Dizajn & vzhľad

Xiaomi je známy minimalistickým dizajnom (à la Apple štýl), takže žiadnu extravaganciu nečakajte. Pri powerbankách sa toho asi ani nedá veľa vymyslieť, keďže 90% objemu tvorí samotná batéria 🙂 Tento model (Redmi 18W) váži presne 446 g – áno, je to veľa, ale fyziku v tomto neoklame. Ak chcete väčšiu kapacitu batérie, bude viac vážiť. Rovnako ako pri autobatériách alebo akýchkoľvek iných batériách. Jasné, že sú rozdiely medzi technológiami, ako sa postupne batérie vyvíjajú (Ni-Mh, Li-Ion, Li-Po – mimochodom, toto je moderná Li-Po batéria), ale revolúcia v hmotnostiach batérií sa zatiaľ nekoná. Rozmery powerbanky sú 154 × 73,6 × 27,3 mm – pohodka.

Na prednej hrane sú štyri porty:

• 2x veľký USB (USB typ A) konektor – tieto slúžia ako výstupné, takže sem pripájate zariadenia, ktoré chcete nabíjať
• 1x micro-USB konektor – na nabíjanie samotnej powerbanky
• 1x USB-C konektor – taktiež na nabíjanie samotnej powerbanky

Na bočnej strane je jediné tlačidlo, ktoré rozsvieti štyri mikrodiódy, ktoré indikujú kapacitu batérie. Samotná powerbanka je k dispozícii v čiernej alebo bielej farbe. To je k dizajnu a vzhľadu všetko 🙂 Haha, skutočne nie je viac čo. Dôležité sú parametre.

Tip: hľadáte spôsob, ako si rýchlo nabiť telefón v aute? Prečítajte si aj náš test cenovo dostupnej a výkonnej autonabíjačky Mi 37W, ktorá zároveň na cestách rýchlo nabije aj túto powerbanku 🙂

Čo všetko zvládne nabiť?

Kapacita batériového článku je 74 Wh s napätím 3.7 V (20 000 mAh). Powerbanku môžete nabíjať cez micro-USB alebo USB-C rozhranie v 3 režimoch:

• pri napätí 5 V prúdom 3.6 A
• pri napätí 9 V prúdom 2.1 A
• pri napätí 12 V prúdom 1.5 A

Toto vám v princípe môže byť jedno, takto veľká kapacita batérie sa nabíja aj tak niekoľko hodín. Predstavte si, ako dlho nabíjate svoj telefón do 100% kapacity – hodinku a pol, dve? A teraz si predstavte, že táto powerbanka má 4-5x väčšiu kapacitu. Presný čas plného nabitia som nemeral, vždy som ju nechal na noc na nabíjačke a ráno som ju našiel plnú.

Čo je však dôležitejšie je, čo všetko zvládne táto powerbanka nabiť. Tým, že má dva USB porty, môžete nabíjať naraz dve zariadenia. Dôležitý je nabíjací prúd pri danom napätí, čoho výsledkom je výsledný nabíjací výkon – maximum táto powerbanka pustí na oboch portoch spoločne 3,6 A pri napätí 5,1 V. Ak z nej budete nabíjať iba jedno zariadenie, sú k dispozícii 3 možnosti:

• nabíjanie pri napätí 5,1 V max. prúdom 2,4 A
• nabíjanie pri napätí 9 V max. prúdom 2 A
• nabíjanie pri napätí 12 V max. prúdom 1,5 A (ako čerstvých karavanistov ma táto položka dosť zaujala, pretože s priamym prúdom môžete pri napätí 12 V využiť túto powerbanku ako núdzový zdroj energie napr. na osvetlenie obytnej časti karavanu – ak máte LED technológiu vo vnútri ako osvetelenie, teoreticky powerbanka utiahne celý karavan – ale iba matematicky, v praxi som to neskúšal).

A práve pri napätí 9 V a prúde 2 A sa dostávame na maximálnych 18 W v nabíjacom výkone a tu prichádza na rad rýchlonabíjanie Fast Charge. Ako to funguje? Vy sa o nič nestaráte, ak pripojíte kompatibilné zariadenie (napr. testovaný Redmi Note 9 – čo je inak cenovo dostupný telefón, nemusíte sa báť, že je rýchlonabíjanie výsadou iba najdrahších smartfónov), rýchlonabíjanie sa samo spustí. V praxi to znamená, že z 50% stavu kapacity mobilu sme sa dostali na 91% za 25 minút.

Týždeň bez prístupu k elektrine

Neviem ako vám, ale mne môj súkromný telefón nevydrží na jedno nabitie ani deň. Ráno vyťahujem z nabíjačky a večer keď po typickom pracovnom dni prídem domov, mám cca 20-25% batérie ešte ako-tak k dispozícii. A často sa mi stane, že mobil zabudnem dať v noci na nabíjačku, takže si viete predstaviť, aký facepalm je to ráno keď vstanem 🙂 Preto mám nabíjačku v aute, ďalšiu náhradnú v práci… nabíjací USB kábel mi z auta „ukradla“ Hanka, tak som hľadal alternatívne riešenia. Vcelku cool mi tu sadla práve táto powerbanka. Jednoducho som si ju hodil do batohu a keď som naposledy vybehol na rýchlu turistiku na Vysokú, pripojil som k nej mobil a pri zostupe dole som už mal mobil na 100% nabitý.

Takto som si v rôznych situciách z jednej powerbanky nabil mobil do plna 4x a k tomu nejaké drobné. Pri šetrnejšom správaní by som takto vydržal spokojne týždeň na cestách-necestách, nemusel by som mať prístup k elektrine a zároveň by som bol stále online. Možno trocha iný príklad – posledný rok som chodil častejšie na služobky do Londýna a hádajte, čo som si vždy zabudol – adaptér na UK zásuvky. S powerbankou by som mal svätý pokoj a nemusel vždy mínať pár libier na nový adaptér (ktorých mám doma dnes asi 7)… 🙂

Záver – kúpiť/nekúpiť?

Powerbanka je dnes pomerne bežná a cenová dostupná pomôcka – začínajú na cca 5 eurách v kapacitou 2000-4000 mAh, potom niekde 12-15 eur ponúkajú kapacitu 10 000 mAh a okolo 22-29 eur sú powerbanky s kapacitou 20 000 mAh. Sú k dispozícii aj väčšie kapacity (mrknite napríklad RidgeMonkey Vault C-Smart s monštróznou kapacitou 77 850 mAh), ale ceny potom už stúpajú k stovkám eur. Powerbanka Xiaomi 20 000 mAh Redmi 18 W stojí 23,90 eur (kúpite na www.mi-store.sk), čo je veľmi slušný výkon za danú cenu, najmä ak viete využiť rýchlonabíjanie.

The post Recenzia: powerbanka Redmi 20 000 mAh – rýchlonabíjačka s obrovskou kapacitou appeared first on Cestovateľský blog.

Peťa na Instagrame ako @zmatkymatky

Cestovanie autom s dieťaťom je úplne iný level ako cestovanie bez dieťaťa. Pamätáte si napríklad také rádio? Alebo pokojné rozhovory za jazdy so šoférom? Alebo sedenie na sedadle spolujazdca? Ja si už len matne spomínam. Áno, viem. Sú aj také deti, ktoré cestujú v pohode. My také dieťa nemáme. Obvykle cestujeme trasu Praha – Košice, čo je asi 750 km, teda 8 hodín cesty. Fíííí, to je diaľka čo? Vždy, keď mám nervy, prečo moji rodičia bývajú až v Košiciach, poviem si, že buď rada, mohla si byť z Humenného…

Prvýkrát sme cestovali s Mr. R z Prahy do Košíc, keď mal necelé tri mesiace. Bola to tá najľahšia cesta zo všetkých našich presunov s ním! Predsa len trojmesačné bábätko spí pomerne dobre. Pamätám sa ale, že to boli pre mňa tie najstresujúcejšie prípravy. Dnes sa k tomu staviam už trochu inak a vedieť vtedy to, čo viem dnes, bolo by mi sveta žiť. Najdôležitejšie poznanie, ku ktorému som dospela je, že v aute sa dá kojiť. Vážne! Dá sa! A nezávisí to od vašich fyzických daností, ale skôr od odhodlania, vynaliezavosti a miery akútneho zúfalstva. Nikdy nevyberajte dieťa zo sedačky za jazdy, ale pomôžte si vankúšom pod zadok, poskladanou vetrovkou, dekou, taškou, čímkoľvek. Chce to trochu gymnastickej prípravy, ale fakt to ide. A toto poznanie oceníte, hlavne keď doma zvyknete uspávať bábo kojením a stresujete, ako to bude v aute.

Ďalší tip ostrieľanej matky sú dve tašky, na ktoré nedám dopustiť. Zvláštne na nich je, že na začiatku cesty sú prázdne! Jedna taška sa volá Taška na všetko, čo treba odložiť okamžite. Druhá sa volá Taška na smeti. Keď ste doteraz nezvykli mať tieto dve kamarátky poruke, teraz prišla ich chvíľa. Garantujem vám, že do pol hodiny už nebudú prázdne a za ďalšie 2-3 hodiny budú skoro plné. A na záver ešte jeden tip k usporiadaniu vecí v kabíne – závisí od toho, aké veľké auto máte. Ale také veľké auto hádam nemá nikto. Ja preferujem takéto rozdelenie: taška na hračky, taška s jedlom, taška s prebaľovaním, a dve tašky kamošky. Taška s prebaľovaním môže byť naspodku. Hračky a jedlo poruke. Držte sa, pevné nervy a dorazte šťastlivo! Prečítajte si aj moje ďalšie tipy na dlhšiu cestu autom s malým dieťatkom.

Silvia na Instagrame ako @minidiamondblog

S dcérkou sme začali cestovať asi hneď. Ako dvojmesačná absolvovala prvú dovolenku v Taliansku na Jazere Como. V deň jej prvých narodenín už s nami letela do Ameriky a autom absolvovala trip cez Spojené štáty do Kanady. Maličké deti sú relatívne nehybné. To znamená, že potrebujú hlavne jesť, spinkať, suchú plienku a mať vždy spokojnú mamu po ruke. Nič viac, nič menej. Ak im splníte tieto základné potreby, malo by sa dať s nimi cestovať kamkoľvek, stačí kočík alebo nosič podľa toho , čo majú viac radi a idete kam len chcete.

Pamätajte, že každé dieťa aj to najmenšie bábätko, vníma na nejakej úrovni rozličné podnety, vône, zvuky a tým sa veľmi veľa učí, predovšetkým trpezlivosti. Učí sa tiež podvedome tomu najdôležitejšiemu a to flexibilite. To sú veľké výhody a dôvody, prečo cestovanie s deťmi neodkladať. Pri cestovaní autom u nás fungujú knihy, rozprávky, CD s pesničkami, nálepky a hračky na rozvoj vnemov . Všetky tieto veci Natálka obľubuje už odmalička a dokážu ju zabaviť na dosť dlhú dobu. Dodnes sa vždy snažíme dlhšiu cestu autom plánovať na jej spánok.

Ak nám spávala trikrát do dňa vždy sme sa presúvali práve vtedy, keď mala ísť spať. Keď bola hore stáli sme, najedla sa, prebalili sme ju. V letných mesiacoch je ideálne presúvať sa na dlhé trate autom s dieťaťom v noci. Cesta je plynulá bez dopravných obmedzení, čím sa skracuje čas do cieľa, vzduch studený a dieťa spí. Nech sa vyberiete kamkoľvek, želám Vám veľa šťastných kilometrov a nespočetné množstvo zážitkov a príjemných spomienok.

Kika na Instagrame ako @thetolerantcook

V prvom rade musím ako dvojmatka spomenúť, že každé bábätko je iné a niektorým cestovanie v aute nevadí a niektoré ho priam neznášajú. My teda máme deti dve a prvorodený niekedy v aute vrieskal tak, že nič nepomáhalo, jedine kojenie počas cesty, čo celkom určite nie je povolené. Druhorodená je väčšia pohoďáčka, takže pokiaľ je nakojená a prebalená, tak si prvých 15 min vystačí s nejakou bábätkovskou hračkou. Potom väčšinou zaspí. Najdlhšiu cestu sme s ňou absolvovali zatiaľ dvojhodinovú, so synčekom sme si však užili poriadne tripy (viď nižšie). Oba razy jej stačilo spraviť jednu zástavku na pumpe, kde sa napapala, prebalila a ďalej spala. Keď je niekedy nespokojná, zaberie buď spievanie, detské pesničky, prípadne ak s ňou sedí niekto vzadu a ja šoférujem, tak zaberá aj ukazovanie jej mojich fotiek na mobile 😀

Všeobecne dosť cestujeme všetkými dopravnými prostriedkami a čo sa vyslovene auta týka, tak so starším synom sme absolvovali roadtrip po Škótsku, keď mal osem mesiacov. K tomu viaceré cesty do rakúskych álp, či talianskych Dolomitov a napríklad aj desať dní v karavane v Portugalsku. Čím je starší, tým to viac chápe a je cestovanie jednoduchšie. Na tých extrémne dlhých cestách mu asi od dvoch rokov občas púšťame aj rozprávku na tablete. Teraz, keď má vyše troch, sa už dokáže zabaviť aj sám s rôznymi hračkami, knižkami a jedlom. Kľúčom je však aj v tomto veku, aby čo najväčšiu časť cesty prespal.

Saška na Instagrame ako @doubletrouble.sk

U nás je cestovanie špecifické tým, že som na deti sama a tým sa nám mnoho vecí skomplikovalo. Napríklad do dvoch rokov neprichádzal do úvahy letecký výlet, pretože dve deti si jeden človek na kolená neposadí. A tak sme boli odkázané na auto. Pri malých deťoch som aj tak mala vždy potrebu zbaliť pol domácnosti, tak to bolo pre mňa aj pohodlnejšie. Je zaujímavé, že keď sme spolu samé, vždy sa správajú tak, ako sme sa dohodli a neodvážia sa dohody porušiť. Vedia, že musíme spolupracovať všetky tri na to, aby nám bolo spolu dobre. V rámci výletov teda fungujeme úplne v pohode a veľmi často sa ma na to aj ľudia pýtajú, že ako sa odvážim sama cestovať s dvoma deťmi. Po troch rokoch si cestovanie s babami užívam a začínajú si to užívať aj ony. A to je dôležité.

Ja viem, že vás odvšadiaľ lákajú cestovateľské rodinky s malými deťmi, ktoré vyzerajú veľmi šťastne a zvládajú dlhé lety, či sadnú do karavanov a brázdia krajiny krížom-krážom. Vôbec sa však do ničoho siliť nemusíte. Cestovanie s malými deťmi je úmorné a kým nie sú samostatné v jedení, obliekaní a nemôžete ich nechať ani na chvíľku samé, nemusíte si vyčítať, ak od veľkých výletov upustíte. Ak ste na deti dvaja, vždy je to lepšie. Jeden pekný príklad vám k tomu uvediem. Vyrazíte na výlet autom a deti vám zaspia, vy však potrebujete ísť na záchod a kúpiť si vodu. Čo teraz? Necháte deti v aute na pumpe spať? A čo ak sa práve preberú, keď budete vnútri? Zobudíte ich a vyženiete z auta na pumpu? Vydržíte necikať a nepiť aj v teple?

S menšími deťmi, ktoré nechodia poriadne, je to ešte horšie, pretože musíte rozložiť kočík a naozaj samé ostať nemôžu.
Najviac mi teda v cestovaní s deťmi pomáhal pevný režim, organizovanosť a cesta na spánok. Odmalička som na zabavenie využívala nevysýpacie misky, dobrú fľašku s vodou a veľa trpezlivosti. Momentálne ve2mi využívame na výletoch a do auta aj magnetické knižky. Rozprávky sa mi nikdy neosvedčili a vyťahujem ich iba v krajnom prípade, pretože deťom býva v aute zle. Iné tipy nemám, len veľa trpezlivosti rodičom 🙂

Terka na Instagrame ako @kreativnarodina

Cestovanie s bábom má svoje strasti, ale aj výhody. Neutečie ti, neodvráva a nie je náročné v tom, čo pod zub si zobrať so sebou do auta, pretože ak dojčíte, máte mliečny automat stále so sebou 😀 S Tobiáškom sme cestovali pomerne často už od malička. Od jeho jedných, aj druhých starých rodičov sme bývali cez 100 km a víkendy sme často trávili u nich. Ak sme neboli cez víkend u nich, boli sme niekde na výlete – a ako inak, ako autom. Výhodou bolo, že sme mohli zastaviť kedy sme chceli. Ak sa spustil plač, ktorý sme nevedeli stopnúť prihováraním a hladkaním, zväčša bola na vine plná plienka, alebo hladné bruško. Zastavením na najbližšom odpočívadle, alebo parkovisku sa to dalo jednoducho vyriešiť. Ako švihnutím čarovného prútika, prebalenie a zázračné mliečko skoro vždy pomohli. Ak ani to nepomáhalo, šupli sme Tobiho do nosiča, chvíľku sa poprechádzali, on sa ukľudnil, prípadne zaspal a mohli sme pokračovať ďalej. Joj, keď už píšem o tom spánku – to je dôležitá vec!

Ak Vás nečaká celo-dňové cestovanie, vyštartovať pred spánkom je viac ako užitočné. Pohodlná poloha vo vajíčku, či autosedačke + šum motora + mierne kolísanie v aute počas jazdy = spánok za pár minút. Pri takomto Tobiáškovom auto snívaní, si vždy s mužom víťazoslávne gratulujeme a prajeme si, nech takto vydrží aspoň hodinku 😀 Keď Tobi už nebol až také mini-bábo a začalo mu byť vo vajíčku nepohodlne, autosedačka nás zachránila. Tobi miluje pozorovať cestu von oknom. Vtedy nám začalo skoro bezproblémové cestovanie, kde stačilo zobrať len niečo malé na dzobnutie do rúčky, detské pesničky a zopár hračiek. Tmavé fólie na oknách, alebo tienidlá sú super pomocníci – slnko svietiace do očí ho neraz vyviedli z dobrej nálady. Sedávala som pri ňom vzadu a keďže my sme mojkadlá preveľké, pomáhalo aj to, keď sme sa držali za ruku. Po narodení Klárky už sedávam vpredu.. Plánujeme pridať spätné zrkadielko na zadné sedadlá, aby sme lepšie videli na našu čerstvo narodenú princeznú. Zatiaľ hlavný informátor a kontrolór bábätka je Tobi. Dlhšiu ako 10-minútovú cestu autom k doktorke na kontrolu a späť sme absolvovať nestihli. Po šestonedelí to pomaličky začneme testovať a verím, že za pár týždňov vám budeme vedieť poradiť zlepšováky ako cestovať v aute s aj dvoma deťmi do 3 rokov 😀

Linda na Instagrame ako @lapkinn

S Lilien sme prvýkrát cestovali autom na dlhšiu vzdialenosť, keď mala jeden mesiac. Išli sme vtedy z Košíc do Žiliny pozrieť Liliných starých rodičov. Priznám sa, že trochu som z toho mala obavy, ale upokojovala som sa tým, že sme si dali veľmi záležať na výbere bezpečnej a vhodnej autosedačky – vajíčka s rôznymi bezpečnostnými prvkami, preto sme s manželom Dominikom urobili z hľadiska bezpečnosti pre ňu maximum. Pred každou cestou autom a rovnako pred prvou Lilien vždy prebalím a nakojím, aby mala zabezpečený svoj komfort. Lily vždy celú cestu prespí prípadne všetko pozoruje, takže je super parťáčka na cestovanie. Počas dlhších ciest si vždy spravíme prestávku resp. prestávky a necháme ju, aby sa poriadne ponaťahovala plus ju nakojím a prebalím.

Erika na Instagrame ako @ina_mama_v_chorvatsku

Obidve deti sa nám narodili vo Viedni, kde sme žili, takže sme relatívne skoro vycestovali na Slovensko aj do Chorvátska k starým rodičom. Musím povedať, že najlepšie sa nám cestovalo autom s deťmi do troch mesiacov. Vtedy ešte najdlhšie pospali, takže sme mohli urobiť viac kilometrov. Neskôr sa situácia zmenila a deti už boli viac bdelé. Keďže sú detičky ešte stále malinké, tak zábava rôzneho typu ich dlho nebaví. Samozrejme, snažila som sa animovať rôznymi pískacími, šuštiacimi a inými hračkami, aby som ich zabavila.

Vycestovať sme sa snažili vždy v čase, keď mali deti spánok. Ale pri 7-hodinovej ceste do Chorvátska to bolo v podstate jedno. Je rozdiel, či je bábätko dojčené a napríklad nepoužívate cumlík (ako my) alebo podávate umelé mlieko. U nás bola teda situácia s kŕmením trošku komplikovanejšia a najviac nám zaberalo, keď sa deti dostali k “zdroju” 🙂 Ak by sme mali zastavovať pri každej “potrebe”, tak by sme cestovali pravdepodobne celý deň a tiež sme nedokázali ich nechať plakať. Takže najúčinnejší trik u nás bol, aby som deťom vyhovela. Keďže boli deti vo vajíčku prakticky otočené ku mne, nebol to až taký problém 🙂 Avšak, často ma po týchto atletických výkonoch, začal bolieť chrbát. Čo by sme ale pre spokojnosť našich detí neurobili? 🙂

Tip: 7 tipov, ako sa zbaliť s novorodencom na cesty (BONUS: presný zoznam, čo zbaliť)

Hanka na Instagrame ako @cestujemespolu

Krištofa sme zobrali na prvé výlety, ak nerátame návštevy rodičov, ktorých máme vzdialených našťastie naozaj pár kilometrov, keď mal 3 mesiace – týždeň sme si oddýchli v Banskej Štiavnici, týždeň v Demänová Rezorte a cez víkend sem-tam vybehneme niekam k Neusiedlu (mrknite náš tip na málo známu pláž pri Neusiedli). Prvý poznatok – žiadne auto nie je asi dostatočne veľké, aby doň rodičia-začiatočníci (a.k.a. my) dostali všetko, čo ich napadne 🙂 Ale nie, dá sa to a každým výletom toho berieme vždy o kúsok menej…

Krištofovi sa vo vajíčku nie úplne páči, teda nejakú hodinku to zvládne, potom začne trocha mrnkať na po dvoch hodinách už dáva svojim krikom jasne najavo, že sa už dlho nemojkal 🙂 Ako naši kamoši-blogeri vyššie spomenuli, synchronizácia spánku drobca s časom cestovania je kľúčová. To sa však nie vždy podarí… skúšame zatiaľ pár trikov, niektoré zaberú, niektoré nie, ale radi sa s vami podelíme – zoberieme so sebou 2-3 hračky, ktoré striedame (batoľatá vcelku rýchlo zabudnú, že sa pred nejakým časom hrali s inou hračkou, takže ak ich rotujete, bude ich to baviť znova a znova), zatiaľ je najväčším favoritom žirafka Vulli. Perfektne zaberajú pesničky, ktoré mu spievam a pri ktorých výrazne hýbem perami a pri ceste prírodou sa náramne hodí panoramatická strecha – rýchlo sa hýbajúce stromčeky sa mu náramne páčia.

Keď to však už nejde, spokojne zastavíme a prispôsobíme sa jemu – ponosíme ho, poprechádzame sa a trocha si aj my pritom oddýchneme. Keď sme cestovali iba sami dvaja, boli sme možno až príliš aktívni, chceli sme toho vidieť a zažiť každý deň čo najviac. Cestovanie s bábätkom nám pozmenilo priority, timing a naučilo nás aj väčšej skromnosti. Už toľko neplánujeme, možno 1-2 aktivitky (zastávky, pamiatky, výletíky) za deň a keď aj z toho nič nestihneme, nevadí nám to. Sem-tam sa z nás na cestách s Krištofom stávajú kaviarenskí povaľači a niekedy máme iba úplne chillový deň a pochrapkávame s ním bez ohľadu na to, koľko je hodín. Na záver možno iba jedna drobnosť – keď sa na cestovanie s bábätkom necítite, tak sa na to jednoducho vykašlite. A naopak, ak sa na to cítite a chcete si to užiť alebo len vyskúšať, nenechajte sa odradiť konzervatívnejšími kamarátmi či rodinou 🙂

The post Ako zvládnuť (prvú) cestu autom s bábätkom? 8 tipov od známych blogeriek mamičiek appeared first on Cestovateľský blog.

V koľkom mesiaci prvýkrát vycestovať s novorodencom?

Toto je absolútne individuálne a plne vo vašej réžii. Nenechajte sa zbytočne vyrušiť premotivovanými rodičmi, ktorý už s niekoľkotýždňovým bábätkom sadli do lietadla. Zároveň sa však nenechajte odradiť ani rodičmi, ktorý si povedali, že prvý rok nikam určite nepocestujú, ani len autom. My sme sa na našu prvú cestu s drobcom (ak nepočítame návštevy rodičov) vydali, keď mal niečo málo cez tri mesiace. Nabalili sme všetko do auta a vydali sa na týždeň do Banskej Štiavnice, oddychovať a užívať si prírodu Štiavnických vrchov.

Aký dopravný prostriedok je ideálny s novorodencom?

Destináciu si vyberajte strategicky – z domu sme to do Banskej Štiavnice mali 2,5 hodiny cesty autom. S jednou zastávkou (na kojenie, prebalenie, uvoľnenie chrbátika z vajíčka) by to nemal byť problém zvládnuť ani pre nás, ani pre drobca. Vo vajíčku, ktoré je riadne pripevnené bezpečnostnými pásmi, sa odporúča nechať dieťatko naraz max. 1,5 hodiny. A aký dopravný prostriedok zvoliť? Za nás to bolo jednoznačne auto – pri prvých cestách môžete zbaliť aj pár nepotrebností, auto môžete doslova naložiť až po strechu a ak máte „truhlu“, môžete to s balením spokojne na úvod prehnať 🙂 Ideálne je mať kombík, SUV alebo aspoň mestské SUV, aby ste sa museli čo najmenej trápiť so skladaním a rozkladaním kočíka, ale s trocha trpezlivosťou to zvládnete aj s menším autom (Fábia a pod.). Cesta autom nie je iba o priestore, ale aj slobode a komforte. Môžete zastaviť keď to bábätko potrebuje, jeho plač nikoho neotravuje, máte perfektný súkromný kojací kútik (nie za jazdy!). A hlavne pri akomkoľvek počasí si vy regulujete teplotu (najmä pre drobca) tak, aby mu/jej bolo komfortne.

Ako sa zbaliť s novorodencom? Máme pre vás 7 tipov

Stojíme pred skriňou, cestovné tašky odbalené, nás dvoch dospelákov už vieme zbaliť aj za pár minút (doslova, po 5O-tich precestovaných krajinách sa vieme zbaliť na cestu ráno tak rýchlo, že si ani zuby nestihnete poriadne vyčistiť). Ako a kde začať? A čo všetko pobaliť? Prečítajte si týchto 7 rád a ušetríte si hneď niekoľko starostí pri vašej prvej ceste s batoľaťom 🙂

1. Pobaľte sa do mäkkých cestovných tašiek – lepšie sa s nimi manipuluje, keď sa budete v kufri auta hrať tetris so zbalenými vecami. Mäkkú tašku lepšie „narvete“ do miest, kde ešte objavíte skulinku voľného miesta.
2. Cestujte v čase, keď je najväčšia pravdepodobnosť, že dieťatko bude spať. Začnite destináciami, z ktorých sa nebudete mať problém rýchlo vrátiť, ak sa čokoľvek stane a vyberajte si destináciu aj podľa občianskej vybavenosti (lekár/lekáreň; drogéria; bežný obchod pre vás, ak si niečo zabudnete…)
3. Nezabudnite jeho/jej obľúbenú hračku. Keď je Krištofkovi nekomfortne (vajíčko znáša podľa aktuálnej nálady), na pár minút ho zabaví jeho obľúbená žirafka Vulli. Môžete mať hračiek aj viac a striedať ich, novorodenci vcelku rýchlo zabúdajú 🙂
4. Naučte sa pesničky vopred 🙂 Predsalen, najlepšie vie upokojiť svoje dieťa jeho mamina a pekné pesničky môžu pomôcť. Len aby ste neopakovali 2-3 melódie stále dookola ako my na prvej ceste 🙂
5. Pobaľte sa deň vopred! Nech nie ste zbytočne v strese, aby ste sa na druhý deň vedeli prispôsobiť režimu dieťatka. Večer pred cestou, keď zaspí, si v pokoji pobaľte všetko podľa zoznamu nižšie.
6. Pohodlné oblečenie pre vás ako rodičov – pre maminu, aby mohla ľahko kojiť, keď to bude zrazu treba a pre tatina, aby nemal problém, keď ho drobec ogrcká alebo sa zašpiní od kočíka, ako ho bude skladať a rozkladať.
7. Výber ubytovania je síce na vás, ale zamysleli ste sa nad tým, že ak budete na druhom/treťom poschodí penziónu bez výťahu, že budete musieť všetko vynášať? Má ubytovanie dobrý parking, aby ste si ušetrili vzácne metre? Je manželská posteľ dostatočne široká, aby ste sa vyspali komfortne aj s novorodencom? Budete mať sa kam chodiť kočíkovať po okolí alebo bude všade iba nespevnený terén a budete sa s kočíkom trápiť? Je reštaurácia alebo niečo v okolí otvorené dostatočne dlho, ak vás prepadne hlad? Funguje recepcia 24 hodín denne, ak by sa čokoľvek stalo a potrebovali ste pomoc?

Čo všetko zbaliť a na čo nezabudnúť? Postupujte podľa tohto zoznamu

Je toho vcelku dosť, tak poďme na to (samozrejme nemusíte brať všetko, ak sa na to necítite – pamätajte, svoje bábätko poznáte vy najlepšie):

• Kočík – ak ste odhodlaní, že sa bez kočíka tých pár dní zaobídete, neriskujte to. Ideálne zobrať všetky súčasti vašej X-kombinácie kočíka, ktoré máte. Nezabudnite na dažďový ochranný obal. My aj v teplejších mesiacoch berieme barančinový fusak, vždy sa môže nečakane ochladiť. Ak sa novorodenec dobre cíti v šatke alebo nosiči, tak vezmite aj tie.
• Autosedačka (vajíčko) – za žiadnych okolností neriskujte, aj keď ste akokoľvek skúsený vodič(ka), bezpečnosť nadovšetko!
• Neberte postieľku, ale hniezdočko – väčšina ubytovaní vám dnes detskú postieľku zdarma ponúkne a ak aj nie, hniezdočko dáte jednoducho do stredu manželskej postele. Zároveň je hniezdočko niečo, čo mu vonia a pripomenie mu domov.
• Ak nekojíte, nezabudnite na dostatok dojčenského mlieka, na celý pobyt! Nespoliehajte sa na to, že dokúpite na mieste. Čo ak nebudú mať práve značku, na ktorú je vaše batoľa zvyknuté? A samozrejme všetky tie vecičky k tomu – termoska, dostatok horúcej vody na cestu, fľašku navyše, sterilizátor a prípadne aj malú rýchlovarnú kanvicu, dnes ľahko zoženiete aj kanvicu na 12V, ktorá funguje v aute.
• Cumlík navyše – aj keď si myslíte, že vy ho predsa nestratíte 🙂 Šnúrka na cumlík je asi najväčší pomocník v tomto – cumlík tak nikdy nespadne na zem a vždy je po ruke. Mrknite napríklad tieto krásne ručne vyrábané od Adriany Žiačkovej.
• Jednu plienku na 2 hodiny cesty. Jednorazové plienky sú hygienické, zaberajú relatívne málo miesta, nemusíte sa trápiť s praním. Áno, sú neekologické, ale riešiť pri prvej ceste ešte aj to, kam odložiť hovienka… Priemerný počet plienok na deň poznáte sami asi najlepšie, iba to vynásobte počtom dní, ktoré budete mimo domova.
• 1 bavlnenú plienku na každé 2 dni cesty – poslúži ako jednoduchá prikrývka (na kočík, vajíčko, ako tienidlo), ale aj na slinky či iné tekutiny v prípade potreby 🙂 Prípadne ako hygienickejšia podložka na gauč v ubytovaní.
• Jednorazové podložky a vlhčené utierky
• Jeho/jej kozmetika (krémiky, mydielka, olejčeky, všetko čo bežne používate). Detské nožničky 🙂 Pri prvom výlete sme túto „drobnosť“ pozabudli a hádajte, čo bolo prvé, čo sme robili, keď sme prišli domov… Vitamín D berie s veľkou pravdepodobnosťou aj vaša ratolesť, takže nezabudnúť pribaliť! Bezdotykový teplomer je tiež fajn pomôcka, najmä na meranie teploty v trasúcom sa aute.
• Odsávačka, nemusí byť elektrická, stačí úplne aj manuálna. Môže sa zísť, aj keď ste ju nikdy predtým nepotrebovali. Verte tomu, že zháňať ju kade-tade o tretej nad ránom môže byť „trocha“ problém.
• Oblečenie – pobaľte novorodenca tak, akoby ste bežne fungovali doma a chodíte na prechádzky s kočíkom. Ak je vonku zima, nezabudnite paradoxne aj niečo ľahké (čo ak bude ubytovanie prekúrené) a opačne – ak je vonku teplo, aj niečo teplejšie, počasie je vrtkavé. Oblečenie zoberte tak, aby bolo elastické (pomôže pri prezliekaní v obmedzených priestoroch, ako napr. v aute) a dalo sa vrstviť. Počas cestovania bude možno vašej ratolesti vo vajíčku pohodlnejšie, ak bude mať toho na sebe menej. Nezabudnite na klobúčik či slintáčik/bryndáčik…
• Jeho/jej uterák či osuška – vám nemusí robiť problém sa utrieť do čohokoľvek, pre jemnú detskú pokožku to ale problém byť môže.
• Prikrývka a deka – či už na noc, keď sa nečakane ochladí, prípadne na improvizovaný piknik.
• Monitor dychu, digitálne opatrovateľky a náhradné batérie do týchto prístrojov. Ak však monitor dychu už nepoužívate, rozhodne ho nemusíte zháňať. A všetky digitálne opatrovateľky sa dnes dajú ľahko nahradiť mobilnými videohovormi, ak ich náhodou zabudnete.
• Kryty do elektrických zásuviek, najmä ak sa už drobec plazí.
• Svietidlo – možno budete cestovať vo večerných/nočných hodinách a niečo budete potrebovať vyloviť z tašiek z hĺbky kufra.
• Okenné tienidlá, tie vám pri ceste autom ušetria množstvo nečakaných prebudení, lebo bude drobcovi slnko svietiť priamo do oči.
• Doklady a poistenie. Ak cestujete za hranice, nezabudnite na detský pas a na Slovensku aj na kartičku poistenca (niektoré ubytovania ju vyžadujú pri check-ine). Cestovné poistenie pokrývajúce vás aj vaše deti vnímame ako povinnosť.

Je niečo, čo by na tomto zozname určite nemalo chýbať? Napíšte nám na Instagrame (@cestujemespolu), radi doplníme.

The post 7 tipov, ako sa zbaliť s novorodencom na cesty (BONUS: presný zoznam, čo zbaliť) appeared first on Cestovateľský blog.

 

View this post on Instagram

 

A post shared by hanka & jozo (@cestujemespolu) on Mar 23, 2019 at 6:37am PDT

Destination Photography alebo ak akceptujete môj voľný preklad „destinačná fotografia“ je termín, ktorým sa v profesionálnom foto-žargóne zväčša označujú fotografi, ktorí su na toľko skúsení a žiadaní, že si ich klienti, vo väčšine prípadov sú to snúbenci, zavolajú fotiť na svoju svadbu do zahraničia. V tomto článku však tento termín trošku zneužijem (snáď mi profíci odpustia), aby som ním označila ešte jeden veľmi zaujímavý typ fotografie – toto označenie sa mi však veľmi hodí aj na situáciu, kedy si ľudia niekde v zahraničí počas cestovania či dovolenky dohodnú fotografa, ktorý im nafotí profesionálne fotografie na pamiatku v danej destinácií. Či už ide o zásnuby, výročia, prekvapenia, darčeky, či rodinné portréty, využitie krásneho prostredia, často úžasného svetla a voľného času počas dovolenky sú práve na takýto krásny zážitok ako stvorené. Môžeme potvrdiť a odporučiť 🙂

V našom prípade išlo o ultimátnu náhodu. Tesne po pristátí na letisku na Malte nám napísal náš známy a obľúbený fotograf Pavel Kudivány, že jedna slovenská fotografka bude presne v tom istom čase ako aj my na Malte a zháňa párik na fotenie. Bez váhania sme sa Soni z Inspired by Love ozvali a… ranné fotenie vo Vallette (hlavné mesto Malty) sme mali obratom dohodnuté! Inštrukcie boli jednoduché, budeme fotiť ráno, skoro ráno, keď sú uličky mesta ešte prázdne. Inak áno, to je to tajomstvo za instagramovým klamom, že na španielskych schodoch v Ríme, či Karlovom moste v Prahe nikoho niet – keď vstanete tak o piatej ráno, tak sa vám možno pošťastí a prinajhoršom stretnete len pár bláznivých instagramerov 🙂

Ešte jedna bonusová poznámka k foteniu: nakoľko sme už zopár fotení absolvovali, vieme, že niektorí fotografi majú preferenciu pokiaľ ide o oblečenie. Soňa bola nenáročná, uprednostnila by na fotkách ružové alebo svetlomodré šaty a Jožka doladiť ku mne, inak máme voľnú ruku 😀 (brnkačka). Našťastie to nakoniec celkom klaplo. V každom prípade akokoľvek povrchne to môže znieť, farby a vzory na fotografiách spravia veľa. Preto ak máte radi estetické cítenie fotografa, nechajte si poradiť aj v oblečení, určite vás správne nasmeruje. Pravidlom však je, že na fotografie, najmä portréty sa nehodí oblečenie s výrazným logom, potlačou, vzorom či krikľavé farby.

Bolo to kruté ranné vstávanie 🙂 Stihnúť prázdnu Vallettu v sobotné ráno bola celkom výzva a my sme nechceli nechať nič na náhodu. So Soňou sme sa prvý krát stretli asi o piatej ráno pred samotným fotením a od začiatku sme vedeli, že to bude sranda. Dynamická, vysoká, scestovaná blondína. Asi tak nejak by som ju opísala v štyroch slovách. Okrem toho, že ideme do Valletty fotiť portréty nás v úvodnom telefonáte upozornila na jednu vec, že to fotenie bude tak trochu „iné“. Mňa mega zaujímalo, aké „iné“? Ako inak sa už len dajú fotiť portréty… Napríklad aj takto…

O čo ide a v čom sa toto fotenie s ňou bude líšiť od hocičoho, čo sme doteraz zažili, nám Soňa prezradila až na našej prvej foto-lokácií. A my sme jej sľúbili, že vám môžeme niečo poodhaliť, ale konkrétne detaily si necháme pre seba. A nie nebojte sa, nefotili sme akty 😀

Čím bola teda táto celá skúsenosť iná od našich predošlých fotení? V prvom rade išlo o vskutku nepózované fotografie. Na úvod nám Soňa vysvetlila, že pózovať nás bude minimálne. Fotografie od nej majú byť zachytením momentov jednotlivých úloh, ktoré budeme počas fotenia plniť a ktorých úroveň sa bude v priebehu fotenia postupne meniť.

Tento netradičný koncept fotenia má na svedomí istý fotograf žijúci (ako inak) v Amerike, ktorého meno si už nepamätám, ale Soňa bola u neho na kurze a určite vám rada prezradí viac. Jeho myšlienka je ale naozaj krásna a teda že výsledné fotky sú len vedľajší produkt veselých, ale aj veľmi emotívnych zážitkov páru, ktoré sú vytvorené práve prostredníctvom úloh od fotografa, ktoré pár plní. Fotografie teda majú zachytávať skutočné a autentické emócie páru. V našom prípade to boli väčšinou rehoty, ale aj úprimná neha, láska, dojatie a slzy.

Pre mňa bolo fascinujúce, že úlohy boli zväčša jednoduché, zato veľmi originálne. Soňa nám ku každej úlohe porozprávala, akú má úloha myšlienku, ale to, ako ju prežijeme, zrealizujeme, ako sa budeme tváriť – to všetko nechala plne na nás. Väčšinou len stála obďaleč a sem-tam sme počuli cvaknutie foťáku. Úlohy najčastejšie pozostávali z úprimného rozprávania, pošepkania niečoho nečakaného či hádania niečoho, čo nakoniec zostalo len medzi nami dvoma, čiže sme mohli byť naozaj úprimní. Avšak na to, aby takéto niečo fungovalo a fotografie boli naozaj autentické, je potrebná úprimná angažovanosť páru. Zaujímavé je, že Soňa vám nikdy neprezradí dopredu, čo vás čaká, ale ani o čom má byť ďalšia úroveň. Takto je pre vás celá skúsenosť počas niekoľkých hodín (čo trvá fotenie) aj určitou záhadou.

My sme sa takto so Soňou prechádzali po Vallette asi tri hodinky, rozprávali sme sa veľa aj o cestovaní, fotení, medzi tým sme si vždy vyhliadli nejaké pekné miesto, kde nám Soňa povedala, o čom bude ďalšia časť úloh a aký je ich zmysel. Počas týchto pár hodín mi tiekli slzy hneď niekoľkokrát – od smiechu, dojatia, šťastia a možno aj toho skorého ranného vstávania. A môžeme obaja potvrdiť, že to bola jedinečná skúsenosť, ktorú sme teda naozaj nečakali a hoci sme už zažili niekoľko fotení, toto bolo svojou povahou naozaj unikátne a vo Vallette nám navždy ostanú zaryté v pamäti miesta, kde nám Soňa robila fotky.

V každom prípade, či už tradičné alebo netradičné, takéto „destinačné fotenia“ môžu byť vašou najkrajšou spomienkou a suvenírom z dovolenky, či výletu. Ak by ste chceli sledovať Soňu a jej ďalšie cesty, na ktorých rada fotí páriky pozrite na jej láskyplný instagramový profil @sona_inspiredbylove a možno sa aj vaše cesty raz skrížia. Alebo jej jednoducho napíšte a dohodnite si skvelý a unikátny partnerský zážitok nazvaný fotenie „Len my“, ktorého výsledkom sú aj krásne fotky plné citu. Nebojte, pózovať nebudete 🙂

The post Najneobyčajšie fotenie na Malte appeared first on Cestovateľský blog.

Destinácia bola jasná – Srí Lanka. A keďže sme „surferi-začiatočníci“, hľadali sme priateľský surfcamp s tou správnou atmosférou v oblastiach na juhu alebo východe Srí Lanky. Práve tieto oblasti sa hemžia surfermi a surfcampmi. Na juhu Srí Lanky sú to mestá ako Midigama, Weligama, Mirissa, Matara a na východe vieme o zátoke Arugam Bay, ktorá je vraj na surfing skvelá. Pre začiatočníkov, prípadne mierne pokročilých však z našej skúsenosti vieme odporučiť práve zátoku Weligama, kde sme svoje prvé surferské krôčiky urobili aj my.

Keďže sme sa na Srí Lanku vybrali v relatívne turistickej sezóne na začiatku januára = sviatky + obdobie sucha, chceli sme mať istotu, že s miestom v surfcampe nebudeme mať problém s miestom. Rýchly rešerš na internete, prieskum medzi kamarátmi a výsledok bol surfcamp Elsewhere.

Za nás môžeme skonštatovať veľkú spokojnosť a nadšenie. Ešte k tomu hľadaniu surfingových škôl… Samozrejme, ak na Srí Lanku idete na dlhšie a nie počas hlavných sezón, nemali by ste mať problém nájsť si surfcamp aj na mieste. V prípade, ak máte záujem o pár individuálnych hodín surfingu, tie tam zoženiete aj o polnoci na ulici. Ale pokiaľ plánujete ísť napríklad cez december či január, chcete zažiť pravú surfcampovú atmosféru a máte určité očakávania čo sa štandardu ubytovania a služieb týka, je dobré si miesto v surfcampe rezervovať vopred.

Rezervácia + Organizácia

My sme sa nakontaktovali na „Elsewhere“ cez mail. Oni promptne reagovali, komunikovali a vo všetkom nám obratom poradili. Ich webstránka ako aj Facebook a Instagram sú peknou ukážkou toho, ako jednotlivé aktivity u nich vyzerajú a že toto miesto má atmosféru. Vzorne sa starajú nielen o svoje sociálne médiá, ale aj svojich klientov.

Platbu za surfcamp sme realizovali ešte pred príchodom prostredníctvom webstránky Elsewhere a všetko od nášho príchodu až do momentu, kedy nás naši nový kamaráti vyprevadili z brány, prebehlo hladúčko. Možno je to aj tým, že manažérku surfcampu robí polovičná nemka Becca (z druhej polovice je maďarka, čiže komunikovať s ňou môžete rovno v troch jazykoch) 🙂

Ubytovanie

Pokiaľ ide o ubytovanie, možností je v Elsewhere niekoľko. Existuje lacnejší variant v tzv. „dorm room“, kde v jednej izbe spia na poschodových posteliach aj 6 ľudia. Drahšia možnosť je súkromná izba pre 2, príp. 4 ľudí. Všetky možnosti, ako aj ceny a fotky sú uvedené na stránke Elsewhere tu. Výhodou je, že si môžete vybrať aj medzi tým, či chcete mať izbu v hlavnej budove, kde je centrum všetkého diania, t.j. ráno raňajky a úvodná teória k surfingu, večer pozeranie filmov, hranie hier, večera. Avšak s tým rizikom, že budete niekedy musieť spať so štuplíkmi do uší alebo sa pridáte k žúru 🙂 Pokľudnejšou alternatívou je ubytovanie v tzv. „bielom dome = white house“, ktorý je vzdialený len pár minút pešej chôdze od hlavnej budovy, ale veľkým benefitom je zvýšená pravdepodobnosť nočného kľudu. Rozhodnutie  je len otázkou priorít a dostupnosti izieb.

My sme boli ubytovaní v „Executive Queen room“ v hlavnej budove, rovno pri kuchyni a hlavnej spoločenskej miestnosti. Hoci sme sa spočiatku obávali, že toho veľa nenaspíme, dalo sa to v pohodičke zvládnuť. V izbičke, kde by sa vyspali aj 4 ľudia, sme boli dvaja, mali sme vlastú kúpeľňu a keď sa náhodou v spoločnejskej izbe pozeral film a my sme chceli spať, vyriešili sme to štupľami do uší. Poznámka: názvom „executive queen room“ sa nenechajte zmiasť, ide o izbu s drevenou dvojposchodovou posteľou a vlastnou kúpeľňou, asi to jediné jej dáva status executive a queen 🙂

Jedlo

Kráľovnou kuchyne bola mladá, blonďatá surferka z Česka, Sabina. Pre mňa (Hanka) boli raňajky a celkovo jedlo v Elsewhere jedným z „highlightov“ tohto týždňa. Keď si človek predstaví, že má raňajky v cene „zájazdu“, zvyčajne táto predstava obsahuje nejaké polotovary, zosušené pečivo, lacný džus a pár kúskov ovocia. Nás každé ráno budila, okrem hluku mixéra, v ktorom nám Sabina pripravovala čerstvé smoothie, aj vôňa omelety, chlebíkov vo vajíčku, praženice, s rôznymi šalátikmi, toastami s džemom, či kokosovým olejom. Ja som sa tešila na každé ráno, lebo som mala pred sebou okrem dňa stráveného na/pod vlnami aj víziu super exotických a zároveň domácich raňajok.

Čo sa týka obedov, tie sme zväčša poriešili na pláži u domácich vo Weligame. Obľúbili sme si jednu tetu, ktorá mala plážovú reštauráciu kúsok od miesta, kam sme sa chodili potrápiť. Po doobednom surfingu sme si u nej dali vynikajúce krevety v omáčke, ktorých sme sa nevedeli počas celého týždňa dojesť. Ak tam budete, určite ju vyhľadajte. Poteší sa!

Cena za pol kg čerstvých kreviet vo vynikajúcej omáčke + hranolky a nápoj pre 2 ľudí: v prepočte cca 5-6 eur.

V cene týždenného surfcampu sme mali zahrnuté 3 spoločné večere, kedy nás tím z Elsewhere vždy zobral do nejakej overenej reštaurácie – mňam 🙂

Ak budete vo Weligame, môžeme aj my posunúť odporúčania na dobré jedlo: Tiki Cliff Top Restaurant, ale úžasne varia aj v reštaurácii čo je hneď oproti Tiki, len si nepamätám presne ako sa volá (v oboch si dáte skvelú srílanskú kuchyňu), Hangtime Hostel (majú výbornú pizzu a cestoviny) a určite ochutnajte morské plody u tety vo Fishpoint Weligama.

Hodiny surfingu

A teraz to hlavné, kvôli čomu sme sa na surfcamp prihlásili. Surfing. V cene sme mali každý deň lekcie surfingu doobeda a požičanie surfu aj na poobedie a vlastne kedykoľvek 🙂

Rána sme začali tým, že sme sa zišli v spoločenke, ktorú sme mali hneď pred dverami izby, aby sme si pri raňajkách vypočuli, ako by ten náš surfing mal asi vyzerať. Po cca trištvrte hodinke teórie sme naložili surfy na tuk-tuky, ktoré nás už čakali pred domom a odviezli sme sa na pláž. Odvoz z Elsewhere na pláž vo Weligame a naspäť tuk-tukmi bol v cene surfcampu.

Na pláži pri Fishpointe sme si dali rýchly „warm up“ a najbližšie hodiny sme trávili skúšaním. Hlavne teda pádlovanie (v angličtine aj paddling) a správne načasovanie vyskočenia na surf (tzv. pop up) a tí schopnejší pridávali už aj nejaké otočky na vlnách.

Vo vode sa s nami trápil náš inštruktor Jules, mexičan+američan, ktorý sa počas celého týždňa snažil dostať nás na dosku a udržať nás na nej. Vytrvalo nám každé ráno vysvetľoval teóriu surfingu, aby sme mu vzápätí mohli ešte vytrvalejšie dokazovať, že prax je niečo úplne iné 🙂

Moje základné zistenia: surfing je, ako každý šport, o vytrvalosti, veľmi veľkú úlohu zohráva správne odhadnutie vlny a načasovanie, či už pádlovania alebo vyskočenia na surf. Ale keď to raz za čas všetko klaplo, zviezla som sa po tej baby-wave (a.k.a. vlnka-bábätko) a bol to mega pocit!

Vytrvalejší/fanatickejší alebo skúsenejší surferi zo surfcampu chodili počas dňa, či už skoro ráno alebo pri západe slnka na rôzne iné miesta, za tými najlepšími vlnami. Čiže aj keď už máte čo to odsurfované, v Elsewhere majú program a vlny  pre všetky úrovne.

Joga

Elsewhere je hlavne o surfingu, ale zdaľeka nie iba o ňom. K surfingu si viete doplatiť buď individuálne hodiny jógy alebo si zaplatiť na celý týždeň balíček hodín surfingu aj jógy. Toto kombo je čoraz populárnejšie, lebo sa obe aktivity krásne dopĺňajú. Ak si niekto chce spraviť dovolenku ešte o kúsok aktívnejšiu, stačí si každé ráno privstať alebo podvečer sa premôcť a ísť si ponaťahovať hnáty na kurz jógy. Budete síce zmordovaní tak, že po týždni dovolenky budete potrebovať ďalšiu dovolenku, ale ten pocit oddychu a hrdosti, ako krásne ste svoje telo vytrápili vás bude hriať dlhšie ako srílanské slnko.  

Spoločenský život

Na surfcampoch je krásne a to sme si presne v Elsewhere overili, že aj keď tam možno prídete sám, ako sólo-cestovateľ, odídete o minimálne pár kamošov bohatší. Aspoň tých dočasných-cestovateľských. Stretnete tam všetky možné vekové a národnostné kategórie. Rôzne životné príbehy, cestovateľské zážitky a tipy. Na Srí Lanku sme si pred odchodom nerobili až tak dôsledný plán cesty, lebo sme tušili, že za týždeň v surfcampe obklopení ostatnými cestovateľmi nazbierame praktické a aktuálne tipy na cestu od „spolužiakov“.

Pokiaľ máte aspoň trošku vôle na interakciu s ľudmi, život surfcampe vás pohltí. Cez deň spoločne trpíte vo vlnách a podvečer si dáte zaslúžené pivko, večeru, spoločenské hry… Ak ste v Elsewhere počas osláv Nového roka, ako my, tak pôjdete celá partia do klubu na pláži na poriadny žúr. Každý sa určite pridá na ich obľúbenú aktivitu „booze cruise“, čo je definícia žúru na katamaráne, kým sa pri západe slnka plavíte a kúpete. Toto keď sme absolvovali práve na Jožkové narodeniny, tak sme si hovorili, že sa cítime ako v nejakom filme 🙂 Keď pôjdete okolo Elsewhere, „booze cruise“ s určite doprajte, neoľutujete!

Už len stručne na záver

Elsewhere bol pre nás najlepší začiatok svadobnej cesty. Dostali sme z toho týždna všetko, v čo sme dúfali a preto sme sa o túto skúsenosť chceli podeliť a poradiť všetkým tým, čo ich surfcampová skúsenosť tiež láka. Či cestuješ sám/a, vo dvojici či skupine, surfcamp ťa vcucne do svojej pohodovej atmosféry, kedy sa všetko točí okolo vĺn, kokosových orechov, tuk-tukov, pivka a hojdacej siete… A vypľuje ťa o kúsok schopnejšieho stáť na doske, so svalovicou, vypláchnutými dutinami, ale mentálne oddýchnutého tak, že už navždy budeš chcieť ostať v „Elsewhere“.

The post Ako a kam na prvý surfingový camp? Poďte na Srí Lanku! appeared first on Cestovateľský blog.

Som iba nadšenec a fanúšik stláčania spúšte. Voči remeslu fotografov mám veľkú úctu a obdiv. Sem tam sa však inšpirujem a obkukávam. Keďže do sveta fotografie neodšriepiteľne patrí aj film, ktorý sa stále vracia, aj ja som to chcela vyskúšať a občerstviť si spomienky na dovolenky, kedy sme mali vyhradených na fotenie iba zopár filmov a fotenie somarín sa len tak neodpúšťalo. Ten pocit napätia a prekvapenia, že spúšť síce cvakne, ale výsledok uvidíte až o pár dní či týždňov už pri digitáloch už nezažívame.

Pohľad z cípu promenády „Fondamenta Salute“ (Budova starej colnice) ostrov Giudecca.Aj môj experiment v Benátkach bol pokusom o oživenie týchto spomienok a nadobudnutie novej emócie z fotenia – očakávania a prekvapenia.

Keď sme sa po výlete vrátili domov, prvé kroky smerovali do fotolabu, aby som zistila, či foťák vôbec ešte fotil a čo sme to vlastne nafotili. Z dvoch 36 obrázkových farebných filmov fujifilm 200 sme za cca použiteľné označili cca 29 fotiek. Pre predstavu a malú cestu do minulosti, takto to dopadlo:

Jedným z TOP miest kam sme sa zatúlali bola promenáda „Fondamenta Zattere ai Saloni“, kam sa počas slnečných dní poobede krásne opiera slnko a vyhrieva celú promenádu plnú kaviarničiek a barov. Čo môže byť lahodnejšie ako aperol spritz a načerpávať energiu zo slnka a mora v benátskom zálive…

Stačí ísť na správne miesta a užijete si krásne miesta bez masy ľudí. Napríklad práve Fondamenta Zattere. Promenáda lemuje z vonkajšej strany krásnu umeleckú štvrť Dorsoduro.Rušný život na Grand Canal – hlavná dopravná tepna mesta – lemovaná krásnymi palácmi, na vode samé gondoly, vaporettá a vodné taxíky – určite ju neminiete. 

Narozdiel od hlavných ulíc a turistických trás, menšie kanáliky, uličky a námestia si zachovávajú svoju pohodičkovú atmosféru a čaro, ako zo starého talianskeho filmu. Nepotrebujete mapu aby ste ich našli, sú všade, stačí sa stratiť v uličkách a o chvíľku narazíte na krásny kanál, most, námestie, či plávajúci trh. Za každým rohom číha krásne prekvapenie.

Mohutné ruky – vynárajú sa z Grand Canalu a podporujú budovu hotela Ca’ Sagredo. Dielo sochára a herca Lorenza Quinna, ktorý ním upozorňuje na dôsledky globálneho otepľovania. Aj Benátky sú obeťou. Sú fascinujúco krásne – ruky aj Benátky. 

A takto to dopadne, keď si chcete robiť „svojku“ na film – táto je ešte tá najvydarenejšia.

Ani na Piazza San Marco to nebýva v novembri už také preplnené davmi turistov… Benátky nás očarili tak, ako sme ani sami nečakali… možno k tomu prispel aj ten všadeprítomný aperol 🙂 

PS: Samozrejme sme si to neodpustili, fotili sme aj na digitál – nášho miláčika Canon GX7 a tieto fotky, ako aj naše tipy a zážitky z Benátok tu budú už čoskoro pre vás. Zatiaľ „Arrivederci“!

The post V Benátkach – ako pred 20 rokmi appeared first on Cestovateľský blog.

JBL Clip 2 je ľahký, dostatočne výkonný, ale najmä prenosný repráčik s výkonom 3 W. Na papieri trocha málo, v praxi bohato postačujúci výkon. Ak by vám predsalen nestačil, môžete 2 identické produkty spojiť do „série“ a vytvoriť tak menšiu párty. Clip 2 sa predáva v šiestich výraznejších farbách. Perfektná je skoba na vrchu, vďaka ktorej sa repráčik dobre prenáša a uchytíte ho tak o čokoľvek.

K mobilu (alebo inému zdroju hudby) ho pripojíte buď klasickým spôsobom cez integrovaný 3,5 mm jack alebo modernejšie – bezdrôtovo cez Bluetooth. Na úvod sme mali trocha problém s párovaním, ale podľa návodu to má byť extrémne jednoduché… Pomohol reštart telefónu a hneď všetko išlo ako malo. JBL Clip 2 má integrovaný mikrofón, takže ak vám aj počas prehrávania hudby bude niekto volať, nemusíte siahať po telefóne, vďaka tlačidlám na bočných hranách vybavíte hovor priamo z repráku.

Nabíja sa cez dnes najbežnejší microUSB konektor, takže žiaden ďalší adaptér na cestách, stačí použiť ten od mobilu. Výrobca udáva výdrž 8 hodín na jedno nabitie, my sme s prerušovaným prehrávaním pri výkone na úrovni cca 50 % dosiahli pekných 7 hodín. Čo sa mi osobne však najviac páčilo je odolné spracovanie s pogumovaným povrchom a odolnosť IPX7 – tzn. že repráčik zavesíte na batoh, opasok, kufor… jednoducho čokoľvek a kdekoľvek si pustíte hudbu, ktorú máte najradšej. Nemusíte sa obávať, či do niečoho narazíte, či ho zaprší alebo ho omylom oblejete. Parádny parťák na dovolenku k moru či k bazénu. Dokonca ho môžete aj celý ponoriť do vody (na chvíľu).

Cena je stanovená vcelku rozumne (49 eur) – je jasné, že nájdete aj lacnejšie Bluetooth repráčiky kompaktných rozmerov. Ale kombinácia odolného spracovania, odolnosti IPX7, dobrej výdrže a veľmi príjemného hudobného výstupu z neho robí pre nás favorita. Sprevádzal nás na ceste po Azoroch a berieme ho hneď aj na ďalší trip… len ešte nevieme, kam to bude 🙂

Farby na výber:

• Čierny
• Modrý
• Modro-zelený
• Šedý
• Červený
• Maskáčová 🙂

Vlastnosti JLB Clip 2 v kocke:

• 8 hodín prehrávania hudby.
• Ak vám niekto zavolá, nemusíte siahať po mobile, vybavíte telefón aj cez tento reprák.
• Karabína umožňuje jednoduché a pohodlné upevnenie na batoh, opasok alebo čokoľvek iné.
• Vodeodolnosť (IPX7), vďaka čomu je chránený pred dažďom či poliatím.
• Pripojenie cez audio kábel (3,5 mm jack) alebo bezdrôtovo cez Bluetooth.
• Parťák na outdoorové aktivity.
• Hudobný výkon 3 W.

Technické špecifikácie:

• Bluetooth verzia: 4.2
• Podpora: A2DP V1.3, AVRCP V1.6, HFP V1.6, HSP V1.2 Menič: 1 x 40 mm
• Výstupný výkon: 1 x 3 W
• Frekvenčná odozva: 120 Hz – 20 kHz (-6 dB)
• Odstup signálu od šumu: >80 dB
• Typ batérie: Lítium-iónovo polymérová (3,7V/730 mAh)
• Čas nabíjania batérie: 2,5 hodiny @ 5 V, 0,5A
• Čas prehrávania hudby: až 8 hodín (mení sa podľa úrovne hlasitosti a audio obsahu)
• Výkon Bluetooth vysielača: 0 – 9 dBm
• Frekvenčný rozsah Bluetooth vysielača: 2.402 – 2.480 GHz
• Rozmery (V x Š x H): 141 x 94 x 42 (mm)
• Hmotnosť: 184 g

Viac informácií k tomuto produktu nájdete aj na stránke dodávateľa.

The post Zavesiť na batoh a vyraziť… appeared first on Cestovateľský blog.

The post Miesto, kde čas plynie vlastným tempom – Azory appeared first on Cestovateľský blog.

Pristátie na ostrove považujú aj skúsení piloti za značne stresujúce a dramatické. Pravdepodobne kvôli prudkému vetru či dĺžke pristávacej dráhy. Naše pristátie prebehlo bez problémov a po vystúpení ma konečne ofúkol príjemne vlhký a tropický vánok, na ktorý sa moje telo neskutočne tešilo počas celého letu.

Klíma na Madeire je božská. A to vôbec nepreháňam. Celoročne tu teploty zabezpečujú dokonalé podmienky na pestovanie tropického ovocia či rastlín. Nie nadarmo sa hovorí, že je to „ostrov večnej jari“. Už pri ceste z letiska som sa nevedel vynadívať na scenériu, ktorá sa mi premietala pred očami. Hlavné a najväčšie mesto ostrova, Funchal, je umiestnené na južnom pobreží priamo pod horou Monte a žije tu viac než stodesať tisíc ľudí.

Počas celej cesty lanovkou, ale obzvlášť po dovŕšení hory Monte sa mi naskytol neskutočný výhľad na Funchal a temne vyzerajúci, rozbúrený Atlantik.

Sedemdesiat tisíc metrov štvorcových dokonalosti, či oáza pokoja. Tak by sa dalo nazvať miesto, ktoré vo mne vyvolalo doposiaľ najsilnejší pocit eufórie a pokoja zároveň. Prostredie tak príjemne sformované a usporiadané, že ho len ťažko popísať. Množstvo tropických rastlín, ktorých názov nepoznám a v herbári zo základnej školy by som hľadal len márne. Sochy žien, mužov, Budhu a drakov či samurajov. Tieto neživé bytosti skutočne príjemne dopĺňali celú atmosféru záhrady.

Na každom rohu ma prekvapil vodopád, fontána  či jazierko s farebnými rybami, ktoré sú lenivé a tak s nimi veľa zábavy veru nebolo. Pokiaľ však budete mať šťastie, možno natrafíte na miestnu labuť, ktorá mi ako skúsená profesionálka parádne zapózovala s vodopádom v pozadí. Bolo vidno, že sa v tejto brandži pohybuje už nejaký ten piatok.

Toto všetko vytvára Jardim Tropical Monte Palace. Oázu, ktorú musíte navštíviť a po odchode sa chcete okamžite vrátiť. Chcete sa len tak prechádzať, nič nerobiť  len nasávať to, aká je úžasná. Je to možno prvý raz, kedy sa cítite tak sakramentsky dobre.

Pár krokov ďalej sa týči známy fotogenický kostolík Nossa Senhora do Monte. To však stále nie je všetko čo táto hora ponúka. Madeirčania vo frajerských bielych nohaviciach, do ktorých má každý jeden ležérne zakasanú bielu košeľu a na nohách im žiaria mafiánske lakovky upravené do miestneho štýlu. Niektorí majú už svoje najlepšie roky za sebou, iných toto obdobie ešte len čaká. Okrem parádneho slamáku, ktorý som im trochu závidel, majú ešte niečo spoločné. Každý jeden dokáže geniálne „šoférovať“ tradičné prútené sane. Po asi najstrmších uliciach na svete, ich vedú s takou precíznosťou a ľahkosťou, ako Niki Lauda v časoch keď ohúril aj samotného Enza Ferrariho. Dokážu ísť rýchlosťou až päťdesiat kilometrov za hodinu, a keď sa cez rameno pozriete na tvár jedného z týchto šoférskych džentlmenov, strach je to posledné čo vás napadne. Cena za túto dvojkilometrovú jazdu je tridsať euro a chápem, že to niekomu môže prísť veľa. Pri cestách si však občas treba dopriať.

Jednou z atrakcií, ktoré sú na Madeire celosvetovo vyhľadávané, je pozorovanie divokých delfínov a veľrýb. V okolí ostrova bolo pozorovaných takmer tridsať rôznych druhov, čo predstavuje vyše 35% zo všetkých druhov na svete. Pozorovanie týchto jedinečných morských cicavcov je zážitok, ktorý vám ostane v pamäti ešte veľmi dlho. Naopak, zamrazí vás pri predstave, že by ste mali tieto priateľské tvory ešte niekedy v živote pozorovať v úžerných „flipper“ centrách. Takéto výlety tu ponúka množstvo spoločností. My sme rozhodli pre Ventura, malá agentúra ktorú založila skupina morských biológov. To, že tieto zvieratá neskutočne milujú bolo jasné na prvý pohľad a myslím si, že viac dodávať netreba. Pretože o tom to celé predsa je.

Mimo hlavného mesta vám Madeira ponúka množstvo aktivít. Môžete sa vydať na jednu z prechádzok popri tradičnom „zavlažovacom systéme“ zvanom „levada“, ktorá vás zavedie k malým vodopádom alebo do miest, kde sa budete cítiť ako Mauglí v Knihe Džunglí. Môžete sa zviezť lanovkou na pobrežie pod strmé útesy, kde objavíte rodinné farmy a reštaurácie s tým najlepším čerstvým džúsom, aký ste kedy pili. Tu vám budú robiť spoločnosť len malé jašteričky. Tie už dávno vedia, že miestny džús je naozaj špičkový. Môžete sa okúpať v Porto Moniz či množstve ďalších prírodných bazénoch, kde je voda o niečo teplejšia než v oceáne. To síce znie povzbudzujúco, ale stále je to teplota pri ktorej sa každý chlap bude zo začiatku cítiť ako trochu menší chlap. O to väčší zážitok je priamo z vody pozorovať silný príboj rozbíjajúci sa o okraje bazénov. Všetko to dopĺňa parádny výhľad na ikonický malý ostrov s majákom na samom vrchu. Je tu skutočne množstvo toho, čo môžete robiť a potom je tu pár vecí, ktoré by som určite odporúčal absolvovať prednostne.

Trek z Pico Areiro na Pico Ruivo je jednou z tých aktivít, ktorá vám vyrazí dych a ostrov ukáže vo svojej plnej kráse. Pokojne si na to vyhraďte celý deň. Nie preto, že by to bola extrémne náročná turistika, síce pre niekoho určite môže byť aj táto trasa nezdolateľná. Prechody niekoľkými tunelmi z ktorých akoby vždy vyjdete do inej, rozmanitejšej a tajomnejšej krajiny. Výhľady do údolí ako z Jurského Parku, len bez dinosaurov, dramatické mračná prelievajúce sa cez skalnaté štíty, na ktorých by ste si chceli len tak ľahnúť a trochu zdriemnuť.

Keď už však zdoláte najvyšší vrch ostrova s výškou 1862 m.n.m, vychutnáte si pohľadnicové výhľady, ktoré stoja za to, čaká vás cesta naspäť. Je to síce tá istá cesta, no užil som si ju ešte viac. Väčšina turistov sa nevracia na Pico Areiro, ale pokračuje na bližšiu Encumeadu. Práve preto sme celou cestou putovali takmer sami čo bolo pre moju myseľ vynikajúcim relaxom. Nemôžem nespomenúť kvalitu celej trasy, ktorá bola od začiatku až po koniec vydláždená kamennou dlažbou. Len myšlienka na to, že to musel niekto ručne vyniesť a pretvoriť do takejto podoby bola trpká a títo ľudia majú môj obrovský obdiv a rešpekt.

Skutočne unikátnou črtou Madeiry sú vavrínové lesy, ktoré sú tiež zapísané na zozname prírodného dedičstva UNESCO. Nachádzajú sa takmer na celom ostrove a prechádzka medzi nimi vás teleportuje do Tolkienových príbehov, no retiazku s prsteňom na krku budete hľadať márne. Jedným z miest, kde sa takto rozhodne cítiť budete je aj náhorná plošina Paul da Serra. S priemernou nadmorskou výškou okolo 1400m.n.m vás tu budú čakať aj parádne výhľady, no to nie je všetko. To rozhodne najdokonalejšie je všetko dokopy. Keď zaparkujete auto pri malom domčeku na súradniciach 32.809117,-17.141425, okamžite si tento malý raj zamilujete. Jednoduchá čarovná lúka, s  parádnymi vavrínovými stromami a množstvom zvedavých kráv spolu s malými potomkami. Možno to neznie špeciálne, ale keď ste tam úplne sami, ovieva vás  príjemný vánok z Atlantiku, prechádzate sa pomedzi rozprávkové stromy a sledujete teliatka, ktoré sa chladia v malom jazierku, tak vtedy je to paráda. Je to zrazu miesto, kde by ste chceli ostať niekoľko dní. Vychutnať si ten pokoj, popíjať lahodné víno, zajedať ho chutným syrom a sledovať západ slnka. Keď vystúpite z auta a keď si vyčistíte hlavu za prvých pár sekúnd, až vtedy to pochopíte. To vám garantujem.

Najvýchodnejšiu časť Madeiry predstavuje neprehliadnuteľný polostrov São Lourenço. Miesto ako toto, by tu len málo kto naozaj čakal. Miesto pripomínajúce dokonalé Írske útesy máte rovno pred očami a tento maličký ostrov vás zas raz poriadne prekvapil. Sýto zelená tráva ktorá pokrýva miestami úplne úzke, no vysoké útesy, množstvo skalných útvaroch pripomínajúce postavy valiace sa z oceánu na pevninu či vietor tak silný, že malí japonskí turisti boj s ním prehrali v momente, keď nedokázali ani len otvoriť dvere na aute.

Pre mňa osobne dokonalosť tohto polostrova doplnil pobyt v mestečku, ktoré je vlastne celé jeden veľký rezort. Má vlastný prístav, maják, obchody či dokonca kostol. Quinta do Lorde bolo útočiskom odkiaľ sa mi len veľmi ťažko odchádzalo a možnosť dať si na raňajky šampanské veru nebolo jediným pozitívom. Mimo hlavnej sezóny sme boli v rezorte takmer sami a doobedie strávené pri kaskádových bazénoch vynikajúco doplnila azúrová oblohou, a výhľad priamo na Desertas Islands. To bolo teda niečo.

Poslednou vecou, ktorú by som vám poradil, je poprechádzať sa po Funchalskej ulici Rua da Santa Maria, kde sú okenice a dvere premenené na umelecké diela od lokálnych aj menej lokálnych maliarov. A keď sa už touto ulicou budete prechádzať, nesmiete, ale naozaj nesmiete vynechať poctivú krčmu Marcelino Tasca Do Hããoo. Áno presne tak sa volá podnik, ktorý sa na nič nehrá. Podnik, ktorý má pre väčšinu turistov možno neatraktívnu fasádu ale pre mňa nie. Je to ten podnik, kde vás pri vstupe nikto vrúcne neprivíta, pretože sa tam obšmietajú domáci štamgasti a len málo turistov, no majú tu aj krčmového psa, na ktorého často vedúci kričí aby šiel von, pretože rád žobre jedlo a ľudia radi kŕmia psov s pohľadom ako tento. Bol to podnik, kde sa pilo veľké pivo ako na bežiacom páse, občas sa prekladalo aj pálenkou. Hrala hudba zo sedemdesiatych rokov, ale tá menej známa, a na jednej stene mali aj futbalové šály. Proste podnik, v ktorom sa budete aspoň na chvíľu cítiť ako domáci. Samozrejme pokiaľ si nedáte minerálku alebo niečo také, čo aj všetkých donúti, aby sa na vás len neveriacky pozreli.

Madeira je jednoducho iná a to bezpochyby v tom dobrom slova zmysle. Je taká malá, ale napriek tomu veľká, tým svojim štýlom, ktorý nikdy nepochopím. Taká úžasná, že mi je až ľúto, že som tam neostal dlhšie.

Každé miesto má čaro obzvlášť vďaka tomu, s kým ho preskúmavate, a s kým si dávate to dobré jedlo a víno a dezert a sledujete teliatka a smejete sa a občas sa hneváte. To je dôležitejšie, pretože to si zapamätáte ďaleko viac.

Pripájame ešte krásne video z dielne autora článku – Mateja Smreka, aby sme vás na Madeiru navnadili ešte viac… 🙂 Farby Madeiry = Colors of Madeira

The post Stretnutie s prvou dámou Atlantiku – Madeira appeared first on Cestovateľský blog.

CS: Okrem klasickej prípravy, ktorú sme spomínali v prvej časti rozhovoru, máte aj nejakú špeciálnu prípravu na lyžovanie v takých výškach do akých sa chystáte? Ako myslíte, že túto výšku budete zvládať?

RP: Samozrejme budeme musieť absolvovať poriadny proces aklimatizácie. Pred tými skutočnými výstupmi, najskôr pár krát vylezieme do výšky 4000 m.n.m. tu v švajčiarskych Alpách, aj keď všetko bude závisieť od počasia a podmienok v marci. Počas prvých dvoch týždňov v Indií budeme lyžovať na nižších vrcholoch (t.j. okolo 4000 m.n.m.) v údolí Kullu a postupne budeme aj spať vo vyšších lokalitách, aby sme sa dobre aklimatizovali a boli pripravení na údolie Parvati v ďalších dvoch týždňoch.

Napriek aklimatizácií, výška vie byť zradná. Výšková choroba nás môže postihnúť bez ohľadu na úroveň fyzickej kondície a je veľmi dôležité, aby sme si to uvedomili a vedeli sa vrátiť, ak by sa čokoľvek stalo. Je niekoľko nástrah, na ktoré sa musíme pripraviť a každá z nich vyžaduje iný postup. Najbežnejšia je akútna výšková choroba, ktorá je zvyčajne zapríčinená príliš rýchlym výstupom. Jej sypmtómy sú: nevoľnosť, zvracanie a nespavosť. Výšková choroba zvyčajne odoznie v priebehu 3 dní, ale je potrebné výstup pozastaviť pokým symptómy neodznejú úplne. Vážnejším problémom sú edém mozgu viazaný na vysokú nadmorskú výšku (High Altitude Cerebral Edema = HACE) a edém pľúc viazaný na vysokú nadmorskú výšku (High Altitude Pulmonary Edema = HAPE). Tieto sú zapríčinené nazbieraním tekutiny v mozgu alebo v pľúcach, čo môže byť smrteľné, ak nie je zabezpečený okamžitý zostup. Na odľahčenie, ak ste žena, výška ovplyvní aj vašu menštruáciu.

My budeme maximálne opatrní a budeme dodržiavať všetky aklimatizačné procesy, aby sme takéto riziká zminimalizovali.

CS: Otázka od človeka neznalého skialpu… Z akej najväčšej výšky človek už zlyžoval? 

RP: To je ľahká otázka. Ktoré miesto vás napadne, keď poviem „najvyššia hora sveta“… tak to je ona!

CS: Potrebujete nejaké špeciálne povolenie na to, aby ste mohli realizovať túto expedíciu. Mám na mysli nejaký typ „permitu“ do hôr. Povinného sprievodcu resp. iné byrokratické obmedzenie. 

RP: Odpoveď na túto otázku má dve stránky. V podstate môžeme liezť aj bez povolení, ale ak by sme chceli, aby bol náš „prvo-výstup“ oficiálne uznaný, museli by sme podstúpiť dlhú a zložitú byrokratickú prcedúru. Pre nás je však dôležitá samotná skúsenosť, takže byrokratickú procedúru neriešime.

CS: Ako chcete zabezpečiť, aby expedícia prebehla čo najbezpečnejšie? Aké sú vaše bezpečnostné opatrenia?

RP: Bezpečnosť je pre nás samozrejme veľmi dôležitá. Všetci máme základný tréning na záchranu života pri lavínach a poskytovanie prvej pomoci. Avšak zatiaľ čo v Európe máme ten luxus, že sa môžeme spoľahnúť na vynikajúcu záchrannú službu, indické zákony neumožňujú proces záchrany („search and rescue“) tak promptne ako u nás. Satelitné telefóny sú v krajine zakázané, čiže pokiaľ nebudeme mať signál nebudeme schopní s nikým komunikovať.

Budeme používať osobný lokalizátor, ktorý keď aktivujeme, vyšle núdzový signál s GPS súradnicami do SARSAT-COSPAS, toto je medzinárodná záchranná služba. Zároveň v nižších častiach údolia signál je, ale musíme sa pripraviť na riziko, že v prípade núdze ostaneme sami. V takom prípade je pravidlo číslo 1 – byť konzervatívny a robiť len veľmi dobre prehodnotené rozhodnutia.

Kontaktovali sme niektoré spoločnosti v meste Manali, ktoré majú vrtuľníky a vyjadrili sa, že hoci nám ich dostupnosť nemôžu garantovať, ak budú môcť, tak po nás v prípade potreby zaletia. To znie optimisticky, nie? 🙂

CS: Ešte mám otázku za všetkých, ktorí ešte skialp nevyskúšali. Prečo ste sa vy do tohto športu zamilovali?

RP: Ľudia túto majú túto aktivitu radi z niekoľkých dôvodov. Niektorí to považujú za dobrý kondičný šport ako napr. bicykel alebo beh. Niektorí skialp robia lebo radi lyžujú mimo svahov, sami. Iní zbožňujú adrenalín, ktorý človek má pri strmom zostupe. Vo všeobecnosti je to veľmi komplexný šport. Možeš byť hlavne v prírode a stanovovať si vlastné ciele.

CS: Na Slovensku ste už boli lyžovať? Ak nie, tak vás veľmi radi privítame!

RP: Marcello – ja osobne som na Slovensku ešte nelyžoval, ale stretol som slovenských fanatikov skialpu po celom svete. Samozrejme toto pozvanie prijímam a teším sa!

The post Rozhovor: Skialp v Indii? Prečo nie! (II. časť) appeared first on Cestovateľský blog.