Big Brother Hostel – určite odporúčame! Dostali sme sa tam úplnou náhodou, keďže sme ešte počas cesty do Agry (z Rišikešu) nemali „zabeštelované“ žiadne ubytovanie, nechávali sme to na osud. Osud nám do cesty privial útlu, milú holanďanku – už takmer Kanaďanku – Emily, ktorá bola okrem nás jediná biela tvár v autobuse do Agry. Počas cca 8 hodinovej nočnej jazdy sme mali dosť času sa zoznámiť a poradiť sa, čo ďalej. Keďže my sme nemali nič lepšie povedali sme, že ju odprevadíme na hostel v Agre a popýtame sa, či nemajú postele aj pre nás. A mali! Tak sme ostali aj s Emily ubytovaní na izbe v hosteli Big Brother, ktorý je naozaj kúsok (cca 5 minút pešo) od východnej brány do Taj Mahalu! Ubytovanie čisté, poschodové postele boli OK, zaplatili sme asi 300 Rs na osobu (izba pre 4 osoby). Posteľ v izbe pre 6 ľudí bola za 200 Rs na osobu.

Výhodou niektorých hostelov je, že sa postarajú aj o váš program, ukážu vám zákutia mesta, kam by ste sa možno sami len tak nevybrali a v mnohých situáciach môžu domáci pomôcť a poradiť. Chalani z nášho hostela ponúkali možnosť, že sa s nami pôjdu podvečer pozrieť k Taj Mahalu, tak aby sme ho videli z rieky. Tak sa nám naskytli aj takéto pohľady zo zákulisia. Zákulisie veru nebolo úž až tak vábne ako to, čo vidíte na „javisku“. Rieka Yamuna, ktorá tečie za Taj Mahalom je neskutočne špinavá a smradľavá! Toto je rieka, ktorá preteká aj Dilí, kde sme si ju takmer ani nevšimli, ale tiež je tam strašne znečistená. Do rieky by ste ani prst nestrčili. Na obrázku to vyzerá idilicky 🙂 Výhodou bolo, že keď sme sem prišli my, bolo tu len zopár domácich a detí, a tak sme si prvý pohľad na Taj Mahal mohli užiť!

Za poplatok 100 Rs (cca 1,30 EUR) ste sa mohli povoziť na lodičke miestneho nelegálneho člnkára, ktorého nám dohodili chalani z hostelu. Je nám jasné, že chalani sa s člnkárom o výnosy podelili, ale tak čo človek nespraví pre pekné fotky. Z Lonely Planetu som mala informáciu, že za takúto cca 10 minútovú „plavbu“ poza Taj Mahal sa platí cca 100 Rs na celú loďku – teda pre všetkých pasažierov. Tento náš člnkár bol teda dosť predražený, a tak som na člnok išla iba ja. Pohľad je to pekný, ale zas nie je to nič také, čo si neviete užiť aj z brehu.

Odvrátená strana Taj Mahalu…ale v Indii klasika…smetisko

Big Brother mal zmysel pre humor, vtipné nápisy a steny pomaľované hosťami boli zaujímavou dekoráciou.

Hosť takto ozdobil recepciu hostela Big Brother. Tematická maľba zobrazujúca kráľa Shaha Jahana a jeho manželku Mumtaz Mahal, pre ktorú Shah Jahan postavil Taj Mahal ako hrobku po jej smrti.

Do Taj Mahalu sme vstupovali s prvou skupinkou ráno o cca 6:45. Lístky nám zohnali chalani z hostela za regulérnu cenu 750 Rs. My sme sa najskôr snažili zohnať lístky po vlastnej osi aj na východnej aj južnej bráne (East a South Gate) deň vopred ale neúspešne – vraj nie je možné kúpiť si lístok na ďalší deň! Vedeli sme od domácich, že sa to dá, ale nám ich jednoducho predať nechceli. Tak to za nás vybavil Big Brother Hostel. Ráno sme už nemuseli čakať na lístky a o 6:00 ráno sme stáli v rade na vstup do Taj Mahalu, aby sme si ho užili za ranného svetla a s menším davom.

Aj keď sme boli medzi prvými masám na jednotlivých notoricky fotogenických miestach sme sa nevyhli, ale stále to bol dychberúci pohľad.

Keď sme sa poponáhľali, niektoré zákutia sme mali sami pre seba. V pozadí rieka Yamuna. Biely mramor, z ktorého je Taj Mahal si veľmi chránia, preto je potrebné si na topánky nasadiť návleky, ktoré dostanete spolu s lístkom.

Nie až tak notoricky známy pohľad z Taj Mahalu na vstupnú bránu – kombinácia červeného pieskovca a mramoru je tiež krásna.

Okrem Taj Mahalu sa v Agre nachádza aj krásna červená Agra fort – pevnosť Agra z červeného pieskovca. Ak máte na Agru aspoň jeden deň a neplánujete ho celý stráviť v Taj Mahale, zbehnite sa pozrieť aj do pevnosti Agra. Vstupné je 300 Rs (250 Rs pokiaľ pri kúpe lístka ukážete lístok z Taj Mahalu z toho istého dňa). Slúžila ako pevnosť aj kráľovi Shah Jahanovi (tomu, čo dal postaviť Taj Mahal) avšak neskôr za vlády jeho syna v nej bol údajne Shah Jahan uväznený a na milovaný Taj Mahal sa mohol pozerať len z diaľky.

Turistickej atrakcií v podobe skrotenej veveričky Jožko nevedel odolať.

Krásna kombinácia červeného pieskovca a mramoru! Podobná, z červeného pieskovca, je aj „Red Fort“ = červená pevnosť v Dillí, keď nemáte dostatok času na obe alebo si chcete vybrať len jednu, odporúčaná je práve pevnosť Agra, ktorá je viac udržiavaná a krajšia.

Trošku som porobila poriadky…

Na Indiu unikátne krásna zeleň – záhrady v pevnosti Agra. Na celý areál by človek potreboval aj celý deň – my sme si pevnosť prešli za pár hodín.

Uväznený Shah Jahan mohol Taj Mahal pozorovať len z diaľky. Po jeho smrti ho však presunuli do hrobky k milovanej manželke.

Agra ponúka mnoho „roof top“ reštaurácií s „Taj View“ 🙂 stačí si len vybrať a Taj Mahal môžete obdivovať aj pri obede.

Naša skupinka z hostela Big Brother.

Taj Mahal je miesto priťahujúce masy turistov, mnohí cestujú do Indie len kvôli tejto stavbe…naše očakávania toto miesto absolútne naplnilo a keď si privstanete, užijete si Taj Mahal ešte o kus viac!

Mladí sikhovia na skútri, miestami sme mali dojem, že deti tu skôr vedia jazdiť na motorkách ako chodiť 🙂 „Cvaknuté“ počas cesty na „Wagah border“, indicko-pakistanskú hranicu, kam sme sa išli pozrieť na preslávený ceremoniál uzatvárania hranice, ktorý sa koná od roku 1959 každý deň pri západe slnka (t.j. cca o 17:00). Cesta tuk-tukom na hranicu (cca 30 km od Amritsaru) nás stála 600 Rs, čo zahŕňa cestu tam aj späť a čakanie šoféra). Podľa múdrych knižiek sa cena mala pohybovať okolo 800 Rs, aj keď neskôr nám ju ponúkali aj za 500 Rs. Cesta trvá tuk-tukom asi hodinu a hoci smerom k hranici bolo prijemne teplúčko, smerom naspäť do Amritsaru nás už v tuk-tuku riadne prefúklo (tak si zoberte aspoň mikinu 🙂

Ulice Amritsaru a sikh s koníkom. Najviac sikhov žije práve v indickom Pandžábe (štát pri pakistanskej hranici, ktorého hlavným mestom je práve Amritsar).

Po príchode do Amritsaru a ubytovaní sa na hoteli (Darbar View – pár metrov od Zlatého chrámu) sme smerovali na toto miesto. Od miesta, kde vás vyloží váš tuk-tuk-ár sme si dali asi 20 minútovú prechádzku k hranici, počas ktorej sme absolvovali asi 3 bezpečnostné kontroly. Najviac si všetci policajti obzerali našu kamerku 360fly! Malá gulička sa im na prvý pohľad nepozdávala, ale po tom ako sme ich uistili „it is just video camera“ sa rozhodli nám veriť. 360fly bola však v ten moment už bez „šťavy“ tak sa ani video nekonalo 🙁 musíme sa sem teda vrátiť 🙂

Pohľad na pakistanskú stranu hranice. My sme sa dočítali, že je odporúčané sa na hranicu dostať aspoň hodinu pred začiatkom ceremónie, ale keďže cudzinci majú v hľadisku vyhradenú špeciálnu sekciu, podľa našej skúsenosti o miesto v hľadisku až tak obávať nemusíte.

Cela ceremónia má nádych rivality medzi Indiou a Pakistanom (čo je vzhľadom na ich vzájomnú históriu, ako aj súčasné vzťahy pochopiteľné). Prekvapivé však je, že to na čom sa však vedeli tieto krajiny zhodnúť je choreografia tohto úžasného cca polhodinového divadla, ktoré pripomína kohúti súboj (dokonca aj ich čapice pripomínajú kohúti hrebeň)…dramatické, efektné, nezabudnuteľné – treba vidieť!

Predskokanov samotnému ceremoniálu robili indické ženy, ktoré nadšene pobehovali s vlajkami v sprievode burácania publika! Národná hrdosť tu naberá indicky gigantické rozmery 🙂

Nemohla som samozrejme chýbať ani ja – Hanka 🙂 aj mne ako cudzinke dovolili prejsť sa s hrdou indickou vlajkou popred divákov – ich burácanie sa ešte zintenzívnilo 🙂 taký aplauz už asi v živote nedostanem 😀

Po ukončení promenádovania s vlajkami pustil DJ asi najväčšie hudobné „pecky“ Indie (nám bola známa jedine skladba „Jai Ho“ z filmu „Slum dog milionaire“) a spustila sa riadna indická tancovačka, samozrejme poriadok musel byť a tak ženy a muži tancovali oddelene – ani pri tomto som nemohla chýbať – všimnite si bacuľku v strede 🙂 naša hlavná choreografka!

Tisíce Indov, stovky vlajok, veľká = jedna veľká žúrka na hraniciach!

Pokojne, usporiadane sediaci Pakistanci…

Súčasťou ceremoniálu bol aj „súboj hlasiviek vojakov“, v praxi to vyzeralo tak, že na jednej aj druhej strane sa vždy vojak snažil čo najdlhšie do mikrofónu hučať jeden tón…predpokladáme, že ten čo vydržal dlhšie vyhral 🙂 mali sme dojem, že Pakistanci vedia na jeden nádych hučať dlhšie 🙂

Dramatické pochodovanie

„Macho“ gestikulovanie pred hranicou

Ledva ledva sme s pomocou zoom objektívu dovideli na pakistanskú stranu hranice – domnievame sa, že ceremoniál na pakistanskej strane prebiehal podobne, vojaci mali čierne „kohutie hrebene“ a taktiež dramaticky pochodovali, gestikulovali a dupkali…

Po asi polhodinke vzájomného doťahovania sa došlo k pokojnému, synchronizovanému (na tomto si vraj dávajú veľmi záležať) stiahnutiu vlajok na oboch stranách, brána na hranici sa zabuchla.

Typický „kan-kán“ 🙂 vojaci odpochodovali a nastal hromadný pochod smerom k parkovisku.

Hlavný dôvod návštevy Amritsaru je vo väčšine prípadov práve Zlatých chrám (Golden Temple). Najposvätnejšie miesto náboženskej skupiny sikhov, ktorých je v Indií cca 19 000 000, pričom najviac ich je v štáte Pandžáb, ktorého hlavným mestom je práve Amritsar. Podľa toho, čo sme sa dočítali je sikhizmus veľmi mierumilovné mladé náboženstvo, ktoré si „vymyslel“ istý guru, keď skombinoval prvky islamu, hinduizmu a kresťanstva, keďže žiadne z týchto troch sa mu celkom úplne nepozdávalo. Sikhovia sú veľmi priateľský k iným náboženstvám a dobročinný. Dôkazom toho je aj to, že všetkých bez rozdielu nakŕmia v asi najväčšej bezplatnej jedálni na svete a zadarmo sa v komplexe chrámu môžu všetci, bez rozdielu aj zadarmo ubytovať.

Hneď večer sme navštívili aj preslávenú jedáleň pre pútnikov do Zlatého chrámu „Langar“, ktorá nakŕmi cca 100 000 hladných krkov každý deň. Jedlo sa je na zemi, je zadarmo, varia ho a obsluhujú vás sikhovia, ktorí v rámci svojej viery musia aspoň raz za život absolvovať takúto dobrovoľnícku činnosť.

Jedlo bolo vynikajúce. Jedáleň sme navštívili dvakrát – na večeru a na obed. Menu sa nám zdalo rovnaké, ale hlavne, vždy sme Langar opúšťali vďační a nasýtení – fascinujúca skúsenosť!

V samotnom Zlatom chráme sa už fotiť nesmie, tak sme si odfotili len čakajúcich. Samotné čakanie na vstup trvalo len cca 10 minút. Pre sikhov je to veľká vec, v chráme sa nachádza ich posvätná „guru kniha“, ktorej sa aspoň raz z a život chce každý sikh dotknúť.

Krásny pár! Sikhov spoznáte podľa typického uhladeného farebného turbanu, pod ktorým majú skryté vlasy, ktoré si nikdy nestrihajú. Okrem turbanu sa údajne dajú rozpoznať aj podľa mena, keďže každý muž si k menu pridáva „Singh“ (lev) a žena „Kaur“ (levica). Sikhizmus je u nás pomerne neznáme náboženstvo, ale vyznávajú ho muži aj ženy, hoci muža sikha spoznáte jednoduchšie – práve podľa turbana.

Vstúpte, zoberte si tácku, misku, lyžičku…

„Stolujete“ na zemi a okolo chodia muži, každý má v kýbliku iný typ omáčky resp. ryžu a na tácku vám šupnú jedlo. Ak chcete chlebík nastavíte otvorené dlane a do dlaní vám pristane nekysnutý chlebík „roti“. Dočítali sme sa, že v tejto jedálni sa sluší dojesť všetko, čo vám v miske pristane – ničím sa nemá plytvať. Ak o niečo však nemáte záujem treba si rukou zakryť misku a prídel nedostanete. Ak chcete „dupľu“ ani to nie je problém, stačí natrčiť misku alebo nastaviť ruky a najbližší okoloidúci vám už niečo prihodí 🙂

Na pitie sa v Langari podáva zásadne voda a to veľmi štýlovým spôsobom. Ako vidíte na fotke – na ľavej strane fotky tlačí pán pred sebou nádržku, z ktorej každému bez námahy „cvrkne“ do mištičky vodu. Keďže my indickej vode predsa ešte nedôverujeme, mištičku sme si rukou zakryli a vodu vynechali.

Keď všetko poslušne dojete, riady odnesiete týmto pánom, ktorý sa o všetko postarajú. Langar je fascinujúca skúsenosť a dokonale fungujúca dobrovoľná práca sikhov.

Odporúčame aj návštevu „Mata Temple“ (chrámu Mata), ktorý je zasvätený pani Lal Devi, ktorá pomáhala ženám, ktoré chceli otehotnieť a nemohli. V chráme sa teda modlia logicky prevažne ženy, ale videli sme aj zopár mužov. Náš dôvod na návštevu bol o niečo jednoduchší ako dôvod mnohých žien, a to zaujímavý popisok na wikitravel, ktorý prirovnával chrám k labyrintu – pravda. Mata temple je inak úžasné miesto plné zrkadiel, farieb, chodbičiek, sôch a pozitívnej ženskej energie 🙂

Veľmi fotogenický chrám – Mata Temple

„Holy pool of nectar“ teda posvätné jazierko s nektárom je slovné spojenie, z ktorého vzišiel názov hlavného mesta štátu Pandžáb – Amritsar. Týmto bazénom sa myslí jazierko resp. bazénik, ktorý obklopuje Zlatý chrám, v ktorom sa sikhovia, muži aj ženy kúpu a očisťujú sa od hriechov.

Indické deti radi pózujú 🙂 Zaujímavé je, že pri vstupe do komplexu Zlatého chrámu musia mať všetci, muži, ženy aj deti (dokonca aj malé bábätká) zakryté hlavy šatkami.

Na Zlatý chrám sme sa nevedeli vynadívať. Keďže sme bývali pár minút od jedného zo vstupov do komplexu, tak sme si ho išli pozrieť rovno trikrát – večer, ráno aj podvečer a každý raz nás absolútne očaril! Určite jedno z „must see“ miest severnej Indie – podľa nášho názoru.

Oázu pokoja len kúsok od Zlatého chrámu nájdete v záhrade Jallianwala Bagh = Záhrada na pamiatku obetiam masakra, ktorý sa odohral v roku 1919, keď britskí vojaci bez zjavného dôvodu začali polhodinovú streľbu na dav civilistov nachádzajúcich sa na tomto mieste, pri ktorom zomrelo vyše 1500 ľudí. Ak si chcete trošku oddýchnuť od večného trúbenia alebo od netíchajúceho spevu v Zlatom chráme, toto je to pravé miesto, kde mnoho Indov oddychuje, podriemkava, piknikuje.