Predpoveď počasia ukazovala na zamračenú sobotu a slnečnú nedeľu. Hlavne žiadne zrážky a teplota mala oscilovať okolo 20 °C. Ideálne počasie na motovíkend! A hlavne, konečne mám voľný čas. Najväčší problém bolo vybrať si cestu – kam? Tam, kde som ešte nebol. V piatok večer som teda virtuálne blúdil na internete v Google Maps a ako prvý cieľ vybral Čičmany. Ako rozmýšľam, tak rozmýšľam, vôbec si nepamätám, či som tam niekedy bol. Pre istotu som si v piatok po práci nachystal motorku a v sobotu ráno dobalil drobnosti, pretože plán bol niekde prespať a výživne pojazdiť oba dni.
Vyrážam z domu (Bratislavy) v sobotu ráno niečo po desiatej a do navigácie Garmin dávam Čičmany. Nie, že by som tam bez nej netrafil, ale táto navigácia má absolútnu mega funkciu na motoblúdenie. Vo funkciách mám vypnuté diaľnice a zapnuté Garmin Adventurous Routing, kde mám nastavené na maximum možnosti: uprednostňovať zákruty, uprednostňovať kopce a vyhnúť sa hlavným cestám. Navigácia ma teda ťahá do Trnavy bočnými cestami a odtiaľ do Hlohovca, aby som tesne za mestom odbočil na dedinky ako Veľké Ripňany, Urmince a nechal sa unášať a hompáľať nekonečnými kopcami hornej Nitry až do Topoľčian.
Tam zastavím na krátku prestávku. Nie že by som už nevládal, ale musím dotankovať benzín a veru aj sebe dopriať doplnenie energie. Z tašky vyťahujem dva šunkové rožky, ktoré som si doma ráno poctivo nachystal presne na túto chvíľu ☺. Pokračujem ďalej na sever a začína sa viac zmrákať. Z tmavých dažďových mrakov síce nič nepadá, no cítiť väčší chlad. Míňam priehradu Nitrianske Rudno a spomínam si, že túto časť cesty som snáď nikdy nešiel počas slnečného dňa.
Ako sa blížim do Čičman, s hrôzou zisťujem, že obec je uzavretá pre bežecké preteky. Vojdem len do časti, kde je veľa ľudí. Preteky sa práve končia a ja viem, že peknú fotku mojej motorky s pozadím počmáraných domov veru nespravím. Rýchlo teda zdrhám cez zákaz v protismere z dediny na Fačkove sedlo do Kľačna, kde odbáčam vľavo na Kláštor pod Znievom. Myslím, že túto časť nádhernej cesty som ešte nešiel. Naozaj nádherný kraj, kde mi cestu akurát narúšajú práve prebiehajúce cyklistické preteky. Nemám nervy ísť v kolóne za pelotónom, a tak úspešne predbieham cyklistický tím Železiarne Podbrezová bezpečne v protismere. Našťastie sa tam nerozťahovali ☺.
Ďalej moja cesta vedie do Kremnice, za ktorou som našiel krásnu cestu na Ihráč do Trnavej Hory. Odtiaľ si to šiknem na Hronskú Bzenicu a hore na samoty ako Tŕnie, Turová a okľukou do Budče. Moja cesta pokračuje na juh, pretože v Googli som videl kľukaté cesty do Ostrej Lúky, a tak v dedine zastavujem rovno pred „domčekom“ Adely Ostrolúckej. Nebola doma, zato dom a okolie sú nádherne zrekonštruované a vyzerá to tam ako v rozprávke. Veru oplatí sa vám to tam omrknúť.
Kam ďalej? Neviem. Rozhodujem sa, či pôjdem na juh do Hrušova na Hontiansku parádu alebo pozrieť mamu do Kokavy. Voľba padla na Kokavu, keďže u mamy som nebol viac ako štyri mesiace. Po známej slovenskej Route 66 to teda valím do Zvolena a cez okresné cesty sa teším na zmrzlinu v Hriňovej. Zmrzlina v Hriňovej je ozaj TOPka a ani tento rok nesklamala. Je síce niečo po 17-tej, ale ja si poviem, že ešte nemám dosť, a tak ťahám smer Brezno do Sihli, za ktorou zabočím doprava na Utekáč, kde sa teším do retro bufetu na Dráhovej. Je to milý bufetík s retro exteriérom od starých áut a bicyklov Soby20. Fakt sa oplatí ísť pozrieť. Dávam si konečne pitivo a majiteľ mi ponúka držkovú. Keďže akosi na obed nebolo čas, nechám sa ukecať – veď mám čas a Kokava je za rohom.
No tu sa dám do reči s miestnymi a tí mi spomínajú nejaký motozraz neďaleko v Rimavských Zalužanoch, aby som tam šiel pozrieť.
A tak o 18:30 sadám na motorku a frčím cez Kokavu na zraz. Aj som ho našiel – taký malý lokálny motozraz. Chvíľku som tam pobudol, popozeral a vybral sa ďalej na Hrachovo a krížom do Poltára, kde som konečne natankoval. Za posledného slnečného svitu sobotného dňa trúbil v Zlatne u sestry pred domom. Hoc sme len chvíľu pokecali pri čaji, tie naše debaty so sestrou o duchoch mi na odvahe na zbytok cesty späť po tme do Kokavy k mame nepridali.
Je 20:30 a ja sadám za temna okolitého lesa na motorku a so stiahnutou riťkou dávam ešte malé sedlo v totálnej tme smer Kokava. Už ani neviem, či sa viac bojím tých duchov alebo lesnej zvery, ktorá tu často skáče do cesty. Asi to bude oboje ☺. Hurá, dneska konečná, dojazdil som. Po úvodných výčitkách od mamy „De sem dofčílka byl“ sadám k tomu najdôležitejšiemu – jedlu. S mastnou hubou od palaciniek a únavy zaspávam po desiatej večer s plnou hlavou krásnych motozážitkov.
Žiadne vyspávanie! 7:30 budíček. Mame vysvetľujem, že žiaden obed nebude, pretože motorka volá. A tak síce nerád, musím odrieknuť nedeľné „rízky“ na inokedy a pred deviatou ráno vyrážam smer Klenovec a Hnúšťa, kde sa stretávam s mojim bratrancom Marekom, ktorý ráno vyrazil zo Spišskej, aby sme si konečne spolu trochu pojazdili. Kam ísť, ešte netušíme. Operatívne padne voľba ísť na juh smer priehrada Ružiná. Opäť využívame Garmin navigáciu a cez malé dedinky dorazíme na krásne nové dovolenkové miesto na priehrade. Nádherne upravená pláž Kotva by Momoland s mobilnými domčekmi, glampingom a atrakciami tu vyzerá ako z inej planéty. Sem sa ešte musím vrátiť!
No my pokračujeme ďalej na Divín a popod nádherne, slnečnými lúčami nasvietenú malebnú zrúcaninu hradu smerujeme na samoty a lazy ako Tuhár či Ábelová, kde sa motáme po rôznych cestičkách hore-dole. V Polichne síce nevieme nájsť múzeum B. S. Timravy, zato tu objavujeme nádherne upravené domčeky v pôvodnom štýle. Naozaj krásne Bohom zabudnuté miesto. Lazy!
Celé to tu preštrikujeme cez Madačku až do Šule. Cesta sa tu zhoršila, väčšina trasy je rozbitý asfalt. Na moje enduro ideálna trasa, no Marek mi do vysielačky hlási počet platničiek v chrbtovej kosti a množstvo cmúľajúcich vypadnutých blomb vo svojej „hube“ ☺. Cez Tisovník sa vraciame na Vigľaš a do Zvolena, kde v Kolibe Neresnica dávame obed. Musím povedať, že miestne ceny ma ozaj prekvapili. Polievka za 2 €? To som teda už dlho nevidel! Fakt mali dobré ceny a aj porcie boli veľké. To sa ešte na Slovensku dá za seriózny peniaz najesť? Som rád, že áno.
S plnými bruchami obaja pokračujeme po legendárnej 66 na juh až do Horných Semeroviec, kde sa Marek točí na Veľký Krtíš a pokračuje domov do Spišskej. Ja zase na opačnú stranu smer Bratislava.
Garmin ma opäť ťahá kade-tade cez dedinky ako Santovka či Tlmače k Zlatým Moravciam. Tentokrát sa mi však nepodarí dostať na Beladice, pretože kvôli havárke je cesta uzavretá. Smerujem teda prirodzene naspäť a na juh na Tesárske Mlyňany, aby som znova objavil za dedinkou Nová Ves nad Žitavou nádherný starý turecký most, ktorý stojí vedľa hlavnej cesty hneď pri pútnickom mieste Studničky.
Dám si tu krátku prestávku, šupnem do seba „energeťák“, pokochám sa peknou prírodou a opäť sadám na motorku. V centre Nitry dotankujem plnú nádrž a na hlavu si dávam slnečné okuliare, pretože blížiaca sa zlatá hodinka a cesta na západ dosť výrazne znižujú viditeľnosť.
V Seredi si zanadávam na moju navigáciu, keďže poslednú aktualizáciu mám z roku 2020 a oprava mostu je stále v nedohľadne. Ďalej na dedinku Gáň sa aj tak dostávam na Veľké Úľany a mne veľmi dobre známou trasou sa po 19-tej hodine dostávam domov do Bratislavy.
Mám za sebou krásnych vyše 850 km víkendových motokilometrov a vyčistenú hlavu. Po ceste k sestre som prekonal 60-tisícový míľnik mojej Honda Afriky a v zdraví, šťastí a v pokore som sa vrátil domov. Moja navigácia už však dosluhuje. Plast sa pomaličky rozpadá, dátový konektor mi nevedel nikto opraviť (preto nemám aktualizácie) a ja už viem, že toto je asi môj posledný trip s Garmin ZUMO 595, s ktorým som precestoval celé Rusko, Tunis či Európu krížom-krážom. Bol to dobrý parťák na blúdenie. Ďakujem.