Afrika – Cestovateľský blog

V Egypte od vás pri cestnej kontrole môžu žiadať účel pobytu

jozo — Thu, 02 Feb 2017 08:32:51 +0000

Egypt je stále obľúbenou destináciou Slovákov. Ak si plánujete v tejto krajine, najmä na Sinajskom poloostrove, prenajať auto, môže od vás polícia pri cestnej kontrole žiadať doklad o účele pobytu.

Ako stránka Ministerstva zahraničných vecí informuje: „Týka sa to predovšetkým cestujúcich, vstupujúcich do regiónu cez tunel Ahmed Hamdy pod Suezským kanálom. Od zahraničných turistov sa vyžaduje rezervácia ubytovania v miestnom ubytovacom zariadení.“

Takže v prípade, že sa budete prepravovať po Sinajskom poloostrove, nezabudnite mať so sebou kópiu rezervácie ubytovania v egyptskom hoteli.

The post V Egypte od vás pri cestnej kontrole môžu žiadať účel pobytu appeared first on Cestovateľský blog.

Maroko: množstvo príjemných prekvapení za atraktívnu cenu

jozo — Sun, 29 Jan 2017 19:58:22 +0000

Po štyroch hodinách v lietadle sa ocitáme na inom kontinente. Zamieňame pár eur na dirhamy v domnení, že na letisku je predsa najhorší kurz, nasadáme do mestskej linky, ktorá by nás mala odviezť do centra Marakéšu a ešte predtým nám dve milé hostesky stihnú vraziť do ruky bezplatnú SIM kartu. Pokým u nás mrzne, tu je príjemných takmer 20°C…

Keď sme priateľom spomenuli, že ideme cez Vianoce do Maroka, mnohí na nás pozreli s prekvapením, prečo sa chystáme do moslimskej krajiny cez kresťanský sviatok a či sa nebojíme. Otázku bezpečnosti sme takmer neriešili, Maroko už dlho patrí medzi cestovateľmi k jednej z obľúbených a bezpečných destinácií a samozrejme sme na cestách vždy opatrní (a samozrejme stále spolu). Tiež sme sa trocha pasovali s predstavou, že na jedny z najkrajších sviatkov v roku nebudeme s rodinami, avšak dovolenka v práci nám vyšla tak ako vyšla, takže Maroko bolo zároveň veľmi pragmatické rozhodnutie – rozumná cena letenky (obojsmerná z Viedne za 200 Eur), príjemné počasie (stále to bolo medzi tričkom a mikinou, teda niekde od 14 do 20°C cez deň) a chuť spoznať novú krajinu a kultúru. Maroko nás dostalo – svojou krásnou prírodou, pohostinnými ľuďmi, jedlom a nadmieru pohodovými vibráciami. Keď sme pristáli späť vo Viedni, povedali sme si (hneď potom, ako nám prestali drkotať zuby od zimy), že sa do Maroka určite vrátime.

Zjednávajte vždy s úsmevom

Prvé prekvapenie nastalo hneď ako sme sa ocitli v centre a snažili sme sa zameniť si eurá na dirhamy (kurz cca 1:10, takže sa počítalo extrémne ľahko, nie ako v niektorých ázijských krajinách, kde trebalo mozgové bunky sem-tam skutočne ponamáhať). Prvá zmenáreň, druhá, potom tretia, oficiálna banka aj menšie okienka na uličkách – všade bol horší kurz (približne o 6-8 %) ako na letisku. Precestovali sme takmer 40 krajín, ak si však správne pamätám, toto je prvá krajina, kde môžem konečne odporučiť zameniť si eurá na dirhamy priamo na letisku. Spokojne všetky, ktoré ste si na cestu priniesli.

Pri kupovaní čohokoľvek platí, že ak nie ste dobrý v zjednávaní, prenechajte túto úlohu vášmu parťákovi. Zjednávanie patrí k tamojšej kultúre, môže trvať dlhé minúty a je vždy sprevádzané úsmevom. Ak sa vám niečo zapáči, spokojne začnite zjednávanie na šialene nízkej cene (ak máte odvahu, začnite na 10 % z navrhovanej ceny). Svoje zjednávacie taktiky si vyskúšajte najprv na lacnejších drobnostiach – ideálne na úvod na taxikároch jazdiacich na žltých starých Mercedesoch a Daciach, ktoré majú bežne cez 800 000 najazdených kilometrov. Za krátku cestu v Marakéši (10 – 15 min) si bežne vypýtajú 50 dirhamov, vašim cieľom je dostať sa na 15-20 s vedomím, že domáci platia menej ako 10 Dr 🙂

Berber whisky

Nápoj, ktorému sa za prvé nevyhnete, za druhé vám na 90 % zachutí a za tretie je prudko návykový, pretože je plný cukru 🙂 Silný čaj s mätou, ktorý bez aspoň troch riadne veľkých kociek cukru chutí horko, s cukrom však skvele. Za typických 8-12 Dr si ho dáte všade, čím ste viac mimo centra, tým je lacnejší, lokálnejší a lepší. Určite si všimnete, z akej veľkej výšky ho maročania nalievajú. Vyskúšajte si to a nebojte sa, nikto sa vám nebude smiať, keď vylejete.

Nápoj berberov, pôvodných obyvateľov Maroka, je neodmysliteľnou súčasťou kultúry národa, ktorý hovorí najmä francúzsky ale aj španielsky (podľa toho, v ktorej časti krajiny sa nachádzate) a po anglicky toľko, aby ste sa spojone všade dohodli. Kaviarničky majú typicky Wi-Fi, len si nezabudnite vypýtať heslo. Ak chcete byť online stále, pohľadajte pri prílete na letisku hostesky vo fialových tričkách. Zadarmo vám dajú do ruky SIM kartu, ktorá je platná 3 dni a má 200 MB predplatených dát. Za „odplatu“ vám hostesky odfotia pas, aby vedeli, komu SIM kartu vlastne „predali“. My sme si každý zobrali jednu SIM-ku, takže sme na našom 10-dňovom výlete boli takmer stále online. Aj keď si poviete, že si chcete oddýchnuť a byť bez telefónu, internet sa zišiel kvôli navigácii.

Pohľad na Marakéš z vrchu – spleť uličiek v centre tohto rušného mesta je až neskutočná.

„Dnes je posledné vystúpenie Berberov, poďte za mnou, ukážem vám…“

Na všetky podobné fintičky, ako nalákať turistov, reagujte slušne odmietavo. Ak nepomôže ani úsmev, pridajte mierne na hlase a máte pokoj. Boli sme si istí, že všetky tieto pokusy o nachytanie turistov už poznáme (klasické, že hotel alebo pamiatka sú už zatvorené, prípadne sú inou cestou, ako idete vy – ok, tie sme poľahky odhalili), ale asi v druhý deň, keď sme sa prechádzali po marakešskej medine, sme sa sami na sebe zasmiali, keď sme do jednej pasce skoro vhupli. Kľukaté úzke uličky sme si rýchlo splietli, tak sme šli jednoducho za nosom. Zrazu nás predbehol elegantne vyzerajúci domáci, tak sme sa iba v rýchlosti spýtali na cestu. Povedal, že ideme správne, že iba rovno a doľava a pokračoval svojim ráznym krokom. Zrazu zbadal známeho v jednej z predajničiek a zakričal na neho, aby nám pomohol, že on sa ponáhľa. Milé, však? A skutočne nám výrazne mladší chalanisko začal zrazu ochotne ukazovať cestu, avšak pri druhej odbočke a výrazne zužujúcej sa uličke sme rýchlo pochopili, že toto nie je správny smer, poďakovali sa a otočili sa. To musí byť náhoda, vraveli sme si, veď ten pán vyzeral tak dôveryhodne a ponáhľal sa svojou cestou. Nevadí, vydali sme sa späť a na rovnakom mieste, kde sme náhodne stretli staršieho a dôveryhodne vyzerajúceho pána, sme ho „náhodne“ stretli znova, keď sa opäť rýchlym krokom prechádzal medzi ľuďmi a „odchytával“ týmto trikom ďalších. Takže, telefón do ruky, mapy zapnúť a ideme. Google mapy sú prepracované aj v najkľukatejších uličkách do detailu, netreba žiadneho lokálneho radcu 🙂

Pri prechádzkach po Maroku narazíte často na takéto nádherné mozaiky a kachličky.

Magické stretnutie chutí a tradícií

Nech vás ani nenapadne brať si do Maroka žiadne jedlo. Všetky tie skvelé bagety a čerstve pečivá, figy a datle, čerstvé olivy a ovocné šťavy – to všetko máte vždy nablízku a hladovať určite nebudete. Práve naopak, pripravte si svoje chuťové bunky a keď ste fanúšikom bio, tu sa môžete vyblázniť. K tomu tradičná kuchyňa plná čerstvej zeleniny a kvalitného mäsa. Kilo čerstvých olív za 2 eurá? Obed v stánku na najrušnejšom trhu pre dvoch za 5 eur? Vitajte v Marakéši na najrušnejšom námesti Jemaa el-Fna (po našom „džama-l-fna“).

Miesto, ktoré v Marakéši určite neminiete (Zdroj: http://www.jemaa-el-fna.com/en/)

Obrovské trhovisko štvorcového pôdorysu nemáte šancu minúť, najmä v noci je to miesto, kde sa spájajú vône, chute a nočný život. Celé námestie je obklopené predajcami čerstvých štiav, vo vnútri nechýba rušný trh (keramika, kožené výrobky, falošné hodinky najrôznejších značiek, magnetky, lampáše…) či ulička s narvanými stánkami plnými jedla a to všetko je zaobalené v akejsi magickej atmosfére marockých vystúpení, vzývačov hadov, podivných hudobných melódií z nástrojov či opíc, s ktorými sa za menší poplatok môžete odfotiť. Ak máte fóbiu z hadov (ja teda mám a riadnu), tak si dávajte pozor, pretože domáci si myslia, že sa určite chcete odfotiť s hadom, prípadne si pohladkať kobru 🙂 Sadnite si do jedných z kaviarničiek na východnej strane námestia s výhľadom na tento miš-maš, počkajte kým zájde slnko a užívajte si túto jedinečnú atmosféru. Námestie staré stovky rokov poteší aj vaše chuťové bunky. Desiatky stánkarov vám ponúkajú lokálne jedlo, ktoré často netušíte, čo vlastne ukrýva. Náš postup je v týchto prípadoch veľmi jednoduchý – nenecháme sa nalákať na najmilší úsmev či nadháňačov, ktorí vám dajú „najlepšie“ ceny, ale hľadáme domácich. Tam, ich sedí najviac, je pravdepodobne najlepšia kuchyňa. A nebojíme sa ukázať na cudzie jedlo, že niečo podobné by sme si prosili, samozrejme vždy s otázkou aj na cenu, aby sme na záver nezostali nemilo prekvapení.

Les Jardins…

Keď sme hladali ubytovanie v Marakéši, nechceli sme byť veľmi mimo centra (máme radi prechádzky) a zároveň sme nechceli veľa zaplatiť. Našli sme útulný riád Les Jardins de Mouassine. Stačilo prejsť námestie Jamaa el-Fna, prejsť pár uzučkými uličkami a za 5 minút pohodovou pešou chôdzou od úplneho centra Marakéša sme už klopali na dvere. Bez ruchu a predsa v centre. Na raňajky sme dostali čerstvé bagety, domáce „palacinky“, pohár čisto vytlačenej pomarančovej šťavy a rozpálený krb, aby sme sa mohli zahriať, ak nám bolo na ráno ešte trocha zima. Vyhrievaný bazén, hamam, masáže, terasa s grilom, lehátka na streche, klimatizácia na každej izbe a až extrémne milý manažér hotela nám spravili prvý kontakt z ubytovania v Maroku nad očakávania príjemný. Na veľkej posteli a s vankúšmi dvoch tvrdostí sme sa vyspali do ružova, čistota a rýchly internet (10 Mbit/s) sú príjemným bonusom.

Berieme auto a vydávame sa na cesty

Náš plán na 10 dní bol jasný – Marakéš, Essaouira a Taghazout. Trojuholník, ktorý nám umožní spoznať históriu, prírodu, chute a pláže, nenaháňať sa, ale ani nenudiť sa. Aby sme sa nemuseli obmedzovať na autobus, chceli sme si požičať auto. Skúsenosti ostatných cestovateľov hovoria jasne – požičanie auta je v Maroku tak jednoduché, ako si kúpiť berber whisky 🙂 Googlime možnosti prenájmu áut, ponuka je obrovká, vyberáme čisto podľa sympatií. Svojou profesionáolnou prezentácou si nás MLB Rent a Car získal už na prvý klik 🙂 Navyše, sídlia kúsok od hlavnej stanice, kám vás každý taxikár za pár eur dovezie. V Maroku je inak bežné, že vám auto donesú tam, kam chcete a prídu ho aj vziať. My sme si však išli auto prebrať osobne. Vyberáme si Daciu Logan za 28 eur na deň.

Dostávame vyleštené a čistučké auto s klimatizáciou s rozumnými 70 000 km. Ak máte so sebou vodičský preukaz, môžete šoférovať. MLB Rent a Car sme si vybrali viacmenej náhodne, ale sme s našim výberom spokojní – žiadne skryté poplatky, žiadna kaucia, my si vyberáme kedy auto vrátime a môžeme ho vrátiť aj s prázdnou nádržou. Platíme samozrejme vopred pri prebratí auta, majiteľ nám dáva všetky doklady, vysvetľuje čo predložiť policajtom, keď vás zastavia (a ževraj na turistov radi poľujú), že máme dodržiavať rýchlosti a prikladá svoju vizitku s telefónnym číslom – ak by sa čokoľvek stalo, máme mu kedykoľvek zavolať. Paráda. Za 6 dní strávených na cestách hore-dole nás ani raz policajte nezastavili, až pri ceste späť do Marakéša. Ževraj sme prekročili rýchlosť o 8 km/h, niekde na úseku 14 km dozadu, ževraj tam je radar. Pozrieme sa s Hankou nechápavo na seba, fakt sme dodržiavali rýchlosti na milimeter presne, tak trocha nechápeme. Policajt pýta 300 Dr (cca 30 Eur), má nás na videu. Vysvetľujeme po anglicky, že sme určite nešli rýchlejšie, policajt chce hovoriť po francúzsky. Nechceme zaplatiť, ale má v rukách Hankin vodičák a technický preukaz, takže sme si neni istý, aký veľký odpor môžeme klásť. Keď nechce policajt po anglicky, vyťahujeme my slovenčinu, chceme vidieť to video, rozhadzujeme trocha rukami – nie je mu to príjemné, tak mení taktiku. 100 Dr a môžeme ísť. Aha, takže toto nebude úplne košér, tak sa mu snažíme nonšalantne vysvetliť, že jednoducho nezaplatíme. Policajt sa nechápavo pýta: „Nechcete zaplatiť?“. „Nie“. Vracia nám doklady a posiela nás ďalej, nemá chuť z nás ťahať svoj denný trinkgeld.

Niekde uprostred Maroka… 🙂

Essaouira – vydajte sa do prístavu a nájdite posledný modrý stánok

Odchádzame z Marakéša, nechávame za sebou krásny pohľad na pohorie Atlas a smerujeme na západ k pobrežiu Atlantiku. Čaká nás menej ako trojhodinová cesta. Netušíme, čo nás čaká po ceste, tak tankujeme plnú nádrž (liter benzínu stojí menej ako euro), zastavujeme sa v Carrefoure pre čerstvé bagety, syry, mandle a olivy a vydávame sa na západ.

Essaouira je malé historické mestečko, ktorého centrum (historické centrum marockých miest sa nazýva Medina) sa pôvodne volalo Mogador. Ak budete mať čo len jeden deň čas, toto malé, ale veľmi pôsobivé mestečko určite nevynechajte. Môžete sa prejsť po krásnej, širokej pláži, zahrať si tu futbal s domácimi, zasurfovať alebo zakajtovať, prejsť sa po trhoch v Medine alebo navštíviť legendárny rybí trh. Rybí trh jednoducho navštíviť musíte 🙂 Každý deň okrem nedele sa po poludní premení lokálny prístav na rybí trh, kde sa domáci zbiehajú a v aukciách nakupujú tie najlepšie úlovky.

Ak aj nemáte radi ryby, z pohľadu diváka si určite nenechajte ujsť toto veľkolepé divadlo. Nehanbite sa vojsť medzi domácich a poprechádzať sa medzi „stánkami“, čo sú zväčša iba na zemi poukladané bedničky s čerstvými úlovkami. Ryby majú krásne červené žiabre, lesklé priesvitné oči a šupiny bez slizy – čerstvejšie to už nejde, boli vylovené pred pár minútami. Ak tu nie ste ako divák, ale radi by ste aj ochutnali, ochutnajte. Na konci móla je maličká modrá drevená búda, kde sa zväčša stretávajú domáci, ktorí zasadnú za stôl, ktorí sa po chvíli začne prehýbať pod čerstvo ugrilovanými dobrotami. My sme neboli ešte hladní, ale nevedeli sme odolať, sadáme si k domácim a ukazujeme na tanier so sardinkami. Za pár minút máme za 3 eurá na stole tanier plný grilovaných rybiek. Mňam.

Stmieva sa, je čas sa ísť vyspať. Náš výber padol na Riad Zahra, krásny historický hotel pod taktovkou španielskeho majiteľa a jeho rodiny. Radi vám poradia so všetkým, čo treba, vysvetlia cestu, dajú odporúčanie. Parkovať môžete priamo pred hotelom, ktorý je kúsok od centra mesta, ale takmer priamo na pláži. Taxík do Mediny stojí paušálnych 10 Dr (1 euro), takže je jasné, že aj zajtra pôjdeme pozrieť do centra. Teraz nás však fascinuje zbierka umenia, ktoré majiteľ hotela pozbieral z rôznych kútov sveta, aby potešil návštevníkov hotela pri jeho prehliadke. Noc v hoteli je pokojná a budíme sa príjemne oddýchnutý na poriadne veľkej posteli. Personál nás osobne usadil pri raňajkách pri stole, z ktorého je výhľad na bazén, kde sa môžete v horúcich mesiacoch schladiť.

Je Štedrý deň, voláme domov, je nám trocha úzkostlivo. Na vianočnú večeru patrí na stôl ryba, berieme to ako výzvu a tak sme si povedali, že večer pôjdeme do centra a dáme si niečo dobré pod zub.

Nekonečne dlhé pláže z konského chrbta

Kým sa však do centra Essaouiry večer dostaneme, máme pred sebou celý deň. V Essaouire sa môžete vyblázniť – štvorkolky, kone, surfing, kiting. Keďže je Hanka milovníčka koní a jeden z jej snov bolo sa preháňať po pláži pri oceáne na koni, je program jasný 🙂 1040 Dr je na prvý pohľad pomerne veľa (50 Eur na jedného), ale sú Vianoce a tak bol toto s Hankou pre nás vzájomný darček. Vybrali sme stajňu Zouina Cheval – o 11:00 prišiel pre nás šofér pick-upu pred hotel a odviezol nás k menším stajniam pár kilometrov za mesto. Náš sprievodca sa nás v rýchlosti spýtal na naše skúsenosti (ja úplný začiatočník, ktorý doteraz na koni sedel tak asi trikrát a dostali sme sa maximálne ku klusu, Hanka so žiarivými očami a dlhoročnými skúsenosťami s ťúžbou tryskovať po pláži, ako to len pôjde). Podľa našich skúseností nám priradili koníky, prekvapivo oboch žrebcov, plných energie.

Vydávame sa najskôr krokom smerom k pláži, sprievodca nám anglicky porozpráva čo to o žrebcoch, čo robiť a nerobiť tak, aby sme si dnešný program na plno užili. Čakajú nás štyri hodiny jazdenia po nekonečne dlhých plážach Atlantiku (bohužiaľ miestami aj plných plastu z rybárskych lodí). Tak trocha si neviem predstaviť, ako sa budú moje stehná a ich okolie tváriť po štyroch hodinách na koni, ale myseľ zostáva otvorená 🙂 Koníky reagujú na každý povel (ak nie myšlienku) nášho sprievodcu, sú veľmi milé (samozrejme sa ich snažíme uplatiť jabĺčkom). Po prvý pár minútach na pláži prechádzame z chôdze do klusu, sprievodca mi vysvetľuje, ako si lepšie sadnúť, aby som sa cítil bezpečnejšie a celé si to mohol viac užívať a pomohol aj samotnému koňovi. Rozhliadam sa na okolo – nikto, iba my dvaja (teda traja) a siahodlhé pláže.

Zrazu dá sprievodca povedal a my začínme prechádzať z klusu do cvalu, v ktorom sa kone cítia očividne veľmi dobre, lebo začínajú zrýchľovať. Za pár sekúnd tryskujeme po pláži v plnej rýchlosti – krásny pocit plný adrenalínu, ktorý si v priebehu našej tour ešte niekoľkokrát zopakujeme. Približne v polovici sa zastavujeme v stane uprostred lesíka, kde nám domáci pripravuje obrovskú porciu tajine – národné jedlo, na ktoré sú Marokánci náležite hrdí.

V hlinenej kuželovitej nádobe bublocú uvarené zemiaky, zelenina a vynikajúca jahňacina. Sme poriadne hladní, tak sa púšťame do toho a ani traja celý tajine nespraceme. Nechýba mätový čaj a po približne hodinke oddychu a vynikajúcom jedle (v cene výletu) sadáme opäť na kone, ktoré si zatiaľ podriemkavajú v tieni. Čaká nás ešte hodinka jazdy a… splnený sen 🙂 Krásny vianočný darček, na ktorý budeme obaja dlho spomínať.

Marocké tekuté zlato – a nie je to ropa

Argánovník – ojedinelý strom, ktorý rastie takmer iba v Maroku (ešte v Alžírsku a Izraeli) a oblasti, kde rastie, sú dokonca pod patronátom UNESCO. Vďaka svojim pozitívnym vplyvom na ľudský organizmus je argánový olej, ktorý sa získava z plodov argánovníka, obľúbeným produktom v zdravotníctve a kozmetickom priemysle. Na jeden liter argánového oleja lisovaného za studena potrebuje výrobca viac ako 30 kg plodov.

Orechy argánovníka, z ktorého sa potom za studena lisuje jeden z najvzácnejších olejov.

Navyše, zber a výroba sa realizujú výlučne ručne, takže už asi tušíte, že ide o pomerne drahý olej. Na druhej strane, ak sa spýtate Maročana na ľubovoľné lieky alebo medicínu, hrdo vám odpovie: „Mne nič také netreba, máme predsa argánový olej.“ Pre domácich je to všeliek. Ak si budete chcieť nejaký argánový olej kúpiť, nemusíte veľmi hľadať, nájdete ho prakticky na každom rohu a trhu v Maroku. Keď sa budete presúvať po krajine autom, natrafíte po ceste na rôzne argánové farmy a predajne (menšie či väčšie), kde si môžete dokonca pozrieť výrobu samotného oleja a samozrejme si produkty priamo zakúpiť.

Spracovanie argánového oleja je výlučne v rukách žien.

Menšia fľaštička argánového oleja na kozmetické účely stojí približne 10 Eur, my sme tiež ako suvenír pár fľaštičiek domov priniesli 🙂

To čo si zjednáte, to si zjete

Večer sme sa dohodli, že pôjdeme na dobrú večeru do mesta. Na námestí v Essaouire priamo pred Medinou, kde vás vyhodí taxík, sa obzrite vľavo smerom k prístavu. Ešte pred prístavom je však do tvaru písmena L rozložených asi 10 modrobielych stánkov, kde vás domáci nadháňači pozývajú na čerstvé rybacie dobroty. Vydávame sa týmto smerom a je len na nás, čo si vyberieme.

Na tomto námestíčku v Essaouire na ľavej strane nájdete stánky, kde vám pripravia tie najčerstvejšie ryby.

Homáre sú samozrejme drahšie, tak ukazujeme na rôzne ryby a rybičky, krevety, kalamáre a ďalšie a začíname dohadovať cenu. Približne kilo čerstvých rýb, pitie, šalát a ďalšia príloha, po pár chvíľach sa dohodneme na cene 100 Dr. Za dvoch, spolu, so všetkým. Za 10 eur tak dostávame na stôl za 20 minút asi 5 tanierov s dobrotami, ktoré boli pred pár hodinami vylovené. Vynikajúca Štedrá večera 🙂

Naučte sa surfovať so 4-násobným majstrom Maroka

Malé mestečko Taghazout asi 20 km od známeho letoviska Agadir je podľa rôznych odporúčaní zaujímavou lokalitou, kde sa zbiehajú všetci surferi. Mnoho bedekrov toto miesto označuje ako „Surfer Village“, tak hľadáme ubytovanie aj my. Náš zrak padne na Riad Taghazout, hotel priamo pri hlavnej ceste a pár krokov od všetkých surferských obchodíkov. K hotelu patrí aj guest house Global Surf Marroc v oblasti Taghazout Bay, novovnzikajúcej surferskej oblasti, kde za pár rokov vyrastú rezorty obrovských rozmerov. 400 Dr na noc stojí apartmán v Riad Taghazout (pre max. 4 ľudí), lacnejšie je to potom v guest house, čo je niekoľkoposchodová budova na štýl hostelu. Ubytovanie sme si dohadovali s domácim Jalalom, sympaťákom, ktorý rád vyriešil každú našu požiadavku. Keď sme mu spomenuli, že by sme sa radi naučili surfovať, dohodol nám „surf lesson“ na druhý deň. Jediné, čo sme vedeli, že máme prísť pred deviatou do Global Surf Marroc a odtiaľ vyrazíme. Jalal nás ráno už čakal, pripravili nám raňajky, kávu a mätový čaj. Keď sme sa ho spýtali, kedy a s kým vyrazíme, odpovedal že za chvíľu a s ním. Za pár minút sa objavil s celotelovými neoprénmi a dvoma surfami, ktoré sme dali na strechu auta a vyrazili sme. Za asi 3 minúty už aj parkujeme na pláži vzdialenej len niekoľko stovák metrov. Obliekame si neoprény a začíname krátkou rozvičkou na zahriatie.

Oceán je ešte pomerne studený (18°C), ale môžeme vás ubezpečiť, že si to s celotelovým neoprénom takmer neuvedomíte. Jalal nám vysvetľuje teoretické základy a po pol hodinke teórie ideme do vody. A teraz je to už iba o skúšaní a skúšaní. Náš inštruktor stojí s nami vo vode, všetko nám trpezlivo vysvetľuje, opravuje naše chyby a samozrejme sa uškŕňa, kým nám oceán čistí nosné dutiny, znova a znova 🙂

Kým som sa prvýkrát postavil na dosku… 🙂

Po pár pokusoch sa nám darí chytiť menšiu vlnu a úspešne sa postaviť na surf. Wow, naša prvá vlna. Jalal sa teší, my s ním a ideme skúšať ďalej. Nedá mi to a dávam do ruky surf jemu, nech sa ukáže. Prijíma výzvu, vypláva na more, berie prvú vlnu a s ľahkosťou skúseného surfera zastavuje pri mne s dotatkom, že on je štvornásobný majster Maroka a surfuje viac ako 20 rokov 🙂 Celodenná lekcia surfu so štvornásobným majstrom Maroka výjde na 30 eur vrátane kompletnej výbavy (neoprén, surf) a obeda v podobe výbornej bagety priamo na pláži. Ak si chcete sám zasurfovať, za 10 eur si môžete vybrať surf podľa vašich skúseností. Existujú aj týždenné all-inclusive surferské balíčky – doobeda 3-4 hodinky tréningu s inštruktorom, poobede drill. Chcete sa naučiť surfovať? Bali, Srí Lanka? Kdeže, choďte do Taghazoutu! Ideálne mesiace na to sú od novembra do marca.

Povedali by ste, že toto sú marocké pláže, kde sú ideálne podmienky na surfovanie v čase, keď je u nás zima?

Liberálne Maroko

Marocké kráľovstvo s viac ako 30 miliónmi obyvateľov vyznáva prevažne islam, napriek tomu patrí Maroko v tomto pohľade k jednej z liberálnejších moslimských krajín. Alkohol síce kúpite iba vo vybraných obchodoch (napr. Carrefoure v každom väčšom meste), ale ženy odhalené do oblečenia európskych pomerov vidieť na každom rohu. Maroko, ktoré je 10-násobne väčšie ako Slovensko, je rôznorodené od severu (výraznejší španielsky vplyv) po juh (výraznejší francúzsky vplyv), až po anektované územie Západnej Sahary, kam Marokánaci podľa vyjadrenia domácich nechodia, lebo tam jednoducho nič nie je. Maroko ako jedna z mála krajín na svete ponúka možnosť si ráno zasurfovať v oceáne a poobede lyžovať na niektorom z lyžiarskych stredísk pohoria Atlas. Bezpečnosť – z pohľadu turistu na bežnej dovolenke sme sa nestretli so situáciou, ktorá by bola nebezpečná, dokonca ani nepríjemná. Skôr naopak, cítili sme sa veľmi príjemne počas celého nášho pobytu.

Marocká krajina je zaujímavá kombinácia zelene, hôr, pláží…

Nadšení sme boli z marockej prírody, ktorú sme si užívali počas niekoľkohodinových presunov. Minimum áut, krásne pohoria, kozy na stromoch 🙂 Marocká vláda si dala za cieľ zvýšiť do roku 2020 ročný počet návštevníkov z 10 na 20 miliónov a podľa môjho skromného názoru na to majú výborne našliapnuté. Minimálne my sa do Maroka určite vrátime, veď sme toho ešte toľko nevideli, takže k 20 miliónom 2 kusy pridáme.

Do Maroka sa určite ešte vrátime…

Atraktívna cena

Maroko je aj z pohľadu slovenského cestovateľa so slovenským rozpočtom veľmi atraktívna krajina. Lieta sa celoročne (napr. z Viedne), lokálne ceny sú veľmi podobné tým slovenským, často aj výrazne nižšie. Keď sme spočítali všetky náklady na našu 10-dňovú cestu, počas ktorej sme spoznali tri marocké mestá, jazdili na koňoch po pláži, učili sa surfovať, užili si prírodu aj skvelé jedlo – vyšli nám náklady vo výške 486 Eur na jedného (cca 210 Eur letenka a 276 Eur ostatné náklady). Za menej ako 500 Eur si môžete užiť útek zo zimných mesiacov aj s bežnou dovolenkou v práci. Určite sa raz na tento útek vydajte.

DCIM105GOPRO

The post Maroko: množstvo príjemných prekvapení za atraktívnu cenu appeared first on Cestovateľský blog.

Juhoafrická republika – krajina najväčších protikladov

ext — Fri, 04 Nov 2016 07:42:32 +0000

„Nie je všetko zlato, čo sa bliští. Vie o tom svoje aj JAR (Juhoafrická republika). Napriek svojmu neskonalému prírodnému bohatstvu trpí veľkými sociálnymi rozdielmi v radoch svojich obyvateľov. Bez peňazí by bol svet jednoduchší a tak je tomu aj vo väčšine Juhoafrickej republike.“ Píše Eva Firická Gendiarová

V našej spoločnosti panujú názory, že Afrika je rozvojový svetadiel, ktorý nemôže konkurovať napríklad našej pokrokovej Európe, no ako som mala možnosť na vlastnej koži zistiť, nie je to tak celkom pravda…

Nie je jar ako JAR. Do Juhoafrickej republiky som vycestovala v roku 2010, keď jar už u nás na Slovensku končila, tam pre zmenu končila jeseň. Začínali Majstrovstvá sveta vo futbale a ja som mala to šťastie zúčastniť sa historického zápasu Slovensko – Taliansko (3:2). Bola som súčasťou výjazdu, ktorý mal dopredu záležitosti vybavené, pred čím zatvára oči každý backpacker. Ale aj tak som tam niečo zažila, tak aj to sa snáď počíta… 🙂

Bodyguardi. Vysoká kriminalita, najvyšší počet vrážd na svete, najvyšší počet chorých na AIDS, to sú údaje, ktoré neukazujú Juhoafrickú republiku v pozitívnom svetle. Ochranka, ktorá nám bola počas našej cesty udelená, ma presvedčila o pravosti niektorých čísel, avšak, je otázne, koľko krajín skutočné údaje v týchto parametroch zatajuje. S „esbeeskármi“, ktorí v slnečných okuliaroch prehľadávali autobus pred každým naším odchodom, som sa cítila ako Whitney Houston v americkom kasovom trháku Osobný strážca. No s jediným rozdielom, ani jeden z nich nevyzeral ako Kevin Costner v najlepších rokoch a navyše, keď sme boli na asi na najnebezpečnejšom mieste Juhoafrickej republiky, pred domom Nelsona Mandelu v sowetskom gete, paradoxne nechali bez dohľadu náš autobus s dverami dokorán a odišli pozdraviť kamarátov, ktorých tam stretli.

Krajina prekvapení. Čím ma JAR neprekvapila, bola osobná hygiena. V štvorhviezdičkovom stanovom tábore (to naozaj existuje!) sme síce nemohli čakať veľké zázraky. Na jednej strane mi však každý deň vyupratovali stan, vymenili posteľnú bielizeň, umyli zahodenú zubnú kefku z koša a dali ju na miesto, keby som sa ju náhodou opäť rozhodla použiť. Pri jedení nás obskakovali ako v najluxusnejšej reštaurácii v New Yorku, no na strane druhej, sprchovací kútik a záchod znižoval úroveň hviezdičiek na mínus štyri. Azda za prvej svetovej vojny mali pešiaci v zákopoch podobné podmienky. Ale človek si zvykne na všetko a dokonca veľmi rýchlo. Po pár dňoch nám bol ílovitý piesok na pokožke a šatstve najlepším kamarátom. Navyše na zlé sa pri vysoko romantických afrických západoch slnka rýchlo zabúda 🙂

Náš stanový tábor bol situovaný v údolí nazývanom Kolíska ľudstva (Cradle of humankind), kde sa pračlovek prvýkrát postavil na „zadné nohy“. Hoci zimná vyschnutá krajina neposkytovala očarujúci pohľad, zaujala opicami, antilopami, divokou prasačou rodinkou a žirafami za elektrickým plotom nášho tábora. Je predsa len iné vidieť tieto zvieratká v bratislavskej ZOO ako ráno nachádzať neidentifikovateľné bobky pred svojím stanom (napriek elektrickému plotu).

Cesty – necesty. Safari máme aj za rohom v Rakúsku. No tam sa nenachádzajú waka, waka – divoké antilopy, ktoré sa ležérne pasú hneď pri diaľnici. JAR narýchlo (kvôli Majstrovstvám sveta vo futbale) zlepšila katastrofálny stav kvality svojich cestných komunikácií a vystavala diaľnice porovnateľné s európskym štandardom. Africkí cestári však zabudli na zvodidlá a takisto upozorniť miestnych obyvateľov, že po autostrádach sa pešo nechodí, tobôž koziam nachádzajúcim najlepšiu trávu uprostred cesty. Svetovým unikátom sú aj stopky a spomaľovače v hlavnom smere, ktoré dávajú prednosť autám prichádzajúcim z vedľajších ciest, aby tak dlho nemuseli čakať, kým sa dostanú na diaľnicu. Ak teda nie ste zvyknutí a nestihnete vo vysokej rýchlosti pribrzdiť, pokojne môžete zastať aj v križovatke, kde vás obslúžia pouliční predavači.

Mimochodom, Juhoafričania sú vyznavači bielej farby na svojich karosériách, v tejto krajine som totiž videla najviac bielych áut vo svojom živote. Azda z dôvodu, že biela farba odráža slnečné žiarenie, čo môže byť v tropických teplotách veľmi výhodné. Napriek všetkému, čo tam postihlo mojich priateľov (pár krádeží), Juhoafričanov považujem za najmilších ľudí, akých som kedy stretla. Teda tých chudobných. Nikdy som nevidela toľko radosti na tvárach ľudí, ako keď videli cudziu neidentifikovateľnú vlajku (odniekadiaľ zo Slovinska, či Srbska, či Slovenska). Išli vyskočiť z kože od šťastia, že k nim zavítali cudzinci z takej diaľky.

Metro-pole. Protiklady, ktoré sú charakteristické pre JAR, spočívajú predovšetkým v bohatstve či chudobe. Bohatí ľudia sú tu oveľa bohatší a chudobní ľudia oveľa chudobnejší ako u nás. Stredná vrstva takmer neexistuje a vláda čiernych si po spacifikovaní aparteidu medlí ruky, v ktorých má moc nad v minulosti preferovanou bielou menšinou.

Pretoria získala štatút hlavného mesta v roku 1860, aj keď Kapské mesto či Johannesburg boli v tom čase rozvinutejšími aglomeráciami. Dominantou mesta je Union buildings, kde sídli nielen juhoafrický parlament, ale aj prezident. Zo záhrad nachádzajúcich sa pred dominantou sa núka nádherný výhľad na celé mesto. Hlavné námestie vo veľkom americkom štýle narúša odbočka do vedľajšej uličky, kde miestny trh pripomína košický Luník IX., ale práve na týchto miestach si môžete utvoriť reálny obraz o štýle života Juhoafričanov.

Johannesburg je rozlohou najväčším mestom sveta, ktoré neleží na rieke, pri jazere, alebo na pobreží. Všetkým pripomína svetovú metropolu, nachádzajú sa tu tri najvyššie budovy Juhoafrickej republiky: Sentech Tower, Hillbrow Tower a Carlton Centre. Zaujme najmä vyznavačov metropolitného štýlu života. Sídli tu veľa úspešných národných či nadnárodných korporácií. Obrovské geto – Soweto leží na predmestí Johannesburgu. Počas aparteidu mohli síce afroameričania pracovať v centre Johannesburgu, ale po práci sa museli vracať do chatrčí v Sowete, do ktorých boli vytláčaní. Ak náhodou niekto z vás zažil brazílsku favelu, Soweto mu dodá ešte väčší pocit neistoty. Od čias aparteidu sa však v Sowete toho veľa nezmenilo, snáď len úsmev, ktorý pribudol na tvárach miestnych. Aj to možno len vďaka stúpajúcemu počtu turistov, ktorých možno ľahko okradnúť. Nájdete tu aj dom Nelsona Mandelu. Až keď uvidíte ulicu, na ktorej vyrástol na vlastné oči, pochopíte, kam to skutočne ten muž dotiahol. Veľký americký sen splnený v Afrike.

Kapské mesto najviac z afrických metropol pripomína zmes americkej a európskej kultúry. Matka juhoafrických miest sídli pod Table Mountain. Kapské mesto je považované za raj turizmu, nachádzajú sa tu atrakcie od výmyslu sveta. Avšak okrem nich láka aj z kultúrnych, kulinárskych a historických dôvodov. Neďaleko od pobrežia leží ostrov Robben Island, kde bol počas aparteidu väznený Nelson Mandela s ďalšími politickými lídrami. Ženy však zo všetkého najviac ocenia pohľad na opálené telá surfistov, ktorí tu režú vlny každý deň v roku napriek obávaným útokom bielych žralokov. Opálený ležérne zarastený surfista, ktorý sa nebojí ani žralokov. Poznáte lepšiu kombináciu pre pána pravého? 🙂

Zlatý odpad. V zime, keď je na poliach vysoká tráva, nepracujú žiadne mechanizmy, ktoré by ju pokosili. Trávu jednoducho niekto zapáli a ona si horí už podľa svojej vôle. Počas zimy býva vo vnútrozemí neuveriteľné sucho vyvolávajúce astmatické záchvaty, ktoré vytrvá aj pol roka bez kvapky dažďa. Počas svojho pobytu som tam videla asi poltucet požiarov, ani pri jednom nezasahovali hasiči. Ktovie či tam také povolanie vôbec existuje. Alebo len domáci hrajú hru, že kto uvidí hasiča vyhrá diamant…

Keď už sme pri tých diamantoch, v škole nás učili, že JAR je krajina bohatá na drahé kovy. Je to tak. Diamanty tu kúpite za babku oproti ich skutočnej hodnote v západných krajinách. Pri Sowete sa nachádzajú haldy ako pri Žiari nad Hronom, sú to zbytky, ktoré vznikli pri výrobe zlata, t. j. obsahujú ešte nejaké to percento zlata. Takže, kto by mal chuť zbohatnúť, má šancu, no jedine s miliónmi ton tohto odpadu.

Ak raz budete mať možnosť zájsť do JAR, nech Vás neodradia negatívne reči. Za pár dní je tam človek schopný absorbovať viac zážitkov a skúseností ako za celý rok doma. Vďaka tejto krajine budete mať možnosť dospieť opäť o niečo viac a zamyslieť sa nad tým, čo je pre život naozaj dôležité. Je to skutočne poučná cesta, veď my ľudia sme sa zrodili práve v juhoafrickej kolíske, cítiť to tam na každom kroku…

Čo sa oplatí vedieť o JAR?

O Austrálii vieme, že keď je u nás leto, tam je zima, ale ľudia často zabúdajú, že to platí aj pre celú južnú pologuľu, teda aj pre JAR.
Na peniazoch (juhoafrických randoch) nenájdete osobnosti juhoafrickej histórie, ale predstaviteľov živočíšnej ríše.
Úradnými jazykmi sú angličtina, afrikánčina a ďalšími deviatimi južná a severná ndebelečina, južná a severná sothočina, swazijčina, tsongačina, tswanačina, vendačina, xhosačina a zulučina. Ak teda neviete po anglicky, nezúfajte, máte šancu sa dohovoriť tými ostatnými… 🙂

The post Juhoafrická republika – krajina najväčších protikladov appeared first on Cestovateľský blog.

4 Slováci, 1 bláznivý výlet – Crazy Africa Adventure

jozo — Tue, 27 Sep 2016 07:48:28 +0000

Štyria Slováci si vzali svoje batohy a vydali sa na 2 týždne na dovolenku. Nie však do rezortu a na „all-inclusive“, ale na bláznivý výlet do Afriky. A čo z toho vzniklo? Pozrite si video, po ktorom budete mať chuť vypadnúť z práce ešte dnes 🙂

Partia (hovoria si Juraji, Shimo, Mirka a Polmetro) sa vydali do Južnej Afriky, aby navštívili Namíbiu, Botswanu a Zimbabwe. Prenajali si auto, ktoré im zároveň slúžilo ako útočisko na prespanie. Nezabudli pribaliť foťáky, 2x GoPro a jeden dron (DJI Phantom 3). A výsledok? Výlet plný zážitok za 1500 Eur na osobu. Ale to, čo zažili, stálo očividne za každý cent. Posúďte sami:

The post 4 Slováci, 1 bláznivý výlet – Crazy Africa Adventure appeared first on Cestovateľský blog.

Rozhovor so Stáňom Cigánkom, ktorý sa za 14 dní dostal zo zoo až k sprevádzaniu Africkými krajinami

jozo — Fri, 09 Sep 2016 07:21:59 +0000

Bojíte sa ísť do Afriky? Po prečítaní tohto rozhovoru po nej zatúžite. Stáňa vie o zvieratách všetko. Vychovával žirafy, staral sa o slony a doma má Boženku (veľhada kráľovského), ktorá je vraj veľmi milá. Pre lásku k zvieratám ho stretnete v každom kúte Afriky alebo v národných parkoch Severnej Ameriky. Srdečná opatera zaručená.

Čo Ťa priviedlo k práci sprievodcu?
Náhoda. Nikdy jsem se nazajímal o cestovní ruch a nikdy jsem netušil, že bych v něm mohl někdy pracovat. Moje láska jsou zvířata a proto jsem se je taky rozhodl studovat. Hned po škole jsem nastoupil na post ošetřovatele exotických zvířat ve Zlínske zoologické zahradě. I když už jsem byl v zoologické zahradě, tak jsem pořád udržoval kontakty se školou chovu exotickych zvířat, tak se mi jednoho dne ozval profesor z Pražské zoologické zahrady. Pro BUBO tou dobou už pracoval Martin Karniš, který má vystudovanou tuto školu a jelikož Ľuboš byl spokojen s ním co by profesionálem na zvířáta, hlavne v Africe na safari, tak kontaktoval školu, že má zájem o nejšikovnejšího (to neříkám já, ale řekl mi to pán profesor) absolventa, který zná africká zvířata a chtěl by jít provázet na safari. Profesor mi hned volal, že jestli to nechci zkusit. Netušil jsem o co jde, ale když jsem byl před 7-mi lety poprvé v Africe, tak jsem se chtěl od té doby tam vrátit a tak jsem se do BUBO ozval. Bylo to 14. septembra. Ľuboš mi ješte v ten den volal a chtěl, abych přišel hned na pohovor. Já jsem zašel za našim ředitelem a řekl jsem jak se věci mají. No nadšený nebyl, ale byl rád, že jsem mu o tom řekl, než jsem vůbec někam šel a na tento pohovor mě pustil. Když jsem dojel do Bratislavy, tak jsem pár hodin strávil s Ľubošom a ten mi na pohovoru dal podmínku, že má zájem jenom o někoho, kdo se bude chtít stát nejlepším rangerem ze všech průvodců. Že budu mít veškerou podporu z BUBO, ale tá snaha musí vyjít ze mne. Pochopil jsem to a 30.9 jsem odletel do Namíbie. Moje kariéra v zoo se během 14-ti dnů změnila na kariéru průvodce BUBO.

Lákalo Ťa cestovanie od malička?
Už od mala jsem chtel vždy cestovat. Bohužel z dětství si pamatuju spíš jen praci na poli přes prázdniny. Měli jsme hospodařství a tak jsme si toho cestovaní dovolit moc nemohli. Povětšinou si nás vzala babička na pár dní a jeli jsme s ní k rodině do Jeseníku nebo do Prahy. Nejvetší zažitek byl když se šlo do Polska na trhy, k Plumlovské prehradě, s bráchama jsme hráli golf, projeli Chorvatsko a pak Kubu od západu na východ. Když jsem nastoupil do zoo, tak jse nastoupil na post ošetrovatele africkych kopytníku. Takže nejdřív žirafy a nosorožci. Různe antilopy a zebry. Africké ptactvo a šelmy a postupne jsem se dostal až ke slonům, kde jsem strávil asi nejdelší dobu z těch 6-ti let co jsem byl v zoo. Pak jsme se s kamarádem rozhodli, že pojedeme do Afriky, aby jsme zvířata videli naživo. Přileteli jsme do Johanesburgu a jeli do národnich parků na tri týdny a spali jsme pod stanama. Bylo to asi to nejlepší dobrodružství co jsem kdy zažil. Nadherný indický oceán na pobřeží… Nemohl jsem od nej odtrhnout oči. Už od té doby co jsem se vratil z Afriky, jsem se chtěl vrátit zpátky, ale neveděl jsem jak to mam udělat.

Aké vlastnosti nesmú chýbať dobrému sprievodcovi?
Rozhodně si myslím, že musí být veselý, rozhodný, komunikativní, upřímný a zasadový. Musí se vyznat dokonale v danné oblasti, ale taky umět dělat kompromisy. No jelikož mi ještě není ani 30 a když se oholím vypadám pŕej na 18, tak moje taktika je, že než mi doletí lidi, tak se nechám mírně zarůst. Když doletí, tak je hned zahrnu otázkama, abych vědel individualizovat jejich cestu. V aute z letište na hotel jim povim co nejvíc o dnešnim programu a o lokalite, kde se nachazíme, aby vědeli, že jsou v dobrých rukou. Vše jim vysvětlim. Po pár dnech co uz jsou klidni ví, že Afrika je krásna a neni to nic strašné, tak se oholim. Meli byste videt ty reakce. Každý si všimne.

Ako dlho si v BUBO a na čo sa špecializuješ?
Už jsem v BUBO 5-tym rokem a specializuji se na Afriku. Jsem zoolog a proto jezdení s lidma na safari, co je asi nejvetší zábava co může být. Dejepis sem nikdy neměl rád. Strašne mě nebavilo se nikdy učit vsechny ty Karly a Václavy co se strídali na trůnech, ale dejiny Afriky jsou jiný soudek. Poznávat kmeny a učit se jejich historii. Jak žili jejich předci a jak přemigrovavali z jednoho místa na druhé. To je historie co mě baví a rád to předávam jiným lidem. To je dobré v BUBO, že o tomto se u nás ví hodně a mám s kým diskutovat.

Čím je Afrika špecifická a čím si Ťa získala?
Afrika je jediné místo na světe, kde můžete vidět soužití velkých stat kopytníku, predatory, ptactvo, hmyz a plazy na jednom místě. Nejpestrejší skala byložravců, co žiji na otevrených savanach afriky po boku velkých kočkovitých šelem. Nadherné a rozdilné biotopy od pouští až po deštné pralesy.

Ktoré miesto je Tvoja srdcovka?
Moje srdcova záležitost je Jižní Afrika. Asi skrz to, že to byla moje první země kontinentu, co jsem navštívil a zamiloval jsem se do ní. Mohl jsem zde poprvé vidět moje oblíbena zvířata a ten biotop, ve kterém žijí, byl na první pohled neuvěřitelný No nádherný je celý jih od Namíbie přes Botswanu až k Viktoriiným vodopádům na hranici Zimbabwe a Zambie. Lidi nevědí, ale tento region je absolutně bezpečný, tam kam chodíme není žádna malárie a hotely jsou velmi vysoké úrovne, doslova luxusní.

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Čo Ťa naposledy najviac na zájazde zaskočilo?
No na každém zájezdu človeka povetšinou něco zaskočí. Důležité je, jak on sám je flexibilní a musí mít zkušenosti, aby danou věc vyřešil a jak to vyřeší. Jelikož mam povětšinou řídíci zájezdy (je to vždy skupinka klientů tak 7 lidí), tak problemy s autem se můžou stát kdekoliv. Jednou jsem byl neoblíbený u klienta z krz to, že jsem čech. To mně mrzelo, ja ten rozdíl nevnímam. Výhoda pracovat pro BUBO je tá, že s nami jezdí kultivovaní klienti, BUBO má vyšší ceny a tím se lidi vyselektují. Požadují vyšší úroveň služeb, no na druhé strane ji i vědí ocenit. Pri jakémkoliv problému mám v BUBO Base campu, jak my říkame naši kanceláří v Bratislave silnou podporu. Jednak ti lidi vědí – byli taky, poznají každý meter a řešíme konkretnosti, na konkrétní ulici, či na konkrétnim míste národního parku. Nemusím nikomu vysvetlovat, kde je Gaborone a Mikes Kitschen. No a v BUBO mají i kontakty. To dokopy veľmi pomůže a nevím si představit jak bych z některých situací vyvázl. No takto spoločne, zdá se mi, vyřešíme všechno.

Máš nejaký súkromný cestovateľský sen?
Můj cestovatelský sen, kde jsem nikdy nebyl a strašne bych chtěl, je jet do Etiopie a Stredoafrické Republiky. Taky strasně toužím splavit řeku Kongo a podívat se na pralesní žirafu Okapi, která v pralesích konga žije. Tyto destinace má možná nejvíc na Slovensku no i v Čechách zjezdení Ľuboš, náš ředitel. Byl tam několikrát.

Prečo by ľudia mali aspoň raz navštívit „Tvoj“ región? Čo nájdu tu a nikde inde na svete?
Jak už jsem odpovídal otazce předtím, Afrika je jediný kontinent, kde žije různa škála živočisních druhů na jednom míste a je to neskutečná podívaná. Ale ne jen to. Je to pořád jeden z mála kontinentů, kde žijí i kmeny ješte tradičním spůsobem života bez výrazního zásahu civilizace. Bohužel, civilizace pomaličku proniká ze všech stran a tak by to člověk měl vydět co nejdŕív než to zanikne i tu. Tady v Africe je všechno jiné. Vidět lidi chodící oblečeny v kůži a rozdelávat ohne tradičním způsobem. Vidět jak odebírají krev dobytku a mísí to s mlékem, aby měli co pít při svích dlouhých cestách po savanach. Ozbrojení pouze oštepmi a procházet kolem lvích smeček. Jit se podívat na tůru do hornatých pralesů na gorily horské, které se nedají spatřit nikde jinde na světe a to ani v zoologických zahradách. Tyto scenerie nikde jinde člověk neuvidí a proto by se měl aspoň jednou za život sem podívat.

S akými predsudkami sa ohľadom svojho regiónu najčastejšie stretávaš? A ako je to v skutočnosti?
No asi nejvíc s predsukami o bezpečnosti a chorobách. Když člověk jede do Afriky a někomu to řekne, tak první co se každý zeptá: a nemáš strach, že te tam zabijí, okradou, znasilní a Bůh ví co ješte. Tak to že: však ses zbláznil? Dyť tam umřeš na malarii a nebo na nejakou jinou tropickou nemoc. No ve skutečnosti je jižní Afrika maximálne bezpečná a v dnešní době je Turecko či dokonce Brusel a Paříž nebezpečnejší. Tu na jihu nejsou ani žádne choroby, vypadá to jako v Austrálii či Kalifornii a je to obdobne nebezpečné. Samozřejme jestli dodržujete rady nás pruvodců. No mne nikdy ani jeden klient nedostal žádnou tropickou chorobu. Od Luboše ale vždy vrámci našho studia v BCA (BUBO Cestovateľská akadémia) a posledne od MUDr. Bubána, dostávame rady jak postupovat, aby se naši klienti vrátili domů bez „tropického suveníru“. 100% Afrika není nebezpečnejší než Jižní Amerika, no když někomu řeknu, že jedu do Jižní Ameriky, tak ti každý řekne: To fakt? Kam jedeš? Půjdeš se podívat do Amazonskýho pralesa? Uvidíš Macchu Picchu? To je super. Afrika ma nespravedlivě zlé jméno. No to múžete i využít. Když máte títo informace, múžete jet, jste v bezpečí a doma budete za hrdinu, i když se vám nic nemúže stát.

Mnoho ľudí sa momentálne bojí cestovať. Myslíš, že oprávnene?
No v dnešní době se spíš divím, že lidi chtějí zůstat v Evropě. Jsem docela rád, že jsem na jihu Afriky a mám tu klid od všech teroristikých útoků co se dějí v Evropě. Cestovaní je podle mě absolutne bezpečné. Když se klienti řidí rady, které dostanou v BUBO a pak pokyny od nás průvodců, kteří sa taky vyznáme a jsme školení od starších průvodců a pak na firemních školeních, tak se mu nemá co stát. Základem je cestovat s profesionály. Pak se nemusíte ničeho bát. Když jede někdo sám na svoji vlastní zodpovednost do zemí jako Pakistan, Afganistan, Irak a dnešní Sýrie či Jemen, tak je to nezodpovedný vůči sobě. Ale jinak zbytek světa je podle mě bezpečnejší navštívit v tuto dobu, než jezdit napŕiklad do Páriže či Bruselu.

Dokáže Ťa sprevádzanie a región, ktorý sprevádzaš po 20-krát ešte niečim prekvapiť?
Samozrejmě, že ano. Člověka překvapí spousta vecí i doma a ne tak někde v cizine. Pozitivní věci na to jsou, že věci se mění a vždy múže být vše jinak. Tím pádem se udržuješ ve střehu a nikdy se nedostneš do stereotypu. To je taky naše výhoda, že v BUBO jsme mladí a akční průvodci a máme schopnost se rychle přispúsobit. A pak my stále hledáme pro klienty nové zážitky, co bylo loni letos nestačí. A to dá taky zabrat, no na druhou stranu človek se nedostane do rutiny.

V čom sa odlišujú BUBO zájazdy oproti konkurencii?
Myslím si že BUBO má jednu obrovskou vyhodu a to je ta, že na mnoha místech, kde máne naše zajezdy jsme byli jako stredoevropska cestovní kancelář první. Máme Tomáše (Mgr. Tomáš Hušek), který vyrůstal v Africe a dokonale tu zná každý kámen. Luboš, procestoval každou z těchto zemí a má neobyčejný prehled a taky máme zpoustu odborníků na danou oblast. Povetšinou co slýchávám, tak zpousta cestovek má lokální pruvodce, to my máme taky, ale to nestačí, lokálec nerozumí slovenské či české mentalite a dělá to vysloveně jako svúj 8-hodinovej job. My jsme na nohách 12 hodín a víc, no nás to baví. Nebo má cestovka jednoho či dva české průvodce, kteří se nespecializujú, ale rezesílají je po zájezdech všude. My máme průvodce, kterí vetšinu roku v dané krajine, či lokalite bydlí a tím pádem mají mnohem vetší přehled co se děje. A ne jen ten v tuto chvíli, ale přehled o celém roku.

Chceš aby ťa cestovanie živilo? Vyplň dotazník sprievodcu BUBO na: http://bubo.sk/dotaznik

The post Rozhovor so Stáňom Cigánkom, ktorý sa za 14 dní dostal zo zoo až k sprevádzaniu Africkými krajinami appeared first on Cestovateľský blog.

Slávo Mačička: Namíbia cez objektív

ext — Sun, 08 Nov 2015 22:27:49 +0000

Náš kamarát Slávo Mačička sa vybral s priateľmi do Namíbie takmer na mesiac. Pozrite si túto nádhernú africkú krajinu v Slávovej fotoreportáži s komentármi.

Začínali sme vo Windhoeku. 20 dní dobrodružstva sa končilo na letisku v JohannesburguPartia pozitívne naladených cestovateľov…

Auto to s nami vydržalo po cestách necestách. V stanoch sme strávili takmer celú dovolenku

Christuskirche – kostolík ako z perníka – najkrajšia stavba Windhoeku – hlavného mesta Namíbie

Namíbijské cesty, od hlavného mesta to bol ešte asfalt. Kam až oko dovidelo

Krokodília farma, najprv nám guide ukázal výbehy, kde chovajú staré krokodíly na vajíčka..

..menšie – dvojročné – ešte musia dospieť, kým pôjdu na mäso a kožu

a najmenšie sme si mohli zobrať aj do ruky 🙂

Na tých menej štastných sme si nakoniec pochutili v priľahlej reštaurácií – tuto konkrétne krokodílie chvosty

Smerom k Waterbergu – stolovej hore, kde sme plánovali prespať

Kemp priamo pod horou, s nezabudnuteľnou nočnou oblohou..

Mesiac v nove, žiaden svetelný smog a čistá obloha = výsledok

A teraz si predstavte, že takto vyzerá celá obloha nad Vami a vy sa nestačíte dívať. Bomba

Ranná túra s východom slnka hore na stolovú horu..

.. a výhľad po ceste na krajinu pred nami

Hore, slnko je ešte len tesne nad horizontom..

Heslo Namíbie je Endless horizont – naozaj veľmi výstižné..

Hoba meteorit – najväčší na zemi nájdení meteorit..
Nevyzerá, ale je to 76 ton zmesi železa, niklu a kobaltu
Bývalá nemecká pevnosť Namutomi – súčasť areálu nášho prvého kempu v národnom parku Etosha

Skoro ráno vyrážame na safari – prvé zvieratá sú antilopy

Etosha je o čakaní pri napájadlách. Prídete, zaparkujete a čakáte, či sa bude niečo diať. Pri treťom sme natrafili na stádo samíc kudu

Než odíšli, k napájadlu dorazilo aj stádo zebier..

.. a aj zopár pštrosov, ktoré však boli veľmi vystrašené a neustále jeden dával pozor

Najjednoduchšie však bolo spozorovať žirafy, tie sa jednoducho nevedeli schovať

Pri ďalšom napájadle sme natrafili na obrovské stádo impál

Dokonca sa prišla napiť aj žirafa. Pri vode sa striedalo množstvo druhov zvierat

Zaprášené stromy naokolo vytvárali dojem zimnej krajiny

Pri napájadle v kempe sme natrafili na prvého slona

Niekedy sa zvieratá potulovali aj v blízkosti cesty ako tento čierny nosorožec

Prasa a hyena pijú vedľa seba, čakáme čo sa asi tak môže diať..

.. neočakávane z lesa oproti vychádza stádo slonov aj s malými sloníkmi

nekompromisne zaberú takmer celé napájadlo a pijú

Nasleduje striekanie sa vodou, pozorujeme celú scénu z auta

Do zotmenia musíme byť späť v kempe, nanešťastie nám cestu zatarasilo iné stádo slonov

Na slony sme mali šťastie aj druhý deň, opäť stádo pri napájadle

Kým sme však pozorovali jedno, z druhej strany, asi 3 metre od nás prešlo druhé, rovnako smädné..

na ostatné zvieratká tak zostala len mláka vedľa

Etosha to je predovšetkým vyschnutá rovná panva – druhý deň sme sa presúvali po jej okraji

Práve zvieratká na okraji panvy tvorili nádherné obrázky, tu samce kudu

vďaka presúvaniu sme natrafili aj na nové zvieratá – Hartbeest

Mňa najviac zaujal oryx

Niektoré napájadla boli prázdne, inde sme natrafili naozaj na pestrú paletu zvierat

Prišlo aj na dravce – šakaly síce pobehovali kade tade..

..no vďaka černoškovi v autobuse sme zhliadli aj spiace levy

Napájadlo Goas, auta parkujú na vyznačenom mieste, sledujú ďalšie stádo slonov

Okaukuejo – veľmi pekný kemp, s pekným napájadlom plným zvery. Kemp bol obohnaný plotom a zvieratá sme pozorovali bezpečne z areálu

Napájadlo bolo v noci osvetlené, chytili sme, ako inak, skupinku slonov

Avšak po dlhšom čakaní sme sa dočkali aj nosorožcov

Vingerklip – 35 metrov vysoká skala len tak, uprostred ničoho. Ako toto vzniklo??

Výhľad z Vingerklipu na okolie

Petrified forest – stromy sa vplyvom prírodných podmienok a dlhého času zmenili na kameň (uhlík bol nahradený železom

Twyfelfontein, najväčšia zbierka malieb pravekých ľudí

Vďaka železu sú skaly v oblasti červené, no maľby postupom času narušil dážď

V okolí Twyfelfontein-u sme cestovali cez neskutočnú krajinu, aj keď cesta samotná nám dala zabrať

Nechýbala ani štandardná africká značka 🙂

Najkrajší kemp sme našli v tejto oblasti – priamo pod skalou..

.. kúpelňa. V noci s výhľadom na hviezdy, ráno na krajinu okolo

Cape Cross – kolónia 100 000 tuleňov – slušný smrad a hluk všade naokolo (Babám sa akosi nepáčilo) 🙂 …

…aj keď tam boli aj také malé chutnučke zlatučke tuleniky. Ňu Ňu Ňu

Swakopmund – bývalé nemecké mesto, ktoré nič nestratilo zo svojej histórie

Vzhľadom na veľký počet nemeckých turistov (rozumej dôchodcov) tu mali aj svoj vlastný Brauhaus

Od Swakopmundu na juh už začína namíbska púšť

Náhodou sme natrafili na možnosť požičať si FAT Biky…

…na ktorých sa dá jazdiť po piesočných dunách.

Hore, dolu, …

… raziť si cestu krajinou

Jednoznačne najlepší zážitok v Namíbií.

Kayaking s tuleňmi, v zátoke no na oceáne, prečo nie?

Tulene boli celkom zvyknuté, takže sa dalo prísť naozaj blízko

Kristal galerie – boli sme pozrieť čo tu po okoli vykopali zo zeme

Ale tiež aj ako to vyzera pod hladinou oceána v miestom vodnom svete

Spitzkoppe& Pondoks – fotogenický horský masív a raj horolezcov

Pozreli sme prírodný kamenný most…

.. a spravili sme si aj zopár fotiek ako do katalógu…

…niekto robil fotky krajiny …

..iný sa zapotil pri portrétoch 🙂

Púšť v Namíbií nie sú len piesočné duny, cestou sa krajina menila

vlastne jedný “horský” prechod po ceste a výhľad zo sedla

Solitaire – sídlo uprostred ničoho žijúce z benzinky a reštaurácie

Kemp v Sessriem – pohoda po dlhej ceste

Zvieratko kempu bol oryx, bez vonkajšieho oplotenia im nič nebránilo vo voľnom pohybe po areáli

Ráno sme sa rozhodli privítať ráno slnko na dune. Žiadalo si to vyšľapať 150 metrov hore po prebárajúcom sa piesku

Všetci sme to stihli včas na slnečné divadlo

Slnko pomaly osvetľovalo vrcholky dún

Postupne zalievalo krajinu svetlom

Prvá časť stúpania – neskôr ráno sa vynorili zástupy ďalších turistov

Cestou k Sossusvlei

Posledných 5 km sme šli naboso po jemnom piesku púšte..

… a obdivovali krajinu vedľa cesty

Cieľová destinácia – surreálne údolie Sossusvlei

Vybrali sme si stromček, ktorý sa nám najviac páčil..

…a spravili si spoločné fotky

Určite niečo, čo treba navštíviť a super zážitok

Zvyšok dňa už len oddych v kempe pri bazéne vo vybranej spoločnosti 🙂

Cesta ďalej na juh nemala koniec..

Kolmanskop – bývalé banícke mesto postavené počas diamantovej horúčky

V súčasnosti opustené mesto duchov

Niektoré budovy bolo možné preskúmať aj zvnútra…

… a sledovať, ako ich postupne pohlcuje piesok

Kemp Klein Aus Vista so zaujímavou krajinou a množstvom cyklistických trás

Niektoré zjazdy boli naozaj náročné..

Quivertree forest – les zvláštneho druhu Aloe

Giant’s Playground – kopy obrovských balvanov naukladané na sebe.

Ako to, že tie balvany ešte nepopadali, a ako to vlastne celé vzniko? Záhada 🙂

Fish River Canyon – druhý najväčší kaňon na svete s dlžkou 160 km

Nepoznáte niekto túto modelku? Stále sa mi vtierala pred objektív 🙂

Naľavo hore budova vyhliadky, kaňon dosahuje hlbku až 550 metrov

Juhoafrická republika, po dlhom presune sa zobúdzame na to, ako sa nám paviány prehrabávajú v smetiach

Rezervácia Pilanesberg – krajina sa od tej namíbijskej líšila hlavne množstvom vody a zelene

Vďaka množstvu veľkých vodných plôch sme doplnili zoznam zvierat o krokodýla (voľnežijúceho)…

…Zopár spiacich hrochov

ale podarilo sa nám odchytiť hrocha aj mimo vody ako sa presúval z jedného jazera do druhého

Vervet monkey

Ale predovšetkým sme natrafili na biele nosorožce…

… sú omnoho mohutnejšie ako čierne nosorožce, ktoré sú rozšírenejšie v Etoshi.

Pripomienka na kolobeh života

Posledný deň pred odletom sme sa zastavili ešte v jaskyni Sterkfontein, kde boli nájdené pozostatky australopitekusa

Helmy sa naozaj zišli, cez niektoré časti jaskyne bolo potrebné loziť a každý z nás aspoň raz ťukol hlavou

Živí, zdraví a o zážitky bohatší na letisku v Káhire. Howgh!

The post Slávo Mačička: Namíbia cez objektív appeared first on Cestovateľský blog.