Ako sa dostať do Varšavy? Letecky alebo nočným vlakom

Z Bratislavy je spojenie pomerne jednoduché – priama linka Wizz Air lieta priamo z bratislavského letiska (k dispozícii je aj alternatíva aj z budapeštianskeho), k tomu sa pridáva poľský LOT lieta priamym letom z Viedne. A potom existuje množstvo leteckých kombinácií nízkonákladovými linkami, záleží len od toho, ako dlho ste ochotný stráviť na ceste. Kolega v práci inak dorazil nočným vlakom, ktorý si pochvaľoval. Zobudil sa dobre vyspatý na hlavnej stanici uprostred Varšavy. Tým priamo ušetríte aj nejaké za ubytovanie na prvú noc. Ja som doletel na letisko Chopina (IATA kód WAW), do centra je to 15-20 minút jazdy Uberom, za ktorý reálne zaplatíte 4-5 €. Vo Varšave som strávil iba 48 hodín, tak som si na všetky presuny vybral práve Uber. Nikdy som neplatil príplatok (tzv. surcharge) a to som sa pohyboval v najrôznejších časoch, ráno aj večer, v špičke aj mimo nej. Cena za presun medzi pamiatkami netrvá viac ako 10-15 minút a nikdy som nezaplatil viac ako 2-3 € za jednu cestu. Ak cestujete minimálne dvaja, nemá asi ani zmysel riešiť mestskú dopravu 🙂 Ak sa do Varšavy chystáte, určite si pozriete aké sú aktuálne ceny v Poľsku.

Ubytovanie vo Varšave – rozhodne cez Airbnb

Ubytko som zvolil menší apartmán neďaleko centra, kúsok od známej ulice Nowy Sviat. Airbnb ponúka stovky lacných ubytovaní v cene od 15 eur za izbu na noc. Neďaleko som mal sochu Kopernika, vedľa ktorého je hneď (reálne na vzdialenosť, na ktorú dohodíte kameňom) kostol Sv. Kríža.

Odtiaľ som sa vydal do Starého mesta, ktoré by v istom zmysle pripomenulo to bratislavské – príjemná prechádzka mimo dopravnej špičky. Krásne zrekonštruované pamiatky a lokálne domy dávajú veľmi autentický obraz o tom, ako sa kedysi žilo v staršej Varšave. Osobne sa mi páčila prechádzka po okolitých hradbách, záleží však asi od toho, koľko turistov sa práve vyhrnie z autobusov.

Must see vo Varšave? Palác kultúry a vedy

Klikám do mobilu a do 15 minút vystupujem pri Paláci kultúry a vedy. Impozantná stavba (najvyššia v Poľsku s výškou 237 m), ku ktorej sa vraciam aj v noci, kedy na mňa pôsobí ešte majestátnejším dojmom. Niekoľko blokov opodiaľ vzniká nové biznisové centrum Varšavy, kam sa presúvajú do mrakodrapov najznámejšie firmy ako Samsung, Deloitte a ďalšie.

Paradoxne vedľa moderných výškových budov stojí pozostatok múru varšavského geta s pamätnou tabuľou. Pre mňa osobne veľmi zaujímavé a silné miesto (posledné roky som prečítal niekoľko kníh o poľských koncentračných táboroch, tak možno aj preto). Veľká škoda však, že mestskí architekti dovolili vystavať v tesnej blízkosti toľko moderny.

Varšava povstala z popola

Nedá mi to a smerujem do múzea židovského povstania, ktorý je oddelený od ruchu biznisu. Svojim spôsobom veľmi smutné miesto, ktoré však dáva reálny obraz o dvoch veciach. Za prvé, koľko hrôzy sa iba pred 60-timi rokmi odohralo na tomto mieste. Na druhej strane je však pozitívne, že za rovnaké obdobie dokázala Varšava povstať z popola, doslova. V múzeu premietajú v rámci vstupného (20 PLN na dospelú osobu, dnešným kurzom cca 4 €) aj krátky unikátny 3D film.

Preletíte sa v ňom ponad vojnou zničenú Varšavu počas druhej svetovej vojny. Práve preto je pre mňa neuveriteľné, že sa „mesto ruín“, ako samotné múzeum svoje mesto nazýva, dokázalo premeniť na moderné hlavné mesto plné príležitostí. Vedeli ste inak, že historické centrum Varšavy je zapísané v zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO?

Subway, KFC, McDonald’s, Carrefour Expres a množstvo ďalších lokálnych mini-obchodníkov (napr. Žabka) nájdete na každom rohu. Príjemne som bol prekvapený, že na rozdiel od nášho hlavného mesta sa koncept menších obchodíkov ujal a ulice sú tu nimi posiate. Všade akceptujú kreditné karty, za 48 hodín som s poľskými zlotými nedošiel ani raz do kontaktu – nebolo treba 🙂

Čo určite vidieť ešte vo Varšave?

Počas dňa sa venujem práci, takže menej času zostáva na mesto samotné. Večer si však nenechávam ujsť príležitosť prejsť sa „pulzujúcej ulici“ Nowy Swiat. Prečo úvodzovky? Keď som tu bol počas pracovných dní, večer bola ulica rušná ako bežné ulice veľkomiest. Je však známe, že cez víkendy sa toto miesto mení na pulzujúce centrum stretnutí a zábavy.

Ak by ste do Varšavy prišiel čo len na jeden deň (pričom dva-tri vám budú na toto mesto bohato postačovať), určite odporúčame navštíviť ešte:

• Krakowskie Przedmieście – asi najznámejšia a najprestížnejšia ulica Varšavy
• Kráľovský park Łazienki – pre zamilované páry alebo na mentálny relax, ide o jeden z najväčších mestských parkov v Európe
• Keretov dom – ževraj najužší dom na svete, ktoré má v najužšom mieste iba 92 cm
• Trakt Krolewski – história prepletená s množstvom kaviarničiek

10 faktov, ktoré ste o Varšave určite netušili

Osobne milujem „fun facts“ o všetkých mestách, kam smerujú moje kroky. Takže na záver nesmú chýbať netradičné fakty o Varšave:

1. Varšava je nie len politickým, ale aj ekonomickým centrom Poľska – 15% celého príjmu krajiny sa tvorí práve tu. Zároveň je tu menej ako 3% nezamestnanosť, jedna z najnižších na svete.
2. Varšava je 7. najväčším hlavným mestom v rámci európskej únie.
3. Maria Skłodowska-Curie pochádza práve z Varšavy – získala prvú Nobelovu cenu za fyziku.
4. Varšava sa označuje aj ako Phoenix City (mesto vtáka Fénixa) – po druhej svetovej vojne bolo zničených 85% mesta. Mesto sa niekedy ešte označuje aj ako Paríž severu.
5. Varšava je zapísaná v Guinessovej knihe rekordov za najväčšiu prehliadku hybridných automobilov.
6. V meste sa nachádza spolu 88 parkov, pričom až 14% plochy mesta je tvorených lesom.
7. Varšavu niektorí označujú aj ako hlavné mesto cukríkov.
8. Mesto je plné byrokracie – pozostáva z 18-tich samostatných distriktov, pričom každý distrikt má svoju „vládu“.
9. Symbolom mesta je morská panna a nájdete ju na najrôznejších miestach po meste, vrátane mestských múrov.
10. Najznámejším Varšavčanom je Fryderyk Chopin. Napriek tomu, že posledné roky svojho života prežil v Paríži, prial si, aby jeho srdce bolo pochované vo Varšave.

Pár ďalších fotopohľadov na Varšavu

The post Varšava: čo všetko vidieť, zažiť a navštíviť za 48 hodín appeared first on Cestovateľský blog.

Štátne sviatky na Slovensku v roku 2021

V roku 2021 je 5 štátnych sviatkov a 10 dní pracovného pokoja. Z celkových 15 dní voľna pripadá až 10 na pracovné dni (síce je to o jeden menej ako v roku 2020, ale stále sa s tým dá perfektne pracovať). Tu je detailný zoznam:

20 dní dovolenky = 47 dní voľna. Ako na to?

Na prvý pohľad sa to môže zdať vcelku veľa – 20 dní bežnej dovolenky v práci = 4 pracovné týždne = jeden pracovný mesiac. Ale poznáme to všetci – jeden deň voľna pri rodinnej oslave, jeden na kamošovu svadbu, 2-3 dni okolo Vianoc, 2 týždne na bežnú oddychovú dovolenku a zrazu sa mnoho ľudí v strede roka pristihne, že im už do konca roka veľa voľna neostáva. Existuje ideálny scenár, ako z bežných 20 dní dovolenky vyžmýkať v priebehu roka 2021 čo najviac voľna? Podľa nás existuje, poďme sa naň pozrieť.

Ak máte viac 33 rokov a viac, zo zákona máte nárok na 5 dní dovolenky navyše. Rovnako tak máte nárok na 5 dní dovolenky naviac, ak máte menej ako 33 rokov, ale máte už dieťatko.

Tip ako najlepšie využiť dovolenku v januári 2021

Január je veľmi príjemný mesiac a ak si chcete predĺžiť voľno hneď po vianočných sviatkoch, máte na to ideálnu príležitosť. Keďže je sviatok 6.1.2021, vezmite si voľno 4.1. a 5.1. (pondelok a utorok) a získate spolu s víkendom hneď 6 dní voľna!

Tento mesiac ste minuli: 2 dni dovolenky (zostáva 18)

Tento mesiac ste získali: 6 dní voľna

Ako efektívne využiť dovolenku vo februári 2021

Vo februári toho veľa nevymyslíte, takže šetrite dovolenku.

Ako si naplánovať dovolenku cez Veľkú noc v roku 2021

Veľký piatok a Veľkonočný pondelok pripadajú každý rok na iný dátum. V roku 2021 je to relatívne skoro, už 2.4. a 5.4. Odporúčame si vziať na prelome marca a apríla 2021 spolu 4 dni voľna (29.3. + 30.3. + 31.3. + 1.4. = od pondelka do štvrtka), spojiť to s nadchádzajúcimi sviatkami od piatka do pondelka a celkovo tak máte zrazu 10-dňovú dovolenku. Parádička 🙂

Tento mesiac ste minuli: 4 dni dovolenky (zostáva 14)

Tento mesiac ste získali: 10 dní voľna

Nárok na dovolenku má každý zamestnanec, ktorý odpracoval aspoň 60 dní za kalendárny rok. Základným pravidlom je, že čerpanie dovolenky určuje zamestnávateľ po prerokovaní so zamestnancom.

Ako naplánovať dovolenku v máji a júni 2021

V máji máme 2 sviatky (1.5. a 8.5.), bohužiaľ v roku 2021 oba pripadajú na sobotu. No nič, ide sa ďalej. V júni nevidíme taktiež žiadnu praktickú možnosť, ako si vytvoriť nadštandardné dni voľna, takže poďme rovno do júla, tam je situácia omnoho lepšia.

Tipy ako si naplánovať letnú dovolenku v júli a auguste 2021

V júli 2021 je iba jeden sviatočný deň, ale keďže máte za posledné 2 mesiace dosť neminutej dovolenky, investujte v júli 4 dni (6.7. + 7.7. + 8.7. + 9.7. = od utorka do piatku), spojte to s dňom voľna, ktorý pripadá na 5.7. a máte tak 9 dní spojitého voľna. V auguste 2021 je jeden významný sviatok – výročie SNP (29.8.2021). Tento sviatok bohužiaľ pripadá na nedeľu, takže tu toho veľa nevymyslíme. Paradoxne odporúčame letnú dovolenku posunúť do septembra, kde si viete vytvoriť 2x 5-dňové voľno.

Tento mesiac ste minuli: 4 dni dovolenky (zostáva 10)

Tento mesiac ste získali: 9 dní voľna

Zamestnancovi patrí za vyčerpanú dovolenku náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku. Súčasná právna úprava dovolenky neumožňuje zamestnancovi sa práva na dovolenku vzdať alebo ho nahradiť (napr. kompenzáciou k výplate).

Ako získať čo najviac dní voľna v septembri 2021

Náš návrh – zoberte si 2 dni voľna (2.9. + 3.9.) a ďalšie 2 dni voľna (16.9. + 17.9.) a spolu s okolitými sviatkami (1.9. a 15.9., ktoré pripadli na stredu) si tak viete spraviť dva veľmi príjemné predĺžené, až 5-dňové víkendy. Spolu tak v septembri budete oddychovať 10 dní.

Tento mesiac ste minuli: 4 dni dovolenky (zostáva 6)

Tento mesiac ste získali: 10 dní voľna

Ako najlepšie využiť dovolenku v októbri 2021

Tu veľmi nie je priestor na vymýšľanie, posuňme sa teda k záveru roka.

Ako získať čo najviac dní voľna v novembri 2021

Ďalší 5-dňový predĺžený víkend získate, ak si zoberiete dovolenku 18.11. a 19.11. (štvrtok a piatok), pretože 17.11. je štátny sviatok a spolu s víkendom si tak môžete pekne oddýchnuť.

Tento mesiac ste minuli: 2 dni dovolenky (zostáva 4)

Tento mesiac ste získali: 5 dní voľna

Tip ako si efektívne naplánovať vianočné sviatky v decembri 2021

Zostávajú štyri voľné dni, odporúčame ich minúť medzi sviatkami. Naplánujte si dovolenku po Vianociach na 27.12., 28.12., 29.12. a 30.12. a máte s vianočným trojdním spolu až 7 dní, kedy si môžete užívať rodinku a Vianoce. Áno, zostáva potom ešte otvorený Silvester a teda 31.12., ale veríme, že to sa už mnohí vedia dohodnúť v práci a prižmúriť jedno oko.

Tento mesiac ste minuli: 4 dni dovolenky (zostáva 0)

Tento mesiac ste získali: 7 dní voľna

Ako si (špekulatívne) pridať ďalších 12 dní voľna?

Existuje ešte jedna možnosť, ako si pridať v kalendárnom roku ďalších 12 dní voľna. Rád vám tento spôsob prezradím, len drobné upozornenie vopred – ide o miernu špekuláciu a nie každý ju musí považovať za správnu: 4x do roka môžete darovať krv (vždy s odstupom troch mesiacov, nežnejšie pohlavie s odstupom štyroch) a v tento deň máte zo zákona nárok na voľno (ide o tzv. všeobecný záujem). Ak teda pôjdete darovať krv v piatky alebo pondelky, vzniknú vám v spojení s víkendami 4× 3-dňové voľná, spolu 12 dní. Je eticky v poriadku odporúčať takýto spôsob získavania dovolenky? Osobne chodím darovať krv už niekoľko rokov, v 90% prípadoch idem darovať v strede týždňa skoro ráno (na NTS-kách je v tom čase minimum ľudí) a idem následne do práce, pretože sa zvyknem cítiť dobre. Ak nám však zákon umožňuje si voľno v daný deň vybrať, nevidím dôvod, aby to niekto nevyužil a nespojil si to s víkendom. Navyše pomôžete dobrej veci 🙂

The post Ako čo najlepšie využiť dovolenku v roku 2021? appeared first on Cestovateľský blog.

Píše Patrik Cvengroš.

Našťastie opatrenia ustúpili, hranice sa otvorili, ale nám sa výlet po Slovensku začal pozdávať a vďaka Ivovi a Palovi, vznikol perfektný týždenný plán na zjazdenie Slovenska. Ak si myslite, že na Slovensku nie je čo jazdiť, ste na omyle. Veru máme toho po našich cestách slovenských už veľa pojazdeného, ale do plánu sme dali cesty, ktoré sme ešte veľmi neabsolvovali, hlavne na východe Slovenska. Aj so zaujímavými zastávkami.

Ako to už u mňa každoročne chodí, snažím sa vždy pred dovolenkou všetko v robote podoťahovať a dokončiť. Tento rok nebol výnimkou, detaily tohtoročnej trasy som si dopredu veľmi neštudoval a balil som sa (klasika) na poslednú chvíľu. Veď načo treba skúsenému cestovateľovi viac času na balenie? Ale musím pochváliť Iva, že k popisu trasy nám zazdieľal aj krátky zoznam vecí, na čo nezabudnúť, resp. kto čo zoberie. Predpoveď počasia na celý týždeň je katastrofálna. Každý deň hlásia prehánky. „Čo to bude za jazdu? Užijeme si to vôbec? Ježišmária, ja to kašlem, nejdem radšej nikam!“

Nejaké takéto myšlienky mi blúdili hlavou v sobotu ráno, keď som vstával o 7:00. Cestovná nervozita a radosť sedieť týždeň na motorke však okamžite zvíťazili. Obliekam sa do svojho moto-„mundúra“ pre istotu aj s protidažďovou vložkou a vyrážam. Miesto stretávky pumpa OMV Zlaté Piesky. Postupne sa stretávame všetci účastníci zjazdu: Ivo so svojou ľadvinkou Miškou, Palo, Kubo, Milan – všetci GS-áci a ja na Afrike. Začína jemne popŕchať a my vyrážame. Prvá trasa vedie diaľnicou smerom na Zvolen. Ako tak razíme prvé kilometre, okamžite sa dostavuje ten perfektný pocit z cestovania. „Paráda, na toto som sa tešil celý rok, len nasadnúť a jazdiť!“. Túto moju radosť ako keby počulo samé nebo, pretože neprší. Je síce silno zamračené, ale bez dažďa.

Prvá zastávka pumpa Hontianske Nemce. Ivo s ľadvinkou Miškou zjavne v zime boli v objemovke, pretože ich nádrž hlasí suchoty. Musíme tankovať. Ja si necítim celú pravú ruku. „Prúser! Asi sa mi vrátil zápal nervu“, vravím si.  Skúsim to teda vyriešiť prezlečením termoprádla z chladivého za hrejivé. Vcelku plná pumpa zákazníkov začína prežívať motoerotiku priamo vonku. Palo mi daroval bufku na krk, ktorú ako jedinú vec zabúdam doma zbaliť.  Razíme ďalej. Ako termoprádlo zohrieva moje telo, ustupuje aj pocit tŕpnutia ruky. Paráda! No až taká paráda to prestala byť po pár km s počasím.

Nejak sa nám rozpršalo a zastavujeme v Budči na pumpe. Obliekame nepremoky a ide sa ďalej. Zo Zvolena sa točíme dole na Krupinu a za Krupinou do obce Bzovík, kde zastavujeme na prvej zastávke. Opevnený kláštor Bzovík. Jemne prší a my sa ani nevyzliekame. Vyzeráme ako kvalifikovaný cestári, ktorí prišli rekonštruovať pevnosť. Inak vážne, kláštor je obkolesený vodnou priekopou a fakt vyzerá zaujímavo, aj keď je to už tak trošku zrúcanina. Čo to pofotíme a vyrážame ďalej. Moceme sa cestami II. a III. triedy, prejdeme Veľký Krtíš a mierime do Halíčskej zbrojnice na obed.

Uff, reštika plná, čašníčka hlási: „Ak chcete jesť, tak na jedlo sa čaká minimálne 50 min alebo si dáte pizzu, ktorá bude do 20 min“. No čo už, objednávame prvú pizzu. Veď som tak hladný, že keď teraz čokoľvek zjem, v mojom bruchu to len tak zasyčí. Pažravosť ale víťazí a ja si objednávam ešte hovädzí vývar. „Ach jo!“. Ale to „Ach jo“ si podľa všetkého povedal aj kuchár, keď zistil, že navaril polievku pre 100 ľudí a do reštiky ich prišlo 200. „Kua, som na Slovensku, to zase bude gurmánske porno“, povzdychnem si a všetko zožeriem. Čašníčka si neodpustí divnú poznámku, že ak chceme na záchod, musíme mať rúška alebo mame chodiť vonkajškom. Rúško nemám, idem radšej vonkajškom.

Po malom oddychu sadáme znova na motorky a frčíme smer Šiatorská Bukovinka. Tesne pred hraničným prechodom s Maďarskom to stáčame doľava a po krásnej úzkej ceste prichádzame na parkovisko pod hradom Šomoška. Milan s Miškou zostávajú na parkovisku a my ostatní sa vydávame na krátku turistiku na tento hrad. Je to asi 1,5 km. Slniečko sa vydriapalo spoza mrakov a nás čaká pekná prechádzka do kopca. Po pár metroch zisťujeme, že prívalové dažde pekne rozmočili turistický chodník. Ešte že máme seriózne topánky, lebo voda je po členky. Neskôr na čaká pekný strmák a riadne sa zapotíme. Tesne pod hradom sa nám naskytne pekný pohľad na Kamenné more. Už len pár metrov a sme na hrade. Utrúsim ešte poznámku, že ma jebne, ak by na ten hrad šla asfaltka.

Sme hore. Krásny výhľad na okolité kopce. A z druhej strany dedina a asfalt. „Ja som to hovoril!“ Ale dedina už je v Maďarsku a my sme si povedali, že hranice neprekročíme. Veľa turistov tam bolo práve z tejto dedinky. Porobíme fotky a hajde naspäť. Po ceste predbiehame pár turistov a peknú Maďarku s tenkými bledomodrými teniskami. Rehocem sa dopredu lebo viem, aký brod ju čaká pod kopcom 😊.

Našťastie už neprší a my pokračujeme ďalej na Gemer. Prevezieme sa Ožďanskými serpentínami a zamierime na krásnu cestu za Plešivcom na Silicu. Za Silicou sa cesta zužuje a nám sa otvorí krásny výhľad na priľahlé lúky. Naozaj krásne miesto až pri maďarských hraniciach. Cesta vedie okolo rybníkov. Hukotom našich motoriek sme vzbudili pozornosť dvoch rybárov. Otec so synom. V nemom úžase a s otvorenými ústami na nás hľadeli, čo tam robíme. Legenda hovorí, že tam stoja dodnes 😊. Touto krásnou cestou sme si vlastne obišli kopec Soroška.

Deň sa pomaly končí a my sa blížime do nášho prvého nocľahu u Milanových známych v Sokoľanoch pri Košiciach. Počasie sa ako keby zázračne umúdrilo a my si spoločne opekáme pod nebom plných hviezd a gýčových svetiel, sťa vianočný stromček z blízkej továrne VSŽ. Okolo polnoci zaslúžene zaspávame po prvom prejazdenom dni.

Prvý a jediný pád a tri p***viny

Ráno opäť vstávame do zamračeného rána. S prvým rozlepením očí začínajú padať aj prvé kvapky dažďa. Po raňajkách a nabalení na motorky kvapky ustanú. Nepremoky teda zostávajú v taškách a my vyrážame smer Košice. Razíme si cestu nedeľným ranným mestom krížom na druhý koniec a po Čermeľskej ceste opúšťame mesto Košice v smere na Ružín. Cesta sa pekne kľukatí, no keďže je mokro, musíme dávať pozor. Na Ružíne sa ani nezdržujeme a pokračujeme v smere na Krompachy do Štefanskej Huty, kde kúsok za dedinou od hlavnej cesty prechádzame jedinečným zastrešeným dreveným mostom. Za dreveným mostom potiahneme do Richnavy a stáčame to naspäť v smere na Gelnicu. V Gelnici sa Palo chváli, že tu bol na detskom tábore. Tak zastavujeme, že nech si chlapec pozrie svoje detské časy. Ale 30 rokov je veru 30 rokov. Zisťujeme, že si vlastne nič nepamätá okrem názvu mesta. Pokračujeme teda ďalej, po krásnych cestách na Hnilčík. 

Cesta je mokrá, niekde viac, niekde menej, asfalt občas hrboľatý, polepený alebo hladký. A na takomto hladkom zlepenci zrazu Kubo padá. Pravotočivou zákrutou sa obzriem do späťáku, lebo počujem divný zvuk. A zrazu vidím ako sa Kubo šmýka do zábradlia. Našťastie okamžite vstáva na nohy. Brzdím a točím sa za ním. Kým pri ňom zastavím, Kubo už dvíha motorku. „Fúúúú, je v poriadku,“ odfúknem si. Ostatní až neskôr pochopia, že my dvaja sme zastavili a točia sa až neskôr za nami. Dvíham zo zeme rôzne plasty z GSy. Našťastie si to odniesol len predný štít, drobné škrabance a Kubove koleno, na ktoré kríva. Podávam Kubovi plasty, ale ako neskôr zisťujeme, vôbec nepatria na jeho motorku. Dokonca ani tá červená farba na zvodidle nie je od neho. To fakt sa tu asi muselo vyváľať viacej áut. Keď sa ostatní chalani vrátia, prechádzame peši inkriminovanú zákrutu. „Kua, však ten asfalt sa šmýka ako hovädo!“ a normálne sa v topánkach šmýkame na tom malom fleku asfaltu. Fakt treba dávať pozor.

Na pumpe pár km ďalej teda zastavujeme a Kubo si upravuje motorku, aby mohol pokračovať v spoločnom, ešte len začatom mototripe. Ďalej už všetci opatrnejšie jazdíme po rôzne mokrej ceste a preto sa ani nečudujeme, že nás riskantne prebieha ďalšia skupinka GS-ákov. Za Hnilčíkom si to namierime na Hnilec, dole na Gemerskú Polomu a odtiaľ smerom na Dobšinú. Túto cestu veľmi dobre poznám a som tu skoro každý rok. Ale veru v takejto polomokrej ceste je to zase iný zážitok. Dáme si hore dole Dobšinský kopec a vraciame sa rýchlo do Rožňavy. Začalo už zase pršať.

Jedna s najkrajších motorkárskych ciest vedie z Krásnohorského Podhradia na Úhornú. V tomto smere som to ešte nešiel. Treba ale dávať pozor, lebo po výdatných dažďoch je na ceste všelijaký bordel. Pokračujeme na Medzev, Jasov, Malá Ida až do Košíc. Veru, Košickým motorkárom závidíme také blízke krásne cesty. My ťaháme ďalej na východ a tešíme sa na ochutnávku Tokajských vín vo Veľkej Tŕni. Tam dorazíme niečo po 19-tej. Čaká nás krásna chalúpka s usmiatym pánom domácim, Matúšom, ktorý nám na privítanú nalieva z jeho rampášu hneď ako zliezame z motoriek.

Osprchujeme sa, prezlečieme a stretávame sa dole na prízemí, kde nás čaká hostina. Na prípitok dávame zase nejaké z koštujúcich vín a hladný sa púšťame do fazuľovice. „Mňááám!“ Ďalšie jedlo je v podobe upečenej krkovičky, ktorá sa priam rozpadá na jazyku, ako keby to prasa bolo malomocné. To všetko s novými zemiakmi neskutočne chutné ladí a mne aj po pár týždňoch čo toto píšem, opäť tečú slinky 😊. Fakt to jedlo bolo výborné. Zase dačo koštujeme z vín a rozhodneme sa vyraziť na prechádzku do pivníc.

Vonku už zase intenzívne prší, ale nás to neodradí od návštevy pivnice. Kráčame teda hore za dedinu a vstupujeme do podzemia Matúšovej pivnice. Počas celej doby sa nám pán domáci venuje a my počúvame rôzne príbehy a báje z miestnej oblasti. Po hodinke strávenej v pivnici sa už pod rúškom tmy vraciame späť, kde nás čakajú chlebíky s domácimi nátierkami, klobáska, syr a iné jednohubky. Koštujeme ďalšie vína a náruživo debatujeme. Matúš sa nám pochváli, že konečne prišli normálni ľudia. Tak nám vyťahuje ďalšie archívne vína a my koštujeme, asi už nad rámec čo sme mali koštovať. 

Dozvedáme sa aj krásnu historku o 3 p***vinách. Trianonskou zmluvou rozdelili maďarské mesto Šiator. Na Nové Mesto pod Šiatrom v Maďarsku a na Slovensku na Slovenské Nové Mesto. No a tie 3 p***viny podľa Matúša sú: nie to ani Slovenské, ani Nové a ani Mesto! 😊 Okolo 0:30 radšej končíme, pretože tu nie sme na alkoholickom, ale na motorkárskom tripe.

Na východe nič nie je?

Ráno sa nám vstáva vcelku normálne. Sadneme na raňajky v štýlovo zariadenej chalúpke ako z konca 19. storočia. Na čerstvý chlebík si natierame maslo a domáci lekvár. Debatujeme, čo nás dnešný pondelkový deň čaká. V tom sa otvoria dvere a vojde usmievavý Matúš a zadre: „Chlapci, čo vám jebe, čo sa tu šupujete suchým chlebom? Však ja som vám spravil omeletu so syrom“. A na stôl nám začal nosiť veľké porcie jedla. No ledva sa to dalo zjesť. „Mňááám, tomuto teda hovorím raňajky na pána!“ Lúčime sa teda s Matúšom a želáme mu aby mu to ešte dlho vydržalo. Pretože presne takéto služby Slovensko potrebuje a presne takýchto ľudí na Slovensku treba!

Ledva sa teda vykotíme na motorky a pokračujeme našou cestu na samom východe Slovenska, kde fakt nič nie je. Zájdeme na štýlovú rozhľadňu odkiaľ je krásny výhľad na okolité Tokajské vinice. Ďalej na Klin nad Bodrogom, kde sa fotíme pri najnižšie položenom mieste nadmorskej výšky na Slovensku. Ďalej prichádzame na žel. stanicu Čierna nad Tisou. Spravíme pár fotiek a ideme pozrieť troj hranicu Slovenska-Maďarska a Ukrajiny v Malých Trakanoch. Cesta na hranicu ide po panelovke a pred lesíkom končí. Keďže je veľmi mokro, ďalej asi 500 m šlapeme peši. Tak nám to aj poradil miestny obyvateľ lámanou slovenčinou. Spravíme si teda fotku na hraničnom stĺpe.

To by som ale nebol ja, keby som nevymýšľal ftípky s čúraním do kríkov, ktoré boli už na ukrajinskej strane. Všade prítomné kamery som radšej nepokúšal a veru dobre som spravil, pretože o chvíľku za nami prišli policajti, ktorí strážia zelenú hranicu a veru poznamenali, že to by bol veľký prúser, ak by som tam šiel. Keďže Kubo pre boľavé koleno zostal pri motorkách, pokecal s policajtami ako prvý a nás pre istotu len legitimovali. Boli fajn, veď robili si svoju prácu. Popriali nám šťastnú cestu a my sme mohli cestovať ďalej.

Vedeli ste, že máme takú obec Svätá Mária? Ja teda nie. Sme na samom východe Slovenska a tu fakt nič nie je. Dedinky trošku chudobnejšie, domy prevažne neupravené, všetko v stavbárskom slohu rokov 60-tych. Tu som si spomenul na cestovateľské trasy ako niekde na Ukrajine alebo Rumunsku. Naša trasa smeruje okolo Vojan na sever do Michaloviec k Zemplínskej šírave, kde zastavujeme na obed. Po obede naša trasa vedie k Morskému oku pod Sninou. Spravíme si krátky výstup k vode a opäť pokračujeme ďalej, až na samý východ a koniec nášho Slovenska, Novej Sedlice. Na kopci za dedinou je ďalšia troj-hranica Slovenska, Ukrajiny a Poľska. Po ceste do Sniny nás dohnal mrak a my si obliekame nepremoky. Dážď je intenzívny a my sa na sklonku dňa blížime do Sniny, kde v kempe na Sninských rybníkoch máme ďalší nocľah.

V kempe sme ubytovaný v chatkách, a v bufete už na nás čaká milý personál a ďalší motorkári na cestách. Jedlo je ale problém, objednávame teda pizza expres. Tam nám oznámia, že už majú len posledné 3 pizze a 2 kebapy. Tak objednávame aspoň to, personál je taký typický, slovenský ☹.  Okolo polnoci zalezieme do chát. Posteľné prádlo sa nám nechce navliekať, tak sa na posteliach šupneme do spacákov. Keď cestujete, ste unavený a večer si dáte dve pivá, je už jedno kde spíte, tak ani som sa nečudoval, že okolo 5-tej ráno tam niečo šuchotalo, asi myši už nemohli spať 😊.

Ráno sa teda rýchlo obliekame a rozhodnem sa raňajkovať v rodnom meste nášho Iva, v Humennom. Začína zase husto pršať a veru v centre v Humennom v palacinkárni na raňajkách zostávame radšej dlhšie. Nechce sa nám do hustého dažďa. Vyčkávacia metóda bola správna. Prestalo trošku pršať a my sme vyrazili na prvý bod nášho dnešného záujmu, Herľany. Posedíme na lavičke pred gejzírom a nič. Lebo ten vyviera jedenkrát za deň, aktuálne po druhej ráno. „No čo už, výstrek nebude a čakať veru nebudeme.“ Konečne neprší, ale zase fúka silný vietor. Krásna príroda a ešte krajšia cesta nás dovedie na ďalšiu zastávku pri opálových baniach pri Dubníku. Je len 12:30 a veru do 14:00, kedy začína prehliadka baní sa nám opäť nechce čakať.

Po prečítaní si miestnej romantickej poviedky o nájdení najväčšieho opálu, ktorý je umiestnený vo Viedenskom múzeu, pokračujeme ďalej na Prešov a Branisko, ktoré obchádzame po starej kľukatej ceste okolo tunela. Cesta je už rozbitá a hlavne mokrá, musíme dávať bacha. Cestou popod Spišský hrad si spravíme fotky a pred Levočou zatočíme prudko doľava na Vyšné Repaše, Nižný Slavkov na Lipany. Naozaj krásna cesta prírodou, kde nám už vykuklo aj slniečko. Je to naozaj krásna trasa!

My to ďalej potiahne na sever až na hrad Plaveč. Odkiaľ pozorujeme motorkára ako sa trápi v kopci nad hradom. Ivo sa mu rozhodne pomôcť a vyráža za ním. Snaží sa mu pomôcť zliezť z kopca, keďže je veľmi mokro. Motorkár sa po zlezení u nás zastaví, pozdraviť nás. No čo by ste čakali? Motorka nevhodná do terénu, motorkár bez prilby, len tak v teniskách. Bingo! Áno, bol to český turista. Ktorý si šiel zaspomínať na miesta, kde počas vojny klátil ženské na kopci 😊.

Oddychujeme na hrade Plaveč a užívame si krásne výhľady na okolitú krajinu. Po malom oddychu zamierime smer Bardejov. V meste mame dohodnuté krátke stretnutie s Rustym, moto-cestovateľom, ktorý bol tiež na Magadane, ako my s Milanom, Jožom a Martinom. Po krátkom stretnutí s Rustym na malebnom námestí Bardejova dávame fakt dobrú zmrzku a ideme pozrieť údolie smrti, kde sa odohrávali tuhé boje počas II. Svetovej vojny.

Milan s Miškou a Kubom si túto trasu odpustia a idú rovno na Domašu, kde spíme našu ďalšiu noc. Tento deň nám počasie vychádza a ani hore pod Duklou sme nezmokli a pofotili sme sa pri drevenom kostolíku vo Vyšnom Komárniku. Podvečer prichádzame aj my na Domašu na chatu. Miesto opekania sa rozhodneme ísť do blízkeho bufetu pri vode, kde dávame na večeru ďalšiu pizzu s vyprážaným syrom. Po pár pivách sa gúľame tmavou nocou na chatu na zaslúžený odpočinok.

Keď nafukovačka fučí

Ráno na Domaši je pochmúrne. Opäť mraky a dážď čo visí za nohu. Žiadne ranné kúpanie, voda je po výdatných dažďoch silno mútna, pôsobí skôr odstrašujúco. Kašlem cele umývanie. Myslel som si, že od poslednej očistnej sprchy na Tokaji sa tu okúpem, ale sem teda nevleziem. Musím si vystačiť s OldSpicom. Vyrážame na cestu okolo Domaše a opäť smerujeme na Bardejov a po Rustyho odporúčaní pridávame trasu popri Poľských hraniciach z Mníška nad Popradom až do Malého Lipníka. Naozaj perfektná cesta. Nová úzka asfaltka popri rieke Poprad. Krásna príroda a malé dedinky pri hraniciach, ani som nevedel, že tu niekto býva. Krásne nám tu vyšlo slniečko a na ceste stretávame veľa cyklistov.

Po peknom kolečku smerujeme do Pienin, zastavujem nad Veľkým Lipníkom na peknej vyhliadke na okolitú prírodu a v Lesnici to od parkujeme na parkovisku a pár metrov si od šľapeme k Dunajcu, kde končia pltnícke trasy. Voda je veľmi vysoká a vôbec nepripomína, že tu niekde končí splav, pretože je všetko zatopené. Pekné počasie aj dneska vyhnalo kopec turistov do okolitej prírody.

My pokračujme ďalej na Červený Kláštor a v Spišských Hanušovciach odbáčame doľava cez malebnú obec Osturňa, v ktorej sa nachádzajú krásne drevenice. Nová asfaltová úzka cesta je ideálna na pomalú jazdu a kochanie sa výhľadmi. Krížom cez kopec sa dostávame na koniec obce Ždiar. Naozaj veľmi krásna trasa. Pokračujeme smerom nadol cez Kežmarok až po Levoču, aby sme to znova otočili na sever do Pienin, pretože naše ďalšie nocovisko bude Gemerský dvor pri Červenom Kláštore. Opäť do kempu prichádzame relatívne neskoro. Snažíme sa rýchlo objednať nejakú večeru, aby sa nám po celom dni ušlo nejaké jedlo. Ja s Ivom rozkladáme stany, ostatní idú do chaty. Rýchlo rozložím stan, konečne sa osprchujem a hajde na večeru. Večera bola fajn, aj za cenu, že ujo našu objednávku poplietol asi 5-krát. Priznám sa, že dochádzala mi už trpezlivosť, lebo kým by to pochopil, skladal by som stan za tmy.

„Hurá, spím v stane.“ Tešil som sa. Naaranžoval som si stan vedľa motorky, ale tak, že ak by spadla pod ťarchou podmočenej trávy, padne na druhú stranu. Veď naposledy som spal v stane na Magadanskom tripe. Nejak sa mi horšie zaspávalo, ale čo bolo najhoršie, zobudil som sa, že čo mi je tak chladno od zeme. „Kua, moja karimatka fučí ☹“, počas noci som musel 3x dofúkavať.

Na lúke divých makov

Našťastie cez noc nepršalo a my sme sa konečne zobudili do slnečného rána. Stan som teda mohol osušiť priamo na slniečku. Dneska je plán pojazdiť krížom krážom okolo Kokavy nad Rimavicou a zakončiť deň v Slovenskom raji v kempe na Podlesku. Počasie konečne krásne, tak hurá na cesty! Po ceste sa zastavujeme v Poprade v predajni TatraMoto u nášho kamaráta Dušana. Dušan nás pozýva na kávu a my si obzeráme zaujímavé motorky. Mňa najviac zaujala Jawa Scrambler. Vcelku šikovná motorka s obsahom 350 ccm. S priaznivou cenu 4 500 eur by bola zaujímavou alternatívou na cesty do práce a krátke jazdy okolo „komína“. Manželka by ma však asi zabila, pretože doma mám už dve motorky 😊. Po malom rozruchu v podobe hukotu našich strojov opúšťame Popradské námestie a vyrážame smerom na Vernár a dole do Slavošoviec omrknúť tunel.

Priznám sa, že bol som tu minulý rok, ale vchod do tunela som nenašiel. Teraz zisťujeme, že vchod do tunela je hneď zo šotolinovej cesty, ktorá vedie kúsok za dedinou. Zlezieme teda dole schodmi do tunela, kde je totálna tma. Ani fotka sa nedala spraviť. Pekné tiché prostredie vstupného terminálu je upravené pre turistov a hlavne cyklistov, ktorí chodia krížom cez tunel. Ideálne miesto, ak si chcete plniť bobríka odvahy. My však na bobríkov odvahy kašleme a ideme sa voziť ďalej. Cesty okolo Tisovca, Muráňa, Hriňovej asi netreba zvlášť pripomínať. Je to nádhera a dá sa to pojazdiť krížom krážom. Preto aj my sme konkrétne Kokavu zjazdili všetkými štyrmi smermi.

Keďže trošku poznám chatársku oblasť Kokava-Látky, zastavili sme na odbočke a zavelil som našej skupinke cestu hore kopcom. Ako tak ťahám našu skupinku šotolinkovou cestou, ktorá sa začína meniť na veľké kamene, poznamenám Ivovi do komunikátora, že vôbec neviem kam ideme. Ale tak nie je tu zákaz vjazdu, však uvidíme, ako povedal slepý. Cesta nás vyvliekla na krásnu lúku na kopci odkiaľ bol krásny výhľad na okolité kopce. Nikto nefrflal a my sme sa všetci rozvalili na letnú lúku na zaslúžený oddych. Presne kvôli takýmto neplánovaným odbočkám a trasám všetci jazdíme. „Paráda! Tomuto pohľadu sa nevyrovná žiaden 8K televízor.“

Ej veru, aj by sme si tu zdriemli, ale musíme ďalej pretože aspoň raz by sme chceli prísť na ubytovanie v normálom čase.
Neradi, ale predsa, opúšťame toto nádherné miesto a opäť kľučkujeme po okolitých cestách, aby sme navštívili ďalšie zaujímavé miesto za mestom Muráň, sysliu lúku. Do plánu to vložil Palo. Ideálne miesto pre návštevy s deťmi. Na veľkej lúke pod kopcom sa pasú ovce a medzi nimi sú tisíce sysľov. Samá diera a pobehujúce sysle, ktoré sú zvyknuté na kŕmenie z ruky. Sysle panáčkujú ako plyšový Timon a všetky deti sú vo vytržení. Keďže nemám nič, sysľom načahujem aspoň prst. Oni si len jemno kúsnu a zdrhnú. Pekné miesto.

Sadáme na motorky a už sa nevieme dočkať, kedy budeme v Podlesku. Míňame Telgárt a okolo Dobšínskej jaskyne zamierime do Stratenej doliny a mojou obľúbenou skratkou krížom cez Slovenský raj na Hrabušice. Túto trasu mám veľmi rád, úzky rozbitý asfalt, krásna príroda, malá premávka sú ideálnou kombináciou ako sa kochať okolitou prírodou. Je 19:30 a my prichádzame na Podlesok. Berieme chatku a rýchlo sa prezliekame, aby sme stihli otvorené bufety pred kempom.

Ach jo, tie naše služby slovenské! Nabehneme do bufetu pred 20-tou, ale personál nás vyháňa, že zatvárajú. Nepomôže ani ukecávanie, že chceme niečo jesť, piť a že nás je 10. Hlavne, že všetci vyplakávajú na koronu. Prd korona, ľuďom sa nechce robiť… Našťastie zachráni nás recepčná v kempe, aj keď ona tiež zatvára o 20-tej, zotrvá dlhšie a my si kupujeme v prepočte 3 pivá na každého a na odporúčanie objednávame pizza expres z neďalekých Hrabušíc. Strašné, zase pizza. Slovenské národné jedlo!

Sadáme na terasu jedného z bufetov a akcia sa môže začať. Večer nás prišiel pozrieť Dušan z TatraMota na jeho historickom Pioniery a bratranec Marek na chopri. Pizza prišla za hodinku a my sa už nevieme dočkať kedy sa zakúsneme do niečoho jedlého. Fľašu fernetu vypijeme co-by-dup a zajedaním pizze už len brzdíme alkoholické opojenie. Končíme okolo polnoci, v príjemnej teplej noci. Ivo s Myškou majú súkromie stanu a my s Palom vykecávame ešte pól hodinku na terase chaty. Dlhé vykecávanie som oľutoval, hneď ako som prišiel do chaty, kde môj spolunocľažník Milan už pílil drevo ako lykožrút  v Tatranskom biolese.

Zmoknutý v nepremokoch

Ako cestovateľské dni pribúdajú, ranné vstávanie je čím ďalej horšie. Preto ani nepostrehnem skorý ranný odchod Iva, ktorý viezol svoju Mišku na vlak do Popradu, pretože musela byť skôr doma. Ráno sa radšej ani nezastavujeme v miestnych bufetoch, ale rovno frčíme pod lesom Slovenského raja do Popradu, kde na pumpe dávame raňajky. Zrazu z ničoho nič príde mrak a spustí sa slušný lejak. Ako sme len radi, že sme tu zastavili. Po chvíľke vyjde slniečko a my pokračujeme ďalej na krásnu trasu smer Liptovská Teplička a Štrba. Počasie sa zase zhoršuje a my obliekame nepremoky. Toto je jeden z tých dní, kedy si ani nepamätám, koľkokrát sme obliekali a vyzliekali žlté, cestárske nepremoky.

Za Štrbou pokračujeme na Važec a mierime na Čertovicu. Hore na Čertovici je slušná kosa, dole pod kopcom nás z cestovateľskej letargie vytrhne Audi A4, ktoré začne tesne pred nami predbiehať. Idiot nás zbadá v poslednej chvíli, dupne na brzdu a zaradí sa do pruhu, no slušne to s ním zakymáca. Len tak tak, že nedostal šmyk, zmietol by nás z cesty ako na kolkárni. Uffff, všetkým nám veru odľahlo!

Cestu točíme dole na Čierny Balog, Hriňovú, aby sme sa pred Zvolenom stočili doprava na Dúbravicu, kde kúsok za dedinou na kopci je ďalšia zaujímavosť, rebrík do neba. Pofotíme sa a pokračujeme do Banskej Bystrice v smere na Ružomberok. No keďže sme enduristi, pod Donovalmi v Motyčkám si to nasmerujeme cez rozbitú kamenistú cestu krížom cez sedlo Veľký Šturec do Vyšnej Revúcej. Opäť nás chytá silný dážď a rozbitú cestu plnú štrkových nánosov zo silných dažďov si „užívame“. Ani neviem či som už mokrý z dažďa alebo len prepotený ☹.

Zastavujeme teda na pumpe v Ružomberku a zisťujeme čo a ako ďalej. Ďalší nocľah máme až v Oraviciach. Počasie je zlé. Mraky lietajú jeden za druhým. Tu zrazu náš meteorológ Kubo zavelí na odchod. Vraj podľa radaru pôjdeme akurát medzi búrkovými mrakmi a vyhneme sa tak najväčšiemu dažďu. Náš motorkár Kubo-Iľko zlyhal! Trepeme sa v najväčšom daždi na Oravu. Niekde za Dolným Kubínom sme sa zavesili za kamión a ťahali za ním. Ja som vôbec nič nevidel. Mraky viseli snáď až po zem. Ledva som si všimol, že prechádzame popod Oravský hrad. Takto som ho teda ešte nevidel. Šeré daždivé počasie ako keby umocňovalo hororovú scenériu. A ak by nad hradom preletel upír, ani by som sa nečudoval. Ak by som si cvrkol od strachu, moč by ma aspoň zohrial.

Nepremoky nie sú na 100% a ja sa cítim ako keby som sedel v studenej vode a moje guľky sa scvrkávajú do veľkosti lieskových orieškov. Tesne pred nocou prichádzame do kempu v Oraviciach. Akoby zázrakom prestáva pršať. Máme krásne ubytovanie, vyzliekame sa radšej komplet na verande. Ja teda doslova komplet. Ako vchádzam do izby, stretnem na chodbe krásnu Češku. Stojí tam len ona a ja. Ja v slipoch, s veľkým mokrým kolieskom medzi nohami. 

Teplá sprcha padla vhod. Opäť sme všetci hladní a zdrháme do bufetu v kempe. Ale prúser, nič tu nemajú na jedenie. Milan zo zúfalstva objednáva niekoľko balení tyčiniek a ja sa snažím cmúľaním týchto tyčiniek nejako zasýtiť. Zarozprávame sa s jedným párom z vedľajšieho stola, keďže pánko je tiež motorkár. Prisadnú si k nám a keď nás jeho pani vidí v takom zúboženom stave, navrhne, že nám spraví obložené chlebíky. Slušnosť káže prikývnuť a o chvíľku máme jedlo. Sme zachránení! Ani neviem čo sme popili, ale asi dosť. Pretože rolu lykožrúta som po Milanovi dneska večer prebral ja 😊.

100 tabletov týždenne

A rána sú občas ťažké. Dneska vyrážame asi najneskoršie. Nikomu sa nechce. Na raňajky šlapeme do asi 1 km vzdialeného penziónu, lebo nikde v Oraviciach sa nedá najesť. Hurá na motorky, Orava volá. Ideme obzrieť Františkovu hutu, resp. zrúcaninu čo po nej zostalo. Nejak je tu rušno. Ako neskôr zisťujeme jedna partia je svadobná, nevestu fotia v ruinách. No keď zistíme ako nevesta vyzerá, skôr máme podozrenie, či ju tam nechcú zamurovať. Ďalšia partia v dobových vojenských mundúroch je vlastne kapela Mafia Corner, ktorá tu točí videoklip. Keďže nás nechcú doňho obsadiť, pakujeme sa preč.

Naša cesta vedie k Oravskej priehrade, ktorú celú obídeme až do Námestova a za mestom ideme pozrieť sochu Ježiša Krista do Klinu. Zaujímavá lokalita, novodobí cieľ nie len motorkárov. Na miestnom kopčeku sa nachádza 23 m vysoká socha Ježiša Krista v štýle tej, ktorú poznáte z brazílského Ria. Nie nadarmo sa tejto lokalite hovorí Rio de Klin. Z tohto miesta je krásny výhľad na okolité kopce a Oravskú priehradu. Ak ste tu zatiaľ neboli, určite odporúčam navštíviť.

Ďalšia naša cesta vedie do najsevernejšieho kúta nášho Slovenska, Oravskej Polhory. Odtiaľ si to namierime na malebné námestie do Starej Bystrice, kde môžete nájsť Slovenský orloj. Je šesť hodín večer, počasie ako keby sa umúdrilo až na samý záver motovýletu. Ja sa lúčim s mojimi kamarátmi a mám v pláne ísť domov. Zbytok posádky si to namieri do kempu vo Varíne, pretože od manželiek majú opušťák až do nedele. Ja som sa rozhodol horúci nedeľný letný deň stráviť doma pri bazéne. Po nudnej ceste po diaľnici za dve hodiny dorazím domov. A svoje spotené motorkárske veci rýchlo odhadzujem na trávu po ceste do bazéna.

Zase to bol super trip!

Ako sa chladí moje telo vo vode bazéna, v hlave mi ide množstvo spomienok, čo sme to všetko behom týždňa stihli zažili. Jazdiť len tak po Slovensku celý týždeň? Prečo nie, veď koľko trás sme ešte nestihli prejsť? Prejazdil som celú Európu, ale svoj názor som nezmenil. Slovensko je krásna krajina, nie len pre obdivovanie prírodných krás, ale aj na bezcieľne vozenie sa na motorke krížom-krážom. Áno, tie služby sú stále u nás katastrofálne. Korona nikoho neprevychovala. Bohužiaľ musím skonštatovať, že po mojich gurmánskych pizza zážitkoch som za tento týždeň pribral pár kíl. Ale cieľ bol jasný, pojazdiť Slovenské cesty. Aj teraz, keď píšem tento článok, okamžite by som sadol na motorku a znova brázdil cesty Slovenska, aj za cenu „wifonových gurmánskych jedál.“

The post Tour de Slovakia na motorkách appeared first on Cestovateľský blog.

Pohľad na košickú Hlavnú ulici s dominantou mesta, Dómom Sv. Alžbety.

48 hodín? Na prvý pohľad málo, ale Košice sú extrémne kompaktné

Má zmysel ráno nasadnúť na vlak, prespať 1-2 dni a vydať sa hneď naspäť? Rozhodne má. Čo sa mi na Košicoch najviač páčilo je ich kompaktnosť a útulnosť. Všetko dôležité (od pamiatok až po nočný život) sa točí okolo jednej ulice, MHD-čku prakticky nepotrebujete, presuny v rámci celého mesta taxíkmi sú extrémne lacné (3 eurá paušálne) a takú koncentrovanú gastronómiu v rámci hlavných miest často nevidieť 🙂 Poďte sa spolu s nami prejsť mestom, ktorému na východze hutoria aj Vranáre – kedysi v ňom bolo príliš veľa vrán, dnes sú to paradoxne havrany…

Mestský parčík pri Štátnom divadle je obľúbeným miestom, kde sme často videli ľudí len tak oddychovať a užívať si pekné chvíle.

10:37 príchod do Košíc

Vystupujeme na peróne číslo 2 a hovoríme si, že košická stanica vyzerá rovnako spustnuto ako tá bratislavská. Keď sa však z perónu dostávame k hlavnému vstupu, zisťujeme, že opak je pravdou. Dvojposchodová moderná budova plná obchodíkov, ktoré vyzerajú k svetu, nechýba pekáreň s ponukou kávy. Bratislava – ber si príklad, lebo tie štyri predajne bagiet, ktoré na stanici ponúkaš, sú fakt hanba. Vychádzame zo stanice, máme dve možnosti – MHD alebo taxi. Otvárame Google mapy a hľa, veď centrum mesta je od nás vzdialené iba 750 m. Rozhodnutie je jasné, dáme si na úvod prechádzku. Za 12 minút sme z hlavnej stanice pred dómom Sv. Alžbety. Paráda.

Všetko sa „točí“ okolo tejto katedrály – história či mestský život – všetko je na dosah za pár minút chôdze.

11:05 skorší check-in v hoteli The Invisible

Keď sme hľadali ubytko v Košiciach, sústredili sme sa na niečo netradičné. The Invisible Hotel spĺňa túto predstavu úplne perfektne. 5 izieb, každá na inom mieste v Košiciach. Žiadne označenie zvonku, izby sú naozaj „invisible“. Naša izba pomenovaná Košický zlatý poklad je ukrytá v hoteli Zlatý dukát na hlavnej ulici.

Vchádzame do vnútra, kde nás už čaká Vanda, ktorá nám porozpráva o myšlienke a histórii tohto hotela. Všetkých 5 izieb kade-tade po Košiciach bolo dizajnovaných lokálnymi dizajnérmi a architektmi, každá je iná a každá má svoj príbeh. Za myšlienkou hotela stojí neziskovka Creative Industry Košice, ktorá okrem iného realizuje aj akcie pre začínajúcich podnikateľov. The Invisible Hotel funguje v hlavnom meste východu 2 roky a ponúka prepojenie kultúry s turizmom. Keď boli v roku 2013 Košice mestom kultúry, výrazne to pomohlo rozvoju mesta. A tipnite si, kedy sa do hotela začínali masovo ozývať ľudia zo zahraničia – jasné, keď sa svet dozvedel, že sa v Košiciach bude hrať základná skupina MS v hokeji 🙂 „Neviditeľný“ hotel ponúka 5 izieb, vybrať si môžete podľa vkusu:

• Košický zlatý poklad – izba inšpirovaná najznámejším košickým pokladom, ku ktorému sa ešte dostaneme
• Košická moderna – obsahuje kópie známych avantgardných obrazov Pavla Wohlfarta a Rastislava Jurčíka
• Black & White – izba je venovaná česko-slovenskej filmovej tradícii a dôležitosti tunajších, kedysi početných kín
• Urban Flashbacks – farebná a odvážna izba odráža rozmanitosť košického streetartu
• Media Art – otvoria ju čoskoro a bude pokrývať tému mediálneho umenia či holografie

PS: v izbách sú perfektné postele 🙂 Keď radi cestujete, určite viete, aké dobré je sa dobre vyspať… Personalizovaný welcome pack so ciderom domáceho výrobcu je iba skvelým bonusom 🙂

11:28 nezameniteľné centrum mesta

Dominanta, okolo ktorej je vystavané centrum mesta – Dóm Sv. Alžbety. Okolo katedrály sa rovnako vynie Hlavná ulica, na ktorej nájdete nespočetné množstvo kaviarničiek a reštaurácii, ale zároveň aj histórie – samotný dóm, kaplnku Sv. Michala, Urbanovu vežu, spievajúcu fontánu, Štátne divadlo, Immaculatu či Dolnú bránu (Archeologické centrum). Kým vstúpite do vnútra katedrály, odporúčame si v drevenej búdke zakúpiť lístok (2 eurá) na výstup na vežu – 42 m prudkých, točitých schodov vás najskôr vyvedie k vežovým zvonom, potom však až na vrchol, odkiaľ máte 360-stupňovú vyhliadku na mesto.

Z tejto výšky máte všetko ako na dlani a ak sem nepôjdete, pripravíte sa o unikátny pohľad na celé mesto. Ak sa vám po ceste dole nezatočí hlava, pokračujte priamo do katedrály.

Vstup do katedrály a vstup na vežu sa nachádzajú kúsok od seba, v ľavej časti dómu z tohto pohľadu.

Osobne mám rád všetky kostoly, chrámy a katedrály, pretože je v nich ukrytá história, ktorá sa už nikdy nebude opakovať. A Dóm Sv. Alžbety vo mne zanechal veľmi príjemný pocit – krásne obnovená pamiatka, na ktorú môžu byť Slováci právom hrdí. Škoda len, že na chór sa nedá dostať ani počas sv. omše, predsalen, je to iný pohľad. Ak si budete chcieť spraviť foto z vnútra, treba zaplatiť poplatok 2 eurá – s čím sme nemali problém, len priateľská rada pre pracovníkov v kostole – buďte na návštevníkov trocha milší. Keď som si povolenie na vstup chcel zakúpiť (vnútri kostola je menšia predajnička s pamiatkovými predmetmi), pani ma vrelo odignorovala a zamkla mi pred nosom. Tak sme hodili 2 eurá do chrámovej pokladničky, no za 15 minút strávených v kostole nás ďalší pracovník asi 4-krát nemilo osočil, prečo nemáme pripnuté na tričku povolenie na fotenie. Hmm, nevadí, pocit z tak krásneho miesta si predsa nenecháme pokaziť 🙂

12:34 vynikajúci obed s výhľadom na katedrálu

Žalúdok sa ozýva, treba ho trocha obšťastniť – miesto, ktoré nám odporúčalo hneď niekoľko ľudí, aby sme ho určite nevynechali, sa preslávilo pred pár rokmi originálnym billboardom za mestom. Takže sme neváhali a napriek daždivému počasiu sme si vybrali miesto na teraske v Republike Východu. Hanka si vybrala hríbové pirohy s hovädzími líčkami, ja panenku s grilovanou zeleninkou, k tomu takmer domáci Kaltenecker a pohár vínka.

Okrem príjemnej atmosféry (žiadne extra veľký, masový podnik…) a exkluzívneho výhľadu priamo na katedrálu, bolo aj samotné jedlo fantastické a jedálny lístok sám o sebe je vtipný – keď navštívite, pochopíte 🙂 Do toho pouličný umelec, ktorého sme stretli na rovnakom mieste vždy, keď sme išli okolo – ráno, večer, keď pršalo, aj keď slnko pražilo.

Presne takýto výhľad budete mať, ak si uchmatnete miesto v Republike Východu na teraske. Kvôli tejto fotke som skor nemusel ani zo stoličky vstávať 🙂

13:29 Dolná brána a.k.a. archeologický komplex

Dolná brána je vlastne archeologickým centrom – v unikátnom komplexe dýchajúcom históriou môžete vidiet pozostatky mestského stredovekého opevnenia. Ak máte radi dávnu históriu, zájdite sem. Rovnako sem zájdite, ak sa budete chcieť schladiť. Ak je aj vonku poriadne horúco, tu dole je neustále tak zima, že si pracovníčky musia aj v letných mesiacoch púšťať kúrenie 🙂

13:48 Mestský erb plný histórie

Ak sa postavíte chrbtom k hlavnému vstupu Dolnej brány, váš zrak padne na park, v ktorého pozadí stojí katedrála. Avšak priamo pred vami stojí bronzová plastika mestského erbu od Arpáda Račku, ktorá vyobrazuje erby dokopy zo štyroch erbových listín. Prvá listina sa traduje až k roku 1369, čím si Košice vyslúžili titul najstaršieho a prvého mestkého erbu v Európe! Krásny anjel s heraldickými atribútmi rozprestiera svoje anjelské krídla a ako ochranca drží košický erb vo svojich rukách – ja teda na erby veľmi nie som, ale ten košický ma upútal, pretože kombinácia parku a katedrály v pozadí robí pohľad na tento erb výnimočným.

PS: Košice slávia deň mesta 7. mája (deň získania erbu), pričom v tento deň štartujú 10-dňové slávnosti. A sláviť 10 dní s východniarmi musí dať riadne zabrať 🙂

14:22 Synagóga, krčma a Jakabov palác

Smerujeme k Jakabovmu palácu uličkami, ktoré kedysi lemovali mestské opevnenie. Míňame synagógu na Puškinovej ulici – tu kedysi stála menšia modlitebňa, dnes je to miesto, kde sa schádza 250 príslušníkov židovského vyznania. To je oficiálne číslo, neoficiálne je však židovská komunita v Košiciach väčšia a samotná židovská história mesta je bohatá. Veľmi sme chceli synagógu vidieť aj z vnútra, bohužiaľ sme nemali šťastie. Ide inak o ortodoxnú synagógu, na ktorej stenách interiéru sú ceruzkami napísané odkazy židov, ktorí tam boli zhromažďovaní pred transportmi do koncentračných táborov. V suteréne priľahlej školy Talmud Tóry bývala kedysi známa pekáreň macesu a nachádzal sa tu aj úkryt pre utečencov z Československa zo severu cez Košice na juh alebo do zámoria.

Ako sa prechádzame po uličkách, narazíme na nápis „Krčma“ – zasmejeme sa a sme radi, že nie všetko musí byť označené ako Pub, Piváreň, Klubovňa a podobné, dnes modernejšie názvy a že sa niekto nehanbí ani za obyčajné označenie – krčma. Tak prečo nezájsť do krčmy na jedno malé? Keď však vstúpime do vnútra, zostaneme ohúrení – Krčma nositeľa radu práce, ako sa oficiálne toto miesto volá, predstavuje skutočnú krčmu z dôb dávno minulých. Štamgasti nás pekne privítali, krčmárka sa hneď hrdo priznáva, že ona tu predsa nič meniť nebude. A má pravdu, takto je to perfektné!

Sme na Mlynskej ulici, kde má svoje miesto Jakabov palác, ktorý za doby košického prezidenta slúžil aj ako prezidentský palác. Dnes ho ľudia poznajú aj pod označením Dzivákov palác – bohužiaľ je zavretý, kvôli sporom údajných majiteľov. Táto stavba síce vôbec nezapadá do okolitej architektúry, doslova z nej vytŕča – stojí totiž na rohu štvorprúdovej komunikácie. Pri stavbe aa použili aj vyradené časti z Dómu  sv. Alžbety (viď drak chŕlliaci lávu v hornej časti). Hovorí sa, že vnútro paláca je ešte zachovalé a že z neho dýcha história – tak, predstavitelia mesta, čo tak sa pousilovať túto pamiatku otvoriť pre turistov? Mali by ste od nás za to palec hore.

Dnes opustený Jakaboc palác „súperí“ o svojho majiteľa. Vnútro je ževraj ešte zachované…

14:58 Výstava s WOW efektom

Pri soche maratónca mieru na konci Hlavnej ulice sa nachádza budova, v ktorej je ukrytý poklad. Doslova 🙂 Košický zlatý poklad je najväčší a najbohatší nález zlatých mincí na Slovensku z roku 1935 a objavili ho práve v Košiciach. 2920 zlatých mincí, dukátov a dvojdukátov, tri zlaté medaily a renesančná zlatá reťaz s dĺžkou 2,14 m – osobne takéto miesta často nenavštevujem, ale toto stojí za to. Vojdete do podzemia, cez dvoje mohutné trezorové dvere a objavíte sa v neveľkej miestnosti, kde sú všetky mince (nádherne vyleštené) poukladané vedľa seba. WOW!

16:31 Trocha moderny nezaškodí, či?

Vznikla ako prvá regionálna galéria na Slovensku, dnes ukladňuje cez 7000 diel – Východoslovenská galéria. Nachádza sa fyzicky na dvoch miestach, na Hlavnej 27 a Alžbetinej 22. Navštívili sme obe miesta. Hlavnú 27 odporúčame iba v prípade, že silno oceňujete slovenskú modernu. Na Alžbetinej môžete obdivovať historické obrazy, ale ak vám ani jeden z týchto štýlov trávenia voľného času veľa nehovorí, spokojne túto časť „skipnite“. Ak však takéto aktivity obľubujete, budete nadšení, pretože v každej galérii sme v Košiciach boli sami 🙂

Vo všetkých múzeách a galériách, v ktorých sme v Košiciach boli, sme boli sami…

17:25 Komentovaná prehliadka mesta

Keď sme za hranicami, radi a často navštevujeme Free walking tours – nie preto, že sú bezplatné (vždy nejaké peniaze necháme za snahu daného človeka), ale preto, že vám práve domáci porozprávajú o svojom meste veci, ktoré by ste inak iba ťažko dozvedeli. Aj Košice ponúkajú prehliadky mesta vďaka svojej oblastnej organizácii cestovného ruchu Visit Košice – prehliadka trvá 2 hodiny, prechádzate sa najmä okolo Hlavnej ulice (skutočne nič náročné), no najmä máte informácie z prvej ruky. Ak idete do Košíc aj čo len na jeden deň, túto aktivitu rozhodne odporúčame. My sme mali obrovské šťastie na našu sprievodkyňu Mariku a ak sú aj ostatní sprievodcovia tak zapálení pre svoju prácu a mesto, tak Košice majú veľké šťastie na svojich pracovníkov 🙂 A to myslím naozaj úprimne…

Keď niekto žije pre svoju prácu a má ju skutočne rád, je to vidieť.

18:42 Chcelo byť to niečo dobré pod zub

Prehliadku mesta končíme pri Štátnom divadle, do ktorého sme sa chceli ísť veľmi pozrieť, avšak kvôli príprave premiéry opery to nebolo možné. Tak si ho aspoň poriadne obzrieme zvonka…

Nevadí, aj tak nám už vyhladlo a je čas sa obzrieť po dobrej reštike. Máloktorý z historických domov na Hlavnej ulici je taký známy ako ten s číslom 42, v ktorom sa dnes nachádza elegantná reštaurácia a kaviareň Carpano. Ak máte dostatok času, rozhodne si dajte kávičku na terase. Ak sa však budete chcieť nadštandardne dobre najesť, musíte zájsť do podzemia, kde sídli reštaurácia s noblesou starých čias. Ja som si prsty olizoval po cabiatte s trhaným bravčovým mäsom, Hanke tiež veľmi chutil losos vo wrape, ktorý bol čerstvý a porcia rybičky to bola teda poriadna. Na dezert v kaviarni nám už fakt nezostalo miest, takže sa sem musíme ešte vrátiť 🙂 PS: k tej cabiatte sa perfektné hodí gin-tonic a vedia ho pripraviť na jednotku…

Mňaaaaam…

21:45 Do kina s úsmevom a drinkom v ruke

Kino Úsmev je skôr alternatívne kino, aj keď dnes už digitalizované. Nachádza sa v budove pôvodného kina – miesto je to úžasné, s vlastnou atmosférou – pred kinom je hneď niekoľko streetfoodových prevádzok s posedením a jedno pravidlo, ktoré sa nám v tomto kine mega páčilo – do vnútra vás bez problémov pustia s drinkom v ruke. Takže na bare objednávame Aperol Spritz a vchádzame dnu 🙂 Výber filmu sme nie úplne trafili, bolo nás vnútri 6 ks, po našom odchode o 2 ks menej 🙂

9:45 Dnes sa premeníme na deti

Keďže bol prvý deň v Košiciach plný histórie a spoznávania, druhý sme sa rozhodli vydať sa za mesto a preskúmať Košice z „druhej strany“. Dostali sme odporúčanie na Detskú železničku, ktorá začína svoju jazdu na Čermeli, presne na mieste, kde je dopravná značka, že sa tu začínajú/končia Košice. Keď sme sa prechádzali na sobotňajšom trhu na Dominikánskom námestí (určite navštívte), netušili sme ešte presne, ako sa vôbec na Čermeľ dostať.

A post shared by cestujemespolu (@cestujemespolu) on May 26, 2018 at 5:13am PDT

Tak som vrazil do miestnej drogérie, veď snáď milá teta pomôže – a ba, pomohla – obvolala kamošky, aby zistila, ako sa tam najlepšie dostať MHD. Ale potom sa na nás usmiala, objednala nám taxík a my sme boli nadšení. Za 3 eurá v rámci Košíc, no nezober to 🙂

Železnička je tvorená historickým parným vláčikom (reálnym a funkčným), za ktorým sú zapriahnuté dva historické vozne bez okien – jasné, že je to obľúbená destinácia pre rodiny s deťmi. Asi sme tam boli jediní bez detí, ale nejak nám to neprekážalo 🙂 Cesta na Alpinku, čo je konečná zastávka, trvá približne 20 minút (detailný cestovný poriadok nájdete tu). Alpinka je niečo ako Železničná študnička v Bratislave – priestor v prírode za mestom na oddych a šport. Volejbal, paintball, tarzánia a množstvo ďalších aktivít. Dávame kofolu a po krátkej prechádzke vyrážame späť do mesta.

14:00 Tabačka Kulturfabrik – čo to je?

Tabačka Kulturfabrik je unikátnym kultúrnym centrom a otvorenou zónou pre umenie, kreativitu a spoluprácu v Košiciach. Areál bývalej tabakovej továrne na Gorkého ulici dnes ponúka 2500 m2, ktoré patria súčasnému umeniu, koncertom, divadlu, klubovým filmom, vzdelávaniu, spolupráci a tiež kvalitnému dennému bistru. A to si predsa nenecháme ujsť, veď už je pomaly čas olovrantu – šalát s kačacím mäsom, steak, k tomu pohár dobrého vínka a ešte lepšie vychladeného piva. Na takýto sobotný neskorší obed by som očakával, že bude bistro plné, opak bol však pravdou, takže je to zároveň skvelé miesto na oddych.

14:49 Najväčšia ZOO a odtiaľ na skok na vyhliadku

Košická ZOO sa pýši titulom najväčšia zoologická záhrada na Slovensku. Vyhradili sme si na ňu celé poobedie a úprimne, dobre sme spravili. Je to riadna prechádzka a ak pôjdete s deťmi, môžete si byť istí, že večer zaspia za pár sekúnd.

Do ZOO ide priamo autobus MHD číslo 29, stačí sa vydať na konečnú zastávku. Ak sa vám nechce kupovať lístok na MHD, stačí zaslať prázdnu SMS na číslo 1166, lístok stojí 80 centov a je platný 60 minút.

Cestou späť zoberte rovnaký autobus, avšak vystúpte na zastávke Výhliadková veža. 20-minútová pohodová prechádzka lesom do mierne (ale fakt len mierne) strmého kopca vás dovedie k vyhliadkovej veži Hradová z roku 1987 (nebojte sa, už bola zrekonštruovaná) a so svojou polohou na kopci a výškou 21 m ponúka krásny panoramatický výhľad na Košice a okolie.

Nádherný výhľad na celé mesto a jeho okolie ponúka práve vyhliadka, ku ktorej sa dostanete za pohodových 20 minút.

19:00 Jedno orosené prosím…

Keďže Hlavná ulica je plná života, terás a terasiek, vybrali sme sa na večeru do pivovaru Hostinec. Sídli v budove kde bol pôvodný hostinec už v roku 1542 a patrí medzi najstaršie reštaurácie na svete! Škoda, že tak historický podnik má z vonkajšej strany pomerne nevkusný branding. Vo vnútri je to úplný opak, moderný a pritom útulný, tak trocha hipsterský pivovar s reštauráciou. Odporúčam domáce pivo – Hostinská 12 – chuťovo veľmi príjemná a vyvážená chuť, ideálna k takému tataráčiku 🙂

Bonusový deň

Pôvodne sme plánovali v Košiciach stráviť 48 hodín, ale ešte pred cestou sme si povedali, že si víkend natiahneme. Bonusový deň sme sa rozhodli stráviť čisto oddychovo – vychutnaním atmosféry mesta, jeho ľudí… IC-čko naspäť do Bratislavy odchádza 17:23, takže po poriadnom leňošení (veď aj to k výletom patrí) sme ešte hľadali miesto, ktoré by nám zavŕšilo gastronomický zážitok v Košiciach. Priamo na Dominikánskom námestí vedľa kaviarničky San Domenico Caffee je tak trocha ukrytý penzión s reštauráciou Villa Regia. Tajuplne znejúci podnik ponúka tak trocha historickú a tak trocha domácu atmosféru zároveň. Ak by som si mal vybrať pri budúcej návšteve Košíc gastronomické miesto, ktoré určite nevynechám, bola by to práve Villa Regia. Nehovorím o netradičnom prípitku (zapálena slivovica s domácim medom a klinčekom, aj keď to bolo mňam), ale o marinovaných rebrách… neradím sa k určite k food kritikom, ale rebrá z tejto kuchyne boli asi najlepšie, ktoré som kedy jedol 🙂 Ak si k tomu dáte ešte misu s pomazánkami a klobáskou na úvod, ulalaaa…

A post shared by cestujemespolu (@cestujemespolu) on May 27, 2018 at 6:55am PDT

Odchádzali sme odfukujúc, že už do seba nič nedostaneme – keď sme však cestou na stanicu objavili Guilty Donuts, neodolali sme a „zabili“ sme to ešte dvoma donutíkmi 🙂

17:23 Je čas sa rozlúčiť

Keď sme si pripravovali itinerár do Košíc, vedeli sme, že asi nie určite všetko stihneme (viď nižšie). Napriek tomu sme po návšteve Košíc mali obaja veľmi pozitívny pocit, že toto nadmieru sympatické mesto ponúka omnoho viac, ako sa na prvý pohľad môže zdať. Perfektná kompaktnosť, preplnené históriou aj dobrým jedlom, k tomu spevavá východniarčina na každom rohu 🙂 Ak som na úvod spomínal, že sa aj tak trocha hanbím za to, že som si za celý život nenašiel poriadne čas spoznať druhé najväčšie mesto Slovenska – teraz som už hrdý na to, že sme s Hankou Košice spoznali spolu s domácimi. Ako pravý „paštikár“ som hrdý na to, že máme na Slovensku Košice!

Sledujte aj ďalšie naše cestovateľské príbehy na našom Instagrame (@cestujemespolu)

Čo sme nestihli a chceli sme (a.k.a. ďalší pár tipov)

• Katov dom
• Výlet do Jasova spojený s návštevou jaskyne
• Kováčska ulica a jej aktívny nočný život s jazzom, retrom a ďalšími prvkami
• Smile Street Food pri kine Úsmev – už sme boli fakt plní, tak sme skúsili aspoň domáce hranolky
• Enotéka Centro – ak máte radi víno, ževraj jedno z najlepších miest v Košiciach

Za spoluprácu pri spoznávaní Košíc ďakujeme oblastnej organizácii cestovného ruchu Visit Košice.

Fotogaléria

Sobotňajší trh na Dominikánskom námesti je živý, farebný a najmä chutný 🙂

The post Košice – ideálny víkendový výlet plný príjemných prekvapení (+podrobný itinerár) appeared first on Cestovateľský blog.