Sedím práve v lietadle na ceste do Londýna – môj posledný týždeň, posledné pracovné nasadenie pred tým, ako vyrazíme všetci spolu na štyri mesiace cestovať karavanom po Európe. Je to niečo, na čo sme sa s Tvoju maminou Hankou tešili skoro 2 roky… pre mňa to bude splnený sen – detský aj dospelácky a mega sa teším, ako ma budeš ťahať za ruku na všetky tie miesta, ktoré budeš chcieť spoznať, z ktorých budeš chcieť skákať… a sľubujem, že tam budem pre teba 24/7, aby sme to všetko spolu zažili (a jasnačka, že zapojíme do toho všetkého aj maminu).
Je začiatok mája 2022 a prednedávnom si mal 2 roky. A je to celé… proste brutálne. Vždy keď idem z roboty domov, teším sa, ako otvorím dvere, ty zakričíš “tatino” a rozbehneš sa za mnou, aby si mi ukázal nejakú hračku či zvieratko, ktoré práve držíš v ruke (haha, inak Ty vlastne stále niečo držíš v ruke). Si pre mňa ten najlepší work-life balancer, akého mi tento svet mohol dopriať – keď Ťa vidím vo dverách, všetky ostatné problémy pre mňa prestanú existovať. Tie tvoje kučierky na vlasoch (áno áno, zatiaľ sme Ťa nedali ostrihať, ale my sa už hecneme), Tvoja vôňa a Tvoja čistá radosť, keď niečo robíš a baví Ťa to – to je Netflix na živo 🙂 Rozumiem, že keď si budeš Ty toto čítať, Netflix už asi ani nebude existovať, tak si to možno vygoogli… ale vlastne ani Google možno vtedy už nebude 🙂 Nevadí, vysvetlím osobne potom…
Ako vyzerá Tvoj typický deň v Tvojich dvoch rokoch? Ráno sa zobudíš (väčšinou niekde medzi 6:00 a 7:00, čo je vcelku v pohodke), trocha sa hráš s dudou (dudlík), trocha sa povaláš s nami v posteli a potom zakričíš “dojeeee” – čo je pre nás s Hankou jasný signál, že si prosíš ísť dole, a.k.a. presunúť sa do obývačky sa hrať. Sem-tam si spomenieš na teteto (rozprávka o krtkovi) a sem-tam na pribináčika – miluješ sa pozerať do chladničky a tá radosť, keď ho tam zbadáš… no mal by si sa vidieť 🙂 Cez pracovný týždeň chodím ja do práce (firma, pre ktorú robím sa volá Bloomreach a je to zatiaľ super-truper, mám to tam mega rád) a cez víkend sa spolu snažíme si vymyslieť všetci nejaký program, ale niekedy aj poriadne leňošíme.
Pandémia (COVID-19) nám stále nedovolí robiť všetky veci úplne na plno, ale dosť sa to lepší – nedávno sme sa vrátili z dvojtýždňového tripu po Amsterdame, ktorý si si vcelku užil 🙂 Mamina Hanka sa Ti celé doobedie venuje, kým sa nerozhodneš, že si už potrebuješ od toho hrania trocha oddýchnuť a dopraješ si poobedného výdatného šlofíka (ale že fakt výdatného, 3-4 hodinky Ti nerobia problém) a cez víkendy si ja tento šlofík s Tebou vcelku rád užívam 🙂 Si už riadne ukecaný chalanisko… aby som to dal na pravú mieru – kým nespíš, ústa sa Ti nezavrú 🙂 A dávaš teda už riadne hlášky, mamina si to poctivo zapisuje. To, čo miestami zahlásiš, nás zvykne z chuti rozosmiať 🙂 Keď sme vonku, učíme sa spolu značky áut (s prehľadom už rozpoznáš Škodu, BMW, Volkswagen, Ford, Mercedes, Mitsubishi a nesmie chýbať ani Tesla). Rád volantuješ a štukáš všetky tie gombíky v aute. Jediná nevýhoda – tento rok sme už dvakrát menili baterku na aute, lebo sme vždy niečo zabudli vypnúť 🙂 Posledné mesiace už aj dosť dobre triafaš farby (modrú, zelenú, červenú) a najviac mi robí radosť, keď Ťa vidím, ako Ťa baví sa učiť a skúšať nové veci.
Trpezlivosť budeš mať asi po mne (teda vcelku slabšiu, sorrky), ale keď Ťa niečo baví, tak sa vieš do toho dosť dobre pohrúžiť. Miluješ skákať po posteli, hádzať si najrôznejšie predmety a lopty. Keď sme v interiéri, musíme ich vyhadzovať až po strop a keď sme vonku, až po oblohu 🙂 Čo ma fakt prekvapuje, že zatiaľ si takmer nikdy nič nerozbil, nemáme pomalované steny, nič nie je zničené… a keď sa už niečo stane, rozkošne zahlásiš “nevadí” 🙂 Strašne mám rád ten Tvoj šibalský úsmev, keď ideš niečo vyskúšať, čo si ešte nerobil – najskôr to pomenuješ, potom sa zastavíš, pozrieť sa na mňa alebo maminu a keď sa usmejeme, hneď vieš, že sa môžeš pustiť do experimentovania.
Nerobí Ti problém cestovať autom, karavanom, poriadne Ťa bavia električky a mamina bola na Teba naposledy super hrdá, ako si zvládol cestu lietadlom do Amstru. Mal si prvýkrát vlastné sedadlo, všetko si pekne komentoval celú cestu, sám si poctivo pripútaný sedel a užil si to. Tatino Ťa potom čakal na letisku s Mickey Mousom vo vrecku a aj keď už bolo riadne neskoro (normálne by si o tom čase už spinkal), statočne si to zvládol a za odmenu sme odviezli “ejetjickým autom” na apartmán 🙂
Po našich vcelku akčných dňoch sa s Tebou dá bez problémov dohodnúť na kúpaní, obliekaní pyžama aj zaspávaní. Len si vždy dávaš podmienku, že keď si dnes budeme umývať hlavu, že zajtra si teda nebudeme – tak to robíme poctivo na preskočku 🙂 No a asi týždeň dozadu som mal oxytocínovú bombu – vyskúšal som Ťa uspať sám (bez maminy) a bez dudlíka – chvíľu nám to spolu trvalo, viackrát sme si prečítali Tvoju obľúbenu rozprávku o macíkoch, ktorí sa objímajú, potom si sa zaboril ku mne, objal si ma a mne vyhrkla slza šťastia. Ešte si si niečo veselo potíšku rozprával, párkrát si sa ma spýtal, kde je mamina a potom si slastne zaspal. A ja som zažil jeden z najkrajších pocitov vo svojom živote…
Jasné, že keď vstaneš niekedy o piatej ráno a nemáš svoju tradične dobrú náladičku, tak je to miestami ťažké, ale 90%+ času je to s Tebou nie že pohodička, ale totálna radosť. Sledovať Ťa, ako skúmaš nové veci, ako sa na 100% tešíš ale aj 100% hneváš, ako sa snažíš všetko okolo seba navnímať… pre mňa je to doslova mind-blowing sledovať, ako to tá príroda zariadila. A najväčšiu spokojnosť a radosť mi robí, keď vidím, koľko máš okolo seba ľudí, ktorí Ťa ľúbia – obidve babiny, dedeho, Sama a jasnačka, že najmä maminu a tatina. Netušil som, že Ťa budem tak ľúbiť, ale bez hanby sa tu verejne priznávam, že som do Teba blázon 🙂 Si to najlepšie, čo nás v živote mohlo postretnúť.
Ďakujem Ti Krištof, že si náš synček 🙂 Všetko najlepšie k Tvojim druhým narodkám!
Tvoj tato