Píše Michal a Erika.

Našu púť sme začali v Kežmarku. Je to príjemné historické mestečko, kde sa oplatí stráviť aspoň pár hodín. Určite si treba prezriet zámok, historické centrum mesta a drevený artikulárny kostol, ktorý je zapísaný v svetovom dedičstve UNESCO či evanjelické lýceum s jednou z najväčších školských knižníc v strednej Európe.

Z Kežmarku je to na skok k Pieninám. Vhodným východiskovým miestom je Červený Kláštor. Tu môžete začať napríklad túru na kopec Tri koruny vypinajúci sa na poľskej strane ponad Dunajec. My sme sa vydali na obligátny splav Dunajca na pltiach a ak máte štastie na vtipného pltníka, o zábavu je na hodinu a pol postarané. Vysedávanie na plťke sme na spiatočnej ceste vymenili za pohyb v sedle bicykla. Na konečnej zastávke pltiek sa dajú jednoducho požičať alebo si ich môžete objednať, ako my vopred, pri platbe za plavbu (5 eur za jeden bike). Naspäť môžete ísť aj autobusom, mikrobusom, taxíkom, romanticky na koči s konským povozom alebo jednoducho po vlastných, ale je to 10 km 😊. Dá sa to však zvládnuť, nenáročná cesta s minimálnym prevýšením vedie lesom tesne popri Dunajci.

Čo sa týka ubytovania, rozhodli sme sa pre trochu dobrodružný prístup. Nocľah sme si väčšinou hľadali až v daný deň podvečer, keď sme sa plní zážitkov pustili niekde do jedla. Pre každý prípad sme so sebou mali aj stan (vždy sa dá nájsť fajn kemping, v Červenom Kláštore sú dokonca dva), ale napokon sme ho ani raz nevyužili. Keď zlyhal booking.com, megaubytovanie.sk a pod., vždy sme nejaké ubytko objavili priamo na stránke mesta alebo obce, kde sme práve boli. V Červenom Kláštore sme prenocovali v penzióne Jolla. Príjemne nás prekvapila nízka cena a vysoká kvalita ubytovania.

Na tomto mieste sa nedá vynechať samotný kláštor, ktorý určite stojí za prehliadku. Snáď každý už pozná legendu o lietajúcom mníchovi Cypriánovi 😊. My sme odtiaľ vyleteli až ku korunám stromov, ku ktorým nás dostal drevený nadzemný chodník v neďalekej Bachledovej doline otvorený v roku 2017. Škoda len, že kvôli výstavbe novej kabínovej lanovky bola šmýkačka vedúca z rozhľadne z bezpečnostných dôvodov dočasne mimo prevádzky. Adrenalínový zážitok však ponúka aj sieť na vrchole rozhladne, kde sa môžete poprechádzať 32 metrov and zemou.

Zo Spiša sme vyrazili smer Slovenský raj, kde sme za poobedie stihli túru na Tomášovský výhľad, doplniť energiu dobrým jedlom a nájsť si narýchlo ubytovanie v Smižanoch.

Ďalší deň sme si trošku zamakali na ferrate Kyseľ a keďže sme zvolili pracovný deň v týždni, vôbec tam nebola tlačenka, ako nás všetci varovali. Boli sme tam viacmenej úplne sami. Potok Kyseľ vytvoril krásny prielom. Striedajú sa úseky, kde kráčate po vlastných po kameňoch korytom potoka a ten jemne tečie popod vás pomedzi ne (samozrejme záleží od aktuálneho množstva vody v rieke), s náročnejšími úsekmi, kde ferratovými rebríkmi prekonáte vodopád. Ferratový set sa dá požičať napríklad na vstupe do raja Čingov za 10 eur na deň. Cestou späť sme narazili na ruiny kartuziánskeho kláštora (križovatka turistických chodníkov Kláštorisko), kde sme si požičali zjazdové bicykle (10 eur/bike) a trochu si urýchlili cestu dole na Podlesok.

Po osviežení na Ranči Podlesok (veľmi chutné jedlo) sme si našli doslova historické ubytovanie v centre Levoče – 500-ročný meštiansky dom s veľmi príjemnou majiteľkou (privát Marcelina). Na Levoču nám postačilo pol dňa – prezrieť si centrum, Chrám sv. Jakuba s neuveriteľnými drevenými oltármi Majstra Pavla, dať si kávičku, prípadne si spraviť krátky výlet na Mariánsku horu, odkiaľ je krásny výhľad na celú Levoču.

Z Levoče sme sa vydali do Prešova, kde sme si spravili len krátku zastávku na prehliadku historického centra a presunuli sa do Bardejova. Po ceste sme však narazili na dedinku Hervartov, v ktorej sa nachádza pekný artikulárny kostol, ktorý je taktiež zapísaný v UNESCO.

Bardejov nás naozaj očaril. Nečakali sme také rozprávkové staré mesto či druhý najväčší chrám na Slovensku, ktorý je skutočne unikátny. Neobišli sme ani Bardejovské kúpele, kde sme otestovali verejné vonkajšie kúpalisko s bazénom s príjemnou 29-stupňovou vodou a samozrejme sme ochutnali aj z liečivých prameňov.

Naša cesta potom smerovala k najvýchodnejšiemu bodu Slovenska, ku ktorému sa vyráža, ako inak, z najvýchodnejšej obce – Nová Sedlica. Keďže sme nenašli ubytovanie priamo tu (v obci sú dva pekné penzióny, oba však boli plne obsadené), museli sme sa ubytovať v Stakčíne (hotel Armales už svoju slávu zažil, ale ubytovanie bolo príjemné, personál veľmi milý).
Cestou z Bardejova do Stakčína sme sa ešte doslova len mrkli na Domašu a stihli sme nakuknúť aj do Humenného a poobdivovať tamojší kaštieľ.

Zo Stakčína do Novej Sedlice je to cca 40 minút autom cez peknú zelenú krajinu striedajúcu dedinky. V Novej Sedlici sme zaparkovali pri najvýchodnejšej stavbe na Slovensku – informačná kancelária správy národného parku Poloniny, kde nám ochotne poradili s detailami túry k trojhraničnému bodu na vrchu Kremenec. Najmä prales Stužica, cez ktorý trasa vedie, ponúka nezameniteľný zážitok. Dvesto až tristoročné a 40 metrov vysoké buky a jedle sa každý deň nevidia 😊. Vrch Kremenec sme zdolali za pár hodín (9,6 km náročnejšieho stúpania), a ocitli sa na slovensko-poľsko-ukrajinskej hranici. Konečne sme po prvýkrát v živote navštívili Ukrajinu 😊.

Po náročnej túre sme si dopriali relax pri slovenskom mori – Zemplínskej Šírave. Cestou z Novej Sedlice sme opäť narazili na drevený kostolík v dedinke so zaujímavým názvom – Uličské Krivé (všeobecne sme sa počas nášho výletu často bavili rôznymi zaujímavými názvami obcí – víťazom ankety o najinvenčnejší názov bola asi dedina Príslop 😊). Prekvapilo nás, že väčšina slovenských artikulárnych kostolov sa nachádza práve na východe, niektoré z nich sú zapísané v UNESCO. Aj kvôli týmto unikátom by si región zaslúžil oveľa väčšiu propagáciu. Šírava bola veľmi príjemná na kúpanie a niektoré zákutia so zaparkovanými plachetnicami vyzerali ako kdesi v Chorvátsku.

Finálnou destináciou nášho výletu bola vodná nádrž Ružín. Cestou k nej sme sa ešte na chvíľu zastavili v Michalovciach, aby sme doplnili zásoby a pozreli miestny kaštieľ (ten sa však už dlho rekonštruuje a nie je verejnosti prístupný). Osýpky sme nestretli 😊

Na Ružíne sme sa ubytovali v areáli Husia pláž, kde sa dalo nocovať priamo v indiánskom „típí“. Pekne upravený priestor, veľmi vhodný pre rodiny s deťmi je na víkendovku ako stvorený. Ružín síce nie je ideálny na kúpanie, ale dajú sa na pláži prenajať šlapadlá či lodičky. Rybári si tu tiež vedia prísť na svoje.

Potvrdilo sa to, čo sme tušili. Na východe naozaj niečo je a je toho naozaj dosť. A to sme ešte kopec zaujímavých miest nestihli. Nabudúce 😊

The post Michal & Erika Gregorovci: Potulky východným Slovenskom, kde vraj nič nie je appeared first on Cestovateľský blog.

Pohľad na košickú Hlavnú ulici s dominantou mesta, Dómom Sv. Alžbety.

48 hodín? Na prvý pohľad málo, ale Košice sú extrémne kompaktné

Má zmysel ráno nasadnúť na vlak, prespať 1-2 dni a vydať sa hneď naspäť? Rozhodne má. Čo sa mi na Košicoch najviač páčilo je ich kompaktnosť a útulnosť. Všetko dôležité (od pamiatok až po nočný život) sa točí okolo jednej ulice, MHD-čku prakticky nepotrebujete, presuny v rámci celého mesta taxíkmi sú extrémne lacné (3 eurá paušálne) a takú koncentrovanú gastronómiu v rámci hlavných miest často nevidieť 🙂 Poďte sa spolu s nami prejsť mestom, ktorému na východze hutoria aj Vranáre – kedysi v ňom bolo príliš veľa vrán, dnes sú to paradoxne havrany…

Mestský parčík pri Štátnom divadle je obľúbeným miestom, kde sme často videli ľudí len tak oddychovať a užívať si pekné chvíle.

10:37 príchod do Košíc

Vystupujeme na peróne číslo 2 a hovoríme si, že košická stanica vyzerá rovnako spustnuto ako tá bratislavská. Keď sa však z perónu dostávame k hlavnému vstupu, zisťujeme, že opak je pravdou. Dvojposchodová moderná budova plná obchodíkov, ktoré vyzerajú k svetu, nechýba pekáreň s ponukou kávy. Bratislava – ber si príklad, lebo tie štyri predajne bagiet, ktoré na stanici ponúkaš, sú fakt hanba. Vychádzame zo stanice, máme dve možnosti – MHD alebo taxi. Otvárame Google mapy a hľa, veď centrum mesta je od nás vzdialené iba 750 m. Rozhodnutie je jasné, dáme si na úvod prechádzku. Za 12 minút sme z hlavnej stanice pred dómom Sv. Alžbety. Paráda.

Všetko sa „točí“ okolo tejto katedrály – história či mestský život – všetko je na dosah za pár minút chôdze.

11:05 skorší check-in v hoteli The Invisible

Keď sme hľadali ubytko v Košiciach, sústredili sme sa na niečo netradičné. The Invisible Hotel spĺňa túto predstavu úplne perfektne. 5 izieb, každá na inom mieste v Košiciach. Žiadne označenie zvonku, izby sú naozaj „invisible“. Naša izba pomenovaná Košický zlatý poklad je ukrytá v hoteli Zlatý dukát na hlavnej ulici.

Vchádzame do vnútra, kde nás už čaká Vanda, ktorá nám porozpráva o myšlienke a histórii tohto hotela. Všetkých 5 izieb kade-tade po Košiciach bolo dizajnovaných lokálnymi dizajnérmi a architektmi, každá je iná a každá má svoj príbeh. Za myšlienkou hotela stojí neziskovka Creative Industry Košice, ktorá okrem iného realizuje aj akcie pre začínajúcich podnikateľov. The Invisible Hotel funguje v hlavnom meste východu 2 roky a ponúka prepojenie kultúry s turizmom. Keď boli v roku 2013 Košice mestom kultúry, výrazne to pomohlo rozvoju mesta. A tipnite si, kedy sa do hotela začínali masovo ozývať ľudia zo zahraničia – jasné, keď sa svet dozvedel, že sa v Košiciach bude hrať základná skupina MS v hokeji 🙂 „Neviditeľný“ hotel ponúka 5 izieb, vybrať si môžete podľa vkusu:

• Košický zlatý poklad – izba inšpirovaná najznámejším košickým pokladom, ku ktorému sa ešte dostaneme
• Košická moderna – obsahuje kópie známych avantgardných obrazov Pavla Wohlfarta a Rastislava Jurčíka
• Black & White – izba je venovaná česko-slovenskej filmovej tradícii a dôležitosti tunajších, kedysi početných kín
• Urban Flashbacks – farebná a odvážna izba odráža rozmanitosť košického streetartu
• Media Art – otvoria ju čoskoro a bude pokrývať tému mediálneho umenia či holografie

PS: v izbách sú perfektné postele 🙂 Keď radi cestujete, určite viete, aké dobré je sa dobre vyspať… Personalizovaný welcome pack so ciderom domáceho výrobcu je iba skvelým bonusom 🙂

11:28 nezameniteľné centrum mesta

Dominanta, okolo ktorej je vystavané centrum mesta – Dóm Sv. Alžbety. Okolo katedrály sa rovnako vynie Hlavná ulica, na ktorej nájdete nespočetné množstvo kaviarničiek a reštaurácii, ale zároveň aj histórie – samotný dóm, kaplnku Sv. Michala, Urbanovu vežu, spievajúcu fontánu, Štátne divadlo, Immaculatu či Dolnú bránu (Archeologické centrum). Kým vstúpite do vnútra katedrály, odporúčame si v drevenej búdke zakúpiť lístok (2 eurá) na výstup na vežu – 42 m prudkých, točitých schodov vás najskôr vyvedie k vežovým zvonom, potom však až na vrchol, odkiaľ máte 360-stupňovú vyhliadku na mesto.

Z tejto výšky máte všetko ako na dlani a ak sem nepôjdete, pripravíte sa o unikátny pohľad na celé mesto. Ak sa vám po ceste dole nezatočí hlava, pokračujte priamo do katedrály.

Vstup do katedrály a vstup na vežu sa nachádzajú kúsok od seba, v ľavej časti dómu z tohto pohľadu.

Osobne mám rád všetky kostoly, chrámy a katedrály, pretože je v nich ukrytá história, ktorá sa už nikdy nebude opakovať. A Dóm Sv. Alžbety vo mne zanechal veľmi príjemný pocit – krásne obnovená pamiatka, na ktorú môžu byť Slováci právom hrdí. Škoda len, že na chór sa nedá dostať ani počas sv. omše, predsalen, je to iný pohľad. Ak si budete chcieť spraviť foto z vnútra, treba zaplatiť poplatok 2 eurá – s čím sme nemali problém, len priateľská rada pre pracovníkov v kostole – buďte na návštevníkov trocha milší. Keď som si povolenie na vstup chcel zakúpiť (vnútri kostola je menšia predajnička s pamiatkovými predmetmi), pani ma vrelo odignorovala a zamkla mi pred nosom. Tak sme hodili 2 eurá do chrámovej pokladničky, no za 15 minút strávených v kostole nás ďalší pracovník asi 4-krát nemilo osočil, prečo nemáme pripnuté na tričku povolenie na fotenie. Hmm, nevadí, pocit z tak krásneho miesta si predsa nenecháme pokaziť 🙂

12:34 vynikajúci obed s výhľadom na katedrálu

Žalúdok sa ozýva, treba ho trocha obšťastniť – miesto, ktoré nám odporúčalo hneď niekoľko ľudí, aby sme ho určite nevynechali, sa preslávilo pred pár rokmi originálnym billboardom za mestom. Takže sme neváhali a napriek daždivému počasiu sme si vybrali miesto na teraske v Republike Východu. Hanka si vybrala hríbové pirohy s hovädzími líčkami, ja panenku s grilovanou zeleninkou, k tomu takmer domáci Kaltenecker a pohár vínka.

Okrem príjemnej atmosféry (žiadne extra veľký, masový podnik…) a exkluzívneho výhľadu priamo na katedrálu, bolo aj samotné jedlo fantastické a jedálny lístok sám o sebe je vtipný – keď navštívite, pochopíte 🙂 Do toho pouličný umelec, ktorého sme stretli na rovnakom mieste vždy, keď sme išli okolo – ráno, večer, keď pršalo, aj keď slnko pražilo.

Presne takýto výhľad budete mať, ak si uchmatnete miesto v Republike Východu na teraske. Kvôli tejto fotke som skor nemusel ani zo stoličky vstávať 🙂

13:29 Dolná brána a.k.a. archeologický komplex

Dolná brána je vlastne archeologickým centrom – v unikátnom komplexe dýchajúcom históriou môžete vidiet pozostatky mestského stredovekého opevnenia. Ak máte radi dávnu históriu, zájdite sem. Rovnako sem zájdite, ak sa budete chcieť schladiť. Ak je aj vonku poriadne horúco, tu dole je neustále tak zima, že si pracovníčky musia aj v letných mesiacoch púšťať kúrenie 🙂

13:48 Mestský erb plný histórie

Ak sa postavíte chrbtom k hlavnému vstupu Dolnej brány, váš zrak padne na park, v ktorého pozadí stojí katedrála. Avšak priamo pred vami stojí bronzová plastika mestského erbu od Arpáda Račku, ktorá vyobrazuje erby dokopy zo štyroch erbových listín. Prvá listina sa traduje až k roku 1369, čím si Košice vyslúžili titul najstaršieho a prvého mestkého erbu v Európe! Krásny anjel s heraldickými atribútmi rozprestiera svoje anjelské krídla a ako ochranca drží košický erb vo svojich rukách – ja teda na erby veľmi nie som, ale ten košický ma upútal, pretože kombinácia parku a katedrály v pozadí robí pohľad na tento erb výnimočným.

PS: Košice slávia deň mesta 7. mája (deň získania erbu), pričom v tento deň štartujú 10-dňové slávnosti. A sláviť 10 dní s východniarmi musí dať riadne zabrať 🙂

14:22 Synagóga, krčma a Jakabov palác

Smerujeme k Jakabovmu palácu uličkami, ktoré kedysi lemovali mestské opevnenie. Míňame synagógu na Puškinovej ulici – tu kedysi stála menšia modlitebňa, dnes je to miesto, kde sa schádza 250 príslušníkov židovského vyznania. To je oficiálne číslo, neoficiálne je však židovská komunita v Košiciach väčšia a samotná židovská história mesta je bohatá. Veľmi sme chceli synagógu vidieť aj z vnútra, bohužiaľ sme nemali šťastie. Ide inak o ortodoxnú synagógu, na ktorej stenách interiéru sú ceruzkami napísané odkazy židov, ktorí tam boli zhromažďovaní pred transportmi do koncentračných táborov. V suteréne priľahlej školy Talmud Tóry bývala kedysi známa pekáreň macesu a nachádzal sa tu aj úkryt pre utečencov z Československa zo severu cez Košice na juh alebo do zámoria.

Ako sa prechádzame po uličkách, narazíme na nápis „Krčma“ – zasmejeme sa a sme radi, že nie všetko musí byť označené ako Pub, Piváreň, Klubovňa a podobné, dnes modernejšie názvy a že sa niekto nehanbí ani za obyčajné označenie – krčma. Tak prečo nezájsť do krčmy na jedno malé? Keď však vstúpime do vnútra, zostaneme ohúrení – Krčma nositeľa radu práce, ako sa oficiálne toto miesto volá, predstavuje skutočnú krčmu z dôb dávno minulých. Štamgasti nás pekne privítali, krčmárka sa hneď hrdo priznáva, že ona tu predsa nič meniť nebude. A má pravdu, takto je to perfektné!

Sme na Mlynskej ulici, kde má svoje miesto Jakabov palác, ktorý za doby košického prezidenta slúžil aj ako prezidentský palác. Dnes ho ľudia poznajú aj pod označením Dzivákov palác – bohužiaľ je zavretý, kvôli sporom údajných majiteľov. Táto stavba síce vôbec nezapadá do okolitej architektúry, doslova z nej vytŕča – stojí totiž na rohu štvorprúdovej komunikácie. Pri stavbe aa použili aj vyradené časti z Dómu  sv. Alžbety (viď drak chŕlliaci lávu v hornej časti). Hovorí sa, že vnútro paláca je ešte zachovalé a že z neho dýcha história – tak, predstavitelia mesta, čo tak sa pousilovať túto pamiatku otvoriť pre turistov? Mali by ste od nás za to palec hore.

Dnes opustený Jakaboc palác „súperí“ o svojho majiteľa. Vnútro je ževraj ešte zachované…

14:58 Výstava s WOW efektom

Pri soche maratónca mieru na konci Hlavnej ulice sa nachádza budova, v ktorej je ukrytý poklad. Doslova 🙂 Košický zlatý poklad je najväčší a najbohatší nález zlatých mincí na Slovensku z roku 1935 a objavili ho práve v Košiciach. 2920 zlatých mincí, dukátov a dvojdukátov, tri zlaté medaily a renesančná zlatá reťaz s dĺžkou 2,14 m – osobne takéto miesta často nenavštevujem, ale toto stojí za to. Vojdete do podzemia, cez dvoje mohutné trezorové dvere a objavíte sa v neveľkej miestnosti, kde sú všetky mince (nádherne vyleštené) poukladané vedľa seba. WOW!

16:31 Trocha moderny nezaškodí, či?

Vznikla ako prvá regionálna galéria na Slovensku, dnes ukladňuje cez 7000 diel – Východoslovenská galéria. Nachádza sa fyzicky na dvoch miestach, na Hlavnej 27 a Alžbetinej 22. Navštívili sme obe miesta. Hlavnú 27 odporúčame iba v prípade, že silno oceňujete slovenskú modernu. Na Alžbetinej môžete obdivovať historické obrazy, ale ak vám ani jeden z týchto štýlov trávenia voľného času veľa nehovorí, spokojne túto časť „skipnite“. Ak však takéto aktivity obľubujete, budete nadšení, pretože v každej galérii sme v Košiciach boli sami 🙂

Vo všetkých múzeách a galériách, v ktorých sme v Košiciach boli, sme boli sami…

17:25 Komentovaná prehliadka mesta

Keď sme za hranicami, radi a často navštevujeme Free walking tours – nie preto, že sú bezplatné (vždy nejaké peniaze necháme za snahu daného človeka), ale preto, že vám práve domáci porozprávajú o svojom meste veci, ktoré by ste inak iba ťažko dozvedeli. Aj Košice ponúkajú prehliadky mesta vďaka svojej oblastnej organizácii cestovného ruchu Visit Košice – prehliadka trvá 2 hodiny, prechádzate sa najmä okolo Hlavnej ulice (skutočne nič náročné), no najmä máte informácie z prvej ruky. Ak idete do Košíc aj čo len na jeden deň, túto aktivitu rozhodne odporúčame. My sme mali obrovské šťastie na našu sprievodkyňu Mariku a ak sú aj ostatní sprievodcovia tak zapálení pre svoju prácu a mesto, tak Košice majú veľké šťastie na svojich pracovníkov 🙂 A to myslím naozaj úprimne…

Keď niekto žije pre svoju prácu a má ju skutočne rád, je to vidieť.

18:42 Chcelo byť to niečo dobré pod zub

Prehliadku mesta končíme pri Štátnom divadle, do ktorého sme sa chceli ísť veľmi pozrieť, avšak kvôli príprave premiéry opery to nebolo možné. Tak si ho aspoň poriadne obzrieme zvonka…

Nevadí, aj tak nám už vyhladlo a je čas sa obzrieť po dobrej reštike. Máloktorý z historických domov na Hlavnej ulici je taký známy ako ten s číslom 42, v ktorom sa dnes nachádza elegantná reštaurácia a kaviareň Carpano. Ak máte dostatok času, rozhodne si dajte kávičku na terase. Ak sa však budete chcieť nadštandardne dobre najesť, musíte zájsť do podzemia, kde sídli reštaurácia s noblesou starých čias. Ja som si prsty olizoval po cabiatte s trhaným bravčovým mäsom, Hanke tiež veľmi chutil losos vo wrape, ktorý bol čerstvý a porcia rybičky to bola teda poriadna. Na dezert v kaviarni nám už fakt nezostalo miest, takže sa sem musíme ešte vrátiť 🙂 PS: k tej cabiatte sa perfektné hodí gin-tonic a vedia ho pripraviť na jednotku…

Mňaaaaam…

21:45 Do kina s úsmevom a drinkom v ruke

Kino Úsmev je skôr alternatívne kino, aj keď dnes už digitalizované. Nachádza sa v budove pôvodného kina – miesto je to úžasné, s vlastnou atmosférou – pred kinom je hneď niekoľko streetfoodových prevádzok s posedením a jedno pravidlo, ktoré sa nám v tomto kine mega páčilo – do vnútra vás bez problémov pustia s drinkom v ruke. Takže na bare objednávame Aperol Spritz a vchádzame dnu 🙂 Výber filmu sme nie úplne trafili, bolo nás vnútri 6 ks, po našom odchode o 2 ks menej 🙂

9:45 Dnes sa premeníme na deti

Keďže bol prvý deň v Košiciach plný histórie a spoznávania, druhý sme sa rozhodli vydať sa za mesto a preskúmať Košice z „druhej strany“. Dostali sme odporúčanie na Detskú železničku, ktorá začína svoju jazdu na Čermeli, presne na mieste, kde je dopravná značka, že sa tu začínajú/končia Košice. Keď sme sa prechádzali na sobotňajšom trhu na Dominikánskom námestí (určite navštívte), netušili sme ešte presne, ako sa vôbec na Čermeľ dostať.

A post shared by cestujemespolu (@cestujemespolu) on May 26, 2018 at 5:13am PDT

Tak som vrazil do miestnej drogérie, veď snáď milá teta pomôže – a ba, pomohla – obvolala kamošky, aby zistila, ako sa tam najlepšie dostať MHD. Ale potom sa na nás usmiala, objednala nám taxík a my sme boli nadšení. Za 3 eurá v rámci Košíc, no nezober to 🙂

Železnička je tvorená historickým parným vláčikom (reálnym a funkčným), za ktorým sú zapriahnuté dva historické vozne bez okien – jasné, že je to obľúbená destinácia pre rodiny s deťmi. Asi sme tam boli jediní bez detí, ale nejak nám to neprekážalo 🙂 Cesta na Alpinku, čo je konečná zastávka, trvá približne 20 minút (detailný cestovný poriadok nájdete tu). Alpinka je niečo ako Železničná študnička v Bratislave – priestor v prírode za mestom na oddych a šport. Volejbal, paintball, tarzánia a množstvo ďalších aktivít. Dávame kofolu a po krátkej prechádzke vyrážame späť do mesta.

14:00 Tabačka Kulturfabrik – čo to je?

Tabačka Kulturfabrik je unikátnym kultúrnym centrom a otvorenou zónou pre umenie, kreativitu a spoluprácu v Košiciach. Areál bývalej tabakovej továrne na Gorkého ulici dnes ponúka 2500 m2, ktoré patria súčasnému umeniu, koncertom, divadlu, klubovým filmom, vzdelávaniu, spolupráci a tiež kvalitnému dennému bistru. A to si predsa nenecháme ujsť, veď už je pomaly čas olovrantu – šalát s kačacím mäsom, steak, k tomu pohár dobrého vínka a ešte lepšie vychladeného piva. Na takýto sobotný neskorší obed by som očakával, že bude bistro plné, opak bol však pravdou, takže je to zároveň skvelé miesto na oddych.

14:49 Najväčšia ZOO a odtiaľ na skok na vyhliadku

Košická ZOO sa pýši titulom najväčšia zoologická záhrada na Slovensku. Vyhradili sme si na ňu celé poobedie a úprimne, dobre sme spravili. Je to riadna prechádzka a ak pôjdete s deťmi, môžete si byť istí, že večer zaspia za pár sekúnd.

Do ZOO ide priamo autobus MHD číslo 29, stačí sa vydať na konečnú zastávku. Ak sa vám nechce kupovať lístok na MHD, stačí zaslať prázdnu SMS na číslo 1166, lístok stojí 80 centov a je platný 60 minút.

Cestou späť zoberte rovnaký autobus, avšak vystúpte na zastávke Výhliadková veža. 20-minútová pohodová prechádzka lesom do mierne (ale fakt len mierne) strmého kopca vás dovedie k vyhliadkovej veži Hradová z roku 1987 (nebojte sa, už bola zrekonštruovaná) a so svojou polohou na kopci a výškou 21 m ponúka krásny panoramatický výhľad na Košice a okolie.

Nádherný výhľad na celé mesto a jeho okolie ponúka práve vyhliadka, ku ktorej sa dostanete za pohodových 20 minút.

19:00 Jedno orosené prosím…

Keďže Hlavná ulica je plná života, terás a terasiek, vybrali sme sa na večeru do pivovaru Hostinec. Sídli v budove kde bol pôvodný hostinec už v roku 1542 a patrí medzi najstaršie reštaurácie na svete! Škoda, že tak historický podnik má z vonkajšej strany pomerne nevkusný branding. Vo vnútri je to úplný opak, moderný a pritom útulný, tak trocha hipsterský pivovar s reštauráciou. Odporúčam domáce pivo – Hostinská 12 – chuťovo veľmi príjemná a vyvážená chuť, ideálna k takému tataráčiku 🙂

Bonusový deň

Pôvodne sme plánovali v Košiciach stráviť 48 hodín, ale ešte pred cestou sme si povedali, že si víkend natiahneme. Bonusový deň sme sa rozhodli stráviť čisto oddychovo – vychutnaním atmosféry mesta, jeho ľudí… IC-čko naspäť do Bratislavy odchádza 17:23, takže po poriadnom leňošení (veď aj to k výletom patrí) sme ešte hľadali miesto, ktoré by nám zavŕšilo gastronomický zážitok v Košiciach. Priamo na Dominikánskom námestí vedľa kaviarničky San Domenico Caffee je tak trocha ukrytý penzión s reštauráciou Villa Regia. Tajuplne znejúci podnik ponúka tak trocha historickú a tak trocha domácu atmosféru zároveň. Ak by som si mal vybrať pri budúcej návšteve Košíc gastronomické miesto, ktoré určite nevynechám, bola by to práve Villa Regia. Nehovorím o netradičnom prípitku (zapálena slivovica s domácim medom a klinčekom, aj keď to bolo mňam), ale o marinovaných rebrách… neradím sa k určite k food kritikom, ale rebrá z tejto kuchyne boli asi najlepšie, ktoré som kedy jedol 🙂 Ak si k tomu dáte ešte misu s pomazánkami a klobáskou na úvod, ulalaaa…

A post shared by cestujemespolu (@cestujemespolu) on May 27, 2018 at 6:55am PDT

Odchádzali sme odfukujúc, že už do seba nič nedostaneme – keď sme však cestou na stanicu objavili Guilty Donuts, neodolali sme a „zabili“ sme to ešte dvoma donutíkmi 🙂

17:23 Je čas sa rozlúčiť

Keď sme si pripravovali itinerár do Košíc, vedeli sme, že asi nie určite všetko stihneme (viď nižšie). Napriek tomu sme po návšteve Košíc mali obaja veľmi pozitívny pocit, že toto nadmieru sympatické mesto ponúka omnoho viac, ako sa na prvý pohľad môže zdať. Perfektná kompaktnosť, preplnené históriou aj dobrým jedlom, k tomu spevavá východniarčina na každom rohu 🙂 Ak som na úvod spomínal, že sa aj tak trocha hanbím za to, že som si za celý život nenašiel poriadne čas spoznať druhé najväčšie mesto Slovenska – teraz som už hrdý na to, že sme s Hankou Košice spoznali spolu s domácimi. Ako pravý „paštikár“ som hrdý na to, že máme na Slovensku Košice!

Sledujte aj ďalšie naše cestovateľské príbehy na našom Instagrame (@cestujemespolu)

Čo sme nestihli a chceli sme (a.k.a. ďalší pár tipov)

• Katov dom
• Výlet do Jasova spojený s návštevou jaskyne
• Kováčska ulica a jej aktívny nočný život s jazzom, retrom a ďalšími prvkami
• Smile Street Food pri kine Úsmev – už sme boli fakt plní, tak sme skúsili aspoň domáce hranolky
• Enotéka Centro – ak máte radi víno, ževraj jedno z najlepších miest v Košiciach

Za spoluprácu pri spoznávaní Košíc ďakujeme oblastnej organizácii cestovného ruchu Visit Košice.

Fotogaléria

Sobotňajší trh na Dominikánskom námesti je živý, farebný a najmä chutný 🙂

The post Košice – ideálny víkendový výlet plný príjemných prekvapení (+podrobný itinerár) appeared first on Cestovateľský blog.

Appka samotná má 13 MB, ale hneď na úvod sa vás sýta, či chcete stiahnuť aj zvyšných 450 MB offline dát – ak máte dostatočný dátový paušál, alebo ste na Wi-Fi, nie je problém. Ak však máte napr. 1 GB paušál od operátora, offline dáta appky vám tak môžu zhltnúť polovicu vášho balíka.

Po otorení vás privíta domáca obrazovka, v ktorej spodnej časti môže skrolovať smerom do strán po nadchádzajúcich eventoch. Keď však otvoríte menu v ľavom hornom rohu (tzv. „hamburger“), otvoria sa vám bohaté možnosti rozdelené do nasledujúcich kategórií:

• Domov
• Čo robiť
• Čo vidieť
• Kde jesť a piť
• Okolo mňa
• Podujatia
• Môj plánovač
• Moje obľúbené
• Destinácie
• Užitočné informácie
• Kde sa ubytovať
• QR čítačka
• Nastavenia

V nastaveniach si môžete zmeniť jazyk, aplikácia je plnohodnotne preložená do angličtiny (ktorá je štandardne prednastavená) a môžete si tu dodatočne stiahnuť offline obsah aplikácie, ak ste tak nespravili na úvod. Všetky položky hovoria prakticky obsahovo sami za seba, páči sa mi ich úprava z pohľadu používateľskej skúsenosti (UX). Časti Čo robiť, Čo vidieť, Kde jesť a piť či Okolo mňa sú rozdelené do dvoch kategórii a to Zoznam a Mapa. Zoznam ponúka klasický prehľad udalostí či miest, v ktorom môžete skrolovať zhora nadol, prípade si udalosti či miesta môžete pozrieť na Mape. Aplikácia aktívne využíva GPS. Rôzne miesta, ako pamiatky či reštaurácie si môžete pridávať do medzi obľúbené a zároveň ich pridávať do vášho tripu (Môj plánovač).

Veľmi sa mi páčila záložka Destinácia, ktoré ponúka popis jednotlivých častí košického kraja (Dolný Zemplín, Gemer, Slovenský raj a Spiš, Košice) – len škoda, že popisy sú strohé a chýba ďalší multimediálny obsah (fotografie, videá, 360-stupňové zábery). Záložka Kde sa ubytovať otvorí v skutočnosti okno s rozhraním služby Booking.com vnorené do samotnej aplikácie. Je to fajn, mne osobne však chýbajú nejaké skutočné odporúčania a výber toho naj z daného kraja (nemyslím recenzie od návštevníkov portálu Booking.com, ale od ľudí, ktorí využívajú appku Košice Region Tourism, prípadne odporúčania od ľudí zo samosprávneho kraja).

Prítomnosti QR čítačky som v appke nie úplne pochopil. Chápem, že na niektorých offline materiáloch (napr. plagáty) košický samosprávny kraj rád využíva QR kódy. Je to však medzi cestovateľmi pomerne nevyužívaný prvok a integrovaná čítačka je iba integráciou inej služby v samotnej appke. Asi sa chcel niektorý z programátorov pochváliť, že vie používať API 🙂

Celkovo mi ako najviac praktická v appke prišla záložka Čo robiť a Podujatia, ktoré sú vždy aktualizované (aj dvojjazyčne) a hneď po príchode do košického kraja viete, čo sa deje vo vašom okolí a nemusíte to „googliť“ na počítači. A zároveň je využitie mapy a aktívne prepojenie na GPS veľmi užitočné, pretože viete, ktoré udalosti a miesta sú neďaleko vás a viete si váš tak výlet pohodlne naplánovať. Takže za #cestujemespolu celkovo palec hore, aj keď by sme niektoré zbytočnosti v appke spokojne odstránili a spravili ju tak o niečo prehľadnejšou.

A čo všetko môžete zažiť v košickom kraji? Nechajte sa inšpirovať týmto oficiálnym videoklipom:

The post Plánujete výlet do okolia Košíc? Využije túto oficiálnu appku appeared first on Cestovateľský blog.

The post 20 000 záberov v jednom krátkom videu – pozrite si Slovensko tak, ako ste ho ešte nevideli appeared first on Cestovateľský blog.

360-stupňové video s pohľadom na pomník maratónca nájdete na konci článku.

Historicky prvým víťazom sa stal Karol Halla z Československa, avšak rekord Košického maratónu mieru drží keňský bežec Wiliam Biama s časom 2:09:53 z roku 2007. Aktuálny svetový rekord na porovnanie drží Dennis Kimetto, ktorý na Berlínskom maratóne v roku 2014 zabehol čas 2:02:57.

Akademický sochár Arpád Račko vytvoril sochu nahého bežca (a okrem iného aj košický mestský erb) dobiehajúceho do cieľa z bronzu. Je vysoká 3 metre a nachádza sa na nej grécky nápis „Nenikhkamen“, čo v preklade znamená „Zvíťazili sme“.

Okrem toho sú tu v žulových doskách vpísané mená víťazov jednotlivých ročníkov medzinárodných maratónskych pretekov v Košiciach.

Erb mesta Košice v podaní Arpáda Račka, ktorý stvárnil aj sochu maratónca

Poobzerajte sa naokolo v 360-stupňovom videu pri soche maratónca v Košiciach:

The post „Zvíťazili sme“, kričí pomník maratónca v Košiciach (+360° video) appeared first on Cestovateľský blog.

Aj keď pri pohľade na mapu rakúskych elektro-čerpacích staníc ešte máme čo doháňať, vyzerá to tak, že aj Slovensko by malo byť možné prejsť autom bez toho, aby ste spálili čo len jedinú kvapku benzínu alebo dieselu. Podarilo sa už niekomu z vás prejsť okolo Slovenska autom iba na elektrinu? Ak áno, dajte nám vedieť vaše zážitky a skúsenosti na info@cestujemespolu.com, sme zvedaví!

The post Prejsť celé Slovensko autom iba na elektrinu? appeared first on Cestovateľský blog.

Stratení v raji – Gemer

Milujem miesta, ktoré majú dušu. Kde cítiť pozitívnu energiu na každom kroku. Miesta, kde sa od prvého okamihu cítite dobre, ani netušíte prečo a nechce sa vám odtiaľ odísť. Kde máte chuť stratiť sa a nechcete, aby vás začali hľadať. Takto “stratene” som sa cítila v Stratenej (okr. Rožňava) v malej romantickej dedinke na juhu Slovenského raja, kde si dvaja mladí šikovní ľudia nádherne prerobili starý 160-ročný hostinec s názvom Stará krčma.

Pôvodne sme sa s Alex vybrali autobusom z Popradu za kamarátom na jednodňový výlet, no nakoniec sme ostali aj na noc. (Manuela, Roman, Rado ešte raz ďakujeme, bolo nám u vás veľmi príjemne 🙂 Ubytovacia časť má 12 lôžok, samé drevo, kameň a sklo. Nádhera.

Cenový tip: skúste rodinný vstup do galérie trick-artu a optických ilúzií už od 16 Eur.

Nezabudnuteľný bol pohľad cez strešné okno našej podkrovnej izby. V noci obloha plná hviezd a ráno krásne modrá. Budí vás spev vtáčikov. Prespať sa dá aj v stane na lúke, či o niečo originálnejšie v karavane priamo pri potoku. Večer si môžete opekať alebo grilovať čerstvo chytené rybky. Alex si tento deň užila rovnako intenzívne ako ja. Vyskákala sa na trampolíne, vyhrala sa s deťmi domácich a vybláznila so psami na dvore. Top celého dňa bola pre ňu jazda na koňoch na neďalekej Farme na Samelovej lúke, priamo vedľa Dobšinskej ľadovej jaskyne. Aj táto krásna farma je dôkazom toho, že keď človek robí svoju každodennú prácu s láskou, cítiť ju všade vôkol. A práve na takýchto miestach sa turisti cítia príjemne od prvej chvíle. Na farme bolo množstvo hospodárských zvierat, pre mestské deti skvelá názorná ukážka všetkých tých múúúúú, bééééé a méééé. Ešte počkáme pár rokov, kým Alex podrastie a jej prvý letný tábor bez rodičov bude určite v tomto krásnom prostredí Slovenského raja.

Na Stratenú a okolie sme tentokrát nemali veľa času a okrem prechádzky ku Stratenskej píle a jazdy na koňoch sme za jeden deň nič viac nestihli. Rozhodne je to však miesto s mnohými možnosťami na turistické aktivity v zime aj v lete a nudiť sa v tejto časti Slovenska rozhodne nebudete. Dobšinská ľadová jaskyňa, Havrania skala, Stratenský kaňon, obce Dedinky a Mlynky a mnoho ďalších miest v tejto menej známej, no krásnej južnej strane Slovenského raja, rozhodne stoja za váš čas a energiu.

Gurmánsky zážitok – Západné Tatry, Liptov

Penzión Sileo v Račkovej doline (okr. Liptovský Mikuláš) je moja liptovská srdcovka. Objavili sme ho pred pár rokmi a hneď to bola láska na prvý pohľad (dokonca sme tu oslavovali s kamarátmi aj našu svadbu). Odvtedy sa k Milanovi stále radi vraciame a vychutnávame si jeho pohostinnosť, krásne prostredie, skvelé sypané čaje a miešané drinky. Richard sa nevie dojesť ich divinového gulášu s domácim žemľovým knedlíkom a Alex s chuťou zje celú porciu bryndzových halušiek. Ešte aj obyčajný hovädzí vývar nám tu chutí priam neobyčajne. Minulý rok sme si vychutnali wellness v neďalekom hoteli Permon a tohto roku sme vyskúšali Tatralandiu v Liptovskom Mikuláši. Múzeum liptovskej dediny priamo v Pribyline bolo pre mňa čarovné, romantické, naozaj krásne miesto na nenáročnú prechádzku s deťmi. Turistika, lyžovanie, wellness, aquaparky alebo len obyčajný, no vzácny, ničím nerušený oddych, to všetko sa spája s týmto krásnym krajom. Pre mňa je Sileo naozaj vzorom harmónie človeka s prírodou, miestom, kde slovo oddych nie je len frázou, miestom, kde zažijete tie pravé gurmánske zážitky a predovšetkým miestom, kde vás vždy privítajú vždy s úsmevom na tvári.

Cenový tip: pre akčnejších rodičov – vyskúšajte si napr. motorový paragliding v tandeme okolo Liptovskej mari v cene už od 59 Eur.

Gazdujeme na farme – Horné Požitavie

A do tretice miesto, na ktoré sa tak ľahko nezabúda, Mašekov mlyn – rodinná farma. V tomto regióne severovýchodnej časti Nitrianskeho kraja som nikdy predtým nebola a veľmi ma potešil výber miesta na náš druhý ročník “expedície na idixe” v ženskom prevedení.

Tentokrát 5 detí na 4 maminy. Ako mestské dieťa som nikdy nemala možnosť spávať na dedine, kúpať sa v dedinskom potoku, kŕmiť hospodárske zvieratá, či umývať riady v lavóre. Mašekov mlyn mi to teraz všetko umožnil a bol to pre mňa, rovnako ako pre deti, skvelý zážitok. Z areálu farmy sme nevytiahli päty tri dni a stále sme mali čo robiť. Deti sa nestihli nudiť ani minútu a zvládli to bez klasického ihriska s hojdačkami a preliezkami, ani si na ne nespomenuli. Behali krížom-krážom nahé, bosé, vymýšľali si rôzne hry, naháňali mačiatka, kŕmili somárika a husi, neúnavne hádzali kamene do rieky a stavali zátoky pre loďky. Množstvo stromov na farme nám poskytlo vítaný tieň a 30-stupňové teploty neboli vôbec nepríjemné, chladiť sme sa chodili priamo do riečky Žitava. S varením problém nebol, čo malo jedno dieťa na tanieri, to chceli aj ostatné a viackrát to boli iba cestoviny so syrom a červený melón, klasické detské stálice bez dlhého vystávania v kuchyni. Večerné uspávanie bola výzva hlavne pre maminy. Štyri prechodné izby vedľa seba a v každej 3-ročné dieťa so svojimi uspávacími rituálmi. Nakoniec sme to zvládli pomerne rýchlo a bezbolestne. Veď pomyslenie na posedenie s vychladeným vínkom na terase bola veľmi príjemná motivácia.
Mašekov mlyn je krásne historické miesto s množstvom malých romantických zákutí. Tú atmosféru jednoducho treba zažiť.

Niektoré miesta na svete navštívite prvýkrát v živote a hneď cítite, že to rozhodne nie je naposledy. Počúvnete svoj vnútorný hlas a čoskoro sa vrátite tam, kde ste sa cítili ako doma. Stará krčma v Stratenej, penzión Sileo v Pribyline a Mašekov mlyn vo Vrábloch majú jednu obrovskú výhodu. Nie je nutné kupovať letenku, cestovať desiatky hodín, či míňať stovky eur. Postačí vám auto, vlak alebo autobus a k tomu pár dní voľného času. Starosti každodenného života nechajte za dverami vášho bytu a vyberte sa spoznávať krásy nášho Slovenska. Užívajte si prírodu, milých a pozitívnych ľudí, tešte sa z maličkostí. Prajem vám krásne cestovateľské leto po našom nádhernom Slovensku.

The post Gabika Berdisová: Spoznávame Slovensko s trojročným drobcom appeared first on Cestovateľský blog.