna zimná linka, ktorá funguje presne na to, aby vás dostala na svah. Nikde inde nestojí, iba nastúpite na autobusovej stanici a vystúpite na svahu. V čase našej lyžovačky vyrážali rovno 3 autobusy naraz! Autobus jazdí štvrtky, počas víkendov a sviatkov, ale aj cez jarné prázdniny od decembra 2025 do marca 2026. Svoj trip si môžete naplánovať tu:

Vyrážame 7:00 z modernej autobusovej stanici v OC Nivy v Bratislave, ale ešte predtým musíme zaparkovať auto – môžete si dokúpiť za 1 Eur parkovanie na 24 hodín priamo pod stanicou, čo je za mňa no-brainer. Čakal som, že cesta bude dlhšia, ale kúsok po 9:00 parkujeme na Stuhlecku na parkovisku P2 priamo pri lanovke. Môžete si tu priamo zapožičať lyžiarsku výstroj z menšej lokálnej požičovne (41 Eur na deň za kompletný set lyží), len počítajte s tým, že si chvíľku počkáte – Hanka čakala cca 20 minút, to ale zas nie je nič strašné. Kliknite na obrázok na interaktívnu mapu strediska:

Ak si beriete so sebou do autobusu aj výstroj, s lístkom od Slovak Lines stačí nazuť lyže alebo zobrať do ruky snowboard a môžete si rovno sadnúť na lanovku, ktorá vás vyvezie priamo na svah. Žiadne čakanie v rade do pokladne, ktoré v tomto typickom čase, keď všetci prichádzajú, môže byť vcelku dlhé. Takmer všetky zjazdovky boli počas našej návštevy otvorené, celkovo ponúka Stuhleck až 26 kilometrov zjazdoviek, prevažne ľahších (modrých) a stredne ťažkých (červených) tratí. Detský pás nebol ešte funkčný, ak už vaše ratolesti vedia aspoň trocha lyžovať, na modrých zjazdovkách si s nimi užijete dlhé kilometre pohodovej jazdy. Pre odvážnejších je tu aj skipark s prekážkami, kde si môžete vyskúšať sa vyblázniť.

Perfektné je, že z autobusu máte také svoje malé (vykúrené) zázemie – pohodlne sa prezlečiete, ja som napríklad necestovali v lyžiarskom výstroji, ale prezliekol som sa pre nástupom na svah. Autobus je potom k dispozícii aj medzi 12:00 a 13:00 na obedný oddych, môžete sa tu tak pohodlne neobedovať, ak si zvyknete brať jedlo so sebou. Ale to jedlo v panoramatickej reštaurácii hore na kopci je fakt dobré – buchta s vanilkou omáčkou nesmela chýbať! 🙂

Autobus potom odchádza presne 16:30 smerom do Bratislavy, my sme si tak užili celodennú lyžovačku na maximum. A úprimne som sa mega tešil, že nemusím tak zničený šoférovať 2 hodiny späť. Tesne pred 19tou sme už potom prehodili iba lyže a lyžiarky z autobusu do auta a pobrali sa domov. Inak, ak nemáte celoročné cestovné poistenie (my používame od Tatra Banky cez appku ich celoročný produkt, ktorý pokrýva aj typické športy a zahŕňa aj poistenie pri lyžovaní na vyznačených zjazdovkách vrátane zásahu horskej služby), môžete si dokúpiť jednodňové poistenie počas nákupu lístka za 1,98 Eur. Čo je asi úplne jasné, ale pre istotu – nezabudnite si preukaz (občiansky alebo pas), veď prekračujete hranice.

My sme úplne nevedeli, čo od tohto zážitku očakávať, ale výsledok stál za to. Spraviť si jeden deň lyžovačku na otočku vás mentálne dostane do úplne iného sveta. Keď sme prišli na parkovisko, mali sme nepríjemné pochmúrne počasie, celá dolina bola zahalená v hustnej hmle. Keď sme sa však spodnou lanovkou vyviezli až do strednej stanice, vykuklo na nás slniečko a celý deň nás už potom sprevádzalo. Užili sme si krásnu celodennú inverziu. V spodnej časti lanovky ešte nebol sneh v iných častiach ako na trati, ale hore to už bola krásna zasnežená krajinka s dobre upravenými svahmi. Tu si môžete pozrieť najaktuálnejšie zábery z webkamier (klikni na obrázok!):

Lyžovačku busom sme vyskúšali v sobotu, trocha som sa tak bál, či nebude plnka a nebude sa veľa čakať na lanovkách. Maximálne sme čakali, a aj to iba raz, 7 minút v čase cca do 10:00, potom sa už lyžiari rozprskli po svahoch a naša priemerná doba čakania na akúkoľvek inú lanovka bola niekde v rozpätí 0 až 1 minúta 😉 Inak, keď si chcete pozrieť našu živú panorámu (haha) a ako to presne vyzeralo na svahu počas nášho „testovania“, mrknite naše storky na Instagrame.

Naše skromné zhodnotenie – boli sme prvýkrát na spoločnej lyžovačke s Hankou bez deťúrisiek a mega ma potešilo, že sme toho nemuseli veľa riešiť. Žiadna cesta autom, kúpa diaľničnej známky, správne zaparkovať, kúpa skipassu – o všetko sme mali vďaka tomuto produktu postarané. Ani vstávanie o 6:00 mi neprišlo nijak drastické, práve naopak, cestou tam som si dobre zdriemol a tak sme vyrazili plní energie na super lyžovačku.

PS: tento článok napísal človek 🙂

The post Lyžovačka busom na Stuhleck – toto je super! appeared first on Cestovateľský blog.

Vyrážam z domu (Bratislavy) v sobotu ráno niečo po desiatej a do navigácie Garmin dávam Čičmany. Nie, že by som tam bez nej netrafil, ale táto navigácia má absolútnu mega funkciu na motoblúdenie. Vo funkciách mám vypnuté diaľnice a zapnuté Garmin Adventurous Routing, kde mám nastavené na maximum možnosti: uprednostňovať zákruty, uprednostňovať kopce a vyhnúť sa hlavným cestám. Navigácia ma teda ťahá do Trnavy bočnými cestami a odtiaľ do Hlohovca, aby som tesne za mestom odbočil na dedinky ako Veľké Ripňany, Urmince a nechal sa unášať a hompáľať nekonečnými kopcami hornej Nitry až do Topoľčian.

Tam zastavím na krátku prestávku. Nie že by som už nevládal, ale musím dotankovať benzín a veru aj sebe dopriať doplnenie energie. Z tašky vyťahujem dva šunkové rožky, ktoré som si doma ráno poctivo nachystal presne na túto chvíľu ☺. Pokračujem ďalej na sever a začína sa viac zmrákať. Z tmavých dažďových mrakov síce nič nepadá, no cítiť väčší chlad. Míňam priehradu Nitrianske Rudno a spomínam si, že túto časť cesty som snáď nikdy nešiel počas slnečného dňa.

Ako sa blížim do Čičman, s hrôzou zisťujem, že obec je uzavretá pre bežecké preteky. Vojdem len do časti, kde je veľa ľudí. Preteky sa práve končia a ja viem, že peknú fotku mojej motorky s pozadím počmáraných domov veru nespravím. Rýchlo teda zdrhám cez zákaz v protismere z dediny na Fačkove sedlo do Kľačna, kde odbáčam vľavo na Kláštor pod Znievom. Myslím, že túto časť nádhernej cesty som ešte nešiel. Naozaj nádherný kraj, kde mi cestu akurát narúšajú práve prebiehajúce cyklistické preteky. Nemám nervy ísť v kolóne za pelotónom, a tak úspešne predbieham cyklistický tím Železiarne Podbrezová bezpečne v protismere. Našťastie sa tam nerozťahovali ☺.

Ďalej moja cesta vedie do Kremnice, za ktorou som našiel krásnu cestu na Ihráč do Trnavej Hory. Odtiaľ si to šiknem na Hronskú Bzenicu a hore na samoty ako Tŕnie, Turová a okľukou do Budče. Moja cesta pokračuje na juh, pretože v Googli som videl kľukaté cesty do Ostrej Lúky, a tak v dedine zastavujem rovno pred „domčekom“ Adely Ostrolúckej. Nebola doma, zato dom a okolie sú nádherne zrekonštruované a vyzerá to tam ako v rozprávke. Veru oplatí sa vám to tam omrknúť.

Kam ďalej? Neviem. Rozhodujem sa, či pôjdem na juh do Hrušova na Hontiansku parádu alebo pozrieť mamu do Kokavy. Voľba padla na Kokavu, keďže u mamy som nebol viac ako štyri mesiace. Po známej slovenskej Route 66 to teda valím do Zvolena a cez okresné cesty sa teším na zmrzlinu v Hriňovej. Zmrzlina v Hriňovej je ozaj TOPka a ani tento rok nesklamala. Je síce niečo po 17-tej, ale ja si poviem, že ešte nemám dosť, a tak ťahám smer Brezno do Sihli, za ktorou zabočím doprava na Utekáč, kde sa teším do retro bufetu na Dráhovej. Je to milý bufetík s retro exteriérom od starých áut a bicyklov Soby20. Fakt sa oplatí ísť pozrieť. Dávam si konečne pitivo a majiteľ mi ponúka držkovú. Keďže akosi na obed nebolo čas, nechám sa ukecať – veď mám čas a Kokava je za rohom.

No tu sa dám do reči s miestnymi a tí mi spomínajú nejaký motozraz neďaleko v Rimavských Zalužanoch, aby som tam šiel pozrieť.

A tak o 18:30 sadám na motorku a frčím cez Kokavu na zraz. Aj som ho našiel – taký malý lokálny motozraz. Chvíľku som tam pobudol, popozeral a vybral sa ďalej na Hrachovo a krížom do Poltára, kde som konečne natankoval. Za posledného slnečného svitu sobotného dňa trúbil v Zlatne u sestry pred domom. Hoc sme len chvíľu pokecali pri čaji, tie naše debaty so sestrou o duchoch mi na odvahe na zbytok cesty späť po tme do Kokavy k mame nepridali.

Je 20:30 a ja sadám za temna okolitého lesa na motorku a so stiahnutou riťkou dávam ešte malé sedlo v totálnej tme smer Kokava. Už ani neviem, či sa viac bojím tých duchov alebo lesnej zvery, ktorá tu často skáče do cesty. Asi to bude oboje ☺. Hurá, dneska konečná, dojazdil som. Po úvodných výčitkách od mamy „De sem dofčílka byl“ sadám k tomu najdôležitejšiemu – jedlu. S mastnou hubou od palaciniek a únavy zaspávam po desiatej večer s plnou hlavou krásnych motozážitkov.

Žiadne vyspávanie! 7:30 budíček. Mame vysvetľujem, že žiaden obed nebude, pretože motorka volá. A tak síce nerád, musím odrieknuť nedeľné „rízky“ na inokedy a pred deviatou ráno vyrážam smer Klenovec a Hnúšťa, kde sa stretávam s mojim bratrancom Marekom, ktorý ráno vyrazil zo Spišskej, aby sme si konečne spolu trochu pojazdili. Kam ísť, ešte netušíme. Operatívne padne voľba ísť na juh smer priehrada Ružiná. Opäť využívame Garmin navigáciu a cez malé dedinky dorazíme na krásne nové dovolenkové miesto na priehrade. Nádherne upravená pláž Kotva by Momoland s mobilnými domčekmi, glampingom a atrakciami tu vyzerá ako z inej planéty. Sem sa ešte musím vrátiť!

No my pokračujeme ďalej na Divín a popod nádherne, slnečnými lúčami nasvietenú malebnú zrúcaninu hradu smerujeme na samoty a lazy ako Tuhár či Ábelová, kde sa motáme po rôznych cestičkách hore-dole. V Polichne síce nevieme nájsť múzeum B. S. Timravy, zato tu objavujeme nádherne upravené domčeky v pôvodnom štýle. Naozaj krásne Bohom zabudnuté miesto. Lazy!

Celé to tu preštrikujeme cez Madačku až do Šule. Cesta sa tu zhoršila, väčšina trasy je rozbitý asfalt. Na moje enduro ideálna trasa, no Marek mi do vysielačky hlási počet platničiek v chrbtovej kosti a množstvo cmúľajúcich vypadnutých blomb vo svojej „hube“ ☺. Cez Tisovník sa vraciame na Vigľaš a do Zvolena, kde v Kolibe Neresnica dávame obed. Musím povedať, že miestne ceny ma ozaj prekvapili. Polievka za 2 €? To som teda už dlho nevidel! Fakt mali dobré ceny a aj porcie boli veľké. To sa ešte na Slovensku dá za seriózny peniaz najesť? Som rád, že áno.

S plnými bruchami obaja pokračujeme po legendárnej 66 na juh až do Horných Semeroviec, kde sa Marek točí na Veľký Krtíš a pokračuje domov do Spišskej. Ja zase na opačnú stranu smer Bratislava.

Garmin ma opäť ťahá kade-tade cez dedinky ako Santovka či Tlmače k Zlatým Moravciam. Tentokrát sa mi však nepodarí dostať na Beladice, pretože kvôli havárke je cesta uzavretá. Smerujem teda prirodzene naspäť a na juh na Tesárske Mlyňany, aby som znova objavil za dedinkou Nová Ves nad Žitavou nádherný starý turecký most, ktorý stojí vedľa hlavnej cesty hneď pri pútnickom mieste Studničky.

Dám si tu krátku prestávku, šupnem do seba „energeťák“, pokochám sa peknou prírodou a opäť sadám na motorku. V centre Nitry dotankujem plnú nádrž a na hlavu si dávam slnečné okuliare, pretože blížiaca sa zlatá hodinka a cesta na západ dosť výrazne znižujú viditeľnosť.

V Seredi si zanadávam na moju navigáciu, keďže poslednú aktualizáciu mám z roku 2020 a oprava mostu je stále v nedohľadne. Ďalej na dedinku Gáň sa aj tak dostávam na Veľké Úľany a mne veľmi dobre známou trasou sa po 19-tej hodine dostávam domov do Bratislavy.

Mám za sebou krásnych vyše 850 km víkendových motokilometrov a vyčistenú hlavu. Po ceste k sestre som prekonal 60-tisícový míľnik mojej Honda Afriky a v zdraví, šťastí a v pokore som sa vrátil domov. Moja navigácia už však dosluhuje. Plast sa pomaličky rozpadá, dátový konektor mi nevedel nikto opraviť (preto nemám aktualizácie) a ja už viem, že toto je asi môj posledný trip s Garmin ZUMO 595, s ktorým som precestoval celé Rusko, Tunis či Európu krížom-krážom. Bol to dobrý parťák na blúdenie. Ďakujem.

The post Tento mototripový mini cestopis venujem mojej Garmin navigácii appeared first on Cestovateľský blog.

Absolvovať polovičného Ironmana bola nepredstaviteľná výzva najmä preto, že som rok dozadu ešte nevlastnil ani len bicykel a v bazéne som nevedel zaplávať 100 m kraulom bez prestávky. Voči behu som mal na záver rešpekt, ale o ten som sa až tak nebál. K tejto bláznivej výzve sa pridali ku mne ďalší štyria kolegovia z práce, takže sme z toho mali skvelú celoročnú zábavu, výzvu a pretekanie sa na Strave.

Je piatok, závod je v nedeľu, začínam sa baliť. Tri-suit, neoprén, bicykel, helma, tretry, tenisky, energetické gély, ionťáky… kks, keď som to všetko doma pripravil, tak som mal pocit, že ideme na týždňovú dovolenku do Chorvátska celá rodina 😀 Pôvodne som chcel dať cestný bajk na nosiče na strechu, ale potom som si v hlave presne predstavil tú situáciu, že vbehnem do nejakej podzemnej garáže, zabudnem, že mám na streche bajk a… a presne to sa stalo na mojej „cikpauze“ v Slovinsku 😀 Takže som bol mega rád, že som sa rozhodol nakoniec dať cesťák priamo do kufra auta. A tým, že som šiel sám, som sklopil zadné sedadlá a vcelku milo som zostal prekvapený, koľko miesta tam vzniklo. Akože bajk som tam zmestil bez problémov a na chvíľu som si predstavoval, že s takýmto autom by sa dobre aj byt sťahoval 😀 Ešte predtým, ako sa vydám na cestu, sa Krištof vrhá za volant a chce sa na parkovisku pohrať, že šoféruje. Objímeme sa, pusa pre šťastie a…

…môžem vyraziť – púšťam si svoj podcast, otvorím desiatu od Hanky (ďakujeeem!) a vydávam sa na sedemhodinový presun. Bolo mi jasné, že 600+ km cestu nedám na jednu „nádrž“, zároveň som ale cez týždeň nemal veľmi čas si cestu naplánovať a vybrať si miesta, kde Enyaq dobijem, tak som to celé nechal na improvizáciu. Proste som dal Poreč ako cieľovú stanicu do Google máp a dúfal som, že niekde sa nabijem. Po prvých 250 km mi palubák ukazuje stav 44% a 177 km dojazd, tak pomaly začínam rozmýšľať, že je čas niekde zastaviť a skúsiť prípadne tohto fešáka dobiť.

Mimochodom, verzia Laurin & Klement znamená prémiový komfort a dizajnovo za mňa to najkrajšie, čo si v Enyaq viete nakonfigurovať – nárazníky, difúzor, strešné lyžiny a celé autíčko sú v nádhernej platinovo šedej farbe. Crystal Face (a.k.a. predná maska) a exkluzívne 21-palcové kolesá (akože sú fakt gigantické!) iba potvrdzujú tomuto elektroautu príslušnosť ku kategórii luxusných áut. Verzia Enyaq Coupé L&K 85x znamená, že sa v jeho útrobách skrýva 82 kWh batéria, ide o pohon 4×4 s maximálnym výkonom elektromotorov 210 kW + 80 kW na zadnej a prednej náprave. Poviem vám to inou rečou – tento viac ako dvojtonový elegán sa rozbehne z 0 na 100 km/h pod 7 sekúnd! Akože keď som dupol prvýkrát na plyn a vyskúšal si to, neveril som tomu pocitu.

Nemám úplne rád dlhé cesty a vždy som obdivoval ľudí, čo dokázali potiahnuť do Chorvátska „na šupu“. Tým, že potrebujem auto dobiť, mám zároveň motiváciu si dať prestávku. Škoda Enyaq Coupé L&K 85x má nabíjací výkon 175 kW – toto je dôležitý údaj, pretože ak nájdete ultrarýchlu nabíjačku (150 kW+), bude si Enyaq z nej vedieť cucnúť maximum a dobíjanie bude trvať kratšie. Sieť e-nabíjacích staníc dramaticky rastie, v Rakúsku boli vo výstavbe dosť výrazne – najmä sieť tankovacích staníc Shell stavia 300 kW+ stanice „Recharge“ na mnohých svojich diaľničných čerpačkách. Slovinsko na tom bolo trocha slabšie, ale Chorvátsko opäť dobre. Predpokladám, že najmä kvôli letnému turizmu.

Nabíjačky elektroáut boli počas mojej cesty stále voľné, ale férovo priznávam, že október je už dávno mimo sezóny a v lete to môže vyzerať horšie. Konektory sú kompatibilné, na ultrarýchlych nabíjacích staniciach už takmer všade je CCS2 konektor, ktorý má aj Enyaq. Na prvej pumpe, kde som zastavil, však bola iba 22 kW nabíjačka – idem teda ďalej. Po pár kilometroch idem okolo Shell-ky, len tu sa práve ich „Recharge“ iba stavia. Nechcem nič riskovať, otváram mapu roamingových čerpacích staníc od ZSE a v malej dedinke Gleisdorf objavujem niečo, čo by som tam vôbec nečakal. 6x 300 kW ultrarýchlych nabíjacích staníc.

Stav baterky po mojom príchode je 36%, pripájam teda konektor a stojan na „pumpe“ hlási, že do 100% bude Enyaq nabitý za 45 min. Rovnakú informáciu ukazuje aj infotainment vo vnútri auta. Typicky sa elektroautá nabíjajú do 80%, na túto hodnotu by bol nabitý za 24 minút. Ja chcem z toho vyťažiť maximum, tak si aspoň idem vybehnúť do obchodu dokúpiť zásoby ovocia. Rozumiem, že kto sa ponáhľa, tak očakáva, že na pumpe strávi tak možno 5 minút pri klasických spaľovákoch. Ale kto má deti, chápe, že akákoľvek zastávka sa pod 20 minút asi ani nedá stihnúť. A nešiel som teraz síce s deťúriskami, ale 45-minútová prestávka mi padla vhod. Poučenie pre mňa na ďalšie dlhšie cesty elektromobilom – poctivo si naplánovať tankovanie, zatiaľ sieť elektrostaníc proste na tom nie je tak, ako sme zvyknutí z bežných áut.

Možno ešte jedna skúsenosť – ak tankujete v zahraničí, nemá zmysel nabíjať na pomalšej nabíjačke. ZSE nedávno zmenilo svoj cenník a v zahraničí nabíjate za hodinovú paušálnu sadzbu 25 Eur/hod. Takže je dobré mať auto, ktoré si dokáže „cucnúť“ čo najviac, čo v prípade Škody Enyaq L&K nie je problém, zvládne až spomínaných 175 kW (viď nižšie obrázok s reálnym odberom počas dobíjania 169 kW – nabíjal som v sieti Ionity po ceste späť). Rýchly prepočet – ak som za 40 minút nabil 55 kW, stálo toto nabíjanie niečo menej ako 17 Eur. Pri priemernej spotrebe 20 kWh dokážem na týchto 55 kW prejsť 275 km, čo nám dáva priemernú cenu 6.20 Eur na 100 km. Pri domácom nabíjaní, prípadne ešte lepšie – ak máte na dome namontované soláry, sa s elektromobilom dostávate do úplne inej dimenzie ekonomiky prevádzky. Nehovoriac o tom, že lokálne emisie CO2 sú proste 0 g/km. Dovetok – jazdu Enyaqom som si výrazne užíval, takže spotreba 20 kWh by sa dala spokojne stiahnut na 16-18 kWh, takže by aj cena za prejdených 100 km klesla.

Ok, späť na cestu, posledných 300 km predo mnou, to už dôjdem bez zastavenia. Hudba ide na plno, zrazu si všímam, že pod volantom mám páčky na ovládanie. V bežnom spaľovacom aute slúžia na zmenu prevodových stupňov, na čo slúžia v Enyaq? Ovládajú stupeň rekuperácie. Inak osobne mám rád ten najnižší stupeň rekuperácie, kedy sa pri dojazde elektromobil správa ako bežné auto (skoro ako na neutrále), ale to je čisto subjektívna záležitosť. Nová generácia infotainment systému so zabudovanou SIM kartou prináša praktické funkcie ako aktuálne informácie o doprave alebo Wi-Fi pripojenie pre zariadenia cestujúcich. Bezdrôtová nabíjačka mobilu v úložnom priestore je už tiež samozrejmosťou.

Krásne kožené sedačky sú v Enyaq veľmi pohodlné, elektricky polohovateľné a okrem vyhrievania majú aj vetranie – to je asi prvé auto, ktoré som testoval s touto vymoženosťou a je to super. Dizajnové prvky Laurin & Klement nájdete na exteriéri, ale samozrejme aj v interiéri. Obe bočné zadné sedadlá ponúkajú ISOFIX, čo je pre mňa ako otca dvoch detí rozhodujúci prvok. Zároveň je vzadu dosť miesta na nohy aj pre akéhokoľvek dlháňa. Samostatný okruh klimatizácie vzadu a sieťky na oknách len dotvárajú komfort pre cestujúcu posádku. A drobnosti ako 2x USB-C konektor pre pasažierov vzadu sú už samozrejmosťou. Obrovská presklená strecha poskytuje úplne inú dimenziu pohľadu na oblohu, najmä keď cestujete v noci. V horúcich letných dňoch treba počítať s tým, že sa auto rýchlejšie vyhreje, ale nie je to nič, s čím by si klimatizácia neporadila.

Cestovanie s týmto elegánom určite priťahuje oči okolostojacich ľudí, pre mňa je však dôležitejší komfort a bezpečnosť na cestách. Trochu som bol skeptický k tým gigantickým 21-palcovým kolesám v kombinácii s úzkoprofilovými pneumatikami, ale veľmi milo ma prekvapilo autíčko – nerovnosti pohlcovalo krásne a vôbec som nemal pocit, že by som mal vytrasený zadok. Práve naopak, bolo to mega komfortných 1600 km strávených v Enyaq a akákoľvek zákruta na Chorvátskej magistrále bola za odmenu.

Pri nastupovaní a vystupovaní sa automaticky odsunie a prisunie sedadlo vodiča a zároveň sa dotiahne bezpečnostný pás, to je ďalší nádych luxusu. Z bezpečnostných asistentov sú v aute snáď všetky, na ktoré si na prvú viem spomenúť. Nechýba adaptívny tempomat, rozpoznávanie značiek, únavy, takže aj pri dlhých cestách vám vie auto odpustiť mnoho šoférskych chybičiek a pomôcť vám sa bezpečne dostať do cieľa. Enyaq je návykovo tichý, viac výkonu takémuto autu ani netreba, čo mňa najviac prekvapilo (okrem luxusu verzie L&K) je ten vnútorný priestor pre rodinu, batožinu a ponúka super pohodlie aj na dlhšie cesty.

Som v cieli – čaká ma najťažší závod, na ktorý som sa kedy postavil. Limit, za ktorý to musím celé absolvovať, je 8 hodín a 30 minút, môj cieľ je dostať sa niekde na 6,5 hod. Len pre porovnanie – víťaz ide pod 4-hodinovú hranicu 😀 Sobotu si ešte s kolegami užívame chill a regeneráciu, nechýba dobrá strava, kopu ovocia a pasta-párty (a.k.a. carb-loading), aby sme sa v nedeľu o 8:00 ráno mohli postaviť na štartovaciu čiaru. Uf, to v praxi znamená budík o 5:30 ráno, aby si človek stihol dať dobré raňajky, ale zároveň nešiel na štart s plným bruchom. Presun na štart, rozcvička, krátky beh, obliecť si neoprén, pozriem na hodinky… 7:50 ráno. Okej teda, tak za 10 minút ideme na to!

Noc predtým som sa takmer vôbec nevyspal, moja hlava asi mala stres, podarilo sa mi zaspať niekedy o tretej nad ránom, takže sa cítim v stave, že by som tak maximálne odpadol späť do postele a nie ísť absolvovať môj najdlhší pretek v živote. Keď však vidím okolo seba 1800 štartujúcich a do toho hrá pulzujúca hudba, dostávam nával energie a chcem ísť na to. Chcem si to užiť, chcem to absolvovať, chcem dôjsť do cieľa. „Rolling start“ znamená, že neštartuje naraz všetkých 1800 športovcov, ale každé 4 sekundy sú vpúšťaní do vody štyria závodníci. Výhoda tohto systému je, že sa nedokopete vo vode a každý sa zaradí do svojej výkonnostnej skupiny.

Vrhám sa do vody, mám pocit, že to nezvládnem. Postupne sa rozplávam, dostávam sa do rytmu, točím okolo prvej bójky, potom ďalšej. Idem si svoje pohodové tempo, nikoho výrazne nepredbieham, nikto zároveň nepredbieha mňa. Pláva sa mi prekvapivo dobre, úmyselne nepozerám na hodinky, nechcem si pokaziť pocit tým, že som pomalý. Točím ďalšiu bójku, potom ďalšiu a v pozadí vidím záliv, do ktorého sa opierajú ranné slnečné lúče. Plavecké okuliare mám zahmlené, takže vidím iba matne v diaľke cieľ plaveckej časti, len zostávam príjemne prekvapený, že ho už vidím. Plávam ďalej okolo prístavu, obklopený ďalšími plavcami (a plavkyňami) a zrazu vidím cieľ. Čože, už? Pozriem na hodinky – 39 minút. Wau, to je zatiaľ môj najrýchlejší čas na tejto vzdialenosti.

Vyjdem z vody, zakričím si od radosti, pomaly vyzliekam neoprén a s poriadnym úsmevom na tvári sa vydávam do „transition zone“, kde sa v rámci pravidiel musím prezliecť do cyklistického – helma na hlavu, gély do vrecák a utekám k bicyklu. S kolegami sme vyšli z vody takmer všetci v podobnom časovom bloku, tak ešte rýchlo sa navzájom povzbudíme a ide sa na bajk. Môj prvý cestný bicykel som si kupoval rok dozadu (odporúčam machrov z Ground.sk – super poradia s výberom) a napriek tomu, že sa mi v tréningu podarilo nabicyklovať cez 1000 km, viem, že tu zďaleka nebudem patriť k dobrej skupinke pretekárov. Prvých 10 km cesty ide cez olivové háje, začínam si to fakt užívať, cítim sa plný energie…

Zrazu sa cesta stočí na diaľnicu a najbližších 70 km ideme po diaľnici – 15 km stúpanie, 15 km klesanie a toto celé ešte raz. Dosť ma to nudí, nohy mi nejdú, slabotka z mojej strany. Po 3 hodinách a 27 minútach mám toto mierne utrpenie za sebou. Snažím sa udržať si pozitívnu hlavu, počasie máme krásne (21°C, slnečno a bez vetra), necítim sa nejako totálne vyčerpaný (ale kľudne by som pospal), no čaká ma ešte polmaratón. Vôbec netuším, ako sa budú moje nohy cítiť, keď vybehnem na trať, tak začínam veľmi opatrne.

Bežecká trasa je nádherná, od turistickej oblasti 5 km južne od Poreču sa tiahne takmer celý čas popri pobreží, do historickej časti Poreču a späť, toto celé 2x. Byť pri mori ma nabíja energiou, snažím sa dávať do seba energetické gély podľa stanoveného plánu, keď si už ale dáte taký piaty do seba, začína to byť nechutné… 😀 Prvé dva kilometre mi hodinky ukazujú tep cez 180. Nebojím sa, ono sa to ustáli. Keď som si bol niekoľkokrát v tréningu vyskúšať „brick run“ (pár desiatok km na bicykli, po ktorom si následne dáte niekoľko km behu), zistil som, že prvé 2-3 km behu sa telo potrebuje akosi aklimatizovať na „nový“ šport a tepy mi vystrelia šialene vysoko, potom sa ustália späť niekde po 150/160 podľa intenzity.

Zrazu mám za sebou prvých 10 km, cítim sa nečakane svieži, idem priemerne tempom niekde okolo 6 min na km, ale vždy keď o kúsok zrýchlim, tepy vystrelia, snažím sa ich „držať“ niekde okolo 150-155, takže spomaľujem na svoje typické tempo. Hovorím si, že mám pred sebou ešte hodinu behu, to by som mohol zvládnuť. Nikdy som sa na žiadnom závode ani tréningu nedostal „stenu“ (žeby telo už nevládalo, potreboval by som zastaviť, prípadne silné kŕče), ale pred kŕčmi mám veľký rešpekt, lebo to sa už len tak ľahko nerozchodí. Pri 12. km začínam pociťovať riadnu únavu, ale držím tempo a hovorím si, že to už je iba jednociferné množstvo km do cieľa a že to dám… teda, mohol by som.

Každú občerstvovaciu stanicu využívam – banán, ionťák, voda, cola… čokoľvek stihnem zobrať do ruky. Otáčam druhýkrát historické centrum Poreču, takže mám do cieľa niečo okolo 5 km. Už by som sa najradšej videl v cieli a to je moja hlavná motivácia – predstavujem si, ako prebieham cieľovou rovinkou. Myslím na to, aké by to bolo, keby boli v cieli Krištof s Jonášom a videli by svojho tatina tam prebiehať. Musím to nejako dať. Na 19. km som si už takmer istý, že to dokončím, nejakú energiu v sebe ešte nájdem. Ale priznávam, že tieto posledné kilometre je to najmä o hlave. Môj cieľ bol nezastaviť, nedať si prestávku, neprestať behať – podarilo sa. Vchádzam do záverečnej zákruty, vidím červený koberec.

Predo mnou cieľ – časomiera ukazuje 6 hodín, 30 minút a 12 sekúnd. Vbieham do cieľa, ruky nad hlavu (také sme dostali inštrukcie počas briefingu, haha), niekto mi vešia medailu finishera na krk a niekto ďalší podáva ionťák. Skloním sa do kolien a vyhrknú mi slzy – podarilo sa. Bežím (haha, ok, opravujem – veľmi pomaličky kráčam) na hotel, aby som rýchlo zavolal Hanke a chalanom. Som šťastný, ale totálne zničený, nevyspatý, unavený…

Keď po 2 týždňoch od preteku píšem tento článok, asi až teraz na mňa doliehajú tie pocity, aké to bolo super. Stálo to za to, totálne. Veľa ľudí sa ma počas prípravy a aj teraz pýta, prečo to robím. Moja obľúbená odpoveď je, že kvôli svojmu egu. Je to tak trocha pravda, ale tých dôvodov je viac. Prvý je naozaj, že si chcem dokázať, že ešte vo svojom veku mám na to niečo športovo dosiahnuť. Nemám už samozrejme na tých najlepších, ale mám na to absolvovať takýto pretek. Druhý dôvod – keď si o niečom myslíme, že sa nedá, alebo to nemáme šancu zvládnuť – dokázať si, že sa to dá, je nádherná skúsenosť. A krásne presnosná aj do pracovného prostredia.

Rok dozadu som nevedel v bazéne zaplávať 100 m kraula bez prestávky a nemal som vzťah k bicyklovaniu. Dnes je to úplne iné a veľmi tento pocit chcem ukázať aj svojim synom. Oni sú pre mňa ďalším dôvodom a obrovskou motiváciou. A štvrtý a posledný dôvod, asi najprozaickejší – keď sa horolezcov spýtate, prečo lezú na najvyššie hory sveta, povedia vám „lebo tam je“. Takže niečo podobné cítim aj v sebe. Ironman má jeden popisok, ktorý sa objavuje na mnohých miestach: ANYTHING IS POSSIBLE. Takže to je moja odpoveď, prečo tieto veci robím 🙂

Na záver jedno veľké poďakovanie Hanke – tráviť 20-30 hodín mesačne tréningami (=s presunmi, cestovaním cca 40-60 hodín) znamená, že som reálne bol o tento čas menej s našou rodinkou. Hanka ma vždy podporovala, aby som si šiel za svojim snom. A cítim veľkú vďačnosť za túto láskyplnú podporu. Ďakujem, zlatík!

The post Nabitý na Ironman: S elektromobilom Škoda Enyaq Coupé L&K na môj prvý závod do Chorvátska appeared first on Cestovateľský blog.

Kto už kedysi vlastnil Octaviu (ja som ešte asi 10 rokov dozadu mal II. generáciu) alebo sa v nej viezol (a túto podmienku spĺňa snáď 90% Slovákov), tak asi tuší, že pobaliť do nej čokoľvek nebude problém. Nová ŠKODA Octavia vyzerá v mojich očiach o dosť štýlovejšie a športovejšie ako predošlá generácia – nemôžem si pomôcť, ale mne zadok pripomína Audi A4ku (čo je teda pozitívne). Nové zadné LED svetlá majú animované ukazovatele, Krištofovi sa to dosť páčilo. Dizajnéri celú bočnú líniu nazvali „tornádová línia“. Na testovanie sme mali skoro najvyššiu výbavu TOP Selection, nad ňou je už len Sportline.

Kufor na prvý pohľad po otvorení nevyzerá úplne veľký, ale toto je iba nejaký optický klam – narval som sem všetko, čo sme na týždňovú dovolenku v Chorvátsku potrebovali (aj nepotrebovali, haha). Na zadných sedadlách 2 autosedačky, v kufri tri veľké tašky, kufor na kolieskach, kočík, kopa jedla, hračiek, kolobežka… každý rodič vie, o čom hovorím. Minulý rok sme si kupovali aj strešný box, lebo sme sa na takýto typ dovolenky nevedeli komfortne zbaliť, s Octaviou to zvládame komfortne bez strešného boxu – wow.

Pre tých, ktorí majú radi čísla – kufor má bežne 600 litrov, pri sklopní oboch zadných sedadiel až 1555 litrov. Chalani objavili skvelú fíčurku, a.k.a. nový spôsob nastupovania do auta – stredný predel na zadných sedadlách, ktorý slúži na uskladnenie lyží alebo dlhých predmetov v kufri, používali ako „vchod“ na svoje sedačky cez kufor 🙂

Otváram dvere tohto fešáka (v skutočnosti sa vďaka bezkľúčovému systému otvoria sami) v tmavosivej metalíze a začínam cítiť, že som to tentokrát vyhral – sedemstupňový automat, 2.0 dieslový motor s dostatočným výkonom (110 kW), Car Play a bezdrôtová nabíjačka mobilu. Akože toto bude taký krásny „me time“, že až – prepáč Hanka 🙂 Vysvetlím – pohodlne sa usadím do nabaleného auta, iPhone sa mi automaticky pripojí k entertainment systému cez Car Play (funguje to fakt super a hlavne rýchlo), zvolím si na veľkom displej svoj obľúbený podcast, ľavá noha oddychuje, žiadne radenie, prázdne cesty (je mimo sezóny)… och áno, poďme na to.

Máme to namierené do Biogradu na Moru, asi 40 minút autom južne od Zadaru. Na jednu nádrž som s prehľadom prišiel do Biogradu – akože tá rezerva bola tak veľká, že by auto zvládlo ešte ďalších 260 km. Najazdil som dokopy viac ako 1600 km a spotreba? Mega príjemných a rovných 5l/100km. A teda nemal som žiadnu ľahkú nohu, dosť som si užíval to zrýchlenie a predbiehanie, pokiaľ to diaľnice dovolili.

Automat pekne reagoval, kick-down s jemným oneskorením, čo sa dalo vyriešiť prepnutím na „manuál“ a radenie páčkami pod volantom. Keď som si toto skúšal, vcelku som sa usmieval, že mať rodinné auto s radením s páčkami pod volantom je vcelku oxymoron. Ale pekný oxymorom. Ešte v rýchlosti k motorizácii – 110 kW je najviac, čo si viete v novej Octavii nakonfigurovať (ak nepočítame RS-kovú verziu) a teda za mňa skvelá voľba. A s plne naloženým autom (batožina + 4 pasažieri) viete predbehnúť čokoľvek treba, aj v Chorvátskych kopcoch.

Tip na ubytovanie: ak hľadáte rodinné ubytovanie bez masy turistov, naša kamoška prenajíma v dedinke Drage (kúsoček od Biogradu na Moru) nádherný mobilný domček v súkromnom areáli so súkromnou plážou. Ak idete s rodinkou s 2-4 deťmi, je to TOPka na rodinný trip! Na booking.com je hodnotenie 9.5!

Veľa ľudí nemá rado kopu doplnkovej elektroniky či asistentov aute, ja patrím tiež asi k tomu striedmejšiemu prúdu, ale cestou z Bratislavy do Chorvátska som tieto technologické vychytávky ocenil na 100%. Keď boli na Slovensku povodne a za 3 dni napršalo viac ako 25% ročného úhrnu zrážok, presne v tej najväčšej búrke v noci som bol niekde na Rakúskej diaľnici. Akože brutál metelica, stierače nestíhali, nevidel som ani na čiary na ceste. Radar (Assist Lane) ich videl, takže som s omnoho väčším pokojom šiel aj v takejto búrke. V kombinácii s adaptívnym tempomatom a rozpoznávanm značiek je to radosť z jazdy. Ako som tak bol na Rakúskej diaľnici, v totálnej búrke, nič nevidno, počúval som práve 20 000 míľ pod humorom a niekde 100 km za Viedňou sa objavili brutálne nárazové vetry (100+ km/h), presne z boku. Zostal som nadšený, ako stabilná bola Octavia. Celkovo ten pocit bezpečia, hlavne keď máte rodinu, je na nezaplatenie. K tomuto pocitu určite prispieva aj 10 airbagov a multikolízny systém.

Ešte drobnosť, ktorá mňa potešila a rozumiem, že ju možno 90% ľudí ani nepoužíva – bezdrôtová nabíjačka, ktorá má dnes už ale dostatočný výkon a aj pri aktívnom používaní zvláda plnohodnotne nabiť telefón. A teda ako ‚aktívne používanie‘ mám na mysli spustené Spotify, navigáciu cez Google Maps, Wi-Fi a Carplay – všetko naraz! Predošlé generácie mali bezdrôtovú nabíjačku menej výkonnú, pri takto aktívnom používaní by ako-tak vedeli udržať telefón na rovnakej hodnote batérie. Táto nová verzia je omnoho výkonnejšia. Zbohom mobilné nabíjacie káble v aute.

Látkové poťahy na prístrojovej doske sú za mňa omnoho pocitovo komfortnejšie ako nejaký plast. Tiež som veľký fanúšik látkových poťahov na sedadlách v porovnaní s kožou – v koži je v lete teplo a v zime zima, kvalitná látka mi príde ako skvelá voľba. Dosť dobré, že látka Alterra je z recyklovaného materiálu. Samozrejme koža na volante musí byť 🙂 A vyhrievaný volant je asi už len čerešničkou na torte – aj keď bolo počas nášho tripu vonku bežne cez 20°C, z princípu som si najnižší stupeň vyhrievania volantu zapol, lebo som mohol – #problemyprvehosveta 🙂

Dve prkotinky, ktoré už má ŠKODA dlhodobo vo svojich autách, ale ja by som ich dal každému autu ako povinnú výbavu – dáždnik v dverách a smetiak v úložnom priestore dverí vodiča. Akože nič praktickejšie si neviem predstaviť. Teda viem, ak máte deti, tak totálne oceníte integrované slnečné roletky bočných dverách v zadnom rade. Och áno, toto je vec, ktorú proste za slnečných dní riešite (a počúvate) od detí snáď stále 🙂 A ešte jedna pre dospelákov na nákupy – také tie plastové zamedzovače pohybu tovaru po veľkom kufri, ktoré sa ľahko prelepujú vďaka suchému zipsu – nemám šajnu ako sa to volá, ale to je skvelé!

Octavia má samozrejme vzadu 2x ISOFIX na detské sedačky. Jonáš sa ešte vozí vo veľkej detskej sedačke Nuna Prym, ktorá je fakt objemná, Krištof už je v takom tom podsedáku s opierkou. Dospelá osoba si medzi nich do stredu nesadne, ak tak iba núdzovo na krátke presuny, na dlhú cestu by to bolo riadne nekomfortné. Čo mňa však potešilo, že Krištof sa nesťažoval, že sa mu mám posunúť vpred. Mám vcelku dlhé nohy, takže nájsť bežné rodinné auto, kde má aj on miesto a aj ja pohodlne sedím, nie je najľahšie. Takže z pohľadu našich synčekov je nová ŠKODA Octavia „Krištof & Jonáš approved“ 🙂

Cenovka novej ŠKODA Octavie začína pri akčnom modeli Octavia Drive na dosť zaujímavej cenovke 20 990 Eur, testovaná výbava (Top Selection) s motorom 2.0 TD 110 kW je za 35 440 Eur. Ok ok, ešte je potom vyššia výbava Sportline a RS, ale to už je viac pre fajnšmekrov. Inak, príplatok za kombi verziu ku klasickému sedanu je iba cca 1000 Eur – za mňa absolútny „no brainer“. Plus všetky modely sú s 5-ročnou zárukou. ŠKODA opäť raz potvrdila, že v segmente rodinných áut patrí dlhodobo k TOPke. Čo mňa potešilo, že aj rodinné a komfortné auto s veľkým kufrom môže vyzerať mega elegantne a športovo.

The post Recenzia: Nová ŠKODA Octavia – rodinné & štýlové & praktické appeared first on Cestovateľský blog.

Zo škôlky nosíš domov prvé nemecké slovíčka a mne občas vyhrkne slza, lebo je to tak nádherné. Keď sme sa s Tvojou maminou pár rokov dozadu rozhodovali, v ktorej krajine zakotvíme naše životy, jeden z dôvodov, prečo sme chceli zostať v Rakúsku, bola práve nemčina pre Teba. A keď vidím, ako bez námahy už vieš tak stovku cudzích slovíčok, robí ma to šťastným 🙂 Okrem nemeckých slovíčok si nosíš so sebou domov aj nejaké tie chorôbky a teda niektoré sú riadne mordy 🙂 Ty yo skvele zvládaš, sople už vyťahujeme vysávačom akoby nič, len ono to „sem-tam“ skolí aj nás dospelákov a potom to začína byť ešte len sranda…

Každý deň sa zobúdzame spolu – pomohli sme mamine, že sme začali spolu spávať v izbičke, aby sa ona mohla venovať Jonáškovi. Na úvod si stále chcel maminku (a to to úplne chápem, veď aj ja ju strašne chcem), ale dnes nám je spolu skvelo a ja sa bez hanby priznávam, že si rád s Tebou schrupnem od 20:00 večer až do rána 🙂 Keď sa prebudíme, vycikáme a vyvlečieme z vačice (Bože vďaka za tento vynález), utekáme do spálne pozdraviť Jonáška, ktorý sa začne triasť od radosti, keď Ťa zbadá. A ty si k nemu nádherne milý – naháňate sa spolu po štvornožky, veľa pusiek od Teba dostáva na hlavičku a ja už tak vidím, ako si prosíš, aby čím skôr vyrástol, aby sa mohol s Tebou hrať. A my si to s maminkou už tiež tak trocha prosíme, leeebo Ty sa dokážeš hrať celý deň to isté a my už niekedy potrebujeme pauzu 🙂

A okrem toho, že sa chceš celý deň hrať, tak stááále rozprávaš, ale že furt… s maminou si robíme srandu, že kým som ja v práci celý deň zavretý na meetingoch, tak mám medzi nimi aspoň prestávku. Mamina ju moc nemá, ona má s Tebou taký celodenný meeting 🙂 Stále sa niečo pýtaš a mega sa zaujímaš o veci okolo Teba – tie blízke aj vzdialené. Strašne Ťa zaujíma vesmír, prečo zapadá slnko a už chápeš, že kým my spíme, na druhej strane zemegule je deň. Hráme sa na astronautov. Staviame Lego (najskôr Ťa chytilo Duplo a veľa sme stavali lietadlá a rakety), dnes to už je „dospelácke“ Lego. Keď Ťa občas prehovoríme na pracovné zošity, odpadávam z toho, ako krásne držíš pero alebo fixku a ako Ťa to dokáže baviť.

No ešte viac ma baví ten Tvoj vyplazený jazýček, keď sa o niečo snažíš. A keď Ťa to potom začne poriadne frustrovať, dokážeš sa aj poriadne vytočiť a teda niekedy aj slušný „meltdown“ predvedieš. Ale je toho máličko – teda minimálne v porovnaní s tým, čo nám hovoria ostatní rodičia. A keď tak pozeráme tie ostatné deťúriská, každý večer si s Tvojou maminou hovoríme, že my sme vyhrali bingo. Máme dvoch nádherných, zdravých a šťastných chlapcov. Vždy keď zaspávaš (sem-tam Ťa ešte prehovoríme cez víkend aj na poobedného šlofíka, len už riadne protestuješ), najviac mi zohreje srdce pohľad na to, ako slastne zavreš oči, schúliš sa a pritisneš si k sebe niektorého plyšáčika. Ja sa Ti potom tak trocha potajmo pohrabkám v Tvojich krásnych vláskoch, dám Ti pusu na líčko, ovoniam si Ťa a… zaspím 🙂

Ako nám rastieš, je z Teba už aj riadny pomocník – všetko chceš skúšať, ťahať, presúvať… Skúšas, ale máš pred všetkým aj zdravý rešpekt, nie si žiaden blázonko. S maminou nám pripravujete víkendové lievance, mne chodíš pomôcť do karavanu, na záhradke okopávaš vedľa mňa, kým sa ja naťahujem s krompáčom. Ty si nám vyberal náš vianočný stromček a udávaš tempo našim voľným chvíľam. A my Ti niekedy nestíhame 🙂

Keď prichádzam z práce, doletíš niekedy s takou energiou, že ju nestihnem absorbovať… a veľa sa chceš hrať a ja Ti často po celom dni v práci neviem dať toľko energie späť, koľko by si si zaslúžil. Prepáč! Len by som chcel, aby si vedel, že návrat domov za Tebou (a maminkou a Jonáškom) je tá najkrajšia chvíľa každého dňa. Keď ste boli naposledy u dedkovcov v Senci, lebo sme mali v práci nejaký event, prišiel som domov a vy ste tam neboli – bol to veľmi zvláštny pocit prázdnoty, v ktorom som si veľmi silno uvedomil, že ja nechcem svoj život bez Teba a bez vás.

V živote sú premenné (práca, počasie, nálady ľudí…) a nepremenné (niečo a niekto, kto je tak úzko spätý s našim životom, že si nechceme a ani nevieme predstaviť život bez neho). K Tvojim štvrtým narodeninkám Ti želám všetko to, čo som Ti osobne zaželal a chcel by som, aby si vedel, že si moja životná nepremenná. Ľúbim Ťa a vždy budem!

Tvoj tato

The post List Krištofovi (III.+IV.): Tvoje štvrté narodeniny appeared first on Cestovateľský blog.

S dvomi deťmi na jachtu

Dve deti a dovolenka na jachte v Chorvátsku so svokrovcami (jachting je inak prekvapivo jedna z najlacnejších foriem dovolenky) – toto bolo kombo, ktoré sme si naplánovali na prelom augusta a septembra 2023 a dosť sme sa na to tešili. Zároveň je to ale prvýkrát, čo ideme na dovolenku s dvomi deťmi. Už pri balení sme zistili, že budete asi potrebovať strešný box – nikdy som si žiaden neprenajímal, našťastie je to cez bazár otázkou pár minút hľadania a vôbec to nie je drahé (5-6 € na deň).

Priznávam, že bez strešného boxu si už dnes ani veľmi nechcem predstavovať cestovať na rodinné dovolenky. A nie preto, že by sme do kufra nepobalili všetko, čo by sme nutne potrebovali, ale z jedného veľmi praktického dôvodu. S deťmi totiž potrebujete na dlhších cestách (smer napr. Chorvátsko, Taliansko, Grécko…) častejšie zastavovať ako s dospelákmi. A ak potrebujete stále vykladať/nakladať kočík a iné detské veci, so strešným boxom to máte o to jednoduchšie – všetky (na cestu) nepotrebné veci nahádžete hore a vo veľkom kufri auta si komfortne necháte to, s čím najčastejšie manipulujete.

Na dlhú cestu to chce poriadne rodinné SUV

Cinkli sme našim kamošom do ŠKODA Auto Slovensko, či nemajú nejaké poriadne rodinné SUV, ktoré by sme mohli prevetrať. Mali sme pred sebou 720 km cesty a niečo cez 7 hodín za volantom (platí iba v prípade, ak by sme nemuseli zastavovať). Uf, je nám jasné, že toto bude celodenná cesta, lebo ísť viac ako 2-2,5 hodinky naraz s dvomi malými deťmi rôzneho veku je takmer nemožné. Napriek tomu, že audiorozprávky nám fungujú zatiaľ zázračne, potrebujete sa niekde najesť, prebaliť menšieho drobca, oddýchnuť – nižšie v článku máme pre vás dva skvelé tipy, kde zastaviť pri dlhšej ceste do Chorvátska na miestach, ktoré sú totálne kids-friendly. A budete z nich mať radosť aj vy!

V ŠKODE nám na týždeň pripravili krásavca v podobe Karoq Sportline 2.0 TSI 140 kW, čo bola štvorkolka s automatickou prevodovkou a adaptívnym podvozkom – omg, to bolo iné povozeníčko 🙂 Mne sa mega páčia odvážne farby a keď to ešte spojíte s takýmto sebavedomým športovým vzhľadom, čiernymi prvkami a tými 18-palcovými kolesami, topka! Zároveň som si mohol byť istý, že akúkoľvek prašnú alebo zlú cestu pri chorvátskom pobreží to zvládne bez problémov. So strešným boxom som cestoval prvýkrát, ale ani pri jeho plnom naložení nebolo nič cítiť. Keď som si v rýchlosti pred cestou pozerali špecifikáciu, objavil som údaj, že na guli môžete s týmto autom ťahať brzdených až 1,9 tony – síce na to už potrebujete iný vodičák, ale to musí byť iná paráda – raz musím vyskúšať s nejakým fakt veľkým karavanom.

Pohodlná a bezpečná cesta mi pridáva pokoj na duši

Zrýchlenie na stovku za rovných 7 sekúnd, čo v dvomi malými deťmi je síce úplne nepodstatné, dôležité ale je, že ak potrebujete predbehnúť, nikdy nebudete mať problém. V športových sedadlách som sa cítil super. ISOFIX-ové sedačky inak môžete uchytiť na dvoch zadných sedačkách. Náš najmenší člen rodiny je ešte vo vajíčku, takže ten išiel ku mne dopredu na miesto spolujazdca (pozor milí rodičia, nezabudnite manuálne vypnúť airbag spolujazdca!).

Pre pohodlie vodiča ponúka Karoq kopu bezpečnostných systémov, adaptívny tempomat, bezkľúčový systém prevádzky (každý rodič vie, o čom hovorím), ale čo som si najviac pochvaľovať tentokrát – rozpoznávanie dopravných značiek. Možno to niekomu bude znieť ako totálna blbosť, ale keď idete na dovolenku cez tri krajiny, nie vždy si zapamätáte správne rýchlosti a s týmto systémom ich máte stále zobrazené vo virtuálnom kokpite.

Ambientné LED osvetlenie interiéru padne vhod pre deti pri nočnej jazde, že nie je v aute úplná tma. A je to inak aj super zábavka pre deti, že si môžu meniť farbu v aute podľa nálady. So Smartlinkom som si prepojil svoj Android telefón, ktorá sa v boxe zároveň bezdrôtovo nabíjal. Takže môžete mať spustenú neustále navigáciu na 10-palcovom displeji a prídete do cieľa s plne nabitým telefónom. Bezdrôtové nabíjanie je pre mňa jasná budúcnosť v autách. Zadná lakťová opierka s držiakmi nápojov zvyšuje komfort pre mamičku/otecka vzadu starajúceho sa o dieťatko o tri leveli – už žiadne rozliate či zakotúľané fľaše pod sedačkami.

Cena tohto rodinného približovadla je nastavená od 32 980 €, no a s týmto motorom a 4×4 je to za 39 440 €, v oboch prípadoch aktuálne s päťročným servisným balíkom v cene. Nie je to málo, ale keď pozriete ceny poriadnych rodinných SUV-čiek, zistíte, že tá cena je ešte vcelku rozumná. Poďme ale už cestovať! Zaraďujem teda to klasické „D“, dupnem na plyn (citlivo) a vyráťame!

Naše tipy, kde zastaviť s deťmi pri dlhej ceste do Chorvátska

Vedeli sme, že cez 700 km „na šupu“ nedáme – za prvé to nie je zdravé pre detský chrbátik vo vajíčku, za druhé aj nám treba niekedy na nejakú tú potrebu a tým, že tablety a telefóny v aute na pozeranie rozprávok nepoužívame (za to počúvame audiorozprávky a to funguje skvele!), museli sme si naplánovať, ako tú cestu rozbiť na menšie a pritom aj atraktívne kúsky pre deťúriská. Aspoň teda pre staršieho Krištofa. Dlho sme hútali a hľadali na Google mapách, ako to spraviť a potom prišla Hanka s dvomi geniálnymi myšlienkami, kde si spravíme pauzu po ceste do Chorvátska:

• Prvú zastávku sme si dali v H2O Hotel-Therme-Resort (v Rakúsku pred Grazom) – termálne kúpalisko s množstvom atrakcií, reštauráciami, ihriskami a zábavkami ponúka všetko, aby si všetci členovia rodiny poriadne oddýchli a zároveň sa decká za 2-3 hodinky super zničia, aby mohli ďalej po ceste spať. Nečakajte asi luxus obrovských aquaparkov, ale účel to úplne splní. My sme z tohto miesta boli totálne nadšení. Vstupné nie je najlacnejšie – cca 70 € na štvorčlennú rodinu, ale garantujeme vám, že ak vaše deti nemajú radi dlhé presuny autom, na toto ich zaručene namotáte!

• Druhým miestom na prestávku bol pre nás jazdecký klub ‘Trajbar’ (v Chorvátsku, pred Záhrebom) – neďaleko lokálneho nákupného centra, ale skôr už na samote, ponúka lokálnu reštauráciu a voľne prístupné stajne, kde sú domáci očividne zvyknutí na turistov ako sme my, ktorí sa tu zastavia iba po ceste. Vonku preliezky, pieskovisko, veľká trávnatá plocha, na poschodí rozumná reštika a pre nešoférov chladené čapované pivko. Deťúriská sa vyšantia na ihriskách, môžu si ísť pohladkať kone, nájdete tu dostatok tieňa…

Na dovolenku sme vyrážali koncom augusta a tým, že išlo o najteplejší rok za posledné dekády, vonku bolo teda riadne teplo – cez 35°C. Pobyt na priamom slnku bol niekedy za trest, takže sme boli mega radi, že sme v Karoqu mali komfortných 23°C. Aj keď stál pri našich zastávkach na priamom slnku, do 2-3 minút bolo vnútro na moje milé prekvapenie vychladené. Celá cesta nám tak prebehla prekvapivo v pohode, s dvomi dlhšími zastávkami sme večer dorazili na miesto. Jachtu sme mali preberať na druhý deň (typický sú prenájmy jácht od soboty do soboty), takže sme mali booknutý apartmán ešte na jednu noc. Toto je inak aj môj tip – necestujte s malými deťmi do Chorvátska v sobotu, ak vám turnus (alebo jachta) začína v sobotu. Vybehnite o deň skôr, budete mať prázdne cesty.

Jachta a deti = úplne iný zážitok

Ak ste ešte neboli na jachte, rozhodne vám tento typ dovolenky odporúčame. Áno, bude to niečo iné a občas aj trocha náročnejšie (možno trocha morskej choroby, možno trocha užší priestor na spanie), ale budete vidieť krajinu z úplne inej perspektívy, objavíte za týždeň množstvo miest a budete sa kúpať na takých krásnych miestach a často úplne sami. Pre mňa je práve toto čast jachtingu, ktorú fakt milujem – kedykoľvek máte chuť, stiahnete plachty (alebo zastavíte motor) a hodíte sa do mora. A keď si so sebou pribalíte na cestu aj nejaké vodné hračky (SUP, surf, …), môže sa poriadna zábava nazaj začať.

Veľa ľudí sa nás pýta, či nie je nebezpečné brať deti na jachtu. Za nás je odpoveď jednoznačná – nie je. Samozrejme treba brať do úvahy, že každé dieťa je iné, možno trocha šibalskejšie a treba ich mať vždy na očiach (my máme napr. pravidlo, že sa vždy expliticne dohodneme, kto práve sleduje to-ktoré dieťa, kým iný dospelák ide napr. navariť alebo sa okúpať). A jasné, že s deckami nechodíme na jachtovačku, akú poznáte z Ocean Race – šialené náklony, dlhé preplavby, obrovské vlny. S deťúriskami sú to skôr krátke presuny v čase ich doobedných/poobedných spánkov na miesta, kde by sa im mohlo páčiť. Väčšinou to „zaparkujeme“ v prístave, aby sme mohli vytiahnuť aj kočík, nejaké hračky a ísť sa v pokoji poprechádzať na dobrú kávičku.

Od akého veku vziať deti na loď? Toto je veľmi individuálne – s Krištofom sme začínali keď mal 6 mesiacov, niekto iný začne až v 2-3 rokoch. A nechceme tu dávať žiadnu konkrétnu radu, vy najlepšie predsa poznáte svoje dieťa. Každopádne spánky pri presunoch, keď sa jachta kolíše zo strany na stranu, si decká najviac vychutnávali.

Čo robiť s deťmi na jachte?

Veľa času trávime vo vode, samozrejme nezabúdame na pravidelné natieranie opaľovacími krémami. Cez najväčšie slnko sa schovávame na palube pod strieškou alebo v salóne (vnútorná časť jachty), kde je obrovský gauč – hráme sa nejaké spoločenské hry, alebo sa len tak šantíme. Preplavby sa snažíme využívať na spánky a to nie len detí. A vždy, keď sme v prístave, tak vybehneme na zmrzku, ihrisko, lokálnu pláž – proste presne tak, ako by ste to robili na klasickej dovolenke v rezorte. Len jachtovačka má v porovnaní s rezortom jednu obrovskú výhodu – za týždeň objavíte takýchto miesto hneď niekoľko. Tu je našich 5 tipov, ako skvelo zabaviť deti na jachte:

1. Učenie o jachte: využite túto príležitosť na to, aby ste deti naučili o základoch jachtingu. Ukážte im, ako fungujú rôzne časti lode a ako sa používajú rôzne nástroje na navigáciu.
2. Rybačka: ak máte na jachte rybárske vybavenie, môžete deti naučiť rybačke. Je to skvelý spôsob, ako tráviť čas a deti sa môžu naučiť niečo nové.
3. Plávanie: Ak je to bezpečné, môžete deti nechať plávať okolo jachty. Uistite sa, že majú na sebe záchranné vesty a že ich neustále sledujete.
4. Pozorovanie gviezd: V noci môžete deti naučiť pozorovať hviezdy. Je to skvelá príležitosť naučiť ich o rôznych súhvezdiach a astronómii. Keďže svetelný smog je na mori omnoho nižší ako v mestách, zrazu uvidíte oblohu tak, ako ste ju už dávno nevideli.
5. Fotografovanie: naučte deti základy fotografie (kompozícia, protisvetlo, rozostrenie, perspektíva) a nechajte ich fotografovať s vašim telefónom – budete prekvapení, aké nádherné veci spolu objavíte.

Exkluzívny tip: piesková pláž v Chorvátsku, kde môžete byť úplne sami!

Hankin oco je dlhoročný skúsený kapitán. Keď sme sa ho pri vyplávaní z domovskej maríny pýtali, čo bude naša prvá zastávka, odpoveď bola jasná – Kapranj. Pozerám na Google mapy, vyzerá to na maličký (ale fakt, že maličký) ostrov neďaleko Šibeniku, priamo oproti dedinke Brodarica. Myslel som, že to bude vcelku nuda, strávime jednu noc, dáme si jednu dobrú kúpačku a pôjdeme ďalej.

To som netušil, aký poklad sme zrazu objavili. Na severozápadnej časti ostrova je totiž obrovská piesková pláž, kam chodí iba pár turistov. Nepredstavujete si to ako bielu pieskovú pláž niekde na Maldivách, vstup do mora je cez jemnučko kamenistú časť, no v mori je pieskové podložie… ale tá najlepšia časť – je tu asi metrová hĺbka vody v cca 500-metrovom rádiuse všade naokolo. Perfektné pre deti! Dospeláci si tu zaplávajú a decká sa vyšantia do sýtosti. A keď tu voda nie je hlboká, je zároveň príjemne teplučká.

PS: Ak by ste aj nešli na jachtu, ale boli ste niekde autom na dovolenke v blízkosti Šibeniku, zbehnite do Brodarice a lokálnou „bárkou“ (loďkou, ktorá slúži ako MHD, chodí približne každú hodinu) sa prevezte na Krapanj. Z prístavu to je 10 minút pešo na severozápadný cíp ostrova, kde je táto krásna pláž. Odporúčame hlavne mimo víkendu, vtedy tu viete byť fakt že sami!

Je čas sa vydať domov

Po jachtingu sme si bookli ešte jednu noc v lokálnom apartmáne na pevnine, aby sme sa dobre vyspali pred dlhšou cestou domov. V lokálnej reštike sme nemohli vynechať čerstvú rybu, dali sme si ešte prechádzku pri maríne, pobehali pár múrikov, zmrzku do ruky a vyrazili sme. V Karoqu pripájam mobil, púšťam audiorozprávky a odbáčame na chorvátsku diaľnicu. Úplne rozumiem inak, prečo je Chorvátsko tak obľúbená destinácia – na Slovensku vybehnete na diaľnicu a za pár hodín vás to doslova vypľuje pri chorvátskom pobreží 🙂 Tak znova o rok!

The post S dvomi deťmi autom na jachtu (+exkluzívny tip na nádhernú pieskovú pláž v Chorvátsku) appeared first on Cestovateľský blog.

Dnes je jazero Most vyhľadávaným cieľom turistov, na štrkovej pláži sú stánky s občerstvením, sociálne zázemie, dve detské ihriská vrátane balančného chodníka a okolo jazera sa vinie cyklotrasa dlhá deväť kilometrov. Je to ideálne miesto hlavne na prechádzky či cyklistiku, inlajny však radšej nechajte doma. Výlet si môžete užiť aj so štvornohými chlpáčmi, pretože v okolí jazera nájdete aj tri pláže pre psov.

Zaujímavosťou je, že zo zbúraného gotického mesta sa zachoval dekanský kostol. Ani ten sa sťahovaniu nevyhol – na štyroch koľajniciach ho presunuli o viac ako 840 metrov. Takýto presun bol na vtedajšie pomery unikátny a dokonca je zapísaný do Guinessovej knihy rekordov. Dnes sa kostol nachádza v príjemnej prechádzkovej vzdialenosti od jazera a určite stojí za návštevu.

Jazero Most sa rozprestiera pod hradom Hněvín. Ani jeho návštevu si nenechajte ujsť, pretože je z neho nádherný výhľad na Krušné hory a České stredohorie.

V okolí mesta Mostu sú ešte stále v prevádzke uhoľné lomy, no postupne sa ťažba utlmuje a počíta sa s ďalšou rekultiváciou krajiny. Nad lomom sa ako prízrak dávnych čias vypína zámok Jezeří. Ak ho navštívite, budete mať z neho výhľad na stále funkčný lom a monštruózne rýpadlá – na výlet si do batoha pribaľte aj ďalekohľad.

Ak sa chystáte na potulky po Čechách, jazero Most si určite zapíšte do itinerára. Keby ste sa už v predstihu rozhodli naplánovať si budúce leto, poznačte si, že sa tu počas letných olympijských hier v Paríži (26. 7. – 11. 8. 2024) bude konať Olympijský festival. Kempy a reštaurácie sú však zatiaľ iba na papieri – s ich výstavbou sa čaká, kým si pôda okolo jazera „sadne“, pre eróziu tu zatiaľ nie je možné plnohodnotne stavať.

Po ukončení ťažby bude Mostecko regiónom plným jazier a krásnej prírody. Už dnes sa zásluhou rekultivácie krajiny v lesoch preháňajú jelene a muflóny. Príroda si našla cestu.

The post Tip na víkendový výlet – jazero Most, druhé najväčšie jazero v Česku appeared first on Cestovateľský blog.

Štátne sviatky a dni pracovného pokoja na Slovensku v roku 2023

Ako z 20 dní dovolenky vyťažiť až 51 dní voľna?

Január – ak si zoberiete štyri dni voľna od 2.1.2023 do 5.1.2023 (vrátane), získate spolu s dňom pracovného pokoja 6.1.2023 a nasledujúcim víkendom 7.1.2023 a 8.1.2023 spolu 9 dní voľna (ak počítame aj nedeľu 1.1.2023).

Február – tu nie je žiaden deň voľna, šetríme dovolenku.

Marec – tu nie je žiaden deň voľna, šetríme dovolenku.

Apríl – s Veľkonočným piatkom (7.4.2023) a Veľkonočným pondelkom (10.4.2023) toho veľa nevymyslíme, šetríme dovolenku do ďalších mesiacov.

Máj – zoberte si štyri dni voľna od 2.5.2023 do 5.5.2023 (vrátane) a spolu s dvomi dňami pracovného pokoja, ktoré pripadajú na 1.5.2023 a 8.5.2023 (oba sú pondelky) získate 10 dní voľna (ak počítame aj posledné dva aprílové dni, t.j. 29.4.2023 + 30.4.2023).

Jún – tu nie je žiaden deň voľna, šetríme dovolenku.

Júl – štátny sviatok 5.7.2023 pripadá na stredu, ak si zoberiete štyri dni voľna (3.7.2023 + 4.7.2023 + 6.7.2023 + 7.7.2023), získate spolu s okolitými víkendami až 9 dní voľna za sebou.

August – zoberte si dovolenku 28.8.2023 + 30.8.2023 + 31.8.2023 a s dvomi okolitými štátnymi sviatkami (29.8.2023 a 1.9.2023) a pripojenými víkendami získate až znova 9 dní voľna za sebou.

September – deň pracovného pokoja 15.9.2023 pripadá na piatok, užite si predĺžený víkend bez čerpania dovolenky.

Október – tu nie je žiaden deň voľna, šetríme dovolenku.

November – zoberte si dva dni voľna 2.11.2023 a 3.11.2023 a spolu so stredou 1.11.2023 (deň pracovného pokoja) získate päťdňový predĺžený víkend. Ďalší štátny sviatok 17.1.2023 pripadá na piatok, takže máte ďalší predĺžený víkend bezplatne.

December – netreba samozrejme zabudnúť na Vianoce, tento rok to vychádza veľmi dobre – zoberte si 3 dni voľna 27.12.2023 + 28.12.2023 + 29.12.2023 a získate celkovo 9 dní voľna (pretože 30.12.2023 a 31.12.2023 pripadajú na sobotu a nedeľu a 24.12.2023, 25.12.2023 a 26.12.2023 sú dňami pracovného pokoja)

Ďalších (špekulatívnych) 12 dní voľna

Máme ešte jeden príklad, chceli by sme však upozorniť, že ide čisto o špekulatívnu záležitosť: V rámci zákonných možností je možné si dovolenku navýšiť o ďalších 12 dní voľna. Štyrikrát do roka (ženy trikrát) môžete darovať krv a v tento deň máte zo zákona nárok na voľno (ide o tzv. všeobecný záujem). Ak teda pôjdete darovať krv v piatky alebo pondelky, vzniknú vám v spojení s víkendami 4× 3-dňové voľná, spolu 12 dní.

PS: Osobne chodím darovať krk už niekoľko rokov, v 90% prípadoch idem darovať v strede týždňa skoro ráno (na NTS-kách je v tom čase minimum ľudí) a idem následne do práce, pretože sa zvyknem cítiť dobre. Ak nám však zákon umožňuje si voľno v daný deň vybrať, nevidím dôvod, aby to niekto nevyužil.

The post Ako z 20 dní dovolenky vyťažiť v roku 2023 čo najviac voľna (až 51 dní!) appeared first on Cestovateľský blog.

Takmer všetky kempovacie miesta sú v tieni borovicových lesov, dobre vyrovnané – často nebudete ani nájazdové kliny potrebovať. My sme tu kempovali na konci mája 2022, cena za noc pre karavan, dvoch dospelých a drobca na tých najlepších miestach bola 35 €. V najvyššej sezóne (ktorá je v Taliansku v júli a auguste) cena vystúpa štandardne na dvojnásobok (viď cenník campingu nižšie). Miesta sú rôznych veľkostí – od miest, kde sa tesne vojdete s karavanom a rozloženou markízou, až po miesta, kde by pokojne zaparkovali dve autá. My sme mali pri výbere miesta na prvý pokus trocha smolu, bolo to miesto, kde sa chodili lokálne holuby vys*** 🙂 Nooo, smola… tak sme zbehli na recepciu, či si môžeme náš spot vymeniť – bez problémov. Tak sme sa posunili o pár metrov ešte bližšie k pláži.

Náš tip: ak vám nevadí kempovať priamo na slnku, vyberte si miesto priamo na útese s výhľadom na pláž a drevený rybársky domček – romantika ako vyšitá 🙂 PS: na mapke ich nájdete od čísla 40 po 50.

Kemp je zasadený do skalistého podložia, je terasovitý (cca 4-8 “poschodí”), na tom najspodnejšom (kde sme kempovali aj my) to máte doslova na pár krokov na pláž (miesta s číslami od 105 po 142, viď mapku kempu vyššie) . Najkrajšie na tom je, že celú noc počujete zvuk vĺn a ráno sa zobúdzate s východom slnka s pohľadom priamo na pláž, topka… A na vychádzku na skalné pobrežie s rybárskym dreveným domčekom to máte tak 2 minútky 🙂

Počas nášho pobytu bol kemp plný nemeckých dôchodcov, pár talianskych a nemeckých rodiniek s deťmi, po 21:00 bol už kľud, až na… až na “animačný” program. Prečo úvodzovky? 🙂 Tak slabý animačný program sme asi ešte nevideli (a to sú naše očakávania na túto kategóriu nastavené fakt nízko) – “DJ” púšťal náhodne z playlistu nejaké pesničky, ktoré ešte náhodnejšie zastavoval a znova púšťal. Nemalo to hlavu a pätu, nikto ten program skutočne neviedol, trocha sme si zatancovali sami s drobcom na pódiu s pár ďalšími rodinkami… náhodná hudba hrala na pódiu cca do 23:00 a nevýhoda tohto kempu je, že z pódia to je počuť vo veľkej časti kempu.

Priamo na pláži je surferská škola, každý večer si môžete za pár eur (5-10) vyskúšať základy surfovania a SUP-ovania. Slnečníky s lehátkami sú za poplatok, ale všetci, čo tu boli karavanom, si vytiahli vlastné – veď sme to mali na pár krokov do karavanu. Super je, že väčšina pláže je voľná, iba menšiu časť zaberá vyhradená časť s lehátkami. Nechýba ihrisko na plážový volejbal a lokálna reštaurácia. Ochutnali sme spaghetti vongole, lasagne, pár drinkov – v pohodke, aj keď sme neboli nijak ohúrení, ani cenou ani kvalitou 🙂

V kempe je aj menší obchodík, kde nájdete od pečiva cez mliečne a mäsové produkty až po alkohol. Ak nie ste nároční a je pre vás v pohode zaplatiť o 20-30% viac ako v bežnom obchode, nebudete sa potrebovať z tohto kempu pohnúť. Ak si dáte 3-minútovú vychádzku na bicykli (do kopca), pri vstupe na hlavnú cestu je ďalší supermarket, ale ten nie je nič moc. Ak si pridáte ďalších 10 minút na bicykli, v mestečku Vieste odporúčam lokálny Eurospin, kde máte na výber čokoľvek potrebujete za skvelé ceny (nižšie ako na Slovensku), vrátane čerstvo dopečeného pečiva počas celého dňa.

Vieste samotné ja čarokrásne až romantické mestečko, ktoré musíte navštíviť. Prechádzka a drink v prístave, zadnou uličkou až k majáku a popri nábreží do historického centra, kde si dajte dobrú zmrzku. No a keď prejdete všetkými tými úzkymi, historickými uličkami, na druhej strane mesta si užite kúpačku pri Monolite Pizzumono – krásny skalný monolit, ktorý uvidíte na mnohých fotkách, keď si začnete googliť o Vieste. Nezabudnite na kávičku a Aperol Spritz v lokálnom bare 🙂

Späť však do kempu – strávili sme tu štyri dni a mega dobre sme si oddýchli. Kemp Punta Lunga má taký svoj typický vibe, v ktorom sme sa cítili dobre. U nás to bolo spôsobené najmä tým, že sme to z mora do karavanu mali pár metrov 🙂 Jasné, že kemp má niekoľko nevýhod, ale dá sa s tým v pohode žiť (ak privriete jedno očko):

• kempovacie miesta nemajú prípojku na vodu, tieto sú celkovo v kempe iba dve a majú tak divné kohútiky, že si väčšina kempujúcich chodila naberať vodu do bandasiek a krhiel
• sociálne zariadenia sú poslabšie – záchody nemajú misy, po šiestich mužských záchodov boli iba 2 klasické (bez mís) a zvyšené “turecké”; sprchy sú bezplatné (čo nebýva v Taliansku úplne zvykom); čistota “pokulháva” (ale nič, čo by flip-flopy nevyriešili)
• detské ihrisko, ktoré je označené v rohu kempu, je nefunkčné (vyzerá, že dlhodobo) – ak máte hračky pre vaše deťúriská so sebou, náhradou vám bude, že môžu v kempe behať veľmi bezpečne kam sa im zachce
• Wi-Fi je bezplatná, ale so slabým dosahom iba v okolí minidisco, inak má kemp pomerne slabé pokrytie mobilným signálom – pozitívum z toho plynie, že si môžete dať aspoň skutočný digitálny detox (ak sa sem ale chystáte pracovať na diaľku, musíme vás od toho odhovoriť, lokálna wifina ani mobilný signál na bežný Zoom call jednoducho nestačia…)

Keď sa však vrhnete do mora, na všetky neduhy tohto kempu rýchlo zabudnete. Pozvoľný postup do krásne čistého mora, súkromná pláž, nádherné západy a ešte krajšie východy slnka – úplná topka 🙂 Máte taký malý súkromný kúsok raja priamo od karavanu… Hneď vedľa kempu je pláž, ktorá bola pri našej návšteve úplne opustená – nehovorím, že tam nebol plot, ale taktiež nehovorím, že sa tam nedalo ľahko dostať cez skaly 🙂

Hodnotenie kempu Punta Lunga pre karavanistov

• Počet miest: cca 80
• Tieň: 90% (stromy tu ešte iba rastú)
• Cena za noc pre 2 dospelých, dieťa a karavan: 35 €
• Wi-Fi v cene: áno
• Elektrina v cene: áno
• Prípojka na vodu v cene: áno
• Pitná voda pri kempovacom mieste: nie
• Výlevka odpadovej vody: áno
• Výlevka chemického WC: áno
• Možnosť dokúpiť bežné karavanistické potreby: nie
• Čistota sociálnych zariadení: 70%
• Vhodné pre deti: 70% 
• Naše odporúčanie: 90% (ak vám nevadí trocha menej luxusu, ale za to si chcete užiť atmosféru súkromnej pláže)

The post Recenzia: Punta Lunga Camping Village – hipsterská pohoda s kempovaním priamo na súkromnej pláži appeared first on Cestovateľský blog.

Do Olomouca nás zlákal email z Nezvalovej Archy, hotela, ktorý vznikol úžasnou premenou výmenníku tepla na sídlisku, neďaleko vlakovej stanice v Olomouci. A hoci lokalita nie je taká zvyčajná ani prvoplánova, je vlastne výborná. Hneď po príjazde sme zistili, že v tomto hoteli nie je prvoplánové vlastne nič. Je to do detailu a s citom prepracovaná vízia umeleckých duší pretavená do reality, kde sa vám bude naozaj perfektne oddychodvať po dni strávenom v Olomouci alebo v jeho okolí.

Kde to tá Archa vlastne je?

Nájdete ju na sídlisku. Na Nezvalovej ulici. Tým sme už odhalili dôvod názvu „Nezvalova“. Prečo „Archa“ to si povieme o kúsok ďalej. Len teda toho sídliska sa prosím neľakajte. Má to dosť výhod. Do centra mesta sa dostanete peši (s kočíkom a 2 ročným dieťaťom) za cca 15 – 20 minút, bez dieťaťa to bude rýchlejšie. Je to prechádzka po peknej hlavnej ulici, kde sú kaviarne, obchody atď. (t.j. po ceste sa nenudíte). Prípadne môžete ísť električkou a ste tam asi za 4 minúty. Parkovanie v okolí hotela je „easy peasy“ a zadarmo alebo za 150 Kč priamo pred hotelom. Ak by ste si chceli robiť výlety vlakom, stanica je vzdialená iba pár minút peši od hotela. Na sídlisku pred hotelom je hneď aj detské ihrisko a večer úplný pokoj a ticho.

Prečo Archa?

Vízia Archy skrsla v hlavách dvoch pánov. Podľa toho čo sme sa dopočuli a navnímali, sú to umelecké a vizionárske osobnosti. Riaditeľ a „otec“ Archy – Marek Novotný si ju vysníval a spolu s umelcom Jiří Davidem jej dali umeleckú dušu, ktorá vás bude sprevádzať od prvého pohľadu, cez cestu vo výťahu až po posteľ na ktorej spíte.

Archa sa nachádza a mieste výmenníku tepla na sídlisku. Bežne takéto kvádrovité budovy vidíme medzi panelákmi a ani nevnímame, že tam sú. Niektorí (ako ja) ani netušíme načo vlastne sú. Ako som sa dozvedela v Arche, výmenník tepla slúži na dodávku teplej vody do bytov. Kedysi, t.j. pred cca 50 rokmi na to bolo treba celú tú budovu. Dnes už technológia pokročila a samotná „mašinka“ zaberá už len 1/3 plochy výmenníku. Zvyšok miesta si teda zobral tím Archy a vytvorili kus umenia.

Vízia bola, aby stavba pripomínala loď. V pomyselnom podpalubí sa nachádza minimalistická recepcia, samoobslužná kuchyňa a spoločný priestor, ktorý služi ako „cowork“ alebo konferencná miestnosť. Nad „čiarou ponoru“, tak je prezývaná nadstavba na výmenníku sú z kontajnerových modulov vyskladané izby – 36 izieb. Tvar „paluby“ aj chodieb pripomína loď. A aby nás pán umelec David ešte viac zmiatol a zaujal na fasáde sa vyníma inštalácia, ktorú nazvali „tekutý kubizmus“. Schválne sa zapozerajte, čo uvidíte „tiecť z budovy“. Vraj sú to tekuté kryštály. Fantázii sa v tomto hoteli medze nekladú. Určite si všimnite, či na fasáde zbadáte malé hviezdy. Aj tie sú rukopisom umelca.

S interiérom sa tiež krásne vyhrali. Umelecké e a originálne maľby sirén na dverách. Hrajúce opice na izbách. Levitujúci stôl na recepcií. Presklené vhľady do útrob výmenníku a verše rozhádzané medzi armatúrami. Takto z prečítania si to asi ani človek nevie predstaviť, tak si určite pozrite aj fotky alebo spravte výlet do Olomouca.

Vo výťahu nájdete útržky z „poetického šachu“ medzi riaditeľom hotela a umelcom. Ja som o takomto niečom veru nikdy nepočula, ale o to je ten zážitok krajší. Že vsetko má v Arche aj príbeh a radi vám ho porozprávajú.

Pre koho je toto ubytovanie v Olomouci určené?

Pôvodná myšlienka bola vytvoriť dlhodobé ubytovanie pre študentov. Od toho sa postupne upustilo, ale z konceptu dlhodobého ubytovania v hoteli ostalo veľa skvelých vlastností. Napríklad „self check-in“. Pred tým ako prídete na hotel vám príde sms-ka s kódom do hotela, na stolíku si nájdete kľuč od izby alebo si viete nainštalovať applikáciu do mobilu, ktorou si izbu otvoríte. Dosť cool. Recepcia funguje v minimalistickom režime, teda iba doobeda, ak potrebujete niečo zistiť či vyplatiť.

Čo sme my veľmi ocenili bola „samoobslužná kuchyňa“. V low-cost hosteloch toto funguje bežne, v hoteloch sme to ešte nevideli a pritom je to skvelý koncept. V Arche je veľmi pekná, bohato zariadená, zásobená kuchyňa, ktorá je hosťom plne k dispozícií. Ak aj nemáte z čoho variť, môžete si z chladničky a poličiek zobrať na čo máte chuť a zaplatíte rovno v kuchyni kartou na platobnom termináli. Tento systém je založený na dôvere personálu hotela voči hosťom. Kamery nemajú. Vraj s tým majú výbornú skúsenosť.

Ako rodičia cestujúci s detičkami sme ocenili aj mini, ale veľmi funkčne vymyslené kuchynky, ktoré sú aj priamo na izbách. Dvojplatnička, rýchlovarná kanvica, mikrovlnka, umývadlo, riady, príbory aj malý jedálenský kútik. Bolo vidieť, že priestor v izbách je veľmi efektívne a prakticky využitý do posledného centimetra. Zmestili tam aj pracovný kútik a pritom izby sú krásne svetelné a opticky priestranné. Ak máte so sebou dieťatko, radi vám na izbu doplnia detskú postieľku. Do izieb sa však už nezmestí prístelka a všetky izby sú rovnako veľké s manželskými posteľami. Pri zariaďovaní sa najviac myslelo na jednotlivcov, prípadne páry. Na krátky, stredný ale aj dlhodobý prenájom.

Archa nás veľmi bavila, cítili sme sa tu skvele. Celé miesto ešte vonia novotou a umením. Ak máte radi netradičné, éterické miesta a rozmýšľate nad príjemným víkendom v nejakom krásnom kúte Moravy – Olomouc a Nezvalova Archa sú náš tip.

The post Tip na ubytovanie v Olomouci – Nezvalova Archa appeared first on Cestovateľský blog.