Všetky naše skúsenosti s karavaningom si môžete prečítať v článkoch v sekcii Karavaning

Rozpis nákladov na týždňový trip karavanom po Albánsku

• 254 € – jedlo a pitie – varili sme si minimálne, vďaka veľmi atraktívnym cenám v Albánsku sme si užili lokálnu kuchyňu naplno 🙂
• 355 € – nočný trajekt z talianskeho Bari do albánskeho Durresu (približne rovnako by vyšli náklady na naftu, ak by sme išli zo Slovenska)
• 16 € – SIM karta
• 3 € – strihanie u lokálneho barbera
• 13 € – zubná hygiena u lokálneho zubára
• 12 € – parkovanie, taxi
• 24 € – bazény
• 89 € – darčeky
• 100 € – kempingové miesta (spolu na 6 nocí)

Spolu sme za týždňový trip karavanom po Albánsku zaplatili 866 €. Albánsko je na slovenske pomery relatívne lacná krajina, jedlo v reštauráciách stojí približne polovicu, služby približne tretinu cien v porovnaní so Slovenskom (pozrite si detailné porovnanie cien v Albánsku).

Nebojte sa Albánska, užite si ho! (niekoľko tipov)

V Albánsku sme boli karavanom (aj celkovo) prvýkrát, celkovo sme mali z tejto krajiny a domácich veľmi príjemný pocit. Možno niekoľko myšlienok a tipov, ako si užiť Albánsko:

• Najčastejšia otázka pred cestou do Albánska bola, či sa nebojíme. Nie, nebojíme, svet je omnoho lepšie a pozitívnejšie miesto, ako sa dozvedávame z médií. Len si to treba vyskúšať na vlastnej koži. Áno, Albánsko je mimo EÚ, ale stále je to komfortne na európskej pevnine, takže keď sa hecnete, za jeden deň ste doma. Ale jasné, treba povedať aj to „B“ – je ošarpanejšie a menej rozvinutejšie (infraštruktúrne)…
• Albánsko prakticky nemá diaľnice (ak nepočítame pár desiatok km) a mýta, väčšina ciest sú cesty I. triedy (v podobnom stave ako na Slovensku), bez poplatkov a bežne sa na nich ide rýchlosťou 90 km/h.
• Albánsko má pre našinca veľmi atraktívne ceny – kávu v meste si dáte bežne za 50-60 centov, hlavné jedlo s drinkom sa často nedostanete cez 4-5 €.
• Na každom rohu máte autoservis, pneuservis, kaderníctvo, mini market, pumpu – hlavne tých púmp je fakt šialene veľa 🙂 Keď si vypýtal lokálny barter za môj letný zostrih 300 ALL (cca 2,5 €), zostal som chvíľu zaskočený, čo to myslí vážne 🙂 Jasné, že dostal fajn trinkgeld…
• Pozor si dávajte s mobilnými dátami – tým, že Albánsko je mimo EÚ, napr. slovenský operátor O2 ho má zaradený až v tretej roamingovej zóne, takže za 1 MB dát si pýta 9 €. Možno sa to na prvý pohľad nezdá veľa, ale 1 GB by vás takto vyšiel na 9 000 € (!). V roku 2022, haha… Odporúčame si vypnúť dátový roaming a celkovo dátový prenos. Lokálnu SIM kartu zoženiete v Albánsku na každom kroku a budete surfovať rýchlejšie a neobmedzenejšie ako na Slovensku. Prečítajte si náš návod, ako a kde kúpiť v Albánsku SIM kartu.
• V Albánsku na mnohých miestach funguje najmä platba hotovosťou, prijímajú aj eurá – otázne ale je, aký dostanete výmenný kurz. Nájsť zmenáreň nie je úplne najjednoduchšie, odporúčam obchody mobilných operátorov, kde vám oficiálne zamenia dobrým kurzom eurá na albánske leky.
• Taxislužby sa stále zjednávajú, takže je na vás, čo si dohodnete 🙂 Férová cena podľa domácich v kempe, kde sme boli ubytovaní, je približne 50 centov za kilometer. Dohodnite si ale cenu vopred pred nástupom!
• Pre karavanistov – mnoho kempov nenájdete na Google mapách ani v nijakých sprievodcoch, väčšinou sú to rodinné kempy s klasickými službami (elektrická prípojka, pitná voda, chemické WC…). My sme mali veľmi pozitívnu skúsenosť, tak milý prístup sme už dávno nezažili – všetko sa dalo, nič nebolo problém, čokoľvek zariadiť sa dalo prakticky obratom 🙂

The post Koľko stojí týždeň cestovania karavanom po Albánsku? appeared first on Cestovateľský blog.

Turistická SIM karta v Albánsku – vybavíte ju na každom rohu za 5 minút

Či už priletíte do Albánska cez medzinárodné letisko v Tirane, niektorým hraničným priechodom cez Čiernu Horu, preplavíte sa z Talianska či Grécka, dajte si pozor, aby ste si v mobilných telefónoch vypli dátový roaming (ja si pre istotu vypínam úplne mobilné dátové prenosy). A hlavne, vôbec sa nestresujte, ako sa vám podarí zohnať si lokálnu SIM kartu, je to až detsky ľahké:

• Vyhľadajte predajňu operátora Vodafone alebo One (obaja majú podobné pokrytie, ponúkajú podobné rýchlosti a majú identické ceny). Vodafone nájdete podľa typicky červenej farby, One podľa svetlomodrej. My sme zvolili Vodafone, lebo to bola prvá predajňa, na ktorú sme narazili 🙂 PS: na predajňu či predajničku mobilného operátora narazíte doslova na každom rohu, aj v tej najmenšej dedinke.
• Vypýtajte si lokálnu turistickú SIM kartu. Typicky sú k dispozícii 2-3 balíčky s predplatenými dátami, SIM karta je zdarma a je platná 21 dní.
• SIM karta s 5 GB dátami stojí 1200 lek (10 €), 15 GB balík vás výjde na 1500 (12 €) lek a 35 GB balík 2000 lek (16 €). Ceny sú oficiálne, bežne k nim dostanete aj bloček. My sme si zvolili najväčší 35 GB balík, lebo si na cestách aj streamujeme filmy z Netflixu či HBO Max.

To je všetko 🙂 SIM kartu dostanete v troch veľkostiach cez adaptéry (klasická SIM, mini SIM, micro SIM), vylúpnete si veľkosť, ktorú potrebujete, vložíte do telefónu, zadáte PIN kód (nájdete na obale k SIM karte) a ste online. Nám celý tento proces zabral presne 4 minúty. SIM kartu v predajni zaregistrujú na vaše meno, takže ku kúpe budete potrebovať cestovný pas (je možné, že si ho v niektorej z predajní budú chcieť okopírovať).

Mimochodom, v týchto balíčkoch máte aj niekoľko tisíc minút na volania a SMS, ktoré sme my absolútne nevyužili. Ak budete hľadať ekonomicky čo najefektívnejšiu SIM kartu, vyskúšajte od operátora One 3 GB verziu turistickej SIM karty iba za 400 lek (3,50 €)!

Tip: ak si budete chciet v prípade operátora Vodafone overiť, koľko vám ešte zostáva predplatených dát, pošlite prázdnu SMS na číslo 131, obratom vám príde informácia o zostatku.

Prenosové rýchlosti v Albánsku sú fantastické

A prenosové rýchlosti? Odpadol som:

• Vo väčších mestách (Tirana, Durres, Vlore) sa bežne v rámci 4G+ siete dostanete cez 250 Mbit/s!
• Na vidieku, v horách a menších mestečkách sa bez problémov dostanete cez 100 Mbit/s…

Áno, za 16 € takmer na celý mesiac surfujete v Albánsku rýchlosťami, ktoré sú na Slovensku dostupné cez optické pripojenie 🙂 Vitajte v Albánsku, užite si lokálne surfovanie po internete!

The post Kde a ako zohnať lokálnu SIM kartu v Albánsku? appeared first on Cestovateľský blog.

Aké sú ceny a mena v Albánsku? Aké sú ceny potravín, ubytovania, oblečenia či dopravy v Albánsku? Koľko zaplatíte v reštaurácií za jedlo? Koľko stojí dovolenka v Albánsku po vlastnej osi? Porovnajte si ceny so Slovenskom (posledný stĺpec) v prehľadných kategóriách. V Albánsku sa používa peňažná mena ALL (albánsky lek), ktorej kurz je aktuálne 1€=119.827ALL (prepočet na eurá je uvedený v zátvorkách).

Ceny v reštaurácii v Albánsku

Ceny potravín v obchode v Albánsku

Ceny MHD, taxi, benzínu, nafty a pohonných hmôt v Albánsku

Ceny internetu, športu, zábavy a služieb v Albánsku

Ceny ubytovania, nájomného a energií v Albánsku

Príjem (mesačný plat) a úrokové sadzby v Albánsku

Ceny oblečenia v Albánsku

The post Ceny a priemerné životné náklady v Albánsku – koľko čo stojí? appeared first on Cestovateľský blog.

Neočakávam, že by sa Albánsko v najbližíšch rokoch stalo jednou z hlavných turistických a dovolenkových destinácií v Európe, ale skôr či neskôr sa veci budú postupne meniť k lepšiemu. Krajina sa neustále rozvíja a ľudia (vrátane Slovákov) začínajú mať o Albánsku pozitívnejšiu mienku. Poďme sa teda spoločne vybrať do Albánska na západný Balkán, kedy sa prostredníctvom fotografií dozviete viac o albánskej histórii, súčasnosti, kultúre, zvykoch, tradíciách, politike, spoločnosti a bežnom živote.

Pouličný ruch na Ulici Ibrahima Rugovu, jednom z hlavných bulvárov v centre hlavného mesta. Ibrahim Rugova bol kosovskoalbánsky politik, predseda a zakladateľ najväčšej kosovskej politickej strany Demokratická liga Kosova a prvý prezident Kosova v rokoch 1992-2006, kde je považovaný za jednu z najväčších osobností ich štátu, ak aj nie za najväčšiu. (Tirana)

Budova Ministerstva financií (Ministria e Financave) je jedna z hlavných administratívnych budov lemujúcich Námestie Skanderbega. Vo večerných hodinách sa zdanlivo neatraktívne štátne budovy menia na vysvietené divadlo mnohých farieb. Súčasným ministrom financií Albánska je Arben Ahmetaj. (Tirana)

V úplnom centre mesta sa vyníma táto Hodinová veža (Kulla Sahatit), vďaka ktorej ľudia stále vedia koľko je hodín a v nočných hodinách je takto zaujímavo vysvietená. (Tirana)

Národné historické múzeum (Muzeu Historik Kombëtar) je najväčšie múzeum v Albánsku a jedna z najväčších budov v Tirane nachádzajúca sa hneď v centre. Albánci na svoju históriu nedajú dopustiť, dosť si na nej zakladajú a sú pyšní na svoju históriu aj kultúru. Múzeum bolo otvorené v októbri 1981 a je stelesnením celej histórie Albánska od staroveku až po súčasné 21. storočie. Podrobná prehliadka celého múzea Vám môže zabrať až pol dňa, ale určite to stojí za návštevu a čas. (Tirana)

Dominantou nielen hlavného námestia (Sheshi Skënderbej), ale aj celého mesta a celého Albánska je albánsky národný hrdina Skanderbeg, ktorého masívna socha sa vyníma práve v strede námestia. Na pravo od Skanderbega sa nachádza Tirana International Hotel, na ľavej strane je Národné historické múzeum. (Tirana)

Najzvláštnejšia stavba Tirany sa nachádza na Bulevardi Dëshmorët e Kombit. Ide o pyramídu, ktorá bola otvorená v roku 1988 ako Múzeum Envera Hoxhu, dlhodobého politického lídra komunistického Albánska. Múzeum bolo venované celému dedičstvu tohto politika, preto ho niektorí nazývali aj Mauzóleum Envera Hoxhu. Po páde komunizmu prestala pyramída fungovať ako múzeum a postupne slúžila ako konferenčné centrum, základňa NATO a humanitárnych organizácií, či sídlo albánskej televíznej stanice. V súčasnosti sa pyramída už nevyužíva, slúži len na prilákanie turistov, často je objektom vandalizmu, postupne chátra pred očami domácich a je už len spomienkou na ťažké časy vládnutia Envera Hoxhu. (Tirana)

Pyramída je atraktívna nielen pre domácich, ale aj pre turistov tým, že sa dá vyliezť na jej úplný vrchol. (Tirana)

Budova na fotografii patrí medzi najvyššie budovy v Tirane, každý vie o jej existencii a aj napriek tomu je najväčšou záhadou v meste. Pýtate sa prečo? Presne v tomto stave ako ju vidíte, je už niekoľko rokov v rekonštrukcii. Obyvatelia si teda už tak zvykli vidieť v rekonštrukcii len betónovú kostru budovy, že dokonca ani samotní domáci Albánci nevedia, o akú budovu ide, čo z nej bude po rekonštrukcii a to najdôležitejšie, koľko vôbec bude rekonštrukcia ešte trvať. Odpovede na tieto otázky poznajú asi len vo vládnych kruhoch, avšak aspoň pohľad na budovu z vrchu pyramídy stojí za to. (Tirana)

Po vylezení na samotný vrch pyramídy si môžete užívať takýto pohľad na mesto a relaxovať v prítomnosti svojich kamarátov alebo sa len sami ponoriť do vlastných myšlienok. (Tirana)

Polytechnická univerzita Tirany (Universiteti Politeknik i Tiranës) je najstaršia a druhá najväčšia univerzita v Albánsku, hneď po University of Tirana. Bola založená v roku 1951 a v súčasnosti má okolo 10 000 študentov z Albánska a okolitých krajín. Univerzita ponúka štúdium a uplatnenie hlavne v oblasti inžinierstva a s tým súvisiacich oblastí. (Tirana)

Po tom, ako sa dostanete na balkón posledného poschodia Polytechnickej univerzity Tirany, sa Vám naskytne jeden z najkrajších výhľadov v Tirane, ktorým je pohľad najprv na Námestie Matky Terezy (Sheshi Nënë Tereza) a po ňom na bulvár pod názvom Mučeníci národa (Bulevardi Dëshmorët e Kombit), ktorý vedie až k samotnému hlavnému Námestiu Skanderbega. (Tirana)

Pohľad z posledného poschodia Polytechnickej univerzity Tirany na Centrum pre albánologické štúdie (Qendra e Studimeve Albanologjike). Na ľavo od Centra sa nachádza Národné archeologické múzeum (Muzeu Kombëtar Arkeologjik), na pravo je postavený národný futbalový štadión Qemala Stafu (Stadiumi Kombëtar Qemal Stafa), v pozadí sú budovy centra mesta a za nimi sa tiahne pohorie Dajti (Mali i Dajtit) obkolesujúce Tiranu zo severovýchodu. (Tirana)

Námestie Matky Terezy (Sheshi Nënë Tereza) pred Polytechnickou univerzitou Tirany je druhé najväčšie námestie v Tirane. Vybudované bolo v rokoch 1939-1941, vtedy ešte ako Námestie Viktora Emanuela III. na počesť talianskemu kráľovi Viktorovi Emanuelovi III., keďže Albánsko bolo v tom čase Talianmi okupované. Dnes námestie slúži ako pešia zóna s občasnou premávkou a ako miesto organizovania kultúrnych a spoločenských podujatí. (Tirana)

Albánci majú radi skrášľovanie svojich budov pouličným umením. Tento komplex budov sa nesie v znamení dúhy a dúhových farieb a nachádza sa na Námestí Wilsona (Sheshi Uillson), ktoré je pomenované na počesť amerického prezidenta Woodrowa Wilsona, ktorý zohral dôležitú úlohu pri ochrane teritoriálnej celistvosti Albánska na Parížskej mierovej konferencii v roku 1919 tým, že odmietol plán európskych mocností rozdeliť Albánsko medzi svojich susedov. (Tirana)

Ako každé hlavné mesto, ani Tirana nie je výnimkou pokiaľ ide o rozdiely medzi bohatými a chudobnými, resp. miešanie západného sveta s tým albánskym. Na fotografii môžete vidieť typickú architektúru albánskych bytoviek v centre hlavného mesta spolu so značkovými obchodmi s elegantným oblečením a americkými značkami. (Tirana)

Oficiálnou menou krajiny je albánsky lek (Leku Shqiptar). 1 lek tvorí 100 qindarka, ktoré sa v súčasnosti už nevydávajú. Lek bol predstavený ako prvá albánska mena v roku 1926, pretože predtým krajina nemala žiadnu menu a fungovala na báze zlata. Na fotografii vidíte dve súčasné bankovky s najvyššími hodnotami: 2000 Lekë, kde je vyobrazený kráľ Gent (Gentius) a 5000 Lekë s albánskym národným hrdinom Skanderbegom.

Drač (Durrës) je najstaršie a druhé najväčšie mesto Albánska. Tento významný námorný prístav leží na pobreží Jadranského mora, asi 30 km západne od Tirany. Mesto je v poslednej dobe turisticky vyhľadávaným prímorským letoviskom a dokonca aj mnoho slovenských cestovných kancelárií začalo Slovákom ponúkať letnú dovolenku v Drači. Čakajú na Vás rozsiahle pláže, horúce slnko a príjemná atmosféra mesta. (Drač)

Káble natiahnuté cez ulicu a vonku vyvesené prádlo pridáva Albánsku na autentickosti a charakterizuje typický pouličný život v tejto krajine. (Drač)

Drač je najznámejšia turistická prímorská destinácia v Albánsku, kde väčšina mesta žije klasickým albánskym životom. Avšak hlavné ulice a bulváre, spolu s miestami, kde je koncentrácia hotelov, reštaurácií a obchodov pre turistov, sa na Albánsko nepodobajú ani zďaleka. Oveľa viac sa Vám tieto miesta budú podobať na miesta vytrhnuté z Miami alebo Los Angeles s hlučným ruchom na uliciach a palmovými alejami. (Drač)

Albánci majú po celej krajine rozmiestnené vojnové pamätníky, monumenty a sochy na počesť všetkých padlých Albáncov bojujúcich vo vojnách počas minulého storočia. Jeden z tých zaujímavejších sa nachádza v Parku Buzëdeti v pozadí s výškovými budovami. (Drač)

Počas prechádzky na promenáde pri pobreží môžete zahliadnuť najkrajší most Pista e Re, čo v preklade znamená Nová trať, keďže tento most je vybudovaný kolmo do mora a akoby tvoril novú cestu, ktorá spája pobrežie s reštauráciou Ventus. (Drač)

Mestský amfiteáter v Drači bol vybudovaný na malom pahorku, preto z dnešných ruin je dobrý výhľad na niektoré časti mesta. Na tejto fotografii môžete konkrétne vidieť typickú albánsku architektúru s množstvom farieb, minaret mešity Fatih a takisto aj obrovské prístavné stroje, keďže Drač je najväčším albánskym prístavom. (Drač)

Podobný výhľad z pahorku nad mestom na minaret mešity Fatih medzi dvomi panelákmi v pozadí a farebnú albánsku architektúru. (Drač)

Mestská radnica (Bashkia Durrës) doslova žiari svojou bordovou farbou v centre mesta hneď vedľa najväčšej mešity. Súčasným starostom mesta je Vangjush Dako zo Socialistickej strany Albánska, ktorý sídli práve v tejto budove. (Drač)

V centre Tirany sa svojou veľkosťou vyníma práve táto Katedrála Vzkriesenia Krista (Katedralja Ngjallja e Krishtit) Východokresťanskej ortodoxnej cirkvi Albánska (Kisha Ortodokse Autoqefale e Shqipërisë). Keďže skoro väčšina kostolov bola zničená počas rôznych vojen, táto katedrála je ako jedna z najnovších postavená a otvorená v roku 2012 pri príležitosti 20. výročia obnovenia Albánskej pravoslávnej cirkvi a voľby arcibiskupa Anastasia z Albánska. Súčasťou katedrály je aj hodinová veža stojaca hneď po jej boku. (Tirana)

Národné historické múzeum (Muzeu Historik Kombëtar) má nad svojim hlavným vchodom rozsiahlu nástennú mozaiku s názvom ‚Albánci‘ (‚Shqipëtarët‘), ktorá zobrazuje údajné staroveké až moderné postavy z histórie Albánska. Účelom vybudovania tak masívnej stavby ako je toto múzeum aj s konkrétnou mozaikou bolo zdôrazniť politickú moc vtedajšieho komunistického Albánska. Mozaika zachytáva dôležité symboly: albánska vlajka, zbraň zdvihnutá do vzduchu, albánske národné a tradičné oblečenie, albánsky dvojhlavý orol, osobnosti zo širokého spoločenského spektra (bojovníci za nezávislosť, revolucionári, myslitelia, spisovatelia, politici, vojaci, bežní ľudia) a ľudské vlastnosti (hrdosť, patriotizmus, nebojácnosť, bojovnosť, entuziazmus, chuť po nezávislosti). (Tirana)

Vo vnútri Národného historického múzea sa nachádza mnoho umeleckých diel z rôznych období zobrazujúcich podobné historicko-spoločenské udalosti z dejín Albánska ako aj známa mozaika nad hlavným vchodom do múzea. (Tirana)

Z poschodia Národného historického múzea sa naskytne celkom pekný výhľad na Námestie Skanderbega so všetkými jeho dominantami. Na fotografii je Hodinová veža (Kulla Sahatit), mešita Et’hem Bey (Xhamia e Et’hem Beut) a Radnica hlavného mesta Tirana (Bashkia Tiranë). (Tirana)

Deklarácia nezávislosti Albánska (Deklarata e Pavarësisë) je najvýznamnejší dokument albánskej histórie podpísaný 83 delegátmi/signatármi, ktorý bol spísaný, ratifikovaný a vstúpil do platnosti 28. novembra 1912 v dnešnom albánskom meste Vlorë za prítomnosti vtedajšieho prezidenta Ismaila Qemaliho s jeho novovzniknutou vládou. Atramentové pero, ktoré figuruje na fotografii, je umiestnené v Národnom historickom múzeu hneď pred Deklaráciou nezávislosti, pretože práve ním bola Deklarácia napísaná aj podpísaná. (Tirana)

Hasan Prishtina (1873-1933) bol politickým predákom kosovských Albáncov v prvej polovici 20. storočia. Prishtina odštartoval svoju politickú kariéru ešte vtedy v parlamente Osmanskej ríše, zastupoval post ministra vo vláde Ismaila Qemaliho, neskôr sa stal premiérom už nezávislého Albánska. Kvôli politickému tlaku počas vlády albánskeho kráľa Ahmeda Zogua (Zog I.) bol donútený emigrovať z krajiny a na základe kráľovho nariadenia sa už nikdy nemohol vrátiť naspäť, preto väčšinu svojho života prežil buď v Taliansku alebo v gréckom Soluni, kde nakoniec aj tragicky zomrel na následky spáchania atentátu na jeho osobu. Okolo Prishtinu sa sformovalo zoskupenie pod názvom Výbor národnej obrany Kosova (Komiteti i Mbrojte Kombëtare të Kosovës), ktoré bolo zamerané na boj albánskych vzbúrencov v Kosove proti juhoslovanským jednotkám vtedajšieho Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov. Jeho životným poslaním bola teda ochrana Kosova pred Juhosláviou (dnešným Srbskom) a myšlienka na jeho nezávislosť, ktorej sa osobne nikdy nedožil. Kosovo však získalo svoju nezávislosť v roku 2008 a na jeho počesť hlavné mesto krajiny nesie názov Prishtina. (Tirana)

Na fotografii je citát Hasana Prishtinu vystavený v Národnom historickom múzeu hovoriaci:

„Namiesto hanebného trónu v Istanbule, ja som preferoval povstanie so cťou v horách Kosova.“

SHQIPËRIA je albánsky názov pre Albánsko. Na fotografii vidíte titulnú stranu albánskych novín s rovnomenným názvom SHQIPËRIA, ktoré boli vydané 11. októbra 1906 v egyptskej Káhire. Pýtate sa, prečo noviny neboli vydané v Tirane, ale práve v Káhire? V Káhire totižto žila na začiatku 20. storočia početná skupina Albáncov a albánskych aktivistov. Jedným z nich bol aj Milo Duçi (albánsky publicista, dramatik a podnikateľ, ktorý prežil väčšinu svojho života práve v Egypte), ktorý sa postaral o vydanie týchto novín. Noviny však nemali dlhé trvanie a prestali sa vydávať hneď vo februári 1907, preto má každý exemplár neskutočnú hodnotu. Nájdete ich aj spolu s ďalšími exponátmi v Národnom historickom múzeu. Pod samotným názvom novín sa píše ‚Mpron të drejtat e Kombit Shqipëtar‘, čo v preklade znamená ‚Chráni práva albánskeho národa‘. (Tirana)

Bratia Frashëriovci patria medzi najznámejších a najslávnejších súrodencov histórie Albánska. Najstarší Abdyl Frashëri (1839-1892) bol albánsky akademik, štátnik, diplomat a politik v Osmanskej ríši. Je jedným z prvých predstaviteľov Albánskeho národného obrodenia (Rilindja Kombëtare), ako aj iniciátor a líder Albánskej ligy za obranu a práva albánskeho národa (Lidhja për Mbrojtjen e të Drejtave të Kombit Shqiptar). Prostredný Naim Frashëri (1846-1900) bol albánsky básnik, spisovateľ a takisto jedna z vedúcich postáv Albánskeho národného obrodenia. Najmladší Sami Frashëri (1850-1904) bol albánsky spisovateľ, filozof, dramatik a taktiež jedna z postáv Albánskeho národného obrodenia. Samiho odkaz, zakotvený v jeho knihe ‚Albánsko – Čo to bolo, čo to je a čo z toho bude‘, sa stal manifestom Albánskeho národného obrodenia. Busty týchto troch slávnych bratov sú vystavené v Národnom historickom múzeu. (Tirana)

Albánska kuchyňa je ovplyvnená hlavne talianskou a tureckou kuchyňou, keďže Albánsko sa nachádza medzi nimi. Hlavnými surovinami používajúcimi sa v mnohých jedlách sú mäso, ryby, paradajky, papriky, uhorky, olivy, jogurt, syry a chlieb. Na fotografii je typické jedlo s názvom ‚Speca me gjizë‘ s hlavnými surovinami paprikou, koreninami a gjizë (typ tvarohu/cottage cheese, ktorý vzniká pri procese premeny jogurtu na syr, keď sa z neho odoberie tekutá časť a ostane len tá tuhá). (Tirana)

The Plaza Tirana je luxusný hotel v centre hlavného mesta postavený len pred pár rokmi, ktorý je dominantný svojou výškou a hlavne vonkajšou architektúrou v tvare tancujúcich kosoštvorcov. (Tirana)

Pouličný ruch na jednom z najväčších bulvárov rozdeleným stromovou alejou. (Tirana)

Táto momentka vznikla na Námestí Matky Terezy počas podvečernej prechádzky Tiranou. Na fotografii je moja albánska kamarátka Brisi, ktorej chcem aj touto formou veľmi pekne poďakovať za užitočné rady a informácie o Albánsku použité v popisoch fotografií. (Tirana)

Obrovské stĺpy lemujú z jednej strany Námestie Matky Terezy. Podvečer sa vždy rozsvecujú a spolu so západom slnka vytvárajú príjemnú atmosféru pre domácich aj turistov. (Tirana)

Albánsko malo počas svojej histórie mnoho rozličných typov hlavy štátu, ako aj mnoho rôznych typov vlády. Po páde komunistického režimu je Albánsko od roku 1991 republikou s prezidentom na jej čele (Presidenti i Republikës së Shqipërisë). Súčasný 6. prezident Bujar Nishani je vo funkcii od 24. júla 2012 a keďže funkčné obdobie albánskeho prezidenta je 5 rokov, jeho mandát vyprší už teraz, dňa 24. júla 2017. Albánske prezidentské voľby sa preto konali tento rok a 28. apríla 2017 bol albánskym parlamentom do funkcie zvolený Ilir Meta s počtom 87 hlasov zo 140 a práve 24. júla 2017 vstúpi do funkcie ako 7. prezident súčasného Albánska. Na fotografii je Prezidentský palác na hlavnom bulvári Dëshmorët e Kombit. (Tirana)

Dvojhlavý orol je symbolom Albánska už od počiatku albánskej histórie, keď Ismail Qemali v roku 1912 pozdvihol vlajku s čiernym dvojhlavým orlom na červenom základe po tom, čo vyhlásil nezávislosť Albánska od Osmanskej ríše. Samotný dvojhlavý orol je symbolom moci, dominancie a ovládania územia na západ aj na východ príslušným panovníkom. Na fotografii vidíte dvojhlavého orla ako súčasť Pamätníka nezávislosti v Parku Mladosti. (Tirana)

Albánsko sa osamostatnilo od Osmanskej ríše dňa 28. novembra 1912 práve vďaka Ismailovi Qemalimu a podpísaniu Deklarácie nezávislosti, ktorej originál je vystavený v Národnom historickom múzeu. Pri príležitosti 100. výročia vyhlásenia nezávislosti Albánska sa počas celého roka 2012 uskutočnili viaceré významné oslavy, počas ktorých bol odhalený Pamätník nezávislosti (Monumenti i Pavarësisë) v Parku Mladosti (Parku Rinia). Pamätník je zložený z dvoch častí, z ktorých na jednej je obrovský dvojhlavý orol a na druhej sú vyryté podpisy signatárov Deklarácie nezávislosti, z ktorej časť vidíte na tejto fotografii. Úplne v strede vyniká podpis Qemala Elbasaniho, ktorý pôsobil ako generálny tajomník dočasnej vlády Albánska (Qeveria e Përkohshme e Shqipërisë) trvajúcej od 4. decembra 1912 do 22. januára 1914, kedy Ismail Qemali ako vtedajší prezident bol nútený rezignovať. (Tirana)

Pri vstupe do každej štátnej budovy na Námestí Skanderbega sa nachádza strážna búdka určená pre jedného vojaka na ochranu danej budovy. V Tirane sú však tieto strážne búdky bez vojakov… teda počkať, ja tam nejakého vidím. Aj Vy? (Tirana)

Gjergj Kastrioti (6. máj 1405 – 17. január 1468), známy pod menom Skanderbeg (Turci mu dali meno ‚Iskender bey‘ znamenajúce ‚Lord Alexander‘ alebo ‚Líder Alexander‘, ktoré sa pretavilo do mena Skanderbeg), je albánsky národný hrdina a symbol Albánskeho národného obrodenia. Jeho erb (dvojhlavý čierny orol na červenom pozadí) je v súčasnosti štátnym znakom Albánska a dominanta na ich vlajke. Spočiatku vyrastal ako rukojemník osmanského sultána a vyznával islam, neskôr sa však vrátil späť do rodného Albánska, konvertoval na kresťanstvo a celý svoj život zasvätil odboju proti Turkom snažiacim sa dobyť celé Albánsko a pripojiť ho k Osmanskej ríši. Ako jeden z mála dokázal sústavne porážať turecké vojská a odrážať ich výpady do krajiny, kedy mu ako jeho útočisko pomáhal hrad Krujë. Turci však neustálymi nájazdmi Albánsko napokon vypálili, spôsobili hladomor, Skanderbegovi muži prešli na stranu Turkov a on, v snahe získať pomoc od európskych mocností, dostal maláriu, na ktorú nakoniec aj zomrel. Turci následne po jeho smrti Albánsko dobyli a pripojili ho pod správu Osmanskej ríše. Za jeho celoživotné úsilie obrániť Albánsko pred Turkami ho Albánci považujú za svojho národného hrdinu a dodnes je nimi uctievaný a velebený. V strede hlavného námestia Tirany mu na počesť postavili gigantickú sochu s jeho koňom a mečom v pravej ruke a námestie po ňom aj pomenovali. (Tirana)

Námestie Skanderbega počas slnečného dňa v celej svojej kráse. (Tirana)

Na stotinu sekundy som mal pod sebou hneď dve významné štátne inštitúcie. Pod mojou pravou rukou sa ocitlo Ministerstvo dopravy a infraštruktúry (Ministria e Transportit dhe Infrastrukturës), zatiaľ čo ľavá ruka dosahuje na Ministerstvo poľnohospodárstva, rozvoja vidieka a vodného hospodárstva (Ministria e Bujqësisë, Zhvillimit Rural dhe Administrimit të Ujërave). (Tirana)

Po hodinách chodenia v uliciach Tirany som sa ocitol opretý o Národné historické múzeum. Fotografia zachytáva vodorovne prevrátené Námestie Skanderbega, keďže je odfotené o zrkadlové okno na múzeu. (Tirana)

Minaret mešity Et’hem Bey plávajúci v modrobielom oceáne nebeských oblakov. (Tirana)

Bežný pohľad na ulice v obytnej časti Tirany poprepájané stovkami až tisíckami káblov, kde farebnosť hrá svoje divadlo a spolu s pouličným ruchom domácich vytvárajú nezabudnuteľnú a jedinečnú atmosféru. (Tirana)

Albánci majú umelecké myslenie, ktoré vedia pretaviť aj do pouličného umenia, tzv. street art. Dôkazom je aj tento panelák s imaginárnym vyveseným prádlom v obytnej štvrti. (Tirana)

Pouličné jedlo je v Albánsku samozrejmosťou. Každodenne sa týmto štýlom stravujú tisíce domácich. Jedno z klasických pouličných jedál je ‚qofte‘, teda albánske vyprážané/grilované valčeky/guľky z mletého mäsa podávané s cibuľou, koreninami a pečivom. Milovníci piva môžu vyskúšať aj tradičné albánske pivo Tirana. (Tirana)

Çifteli je brnkací strunový hudobný nástroj len s dvomi strunami, podľa čoho dostal aj pomenovanie (z albánčiny ‚çift‘ je dvojitý a ‚tel‘ je struna). Tento nástroj používajú na hranie hlavne obyvatelia severného a stredného Albánska a Kosova. Çifteli sú často používané na albánskych svadbách a koncertoch, ale aj na sprevádzanie albánskych eposov a balád. Ako sami vidíte na fotografii, existuje mnoho typov tohto tradičného nástroja, ktorý je možné si zakúpiť v hocijakom tradičnom obchode od miestnych Albáncov. (Tirana)

Pouličné divadlo káblov a farebnosti s horou Dajti v pozadí. (Tirana)

Domáci Albánci trávia vonku oveľa viac času ako by mali byť zavretí vo svojich bytoch. Ulice sú plné miestnych, ktorí predávajú všetko možné trhovým štýlom, neustále sa medzi sebou socializujú a nadväzujú nové priateľstvá, alebo len tak sedia vonku na lavičke a čítajú si dennú tlač. (Tirana)

Ďalšie z typických jedál je niečo, čo na Slovensku poznáme tiež. Plnená paprika alebo baklažán plnený mletým mäsom podávaný so zemiakovou kašou alebo len so zeleninou je jedna z bežných albánskych pochúťok. (Tirana)

Dominantný Skanderbeg na svojom koni hľadí vždy vpred na svetlú budúcnosť albánskeho národa. Jeho bronzová socha na kamennom piedestáli bola inaugurovaná a postavená do stredu hlavného námestia v Tirane v roku 1968 pri príležitosti 500. výročia Skanderbegovej smrti a stala sa ikonou nielen Tirany, ale aj celého Albánska. (Tirana)

Moje umelecké oko zachytávajúce mešitu Et’hem Bey s jej minaretom v objatí kvetov na Námestí Skanderbega počas večerných hodín. (Tirana)

Mešita Et’hem Bey (Xhamia e Et’hem Beut) sa zvonku nezdá až tak veľká, avšak po vstúpení do jej vnútra prehodnotíte svoje odhady, pretože je jedna z tých priestorovo väčších. Výstavba mešity začala medzi 1791-1794 a finálne bola dokončená medzi 1819-1821 zásluhou pravnuka Sulejmana Pašu, Haxhima Ethema Beya, po ktorom nesie jeho meno. Počas vlády komunistického režimu v Albánsku bola mešita zatvorená, avšak po páde komunizmu v roku 1991 vstúpilo do mešity a jej okolia 10 000 Albáncov s albánskymi vlajkami a opätovne si vydobili náboženskú slobodu v krajine. Mešita sa skladá z prízemia a prvého poschodia, na ktoré sa dostanete po úzkych točivých schodoch pokrytých kobercom, presne ako ja na fotografii. (Tirana)

Bazáre, trhy a markety sú neoddeliteľnou súčasťou kultúr ako je tá albánska. Okrem klasických komodít ako zelenina, ovocie, mäso, chlieb, iné potraviny, remeselnícke výrobky, všetko potrebné pre domácnosti a na bežnú spotrebu, dostať aj tradičné albánske výrobky. Na fotografii je pokrývka hlavy qeleshe, ručne vyrobené farebné obrusy, podnosy a taštičky. (Tirana)

Ručne vyrábané predmety ako figúrky, keramika, drevárske rezby, koberce, kostýmy, kuchynské náradie, či výrobky do domácnosti sú niektoré z albánskych suvenírov, ktoré si turisti, cestovatelia a návštevníci odnášajú domov pre priateľov a rodinu. Každá dedina či región v Albánsku má odlišné predmety ako vyšívané obrusy alebo remeselnícke výrobky, ktoré najčastejšie nájdete na miestnych bazároch a zjednáte výhodnú cenu od miestnych obchodníkov. Na fotografii je ručne vyrobený medený set váz a nádob. (Tirana)

Národné divadlo opery a baletu (Teatri Kombëtar i Operas dhe Baletit) je najväčšie divadlo v krajine otvorené v roku 1953, ktoré sa nachádza na Námestí Skanderbega. Od počiatkov svojho vzniku pomohlo rozvinúť umenie v meste, pretože dovtedy albánski umelci nemali žiadny priestor na svoju realizáciu. Počas kultúrno-spoločenských mestských podujatí sa v budove konajú predstavenia s národnými tancami a piesňami. Albánska vlajka hrdo veje hneď po boku. (Tirana)

Pri vstupe do Tirany zo severozápadu sa nachádza obrovský kruhový objazd s názvom Sheshi Shqiponja (Orlie námestie), v strede ktorého sa vyníma neskutočne veľký a vysoký albánsky štátny znak v podobe dvojhlavého čierneho orla. Síce to tam nie je napísané, ale akoby ste pri pohľade na orla čítali ‚Vitajte v Albánsku, vitajte v našom hlavnom meste, vitajte v Tirane‘. (Tirana)

Kruhový objazd Sheshi Shqiponja (Orlie námestie) pri dychberúcom západe slnka. (Tirana)

Klasická albánska scenéria: pouličný ruch, dopravné prostriedky, miestny bazár, budovy s typickou architektúrou a v samotnom pozadí sa vynárajú minarety mešity. (Skadar)

Áno, tipujete správne, slovo ‚rruga‘ znamená po albánsky ‚ulica‘ a takýmto štýlom sú označené ulice a bulváre po celej krajine. Qemal Draçini (1922-1947) bol albánsky kritik, vedec, publicista, učiteľ a propagátor poézie a prózy. Nuri Bushati pochádzal zo slávnej a početnej albánskej rodiny Bushatiovcov, ktorí sa preslávili nadvládou nad Pašalikom Scutari (iným názvom Pašalik Skadar, z albánčiny ‚Pashallëku i Shkodrës‘), ktorý sa rozprestieral na území okolo dnešného mesta Skadar a časti dnešnej Čiernej Hory. (Skadar)

Ďalšiou ukážkou typickej ručnej práce sú keramické a sklenené nádoby, misky, taniere, či dokonca nástenné hodiny, ktorých základom je hlavne farebnosť. (Skadar)

Jedna z najpodarenejších momentiek v Albánsku. Keďže som veľký zberateľ pohľadníc a všade, kde cestujem, kupujem miestne pohľadnice, Albánsko nebolo výnimkou. Vošiel som do miestneho obchodu, kúpil som desiatky pohľadníc, potom som vyšiel na ulicu a jednou z nich som sa pochválil môjmu kamarátovi, ktorý neváhal a odfotil ma. Vlastne som si uvedomil, že touto fotografiou robím reklamu albánskemu turizmu, lebo na pohľadnici môžete vidieť najkrajšie prímorské aj pevninové časti južného a juhozápadného Albánska ako Vlorë, Sarandë, Gjirokastër, či Berat. (Skadar)

Mešita Ebu Bekër (nazývaná aj Xhamia e Madhe, z albánčiny Veľká mešita) predstavuje dominantu mesta Skadar, hlavne svojou majestátnosťou a centrickou polohou, lebo sa nachádza hneď vedľa pešej zóny v centre mesta. Hoci bola postavená už v 18. storočí, okoloidúcich zaujme novopôsobiacou architektúrou, pretože ju zrenovovali v roku 1995. Okolo mešity je vybudovaný mestský park, do ktorého chodia miestni obyvatelia pravidelne oddychovať. (Skadar)

Aká škoda, že tento albánsky elegán v starších rokoch nemá na sebe qeleshe, ale len normálny klobúk. Muži staršej generácie sa v Albánsku väčšinou obliekajú elegantne, podľa svojich možností. Nechýba sako, nohavice, celý oblek, kravata, topánky a samozrejme nejaká pokrývka hlavy, najčastejšie qeleshe. Svojim štýlom oblečenia tak dávajú najavo úctu voči druhým, či už je reč o turistovi na trhu alebo o svojom albánskom susedovi. (Skadar)

Skadar (Shkodër/Shkodra) leží neďaleko hranice s Čiernou Horou, na brehu známeho Skadarského jazera. Mesto má široké ulice, vybudované v dobe vlády Envera Hoxhu. Na skale nad ním sa rozprestiera pevnosť Rosafa (Kalaja e Rozafës), kde sú zostatky starých kostolov a mešít. Fotografia však zachytáva pohľad na opačnú stranu, z ktorej je mesto obklopované pohorím známym ako Albánske Alpy (Alpet Shqiptarë), iným názvom Prokletije. (Skadar)

Hlavná pešia zóna v centre mesta nikdy nespí, je plná mnoho turistov aj domácich. (Skadar)

Radnica mesta Skadar (Bashkia Shkodër) je podlhovastá budova v centre mesta, ktorej počiatky siahajú až do roku 1865. Starostkou mesta je od roku 2015 Voltana Ademi. (Skadar)

Takýto zaujímavý architektonický monument, ktorý svojou formou pripomína odkvitnuté púpavy, sa nachádza vo veľkom parku v centre mesta medzi Ulicou 13. decembra (Rruga 13 Dhjetori) a Ulicou študentov (Rruga Studenti). (Skadar)

Mešita Parrucë (Xhamia e Parrucës) je najnovšia zrekonštruovaná mešita v meste. Pôvodná mešita bola zbúraná komunistickým režimom 23. marca 1967. Avšak po páde komunizmu a obnovení náboženskej slobody sa začalo s rekonštrukciami, ktoré boli dokončené v roku 2006. Následne 23. marca 2007, teda presne 40 rokov po jej zničení, bola mešita vysvätená a sprístupnená verejnosti. Dnes je dominantou mesta ako jedna zo siedmych mešít. (Skadar)

Albánci využívajú bicykel ako plnohodnotný dopravný prostriedok a mestské ulice sú neustále plné cyklistov. Fotografia zachytáva pouličný ruch s množstvom cyklistov na Ulici Hamzu Kazaziho (Rruga Hamz Kazazi). Hamza Kazazi (1779-1859) bol albánsky bojovník a vodca, známy pre svoje pôsobenie v Albánskom povstaní v Skadari v roku 1835. (Skadar)

Typická farebná albánska architektúra obytnej mestskej štvrte na Bulvári Zoga I. Ahmet Muhtar Bey Zogolli (1895-1961), nazývaný aj Ahmed Zogu, bol významný vodca Albánska v rokoch 1922-1939. Najprv pôsobil ako premiér Albánska (1922-1924), potom ako prezident Albánska (1925-1928) a nakoniec ako kráľ Albánska (1928-1939). Jeho kráľovská vláda bola charaterizovaná utláčaním občianskych slobôd a bola podobná súbežnému režimu v Taliansku. V roku 1939 začala talianska okupácia krajiny, takže bol donútený odísť a odvtedy žil ako exilový kráľ vo Veľkej Británii. Zomrel vo Francúzsku, kde bol aj pochovaný, ale v roku 2012 sa albánska vláda rozhodla priniesť jeho pozostatky späť do Albánska a v súčasnosti leží v kráľovskom mauzóleu v Tirane. (Skadar)

Bulvár Jeho Veličenstva Zoga I., Kráľa Albáncov (Nalt Madhnija e Tij Zogu I., Mbrete i Shqiptarëve). (Skadar)

Po príchode do novej krajiny s neznámym jazykom si vždy ako prvé všímate nápisy na uliciach, značky, billboardy a skúmate miestnu reč. Albánčina je tak unikátny jazyk, že na svete sa žiadny jazyk na ňu nepodobá, takže je totálne výnimočná. Jedno z mojich najobľúbenejších slov som zvečnil aj fotografiou. ‚Mbyllur‘ som zahliadol každý deň veľakrát, lebo ako asi aj správne predpokladáte, znamená to v preklade ‚zatvorené‘ a na fotografii je zachytená ceduľka na obchode po jeho zatvorení. (Skadar)

Niektoré budovy a obytné domy v okolí centra mesta sú postavené v koloniálnom štýle a ich vonkajšok je veľmi zachovalý, farbený a upravovaný. (Skadar)

Opustená a schátravená budova v koloniálnom štýle v tichej štvrti centra mesta. (Skadar)

Poobedná prechádzka v starej časti mesta vždy padne vhod. (Skadar)

Fotografia je spravená na mieste, kde sa stretáva päť ulíc: Bulevardi Skënderbeu, Rruga Teuta, Rruga Vilson, Rruga 28 Nëntori a Rruga Kolë Idromeno. V pozadí vidno dva minarety mešity Parrucë a pohorie za mestom. (Skadar)

Mešita Ebu Bekër zaujme nielen vonkajšou architektúrou, ale aj vnútorným interiérom. Návštevníci sú vítaní mimo modlitebných hodín, aby nahliadli do jej vnútra na krásne maľby a vychutnali si tichú a rozjímavú atmosféru. (Skadar)

Maľba na samotnom strope mešity Ebu Bekër s arabskou tematikou možno aj preto, že na renováciu mešity v roku 1995 poskytla finančnú podporu práve Saudská Arábia. (Skadar)

Pravoslávna katedrála Narodenia Krista (Katedralja Ortodokse Ngjallja e Krishtit). (Skadar)

Pravoslávna katedrála Narodenia Krista (Katedralja Ortodokse Ngjallja e Krishtit) sa skladá zo samotnej obrovskej katedrály a z vysokej veže stojacej pri jej boku. Celý komplex je ohradený a pri pohľade zdola hore dostanete aj takúto scenériu. (Skadar)

Úplne v centre mesta sa nachádza malý podlhovastý park so starými lampami, lavičkami a tradičnými albánskymi budovami. Z jednej strany parku sa tiahne Ulica Hasana Rizu Pashu. Hasan Riza Pasha (1871-1913) bol generál v armáde Osmanskej ríše a neskôr pôsobil ako guvernér skadarskej provincie. Preslávil sa hlavne tým, že bol hlavným veliteľom armády počas obliehania Skadaru, vďaka ktorému sa stal symbolom odporu proti invázii Čiernej Hory. Po jeho tragickej smrti sa Skadar aj tak dostal pod nadvládu Čiernohorcov. (Skadar)

Káble, káble, všade samé káble. Každý fotograf má svoje obľúbené objekty, ktoré rád fotí. Káble na uliciach sú tým mojim. Podobné káblové divadlo na Slovensku uvidíme len málokde, ale v Albánsku a podobných krajinách to na uliciach uvidíte celkom často a dodáva to danej kultúre istý šmrnc. (Skadar)

Hlavná pešia zóna je na Ulici Kolëho Idromena, kde sa nachádza množstvo reštaurácií, barov, občerstvení, turistických obchodov, cestovných kancelárií, firiem a miest pre odpočinok. Kolë Idromeno (1860-1939), narodený ako Nikola Arsen Idromeno, bol albánsky maliar, sochár, architekt, fotograf a inžinier. Pracoval na niekoľkých významných budovách v meste, vrátane kostolov, mešity, rezidencií a budov na hlavnom bulvári. Dodnes je ľuďmi nazývaný ako ‚Michelangelo Albánska‘. (Skadar)

Námestie Demokracie (Sheshi Demokracia) je najväčšie námestie v meste s obrovským kruhovým objazdom a neustálou dopravnou premávkou. V strede kruhového objazdu je veľká fontána s pamätníkom a lavičkami naokolo. Úplne na ľavej strane je zachytený kúsok divadla Migjeni (Teatri Migjeni), ktoré je druhé najvýznamnejšie divadlo v Albánsku, známe aj pre svoju romantickú a poetickú produkciu, často s národnostnou tematikou. (Skadar)

Po bicykloch, motorkách a autách nesmie chýbať ani klasický dopravný prostriedok v meste, ktorým je autobus mestskej hromadnej dopravy. Konkrétne tento ‚mestský servis č. 10‘ (Shërbim urban 10) prechádza cez Námestie Demokracie. (Skadar)

Tretím najväčším producentom piva v Albánsku je Birra Korça, spoločnosť založená v roku 1928 v meste Korçë, šiestom najväčšom albánskom meste nachádzajúcom sa na juhovýchode krajiny pri hraniciach s Gréckom. Pivo Korça je u Albáncov veľmi populárne a nájdete ho predávať vo všetkých predajniach a občerstveniach. (Skadar)

Budova Ministerstva spravodlivosti (Ministria e Drejtësisë) sídli v centre mesta na Bulvári Zoga I. Ministerstvo spravodlivosti bolo založené 4. decembra 1912 vládou Ismaila Qemaliho. Súčasným ministrom spravodlivosti Albánska je Petrit Vasili od januára 2017. (Tirana)

Námestie Skanderbega (Sheshi Skënderbej) je najväčšie námestie v Tirane aj v Albánsku vôbec. Jeho počiatky sa začali písať v roku 1917, kedy Rakúšania postavili verejné námestie. Po tom, ako sa Tirana stala hlavný mestom Albánska v roku 1920, sa námestie začalo pretvárať a hlavne v období albánskej monarchie (1928-1939) zaznamenalo svoj rozmach, pretože albánsky kráľ Zog I. dával stavať okolo námestia budovy rôzneho typu a významu. Námestie bolo počas svojej histórie niekoľkokrát rekonštruované a menilo svoju podobu až do tej súčasnej, ako ho poznáme dnes. (Tirana)

Socha Skanderbega takto stojí v strede hlavného námestia už od roku 1968, teda budúci rok 2018 bude oslavovať 50. výročie od svojej inaugurácie. Avšak pred postavením jeho sochy sa na tomto čestnom mieste vystriedalo viacero objektov. Najprv sa jednalo o fontánu, neskôr o sochu Stalina a nakoniec o sochu albánskeho komunistického vodcu Envera Hoxhu, ktorú albánsky ľud zvrhol po páde komunizmu v roku 1991. (Tirana)

Minaret mešity Et’hem Bey v objatí listov počas slnečného dňa. (Tirana)

Ružové, fialové a iné farebné muškáty v črepníkoch zdobia Námestie Skanderbega po celom obvode a vytvárajú príjemnú atmosféru. V pozadí vidíte Hodinovú vežu. (Tirana)

Pohľad na The Plaza Tirana Hotel v celej svojej kráse z Námestia Skanderbega. (Tirana)

Každá krajina na svete má svoje tradičné oblečenie a častokrát sa jedná o výnimočnú a nezvyčajnú pokrývku hlavy, ktorá je typická len pre tú-ktorú krajinu. V albánskom prípade sa jedná o ‚qeleshe‘ – bielu vlnenú pokrývku hlavy, ktorú vidíte na fotografii. Názov ‚qeleshe‘ pochádza z albánskeho slova ‚lesh‘, čo v preklade znamená vlna. Nosenie qeleshe sa rozšírilo na celom území Albánska, Kosova a ďalších krajín, kde žije albánske obyvateľstvo a dnes je nevyhnutnou súčasťou tradičného národného kostýmu Albáncov. Existuje viacero tvarov qeleshe a každý tvar je typický pre určitý región Albánska. Qeleshe pologuľovitého tvaru na fotografii je najklasickejším a nosia ho albánski muži v severných častiach krajiny a v okolí hlavného mesta. Dostanete ich kúpiť na každom dobrom trhu od miestnych. (Tirana)

Matku Terezu snáď nemusíme bližšie predstavovať a každý vie, o koho sa jedná. Mnoho ľudí si však aj teraz myslí, že jej pravé meno bolo Matka Tereza a o jej pôvode nemajú ani šajnu. Matka Tereza, vlastným menom Agnes Gonxhe Bojaxhiu, bola Albánka narodená 26. augusta 1910 albánskym rodičom v Skopje, hlavnom meste Macedónska, kde má aj svoje múzeum. Zomrela 5. septembra 1997 v indickej Kalkate, ako celosvetovo známa nositeľka Nobelovej ceny za mier, ktorá jej bola udelená v roku 1979. Celý život zasvätila pomoci ľuďom chorým, chudobným, malomocným, či s veľkými problémami. Od roku 2001 je po nej pomenované medzinárodné letisko v Tirane a 4. septembra 2016 bola pápežom Františkom vyhlásená za svätú na Námestí sv. Petra vo Vatikáne. Na fotografii sú dva pamätníky Matky Terezy: na ľavej strane v meste Skadar, na pravej strane v hlavnom meste Tirana.

Štátne poznávacie značky dopravných a motorových vozidiel Albánska vyzerajú nasledovne. Na fotografii môžete vidieť tri typy ŠPZ, ktoré sa používali v rôznych obdobiach. Na spodku je starý Mercedes so značkou KJ pre mesto Kavajë, obe ešte z obdobia komunizmu, avšak podobné vozidlá sa v krajine ešte dosť vyskytujú. Staré ŠPZ (počas komunizmu aj po jeho páde) pôvodne identifikovali vozidlá podľa okresov, do ktorých patrí aj ŠPZ vľavo hore s označením TR pre okres Tirana. Po páde komunizmu bol formát ŠPZ zmenený a boli vyrábané ŠPZ vo viacerých podobách podľa vzoru ŠPZ v ľavom hornom rohu až do roku 2011. Tieto sú v platnosti stále, ale od roku 2011 sa vydávajú už len ŠPZ bez okresnej príslušnosti a so skratkou AA pre Albánsko, viď ŠPZ v pravom hornom rohu.

Označenie ulíc a bulvárov v Albánsku je na európsky aj americký štýl. Tabuľky označujúce ulice nájdete aj klasicky na stenách budov na európsky štýl, ale nájdete ich aj v teréne križujúce sa jedna s druhou na americký štýl, keďže Albánsko má veľmi dobré vzťahy s USA a práve USA výrazným spôsobom podporilo nezávislosť Kosova v roku 2008. Na fotografii je Ulica Skanderbega (Rruga Skënderbej) a Ulica Pápeža Jána Pavla II. (Rruga Papa Gjon Pali II.).

Keby mal niekto z čitateľov záujem ma kontaktovať, či už sa dodatočne spýtať priamo na Albánsko alebo potrebuje nejaké cestovateľské rady, môže mi pokojne napísať správu na Facebook: Michal Hertlík. Veľmi rád odpoviem, poradím, vysvetlím.

The post Michal Hertlík: Fotoreportáž o Albánsku – krajine orlov appeared first on Cestovateľský blog.

Súbor s prehľadom takmer tisíc nazbieraných údajov a cien si môžete vo formáte XLS prezrieť a stiahnuť tu: www.cestujemespolu.com/files/kolko_stoji_zivot_v_europe_cestujemespolu.xls

A čo zaujímavé sa v ňom dozviete? Tak napríklad, vedeli ste, že?

• …najdrahší biely chleba (500 g, 2,90 eur) je v Andore?
• …najlacnejších 1 kg pomarančov (0,76 eur) kúpite v Aténach?
• …najlacnejšie víno (stredná trieda, 3,24 eur) kúpite v Belehrade?
• …najdrahší McMeal v McDonalds (11,92 eur), Coca Colu v reštaurácii (3,83 eur) či vajíčka (4,71 eur/12 ks), jablká (3,60 eur/kg), banány (2,98 eur/kg) a cibuľu (2,52 eur/kg) kúpite v Berne?
• …najlacnejšie nástupné do taxi (0,31 eur) je v Bukurešti?
• …najdrahšie rajčiny (3,83 eur/kg) kúpite v Kodani?
• …najlacnejšie domáce pivo (0,52 eur) či capuccino (0,74 eur) si dáte v Kyjeve spolu s najlacnejším jednosmerným lístkom na lokálnu dopravu (0,15 eur)?
• …najdrahší balíček cigariet Marlboro (11,48 eur) je v Londýne a rovnako je tu najdrahší aj priemerne jeden prejdený kilometer v taxi (3,83 eur)?
• …najlacnejšie vajíčka (0,92 eur/12 ks) zoženiete v Minsku?
• …najdrahší prenájom trojizbového bytu v centre je v Monaku (16 500 eur)?
• …najlacnejšie banány (0,91 eur/kg) a benzín (0,48 eur/l) majú v Moskve?
• …najdrahšie domáce pivo v reštaurácii (8,65 eur) či vodu v reštaurácii (2,70 eur) nájdete v Osle?
• …najdrahšie nástupné do taxíku (10,81 eur) je taktiež v Osle?
• …najlacnejší McMeal v McDonalds (3 eurá) je v Podgorici?
• …priemerne najdrahšie víno (stredná trieda, 17,63 eur) je v Reykjaviku?
• …najlacnejšie jedlo v reštaurácii (3,58 eur) a prenájom 3-izbového bytu v centre (384,99 eur) je v Sarajeve?
• …najdrahší jednosmerný lístok na lokálnu dopravu (3,89 eur) je v Štockholme?
• …najlacnejšie mlieko v obchode (0,51 eur/l) kúpite v Talline?
• …najlacnejšie rajčiny (0,63 eur/kg) sú v Tirane?

Údaje sú platné k 9.6.2016, zdroj dát: verejne dostupná databáza numbeo.com

The post Koľko stojí život v Európe? appeared first on Cestovateľský blog.

This year we decided to go to Albania. When I tell people where we´re going, some of them react the same way as they did when I told them I was going to Romania. It seems like we´re just not able to get rid of our prejudices when it comes to some countries. As usual, their fears are absolutely unfounded. In the end of the day, it´s three of us going and I´m sure this trip will be just a pure delight.

The “Iron butt” award

We want to get through the country of never ending corn fields as fast as possible. After buying our toll stickers, we are taking the M1 towards Budapest and then we are going south on the M5 towards Mohacs. We get to the back road number 7 and pass through Croatian town of Osijek.  After tens of kilometres on the Hungarian highway we all deserved the “iron butt” award. I´m lucky to have a big bike since I can sit on the back seat from time to time and pretend that I am only a guest passenger. The only thing I’m missing is autopilot.

Road number 7 leads us to the borders with Bosnia and Herzegovina near Slavonski Samac. We aim on getting as close to Sarajevo as possible, that would be around 750km. But if we can´t do that, we will be more than happy to spend night in Zenica (640km). One of my fellow-travellers has a friend (Enes) living in Zenica, they want to see each other so we agree to stop there. We´ve done more than enough kilometres today and our butts can vouch for it. The only thing we want now is some good food, beer and a comfortable bed. It doesn´t take long and we´re sorting out some accommodation and plans for the evening. The hotel International is some sort of time travel machine, but there isn´t much to think about; the hotel is situated in the centre of Zenica and our bikes are parked in an underground garage so we´re just going to stay here. After a refreshing shower we change and meet Enes who is already waiting for us. He takes us to a small family run restaurant. It´s an amazing experience. The restaurant consist more or less of few plastic tables and chairs, but the food is amazing. It was only later that I realized that I didn´t even take any photos of the night. Since that fateful night, the local drink kokta (similar to Slovakian Kofola) has become our faithful companion on every journey through the former Yugoslavian countries.

We talked to Enest about the conflict that arose when the former state of Yugoslavia was divided, and about the remaining tensions between temperamental religious groups. Even in 2014, you can still hear about kidnappings and murders happening in some regions. It´s really interesting to hear the opinion from somebody who experienced it all and still lives in the same area.

 A bit 1984 but also 10 000 BC?

Despite the few beers that cultivated in a postponed bedtime, we wake up quite refreshed and are straight  into a lecture on how it used to be in hotels long, long ago, in times not many people remember anymore. The waiter is a boss here and if he is busy, you can wait for your breakfast for a long while. In the end we are able to order coffee and later we ordered expresso. A bit catastrophic but we handle everything with a smile. No point in complaining and spoiling our holiday. In the end of the day, we are here for an experience and we are getting one alright. The only thing reminding us that we hadn’t actually travelled back in time and found ourselves in 1984, was the computer dating from 1999 and an option to pay with credit card.

We get on our bikes and head towards Visoko to see the ancient pyramids, which are allegedly older than those in Egypt.  We get there in less than half an hour. Getting to the pyramids turns out a bit tricky, but in the end they are here, overlooking the town. Due to the traffic ban and the scorching weather we didn´t go to the very top, plus we didn´t fancy climbing the steep slope in our bike gear. It wasn´t only the steepness of the slope which made us reconsider the climb but also the thick vegetation which has grown there for past 12,000 years. The pyramid is about 220 meters tall, approximately one third taller than the Cheops pyramid. More pyramids have been discovered here in the past few years but some scientists dispute these findings.

We are back on our bikes heading towards Sarajevo. When we get there we leave our bikes on a private parking lot. I feel bit anxious as soon as we get changed and leave our bike gear in the trunks. I have to admit nothing bad happened and nobody touched our things, or helmets. I consider 15 euros for three parking spaces a very good deal, when you take into consideration that we spent approximately 3 hours in the city.

We walked towards Gazi Husrev-beg Mosque. It was a really lovely walk with an even more pleasant lunch in the old part of Sarajevo. We stopped on the bridge where Gavrilo Princip assassinated Archduke Franz Ferdinand of Austria and initiated the beginning of WW I. It´s nice to see how past and present blend in this place.

I remember this city because of the Winter Olympic Games, which is probably the first one I remember as a child. I was taken aback by the setting of the main stadium; it was placed right next to the cemetery, which at that time, I found it very disrespectful towards all sportsmen.

I was thinking about going to see the bob sledge tracks but I saw the photos on the internet and they were in terrible condition, so we decided not to waste our precious time. We jumped on our bikes and carried on to Montenegro. We planned to cross borders and find some accommodation. It was approx. 120km to Plužine, which is not too much considering we only did 75km so far.

The Border control was amazing. It reminded us of how we used to travel before the Schengen Agreement. Long queues of “smiling” custom officers. But since it was quite late afternoon by then, it wasn´t too bad. We reached river Piva at 7:30pm and we got to the lake Piva in no time. We started to look for some accommodation there which wasn´t that easy. In the end, we managed to find a small room with a shared toilet. But for 30 euros for 3 people, who cares. We had dinner in Zvonovo and started to plan the next day.

Our dear Durmitor…

We woke up in the morning and started our day as early as 8 pm. We decided to get some breakfast on the way which lead to the decision to go to Durmitor. The turning into Durmitor looks bit ominous, you ride towards some kind of hole or cave, which seems half buried under soil and stones. Never mind the first impression, the ride on the road P14 is absolutely amazing. At first you have to go up by serpentine roads and then you ride on tableland. The countryside and wilderness around us reminded me of Norway. It´s only about 47km but I can assure you that you will stop a few times. We found a small little restaurant and had some brunch. Ham bagels and coffee at 10:30am.

We carried on through Žbaljak to the river Tare and the bridge Durdevica. This 365 meter long bridge was built between 1938 and 1940 while this area was still part of the Kingdom of Yugoslavia. At the time this bridge was considered the biggest concrete construction for automobile transport in Europe. During the 2^nd World War, only a few months after it was finished, local guerrillas blew the middle arch of the bridge to stop the advancing Italian army. It was the Italian army that had the bridge under control during the war. The damage was repaired in 1946 soon after the war ended. The bridge has a nice view of the local attraction; a Zip Line going above the canyon of the river Tara, at that time the longest one in the world.

After this beautiful ride we carried on towards Mojkovac. We wanted to get to Albania. It was about 177km, app. 3h ride, to the Albanian town of Koplik. Half way to Koplik we stopped at Morača Monastery. Morača Monastery belongs to the Serbian Orthodox Church and was established in 1252 A.D.. The Surrounding of this monastery are well kept and beautiful. Nowadays Morača Monastery is an important Montenegrin historical and religious monument which is full of tourists all year round.

We rerouted a bit and decided to visit Ostrog Monastery. This building is bit younger than Morača. It was built in the 17^th century. The Monastery is situated against an almost vertical background, high up in the large rocks, it is a popular pilgrimage place for many Serbians. This place is very busy in the summer and visitors have to wait in long queues to get in. We came during mass so we couldn´t get in and we didn´t have time to wait since it was already 6pm. Having considered the time, amount of people and the stuffy weather, we decided to carry on to our final destination; Koplik.

By the time we got to Koplik and found some accommodation it was already the evening. I´m sure you won´t know this hotel since its name was missing the last word “Inn”. The Hotel Holiday. Having ridden through the town earlier we didn´t even bother to go there in the evening. We dumped our stuff in our rooms and went downstairs to taste the local beer. This accommodation was bit more expensive at 50 euros including breakfast and a nice room with air condition which was working, I would say, too well.

If we didn´t want to freeze to death we had to turn it off. We also had no idea that the hotel restaurant would want to show off the strength of their aircon as well. Sometimes I find fans much more suitable and the thing is we all woke up the next morning with a cold, cough and sore throats. We didn´t pick Koplik as our destination by accident. We wanted to be as close as possible to Theth National Park. When we were still at home, I planned to do Theth and another ride nearby. I couldn´t see the reason why we wouldn´t manage it in one day.

Finally Albania -followed straight away by trial by fire

First thing in the morning we go to town and after a few wrong turns we finally got out. We are heading towards Teth, it is the first route of the day. 140 km (at the moment even google maps tell you it´s a five hours ride, but when we were planning it in 2014 google was saying 1 hour 45 minutes) Maybe it learnt from our mobile data. We stopped in one of the last little towns before entering the mountains to top up our water supplies. I can tell you now, that it was one of the best decisions we´ve ever made. At the end of the day, we were planning on going for a two hour ride. It has been boiling since we left home and we didn´t want to underestimate the importance of drinking enough water in this kind of weather.

After first 41km we started having our first doubts. I have to say that I had checked all the recommendations for this journey before we started, so I told myself that everything was fine and that they were only maintaining the road, since we´ve just done about 6km on really badly dug up road. We even saw machinery and later on we found brand new tarmac.

This is where the fun begins. It was 11am and this was our view.

We´ve got here after 17km and approximately an hour long ride, so far this wasn´t fun at all. Lots of descending serpentine roads covered with a thick bed of gravel. Our bikes were sliding from one side of the road to the other and we were doing the same. We had to dodge a few cars and more than once we had to break all the way while taking the turn and then get off our bikes and help whoever needed to be pushed out of the gravel. My bike was facing down, wheel buried deep in gravel. I couldn´t go any further and I couldn´t turn either. I wasn´t able to use my side stand at all. I don´t have to tell you that one can´t push the 300kg bugger (I´m talking about the bike here) up the slope while trying to keep balance, hold the hand break etc. But now I´m thinking, maybe Chuck Norris would manage it with one hand behind his back.

The next stop was the breaking point and we decided not to turn around but carry on. We were certain that we had already passed through the worst of it. The road ahead of us looked like a mere Dakar special. Only after few kilometres did we realized that we would have to go back because the road we were looking at wasn´t the right one, it was a dead end. Actually, it wasn´t, but we would have to ford the river to be able to carry on. You can´t mess up with one´s comfort really. None of us really wanted to have a little splash in the cold river despite the fact that it was 30 degrees outside. Once we were on the right road, I got the feeling we were on some kind of mountain arterial road. Lots of tourists and walkers but no cars at all. 28 km later we got to the small bridge where a group of boys were gaily jumping into the freezing cold water.

We decided it was a good sign as at least, now we knew we weren´t lost to the world, and that other people lived here. We posed the same question to whoever we found, we asked them whether this was a right way to Kir. Most of them responded with a blank expression and a shrug.

We got this far and then it all went astray. We were a whole 2300 meters from the bridge and we all were at the verge of a mental breakdown. Each of us dealt with it in our own way. A few times we had to pick up Paťo´s bike. If he ran into a big hole his main stand got caught and his engine turned off, which always ended up with him falling down. I didn´t envy them at all. Ivo rode on really wild legs without ABS. They did every climb on their gearbox since it really wasn´t doable on a second transmission (for the first time in my life, and hopefully not the last, I truly appreciated having an enduro gearbox and short first transmission). At this point we´ve already done 86 km from Koplik and it was 15:39 and approximately 35 degrees outside. And if that wasn´t enough, we´ve decided to hold our bikes on downhill turnings. We´ve only had few fitness bars for lunch since there was nowhere to eat out on the road. It was approximately 28,4 km to the nearest tarmac from this point but that time we had no idea.

We considered it a good sign when a big van appeared in front of us. We were actually wondering whether it would be possible, and how much it would cost to get a driver to take us and our bikes to the nearest tarmac. Later on we had an even better idea; how much could it be to get us away from here with a helicopter? This kind of idea tells you a lot about my mental state at that time.

Oh, I would almost forget about our Kir. 13 km later we actually found it. Three old cottages and one church. From Kir it was only 13 more kilometres. This part of the road was bit better. We were met by three big lorries and a car full of nuns which missed us just by few centimetres, and I actually think they just caught my friend´s trunk.

The end of our journey was just fabulous. It shows you how fatigue can influence your vison and thinking. In front of me I saw Ivo who crossed quite a big puddle which he couldn´t get around. My thinking was: whatever, I´ve done 80km, I´m going to do these 20m and if not they would just pick me up and pull me out. We´ve all crossed the puddle without any problems but I still couldn´t understand why Ivo stopped and why he has been smiling at me. Only when I overrun him, put my foot and stand down on tarmac, it came to me. Finally there was the end to our torture. I haven´t seen the tarmac I was just standing on. After those terrible 80km I just couldn´t see further than 10m ahead of my bike.

Just so you understand how bad it was, here is few photos of the local road and I´m adding a few videos as well. For us, who do not normally ride enduro, let alone on big bikes, it was a truly mental experience. Every time we mention it now, we have to have a laugh. We are laughing now but we really didn´t laugh then 🙂

We´ve rode to the closest restaurant (15km) faster than light. That´s how it felt at least after those previous torturous kilometres. We´ve had a good dinner and a good laugh.

We checked in into the Bar Restorant Hotel Marina (50 euros) at 21:00 and we started to plan our route for the next day. Never mind, it was supposed to be done this afternoon, in the end of the day we are very flexible travellers 🙂

Albania, trial by fire 2, alias head roasted in helmet

Breakfast was really nice, including a local cheese and homemade jam served by the waiter and owner in the form of one person who spoke fluent English.

We´ve started our pre-planned route; around the lake Drin and then back to the mountains and the Fierza Reservoir. Some crazy people have apparently done this route straight through the mountains, having experienced yesterday’s journey we didn´t even consider this as an option. It was a truly beautiful road, a lovely view of the mountains, hills and the lake. The only thing bothering us was the uninterrupted merciless heat.

We had a lunch in the hotel Alpin. We didn´t expect the owner having little private zoo there; two bears, few deer and many other animals. Later we passed the Albanian Hoover Dam.

The roads were in quite a good condition. You could see the signs of repairs here and there, but after yesterday´s grid and stone it was actually great pleasure to ride on a road like this. At around 1pm the heat started to be unbearable. At 14:23 it was already 38 degrees. An unzipped jacket and standing up on the bike didn´t really help anymore. We had to stop quite often and look for some shade. In a country without trees, shade was almost a miracle, so when we finally found some we stopped and drank and drank and drank. It was water at this time. We behaved very ecologically though and didn´t really pee that much. Our kidneys had a brief encounter with some of that water only about late evening, when the temperature dropped to a nice 28 – 30 degrees.

We got to the end of the lake and ended in city Kukes just before 6pm. There we decided to get on the highway and head to the coastal town of Lezhe.

Our first few minutes on the highway tasted like cows. Why cows? Just imagine that you hear your friend saying “watch out, there are cows on the road”, at first, you don´t really think you should watch out for real cows. “What the hell would real cows be doing on the highway?!” Well, crossing it, obviously.

We´ve started to look out for some accommodation for the night. Who would think it would be this difficult at the peak of the season? At the end we found some on the beach. Signs directed us towards a place we assumed nothing could be built anymore. The driveway was totally battered but cars went there anyway. We weren’t really impressed by the pack of angry dogs that welcomed us, but the accommodation in Hotel Brilant was actually really nice. A lovely dinner and a well-deserved rest. We did some swimming in the sea (those who know me also know that I don´t do this very often, but this was very nice. The sea was warm and most importantly wet.

Lack of enthusiasm and fatigue are also elements of our trips

In the morning, nobody really wanted to get back on their bike. The previous two days were really tiring. We left the hotel at around 11am. We knew we had to start heading back home. We didn´t have time for Tirana or other parts of Albania anymore. So we have started our journey back home.

The plan was to stop somewhere near the Bay of Kotor in the evening. We didn´t want to head back directly but we didn´t really want to follow the costal road either. We stopped in Sveti Stefan, a little village situated on the small island connected to the mainland by a narrow isthmus. It takes its namesake from the church situated at the highest point of the island. In the sixties this island became one of the most popular and luxurious holiday destinations in the region.

In Budva we turned right and headed inland. We wanted to go through Lovcen National Park so we turned towards Cetinje. We wanted to ride to Kotor on those crazy zigzag roads we could see from the town. The view from there is really amazing from whichever part of the road you find yourself. We were entering Kotor at sunset, yet it was quite difficult to get an opportunity to take photos.

We found accommodation in a small house. The owner was in someway connected with Slovakia and the Czech Republic. In the morning we were offered tea and coffee J But again, we had to search for this accommodation a bit longer than we would out of summer season. The house was near the sea, so if we wanted we could go for a little swim. We had a dinner in lovely restaurant called Stari Mlini; it was way too romantic for bikers J but we really couldn´t find anything else.

Our dear Durmitor on the way back and lovely shower in the end

The next day we decided that it would be interesting to go through Durmitor again, but this time from a different direction. That´s how we came up with this route, which we also did in the end. Above Risan we chose the road with the most bends, which was fun. Lots of crazy jumps and at one point one side of the road was actually missing! Sometimes we came across brushes and little trees growing in the middle of the road. I´m sure it´s so neglected due to the war (we came across few empty houses) and also because of the new road with several tunnels which made this town more accessible. We were wandering through these little side roads as much as we could, and then we headed towards the town of Niksic that we´d seen before. Before you enter the town you get the chance to enjoy a beautiful view at the Slansko Lake.

We had lunch before we hit Durmitor in a little shepherd’s hut called Jatar. Jatar is situated
300 – 400m from the main road. It serves very nice food but be careful with the door handle when you go to the toilet; I almost locked myself inside. J

We were crossing Durmitor at around 13:00 and enjoyed a very nice ride. Mostly because we knew what to expect this time. We enjoyed the ride despite the fact that we were threaten by rain and in the end we had to pull out the waterproof gear.

After Durmitor we came back to the Lake Piva and had a look at it during the day.

We came to the borders. It was a Friday afternoon and it was very hot, but the queue was moving quite fast. Do you remember those queues? It definitely refreshed our memories. I have to say that all the checks were really quick and just a plain formality. It was Friday and now we could actually see the road so we were going quite quickly. Ideally we wanted to end the day somewhere near Belgrade and from there to go straight home.

We ended up somewhere, not entirely voluntarily I must say. We almost didn´t noticed that we were crossing the borders between Bosnia, Herzegovina and Serbia. We were crossing the border in Vardiste. On our way to Belgrade we were intensely watching the movement of the clouds above us. I said to the boys: “It won´t catch up with us.” I shouldn´t have said that. It caught up with us much faster that I thought it would, and it wasn´t just a regular rain but a proper downpour. I haven´t had so much water poured over me for a long long time. By the time we turned and got back to the hotel we had considered before, we were completely drenched. We parked under the shelter which was transformed into a waterfall. It had good drainage but there isn´t enough drainage in the world that would be able to actually cope with such an amount of water. During the night we left all our clothes to dry, and we would carry on with our journey in the morning.

The “Iron butt” award 2

We wanted this to be our last day but we had no idea what awaited us on the road so we added one extra day (Sunday) just in case. To get home we had to do another 750km with a little break in Belgrade, which was 200km away. So we took a little walk and had something to eat in a McDonald´s. We didn´t really take any photos as our minds were already back at home, but then we had to face 3 little complications. First of all, I was running out of petrol and the first petrol station we came across didn´t have any either. I must tell you that this wasn´t some kind of lost petrol station at the end of the world. It was proper highway petrol station on the main road to Hungary. The next one was 50km away so we started to go a bit slower J, just in case.  The second complication came 4km before the Hungarian border. Traffic was building up due to the border checks, and a huge amount of holidaymakers has already started before we reached the MOL petrol station. It was 32 – 34 degrees outside and the moment you stopped you felt you were transported into a sauna. Having filled our tanks with petrol and with a lower adrenalin level, we started to make our way to the front of the queue. Our estimated waiting time was about an hour, the locals were telling us 3-4 hours was more realistic, so we decided to cut the cue and ride the shoulder lane, just to save our mental health. It was a relief just to get out of the petrol station. Just before the border we noticed that the traffic was managed by some traffic policemen. First of all we were worried that we would quite rightfully be told off for our rudeness and lack of patience. In the end we didn´t get told off at all, on the contrary, we were shown to the fastest cue before we boiled alive in our gear. All said and done we were finished with all the border checks in under 30 minutes. The nice policewoman didn´t even want us to take our balaclavas off, and the border control officer just waved his hand at us and that was it.

Last time we were pushing our luck was on the M5 just before Budapest, where we came across an accident and decided to go around it through the shoulder lane. It goes without saying that the whole time we were watching out for rescue vehicles so we could let them pass.

At about 21:30 on the 16^th of August I was finally at home. Our trip started and ended with the “iron butt” award. I didn´t use to write down the exact spending and mileage back then, but I can tell you that we spend around 240 euros for food and accommodation and that we did around 3,280km in 8 days.

Photos were taken by smartphone Sony Xperia Z1 Compact.

The post Milan Dzilsky: Mototrip Albania, Montenegro, Bosnia and Herzegovina (2014) appeared first on Cestovateľský blog.

Rozhodnutie na tento rok padlo, ide sa smer Albánsko. Niektorí v mojom okolí na destináciu reagujú rovnako ako pri prvom tripe do Rumunska. Pocit nebezpečia z niektorých krajín v nás stále pretrváva. Klasicky, zbytočne. Ideme nakoniec traja – veríme, že to bude chuťovečka

Cena „oceľového zadku“

Trasa je jasná, čo najrýchlejšie mať nepríjemnú prvú časť – dlhý presun cez krajinu nikdy nekončiacej kukurice – za sebou. Kupujeme dialničné známky a po M1 smer Budapešť a na juh na M5 smer Mohács. Odtiaľ cez chorvátsky Osijek bočnou cestou číslo 7. Je zjavné, že cenu o „oceľový zadok“ na maďarskej diaľnici sme si vyslúžili či poctivo odsedeli všetci traja. Je výhoda mať veľkú motorku, na diaľnici si často sadám na zadné sedadlo a cítim sa chvíľu ako spolujazdec. Už len ten autopilot chýba.

7-čkou sa dostávame na hraničný prechod s Bosnou a Hercegovinou pri Slavonski Samac. Cieľ je dostať sa za deň čo najbližšie k Sarajevu, t.j. okolo 750km. Bližší cieľ je však Zenica (640km), kde ma spolucestujúci kamaráta (Enesa) z práce. Chcú sa vidieť a aj my dvaja súhlasíme. Tých km „v zadku“ za deň vcelku cítiť. A motivácia a vidina večerného programu je jasná. Pivo, jedlo, posteľ. Po chvíli už riešime ubytovanie a plán na večer. Enes nám aktívne pomáha. Ubytovanie je opäť cestovanie v čase – Hotel Internacional, kde kvalita a cena nemajú veľa spoločného. Napriek tomu nie je čo riešiť, je to v centre, motorky parkujeme v podzemnej garáži. A vyrážame smer sprcha a mesto. Enes nás už čaká a je to super zážitok vytiahnuť nás do maličkej rodinnej a ani neviem či to nazvať reštaurácie. Proste 5 plastových stolov a stoličiek. Ale to jedlo je úchvatné, až časom som zistil, že som si to ani neodfotil. Lokálna kokta (niečo ako naša kofola) nás sprevádza odvtedy každú cestu po bývalej Juhoslávii.

S Enesom sme predebatovali celý konflikt počas rozdeľovania Juhoslávie a aj súčasný stav medzi rozvášnenými náboženskými skupinami. Stále totiž počuť o únose a vraždách v danej oblasti a to už je rok 2014. Je zaujímavé počúvať názor človeka, ktorý to zažil, prežil a stále tam žije.

Trošku v roku 1984 a trošku aj v roku 10.000 pred n.l.?

Ráno sa zobúdzame celkom odpočinutí, napriek dlhšiemu večeru a pár pivám. Zažívame ďalšiu lekciu, ako to chodilo v hoteloch tenkrát dávno v časoch, ktoré už málokto pamätá. Čašník je pán a ak nemá zrovna čas, tak tie raňajky môžu a aj budú chvíľu trvať. Po dlhšom čase sa dostávame k objednávke. Káva a aj neskôr objednané presso je tragikomické, ale všetko zvládame s úsmevom. Nie sme žiadni prudiči a dovolenku si nenecháme kaziť, sme predsa nejakí loviči zážitkov. Jediné sučasné v tomto hoteli bol počítač cca z roku 1999 a platba kartou v termináli.

Sadáme na motorky a ideme smer Visoko, starobylé pyramídy o ktorých sa tvrdí, že sú staršie ako tie Egyptské. Ani nie za pol hodinu sme tam. Nájsť ich je trochu „motákovo“. Ale je to nad mestom presne tu. Nedostali sme sa až hore, keďže tam bol zákaz vjazdu a asi 32°C. A to šlapať v moto oblečení naozaj nie je žiadna sláva. Je to proste pekný kopec, zarastený za posledných 12.000 rokov. Výškou 220m predbehne asi o tretinu Cheopsovu pyramídu. V okolí sa našli aj ďalšie pyramídy. Napriek tomu tieto zistenia niektorí vedci stále popierajú.

Sadáme na moto a velíme smer Sarajevo. Motorky nechávame na platenom parkovisku. V mojom prípade aj s menšou dušičkou, nakoľko sa kompletne prezliekame do civilu a moto-oblečenie nechávame na motorkách. Musím uznať, že to dopadlo dobre. Veci tam boli tak ako sme ich nechali, aj s helmami. Za 15 eur za tri motorky veľmi dobrý „deal“. Strávili sme v meste asi 3 hodiny.

Išli sme smer Gazi Husrev – Begiho Mešita. Bola to príjemná prechádzka s ešte príjemnejším obedom v starej časti Sarajeva. Zastavili sme sa aj pri moste, kde spáchali atentát na Františka Ferdinanta d´Este, čoho výsledkom bolo vypuknutie prvej svetovej vojny. Pekne sa v ňom prelína súčasnosť s minulosťou.

Toto mesto má pre mňa asi najväčšiu spomienku – cez prvé zimné olympijské hry, ktoré som ako dieťa vnímal. Zvláštne na mňa zapôsobilo umiestnenie štadiónu. Hneď vedľa cintorína, ako by tí športovci mali byť nejakými odpadlíkmi. Rozmýšľal som nad tým ísť pozrieť aj bobové dráhy, avšak videl som fotky na webe a vyzeralo to naozaj otrasne zanedbalo. Tak sme si ušetrili čas.

Sadli sme na motorky a smer Čiena Hora. Plán bol prejsť  hranicami a nájsť ubytovanie. Do Plužine to bolo asi 122 km, čo nie je žiadna tragédia. Predsa len sme za deň doteraz prešli len nejakých 75 km.

Prejdenie hraníc bolo super. Spomenúť si na to, ako sme pred Schengenom cestovali. Dlhé rady, „usmiaty“ colníci a pasováci. Vzhľadom na to, že je už neskoro poobede, nie je to až taká tragédia. O 19.30 sme boli pri rieke Piva a za chvíľu aj pri Pivskom jazere. Začali sme teda hľadať ubytovanie, čo bola celkom čerešnička. Nakoniec sme našli obyčajnú izbietku s kúpelňou na chodbe. Ale pri cene 30 Eur za troch človek proste nerieši. Vybehli sme si dať večeru do Zvonovo a začali plánovať ďalší deň.

Durmitor náš každodenný…

Ráno sme sa zobudili a pomaly vyrazili, nebolo ani 8.00. Chceli sme si dať raňajky niekde po ceste. Vybrali sme sa teda do Durmitoru. Odbočka vyzerá veľmi nedôveryhodne. Proste do takej diery či jaskyne, kde jedna časť vyzerá zasypano. Ale tá trasa po ceste P14 neskôr je famózna. Najprv sa vyštveráte serpentínkami hore a potom sa ide po náhornej plošine. Ja som mal pocit takého Nórska, čo sa do krajiny a divokosti týka. Je to len 47 km, ale budete asi tiež často zastavovať. Na konci parku bola pekná reštaurácia, kde sme si dali neskoré raňajky resp. takú nejakú desiatu. Domáci pršut do žemle a kávu k tomu o 10,30.

Cez Žbaljak sme pokračovali k rieke Tare a mostu Durdevica. 365 metrov dlhý most postavený v rokoch 1938-1940 v čase juhoslávskeho kráľovstva. V čase keď ho stavali, to bola najväčšia betónová stavba pre účely automobilovej dopravy v Európe. Počas druhej svetovej vojny, čiže iba chvíľu po postavení lokálni partizáni vyhodili do vzduchu stredný oblúk, aby sťažili presun a postup talianskych vojsk. Počas vojny ho mali pod kontrolou práve talianske vojská. Opravili ho veľmi rýchlo po vojne, už v roku 1946. Miesto s pekným výhľadom aj na miestnu atrakciu Zip line ponad kaňon rieky Tary, v tom čase najdlhší na svete.

Po tejto vyhliadke sme si dali smer Mojkovac s plánom skončiť až v Albánsku. Do Albánskeho Kopliku sme to mali asi 177 km a odhadované 3h jazdy. Asi v strede tejto trasy sme sa zastavili v Monastir Morača. Starý kláštor srbskej pravoslávnej cirkvi založený v roku 1252. Krásne upravené okolie. V súčasnosti je kláštor významnou čiernohorskou kultúrnou aj náboženskou pamiatkou. A okupovaná turistami počas celého roka.

A upravili sme kúsok trasu a spravili malú odbočku na Monastir Ostrog. Tento je kúsok mladšia stavba,  „iba“ zo 17 storočia. Je celý zasadený do skaly. Je pútnym miestom mnohých Srbov. Je tam v lete dosť „narváno“ a ľudia stoja v rade aby sa dostali dnu. My sme akurát chytili omšu. Dnu sme sa nedostali a ani nebolo šance sa tam v krátkom čase dostať. A to bolo 18,00 večer. Teplo a „narváno“. Išli sme teda konečne smer náš dnešný cieľ Koplik.

Bolo už večer keď sme dorazili do Kopliku a našli ubytovanie. Názov hotela určite nikomu nič hovoriť nebude nakoľko z neho vypadlo koncové Inn. Hotel Holiday. Po prejdení mestečka na motorkách bolo zjavné, že do mesta nemá význam ani ísť. Ubytovali sme sa a išli dole na večeru a už tradične na lokálne pivo. Ubytovanie bol z kategórie drahších, presne 50 Eur s raňajkami. Pekná izba s klimatizáciou, ktorú nám aj naplno predviedli.

Museli sme ju vypnúť, keďže sme nechceli umrznúť. To sme ešte netušili, že aj v hotelovej reštaurácii sa s ňou budú chcieť pochváliť. Niekedy je také to klasické bez klímy s ventilátorom vhodnejšie. Ráno sme sa totiž všetci zobudili „soplaví“ a kašlavý, nehovoriac o podráždených hrdlách. Mesto Koplik na ubytovanie sme nevybrali náhodou, chceli sme byť čo najbližšie pri Národnom parku Teth. Už doma som plánoval, že doobeda spravíme Teth a potom je tam kúsok ešte jeden okruh.  Však to za deň stihneme.

Tak konečne Albánsko, dočkali sme sa a rovno krst ohňom

Ráno sme sa vybrali z mesta. Po pár zlých odbočeniach sme vonku. Smerujeme do Tethu, na prvý okruh dňa. 140 km (aktuálne už aj google maps prepočítava, že 5 hodín jazdy, pri planovaní v roku 2014  to dal na 1:45). Zjavne sa google poučil z našich dát z telefónu? V jednom z posledných mestečiek pod horami sme sa pre istotu zastavili a kúpili sme pár fľašiek s vodou. Tento krok sme nakoniec zhodnotili ako najlepší a osudový. Predsa len sme plánovali ísť na nejaké dve hodinky jazdy. Teplo bolo celý čas odkedy sme vyštartovali z domu a nechceli sme podceňovať pitný režim.

Prešli sme asi 41 km a dostali sme sa do bodu, kedy sme začali pochybovať. Podotýkam, že som si pozrel pár odporúčaní na túto trasu. Hovorím si, nič sa nedeje, len stavajú novú širšiu cestu, nakoľko sme práve prešli po asi 6 km rozbitej ceste. A naozaj tam boli stavebné mechanizmy, dokonca dole úplne nový asfalt.

Tu sa začala sranda, bolo 11:00. A takýto sme mali odtiaľ výhľad.

Na túto zastávku sme sa dostali po 17 km a hodine aj niečo cesty. Tento úsek naozaj nebola pre nás sranda. Zjazdy po serpentínach dole, častokrát nie šotolina, ale hrubý hlboký štrk. Motorky v tom pekne lietali a my s nimi. Pár krát sme sa vyhýbali autám, raz a možno nie raz prebrzdili zákrutu a skončili spôsobom – zlezte dole z motoriek a poďte mi pomôcť ma vytlačiť (táto verzia už prešla radikálnym preštylizovaním). Motorka smerovala nosom dolu, v štrku a zo svahu a predo mnou už nebolo miesto kam ďalej a vytočiť sa už vôbec nie. Ani bočný stojan sa nedal použiť. No nemusím asi popisovať, že 300 kg „hovado“ (myslím motorku) sám človek hore nevytlačí, nehovoriac už o tom, aby človek súčasne držal balans, ručnú brzdu atď. Aj keď tak teraz uvažujem, možno by to Chuck Norris dal s prstom v nose.

Ďalšia zastávka bola zlomová, povedali sme si, že už to neotočíme a nebudeme sa vracať. Určite už máme najhoršie za sebou a cesta ďalej už vyzerala len ako nejaký Dakarský špeciálik. Už po štarte sme došli na to, že sa musíme vrátiť a tá cesta, na ktorú sme sa pozerali nebola správna. Bola slepá, resp. museli by sme sa prebrodiť riekou na druhú stranu. Pohodlie neoklameš. Nikomu sa nechcelo riskovať a vykúpať sa v riadne studenej horskej riečke, napriek tomu, že vonku bolo 30°C. Pri odbočke na správnu cestu a smer som začal mať pocit akejsi tatranskej magistrály. Chodci a turisti oproti nám, zatiaľ žiadne auto. Po ďalšej hodine jazdy a prejdených 28 km sme došli k peknému mostíku a chlapcom čo si veselo skákali do tejto ľadovej vody.

Brali sme to ako dobrý znak. Navodzoval pocit, že nie sme v úplnej „prdeli“ a žijú tu aj iní ľudia, nie len zblúdení motorkári. Každého, koho sme stretli, sme sa donekonečna pýtali jedinú otázku, či ideme správne na dedinu Kir. Všetci na nás kukali „jak puci“.  Až raz odpovedali inak ako zdvihnutými ramenami.

Po tomto prišla fakt kríza, dostali sme sa až sem. Celých 2300 metrov od mostu. Bod lámania psychických stavov. Každý sme to riešili inak. Až sem sme párkrát dvíhali Paťovu motorku. Pri väčších jamách ak chytil hlavný stojan, vypínalo mu motor = pád. Chalanom som fakt nezávidel. Ivo bez ABS schádzal dosť divoké úseky. Ako spojkovali každý výjazd nakoľko na 2 prevodovom stupni sa to naozaj nedalo (prvýkrát v živote a dúfam, že nie posledný som ocenil enduro prevodovku a krátku 1tku). V tomto bode sme mali za sebou z Kopliku 86 km a bolo 15:39 a asi 35°C. Okrem toho sme si pri pár zjazdoch zákrut radšej pomáhali pridržiavaním motoriek. Okrem nadupaných fit tyčiniek sme toho moc nenaobedovali (nebolo kde). Z tohto bodu sme to mali na najbližší asfalt 28,4 km, ale to sme naozaj vtedy netušili.

Keď sme zbadali oproti idúce nákladné auto, to bolo dobré znamenie. Pritom nás napádalo či sa nedajú motorky naložiť na korbu a čo by nás to asi stálo dopraviť sa takto na najbližší asfalt. O nejakú chvíľu neskôr ma už napádali ešte lepšie zlepšováky/horšie veci. Napr. koľko môže stáť presun vrtuľníkom? To už asi hovorí samo za seba, v akom psychickom rozpoložení sme boli.

Aha náš Kir, skoro som zabudol. Po ďalších 13 km sme to naozaj našli. A bolo to tam, tri staré domčeky a jeden kostol. Z Kiru sme to už mali finálne len 13 km. Táto časť cesty sa už stala takým jemným zlepšením. Stretli sme veľké nákladné auto a aj auto s rehoľnými sestrami, ktoré sa s nami ledva ledva vyhli a myslím, že šuchli kamošovi kufor.

Záver tejto cesty bol famózny. Ukázalo sa, ako sa človeku dokáže skrátiť videnie a myslenie. Situácia, ktorá nastala, je ukážkou slepoty od únavy. Vidím pred sebou Iva, ktorý prešiel vcelku dlhú mláku cez celú šírku cesty a nedalo sa ju obísť. Myšlienkový pochod: už keď som prešiel tých 80 km, týchto 20 metrov musím dať a keď nie, však ma zdvihnú a vytiahnu. Mláku sme k spokojnosti všetci prešli, avšak stále som nechápal, prečo Ivo zastal a usmieva sa . Až keď som ho obehol, dal nohu dole z motorky, zaprel stojan o asfalt mi doplo. Koniec trápeniu sa. Ten asfalt na ktorom som akurát zastal, som vôbec ale vôbec nevidel. Po týchto 80 km som sa zjavne nevedel pozrieť ďalej ako 10 m pred motorku.

Na vysvetlenie situácie pár fotiek a stav lokálnej cesty a pridám aj pár videí. Pre nás, ktorý naozaj enduro nejazdia a už vôbec nie na veľkých motorkách, to bol pekný „záhul“. Doteraz sa na tom smejeme. Vtedy nám do smiechu nebolo ani náhodou 🙂

Po asfalte sme uleteli 15 km do najbližšej reštaurácie rýchlosťou svetla. Aspoň sme to tak vnímali po predošlých kilometroch. Dali si večeru a smiali sa sami sebe.

Večer sme sa ubytovali okolo 21:00 v Bar Restorant Hotel Marina (50 Eur), a začali plánovať okruh na poobedie a jeho presun na zajtrajší deň, predsa len sme flexibilní cestovatelia 🙂

Albánsko, krst ohňom 2 alias upečený zaživa v helme

Raňajky začali pekne, lokálny syr, domáci džem, plynule anglicky rozprávajúci majiteľ a čašník v jednom.

Vydali sme sa teda na plánovanú trasu, pekný okruh okolo jazera Drini späť k horám k Fierze . Nejaký maník to vraj z Tethu prešiel krížom cez hory. Po predošlom dni nám ani len nenapadlo to skúšať. Príjemná cesta, pekné výhľady na hory, kopce a jazero. Avšak ukrutne teplo.

Obed sme si dali v hoteli Alpin. Čo nás zaskočilo bola malá súkromná ZOO majiteľa. Medvede v počte dva ks, srnky a mnoho vecí, čo ešte sme si nevšimli. A neskôr sme šli okolo Albánskej Hoover Dam.

Cesty boli vcelku slušné, trochu poplátané, ale po šotolinovo-kamennom zážitku to bol fantastický pocit jazdiť po takejto krásnej ceste. Okolo 1-2 hodiny poobede začalo byť neznesiteľne teplo. O 14:23 vystúpala teplota na 38°C Tu už nepomáhalo si ani bundu rozopnúť a postaviť sa do stupačiek. Nebolo sa ako chladiť. Často sme stáli, hľadali tiene. V krajine bez stromov to bol vcelku zázrak a skoro pri každom sme zastali a pili a pili a pili. Tentokrát vodu. Ale boli sme ekologický, cik pauzy sa nekonali. Obličky vodu videli asi až večer keď sa schladilo na prijateľných 28-30°C.

Keď sme obišli celé jazero do Kukesu bolo už kúsok pred 6tou. A tak sme to strihli diaľnicou priamo až do prímorského Lezhe.

Pripojenie sa na dialnicu malo príchuť kravy. Prečo kravy? Predstavte si situáciu, že v helme počujete od spolujazdca hlášku „pozor kravy, na dialnici“. Naozaj Vám v prvom momente nezapne, že sa máte vyhýbať naozajstným kravám. Však ste na diaľnici, čo by tam robili? Proste si ju križovali.

Začali sme hľadať ubytovanie. Hlavná sezóna, kto by očakával, že to bude ľahké? Nakoniec sme našli priamo na pláži. Šípky ukazovali smerom, kde sme neverili, že ešte niečo môže byť postavené. Rozbitá prístupová cesta, ale autá tam chodili. Útočiaci psi neboli nič príjemné. Ale ubytovanie bolo nakoniec veľmi fajn, v hoteli či penzióne Brilant. Výborná večera a zaslúžený oddych. Kúpanie sa v mori (tí čo ma poznajú vedia, že to nerobím často a bolo to príjemné,more bolo naozaj teplé a mokré)

Aj lenivosť a únava je súčasťou našich tripov

Ráno sa nám nikomu moc nechcelo na motorky. Tie dva predošlé dni boli dosť únavné. Štartovali sme snáď až okolo 11:00. Vedeli sme, že treba pomaly otáčať smer domov. Na Tiranu ani iné časti Albánska už času nebolo. Vydali sme sa na trasu smerom späť.

Najbližší plán bolo zastaviť večer niekde v Kotorskej zátoke. Ale nechceli sme ísť ani moc rovno, ani moc po pobreží. Po ceste sme pozreli Sveti Stefan, malú dedinku ktorá leží na ostrovčeku spojeného s pevninou iba malým piesočným valom, na ktorom je vybudovaná cesta. Meno dostala podľa kostola, ktorý leží na najvyššom mieste ostrova. A v 60tych rokoch sa stala najvyhľadávanejším a najluxusnejším miestom na dovolenky.

V Budve sme sa vybrali doľava, smer vnútrozemie. Chceli sme to prejsť cez Národný park Lovcen a tak sme to dali na Cetinje. Hlavne do Kotoru sme chceli prísť tými šialenými serpentínami nad ním. Výhľady sú naozaj pekné, z každého miesta na ceste. Do Kotoru sme vchádzali akurát pri schádzajúcom slnku, až sa to ťažko fotilo.

Ubytovanie sme našli v malom apartmánovom domčeku, s pani majiteľkou, ktorá mala nejaké spojenie s SK/CZ. Ráno nám domáca sama od seba ponúkla kávu a čaj 🙂 Ale opäť sa hlavná sezóna odzrkadlila na dlhšom večernom hľadaní. Ubytovanie bolo na skok od mora. Nebol problém sa v prípade chuti a zájmu aj okúpať. Večera v peknom prostredí reštaurácie Stari Mlini. Pre motorkára určite zbytočne romantické miesto 🙂 ale iné sme nenašli.

Durmitor náš každodenný aj na ceste späť a na konci pekná sprcha

Na druhý deň sme sa zhodli, že bude zaujímavé prejsť Durmitor ešte raz. Ale v opačnom smere. A tak vznikla takáto trasa, ktorú sme nakoniec prešli. Nad Risanom sme si to strihli na čo najkľukatejšiu možnú cestu. Bola to naozaj zábava. Miestami skoky ako blázon, niekedy spadnutá jedna strana cesty úplne. Prípadne rastúce kríky a stromčeky z cesty. Autom naozaj neprejazdné. Verím, že to je kombináciou vojny, nakoľko tam boli staré neobývané domy a aj postavenou novou cestou s tunelmi, ktorá mesto spravila prejazdnejším. Motkali sme sa tými cestičkami čo to dalo. Až sme chytili smer Nikšič, mesto okolo ktorého sme už išli. Pred ním je veľmi pekný výhľad na Slansko jezero.

Na obed sme sa zastavili až pred Durmitorom, v malom salaši Jatar. Ktorý je 300-400 m od hlavnej cesty. Ale veľmi príjemná kuchyňa. Pozor na kľučku na WC, skoro som sa tam vymkol 🙂

Durmitor sme prechádzali okolo 13:00 a bola to veľmi príjemná jazda. Hlavne preto, že sme vedeli čo čakať. Viac sme si to užívali, aj keď hrozil dážď a dávali sme nakoniec aj „nepremoky“.

Po prejdení Durmitoru sme sa vrátili k jazeru Piva a videli ho aj za dňa.

Prišli sme k prechodu hraníc. V piatok poobede a takto to vyzeralo. Teplo, ale celkom sa to hýbalo. Spomínate si na takéto rady?  Nám to opäť osviežilo spomienky. Priznám sa, že kontroly boli umravnené a častokrát len formalita. Vzhľadom na to, že bol piatok a išli sme trasou, ktorú sme videli, skôr sme valili späť. Ideálny plán bolo skončiť niekde pred/pri Belehrade a odtiaľ už „na šupu“ domov.

Skončili sme teda niekde tu. Aj keď nedobrovoľne. Prechod hraníc medzi Bosnou a Hercegovinou a Srbskom sme si pomaly ani nevšimli. Išli sme cez prechod Vardiste. Pri snahe dostať sa čo najbližšie k Belehradu sme intenzívne začali sledovať mraky nad nami a ich pohyb. Hovorím chalanom, to nás nedobehne. To som však naozaj nemal hovoriť. Dobehlo nás to rýchlejšie ako by si ktokoľvek pomyslel. Nie však obyčajný dážď, ale rovno smršť. Takú dávku vody som už dávno nezažil. Kým sme sa otočili a vrátili k ubytovaniu, ktoré sme videli kúsok späť a už o ňom uvažovali, boli sme kompletne mokrý. Zaparkovali sme pod prístreškom, z ktorého si počasie spravilo vodopád. Odkvapy síce neboli osadené, ale aj tak by tú vodu nestíhali pobrať. Prešli sme vodopádom pod prístrešok. Do rána sme vyschli a mohli ísť ďalej.

Cena „oceľového zadku 2“

Ideálne sme mali pred sebou posledný deň. Netušili sme aké budú cesty a nechali sme si jeden rezervný deň na návrat (nedeľu). Domov sme to mali v ideálnom prípade 750 km s malou plánovanou zastávkou v Belehrade, ktorý bol 200 km pred nami. Tam sme sa len prešli, dali si „obed“ na McDonalde, nič nefotili, myšlienkami sme už boli doma. Potom však prišli 3 mini komplikácie. Prvý problémik bol, že mi dochádzal benzín a na pumpe, ktorá bola prvá na rane nemali benzín. A to teda nebola žiadna stratená či zablúdená pumpa. Normálna diaľničná na hlavnej trase do Maďarska. A ďalšia bola až o 50 km, takže sme kúsok spomalili 🙂 pre istotu. Druhý šok nastal 4 km pred prechodom s Maďarskom. Zápcha na diaľnici spôsobená hraničnou kontrolou a presunom dovolenky chtivých občanov. Nastala už pred odbočkou na MOL pumpu. Vonku klasika 32-34°C. Akonáhle človek zastaví, je okamžite teleportovaný do virtuálnej sauny. Po úspešnom natankovaní a stlačení adrenalínu na bežnú úroveň sme sa začali predierať vpred. Videli sme to na nejakú tu hodinu. Skúsenosť domácich a ich odhad 3-4 hodiny. Tak sme sa to pustili cez odstavný pruh, v záujme nášho zdravia, sa trocha predbehnúť. Sranda bola sa vôbec vymotať z pumpy. Pred samotnou hranicou sme zbadali, že to trochu organizujú policajti. Prvý stres bol, či nás nezvozia pod čiernu zem za drzosť. Opak bol pravdou, pustili nás dopredu a ukázali ku ktorej kontrole máme prejsť, aby sme sa neuvarili. Prešli sme to všeho všudy za 30 minút. Sympatická policajtka nechcela ani, aby sme si kuklu pod helmou dali dole, colník len mávol rukou a už sme boli vybavení.

Posledná drzovka už bola len pred Budapešťou na M5, kde bola búračka, zápcha slabých 22 km, ktoré sme si decentne odcestovali po odstavnom pruhu, samozrejme kedykoľvek sa uhnúť prípadným záchranným vozidlám, ktoré by mohli eventuálne prichádzať zo zadu.

16.8.2014 večer okolo 21,30 som to zapichol šťastne doma. Trip začal cenou o „oceľový zadok“ a aj skončil.  V tom čase som nerobil dôslednú štatistiku km a nákladov. Jediné čo viem presne, že sme prejedli a prespali 240 Eur za celý trip. Prešli sme cca 3280 km za 8 dní.

Fotografie boli nasnímané smartfónom Sony Xperia Z1 Compact.

The post Milan Dzilsky: mototrip Albánsko, Čierna hora, Bosna a Hercegovina (2014) appeared first on Cestovateľský blog.