Keď tu s nami nebol COVID-19, športoval som v priemere každý druhý deň. V lete som prakticky stále na bechvolejbalových kurtoch, v mladších rokoch som volejbal trénoval miestami dvojfázovo. Šport považujem za akúsi svoju drogu – je to pre mňa mentálny relax, odpútanie sa od pracovných problémov, v športe som objavil nespočetné množstvo kamarátov (vrátane mojej už teraz manželky Hanky) a som presvedčený, že pravidelný šport (alebo akýkoľvek pohyb) je výrazným základným prvkom mentálneho zdravia.
Keď na jar 2020 udrela pandémia, všetci sme si mysleli, že to bude na pár mesiacov. Pár mesiacov bez športu je ok, ale rok? Ok, je čas sa zamyslieť nad nejakým rozumným cieľom. Mega rád si dávam výzvy a jednu som už mal niekoľko rokov prichystanú v hlave. Čakal som asi na správny čas a keďže sa počas pandémie toho veľa športovať nedá, rozhodnutie bolo jasné – skúsime ten beh zobrať trocha vážnejšie. Cieľ? 12.9.2021 zabehnúť viedenský maratón 🙂 Ale vopred hovorím, behanie ma fakt dosť nebaví!
9 mesiacov prípravy na prvý maratón – bude to stačiť?
Ako začať? Začal som si čo-to o maratóne čítať, niečo skúšať, zakúpil som si športový náramok (nech ten progres môžem aj sledovať – mám rád dátový pohľad). Polmaratónov som už pár v živote zabehol, vcelku nerozumne sa to dá dokonca zabehnúť aj bez prípravy (svalový glykogén stačí zhruba na tie dve hodinky), ale neodporúčam to. Maratón je však už iná káva. Fyzická, ale aj mentálna príprava… a najmä, na maratón rozhodne nenatrénujem za mesiac-dva. Odporúčajú sa minimálne štyri mesiace poctivejšej prípravy, tak som si povedal, že 9 mesiacov by mohlo fakt stačiť.
Neznášam behať sám
Hneď na úvod – nájdite si sparing partnera (alebo menšiu skupinku v rámci aktuálnych možností). Osobne ma behať samého fakt nebaví, možno preto, že celý život inklinujem k tímovým športom. Raz za týždeň chodíme (pravidelne nedeľa 10:00 – veď čo iné budem počas pandémie aj tak v nedeľu robiť) s Matúšom, s ktorým sme boli aj na Islande. Raz za týždeň je ale sakra málo, ideálne sa hecnúť 4x do týždňa aspoň na 40 minút. Uf, no ok, mám čo robiť. Ale priznávam, že beh vo dvojici je pre mňa omnoho menšie utrpenie ako keď idem sám.
Zlé počasie? Výhovorka!
Začal som 3. januára, vonku niečo okolo nuly. Výhoda behania – zahrejete sa veľmi rýchlo 🙂 Nemusíte byť vôbec oblečení ani v zimných mesiacoch ako v skafandri, ja to dávam so športovými elasťákmi (možno nahradiť ľubovoľným lyžiarskym spodným termoprádlom), šortkami, termo-nátelník, na to obyčajné bavlnené tričko a tenká wind-stopperka. Tenké rukavice, niečo na krk a hlavu a môžeme ísť na to. Jediné čo si v zimných mesiacoch treba dať pozor je nerobiť pridlhé prestávky a hneď po dobehaní sa prezliecť do sucha, vychladnete poriadne rýchlo. Inak aj beh pri mínusových teplotách nie je problém, takže tu žiadne výhovorky 🙂
Chcem si dokázať, že na to mám. Blbý dôvod? Možno…
Nech som sa začítal do akýchkoľvek článkov o príprave na maratón, veľa sa vždy hovorí o motivácií. Ako to netreba prepáliť, ako nepodceniť prípravu, ako rozhodne nejsť behať maratónsky závod bez prípravy (tu sa asi na 100% zhodneme, že to by bola riadna kravina) a ako nemať ego ako hlavnú motiváciu. Uf, no tu sa musím priznať, že úprimne to robím asi najviac pre svoje ego. Aby to ale teraz nevyznelo, že som nejaký egocentrik ale namyslenec – ja si chcem naozaj (a verím, že v dobrom) dokázať, že na to mám (ego?).
Nechcem podceniť prípravu, ale veľmi iný cieľ v tomto športe zatiaľ nevidím. Vždy sa musím hecnúť ísť behať a ako mnohí hovoria, že majú nával endorfínov alebo pocit eufórie, keď behajú… akože vôbec nie, ani len trocha. Okej, minule som si išiel zabehnúť 20 km v okolí Neziderského jazera a niekde okolo 13. km sa mi bežalo vcelku fajn, na chvíľu som mal asi prebytok energie a tak sa dostavil nejaký ten úsmev, ale od endorfínov a eufórie to má u mňa šialene ďaleko (nejaké zápasy či turnaje som už povyhrával, aj pocit z dlhodobej kvalitnej prípravy mám zažitý, ale v behu je to pre mňa akosi iné – zatiaľ… dúfam).