Výber autosedačky – návod

Zdroj titulného obrázku: www.britax-roemer.com

The post Ako vybrať správnu autosedačku (rozhovor) appeared first on Cestovateľský blog.

V rozhovore sa dočítate aj:

• Aký je vlastne rozdiel medzi jazerom, vodnou stavbou, plesom a tajchom
• Tajchy predstavujú v skutočnosti niečo iné, ako ich vnímajú návštevníci
• Prečo sa na tajch Rozgrund „nechytá“ ani Gabčíkovo a je to z pohľadu historickej stavbárskej veľkoleposti naša „egyptská pyramída“
• Ak by ste chceli obísť všetkých 23 verejne dostupných tajchov, nakráčate sa 50 km
• Vďaka tajchom a čerpacím strojom bola Štiavnica jedno z najbohatších miest Európy
• Ako sa prihlásiť sa na unikátne sprevádzanie tajchami

Michal, o banskoštiavnických tajchoch nájdeme na rôznych blogov desiatky článkov. Čo sú tajchy v skutočnosti zač?

Áno, to je pravda, na internete nájdeme rôzne články o tajchoch, aj mnoho záverečných prác sa venuje tajchom. Táto téma je veľmi obľúbená a môžeme sa na ňu pozrieť z mnohých uhlov. Avšak takéto kvantum článkov a príspevkov sa nevenuje tomu najpodstatnejšiemu, a to samotným hrádzam tajchov a tomu čo sú vlastne tajchy zač.

Tajchy predstavujú v skutočnosti niečo iné, ako ich vnímajú návštevníci. Sú to najstaršie vodné stavby na územní našej krajiny. Na tom by nebolo nič zvláštne pokiaľ by to neboli v skutku unikátne stavby, ktoré nemali obdobu širko-ďaleko.

Aký je vlastne rozdiel medzi jazerom, vodnou stavbou, plesom a tajchom?

Plesá a jazerá boli vytvorené prírodnými silami. Plesá sú typické pre vysokohorské prostredie a jazerá pre nížinné. Slovensko jednoznačne nie je krajinou jazier.

Druhá kategória, úplne odlišná, sú vodné stavby. Diela, ktoré budoval človek, aby zachytil a využil voľne tečúcu vodu. Tajchy sú historické vodné stavby. Názov tajch pochádza z nemeckého slova „teich“ – čo je starý nemecký názov umelej vodnej nádrže. Keď toto slovo prečíta nemec bude to znieť ako „tajch“. V časoch budovania tajchov pred 500-250 rokmi sa v Banskej Štiavnici používala nemčina, takže vodná stavba a tajch je úplne jedno a to isté, len tieto názvy sú z iných storočí a z iných jazykov.

Sú všetky tajchy rovnaké alebo podobné? Alebo ja každý tajch niečím významný?

Každý tajch je iný. V okolí Banskej Štiavnice nenájdeme podobný tajch, aj keď vzhľadovo sa na prvý pohľad môžu javiť. Podobnejšie sú si menšie tajchy navzájom, ale aj sú tam mnohé rozdiely medzi nimi.

Sú všetky tajchy dnes ešte dostupné? Tie najznámejšie sú aj turisticky vyhľadávané, čo však tie menej známe?

Doposiaľ v okolí Banskej Štiavnice existuje 26 tajchov, z ktorých je 23 v štátnom vlastníctve. Z tohto množstva nie je dostupný iba tajch Rozgrund, ktorý je vodárenskou nádržou. Dva tajchy sú v súkromnom vlastníctve a jeden tajch je z časti štátny a z časti súkromný. Avšak ani jeden z týchto troch tajchov nie je oplotený.

Na Rozgrund sa ževraj „nechytá“ ani Gabčíkovo, prečo?

Rozgrund je legenda. Tento tajch bol v 19. stor. považovaný za najodvážnejšiu vodnú stavbu na svete. Generácie odborníkov sleduje túto unikátnu priehradu s údivom. Prakticky je nemožné, aby naši predkovia postavili niečo takéto už v 18. stor. Je to naša pyramída. Nemusíme cestovať za pyramídami do Egypta, niečo podobné máme práve vo Vyhnianskej doline v podobe tajchu Rozgrund!

Existuje nejaká zaujímavá celodenná túra medzi tajchami?

V podstatne neexistuje nejaká ucelená turistická trasa, ktorá by spájala všetky tajchy. Ak by sme chceli navštíviť všetky tajchy za deň, je to prakticky pre bežného turistu nemožné. Pri krste našej knihy som sa vydal prejsť od tajchu k tajchu a pokrstiť jeden výtlačok knihy vodou z tajchov. Celkovo som obišiel 23 tajchov a celý výlet bol dlhý cca 50 km. Takže aj tento výlet by bol len pre zdatných turistov.

Hovorí sa, že v 18. storočí tvorili štiavnické tajchy asi najdokonalejšiu vodohospodársku sústavu Európy, je to pravda? Kto ich vymyslel a ako dlho ich stavali? Na čo všetko slúžili v minulosti a na čo slúžia dnes?

Áno, je to pravda, dokonca toto tvrdenie platilo ešte aj v 19. stor. Najväčší boom výstavby tajchov bol od roku 1712 do roku 1779, kedy sa postavilo všetko podstatné a všetko čo sa zachovalo dodnes. A takýto boom vo výstavbe bol preto, lebo sa osvedčili nové čerpacie stotroje, ktoré dokázali odčerpať podzemnú vodu zo zatopených baní. Tieto čerpacie stroje boli poháňané vodou – povrchovou vodou akumulovanou v nádržiach tajchov. Vďaka odčerpaniu podzemnej vody zo zatopených baní, mohli baníci dobývať drahé kovy hlbšie a hlbšie. Vďaka tajchom a čerpacím strojom bola Štiavnica jedno z najbohatších miest Európy.

Celý systém budovania tajchov a vodohospodárskych sústav projektovali skutoční odborníci na čele so Samuelom Mikovínym a rodom Hellovcov. Dnes sú tajchy už na „dôchodku“. Prakticky okrem Horného Hodrušského tajchu, ktorý slúži sezónne ako zasnežovacia nádrž, sa už zo žiadneho nevykonáva odber, teda žiaden neslúži vodohospodárskym účelom.

Ako sa v dávnej minulosti udržiavali, prevádzkovali tajchy, ich výšky hladín?

V minulosti sme nemali vodu v tajchoch na maximálnej možnej úrovni počas celého roka ako je tomu dnes. Tajchy boli plné iba v obdobiach výdatných zrážok, alebo v obdobiach topenia sa snehu. V týchto obdobiach dochádzalo k akumulácii vody, po zbytok roka sa takto nakulmovaná voda využívala. Takže ak bolo dlhé suché leto, tajchy boli jednoznačne poloprázdne až prázdne. Každý tajch, alebo sústava tajchov mala svojho „Tajchára“, ktorý sa o tajch staral. Toto povolanie existuje dodnes.

Stalo sa, že sa tajchy hrádze tajchov preliali a zaplavili okolie?

Najhoršie čo sa môže stať hrádzi je jej pretrhnutie. Takú katastrofu tajchy svojím obyvateľom žijúcim pod hrádzami nepripravili. Avšak niektoré tajchy boli počas svojej histórie preliate s tým, že hrádza odolala vo všetkých prípadoch a nebola pretrhnutá. Tým, že niektoré tajchy boli preliate, spôsobili iba väčšiu povodeň v údolí pod tajchom.

Majú tajchy dnes ešte nejaké opodstatnenie?

Tým, že sa tajchy vodohospodársky nevyužívajú, to ešte neznamená, že je všetko v poriadku a že si už ďalej nezaslúžia našu pozornosť.

Hrádza tajchu musí dennodenne odolávať tlaku vody, ktorá sa neúprosne tlačí na hrádzu a snaží sa ju prelomiť. Tlak vody vyrovnáva tlak zeminy – hrádze, okrem toho táto voda vniká do hrádze a snaží sa ju rozrušiť. Tiež hrádza musí odolávať rôznym zaťažovacím stavom, ako sú vlny, ľad, zmeny hladiny a nakoniec ľuďom, ktorí ju dokážu chrániť, ale aj najviac ohroziť.

Ktorý je Tvoj najobľúbenejší tajch a prečo?

Mám rád všetky tajchy, nemám favorita.

Keby si nám na záver mal dať 3-4 netradičné tipy, čo by sme si mali najbližšie na tajchoch všimnúť, čo by to bolo?

1. Vzdušný svah hrádze tajchu Rozgrund, ktorý je dychvyrážajúco strmý. Aj keď len spoza plota, ale oplatí sa tu zataviť.
2. Prejsť sa okolo Počúvadlianskeho tajchu a napočítať všetkých 6 hrádzi tajchu, čím si uvedomíte, že celý tajch bol postavený na vrchole kopca.
3. „Úspornú“ hrádzu Dolného Hodrušského tajchu, ktorá je bola a bude najproblematickejšou hrádzou spomedzi všetkých tajchov.
4. Na chvíľu sa zamyslieť na Veľkej a Malej Richňave s pomyslením, že tieto tajchy boli najvýznamnejšie a že samotní princovia Leopold a Jozef, synovia cisára Františka Lotrinského a jeho manželky cisárovnej a uhorskej kráľovnej Márie Terézie obdivovali toto veľkolepé dielo.

Ak by niekto chcel zistiť o tajchoch viac, kde má hľadať? Robia sa aj nejaké sprevádzania?

Ak niekoho bude zaujímať viac než len teplota vody v nádržiach tajchov, môže nám napísať našu facebookovú stránku BanskoŠtiavnické tajchy, alebo na bstajchy@gmail.com. Takisto nás nájdete aj na Instagrame a na webe www.bstajchy.sk, na ktorého príprave ale ešte pracujeme.

Organizujeme aj sprevádzania podľa našej knihy Banskoštiavnická vodohospodárska sústava. Sprevádzania sú krátke výlety po jednotlivých vodohospodárskych sústavách, zhruba 10 km dlhé. Každé sprevádzanie je špecifické a jedinečné, pretože každá vodohospodárska sústava, každý tajch je jedinečný a odlišný. Sprevádzania sú vždy s hovoreným slovom formou krátkych opisov zaujímavých miest a udalostí alebo objektov, pri ktorých sa zastavíme. Sprevádzania sú vhodné pre všetky vekové kategórie, ktoré majú záujem spoznať najvýznamnejšiu technickú pamiatku našej krajiny. Pridaj sa!
Sprevádzania pridávame na náš facebook formou udalosti, kde sa stačí pridať a kde nájdete všetky podrobné informácie. V súčasnosti máme cca 20 trás sprevádzaní od tajchu k tajchu po vodohospodárskych objektoch, chodníčkoch, lesoch a lúkach s výhľadmi aj bez nich.

Ďakujem za rozhovor Michal!

The post Rozhovor o banskoštiavnických tajchoch – generácie odborníkov ich sledujú s údivom appeared first on Cestovateľský blog.

Martin, nedávno sme na Facebooku pod jedným z našich príspekov v krátkosti diskutovali, aký je obrovský rozdiel v aktuálnom vnímaní krízy medzi západným svetom vs. Áziou (diskutovali sme to na príklade leteckej dopravy). Ty si teraz „zaseknutý“ v Kambodži, ako tam aktuálne vyzerá život?

Turistický ruch sa tu zastavil. A nielen tu. V celej Ázii.  Prepad je priam žalostný, až 99,8 %. Všade kam ideš v Kambodži narážaš na zavreté hotely, reštaurácie, bary, autobusové spoločnosti… Pamätáš si na slávnu Pub Street v Siem Reape, kde každý turista/cestovateľ ide? Je takmer prázdna. Pusto, ticho, proste bez života.

Na jednej strane raj pre tých, čo tu ostali, ale šok pre domácich. Napríklad 5-hviezdičkový hotel ponúkajú aj za 20 USD na noc pre dvoch. Guest house pre jedného hosťa od 5 USD. Reštaurácie dávajú aj 30-percentné zľavy… Všetko ide dole vodou.

Domáci to však berú s pokorou. Z minúty na minútu stratilo niekoľko desiatok tisíc ľudí robotu (všetci, čo pracovali v tých hoteloch, v reštauráciách, dopravných spoločnostiach) a vedia, že od štátu nedostanú nič. Napriek tomu nefrflú. Hovoria, že toto je jediná cesta, ako dať ten vírus dole. Proste čakajú s úsmevom na tvári, ktorý je pre tento región tak známy. Dokonca začínajú politici hovoriť o druhej vlne a pripravujú ľudí, že to môže trvať. Nikto poriadne nevie, kedy sa čo otvorí.

Ak by som to mal zhrnúť, momentálne je Európa viac otvorená ako Ázia. Takmer všetky krajiny majú zavreté hranice, v niektorých krajinách sú dokonca uzavreté provincie, mestá… Čaká sa na druhú vlnu.

Vráťme sa späť k leteckej doprave – na európskom trhu sa objavili extrémne lacné letenky a keďže najmä Juhovýchodná Ázia je obľúbenou destináciou kvôli kombinácii exotiky a ceny, ako vnímaš Ty tieto lacné letenky, kupoval by si teraz alebo by si ešte počkal?

Ja by som čakal. Je zbytočné si teraz kupovať ,,výhodné“ letenky niekam do sveta, hoci aj na september, keď ani nevieme, kedy to celé skončí. September sa nám môže zdať ,,veľmi ďaleko“ a nesmierne sa tešíme, kedy konečne vyrazíme do sveta. Avšak môže nastať situácia, že daná letecká spoločnosť už  vtedy nemusí existovať, alebo konkrétna krajina dodatočne zavedie pravidlá, ktoré nám sťažia vstup… Tých možností je naozaj veľa a nik nevie, ako bude situácia vyzerať. Preto je čakanie asi najlepšou možnosťou. Dúfajme v tú najlepšiu možnosť, ale psychicky sa pripravme na tu najhoršiu. Lebo aj to sa môže stať.

Napríklad niektoré krajiny nám zaviedli víza – Kazachstan, Južná Kórea. Niektoré zas sprísnili pravidlá vstupu ako Kambodža, Laos, Vietnam, Čín Niektoré sa pred Európou úplne zatvorili. 

Niekto môže namietať, že veď letecká spoločnosť ponúka možnosť prebookovania letov. Áno dáva. Ale, kde je povedané, že sa vám podarí prehodiť dátum na ten, ktorý chcete? Ja si myslím, že byť kvôli 100-eurovej úspore v strachu, či budem musieť vybavovať nové letenky, voucher a ďalšie a vymeniť si desiatky emailov ohľadom nových termínov. Radšej budem čakať a keď budem vedieť pre mňa všetky podstatné informácie, vtedy si kúpim letenku.

Dám ešte jeden príklad. Predstavte si, že si kúpite výhodnú letenku do Bangkoku. A vy chcete v rámci Thajska ísť na nejaký ostrov. Napríklad teraz sú niektoré ostrovy uzavreté. Čo keď budú aj potom? Myslíte, že toto vám prejde u leteckej spoločnosti, že pri kúpe letenky do Bangkoku ste chceli vidieť aj nejaké ostrovy, ktoré sú teraz uzavreté? Nikoho to trápiť nebude.

Mnoho Slovákov je hladných po cestovaní. Aký je Tvoj názor, kedy sa cestovanie v Juhovýchodnej Ázii vráti do predkrízového stavu?

Tomu hladu rozumiem. Chápem to. Ale kedy sa začne cestovať, nik nevie. Ani tu. Dokonca minister turizmu v Laose hovorí, že táto sezóna je stratená. Bali sa chce vraj otvoriť až 1.10. Vraj… Nik nevie. 

Možno až na prelome októbra a novembra? Podľa toho, či pride druhá vlna, na ktorú sa už tu pripravujú. Aj keď si to čitateľ nevie predstaviť a oháňa sa tvrdením, že tieto krajiny žijú z turizmu… Oni sa vedia uzatvoriť a vedia to prečkať. Tu je mentalita iná. Viac dôverujú svojim predstaviteľom a spoločne bojujú. Preto menej frflú a nemajú pocit, že ich niekto obmedzuje. 

Ako dnes vyzerajú mestá a štáty v Juhovýchodnej Ázii? Veď mnoho z nich stojí a padá práve na cestovnom ruchu… Ako to zasiahlo domácich?

Áno, ich ekonomiky sú závislé na cestovnom ruchu, ale nie až tak. Ak by boli tak závislé, tak už teraz by sa otvárali ako teraz Taliansko alebo Grécko. Niekedy mám pocit, že práve Taliansko je viac závislé na cestovnom ruchu ako povedzme Laos. 

Niektorí obyvatelia Kambodže mi povedali, že pozerajú s otvorenými ústami na Európu, že čo to robíme. Že ten vírus ešte neskončil a my chceme cestovať. Už teraz máme pre nich punc chorého kontinentu. Nechápu našim nervóznym rečiam o rúškach. Bude to mať za následok aj to, že budú k nám zo začiatku pristupovať s odstupom, lebo si budú myslieť, že sme chorí. Viac sa začali báť Európy ako Číny aj z toho dôvodu, že Číňania nosia rúška a biely človek sa tomu niekedy smeje. 

Viem si predstaviť pobúrenie niektorých čitateľov, že má mnoho otázok, ale skúste sa vcítiť do kože miestnych. 

Nie je problém so zásobovaním v lokálnych obchodíkoch a reštauráciách?

Nie, vôbec nie je s ničím problem. Nikto nepociťuje nedostatok. 

Ako zvládajú lokálne nemocnice nápor?

Môžem hovoriť len o Kambodži. Tu je zaznamenaných cez 110 prípadov, takže žiadne nápory neboli. Otázka je, koľko testov robia.

Slovensko zvládlo prvú vlnu krízy prekvapivo dobre, prekvapivo však niektoré štáty USA (krajina patrí medzi najvýraznejšie zasiahnuté vírusom) sa púšťajú do výrazného uvoľňovania pravidiel. Taký štát Georgia dokonca povolil masové podujatia ako koncerty. Aké je to v Juhovýchodnej Ázii, uvažuje sa o niečom takom?

Oni tu napríklad zrušili najväčší sviatok – Nový rok. Nikto nesmel ísť nikam a ani do chrámov. A viete ako to brali domáci? S pokorou a dôverou. V globále nik neprotestoval. Vedeli, že je to pre ich dobro. ,,Veď prečo by nám zakázali ísť do chrámu?” Povedal mi jeden miestny. Chápete? Rozmýšľa nad tým, že asi je to niečo veľké a preto zakázali návštevu chrámov počas najväčšieho sviatku.

Čo sa deje s turistami, ktorí zostali v tejto časti sveta zaseknutí? Vypršali vám víza, letecké spojenia prakticky neexistujú. Ako sa dostanete domov a kedy? Plánujete to vôbec?

Víza nám v Kambodži predlžujú zadarmo. Treba si len stiahnuť aplikáciu, nasnímať pas a je to. Až sa čudujem ako rýchlo dokázala Kambodža zaviesť určité opatrenia s ľudským prístupom. 

A kedy domov? Ešte tu budeme mesiac a uvidíme. Lieta sa len cez Soul a letenky stoja 1300 eur, ale nás nič netlačí ísť domov. Uvidíme. Máme online robotu a ceny sú tak nízke, že dokonca život je tu lacnejší ako doma na Slovensku. 

Čo Tebe osobne táto kríza dala a vzala? Čo je pre Teba najväčším poučením a skúsenosťou?

Nič neplánovať a neživiť sa pocitom, že toto môže skončiť za pár dní. Može to trvať ešte veľmi dlho. Ten, kto sa živí nejakou predstavou, bude potom ešte viac sklamaný. Dal som sa do módu à la Ázia. Čakám a vychutnávam si súčasný moment.

Ktoré krajiny by si neodporúčal na návštevu po tom, čo sa v Európe uvoľnia pravidlá? A do ktorých by si sa naopak nebál pustiť svojich potencionálnych klientov?

Ťažká otázka. Na tu budem vedieť odpovedať, až keď sa to začne uvolňovať.

Tento rozhovor vznikol 23.5.2020 a odvtedy sa mohli niektoré veci zmeniť.

The post Martin z Travelistanu – je zatiaľ zbytočné si teraz kupovať ,,výhodné“ letenky appeared first on Cestovateľský blog.

Rozprávali sme sa s Adamom Lisým, ktorý je autorom filmu, ktorého premiéra sa odohrá už túto sobotu 10.11. na festivale HoryZonty v Trenčíne.

Adam, ako si sa k tomuto filmu dostal, kedy a kde sa objavila prvá myšlienka?
Myslím že to je asi 3 roky dozadu. Mal som to šťastie a spoznal som sa chalanmi – Mikim Kérim a Máriom Jakúbkom. Oni dvaja sa tiež spoznali na diaľkových behocha, mnoho závodov spolu dokončili. A myslím, že Mário niekedy vtedy dostal nápad o spoločnom prechode „SNP-čky“. So mnou sa podelili o tento nápad, lebo vedeli, že rád natáčam a ja som im povedal, že samozrejme chcem byť pri tom. Veľa trénovali dokonca, si jednotlivé úseky chodili spolu prechádzať. Obaja boli v úžasnej forme, Mário dokonca vyhrával všetky závody, na ktorých sa zúčastnil. Bohužiaľ potom Mário ochorel a celá akcia sa vlastne zrušila. Asi až o rok na to myšlienka zase ožila, tak trocha v novej zostave.

Cestu hrdinov SNP sami v popise traileru označujete za výzvu pre mnohých bláznov, čudákov a dobrodruhov – považuješ sa Ty a Tvoja partia za rovnakých bláznov?
Myslím, že áno. Každý, kto dobrovne trávi svoj čas od skorého rána do neskorého večera na nohách, niekdy aj dlhši,e je pokladaný medzi “normálnmi” tak trochu za “blázna”.

224 hodín kráčania – koľko pri tom vzniklo filmového záznamu?
Ono toho kráčania bolo trochu menej. 224 hodín je to podľa značkového času, ale tak či tak ho bolo veľa. Neviem to prepočitať na minúty záznamu, ale zložka v mojom počítači z názvom SNP má 225 GB. Môže sa to zdať vcelku veľa, ale realita je taká, že toho kvalitného materiálu sa mi zdalo aj tak málo. Pri výbere záberov som dosť kritický, najmä keď ide o dukument.

Čo Teba na ceste dlhej 765 kilometrov najviac prekvapilo? Či už z pohľadu kameramana, ale aj z pohľadu bežcov, prírody…?
Musím povedať, že som bol po všetkých stránkach dobre pripravený. Mal som už skúsensoti z podobných “projektov”, takže som v podstate vedel do čoho idem. Najhoršie bolo, že chalani moc neplánovali. Termín bol síce pevne daný, no ako sa blížil, tak sa stále akosi nič nedialo. Ja osobne som už bol vnútorne aj zmierený s tým, že sa nikam nepôjde. Taký čulý ruch začal možno dva týždne pred samotnou akciou.

Čo má byť odkaz filmu?
Film nenesie žiadny hlboký odkaz. Nič nerieši a na nič nepoukazuje. Je to film s jednoduchým príbehom plnenia si spoločného sna troch super ľudí. Chcel by som, aby ho brali hlavne chalani ako krásnu spomienku na spoločné dobrodružstvo a možno ho niekdy aj ukázali deťom. Ak sa bude páčiť aj divákom a ešte si z neho niečo aj zoberú, tak to bude pre mňa len bonus.

Poznali ste sa s chalanmi už pred natáčaním?
Áno poznali sme sa. S dvoma chalanmi (Miki a Paťo) som sa poznal úplne dobre. Ale s Ivanom, ktorý sa stal nakoniec klúčovou postavou, som sa poznal menej. Popravde som sa ho trochu aj bál 🙂 Bol pre mňa tak trocha nečitateľný a vôbec som netušil, čo si o mne myslí.

Čo Tebe a celej partii tento film dal?
Mne naozaj veľa. Bolo veľmi inšpiratívne takýto výkon pozorovať z tak bezprostrednej vzdialenosti. Ale ešte viac ma fascinovala vyrovnanosť chalanov, s ktoru to celé podnikli. Na konci toho všetkého nemali potrebu ani len dať status na Facebook. A to si myslím, že väčšina ľudí, vrátane mňa, by posledné tri dni premýšlala nad tým, ako ten príspevok napíše a akú fotku tam dá. Toto ma na tom fascinovalo asi najviac. Bolo to tak čisté, že keby nevznikne tento film, tak vie o tom len hŕstka zanietených ľudí. A tak to má byť – robiť niečo pre seba, nie pre „páčiky“ na sociálnych sieťach. Chalanom to dalo určite tiež veľa, ale o tom by už museli povedať oni. Možno sa ich zážitky dozviete práve z filmu.

Uvidíme dlhú verziu filmu v kinách alebo na nete?
Film sa objaví najskôr na festivaloch u nás a dúfam, aj v zahraničí. A potom určite neskôr pôjde aj na net, bola by škoda si ho nechať doma v šuflíku 🙂 Prvá možnosť bude už túto sobotu, 10.11., V Trenčíne na festival HoryZonty.

Na čo ďalšie z Tvojej tvorby sa môžeme tešiť?
Zitiaľ nič veľké. Pripravujem len jeden film o zabudnutom lyžiarskom “stredisku”. Na niečo ďalšie si dúfam čoskoro nájdem dobrý námet. Kľudne ak niekto o nejakom vie, môže ma osloviť a inšpirovať.

Ďakujeme za rozhovor. 

The post Voľanie diaľok: Cesta hrdinov SNP očami ultrabežcov (trailer k filmu + rozhovor) appeared first on Cestovateľský blog.

Letové prevádzkové služby Slovenskej republiky (LPS) – tak znie oficiálny názov vášho pracoviska, čo si pod tým má bežný „smrteľník“ predstaviť?

Naším pracoviskom je Oblastné stredisko riadenia, ktoré spadá pod podnik Letové prevádzkové služby a plní aj keď podstatnú, ale predsa iba časť z jeho úloh.

Ide v prvom rade o službu riadenia letovej prevádzky. V praxi to znamená, že riadiaci letovej prevádzky, pracujúci na „oblasti“ (čo je famialiárny názov pre Oblastné stredisko riadenia) zabezpečujú bezpečný prelet lietadiel, ktoré prelietavajú cez vzdušný priestor nad naším štátom. Jedným z hlavných kritérií bezpečnosti je dodržanie predpísaných rozostupov. Tie predstavujú minimálne vzdialenosti, pod ktoré se lietadlá k sebe nemôžu priblížiť. Pre lepšiu predstavu môžem uviesť, že horizontálne je to 5 námorným míľ (približne 9.8km) a verikálne 1000 ft (300m).  V prípade neštandardných alebo núdzových situácií, sú riadiaci povinní poskytnúť maximálnu podporu posádkam lietadiel.

Samotný podnik LPS má oveľa širšie zameranie. Jedná sa napríklad o zabezpečovanie služby riadenia na letiskách, zabezpečovanie technickej infraštruktúry (radarové a komunikačné zariadenia), manažovanie leteckej informačnej služby, metodických činností, medzinárodnej spolupráce a projektov, atď.

Hovorí sa, že byť letovým dispečerom je poriadne stresujúce – z čoho to vyplýva?

Aj oficiálne, v rôznych štatistických prieskumoch je naše povolanie vyhodnocované ako jedno z najstresujúcejších. Stres v našej práci vyplýva z jej samotnej povahy. Práca si vyžaduje rýchle a správne reakcie, v ktorých riadiaci musí reagovať na dynamicky sa meniacu situáciu v 3D priestore. Okrem toho musí byť jeho rozhodovanie v súlade s celým radom postupov a predpisov. V procese rozhodovania musí vykazovať vysokú mieru samostatnosti. Tá je dôležitá najmä v obdobiach vysokej záťaže, kedy nie je priestor na to, aby mu niekto poskytoval pomoc, v zmysle návodov, ako situáciu vyriešiť.  Nezanedbateľným faktorom súvisiacim so stresom je uvedomovanie si konečnej zodpovednosti za riešenie prevádzkových situácií. Významným podielom k tomu prispieva aj biologický stres pôsobiaci na organizmus, vyplývajúci z práce na zmeny v umelom prostredí (absencia denného svetla a prísunu čerstvého vzduchu).

Koľko ľudí vykonáva riadenie letovej prevádzky u nás? Ako dlho trvá, kým niekoho reálne pustíte za monitor riadiť samostatne letovú prevádzku? Pod ktoré ministerstvo oficiálne spadáte? Delí sa LPS na nejaké oddelenia?

Kvalifikáciu pre oblastné riadenie má na Slovensku 61 riadiacich. Výcvik pre túto profesiu je veľmi náročný, jednak z hľadiska samotných požiadaviek na uchádzača ale aj z hľadiska časovej náročnosti. Len zriedka je doba, za ktorú uchádzač získa licenciu, kratšia ako dva roky. Náš podnik – LPS SR š.p. – spadá pod Ministerstvo dopravy a výstavby. Okrem divízie traťovej služby, pod ktorú spadá oblastné riadenie, má divíziu letiskových a približovacích služieb, divíziu technického zabezpečenia, ekonomiky a spávy, odbor manažérstva leteckých informácií, oddelenie bezpečnosti, výcvikové stredisko a ďalšie.

Akú letovú prevádzku riadi LPS? Civilnú aj vojenskú? Do akej výšky? Iba nad územím Slovenska alebo aj mierne za jeho hranice? Kto všetko sa musí riadiť vašimi pokynmi?

Riadime všetku civilnú letovú prevádzku, nachádzajúcu sa v riadenom vzdušnom priestore. Ten v podstate kopíruje geografickú hranicu nášho štátu. V rámci tohoto priestoru, má každé stanovište riadenia presne zadefinovaný priestor svojej zodpovednosti. Okolo letísk sú to riadené okrsky a koncové riadené oblasti, zabezpečujúce letiskovú a približovaciu službu riadenia. Pod výškou 8000 stôp je to neriadený vzdušný priestor, s vlastnými pravidlami. Mimo týchto priestorov riadime lietadlá z oblastného strediska. Každé lietadlo, nachádzajúce sa v priestore našej zodpovednosti, sa musí riadiť našimi pokynmi. Tie však musia byť v súlade so stanovenými postupmi a pravidlami a zohľadňovať potreby prevádzky. Vojenská prevádzka podlieha riadeniu vojenského stanovišťa. To taktiež zodpovedá za dodržanie rozostupov vojenskej prevádzky od civilnej.

Ako často dochádza k núdzovým situáciám, ktoré poznáme z filmov pod pojmom „mayday“? Aký je postup pri riešení krízových situácií? Ako často sú vzduchu stíhačky?

Používanie tiesňového volania MAY DAY podlieha určitým pravidlám a stretol sa s ním takmer každý z riadiacich. Frekvencia výskytu je podmienená hustotou prevádzky. S tendenciou jej nárastu sa zvyšuje aj početnosť neštandardných a núdzových situácií. Najčastejšie počujeme od posádok volanie MAY DAY v prípade situácií súvisiacich so stratou pretlaku. Vtedy lietadlo núdzovo klesá do nízkych hladín, z dôvodu dekompresie alebo jej rizika. Potom sú to prípady poruchy motora alebo iných systémov riadenia lietadla. Pre každú z mimoriadnych situácií máme presne stanovené postupy, tak aby sa eliminovalo riziko nedostatočnej alebo nesprávnej reakcie.

K štartu stíhačiek a k ich následnému zakročovaniu voči civilnej prevádzke dochádza v prípade, kedy lietadlo so službou riadenia nekomunikuje. Dôvody môžu byť rôzne. Väčšinou sa však jedná o nesprávne nalademú frekvenciu. Takýchto prípadov je menej ako desať v priebehu jedného roka.

Komunikačným jazykom medzi LPS a lietadlami je angličtina – stáva sa, že si s pilotmi nerozumiete? Napríklad kvôli prízvuku, zlému signálu a pod?

Komunikačným jazykom v našom povolaní je angličtina. Úroveň jazykovej schopnosti, ako takmer všetko v našom povolaní, musí zodpovedať predpísanému štandardu. Ako na strane posádok, tak na strane riadiacich. Situácie, kedy dochádza k čiastočnému neporozumeniu sú zriedkavé a väčšinou súvisia s neštandardnými situáciami. Vtedy sa na obidvoch stranách prejavuje podvedomá tendencia odchýliť sa od stanovenej frazeológie. Ale v každej situácii musíme vyvinúť maximálne úsilie tento nedostatok odstrániť, pretože by mohol mať fatálne dôsledky. Horšie je to v prípade poruchy komunikačních zariadení, kedy odstránenie závady je mimo našu kontrolu.

Koľko preletí priemerne denne lietadiel nad územím Slovenska, ktoré riadite? Máte prípadne nejaké iné zaujímavé čísla z Vašich štatistík?

Počet preletov za deň závisí od obdobia v roku. V letných mesiacoch preletí nad Slovenskom vyše 2000 lietadiel za deň. Väčšinu z nich máme na spojení a riadime práve z oblastného strediska riadenia.  V zimných mesiacoch sú tieto počty zhruba o 30 percent nižšie. Zaujímavým údajom možno je, že za posledných desať rokov sme zaznamenali približne 75 percentný nárast prevádzky.

Ak by sa chcel niekto zamestnať ako riadiaci letovej prevádzky, kde a ako má začať? Priberáte aj nových zamestnancov?

Vzhľadom na nedostatok personálu sa pravidelne konajú výberové konania na pozíciu riadiaceho letovej prevádzky. Uchádzač musí absolvovať sériu pomerne náročných psychologických testov a zdravotných vyšetrení. Ďalej musí preukázať dostatočnú znalost anglického jazyka. Rovnako dôležitý je stupeň a povaha motivácie. Samotný výcvik je časovo i obsahovo veľmi náročný. Je potrebné v relatívne krátkom čase absorbovať a byť schopný následne preukázať veľké objemy informácií. A to nielen teoreticky, ale aj v oblasti praktickej aplikácie získaných vedomostí, v procese samotného riadenia letovej prevádzky.

Čo vás osobne na vašej práci najviac baví a naopak, najviac nebaví?

Zo svojej podstaty je naša práca veľmi zaujímavá, bez rizika pocitu rutiny. Má v sebe vysoký potenciál neustáleho profesného a zároveň osobnostného rastu. Ten prvý je daný neustálou potrebou vzdelávania sa a aktualizácie získaných vedomostí. Druhý vyplýva z toho, že kvalita výkonu jednotlivca, závisí od jeho schopnosti spolupracovať v rámci tímu. Z tohoto hľadiska musí byť riadiaci jedincom s dostatočne individuálnou osobnosťou, schopným správne a rýchlo sa rozhodovať a zároveň musí byť tímovým hráčom, schopným rešpektovať rozhodnutia kolegov. Nevýhodou našej práce je vysoká úroveň stresu a jej vplyv na organizmus.

Ako je celkovo LPS na tom v porovnaní s „konkurenciou“, teda letovými prevádzkami susedných štátov čo do kvalifikácie a profesionality?

Ak by sme porovnávali úroveň profesionality alebo prevádzky s ostatnými strediskami v Európe, nenašli by sme nejaký zásadný rozdiel. Je to dané množstvom štandardov a regulatív, ktoré musíme spĺňať a dodržiavať. Aj priemerný počet odriadených lietadiel, v prepočte na riadiaceho, sa nejako výrazne nelíši. Strediská s väčším množstvom preletov disponujú väčším počtom riadiacich, sektorov a pod. Takže v porovnaní s „konkurenciou“ nemusíme mať žiadny komplex 🙂

Ďakujeme za rozhovor.

The post Letový dispečer – kto riadi lietadlá nad našimi hlavami? Ako často prichádzajú na pomoc stíhačky? appeared first on Cestovateľský blog.

Čo Ťa priviedlo k práci sprievodcu?

Po vysokej škole som dostal prácu v Anglicku, kde som pomáhal rodinám a utečencom prevažne z krajín ako Pakistan, Afganistan a Irak, no taktiež rodinám z východnej Európy, aby sa začlenili do spoločnosti a mojou hlavnou náplňou bolo učiť deti na základnej multikulturálnej škole a pomôcť im osvojiť si britský školský systém, návyky, správanie a jazyk. Keďže som denno-denne pracoval s ľuďmi z iných kútov sveta, tak som častokrát o ich domovine aj počúval, čo vo mne vyvolávalo túžbu navštíviť mnohé krajiny a tak som jedného dňa dal výpoveď a išiel na 2 roky cestovať okolo sveta. Zarobené peniaze mi dochádzali a túžba spoznávať sa stupňovala a tak logicky som sa začal obzerať po práci, ktorá by mi umožňovala cestovať. Teraz mám to šťastie, že sa o túto radosť z cestovania môžem podeliť s podobne zmýšľajúcimi ľuďmi na zájazde a prežívať to nadšenie znova a znova prostredníctvom ľudí, ktorí to zažívajú po prvýkrát.

Aké vlastnosti nesmú chýbať dobrému sprievodcovi?

Trpezlivosť, predvídavosť, rozhodnosť.

Ako dlho si v BUBO a na čo sa špecializuješ?

Pre BUBO pracujem tretí rok, sústredím sa na celú Áziu a špecializujem sa na Srí Lanku.

Čím je tento región špecifický a čím si Ťa získal?

Ešte keď som cestoval po svete sám,  tak oblasť južnej Ázie ma úplne dostala a krajiny ako Nepál, India a Srí Lanka som navštívil opakovane. Dlhšie som tu žil. Táto oblasť ma dostala svojou odlišnosťou a jedinečnosťou v porovnaní s čímkoľvek,  čo som doteraz videl a zažil. Od ľudí cez stravu, až po krajinu a jej prírodné krásy. Cestovanie v tomto regióne je ako keby sa vám každý deň pred očami odohrával nový film a vy by ste v ňom boli hlavná postava. Je to niečo neopísateľné 🙂

Čo je Tvoja srdcovka?

Z toho čo sprevádzam tak určite Srí Lanka, ktorú keď spoznáte, nájdete si tu priateľov, tak sa pred vami otvoria jej tajomné  brány. Teraz ako vyškolený profesionál vidím Srí Lanku oveľa jasnejšie než keď som tu bol prvý raz a teraz sa mi páči omnoho viac. Je veľký rozdiel, ak sa človek vyzná. Tu chcem poďakovať mojim kolegom v BUBO, ktorí mi odkryli tajomstvá a kontakty, ktoré zhromažďovali roky.

Na aký skutočne neobyčajný zážitok zo zájazdu si spomínaš?

Najnovší neobyčajný zážitok, na ktorý si spomínam sa odohral na zájazde Tamilské Tigre a bolo to ďaleko na severe ostrova v blízkosti mesta Jaffna, kde ešte len pred niekoľkými rokmi skončila takmer tridsať rokov trvajúca brutálna vojna. BUBO je jedinou cestovnou kanceláriou, ktorá sem realizuje zájazdy. Teraz, ak sa vyznáte a máte správne konexie, je to absolútne bezpečné a ja osobne som sem v roku 2016 odsprevádzal už vyše 60 klientov. Vtedy to bol jeden z prvých zájazdov a my sme sa pokúšali dostať na posvätný ostrov Nainativu. Ľuboš, ktorý bol na tomto ostrove hadov mi cestu popisoval ako super dobrodružstvo, no to čo sme zažili predčilo moje očakávania. Cesta vyzerala asi tak, že sa na ňu ledva zmestil náš autobus. Išlo sa po pieskových a kamenistých násypoch a aj napravo aj naľavo od nás bola morská voda no a cesta bola úplne bez zvodidiel. Zrazu sa pred nami objavila skupina asi 200 ľudí, ktorí úplne zablokovali cestu a my sme museli odstaviť autobus a vystúpiť, zároveň si dávať pozor, aby sme pri vystupovaní nepopadali do vody lebo cesta bola tak úzka. Najprv trochu nahnevaní sme sa približovali k domácim, že čo to tu robia a prečo nás nechcú pustiť, no keď sme sa zamotali do davu, tak sme boli svedkami skutočne výnimočného tradičného tamilského rituálu krstenia rybárskej lode a prosby duchov mora o dobrý úlovok. No a ono ten krst a prosba prebiehali asi tak, že chlapi si dali na hlavu obrovskú kvetinovú ozdobu, na ktorej sa vynímali nádherné pavie perá, líca si prepichli ihlicou a chrbát mali prepichnutý obrovskými ostrými hákmi a ich kamaráti ich za tie háky ťahali lanami, kým oni v tranze a pod vplyvom omamnej látky bételu tancovali a odriekali modlitby. Toto nebolo žiadne predstavenie pre turistov, ale skutočný tradičný rituál, ktorý sa ešte zachoval do dnešných čias. Mali sme obrovské šťastie byť pri tom a práve tento autentický rituál bol jedným z najväčších zážitkov na zájazde. Celkovo mi Tamilské tigre dopadajú nadšením klientov. Každý raz nájdem nový zážitok a ešte cestu vylepším.

Čo Ťa naposledy najviac na zájazde zaskočilo?

Asi keď som zistil, že jeden miestny sprievodca, s ktorým som už viackrát na Srí Lanke pracoval, úžasne skromný človek, sprevádzal britskú kráľovskú rodinu a aj pápeža Františka. Ľudia sú tu neuveriteľné pokorní, nechvália sa a sú až nezištne dobrí.

Máš nejaký súkromný cestovateľský sen?

Chcel by som prejsť z Pakistanu do Číny po slávnej Karakoram Highway, prejsť Mongolsko na koni s mojou priateľkou a navštíviť krajiny v Afrike kam sa „nechodí“ 🙂  No mojím snom je dostať sa Srí Lanke ešte hlbšie pod kožu a pre našich klientov pripraviť ďalšie zážitky, ktoré by inak nemali šancu získať.

Prečo by ľudia mali aspoň raz navštíviť „Tvoj“ región? Čo nájdu tu a nikde inde na svete?

Chcete si vyskúšať meditovať s pútnikmi pod najstarším stromom na svete? Chcete zažiť skutočnú ajurvédsku masáž? Vystúpiť na bájnu Sigiryiu, pamiatku Unesco a ôsmy div sveta? Chcete sa poprechádzať po čajových plantážach a vidieť na vlastné oči ako sa čaj spracúvava v starej viac ako 100-ročnej továrni z britských koloniálnych čias? Potešiť sa nádhernými zafírmi, ktorých je tu najviac na svete? Vidieť najväčšiu pevnosť postavenú európskymi koloniálnymi mocnosťami v celej Ázii? Stopovať leopardov v národnom parku v ktorom je ich výskyt na kilometer štvorcový vyšší ako kdekoľvek v Afrike? Chcete navštíviť krajinu v ktorej kresťania, budhisti, moslimovia aj hinduisti žijú vedľa seba v mieri? Ochutnať ryžu a kari na stovky spôsobov? Na všetko je odpoveď Srí Lanka 🙂

S akými predsudkami sa ohľadom svojho regiónu najčastejšie stretávaš? Ako je to naozaj?

Asi tie najväčšie predsudky sú špina, bordel, zlá hygiena, nefungujúci systém a leniví ľudia častokrát prirovnávaní k Rómom u nás. Skutočnosť je taká, že takmer každý jeden človek je na konci zájazdu veľmi milo prekvapený a jeho predsudky sa rýchlo rozplynú a človek si rýchlo spraví nový obraz o krajine, keďže tu bol, videl a zažil to. Cestovanie otvára oči a búra stereotypy a predsudky. Naozaj je tu mnoho vecí omnoho lepších ako si to doma alebo z médií myslíme. Ale tak o tom cestovanie je a myslím, že od ľudí na Srí Lanke by sme sa mohli aj niečo naučiť. Minimálne to, ako žiť bez stresu 🙂

Mnoho ľudí sa momentálne bojí cestovať. Myslíš, že oprávnene?

V médiách vyzerá množstvo vecí omnoho horšie a nebezpečnejšie ako v skutočnosti a keby som sa mal riadiť podľa toho, čo vidím v televíznych novinách, tak by som sa bál vyjsť von z domu lebo ma určite okradnú a zabijú. No v reálnom svete to takto ani zďaleka nie je a 99,99% ľudí na svete sú ozaj dobrí a slušní ľudia, len bohužiaľ dobrota a slušnosť má veľmi malý mediálny priestor a nedokáže tak predať a šokovať ako vraždy alebo teroristické útoky. Cestovaním by sme si mali rozširovať obzory a robiť si vlastný názor na danú krajinu a zistiť ako to naozaj je a nie riadiť sa podľa toho, čo nám povie nejaký reportér z Nového Času, ktorý tu nikdy nebol. A pravda je taká, že mestá ako Paríž alebo Londýn sú omnoho nebezpečnejšie ako Srí Lanka, India alebo Nepál.

Dokáže Ťa sprevádzanie a región, ktorý sprevádzaš stále ešte niečim prekvapiť?

Zakaždým keď idem zájazd, ktorý už poznám, tak sa snažím vžiť do ľudí, ktorí sú to po prvýkrát a ako to asi vnímajú oni, pozrieť sa na to všetko ich očami a znova tu radosť a nadšenie prežívať spolu s ostatnými. Tým, že chodím do oblasti viackrát po sebe, tak už tam mám dobrých kamarátov, na ktorých sa môžem spoľahnúť a spolu tak môžeme ponúknuť klientom viac, lepšie to naplánovať a nadchnúť klientov v rôznych situáciách. Mám dobrých učiteľov ako Michal Gaj mladší, veľký znalec ostrova, Katka Líšková mladšia, či Ľubo Fellner, ktorý bol v Tamilskej časti asi prvý zo Slovenska a Čiech. Oni mi otvorili dvere aj do vyššej Srí Lanskej spoločnosti. Pri riešení určitých problémov je fajn mať priamy kontakt na prezidenta. Taktiež odsprevádzaním každého ďalšieho zájazdu sa o regióne dozvedám stále viac a dokážem sa potom baviť s ľuďmi na omnoho hlbšej úrovni a spontánne vysvetliť aj zložitejšie témy. No a žiaden zájazd nie je rovnaký, lebo pri cestovaní sa vždy všetko neustále mení a vyvíja ako ľudia tak aj krajina v ktorej sme 🙂

V čom sa odlišujú BUBO zájazdy od konkurencie?

Nechodím s konkurenciou, ale určite školením sprievodcov v našej akadémii, drietomskými skriptami, ktoré sú veľmi kvalitné a kde spoločne všetci sprievodcovia hľadéme ako sa zlepšiť, cestovateľskými festivalmi, premietaniami, charitou, ktorú robíme vyše 20 rokov. Je to aj počtom destinácií. Skromne srí lansky by som chcel povedať, že sa to nedá porovnať, BUBO je originálom. A všetci u nás sa súsredíme na kvalitu a spokojnosť našich klientov.

Chceš aby Ťa cestovanie živilo? Vyplň dotazník sprievodcu BUBO na: www.bubo.sk/dotaznik

The post Rozhovor s Peťom Salajom: „Keď spoznáte Srí Lanku, nájdete si tam priateľov“ appeared first on Cestovateľský blog.

Čo Ťa priviedlo k práci sprievodcu?
Náhoda. Nikdy jsem se nazajímal o cestovní ruch a nikdy jsem netušil, že bych v něm mohl někdy pracovat. Moje láska jsou zvířata a proto jsem se je taky rozhodl studovat. Hned po škole jsem nastoupil na post ošetřovatele exotických zvířat ve Zlínske zoologické zahradě. I když už jsem byl v zoologické zahradě, tak jsem pořád udržoval kontakty se školou chovu exotickych zvířat, tak se mi jednoho dne ozval profesor z Pražské zoologické zahrady. Pro BUBO tou dobou už pracoval Martin Karniš, který má vystudovanou tuto školu a jelikož Ľuboš byl spokojen s ním co by profesionálem na zvířáta, hlavne v Africe na safari, tak kontaktoval školu, že má zájem o nejšikovnejšího (to neříkám já, ale řekl mi to pán profesor) absolventa, který zná africká zvířata a chtěl by jít provázet na safari. Profesor mi hned volal, že jestli to nechci zkusit. Netušil jsem o co jde, ale když jsem byl před 7-mi lety poprvé v Africe, tak jsem se chtěl od té doby tam vrátit a tak jsem se do BUBO ozval. Bylo to 14. septembra. Ľuboš mi ješte v ten den volal a chtěl, abych přišel hned na pohovor. Já jsem zašel za našim ředitelem a řekl jsem jak se věci mají. No nadšený nebyl, ale byl rád, že jsem mu o tom řekl, než jsem vůbec někam šel a na tento pohovor mě pustil. Když jsem dojel do Bratislavy, tak jsem pár hodin strávil s Ľubošom a ten mi na pohovoru dal podmínku, že má zájem jenom o někoho, kdo se bude chtít stát nejlepším rangerem ze všech průvodců. Že budu mít veškerou podporu z BUBO, ale tá snaha musí vyjít ze mne. Pochopil jsem to a 30.9 jsem odletel do Namíbie. Moje kariéra v zoo se během 14-ti dnů změnila na kariéru průvodce BUBO.

Lákalo Ťa cestovanie od malička?
Už od mala jsem chtel vždy cestovat. Bohužel z dětství si pamatuju spíš jen praci na poli přes prázdniny. Měli jsme hospodařství a tak jsme si toho cestovaní dovolit moc nemohli. Povětšinou si nás vzala babička na pár dní a jeli jsme s ní k rodině do Jeseníku nebo do Prahy. Nejvetší zažitek byl když se šlo do Polska na trhy, k Plumlovské prehradě, s bráchama jsme hráli golf, projeli Chorvatsko a pak Kubu od západu na východ. Když jsem nastoupil do zoo, tak jse nastoupil na post ošetrovatele africkych kopytníku. Takže nejdřív žirafy a nosorožci. Různe antilopy a zebry. Africké ptactvo a šelmy a postupne jsem se dostal až ke slonům, kde jsem strávil asi nejdelší dobu z těch 6-ti let co jsem byl v zoo. Pak jsme se s kamarádem rozhodli, že pojedeme do Afriky, aby jsme zvířata videli naživo. Přileteli jsme do Johanesburgu a jeli do národnich parků na tri týdny a spali jsme pod stanama. Bylo to asi to nejlepší dobrodružství co jsem kdy zažil. Nadherný indický oceán na pobřeží… Nemohl jsem od nej odtrhnout oči. Už od té doby co jsem se vratil z Afriky, jsem se chtěl vrátit zpátky, ale neveděl jsem jak to mam udělat.

Aké vlastnosti nesmú chýbať dobrému sprievodcovi?
Rozhodně si myslím, že musí být veselý, rozhodný, komunikativní, upřímný a zasadový. Musí se vyznat dokonale v danné oblasti, ale taky umět dělat kompromisy. No jelikož mi ještě není ani 30 a když se oholím vypadám pŕej na 18, tak moje taktika je, že než mi doletí lidi, tak se nechám mírně zarůst. Když doletí, tak je hned zahrnu otázkama, abych vědel individualizovat jejich cestu. V aute z letište na hotel jim povim co nejvíc o dnešnim programu a o lokalite, kde se nachazíme, aby vědeli, že jsou v dobrých rukou. Vše jim vysvětlim. Po pár dnech co uz jsou klidni ví, že Afrika je krásna a neni to nic strašné, tak se oholim. Meli byste videt ty reakce. Každý si všimne.

Ako dlho si v BUBO a na čo sa špecializuješ?
Už jsem v BUBO 5-tym rokem a specializuji se na Afriku. Jsem zoolog a proto jezdení s lidma na safari, co je asi nejvetší zábava co může být. Dejepis sem nikdy neměl rád. Strašne mě nebavilo se nikdy učit vsechny ty Karly a Václavy co se strídali na trůnech, ale dejiny Afriky jsou jiný soudek. Poznávat kmeny a učit se jejich historii. Jak žili jejich předci a jak přemigrovavali z jednoho místa na druhé. To je historie co mě baví a rád to předávam jiným lidem. To je dobré v BUBO, že o tomto se u nás ví hodně a mám s kým diskutovat.

Čím je Afrika špecifická a čím si Ťa získala?
Afrika je jediné místo na světe, kde můžete vidět soužití velkých stat kopytníku, predatory, ptactvo, hmyz a plazy na jednom místě. Nejpestrejší skala byložravců, co žiji na otevrených savanach afriky po boku velkých kočkovitých šelem. Nadherné a rozdilné biotopy od pouští až po deštné pralesy.

Ktoré miesto je Tvoja srdcovka?
Moje srdcova záležitost je Jižní Afrika. Asi skrz to, že to byla moje první země kontinentu, co jsem navštívil a zamiloval jsem se do ní. Mohl jsem zde poprvé vidět moje oblíbena zvířata a ten biotop, ve kterém žijí, byl na první pohled neuvěřitelný No nádherný je celý jih od Namíbie přes Botswanu až k Viktoriiným vodopádům na hranici Zimbabwe a Zambie. Lidi nevědí, ale tento region je absolutně bezpečný, tam kam chodíme není žádna malárie a hotely jsou velmi vysoké úrovne, doslova luxusní.

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Čo Ťa naposledy najviac na zájazde zaskočilo?
No na každém zájezdu človeka povetšinou něco zaskočí. Důležité je, jak on sám je flexibilní a musí mít zkušenosti, aby danou věc vyřešil a jak to vyřeší. Jelikož mam povětšinou řídíci zájezdy (je to vždy skupinka klientů tak 7 lidí), tak problemy s autem se můžou stát kdekoliv. Jednou jsem byl neoblíbený u klienta z krz to, že jsem čech. To mně mrzelo, ja ten rozdíl nevnímam. Výhoda pracovat pro BUBO je tá, že s nami jezdí kultivovaní klienti, BUBO má vyšší ceny a tím se lidi vyselektují. Požadují vyšší úroveň služeb, no na druhé strane ji i vědí ocenit. Pri jakémkoliv problému mám v BUBO Base campu, jak my říkame naši kanceláří v Bratislave silnou podporu. Jednak ti lidi vědí – byli taky, poznají každý meter a řešíme konkretnosti, na konkrétní ulici, či na konkrétnim míste národního parku. Nemusím nikomu vysvetlovat, kde je Gaborone a Mikes Kitschen. No a v BUBO mají i kontakty. To dokopy veľmi pomůže a nevím si představit jak bych z některých situací vyvázl. No takto spoločne, zdá se mi, vyřešíme všechno.

Máš nejaký súkromný cestovateľský sen?
Můj cestovatelský sen, kde jsem nikdy nebyl a strašne bych chtěl, je jet do Etiopie a Stredoafrické Republiky. Taky strasně toužím splavit řeku Kongo a podívat se na pralesní žirafu Okapi, která v pralesích konga žije. Tyto destinace má možná nejvíc na Slovensku no i v Čechách zjezdení Ľuboš, náš ředitel. Byl tam několikrát.

Prečo by ľudia mali aspoň raz navštívit „Tvoj“ región? Čo nájdu tu a nikde inde na svete?
Jak už jsem odpovídal otazce předtím, Afrika je jediný kontinent, kde žije různa škála živočisních druhů na jednom míste a je to neskutečná podívaná. Ale ne jen to. Je to pořád jeden z mála kontinentů, kde žijí i kmeny ješte tradičním spůsobem života bez výrazního zásahu civilizace. Bohužel, civilizace pomaličku proniká ze všech stran a tak by to člověk měl vydět co nejdŕív než to zanikne i tu. Tady v Africe je všechno jiné. Vidět lidi chodící oblečeny v kůži a rozdelávat ohne tradičním způsobem. Vidět jak odebírají krev dobytku a mísí to s mlékem, aby měli co pít při svích dlouhých cestách po savanach. Ozbrojení pouze oštepmi a procházet kolem lvích smeček. Jit se podívat na tůru do hornatých pralesů na gorily horské, které se nedají spatřit nikde jinde na světe a to ani v zoologických zahradách. Tyto scenerie nikde jinde člověk neuvidí a proto by se měl aspoň jednou za život sem podívat.

S akými predsudkami sa ohľadom svojho regiónu najčastejšie stretávaš? A ako je to v skutočnosti?
No asi nejvíc s predsukami o bezpečnosti a chorobách. Když člověk jede do Afriky a někomu to řekne, tak první co se každý zeptá: a nemáš strach, že te tam zabijí, okradou, znasilní a Bůh ví co ješte. Tak to že: však ses zbláznil? Dyť tam umřeš na malarii a nebo na nejakou jinou tropickou nemoc. No ve skutečnosti je jižní Afrika maximálne bezpečná a v dnešní době je Turecko či dokonce Brusel a Paříž nebezpečnejší. Tu na jihu nejsou ani žádne choroby, vypadá to jako v Austrálii či Kalifornii a je to obdobne nebezpečné. Samozřejme jestli dodržujete rady nás pruvodců. No mne nikdy ani jeden klient nedostal žádnou tropickou chorobu. Od Luboše ale vždy vrámci našho studia v BCA (BUBO Cestovateľská akadémia) a posledne od MUDr. Bubána, dostávame rady jak postupovat, aby se naši klienti vrátili domů bez „tropického suveníru“. 100% Afrika není nebezpečnejší než Jižní Amerika, no když někomu řeknu, že jedu do Jižní Ameriky, tak ti každý řekne: To fakt? Kam jedeš? Půjdeš se podívat do Amazonskýho pralesa? Uvidíš Macchu Picchu? To je super. Afrika ma nespravedlivě zlé jméno. No to múžete i využít. Když máte títo informace, múžete jet, jste v bezpečí a doma budete za hrdinu, i když se vám nic nemúže stát.

Mnoho ľudí sa momentálne bojí cestovať. Myslíš, že oprávnene?
No v dnešní době se spíš divím, že lidi chtějí zůstat v Evropě. Jsem docela rád, že jsem na jihu Afriky a mám tu klid od všech teroristikých útoků co se dějí v Evropě. Cestovaní je podle mě absolutne bezpečné. Když se klienti řidí rady, které dostanou v BUBO a pak pokyny od nás průvodců, kteří sa taky vyznáme a jsme školení od starších průvodců a pak na firemních školeních, tak se mu nemá co stát. Základem je cestovat s profesionály. Pak se nemusíte ničeho bát. Když jede někdo sám na svoji vlastní zodpovednost do zemí jako Pakistan, Afganistan, Irak a dnešní Sýrie či Jemen, tak je to nezodpovedný vůči sobě. Ale jinak zbytek světa je podle mě bezpečnejší navštívit v tuto dobu, než jezdit napŕiklad do Páriže či Bruselu.

Dokáže Ťa sprevádzanie a región, ktorý sprevádzaš po 20-krát ešte niečim prekvapiť?
Samozrejmě, že ano. Člověka překvapí spousta vecí i doma a ne tak někde v cizine. Pozitivní věci na to jsou, že věci se mění a vždy múže být vše jinak. Tím pádem se udržuješ ve střehu a nikdy se nedostneš do stereotypu. To je taky naše výhoda, že v BUBO jsme mladí a akční průvodci a máme schopnost se rychle přispúsobit. A pak my stále hledáme pro klienty nové zážitky, co bylo loni letos nestačí. A to dá taky zabrat, no na druhou stranu človek se nedostane do rutiny.

V čom sa odlišujú BUBO zájazdy oproti konkurencii?
Myslím si že BUBO má jednu obrovskou vyhodu a to je ta, že na mnoha místech, kde máne naše zajezdy jsme byli jako stredoevropska cestovní kancelář první. Máme Tomáše (Mgr. Tomáš Hušek), který vyrůstal v Africe a dokonale tu zná každý kámen. Luboš, procestoval každou z těchto zemí a má neobyčejný prehled a taky máme zpoustu odborníků na danou oblast. Povetšinou co slýchávám, tak zpousta cestovek má lokální pruvodce, to my máme taky, ale to nestačí, lokálec nerozumí slovenské či české mentalite a dělá to vysloveně jako svúj 8-hodinovej job. My jsme na nohách 12 hodín a víc, no nás to baví. Nebo má cestovka jednoho či dva české průvodce, kteří se nespecializujú, ale rezesílají je po zájezdech všude. My máme průvodce, kterí vetšinu roku v dané krajine, či lokalite bydlí a tím pádem mají mnohem vetší přehled co se děje. A ne jen ten v tuto chvíli, ale přehled o celém roku.

Chceš aby ťa cestovanie živilo? Vyplň dotazník sprievodcu BUBO na: http://bubo.sk/dotaznik

The post Rozhovor so Stáňom Cigánkom, ktorý sa za 14 dní dostal zo zoo až k sprevádzaniu Africkými krajinami appeared first on Cestovateľský blog.

Do novšej histórie si chodí oddýchnuť do juhovýchodnej Ázie. S láskou vás prevedie Indočínou, Thajskom či Malajziou. Veľmi rád píše a jeho články nájdete v mnohých slovenských časopisoch. Využili sme možnosť a exkuzívne pre www.cestujemespolu.com sme vyspovedali Tomáša o jeho práci sprievodcu.

Čo Ťa priviedlo k práci sprievodcu?
Láska k cestovaniu, bez ktorého som nechcel byť a tak sa to akosi automaticky všetko pospájalo dokopy ako mozaika a vyšlo z toho to, že už roky intenzívne cestujem a neustále si to užívam.

Čo Ťa lákalo na práci v cudzine?
Opak stereotypu. Neustále sa niečo deje, človek sa neustále niekde inde nachádza a stále je v pohybe. Lákalo aj to byť pri veciach, aké by sa mu nikdy nestali doma, vidieť na vlastné oči veci o ktorých človek len čítal či sníval.

Aké vlastnosti nesmú chýbať dobrému sprievodcovi?
Túžba učiť sa, spoznávať svet, túžba sprostredkovať svet naokolo cez príbehy, ktoré sú do tých miest vpísané, ale aj empatia a mal by mať veľa energie, ktorá sa mu pri tejto práci, ktorá často býva 24 hodín denne, bude hodiť.

Ako dlho si v BUBO a na čo sa špecializuješ?
Sprevádzam 7 rokov a ako hlavný sprievodca už štyri roky veľmi intenzívne. No stále cítim, že sa mám čo učiť. Mojou srdcovkou sú krajiny islamského sveta, no najmä oblasť Hodvábnej cesty, strednej Ázie s Iránom, Blízky Východ, Turecko, ale aj India a potom tu je juhovýchodná Ázia od Hanoja po Singapur, kde človeka zaujme ich exotická krása.

Čim si Ťa „Tvoje“ regióny získali?
Islamský svet je špecifický tým, že veľa ľudí si myslí, že tento kút sveta pozná, lebo boli v Egypte či v Tunisku pri mori, no pritom tento svet veľa ľudí odsudzuje, pretože má na islam apriori zlý pohľad kvôli našim zdeformovaným médiám. Získal si ma tým, že bol úplne iný, ako sa o ňom hovorilo a čím viac dní, týždňov a mesiacov som trávil v Oriente, tým sa mi dostával pod kožu viac a viac.

Čo je Tvoja srdcovka?
Stále mám pocit, že čím viac cestujem, tým je ich viac, ale stále tvrdím, že moje najobľúbenejšie krajiny sveta sú Turecko, Sýria, Irán, India a Thajsko. Ale vybrať jednu? To nedokážem, pretože vždy si myslím, že to je v danom momente práve tá, na ktorú myslím. Ak sa jedná o mesto, tak to je Istanbul, pre mňa najkrajšie miesto na svete.

Na aký skutočne neobyčajný zážitok zo zájazdu si spomínaš?
V hlave stále rezonuje Veľká noc na Filipínach, kde sme sa zúčastnili ukrižovania Krista. Dodnes mám zimomriavky z tohto zážitku. Celý deň byť v centre diania, byť súčasťou celého davu, spotený, špinavý, zastriekaný od krvi, no šťastný.

Čo Ťa naposledy najviac na zájazde zaskočilo?
Na tejto práci je krásne to, že prekvapenie prichádzajú takmer na dennej báze.

Máš nejaký súkromný cestovateľský sen?
Afganistan. Ľubo Fellner tam bol už na jeseň 1996 a potom to chalani 2x prešli teraz nedávno, máme teda v BUBO skúsenosti. Je to sen, roky sa teším na túto krajinu a raz si ju poriadne vychutnám.

Prečo by ľudia mali aspoň raz navštíviť „Tvoj“ región? Čo nájdu tu a nikde inde na svete?
Ak raz navštívia Irán alebo Strednú Áziu, zistia, že veľa vecí o ktorých si mysleli, že o nich vedia sú úplne inak. Že Irán nie je krajina teroristov, ale je to krajine milých a neskutočne zaujímavých ľudí, kde slovíčko pohostinnosť nie je len nejaký hlúpy reklamný turistický trik. V  strednej Ázii cestovateľ hneď pochopí, že toto nie je sovietsky zväz plný šedivej farby. My v BUBO navštevujeme Strednú Áziu dlhé roky pred ostatnými a naše skúsenosti sa nedajú porovnať. Robíme to naozaj dobre 🙂

S akými predsudkami sa ohľadom svojho regiónu najčastejšie stretávaš? Ako je to naozaj?
Najhorší predsudok je ten o Iráne, kedy sa mylne nazdávame, že je to krajina zla, pretože to tak jeden z amerických prezidentov prezentoval, pričom o tejto krajine nevedel nič. Ľudia sa tejto krajiny podvedome boja, pretože sa u nás o Iráne píše a hovorí málo pozitívneho. S tým sa spája veľa predsudkov, no po pár dňoch je krásne ak ľudia, ktorí sú s nami v Iráne prídu a povedia, že to je inak ako si mysleli. To je vždy malé víťazstvo, pretože títo ľudia to zažili a videli. V Iráne ono známe „lepšie raz vidieť ako sto krát počuť“ skutočne platí. Žiadna krajina zla či krajina teroristov, ale pravý opak. Krajina kde si k vám do čajovne prisadne partia mladých ľudí a začnú vám recitovať básne, kúpia čaj, zmrzlinu, potešia sa, že vás stretli a nenechajú vás ani zaplatiť.

Mnoho ľudí sa momentálne bojí cestovať. Myslíš, že oprávnene?
Nie. Ja osobne cestovať neprestanem. Veľa ľudí sa bojí, pretože správy hovoria, aby sme sa báli. Stačí vypnúť televízor a je to. Dnes sa ľudia boja tureckého Istanbulu, len tento rok som tam bol tri krát a išiel by som tam znovu, pretože strach je najmä v našich hlavách a ten nás bude paralyzovať, pretože ho budeme kŕmiť. Samozrejme šanca, že sa niečo stane v Mosule je väčšia než v Prievidzi, ale prestať cestovať kvôli strachu, to by bol začiatok konca. No je dôležité porozprávať sa s odborníkmi, profesionálmi, ktorí vám vedia poradiť. Dnes sa napríklad do mojej obľúbenej Sýrie cestovať nedá. Pritom BUBO sem cestovalo ako prvé už pred 25 rokmi.

Dokáže Ťa sprevádzanie a región, ktorý sprevádzaš už po 20-ty krát ešte niečím prekvapiť?
Vždy. Milujem návraty na moje obľúbené miesta a hoci keď sa človek x-tý krát vracia, vie čo ho čaká, no vždy sa nájde niečo nové, niečo neočakávané, čo prinesie závan do týchto krajín a vždy sa teším, keď sa také niečo stane. S mojimi skúsenosťami sa rád delím aj s našimi klientmi, ktorý takto zažijú omnoho viac.

Ďakujeme za rozhovor 🙂

Viac z Tomášovych ciest a zážitkov nádjete na: https://www.facebook.com/tomkubuscesty/

Tento článok vznikol exkluzívne pre www.cestujemespolu.com v spolupráci s cestovnou kanceláriou BUBO.

The post Rozhovor s Tomášom Kubušom, ktorý miluje sprevádzanie krajinami islamského sveta appeared first on Cestovateľský blog.