Prečo som chcel vyskúšať freediving?

Keď sme sa učili potápať ešte v 2016 na thajskom ostrovčeku Koh Tao, boli tam naši česko-slovenskí kamoši a práve česká polovička tohto páru si tam robila Freediving Master/Instructor (kurz). Už z prvého rozprávania som tušil, že toto by som si rád niekedy vyskúšal, vtedy som sa však sústredil na prístrojové potápanie a tak nadýchové potápanie (freediving) zostalo v mojej hlave niekde ako hlbšie uložená myšlienka (ktorá trpezlivo čakala, kým na ňu dozrie čas). Milujem všetky nové kurzy, učiť sa nové veci (najmä športové), prijímať výzvy a posúvať po malých kúskoch svoje vlastné hranice. A tak som za tie roky vyskúšal kadečo – som certifikovaný masér, učil som sa lietať na paraglajde, minulé leto mi to nedalo a vrhol som sa na kapitánsky kurz a keď sa nás doma pred Vianocami pýtali, čo by nás potešilo ako darček, vyhŕkol som – „kurz freedivingu“.

Možno sa niekomu bude zdať toto všetko ako zbytočný rozmar, ale opak je pravdou – paraglajding vás donúti pochopiť silu vetra, kapitánsky kurz rešpektovať silu mora a potápanie vám otvorí novú dimenziu sveta (toho, ktorý väčšinou nevidíme, toho podvodného). A freediving? Posunie vám hranice vášho vlastného tela. Resp., ani neposunie tak veľmi, ako vám pomôže ich objaviť – máte totiž v sebe niečo, o čom ani netušíte. Keď plávam v bazéne, už pri hĺbke 1-2 m ma vcelku bolia uši a neodvážim sa ísť hlbšie. Na nádych na suchu nevydržím ani minútu. A po 3 dňoch pod dohľadom tých najskúsenejších v našich končinách? Ponoril som sa na nádych do hĺbky 14 m a v bazéne som si to na jeden nádych užíval 3 minúty a 52 sekúnd (ok, posledných 40-50 sekúnd už nebolo úplne príjemných) 🙂

Ako si vybrať ten správny kurz freedivingu?

Úprimne, na toto nepoznám správnu odpoveď, ale rád vám prezradím, ako som v tomto rozmýšľal. Dnes už akýkoľvek kurz, workshop či aktivitu nájdete na najrôznejších zľavových portáloch. Týmto sa v podobnom prípade vyhýbam, lebo som presvedčený, že kvalita nemôže ísť na úkor kvantity. Ak niektorá spoločnosť, ktorá poskytuje danú služby roky, predáva rovnaký kurz za cca 190 eur a na zľavovom portáli ju nájdem za 59 eur, toto mi proste nesedí. Nevravím, že zľavové portály nemajú v niektorých prípadoch zmysel či dokonca ekonomickú výhodu, ale osobne by som ich nevolil pri freedivingu či kúpe tataráku (jednoducho neverím, že kvalitné mäso s prípravou a servírovaním sa zrazu dá predať za polovičnú cenu) 🙂 Ale je to iba môj subjektívny pohľad…

Pri výbere sa snažím obzerať sa po lokálnych poskytovateľoch (podporiť tak slovenskú ekonomiku) a tým, že jedným z prírodných miest, kde je hĺbka 40 m, sú Veľké Košariská, je to miesto, kam sa zbiehajú freediveri aj z okolitých krajín. Takže kurzov freedivingu nájdete na Slovensku hneď niekoľko, s tým problém nie je – napr. Aqua-pro.sk, Freediving.sk, Freedivingacademy.sk a ďalší. Čím som starší (haha), tým viac si potrpím na kvalitu (napr. jedla, ale najmä služieb). Dostal som odporúčanie na český (brnenský) klub Ocean Devils, pozrel som sa kto je inštruktorom daných kurzov a zaujali ma tieto dve mená:

• Petr Vala – majster ČR, master sveta v tímovej súťaži a niekoľkonásobný držiteľ národných rekordov
• Vendula Strachotová – štvornásobná majsterka ČR, vicemajsterka sveta a niekoľkonásobná držiteľka národných rekordov

Keď som zistil, že obaja sú inštruktormi freedivingu kurzu úrovne 1, ktorý sa otváral za pár týždňov, neváhal som dlho a prihlásil som sa. Brno je z Bratislavy na skok, Česi sú naši bratia (takže nepodporujem príliš „cudziu“ ekonomiku), do pár dní som dostal veľmi priateľský prvý mail bez žiadnych zbytočných formalít, tak som sa začal pomaly tešiť na nový zážitok…

Kurzy a ich úrovne – slušný zmätok

V prístrojom potápaní to máte vcelku jednoduché – základy sa učíte v bazéne, prvá úroveň je potápanie do istej hĺbky 18 m (Open Water), nasleduje rozširujúci kurz do väčšej hĺbky (Advanced Open Water) a špecializujúce kurzy. Pri freedivingu som čakal niečo podobné, ono to v skutočnosti tak aj je, ale názvoslovie je niekedy trocha mätúce. Teda pre mňa bolo vcelku dosť, ale to je asi dané tým, pod akou organizáciou daná freedivingová akadémia vystupuje.

Pri niektorých akadémiách je postupnosť výučby od Basic, cez Level 1, 2, Master a Instructor. Iné akadémie ponúkajú bazénový kurz, rozšírenie bazénové kurzu a množstvo kempov (hĺbkový, statický, tréningový) a rôzne „discovery“ programy, čo sú väčšinou ochutnávkové programy pre rôzne zľavové portály s menším obsahom výuky aj času stráveným na vode. Uf, kde začať? Pokúsim sa to trocha sprehľadniť:

• Teoretická časť – extrémne potrebná a nutná časť každého freedivera-začiatočníka. Preberá sa tu fyziológia freedivingu, spôsoby dýchania, bezpečnosť pri ponoroch, vyrovnávanie tlaku, vybavenie, ktoré na freediving potrebujete a všeobecné pravidlá. Typicky táto časť zaberie 1 deň.
• Bazénová časť – povinný základ, kde sa zoznámite s neoprénovým oblečením, plutvami, závažím, freedivingovými okuliarmi. Toto všetko si nie len na seba oblečiete, ale naučíte sa s tým komfortne fungovať. Keďže sú freedivingové plutvy omnoho dlhšie ako tie rekreačné, treba sa s nimi naučiť tiež plávať (ale to trvá iba chvíľu). V bazénovej časti sa väčšinou učí statická apnoe – maximálna výdrž pod vodou na jeden nádych v súčinnosti s dychovými cvičeniami. Samotná bazénová časť je cca 1/2 dňa. V tejto úrovni by ste mali vedieť zadržať dych pod vodou po dobu 2 minút.
• Freediver úrovne 1 (niekedy označovaný ako Basic) – tréning v hĺbkach na niektorých z prírodných lomov (na Slovensku obľúbené Veľké Košariská), kde sa učia spôsoby a princípy správneho vyrovnávania tlaku (ekvalizácia), správne zanorenie, bezpečnosť, pomoc a záchrana. V tejto úrovni by ste sa mali pod dohľadom inštruktora vedieť ponoriť komfortne do hĺbky 14 m (hĺbku každej úrovne má každá organizácia stanovenú inak). Typicky táto časť zaberie 1 deň.
• Freediver úrovne 2 (niekedy označovaný ako Advanced) – prehĺbenie znalostí predošlej úrovne, pokročilé techniky vyrovnávania tlaku v hĺbkach, zvyšovanie flexibility tela, predĺženie výdrže pri ponore na jeden nádych, plánovanie ponorov. Cieľom je naučiť sa zadržať dych pod vodou na dobu 3 minút a ponoriť sa do hĺbky 26 m.
• Freediver úrovne 3 (niekedy označovaný ako Master) – skôr pre tých, ktorí budú mať s týmto športom závodné ambície. Učia sa tu princípy dlhodobého tréningu, správnej životosprávy, odstraňujú sa chyby v technike plávania a zanorenia a doplnia sa metódy efektívnejšieho nádychu. Cieľ? Ponor vlastnými silami do hĺbky 35 m.

Aby toho nebolo málo, sú tieto úrovne, najmä tie úvodné, rôzne zmiešané a prípadne si ich viete aj rozdeliť, ak to časovo nestíhate. Ja som si zvolil úroveň 1, ktorá zahŕňala teóriu + bazénovú časť + tréning v hĺbke do úrovne 18 m. Celkovo trval kurz 3 dni (piatok podvečer + sobota + nedeľa). Viacero známych na úvod absolvovalo práve podobnú kombináciu (bazénová časť spolu so zážitkom v hlbokej vode) a prišlo mi to ako najlepší pomer ceny a výkonu za daný čas. V brnenskom Ocean Devils za tento kurz pýtajú v prepočte cca 190 eur s tým, že dopravu, ubytovanie a stravu si hradí každý sám. Výučbové materiály sú v cene, výstroj sa dá zapožičať za ani nie 15 eur na celé 3 dni, čo odporúčam.

Maska, šnorchel, plutvy, neoprén, závažie

Týchto 5 vecí budete potrebovať, ak sa budete chcieť učiť freedivovať. Ak máte pocit, že niektorú z týchto vecí doma máte (napr. rekreačnú masku, šnorchel či plutvy), spokojne na ich využitie pri freedivingu zabudnite. Masku, ktorú zrejme používate pri šnorchlovaní, budete musieť vymeniť za maloobjemovú verziu (kvôli tlaku vody). Plutvy na freediving sú dlhšie, aby ste šetrili každým kopom energiu. Ak máte celotelový neoprén z iných športov, ako napr. kitesurfingu či windsurfingu, tak paráda. Závažie (cca 4 kg na 80 kg človeka) budete mať asi iba v prípade, že sa častejšie potápate. Mne prišlo zbytočné si toto všetko na úvod kupovať, lebo som netušil, či ma tento šport chytí a budem v ňom chcieť pokračovať a najmä, všetko som si vedel prenajať na mieste za 400 Kč, čo je pri aktuálnom kurze menej ako 15 eur na celé 3 dni kurzu.

Štartujem karavan a vyrážam do Brna

Je piatok 16:30, štartujem karavan (a.k.a. #karavankarol) a vyrážam do Brna. Je to pre mňa prvá cesta karavanom, takže je moje nadšenie dvojnásobné 🙂 Kurz, ktorý som si vybral (Freediver úroveň 1) začína v piatok podvečer, končí v nedeľu popoludní. Prichádzam na kancelárie menšej firmy v okrajovej časti Brna, na kurze sme dvaja Slováci a siedmi Česi. Vyzerá to na veľmi pohodovú partičku a ešte pohodovejších inštruktorov. Zoznámime sa a začíname s teóriou.

Teoretické časti kurzov sú často nuda, tu však tuším, že ide v prvom rade o moju bezpečnosť, takže ma to podvedome núti dávať väčší pozor. Zároveň je však pre mňa najmä fyziológia ľudského dýchania niečo perfektné. Niečo, čo robíme X rokov nášho života úplne podvedome a pritom nie úplne tušíme, čo a ako nás núti dýchať. Vedeli ste, že ten pocit, keď sa už-už musíte nadýchnuť, nie je spôsobený nedostatkom kyslíka (O2), ale prebytkom (CO2)? Aj keď ste pod vodou a dochádzajú prvé nepríjemné pocity (musieť sa nadýchnuť, prehltnutie na sucho, kŕče bránice a ďalšie…) stále prichádzajú ako signály mozgu v čase, keď máte ešte poriadnu zásobu kyslíka.

Z celej teórie za mňa jeden postreh, aby ste nemali pocit, že si nejakým spôsobom ničíte alebo ohrozujete vlastné telo – freediving nie je nebezpečný šport (ak dodržujete všetky zásady) a potápanie na nádych nemá žiaden negatívny vplyv na vaše telo, orgány či fungovanie. Nič nevystavujete riziku a neodumierajú vám žiadne bunky na nedostatok kyslíka. Áno, bez kyslíka mozgové bunky odumierajú už do pár minút, ale až po tom, čo vaše telo úplne vypovedá službu a do tohto stavu sa nikto nechce dostať. A najmä, takýto stav sa nachádza ďaleko za limitmi, ktoré sú na tomto kurze dosahované.

Je po deviatej večer, pred rozchodom a oddychom sa ešte učíme prvé dychové cviky freediverského warm-upu. Jogínske a trojuholníkové dýchanie, výplachy CO2, aktívny výdych, hlboký nádych cez bránicu aj pľúca. Na začiatok si každý robíme pokusný zádrž dychu, ja dávam na sucho ani nie 50 sekúnd. Po dychových cvičeniach (cca 30 minút) a správnejšom nastavení hlavy to skúšame znova – všetci sme cez 2 minúty. Na sucho. Áno, „nastavenie hlavy“ môže znieť trocha ezotericky, spokojne si sem dosaďte iný výraz (uvoľnenie, jóga, meditácia, modlitba…). Freediving je najmä o nastavení hlavy, vedomej relaxácii. Ja zvyknem byť voči týmto témam skeptickejší, ale funguje to.

Narvať sa do neoprénu a ideš prekonať samého seba

Sobotné doobedie je vyhradené na bazénovú časť. Ak ste ešte nemali na sebe neoprén a bude to pre vás premiéra, určite sa na sebe zasmejete. Ja som už skúsenosť s neoprénom mal viackrát, aj tak sme sa všetci v sprche na sebe smiali 🙂 Pekne nasúkaný v 5 mm hrubých neoprénoch, s plutvami, maskou a závažiami v ruke kráčame cez brnenský aquapark do plaveckej časti, kde máme vyhradenú jednu dráhu. Decká čvachtajúce sa v bazénoch sa na nás smejú, vyzeráme ako tulene. Sme rozdelení do tímov po 2 (tzv. buddy systém – extrémne dôležitá vec, prosím nikdy nechoďte a ani neskúšajte freediving sami), učíme sa základne záchranné akcie, ako manipulovať s ľudským telom v neopréne na vode a ako ho odtiahnuť do bezpečia.

Začíname s dychovými cvičeniami – tie, čo sme včera skúšali na sucho, dnes v neopréne vo vode. V samotnom neopréne je príjemne teplo, teplotu vody v bazéne (cca 23°C) vôbec nevnímate, ako by ste boli na dovolenke v karibiku. Freediverský warmp-up (poradie dychových cvičení) spravíme prvýkrát a vyskúšame statickú apnoe (výdrž na nádych pod vodou). To isté skúšame druhýkrát, tretíkrát. Vendy (inštruktorka) nám úmyselne nehovorí čas, aký sme boli pod vodou, aby nás to nevyrušilo v sústredení samých na seba. Pomáha to…

Keď skúšam pri plávaní či len tak na nádych v bazéne výdrž na nádych, vždy ma po pár desiatkach sekúnd popadnú prvé nepríjemné pocity a moje telo ich nechce prekonať. Nie, freediving nie je o tom, že vám je väčšinu času nepríjemne a máte túto fázu silou-mocou prekonávať. Freediving je o spoznaní svojho tela, svojich limitov a pochopení signálov, ktoré vám telo dáva. A verte mi, že keď ste úplne zrelaxovaný a dobre rozdýchaný, prvú minútu sa budete pod hladinou cítiť tak pohodlne, že nepríjemné pocity vôbec mať nebudete. Naopak, ja som si užíval to nadnášanie vodou, to ticho a sústredil som sa na pekné myšlienky (sobota, Krištof, ako mám uvoľnené končatiny a som v akomsi beztiažovom stave…). Netušil som, aký čas som pod vodou, čakal som na signály tela, ktoré postupne prišli. 80% času som sa cítil príjemne (až priveľmi), posledných 20% som začínal pociťovať prvé nepríjemné pocity – potreboval som prehltnúť a bránica začala trocha „kopať“. Chcel som to prekonať, ale trocha vzduchu (a s ním bublinky) vyšli zo mňa a dostal som od pomocnej inštruktorky signál, že sa mám vynoriť. 3 minúty a 52 sekúnd na nádych. Do tohto dňa som nikdy nedal viac ako minútu…

25 m zaplávaš s plutvami na nádych s prstom v nose

Obúvame plutvy (poriadne dlhé), je to zábava. Pláva sa s ním výrazne inak ako s krátkymi plutvami, po pár záberoch sa cítim pod vodou veľmi prirodzene a hlavne plávate extrémne rýchlejšie. Súčasťou tohto kurzu je aj podmienka, že musíte zaplávať dynamickú apnoe (na nádych sa plávajú dĺžky v bazéne) aspoň 25 m. Sme v dvadsaťpäťke bazéne, nadychujem sa, odrážam a za menej ako 20 sekúnd som na druhej strane bazéna. Splnené. Nerád by som, aby toto vyznelo ako chvastúnstvo – ak už viete, že v statickej apnoe vydržíte niekoľko minút (a dvojminútový limit dá úplne každý, lebo to každý v sebe má), tak zrazu zistíte, že zaplávať 20-30 sekúnd pod vodou bude pre vás hračka.

Zajtra náš čakajú hĺbky… mám rešpekt

Po bazénovej časti si dávame spoločný obed, ktorý chutí všetkým výborne. Vymieňame si pocity, každý prekonal sám seba a netrebalo k tomu veľa. Stačilo chcieť spoznať nové veci a vyskúšať to. Počas obeda nás čaká písomný test, ktorý treba vypracovať aspoň na 70%. Ak ste dávali počas teórie (v predvečer) pozor, resp. vás táto téma zaujíma, nemá vás veľmi čo prekvapiť a netreba sa to skutočne ani učiť. Sú to zaujímavé veci, ktoré pri tomto športe budete aj tak potrebovať poznať. Test sme spravili všetci. Lúčime sa, zajtra sa stretávame skorej ráno, čaká nás presun na zatopený lom Horní Cerekev na Vysočině, asi hodinka a pol autom.

Počasie vychádza na výbornú, lom je opustený, obrovský a s dobrou hĺbkou (miestami 20 m), takže na splnenie limitu 14 m v tejto úrovni ponúka dostatok priestoru. Začínam mať rešpekt. Potápanie do hĺbok mi nikdy nešlo, boleli ma riadne uši (jasné, že som vtedy o vyrovnávaní tlaku v ušiach veľa nevedel), no ten pocit, keď nad sebou máte niekoľko metrov vody a až potom vidíte hladinu (poznal som tento pocit z prístrojového potápania) – mám veľký rešpekt pred prírodou a najmä vodou ako živlom. Pri bežnom potápaní ma z tohto pocitu vytiahlo vždy akési upokojenie, že mám na chrbte fľašu kyslíka na niekoľko desiatok minút. Pri freedivingu mám vzduchu toľko, koľko som sa nadýchol a v tej hĺbke mám niekoľkonásobne menšie pľúca kvôli okolitému tlaku. Ak človek spanikári, nemusí to byť príjemné (zámerne nechcem použiť slovko fatálne, lebo od toho to má v týchto hĺbkach ešte ďaleko).

Rovnako ako mám rešpekt, rovnako dôverujem ľuďom, ktorí tento šport robia 15+ rokov a patria k najlepším v krajine, dokonca na svete. Takže opäť – neoprény, plutvy, závažia, masky, šnorchle. Rozdeľujeme sa do skupín, tentokrát po 3-4, každá skupinka bude mať vlastnú bójku. Dnes mám inštruktora Petra, moja dôvera stúpa na maximum 🙂 Na úvod sa učíme zanárať dvomi rôznymi spôsobmi tak, aby sme pri ponore ušetrili čo najviac energie. Najskôr treba naštartovať „diving reflex“, takže sa pohodlne (a na úvod veľmi pomaly) dostávame do hĺbky 4-5 metrov pod vodou, tam chvíľku pobudneme, rozhliadneme po okolí, nech si telo zvykne na to, že sa ide potápať.

Potápa sa vždy jeden, inštruktor dozerá, ostatný dvaja žiaci/kurzisti si robia dychové cvičenia a pripravujú sa na ponor. Takto to skúšame niekoľkokrát, až kým sa necítime komfortne. Môže sa stať, že niekomu „nefungujú“ uši – vyrovnávanie tlaku v dutinách pocítite pri ponore najmä uvoľnením tlaku v ušiach. Nie vždy to ide na prvýkrát, dá sa to „rozhýbať“. Ak to nefunguje, ponor sa ukončí, zdravie je prvoradé. Bez fungujúcej ekvalizácie sa jednoducho neponoríte, už pri cca 10 m by to bolo z pohľadu tlaku v ušnom bubienku kritické.

Prvé ponory sú veľmi príjemné, už len v hĺbke 5-6 m je to zaujímavý pocit – vlastne, v takejto hĺbke som asi nikdy ešte nebol 🙂 Cítim sa nadšený, stále mám však rešpekt – viditeľnosť nie je najlepšia, lano a s ním pomyselný cieľ hlboký 14 m končí niekde v tme. Skúšame sa ponárať rôznymi spôsobmi – môžete plávať rukami, kopať nohami alebo sa priťahovať lanom. Mne sa najviac pozdáva technika priťahovania lanom, teda zatiaľ. Opakujeme a opakujeme, kým sa necítime komfortne. Nemyslel som si, že to bude zložité, zosynchronizovať však toľko prvkov naraz ja zaujímavá výzva. Správne dýchanie, relax v myšlienkach, správne zanorenie, správne postavenie tela, krku a hlavy, pravidelná ekvalizácia, postupné ponáranie, správna otočka, uvedomenie si signálov, ktoré prichádzajú z tela. Všetko to dáva zmysel, ale cítim, že bez tréningu to nepôjde.

Prvé dve hodinky skúšame, skúšame a skúšame. Ideme si oddýchnuť na dobrý obed, nikam sa neponáhľame. Poobede nás čakajú ďalšie hĺbkové ponory, pôjdeme hlbšie a hlbšie. Cieľ je jasný – tenisová loptička na konci lana. Oddychujem na hladine v neopréne, pridŕžam sa bójky, ponáram sa kotúľom vzad, chytám lano, postupne sa priťahujem a vždy opačnou rukou vyrovnávam tlak v ušiach (zatlačením vzduchu do nosa). Čím idem hlbšie, tým je chladnejšie – výrazne chladnejšie 🙂 Takto hlboko som na nádych ešte nikdy nebol, už cítim, že to chce otočku a zrazu škrtám plutvou o dno – paráda.

Je tu vcelku tmavo, zima. Chvíľu tu pobudnem, rozhliadnem sa okolo (v mori by to bolo asi o niečo romantickejšie) a vydávam sa na povrch. Ako som mal dole pocit, že mi dochádza kyslík (čo viem, že nie je pravda) a pľúca som mal polovičnej veľkosti, cestou hore sa moje dýchacie ústrojenstvo znova rozťahuje a zrazu mám pocit, že kyslíka v tele pribúda 🙂 Bol som pod hladinou niečo cez minútu, v hĺbke 14 m. Po vynorení nemám žiaden euforický stav, nekričím od nadšenia, poctivo ventilujem – bezpečnosť na prvom mieste. Je to super pocit 🙂

Učíme sa zachraňovať našich buddy (parťákov)…

…a zároveň dúfame, že to nikdy nebudeme musieť zažiť v praxi. Súčasťou kurzu je aj prvotná príprava na momenty, keď budete musieť niekoho vytiahnuť na lane z hĺbky a verte mi, je to slušná makačka. Aby ste však mohli úspešne absolvovať túto časť kurzu, musíte vedieť aj nehybné telo bezpečným spôsobom vytiahnuť z hĺbky 8 metrov na povrch. Inštruktor Petr hrá blackout-nutého freedivera (v ľudovej reči odpadnutého), štartujem za ním, chytám špeciálnym úchopom bradu a plávame spolu nahor. V teórii veci fungujú, v praxi ak sa takéto niečo stane, asi sa pose***m od strachu.

Stálo to za to a budem pokračovať?

Jednoznačne stálo. Opäť som spoznal svoje telo a jeho možnosti (a limity) o čosi viac. Strávil čas s príjemnými ľuďmi a pričuchol k športu, o ktorom sa veľa nehovorí. Čo sa mi na tomto športe zároveň naozaj páči, že v ňom nie sú prakticky žiadne peniaze, ani na svetovej úrovni. Neviete ho robiť profesionálne a živiť sa tým (iba skutočne málokto), každý freediver má svoju bežnú prácu a nádychové potápanie je jeho záľuba. Neskazenosť tohto športu z finančného hľadiska zároveň dáva ten pocit čistoty – ak sa niekomu pred vami niečo podarí, tešíte sa z neho a nemáte takú tú závisť, že ho musíte prekonať. Prekonávate iba samých seba, keď to tak cítite.

A či budem pokračovať – neviem. Rád by som si išiel niekam zapotápať s nejakým buddym, zdokonaliť sa v tom, čo sme sa za tento víkend naučili a užiť si väčšiu istotu prvých freedivingových ponorov. A potom možno pomaličky opäť posunúť tu hranicu niekam 🙂 Vďaka Vendy & Petr za váš profi a zároveň priateľský prístup, bol to skvelý víkend. Štartujem karavan a vyrážam z Brna domov.

PS: Ak by sa náhodou objavila táto otázka – nejde o platenú spoluprácu, celý kurz so všetkými nákladmi som si platil vo vlastnej réžii.

The post Moje prvé pokusy s freedivingom – ako a prečo som začal? appeared first on Cestovateľský blog.

 

View this post on Instagram

 

A post shared by hanka & jozo (@cestujemespolu) on Mar 23, 2019 at 6:37am PDT

Destination Photography alebo ak akceptujete môj voľný preklad „destinačná fotografia“ je termín, ktorým sa v profesionálnom foto-žargóne zväčša označujú fotografi, ktorí su na toľko skúsení a žiadaní, že si ich klienti, vo väčšine prípadov sú to snúbenci, zavolajú fotiť na svoju svadbu do zahraničia. V tomto článku však tento termín trošku zneužijem (snáď mi profíci odpustia), aby som ním označila ešte jeden veľmi zaujímavý typ fotografie – toto označenie sa mi však veľmi hodí aj na situáciu, kedy si ľudia niekde v zahraničí počas cestovania či dovolenky dohodnú fotografa, ktorý im nafotí profesionálne fotografie na pamiatku v danej destinácií. Či už ide o zásnuby, výročia, prekvapenia, darčeky, či rodinné portréty, využitie krásneho prostredia, často úžasného svetla a voľného času počas dovolenky sú práve na takýto krásny zážitok ako stvorené. Môžeme potvrdiť a odporučiť 🙂

V našom prípade išlo o ultimátnu náhodu. Tesne po pristátí na letisku na Malte nám napísal náš známy a obľúbený fotograf Pavel Kudivány, že jedna slovenská fotografka bude presne v tom istom čase ako aj my na Malte a zháňa párik na fotenie. Bez váhania sme sa Soni z Inspired by Love ozvali a… ranné fotenie vo Vallette (hlavné mesto Malty) sme mali obratom dohodnuté! Inštrukcie boli jednoduché, budeme fotiť ráno, skoro ráno, keď sú uličky mesta ešte prázdne. Inak áno, to je to tajomstvo za instagramovým klamom, že na španielskych schodoch v Ríme, či Karlovom moste v Prahe nikoho niet – keď vstanete tak o piatej ráno, tak sa vám možno pošťastí a prinajhoršom stretnete len pár bláznivých instagramerov 🙂

Ešte jedna bonusová poznámka k foteniu: nakoľko sme už zopár fotení absolvovali, vieme, že niektorí fotografi majú preferenciu pokiaľ ide o oblečenie. Soňa bola nenáročná, uprednostnila by na fotkách ružové alebo svetlomodré šaty a Jožka doladiť ku mne, inak máme voľnú ruku 😀 (brnkačka). Našťastie to nakoniec celkom klaplo. V každom prípade akokoľvek povrchne to môže znieť, farby a vzory na fotografiách spravia veľa. Preto ak máte radi estetické cítenie fotografa, nechajte si poradiť aj v oblečení, určite vás správne nasmeruje. Pravidlom však je, že na fotografie, najmä portréty sa nehodí oblečenie s výrazným logom, potlačou, vzorom či krikľavé farby.

Bolo to kruté ranné vstávanie 🙂 Stihnúť prázdnu Vallettu v sobotné ráno bola celkom výzva a my sme nechceli nechať nič na náhodu. So Soňou sme sa prvý krát stretli asi o piatej ráno pred samotným fotením a od začiatku sme vedeli, že to bude sranda. Dynamická, vysoká, scestovaná blondína. Asi tak nejak by som ju opísala v štyroch slovách. Okrem toho, že ideme do Valletty fotiť portréty nás v úvodnom telefonáte upozornila na jednu vec, že to fotenie bude tak trochu „iné“. Mňa mega zaujímalo, aké „iné“? Ako inak sa už len dajú fotiť portréty… Napríklad aj takto…

O čo ide a v čom sa toto fotenie s ňou bude líšiť od hocičoho, čo sme doteraz zažili, nám Soňa prezradila až na našej prvej foto-lokácií. A my sme jej sľúbili, že vám môžeme niečo poodhaliť, ale konkrétne detaily si necháme pre seba. A nie nebojte sa, nefotili sme akty 😀

Čím bola teda táto celá skúsenosť iná od našich predošlých fotení? V prvom rade išlo o vskutku nepózované fotografie. Na úvod nám Soňa vysvetlila, že pózovať nás bude minimálne. Fotografie od nej majú byť zachytením momentov jednotlivých úloh, ktoré budeme počas fotenia plniť a ktorých úroveň sa bude v priebehu fotenia postupne meniť.

Tento netradičný koncept fotenia má na svedomí istý fotograf žijúci (ako inak) v Amerike, ktorého meno si už nepamätám, ale Soňa bola u neho na kurze a určite vám rada prezradí viac. Jeho myšlienka je ale naozaj krásna a teda že výsledné fotky sú len vedľajší produkt veselých, ale aj veľmi emotívnych zážitkov páru, ktoré sú vytvorené práve prostredníctvom úloh od fotografa, ktoré pár plní. Fotografie teda majú zachytávať skutočné a autentické emócie páru. V našom prípade to boli väčšinou rehoty, ale aj úprimná neha, láska, dojatie a slzy.

Pre mňa bolo fascinujúce, že úlohy boli zväčša jednoduché, zato veľmi originálne. Soňa nám ku každej úlohe porozprávala, akú má úloha myšlienku, ale to, ako ju prežijeme, zrealizujeme, ako sa budeme tváriť – to všetko nechala plne na nás. Väčšinou len stála obďaleč a sem-tam sme počuli cvaknutie foťáku. Úlohy najčastejšie pozostávali z úprimného rozprávania, pošepkania niečoho nečakaného či hádania niečoho, čo nakoniec zostalo len medzi nami dvoma, čiže sme mohli byť naozaj úprimní. Avšak na to, aby takéto niečo fungovalo a fotografie boli naozaj autentické, je potrebná úprimná angažovanosť páru. Zaujímavé je, že Soňa vám nikdy neprezradí dopredu, čo vás čaká, ale ani o čom má byť ďalšia úroveň. Takto je pre vás celá skúsenosť počas niekoľkých hodín (čo trvá fotenie) aj určitou záhadou.

My sme sa takto so Soňou prechádzali po Vallette asi tri hodinky, rozprávali sme sa veľa aj o cestovaní, fotení, medzi tým sme si vždy vyhliadli nejaké pekné miesto, kde nám Soňa povedala, o čom bude ďalšia časť úloh a aký je ich zmysel. Počas týchto pár hodín mi tiekli slzy hneď niekoľkokrát – od smiechu, dojatia, šťastia a možno aj toho skorého ranného vstávania. A môžeme obaja potvrdiť, že to bola jedinečná skúsenosť, ktorú sme teda naozaj nečakali a hoci sme už zažili niekoľko fotení, toto bolo svojou povahou naozaj unikátne a vo Vallette nám navždy ostanú zaryté v pamäti miesta, kde nám Soňa robila fotky.

V každom prípade, či už tradičné alebo netradičné, takéto „destinačné fotenia“ môžu byť vašou najkrajšou spomienkou a suvenírom z dovolenky, či výletu. Ak by ste chceli sledovať Soňu a jej ďalšie cesty, na ktorých rada fotí páriky pozrite na jej láskyplný instagramový profil @sona_inspiredbylove a možno sa aj vaše cesty raz skrížia. Alebo jej jednoducho napíšte a dohodnite si skvelý a unikátny partnerský zážitok nazvaný fotenie „Len my“, ktorého výsledkom sú aj krásne fotky plné citu. Nebojte, pózovať nebudete 🙂

The post Najneobyčajšie fotenie na Malte appeared first on Cestovateľský blog.