Píše Andrej Dudáš

Vybral som sa tam spolu s kamošom Vaškom, ktorého som spoznal na severe Argentíny. V tej chvíli nám už bolo jasné, že pandémia nás neobíde. No nejak sme sa tým nezaoberali a skúmali okolie Samaipaty. Tá má vo svojom okolí niekoľko zaujímavých miest a tak som sa nejak neponáhľal niekam inam.

El Fuerte = mini Machu Picchu

Jedným z týchto miest je archeologické nálezisko El Fuerte. Figuruje dokonca aj v zozname UNSECO. Pripomína Machu Picchu. Pri jeho stavbe bolo nutné skosiť vrchol hory, rovnako ako v meste Inkov neďaleko Cuzca v Peru.

Ja som sa zaujímal hlavne o Národný park Amboro, kam sa zbiehajú cestovatelia a biológovia z celého sveta. No kým som zháňal ľudí, ktorí by sa pridali na túru do tohto parku, zašiel som pozrieť El Fuerte.

Niečo z histórie El Fuerte

El Fuerte je miesto, kde žili ľudia ešte pred príchodom Španielov, aj keď názov je v španielčine. Prvú usadlosť tu založili pravdepodobne kmene Chané. Potom ich vyjednávaním začlenili do svojej ríše Inkovia. Neskôr v 16. storočí už prichádzajú Španieli.

Miesto bolo pôvodne ceremoniálne centrum regiónu. Je možné, že bolo tiež využívané na astronomické pozorovania. Pozostáva z dvoch častí a to ceremoniálnej (na vrchole hory) a administratívno-rezidentnej. Toto miesto bolo domovom troch rôznych kultúr a známky po nich tu môžete ľahko objaviť. Opracovanie skaly začali už ľudia Chané, stavby začali budovať Inkovia a potom tu postavili nejaké dva domy Španieli.

V skale sa nachádzajú rôzne otvory, kde boli vkladané múmie. Na hornej časti skaly sa nachádzajú rôzne obrazce – puma, had a ďalšie. Je možné, že boli používané na rituály. Po okolí hory sú roztrúsené kamenné domy. Tie postavili hlavne Inkovia. Toto územie bolo pričlenené k ríši Inkov v neskoršom období jej existencie. Bol to najvýchodnejší región ríše a hraničil s územím domorodých kmeňov žijúcich v Amazonskej nížine. Tieto kmene útočili na prichádzajúcich Inkov a boli pravdepodobne dôvodom, prečo Inkovia toto mesto opustili. Ostalo po nich množstvo budov, z ktorých niektoré neboli dokončené.

Následne prišli na miesto Španieli. Najprv postavili dva domy, pričom použili materiál z budov na mieste. O nejaký čas neskôr už zakladali mesto pod touto pevnosťou. Mesto sa volá Samaipata. Rovnako ako sa volalo pôvodne mesto Inkov. V kečuánčine (jazyk Inkov) znamená Samaipata Oddych cestou nahor.

Ako vyzerá prehliadka El Fuerte?

El Fuerte je možné navštíviť zo Samaipaty. Taxík stojí približne 5 € tam aj späť. Je super nájsť partiu, s ktorou môžete zdieľať cenu za cestu. Mesto je plné hostelov a cestovateľov z celého sveta. Mnoho z nich tam ostalo aj žiť a dodáva to miestu tak trochu hippie nádych.

My sme sa tam vybrali s Vaškom a ešte troma ďalšími ľuďmi z hostela. Nachádza sa to asi 20 minút cesty autom na východ od mesta. Z cesty vidno vinice – produkcia vína v Bolívii sa pýši prívlastkom Víno z vysokej nadmorskej výšky (1600 m.n.m. a viac). Vstup pôsobí celkom na úrovni. Je vidno, že tu prichádzajú peniaze na udržiavanie miesta. Platíme vstupné cca 6 € a stúpame nahor. Prichádzame k výhľadnému miestu. Je to tu nádherné.

Kúsok od ruín sa nachádza tabuľa s povelom pre kričanie. Máte si vyskúšať ozvenu. Ďalej chodník vedie k ruinám. Najprv sa môžete pozrieť na miesto zhora a pozrieť si vytesané obrazce do skaly. Potom klesáte okolo hlavnej skaly, kde sú v stene vytesané výklenky pre umiestnenie múmií (pravdepodobne). Z mostíka sme si pozreli španielsky dom, ktorý sa nachádza rovno pod týmto skalným objektom. Pod hlavnou skalou je obrovské nádvorie, ktoré obklopujú viaceré stavby a terasy (možno tam čosi pestovali). Z tohto nádvoria sa pokračuje lesíkmi a prejdete cez ďalšiu rezidentnú oblasť s ruinami kamenných domov. Posledná zastávka je veľká jama v zemi. Ak si spomínam správne, bola to buď studňa alebo únikový tunel preč z mesta.

Záver

Toto miesto ma prekvapilo hlavne tým, že sa o ňom moc nevie. Ale ak by ste sa náhodou dostali pri svojich potulkách do Bolívie a prechádzate Samaipatou, určite sa zastavte. Mesto je veľmi príjemné, je sa kde ubytovať a najesť. A máte tu určite čo robiť minimálne týždeň.

The post El Fuerte – bolívijské mini Machu Picchu (+video) appeared first on Cestovateľský blog.

The post Patagónia: nazrite na úžasné miesto cez netradičné zábery appeared first on Cestovateľský blog.

Stena slávy v spoločenskej miestnosti resp. v pracovni 🙂 Na fotkách dole vedľa portrétu papagája Ester je fotka Liz a Juraja 🙂

Usadili sme sa na terasu hostela „Lisetonga“ kúsok od legendárnej Copacabany, hostiteľ Juraj nám rozlial domácej slovenskej pálenky a strávili sme vskutku unikátny večer a následne zopár dní v jednom z najobľúbenejších hostelov v meste, ktoré bude o pár dní dejiskom Olympiády 2016. Majiteľ hostela? Práve Slovák Juraj Vajda a jeho šarmantná manželka Liz, pôvodom z Mexika.

Terasa hostela Lisetonga – nádherné nástenné maľby nájdete po celom dome. Tu sme strávili prvý večer v Riu pri domácej slovenskej pálenke.

Nádych slovenskej kultúry je v hosteli cítiť na každom kroku – originálne „tienidlo“ z fľašky slivovice

Lokalita

Cenu pod názvom „Lisetonga Hostel“ si nevšímajte 😀 ubytovanie tam 275 Eur nestojí 🙂 Cena za noc mimo sezóny sa pohybuje okolo 10 Eur na posteľ.

Hostel Lisetonga má svoje sídlo vo velikom dome a svojou vežičkou pripomína zámoček. Nachádza sa kúsok od pláže Leme, ktorá je vlastne plynulým pokračovaním preslávenej Copacabany. Presnejšie, k pláži to z Lisetongy máte tak maximálne 5-10 minút, smerom dole z kopca. Smerom hore je to už o trošku náročnejšie, ale nič čo by správny cestovateľ nezvládol.

Lisetonga sa nachádza na pomyselnej hranici medzi veľmi príjemnou štvrťou Leme a taktiež príjemnou favelou Morro da Babilonia. Táto favela vraj patrí medzi tie luxusnejšie a usporiadanejšie v meste. Ak sa chcete dočítať o našej prechádzke s Jurajom po favele, čítajte tu. Juraj pod jej oknami žije takmer 5 rokov, tak veríme, že vie o čom hovorí. Čo sa lokality týka, my by sme Lisetonge dali bez váhania 10 bodov z 10.

Lisetongu neprehliadnete. Múr zdobí nápis, ktorý vystihuje Jurajov prístup a lásku k mestu: „Rio, eu amo, eu cuido“ čo znamená „Rio, ľúbim ho, starám sa o neho“.

Keď budete plánovať výlet do Ria, zistíte, že historické centrum mesta, ktoré sa nachádza cca 20 minút metrom od Copacabany, nie je práve to miesto, kde by ste chceli byť ubytovaní. Nebyť Lisetongy, asi by nám výber ubytovania zabral viac času ako obyčajne. Rio je rozľahlé a len jeho centrum má niekoľko centier. Leblon, Ipanema, Copacabana, Botafogo, Santa Teresa, Centro…to sú len niektoré z možných štvrtí, v ktorých sa viete ubytovať. Ale ktoré miesto je najvhodnejšie na približne päť dňovú návštevu? Z nášho pohľadu bola Lisetonga v štvrti Leme ideálna! Prečo?

Ako sme sa na úvod dozvedeli, do centra sa neoplatí a z bezpečnostných dôvodov ani neodporúča chodiť cez víkend. A úprimne, centrum vás zaujme tak na pár hodín a radšej sa z neho budete poberať čím skôr na pláž. Centrum v Riu je viac obchodným centrom mesta ako historickým a „žije“ to tu iba počas týždňa, keď sú firmy plné zamestnancov. Keď však zavítate cez víkend, privítajú vás prázdnotou zívajúce ulice a bezdomovci pokukujúci po vašich cennostiach. My sme sa napriek varovaniu v centre na chvíľku ocitli aj cez víkend, síce bez ujmy, ale môžme potvrdiť, že tento zážitok neodporúčame.

Keďže veľká časť pamiatok a historických budov, ktoré tu po sebe zanechali Portugalci bola zničená, centrum Ria vás neohúri dychberúcou architektúrou. V centre sa však oplatí absolvovať „free walking tour“ – pešiu prehliadku mesta, ktorú na záver, pri slávnych Selaronových schodoch, podľa svojho uváženia ohodnotíte finančným príspevkom. Táto aktivita je skvelá práve preto, že celý príbeh Ria a toho ako mesto vyzerá dostanete do kontextu a oveľa lepšie sa budete v meste ale aj jeho minulosti, súčasnosti a pomeroch orientovať.

Selaronove schody v Riu

Ale späť k lokalite a tomu prečo je Copacabana resp. Leme najlepšie miesto. Prechádzky po pláži alebo preslávenej Avenida Atlantica vás ani po niekoľkých dňoch neomrzia.

Toto sa vám nezunuje 🙂

My sme vždy začali náš deň v kaviarni/pekárni Duque de Caxias, kúsok od Lisetongy. Dali sme si skvelé pečivo – pastel a preslávený brazílsky džús açai. Z kaviarne to bolo už len pár metrov a z uličiek sme vykukli priamo na Avenidu Atlanticu a pláže Leme a Copacabana.

Čo robí uvedenú lokalitu v súčasnosti ešte atraktívnejšou je masívna tribúna, ktorá je presne na rozhraní týchto dvoch pláží postavená. O pár dní sa tam totiž budú odohrávať zápasy jedného z najsexy športov – plážového volejbalu.

Rozostavaná tribúna na pláži Copacabana

Keď bývate na Copacabane, nikdy to nemáte ďaleko na pláž, do barov a dobrých reštaurácií, na Ipanemu. Krásna kopa cukru – Pão de Açúcar je za rohom (a to doslova:) a na Corcovado pod sochu Krista Spasiteľa to budete mať najjednoduchšie, keď si z Copacabany zoberiete jeden z minivanov, ktorý vás pohodlne odvezie hore aj naspäť dolu. Jednoducho ideálne miesto!

Izby

Lisetonga disponuje momentálne cca 42 posteľami, ktoré sú rozdelené v 7 izbách. Všetky izby sú vlastne „dorm rooms“, vo voľnom preklade „intrákové izby“, čo znamená, že izbu zdieľate s ďalšími cestovateľmi. V Lisetonge nájdete aj izbu pomenovanú „Bratislava“ so 4 posteľami, vyzdobenú rôznymi slovenskými obrázkami a motívmi (keby sa vám cnelo za domovom).

My sme naše hlavy 5 dní skladali v izbe nazvanej Mexico, v ktorej bolo 8 postelí. Čo je skvelé na zdieľaných izbách, je možnosť spoznať ďalších zaujímavých svetobežníkov, vymieňanie skúseností a tipov na cesty a zaujímavé rozhovory. Nevýhodou môže byť hluk, čo sa však dá veľmi elegantne vyriešiť prostredníctvom overených štupľov do uší. My s Jožkom bez nich už ani nevycestujeme 🙂

Slnečná a príjemná izba Mexico v Lisetonge

Juraj s Liz si na izbách dali naozaj záležať. Každá z nich má atmosféru, tému ale aj prísny hygienický štandard. Čo nás najskôr prekvapilo, ale následne sme veľmi ocenili, boli špeciálne poťahy na matrace. Tieto poťahy mali zabezpečiť to, aby sa do matracu nedostali nechcené živočíchy. Mnoho cestovateľov, ktorý prídu do Ria z výletu v amazonskej džungli si vraj môžu so sebou priniesť aj rôzne zvieratká a tieto matrace majú slúžiť ako ochrana pred ich usídlením v Lisetonge. Vraj to funguje, a teda problém s nechceným hmyzom v Lisetonge ešte nemali. Preto ďakujeme Jurajovi, že myslí aj takto preventívne na naše zdravie a pohodlie.

V Lisetonge vás vybavia čistými návliečkami, plachtou a ak treba aj uterákmi. Už si len vybrať voľnú posteľ a môžete sa nasťahovať.

Izby sú vybavené aj skrinkami, kde si môžete odložiť svoje cennosti. Čo taktiež ocení každý batôžkar.

Kuchyňa

Plne vybavená spoločná kuchyňa

Čo určite ocení mnoho nízko-rozpočtových cestovateľov je super praktická kuchyňa. Je k dispozícií všetkým hosťom a okrem hostí tu stretnete aj Juraja s Liz. Možno som ešte nespomenula, ale Juraj s Liz a ich synom Samuelom v hosteli tiež žijú a so všetkými hosťami zdieľajú spoločné priestory a aj kuchyňu. Istým spôsobom teda aj životný štýl. Tak sa netreba ostýchať a rovno ich pozvať na drink, či večeru. Tip: Juraj ocení Fernet Citrus.

V závislosti od počtu hostí a sezóny Lisetonga ponúka k ubytovaniu aj raňajky. Klasické toasty s marmeládou alebo obľúbeným juhoamerickým „dulce de leche“, káva a čaj nás každé ráno čakali na príjemnej terase.

Spoločná terasa, kde má svoje bývanie aj Jurajov papagáj Ester

Jurajova láska ku kachličkám je badateľná v celom dome. Krásnou ukážkou jeho tvorby je aj zelený stolík, ktorý vidieť na fotke. Ak sa ho spýtate na túto jeho vášeň veľmi rád vám všetko poukazuje. Veru, nielen Selaron a Gaudí sa vyžívali v kachličkách a mozaikách 🙂

Zvieratá

Žiaden hostel by nebol kompletný bez svojho maskota. Lisetonga má tiež svoju hlavnú hviezdu. Papagáj amazoňan – Ester.

Ester pozorne sleduje dianie v hosteli z okenice

Ako milovníci zvierat sme sa na Ester hneď „vrhli“, avšak veľmi rýchlo sme zistili, že túto amazonku len tak hoci kto neskrotí. Ester sa kamaráti a mazná zásadne iba z mužmi. Takže ja som bola z hry vonku a Jožkovi dopriala kúsok radosti, keď mu horko ťažko na tretí deň vyliezla na ruku a nechala sa odfotiť. Jej preferencie, čo sa mužov týkalo boli jasné. Jej srdce patrilo Jurajovi.

Obľúbencami hotelových hostí boli aj dve mačky. Naše obľúbené bolo malé šedo-čierne mača.

No odolali by ste?

Dekorácie

To že majitelia majú vyvinutý silný cit pre detail a lásku ku kachličkám a mozaike pochopíte už po príchode do Lisetongy.

Podlaha na terase v izbe Bratislava 🙂

Z vlastnej skúsenosti vieme, že batôžkari v hosteloch najviac ocenia hygienu a atmosféru. Dôležitosť hygieny netreba špeciálne vysvetľovať. Prečo je však také podstatné pre ľudí na cestách a hlavne batôžkarov, ktorý sú každý druhý deň v inom meste, spať v priestore, ktorý má atmosféru?

Ako sme aj my pochopili, pri cestovaní je často krát dôležitejšie to, akých ľudí stretnete, ako to čo uvidíte. Spomienky na stretnutia, rozhovory pri káve alebo víne, pomoc od cudzinca vám mnoho krát utkvie v pamäti viac ako nejaká historická pamiatka. Preto hostely a ubytovanie, ktoré má atmosféru je dôkazom toho, že sa o neho niekto stará, že mu venuje čas a starostlivosť a následne sa v takýchto hosteloch cestovatelia cítia špeciálne. Stačí si prezrieť fotky a pochopíte…

Popri Copacabane, Cukrovej homoli a Kristovi Spasiteľovi vám určite ostanú krásne spomienky aj na Lisetongu. Hrad s vežičkou s hojdacími sieťami na kopci nad plážou, obložený mozaikami, fotkami, artefaktmi zo Slovenska, ale aj z celého sveta vám totiž nemôže v pamäti neutkvieť. Ľudia, ktorí sa tu o vás budú starať sú z celého sveta, usmiati, scestovaní, vrúcni a štýlový. Tak ako samotné Rio!

Pohodička vo veži. Neraz sa stane, že hostia svoje postele ani nevyužijú a noci trávia radšej v týchto hojdacích sieťach.

A čo to vlastne Lisetonga znamená? Najprv sme sa domnievali, že hostel je pomenovaný po Jurajovej manželke Liz, čo je možno len z časti pravda. Lisetonga je vraj názov mexickej detskej pesničky. Ak by ste mali o ubytovanie v Lisetonge záujem, neváhajte si pozrieť aj webstránku: www.lisetongahostel.com.

Keďže som pri písaní tohto článku zistila, že je toho toľko, čo vám ešte chcem o Riu povedať, bude to musieť byť článok na pokračovanie. A o tom ako sa v Riu žije, čím okrem Lisetongy žije brazílsky Slovák Juraj Vajda, čo domáci očakávajú od prichádzajúcej Olympiády, ako sa rozbieha taký hostel a ako sa býva pod favelou sa dočítate v jeho druhej časti 🙂 … verím, že už čoskoro!

The post Kúsok Slovenska v srdci Ria de Janeiro appeared first on Cestovateľský blog.

1. Chichen Itzá

Nachádza sa v Mexiku a ide o zrúcaninu starobylého mayského miesta, podobá sa z časti na pyramídu a v preklade znamená „V ústi studne Itzá“.

Zdroj: Wikipedia

2. Kristus Spasiteľ

Socha Kristusa Spasiteľa (Cristo Redentor) rozpína svoje ruky na vŕšku nad Rio de Janeirom v Brazílii. V podstavci sochy sa nachádza menšia kaplnka (približne pre 30 ľudí) a k soche vedie priamo asfaltová cesta. Samotná socha meria 30 metrov, no keď sa pozeráte na ňu zdola, pôsobí majestátne.

Zdroj: #cestujemespolu

3. Veľký čínsky múr

Domáci ho volajú aj „nekonečne dlhý múr“. Obrovská stavba, ktorú v skutočnosti nie je vidno z vesmíru ako mnohé mýty tvrdia, kopíruje pahorky v Číne a viete sa k tomuto divu sveta dostať pohodlne lokálnym autobusom priamo z Pekingu. Takto si môžete cestu k Veľkému čínskemu múru naplánovať spolu s návštevou Pekingu a Šanghaja.

Zdroj: #cestujemespolu

4. Machu Picchu

Mesto v horách, o ktorom dlhé roky nikto nevedel, že vôbec existuje. Sme pravdepodobne poslednou generáciou, ktorá sa dnes po Machu Picchu v Peru neďaleko Cusca môže prejsť po vlastných nohách – za pár rokov bude vytvorená výhliadka a Machu Picchu bude zakonzervované. Ponúkame exkluzívne 360-stupňové video priamo z Machu Picchu a rovnako fotoreportáž z výstupu k tomuto veľkolepému miestu.

Zdroj: #cestujemespolu

5. Petra

Archeologický skvost v južnom Jordáne je tamojšou najnavštevovanejšou pamiatkou a západnému svetu bolo toto miesto neznáme až do roku 1812. Ide o celé mestečko vytesané v červenej skale.

Zdroj: Wikipedia

6. Koloseum

Ruiny snáď najznámejšieho amfiteátra, miesta stretu gladiátorov, tvoria turistické centrum Ríma. Stavbu začali stavať 70 rokov po Kr.. Z ikony starovekého Ríma sa dnes zachovali 2/3 kvôli rozkrádaniu materiálu a zemetraseniam. Dnes sa viete do Ríma dostať priamo z Bratislavy letecky za pár desiato eur a užiť si tento div sveta osobne.

Zdroj: Wikipedia

7. Taj Mahal

Agra, India. Nič sme si v Indii nepriali vidieť viac, ako Taj Mahal a musíme povedať, že staviteľ tejto v skutočnosti hrobky si dal záležať. 20 000 remeselníkov stavalo hrobku ženy Šádžahána. Škoda len, že nevznikol aj čierny Taj Mahal na opačnej strane rieky, ktorý bol v pláne ako hrobka samotného staviteľa Taj Mahalu – bol by to nádherný kontrast. Pozrite si aj unikátne 360-stupňové video alebo kompletnú fotoreportáž z mestečka Agra.

Zdroj: #cestujemespolu

The post Viete, ktorých je 7 nových divov sveta? appeared first on Cestovateľský blog.

Čo je favela? Niečo ako indický slum, náš Luník IX. či Plavecký Štvrtok, bydlisko drogových dílerov a bezdomovcov… To boli naše informácie a myšlienky predtým, ako sme tam vkročili. Keď sme sa Juraja spýtali, ako by on zadefinoval slovo favela, použil veľmi elegantné a o dosť pravdivejšie spojenie – neriadená mestská urbanizácia. Favelu rozpoznáte jednoducho. Zväčša je na kopci a na mieste, kde sa končia „pekné“ domy s omietkami a končí klasická ulica, kde začínajú najmä tehlové, zvonka na pohľad nedokončené domy postavené jeden na druhom v tesnej blízkosti, to je v praxi hranica medzi favelou a bežnou mestskou zástavbou. Vo favelách žije v Brazílii približne 6 % obyvateľstva.

Život je tu rovnaký ako všade inde – chodí sem pošta, kuriér, sú tu lokálne miesta s jedlom, bary, elektrina či prívod vody, moto-taxi. Len na pohľad to však vyzerá všetko chudobnejšie. Výrazne chudobnejšie. Ako však Juraj hovorí, ak by neboli Brazílci vo favelách leniví a dokončili si svoje domy aj zvonka, mohla by byť každá favela paradoxne krásnou časťou obrovského Ria. Tá „naša“ favela nad Copacabanou, v ktorej sme sa boli pozrieť, patrí k tým menším, bezpečnejším, až luxusnejším. Čo sme si hneď všimli – každý sa tu slušne pozdraví, nechýba úsmev keď náš hostiteľ domácim vysvetľuje, prečo sme sa sem prišli pozrieť. Decká pobehujú po uliciach, niektoré majú nové smartfóny v rukách.

Veľký fotoaparát so sebou neberieme, aby sme zbytočne nepútali pozornosť. Máme vo vrecku pár desiatok realov a mobil, aby sme mohli zachytiť nejaké tie snímky. Ostatnú výbavu neberieme, ale nie ani tak zo strachu, ale na čo zbytočne provokovať. Prudké schody sú nečakanou rozcvičkou, avšak sú kvalitne postavené – magistrátom. Či sú rovnako kvalitne postavené aj domy, nevedno povedať – najmä nikto netuší, koľko poschodí znesú pôvodné základy daného domu. Pôdu si tu „domáci“ vydržali a v prípade ďalších záujemcov o stavbu domu (ktorý sa stavia jednoducho na nejakom inom dome), sa predáva „právo na povalu“. Ak si takéto právo zakúpite, môžete postaviť dom na povale daného domu. Ak by ste chceli kúpiť po favele dom s kuchyňou a jednou-dvomi izbami, vyšiel by vás približne na desatinu toho, čo stoja byty dole neďaleko Copacabany, cca 150 000 realov (cca 40 000 Eur). Pre domácich je to obrovské množstvo peňazí.

Nikde po favele nevidno potetovaných strážcov so samopalmi, ako to poznáme z filmov. V tejto favele dokonca nie je ani bežné, aby mali ľudia zbrane za opaskami. Samozrejme tu zbrane sú. Pod vrcholom kopca je aj policajná stanica – všetci sa tu „naučili“ žiť so všetkými. V uličkách je pokoj, sem-tam počuť hlasnú hudbu z niektorého z okien a sem-tam zazrieme aj nejaké domáce zviera, banánovník či iné plodiny. Keď vyjdeme na „vrchol“ favely, zbadáme kostol evanjelizačnej cirkvi a keď sa otočíme, naskytne sa nám krásny výhľad cez Copacabanu na Atlantický oceán. Vrchol tejto favely je na úrovni jedného z najvyšších hotelov na Copacabane. Výhľad, za ktorý platia hoteloví hostia stovky eur za noc, tú máte zadarmo 🙂

Samozrejme tu existuje kriminalita, žijú tu naozaj chudobní ľudia. Avšak ako nám Juraj vysvetľuje, tá závisí od ekonomickej situácie v štáte celkovo. Keď ľudia majú prácu, nie je dôvod na výtržníctvo. Posledného pol roka bola favela pokojná, sem-tam však ževraj bolo počuť streľbu. „Rojnice“ mladých zlodejíčkov na jednej z najznámejších pláží sveta sa už dlho neobjavili, avšak nedávno ohlásila najväčšia ropná spoločnosť Petrobras problémy, objavili sa korupčné škandály a prepúšťanie a štát Rio de Janeiro vyhlásil pred olympiádou stav finančnej krízy, takže policajti nedostali niekoľko posledných mesiacov svoje výplaty. Všetko toto môže mať svoje následky.

Favely sa považujú sa sídla drogových mafií, tie však majú očividne podelené svoje oblasti a každý, aj chudobní žijúci vo favelách, chcú žiť svoj každodenný život, takže sa riadia pravidlami svojej favely. Určite nechceme život v takejto oblasti obhajovať a už vôbec nie hovoriť o pokojnom spolužití drogových mafií, avšak je veľký rozdiel to, čo nájdete napísané napríklad na prvých stranách Lonely Planet pred kapitolou o Rio de Janeiru a tým, aká je skutočnosť v tejto malej favele. Smutnou skutočnosťou však zostáva, že drogový biznis vo favelách v Riu sa odhaduje na 150 miliónov USD mesačne. Toto miesto je ideálnym dôkazom toho, že iba dlhodobá edukácia a vzdelanie novej generácie môže pomôcť vyriešiť tieto problémy.

Našu návštevu sme zakončili v lokálnom bare s lokálnym pivom. Domáci práve pripravovali hudobnú aparatúru na podvečernú párty a keď zistili, že sme tu na návšteve, neváhali nás pozvať na grilovačku a neskoršiu párty (nakoniec sme neboli, pivo s krásnym výhľadom sme si však vychutnali). Vo favele sme boli chvíľu, určite sa nechceme pasovať do polohy, že zrazu vieme o favelách toho veľa. Iba sme chceli priniesť „na papieri“ naše pocity z úplne bežnej soboty vo favele. Asi by sme sami do tejto oblasti nešli v neskorých večerných hodinách, avšak cez deň v sprievode domácich je to miesto ako každé iné. Ak by sa domáci trocha „hecli“, mohlo by to byť miesto dokonca pekné.

The post Pozrite sa do vnútra favely priamo nad Copacabanou v Rio de Janeiru appeared first on Cestovateľský blog.

S návštevou vodopádov Iguazú sa však neoddeliteľne spája dilema. Brazílska či Argentínska strana? Ani my sme sa tento otázke nevyhli. Pýtala som sa ju asi každého, kto kedy na Iguazú bol. A výsledok môjho prieskumu: „musíte vidieť obe strany“. Argentínčania držia stranu Argeníne, Brazílčania zas Brazílií a cudzinec by mal optimálne vidieť obe strany, aby dokonale pochopil rozsiahlosť a majestátnosť vodopádov. A samozrejme zaplatil vstup aj na jednej aj druhej strane :). My sme si však niečo nechali aj nabudúce. Veď sem ešte musíme prísť raz aj s deťmi, keď budú :).

Ubytovanie sme mali na Brazílskej strane, pár metrov od zastávky autobusu, ktorý nás odviezol priamo k vodopádom. Obrazne napísané.

Lokalita, dosptunosť, čistota, útulnosť, profesionalita personálu, rýchly internet, biliárd, bazén, geniálne raňajky a príjemná cena. To bolo naše šarmantné ubytovanie v Iguassú Charm Suites.

Hotel asi 100 metrov od autobusovej zastávky odkiaľ sa viete autobusom číslo 120 pohodlne, za asi 20 minút, dostať ako k vodopádom Iguazú tak aj na letisko (15 minút). Cena za lístok 3,40 realov. Cena súkromného odvozu k vodopádom, ak zoberiete ponuku agentúry = 50 realov. Cesta autobusom by však nemohla byť jednoduchšia. Ak budete bývať vo Foz do Iguazu neplaťte zbytočne za súkromnú dopravu. Ušetrite si tieto peniažky radšej na prípadnú návštevu argentínskej strany vodopádov.

Napríklad náš hotel Iguassu Charm Suites ponúkal dopravu k brazílskej strane vodopádov za 50 realov a k argentínskej za 60 realov. Pričom sám recepčný nám odporučil zobrať si k brazílskej strane autobus. V prípade návštevy argentínskej strany je vraj cena 60 realov výhodná, nakoľko na tejto strane vodopádov nepremáva klasická mestská hromadná doprava, ale je zaplatíte podobnú cenu za špeciálny „turist bus“ k vodopádom. Toto však nemáme ešte osobne overené.

Hotelík je situovaný neďaleko centra mesta Foz do Iguazú. S cca 300 000 obyvateľmi je to 7 najväčšie mesto v brazílskom štáte Paraná. Nemôžme síce povedať, že mesto samotné by nás nejako uchvátilo, ale na pár dní sa tu zabavíte. Z hotela do centra prejdete pešo za cca 25 minút alebo taxíkom za 12 realov a max. 5 minút. Na Avenida Brasil sa fajn poprechádzate, nakúpite, dáte si skvelý kebap alebo empanadu a acai smoothie. Hotel Iguassu Charm Suits vie odporučiť niekoľko lepších reštaurácií a zabezpečiť k nim aj odvoz zadarmo. Ak chcete trošku šetriť alebo si chcete pripraviť vlastnú večeru, ani to nie je problém. Iguassu Charm Suites má aj kuchynku pre hostí, kde si môžete pripraviť nejaké jednoduché jedlá. Asi 5 minút pešo od hotela je supermarket srandovne nazvaný „Super Muffato“, kde zoženiete všetko potrebné na dobrú „(almost) home made“ večeru.

Jožko si vychutnáva brazílsku "empanadu" pastel

Skvelá vec - chutí ako mäskom plnený langoš

Izby Iguassu Charm Suites sú čisté, príjemné a s klimatizáciou! Po cestách po Južnej Amerike vieme, že klimatizácia je v každom prípade kľúčová. V zime ako kúrenie, v lete ako schladenie.

Schladenie v lete poskytujú určite aj bazény a hotelový bar s Caipirinhou za príjemných 10 realov. Ak pricestujete počas juhoamerickej zimy, tak ako my, možno nevyužijete bazén, ale poteší vás biliardový stôl, kúsok od baru.

Čo však Iguassu Charm Suites dotiahol na úplne iný level, level 5 ***** hotela boli služby recepcie a raňajky. Mladý recepčný s dokonalou angličtinou sa k hosťom správal s prístupom a ochotou, ktorý nevídať ani v niektorých fajnovejších hoteloch. Naozaj zanechal dojem. Preto sme sa len utvrdili v názore, že služby v tomto sektore sú veľa krát práve o ľuďoch a ich prístupe k vám, ako hosťom. Nie nadarmo sa tieto služby v angličtine nazývajú „hospitality services“ služby „pohostinnosti“. Táto recepcia bola ukážkou ako sa služby majú prezentovať.

Ďalšou príjemnou kapitolou v Iguassu Charm Suites boli raňajky. Už večer som sa tešila na ďalší deň na raňajky. Asi najbohatšie a najčerstvejšie raňajky aké sme mali na cestách. Ak si teda potrpíte na tomto, podľa mňa, najhlavnejšom jedle dňa, tak Iguassu Charm Suites vás nesklame. Čerstvé ovocie, asi 8 druhov pečiva a koláčov, šunka, syr, cereálie, párky, praženica, čerstvé rožteky. Káva, čaj, džus, maté. Nemáme, čo vytknúť. Tip: skúste posypať banán škoricou a máte zdravý dezert!

Cena za izbu mimo sezóny na www.booking.com = 34 Eur. Samozrejme počas hlavnej sezóny sú ceny o niečo vyššie. Trúfame si odhadnúť, že aj dvojnásobné. V každom prípade z Iguassu Charm Suites sme mali dojem, že sa o vás chce naozaj postarať. Odporúčame!

The post Náš tip: Kde bývať pri návšteve vodopádov Iguazú appeared first on Cestovateľský blog.

Itaipu Binacional je presne 50:50 paraguajsko-brazílska stavba, ktorú riadia dvaja generálni riaditelia (jeden Brazílec, druhý Paragujaec). Spolu sa starajú o 3400 zamestnancov v elektrárni s inštalovaným výkonom 14 GW. Má spolu 20 generátorov (10 brazílskych, 10 paraguajských), každý s menovitým výkonom 700 MW. Každá z týchto turbín dokáže vyprodukovať množstvo elektrickej energie dostačujúcej pre 2,5 milióna ľudí. 14 GW inštalovaného výkon je pre predstavu približne 20-násobok slovenského Gabčíkova 🙂 Za rok vyrobí táto elektráreň toľko energie, že by to stačilo na pokrytie energetických potrieb celej našej planéty na 2 dni.

Avšak na to, aby mohli postaviť tak obrovskú elektráreň, poreboval zmeniť tok rieky Parana a vytvoriť obrovský zásobník vody. Priehrada samotná má 8 km na dĺžku (symbolická hranica medzi krajinami je presne v strede, medzi generátorom 10 a 11) a pozostáva z 32 miliónov kubických metrov skál. Vodný rezervoár zaberá plochu 1350 km2 a zachytáva 29 triliónov litrov vody. Šesť fabrík dodávalo betón na stavbu tejto ozrutnej elektrárne a dodali ho toľko, že by sa z neho postavilo 210 futbalových štadiónov olympijských rozmerov. Priehrade však muselo ustúpiť 17 menších dedín a 40-tisíc ľudí muselo opustiť svoje domovy, aby mohla vzniknúť dostatočná zásoba vody. Nezabudli však ani na alternatívny tok rieky pre migráciu rýb. Stavbu od roku 1977 navštívilo 20 miliónov turistov (niečo cez 3000 bolo zo Slovenska), jej cena presiahla 12 miliárd dolárov a bude splatená v roku 2023.

Každá z turbín s priemerom 10 metrov dostáva vodu, ktorá do nej padá zo 112 m výšky voľným pádom a roztáča samotnú turbínu, ktorou takto prejde 700 000 l vody za sekundu. Samozrejme treba občas aj stav v priehrade vyrovnať, na čo slúžia mamutie závory, ktoré približne jednu desatinu času v roku vypúšťajú vodu a vyrovnávajú stav rezervoáru. My sme mali šťastie a počas našej návštevy práve vyrovnávali stav priehrady. Priemerne vypúšťajú 3 milióny litrov vody za sekundu (dvojnásobok toho, čo spadne z Iguazu Falls každú sekundu), ktorá odtiaľ vyteká rýchlosťou 140 km/h. Ak by bolo najhoršie, dokáže Itaipu zvýšiť prietok a vypúšťať až 62 miliónov litrov vody za sekundu. Masa vody produkuje elektrickú energiu v nemeckých a švajčiarskych turbínach iba vďaka gravitácii. A tej energie je toľko, že pokrýva 75 % energetických potrieb Paraguaja a 15 % Brazílie.

Keď budete na návšteve Iguazu Falls, nenechajte si ujsť možnosť navštíviť Itaipu. Je to stavba gigantických rozmerov, ktorá dostane aj menej technicky ladených ľudí. Vstupné je 32 realov na osobu (cca 8,5 eur) a panoramatická tour trvá približne 1,5 hodiny. Ak budete mať viac času a budete sa chcieť ísť pozrieť aj na technologické detaily do vnútra elektrárne, pripravte si približne dvojnásobok času a peňazí. Do Itaipu sa dostanete autobusmi 101, 102 alebo 104 z autobusovej stanice v centre mesta Foz de Iguazu, jednosmerný lístok stojí 3,20 real – stačí ísť na konečnú 🙂

The post Druhá najväčšia vodná elektráreň na svete v číslach. Itaipu, Brazília. appeared first on Cestovateľský blog.

Obrovská vila je z jednej polovice prerobená na veľmi útulný, trojposchodový hostel. Prespať tu môžete už od sympatických 6 eur na osobu a noc v zmiešanej 4-ke, 6-ke alebo 8-ke, prípadne si môžete vybrať súkromnú dvojposteľovú izbu, ktorá na mieste stojí cca 17 eur, pri online bookovaní (booking.com, Agoda, Kayak…) ju viete zakúpiť od 13 Eur na noc pre dvoch. Naša voľba padla práve na súkromnú dvojposteľovú izbu s manželskou posteľou a samostatnou kúpeľnou a boli sme spokojní. Pomer ceny a výkonu je výborný. Azda aj preto mala Villa Oropeza pred našou návštevou z viac ako 120 hodnotení celkovú známku 9,3 na booking.com.

Hneď na úvod sa musíte dostať do hostelu cez zakódovanú vstupnú bránu z ulice, takže žiadni nepovolaní hostia. My sme si spokojne nechávali aj izbu odomknutú či tablet sme nechali nabíjať na recepcii. Villa Oropeza patrí jednej z lokálnych rodín, väčšinu času je však na recepcii plynulo anglicky hovoriaca pracovníčka, ktorá je veľmi ochotná. Rada vám poradí, kam sa vydať na dobré raňajky, za pamiatkami či ako riešiť (v našom prípade) štrajk a tým ovplyvnenú lokálnu dopravu.

Check-in time je o 12:00, check-out o 11:00. My sme kvôli autobusovému spojeniu prišli o niečo skôr, tak sme si zatiaľ zložili veci a užívali si slniečko na priľahlej záhrade. Po ubytovaní sme si pripravili jedlo v kuchynke (k dispozícii sú dve – nestalo sa, že by sme sa s ostatnými hosťami tlačili, skôr naopak, môžete sa porozprávať a nazdieľať cestovateľské plány). Drink odporúčame si dať na terase na treťom poschodí, kde je závesná sieť a miesto na pokojnú prácu či oddych. Ak budete mať pre zmenu pri odchode plánovaný večerný spoj (pravdepodobne to bude autobus), batožinu si môžete nechať na hosteli v zamknutej miestnosti – vždy sa tam dostanete iba s recepčnou.

Samotná izba je prekvapivo priestranná s teplou drevenou podlahou a na bežnej manželskej posteli sme sa vyspali do ružova. Čistota je na vysokej úrovni, hneď po prvej noci sa nás opýtali, či nám majú znova upratať – do sa vo väčšine hostelov nestáva, takže sme zdvorilo odmietli 🙂 Európan zvyknutí na teplé, vyhrievané izby bude mať v Bolívii prvé dni ťažké, my sme si už po týždni zvykli a chápeme, že kúrenie či elektrické vyhrievače (calefación) k dispozícii nie sú takmer nikde okrem drahých hotelov. Koncom mája však bolo v izbe vcelku príjemne, v noci sme si na perinu priložili ešte jednu deku a ráno sme sa zobudili príjemne oddýchnutí.

Wi-Fi je k dispozícii síce s dostatočným signalóm po celej budove, prenosové rýchlosti sú však vhodné maximálne na prezeranie Facebooku či e-mailov. Rýchlosť uploadu je niekde okolo 5 kB/s. Keď sa budete nudiť, môžete si zahrať stolný tenis, prípadne sa vydať na prechádzku. Hlavné námestie (Plaza 25 de Mayo) je 5 minút pešo, z hostela výjdete smerom doľava, na prvej doprava a potom už iba stále rovno. Autobusovú stanicu máte buď 30 minút na pešo so stúpaním, s taxíkom za 10 BOB (cca 1,5 eur), alebo za 2 BOB (cca 30 centov) na osobu ak využijete collectivos, čo sú menšie minibusy chodiace s neskutočnou frekvenciou. Stačí, že na ulici zdvihnete ruku a minibus vám zastaví kde si zamávate.

Drobnosť, ktorú oceníte až pri návšteve Bolívie – Villa Oropeza ponúka horúcu sprchou s dostatočným tlakom, voda je ohrievaná plynom, takže si konečne užijete poriadne horúci večer. Rovnako je k dispozícii v kuchynke plynový šporák. Supermarket je cca 10 minút pešo, nákup si môžete uskladniť v chladničke. Villa Oropeza má skvelú polohu aj vzhľadom k lokálnemu trhu (Mercao Central), kde si môžete dať domáce obedové menu za 10 BOB (cca 1,5 eura), prípadne skvelé ovocné šťavy za 8 ÷ 15 BOB (1 ÷ 2 eurá). Odporúčame však aj jogurtovo-ovocný mix (12 ÷ 15 BOB, cca 1,5 ÷ 2 eurá).

My sme išli do Sucre s tým, že si tam oddýchneme a načerpáme energiu na ďalšiu časť výletu. Konštitučné hlavné mesto túto našu úlohu splnilo na výbornú, aj vďaka ubytovaniu vo Villa Oropeza, kde sme mohli bezpečne zložiť veci a za pár eur si oddýchnuť v srdci mesta. Môžeme len odporučiť.

The post Tip na ubytovanie v Sucre – Villa Oropeza appeared first on Cestovateľský blog.

Užívame si Machu Picchu

1.Aké cesty vedú k Machu Picchu?

Tri! a) Pešo, b) vlakom alebo c) „autobusom“.

Ad a) Prvá možnosť – drahá, dlhá a namáhavá = cesta pešo, nazývaná aj „Inca Trail“.

Zdroj: http://www.tripstomachupicchu.com

Ide o pôvodný inkský chodník. Inca Trail je medzi cestovateľmi veľmi populárny. Pre niekoho priam posvätný a nevyhnutná súčasť návštevy samotného Machu Picchu. Hoci sa môže zdať, že peší variant bude ten najlacnejší zo všetkých možných ciest do Machu Picchu, ani zďaleka to tak nie je. Pešia túra k Machu Picchu (skráťme to na MP) je tá najdrahšia z možností. Na Inca Trail sa od roku 2001 nemôžete len tak vybrať po vlastnej osi. Potrebujete povolenie a sprievodcu. Všetko viete jednoducho zariadiť prostredníctvom mnohých turistických agentúr. Avšak cena nie je nízka. Za klasický štvordňový trek na MP zaplatíte niekde okolo 400-500 dolárov a viac. V cene býva väčšinou zahrnutý nosič – tzv. „porter“ (všetky svoje haraburdy si teda nemusíte niesť sami), prenocovanie v stanoch, jedlo, prípadne aj vstup na MP (ten je sám o sebe 128 solov, v prepočte cca 38 dolárov). Turistické skupiny majú maximálne 16 ľudí a ide s vami aj sprievodca, nosiči a kuchár.

Ak by ste mali chuť si to k MP vyšlapať v komornejšej atmosfére, môžete si zaplatiť súkromného sprievodcu resp. menšiu skupinu t.j. 2-4 ľudia. Takáto exkluzívna túra vás vyjde na cca 1000 dolárov a viac.

My sme nad Inca Trail ani neuvažovali, nakoľko sme nemali dostatok času a ani nie sme takí zdatní turisti. Veríme však, že to musí byť úchvatný zážitok. MP je vyvrcholenie celej cca 82 kilometrovej púte, avšak po ceste prejdete niekoľko inkských pamiatok a zrúcanín a samozrejme ste celý čas obklopení dychberúcou prírodou. Ak ste vášnivý milovník turistiky a hôr, tak treba našetriť o pár stoviek viac a Inca Trail si môžte spolu s Machu Picchu pridať na svoj „bucket list“.

Ad b) Druhá možnosť – drahá, najrýchlejšia a pohodlná – vlak.

Vlak „PeruRail“ premáva medzi Cuscom a dedinkou Aguas Calientes. Pohodlne sa za pár hodín rozprávkovým vláčikom dostanete až do Aguas Calientes, nazývanej aj „Machu Picchu Pueblo“ (Machu Picchu dedinka), pre turisticky strategickú lokalitu tesne pod MP. Podiel v Peru Rail má z časti čílska a z časti britská spoločnosť, čo sa odzrkadľuje aj na cene lístka. Cena za tento luxus = cca 100 dolárov za obojsmerný lístok. My sme si cestu vlakom teda veľmi rýchlo rozmysleli. 100 dolárov za vlak + 38 dolárov za vstup + cca 12 dolárov za ubytovanie v Aquas Calientes = 150 dolárov x 2 = 300 dolárov bolo na nás priveľa. Celý výlet by sa nám týmto predražil. Tak sme sa rozhodli pre tú najlacnejšiu možnosť.

Ad c) Tretia možnosť – náročná, komplikovaná, ale relatívne lacná – cesta „autobusom“ alebo aj tzv. „collectivom“ (minibusom).

Autá vás dovezú po zastávku „Hidroeléctrica“ – odtiaľ sa ide 12 km pešo do Aguas Calientes. Kráčať pozdĺž koľajníc vás bude veľa.

Postup cesty,  ktorý vám ďalej opíšeme viete realizovať buď po vlastnej osi alebo si celú cestu viete zakúpiť ako kompletný balíček za štandardizovanú cenu približne 85 dolárov za 2-dňový výlet z Cusca. 2 dňový výlet znamená 1. deň = cesta do Aguas Calientes, prespanie v Aguas Calientes, 2. deň = výstup na MP, odvoz naspäť do Cusca.

V Cuscu sme navštívili niekoľko agentúr a ceny mali väčšinou na vlas rovnaké, teda 85 dolárov – jediná výnimka bola študentská zľava za 70-75 dolárov po predložení ISIC preukazu. Zásadná informácia je, že v cene 85 dolárov je zahrnutý aj lístok na MP. Táto služba cez agentúru vás teda vyjde na cca 40 dolárov. A čo je v tejto cene?

• doprava z Cusco do Hidroeléctrica (autá sa nevedia dostať až do Aguas Calientes – dedinka pod MP, preto vás vyložia pri vlakovej stanici zvanej „Hidroeléctrica“ a odtiaľ nasleduje cca dva a pol hodinová prechádzka popri železničnej trati do Aguas Calientes)
• jedlo: t.j. obed a večera, raňajky na druhý deň pred výstupom na MP, očakávajte však skôr jednoduchšiu stravu
• ubytovanie: 1 noc v Aguas Calientes
• anglicky a španielsky hovoriaci sprievodca na MP
• vstup na MP

Celá táto akcia sa dá zrealizovať po vlastnej osi. Internety sú plné inštrukcií, kde sa treba dostaviť, aby človek chytil „collectivo“ do Santa Terezy, následne prestúpiť na ďalšie „collectivo“ k Hidroeléctrice a potom si tiež musíte odkráčať približne tých 12 kilometrov do Aguas Calientes. V Aguas Calientes si viete ubytovanie zohnať bez problémov aj sami za cca 10-15 dolárov. Lístky na MP sú dostupné na internete priamo tu prípadne priamo v Aguas Calientes. A cestu naspäť do Cusca zrealizujete rovnakým spôsobom prostredníctvom domácich s „collectivami“.

Tabuľka útechy 🙂 už len 4 km!

My sme si to však zrátali, zhodnotili vlastné sily a úroveň španielčiny a zobrali sme si radšej celý „balíček“ od agentúry. Keď sme si to tak zrátali mohli sme sa preplatiť o cca 15 dolárov, ale nechceli sme všetko nechať v rukách náhody. Zároveň kalkulácie niektorých cestovateľov, ktorý si výlet realizovali po vlastnej osi vyšli drahšie ako výlet prostredníctvom agentúry.

2. Aká bola naša skúsenosť

Tu však príde jeden háčik. Všetko by prebehlo presne podľa očakávaní a plánu, keby nenastal jeden problém. My sme mali ráno o 04:00 vstať a ísť na MP, ale ešte o 22:00 večer pred tým sme nemali lístok a miestami to vyzeralo tak, že ho mať ani nebudeme. Keď sa vrátime v čase o jeden deň naspäť do agentúry „Inca Time“ v Cuscu, kde sme si celú „službu“ objednávali, už vtedy sme šípili možné komplikácie. „Týpek“ v agentúre nám krásne vysvetlil celý proces výletu. Všetko do detailu a veľmi realisticky opísal, bez zbytočných medových motúzov. To sa nám páčilo. Keď sme však prezerali dostupnosť lístkov na MP na internete, na deň našej plánovanej návštevy nebol dostupný už žiaden lístok. FYI: na stránke http://machupicchu.gob.pe/ si  viete skontrolovať dostupnosť a zároveň zakúpiť lístok na MP.

Podľa našich informácií na MP si môžete zakúpiť tri typy lístkov:

• Machu Picchu (cena 128 solov = cca 38 dolárov)
• Machu Picchu + Huaynapicchu (Huayanapicchu je ten ikonický kopček, ktorý vidíte na každej klasickej fotke z MP. Tento lístok je väčšinou vypredaný týždne a mesiace vopred – vstup je limitovaný na max. 200 ľudí denne, tak treba kúpiť s dostatočným predstihom – t.j. dva mesiace. Cena 152 solov = cca 45 dolárov)
• Machu Picchu + Montaňa (tiež dodatočný výstup na kopec nad MP. Cena 142 solov = 42 dolárov)

Machu Picchu a ikonický vrch Huayanapicchu

Na deň nášho výstupu už podľa informácií na stránke neboli dostupné žiadne lístky. Ja som stránku kontrolovala pár hodín pred tým ako sme sa ocitli v agentúre a dostupných bolo viac ako 300 lístkov. V každom  prípade, „týpek“ v agentúre nás ubezpečil, že to nie je problém a že náš sprievodca, s ktorým sa stretneme večer po príchode do Aguas Calientes nám lístok zabezpečí na 100 %. Tak sme sa nechali uchlácholiť, zaplatili sme každý 85 dolárov za celú službu a dúfali sme, že vedia čo robia.

Keď sme na druhý deň cca o 17:00 dorazili do nášho hostela v Aguas Calientes, nikto o nás nemal informáciu. Tento prvý problém však vyriešili chlapci na recepcií pomerne rýchlo a izbu sme dostali. Netreba očakávať nič honosné. Posteľ a kúpeľňa s teplou vodou budú po celodennej ceste vaše jediné prianie. Večeru sme mali zabezpečenú v neďalekej reštaurácií. Tiež nič honosné, ale ušlo to. Naším problémom však boli lístky na MP. Niekoľko krát sme sa na recepcií pýtali na nášho sprievodcu a naše lístky, ale niekto o ničom nevedel. Okolo nás sa začali zbiehať ďalší nespokojní turisti, ktorí buď nemali zabezpečené ubytovanie alebo nemali miesto v aute, prípadne im agentúra tiež nezabezpečila lístky na MP. Napätie začalo stúpať a zvolili sme stratégiu „veľmi nasratý turista“.

Hoci sme vychovávaní tak, aby sme pri riešení problému zvolili tú diplomatickejšiu cestu komunikácie, niekedy je potrebné zvýšiť hlas, aby sa veci pohli. Za pár sezón ako delegátka pre CK som odpozorovala fenomén, že kričiaci a plačúci turista vie na recepcií dosiahnuť oveľa viac, ako diplomatický delegát. A tak, inšpirovaní touto teóriou a úprimne vytočení sme začali robiť cirkus. Od recepcie, cez sprievodcu až po telefonáty do agentúry. Z „týpka“ v agentúre vypadlo, že lístky vlastne ešte kúpené nie sú a že si ich máme ísť kúpiť ráno pri výstupe na MP. Na čo mu Jožko veľmi jasne vysvetlil, že nič také sa diať nebude a neprestaneme okupovať recepciu kým nám lístky okamžite nezabezpečia. Po pár telefonátoch a asi dvoch hodinách na recepcií sme docielili to, že „týpek“ v agentúre nejakým zázrakom kúpil lístky. Zvláštne bolo, že jeden lístok bol na Machu Picchu + Huaynapicchu a druhý na Machu Picchu + Montaňa. Pričom podľa stránky najbližší dostupný lístok na Huaynapicchu bol na september 2016 (my sme tam boli v máji 2016). Celé to bolo veľmi zvláštne a nám zostalo len dúfať, že lístky nie sú falošné a že nás do MP pustia. Pustili :).

Náš prípad nebol jediný. Asi každý s kým sme sa v ten večer rozprávali mal nejaký problém so službami agentúry. Niekto nemal miesto v aute, niekto nemal ubytovanie, večeru, lístky. Jednoducho chaos. Išlo o rôzne agentúry, ale evidentne „štandard“ služieb je podobný.

Preto pozor na agentúry v Cuscu. Napríklad aj tá naša = Inka Time má na Tripadvisore dobré referencie. Asi jediná istota je zrealizovať si to všetko po vlastnej osi. Je však pravda, že nie každý si na to trúfne. Ak teda budete zvažovať takýto dvojdenný resp. trojdenný výlet cez agentúru, radšej si zoberte nejakú renomovanejšiu. Ak máte v Cuscu dobré ubytovanie, skúste sa poinformovať tam. Je pravdepodobné, že hotel v ktorom budete ubytovaní sa bude snažiť odporučiť vám kvalitné služby. A určite trvajte na tom, aby vám v agentúre ešte pred odchodom zabezpečili lístok, vytlačili a dali vám ho do ruky. Všetko si nechajte potvrdiť na nejaký doklad.

3. Čo by sme urobili inak?

Úchvatný východ slnka na Machu Picchu

A ešte jeden tip na záver. My sme išli na Machu Picchu na otočku t.j. jednu noc. Ak však máte aspoň jeden deň na viac vo svojom programe, ostaňte ešte jednu noc v Aguas Calientes a užite si lokálne horúce pramene = čo sú vlastne v preklade do slovenčiny Aguas Calientes :). Celý deň strávený na Machu Picchu bude menej uponáhľaný. Celé si to môžete viac užiť a z cesty naspäť nebudete tak zdevastovaní. Takýto trojdňový výlet vás v agentúre vyjde o 10 dolárov naviac = 95 dolárov a celý váš výlet bude pohodovejší. Predsa len cestovať 7 hodín autom, potom prejsť 12 km, ďalší deň vstávať o 4:00 ráno, vyjsť na MP = 1700 schodov, prechádzať sa po MP, zliezť 1700 schodov, prejsť pešo 12 km a sedieť v aute 7 hodín je riadna makačka.

Suma sumárum nejaké tie sumy 🙂

• vstupné na Machu Picchu v prepočte cca 40-45 dolárov
• ubytovanie v Aguas Calientes (cez booking.com) cca 10 dolárov/izba pre 2 osoby
• cesta do Aguas Calientes: vlak 90 dolárov (spiatočný lístok)
• autobus na Machu Picchu (keď sa vám nechce šľapať 1700 schodov) cca 10 dolárov (jedným smerom)

Machu Picchu bol jednoznačne jeden z najúžasnejších zážitkov našej cesty. Ako som sa však rozpísala vyššie, cesta k Machu Picchu nie je jedna z tých najhladších. Ale keď sa ocitnete na tomto posvätnom mieste obklopení krásnymi Andami, bude vám jasné, že to všetko stálo za to. Machu Picchu podľa nášho skromného názoru právom patrí medzi 7 novodobých divov sveta. Klobúk dole inkovia!

The post Aké cesty vedú k Machu Picchu? appeared first on Cestovateľský blog.

Iguazu Falls – Devil’s throat:

Iguazu Falls – v tesnej blízkosti:

The post 360° video: Iguazu Falls tak zblízka, ako by ste tam boli appeared first on Cestovateľský blog.