Vyrážam z domu (Bratislavy) v sobotu ráno niečo po desiatej a do navigácie Garmin dávam Čičmany. Nie, že by som tam bez nej netrafil, ale táto navigácia má absolútnu mega funkciu na motoblúdenie. Vo funkciách mám vypnuté diaľnice a zapnuté Garmin Adventurous Routing, kde mám nastavené na maximum možnosti: uprednostňovať zákruty, uprednostňovať kopce a vyhnúť sa hlavným cestám. Navigácia ma teda ťahá do Trnavy bočnými cestami a odtiaľ do Hlohovca, aby som tesne za mestom odbočil na dedinky ako Veľké Ripňany, Urmince a nechal sa unášať a hompáľať nekonečnými kopcami hornej Nitry až do Topoľčian.

Tam zastavím na krátku prestávku. Nie že by som už nevládal, ale musím dotankovať benzín a veru aj sebe dopriať doplnenie energie. Z tašky vyťahujem dva šunkové rožky, ktoré som si doma ráno poctivo nachystal presne na túto chvíľu ☺. Pokračujem ďalej na sever a začína sa viac zmrákať. Z tmavých dažďových mrakov síce nič nepadá, no cítiť väčší chlad. Míňam priehradu Nitrianske Rudno a spomínam si, že túto časť cesty som snáď nikdy nešiel počas slnečného dňa.

Ako sa blížim do Čičman, s hrôzou zisťujem, že obec je uzavretá pre bežecké preteky. Vojdem len do časti, kde je veľa ľudí. Preteky sa práve končia a ja viem, že peknú fotku mojej motorky s pozadím počmáraných domov veru nespravím. Rýchlo teda zdrhám cez zákaz v protismere z dediny na Fačkove sedlo do Kľačna, kde odbáčam vľavo na Kláštor pod Znievom. Myslím, že túto časť nádhernej cesty som ešte nešiel. Naozaj nádherný kraj, kde mi cestu akurát narúšajú práve prebiehajúce cyklistické preteky. Nemám nervy ísť v kolóne za pelotónom, a tak úspešne predbieham cyklistický tím Železiarne Podbrezová bezpečne v protismere. Našťastie sa tam nerozťahovali ☺.

Ďalej moja cesta vedie do Kremnice, za ktorou som našiel krásnu cestu na Ihráč do Trnavej Hory. Odtiaľ si to šiknem na Hronskú Bzenicu a hore na samoty ako Tŕnie, Turová a okľukou do Budče. Moja cesta pokračuje na juh, pretože v Googli som videl kľukaté cesty do Ostrej Lúky, a tak v dedine zastavujem rovno pred „domčekom“ Adely Ostrolúckej. Nebola doma, zato dom a okolie sú nádherne zrekonštruované a vyzerá to tam ako v rozprávke. Veru oplatí sa vám to tam omrknúť.

Kam ďalej? Neviem. Rozhodujem sa, či pôjdem na juh do Hrušova na Hontiansku parádu alebo pozrieť mamu do Kokavy. Voľba padla na Kokavu, keďže u mamy som nebol viac ako štyri mesiace. Po známej slovenskej Route 66 to teda valím do Zvolena a cez okresné cesty sa teším na zmrzlinu v Hriňovej. Zmrzlina v Hriňovej je ozaj TOPka a ani tento rok nesklamala. Je síce niečo po 17-tej, ale ja si poviem, že ešte nemám dosť, a tak ťahám smer Brezno do Sihli, za ktorou zabočím doprava na Utekáč, kde sa teším do retro bufetu na Dráhovej. Je to milý bufetík s retro exteriérom od starých áut a bicyklov Soby20. Fakt sa oplatí ísť pozrieť. Dávam si konečne pitivo a majiteľ mi ponúka držkovú. Keďže akosi na obed nebolo čas, nechám sa ukecať – veď mám čas a Kokava je za rohom.

No tu sa dám do reči s miestnymi a tí mi spomínajú nejaký motozraz neďaleko v Rimavských Zalužanoch, aby som tam šiel pozrieť.

A tak o 18:30 sadám na motorku a frčím cez Kokavu na zraz. Aj som ho našiel – taký malý lokálny motozraz. Chvíľku som tam pobudol, popozeral a vybral sa ďalej na Hrachovo a krížom do Poltára, kde som konečne natankoval. Za posledného slnečného svitu sobotného dňa trúbil v Zlatne u sestry pred domom. Hoc sme len chvíľu pokecali pri čaji, tie naše debaty so sestrou o duchoch mi na odvahe na zbytok cesty späť po tme do Kokavy k mame nepridali.

Je 20:30 a ja sadám za temna okolitého lesa na motorku a so stiahnutou riťkou dávam ešte malé sedlo v totálnej tme smer Kokava. Už ani neviem, či sa viac bojím tých duchov alebo lesnej zvery, ktorá tu často skáče do cesty. Asi to bude oboje ☺. Hurá, dneska konečná, dojazdil som. Po úvodných výčitkách od mamy „De sem dofčílka byl“ sadám k tomu najdôležitejšiemu – jedlu. S mastnou hubou od palaciniek a únavy zaspávam po desiatej večer s plnou hlavou krásnych motozážitkov.

Žiadne vyspávanie! 7:30 budíček. Mame vysvetľujem, že žiaden obed nebude, pretože motorka volá. A tak síce nerád, musím odrieknuť nedeľné „rízky“ na inokedy a pred deviatou ráno vyrážam smer Klenovec a Hnúšťa, kde sa stretávam s mojim bratrancom Marekom, ktorý ráno vyrazil zo Spišskej, aby sme si konečne spolu trochu pojazdili. Kam ísť, ešte netušíme. Operatívne padne voľba ísť na juh smer priehrada Ružiná. Opäť využívame Garmin navigáciu a cez malé dedinky dorazíme na krásne nové dovolenkové miesto na priehrade. Nádherne upravená pláž Kotva by Momoland s mobilnými domčekmi, glampingom a atrakciami tu vyzerá ako z inej planéty. Sem sa ešte musím vrátiť!

No my pokračujeme ďalej na Divín a popod nádherne, slnečnými lúčami nasvietenú malebnú zrúcaninu hradu smerujeme na samoty a lazy ako Tuhár či Ábelová, kde sa motáme po rôznych cestičkách hore-dole. V Polichne síce nevieme nájsť múzeum B. S. Timravy, zato tu objavujeme nádherne upravené domčeky v pôvodnom štýle. Naozaj krásne Bohom zabudnuté miesto. Lazy!

Celé to tu preštrikujeme cez Madačku až do Šule. Cesta sa tu zhoršila, väčšina trasy je rozbitý asfalt. Na moje enduro ideálna trasa, no Marek mi do vysielačky hlási počet platničiek v chrbtovej kosti a množstvo cmúľajúcich vypadnutých blomb vo svojej „hube“ ☺. Cez Tisovník sa vraciame na Vigľaš a do Zvolena, kde v Kolibe Neresnica dávame obed. Musím povedať, že miestne ceny ma ozaj prekvapili. Polievka za 2 €? To som teda už dlho nevidel! Fakt mali dobré ceny a aj porcie boli veľké. To sa ešte na Slovensku dá za seriózny peniaz najesť? Som rád, že áno.

S plnými bruchami obaja pokračujeme po legendárnej 66 na juh až do Horných Semeroviec, kde sa Marek točí na Veľký Krtíš a pokračuje domov do Spišskej. Ja zase na opačnú stranu smer Bratislava.

Garmin ma opäť ťahá kade-tade cez dedinky ako Santovka či Tlmače k Zlatým Moravciam. Tentokrát sa mi však nepodarí dostať na Beladice, pretože kvôli havárke je cesta uzavretá. Smerujem teda prirodzene naspäť a na juh na Tesárske Mlyňany, aby som znova objavil za dedinkou Nová Ves nad Žitavou nádherný starý turecký most, ktorý stojí vedľa hlavnej cesty hneď pri pútnickom mieste Studničky.

Dám si tu krátku prestávku, šupnem do seba „energeťák“, pokochám sa peknou prírodou a opäť sadám na motorku. V centre Nitry dotankujem plnú nádrž a na hlavu si dávam slnečné okuliare, pretože blížiaca sa zlatá hodinka a cesta na západ dosť výrazne znižujú viditeľnosť.

V Seredi si zanadávam na moju navigáciu, keďže poslednú aktualizáciu mám z roku 2020 a oprava mostu je stále v nedohľadne. Ďalej na dedinku Gáň sa aj tak dostávam na Veľké Úľany a mne veľmi dobre známou trasou sa po 19-tej hodine dostávam domov do Bratislavy.

Mám za sebou krásnych vyše 850 km víkendových motokilometrov a vyčistenú hlavu. Po ceste k sestre som prekonal 60-tisícový míľnik mojej Honda Afriky a v zdraví, šťastí a v pokore som sa vrátil domov. Moja navigácia už však dosluhuje. Plast sa pomaličky rozpadá, dátový konektor mi nevedel nikto opraviť (preto nemám aktualizácie) a ja už viem, že toto je asi môj posledný trip s Garmin ZUMO 595, s ktorým som precestoval celé Rusko, Tunis či Európu krížom-krážom. Bol to dobrý parťák na blúdenie. Ďakujem.

The post Tento mototripový mini cestopis venujem mojej Garmin navigácii appeared first on Cestovateľský blog.

Obsah:

1. Podarilo sa…

2. Hola Espaňa, Hola Barcelona!

3. No nič, bruchá plné, môžeme vyraziť

4. …a rána sú ťažké

5. Fiesta de San Fermín

6. …a rána sú ľahké

7. Posledný, za to intenzívny

Navigácia nás vedie prekrásnou cestou do Švajčiarskeho mesta Martigny. Nad mestom je to pekná štrikovačka, no ešte krajší pohľad z kopca na celé údolie rieky Rhona. Tento krásny slnečný víkendový výhľad si prišlo pozrieť aj množstvo kemperov, ktorí len tak zaparkovali svoje autá a na stoličkách sledujú východ slnka nad obrovským údolím. Toto si zapamätám, pretože aj ja chcem takto niekedy tráviť svoj voľný čas 😊.

Za mestom zastavujeme na pumpe s potravinami a kupujeme rýchle raňajky do ruky. Musím priznať, že Švajčiarsko je ozaj drahšie ako Slovensko. Pokračujeme v ceste nekonečným údolím vyše 100 km aby sme sa dostali k prvému passu, Nufenen. Nám s Ivom sa podarilo predbehnúť pár áut v zákrutách a tak mame náskok pár stovák metrov pred Milanom, Paľom a Kubom. Odbáčame teda na Nufenen pass, no zbytok výpravy si to dáva rovno na Furka pass. Zisťujeme to s Ivom až hore na passe. Tam nás za odmenu čakajú nádherné výhľady. My ale neleníme a pokračujeme na Gothard pass, kde sa nám podarí odbočiť hore na starú pôvodnú cestu z dlažobných kociek (mačacie hlavy). Cesta je úzka a zákruty alias vracáky ideálne na školu jazdy zručnosti. Nádherná retro cesta smerom na tento pass. Zastavujeme na Gotharde, kde sa spolu všetci opäť stretávame. Keďže každý sme prešli niečo iné, dohodneme sa že sa stretneme na Grimsel passe. 

A tak s Ivom odchádzame z Gothardu na slávny Furka pass. Slávny kvôli tomu, že tu brázdil cesty James Bond. Škoda, že bolo málo času, mohol som dať foto zo zákruty kde strieľali po 007-čke. Ten hotel tam vyzerá stále rovnako 😊. Proste nádhera, bohužiaľ musím sa zase len opakovať.

Ďalej pokračujeme na Grimsel pass, kde si s Ivom dávame chvíľku pauzu lebo čakáme zbytok výpravy. Ja si mam aspoň čas štýlovo vybaliť notebook a na zadnom držiaku motorky ideálne „zadokovať“ svoj ThinkPad. Teraz vyzerám ako pravý cestovateľ.  Wifi sa mi nepodarilo chytiť, mobilne dáta mimo EU sú luxus, tak si aspoň pár textových poznámok k článku môžem v kľude zapísať do Wordu, pretože o 15min prichádzajú chalani. 

Vôbec sa nezdržujeme a frčíme ďalej na Susten pass a Oberalp pass. Prejdeme toľko passov po sebe, že už začínam snívať o rovných diaľniciach v Maďarsku 😊. Máme šťastie na počasie a po prejdených passoch sa ocitáme na rovnakej ceste akou sme v sobotu smerovali do Janova. Tesne pred Lichtenštajnskou hranicou zastavujeme na cik pauzu a kocháme sa sobotným západom slnka nad týmto kniežatstvom. 

Na vlakovú stanicu v rakúskom Feldkirchu prichádzame práve včas. Po 15 min naložíme motorky na vagón a unavení, no neskutočne plní zážitkov odchádzame do neďalekej reštaurácie Mr.Kebab, na kebab. Po naplnení žalúdkov si ešte pred nastúpením do vlaku dávame po jednom pive v miestnom pajzlšenku. Tam nás s radosťou obskakuje vybotoxovaná šesťdesiatnička, ktorej našou prítomnosťou prinášame vlnu sviežej mladosti, keďže pri pive tam sedia len uslintaný dôchodcovia 😊.

Ju so sebou neberieme, no my sa poberáme konečne na vlak. Na cestu späť máme dva kupé. Milan s Ivom si berú jedno a Ja s Paľom a Kubom druhé. Logistika tašiek je teda oveľa jednoduchšia ako tomu bolo pri ceste z Viedne. Ako už býva zvykom, svoje bydlo si rozkladám na najvyššom poschodí. 

Je 22:26 a vlak sa pomaly rozbieha zo stanice smerom Viedeň. Debatujeme ešte vyše hodiny, ale drncajúci vagón pomaly otupuje naše zmysly. Okolo polnoci zaľahneme na bydlá. Ja si konečne prvý krát do uší vopchám svoje AirPod slúchadlá a vypočujem svoj obľúbený album Lany Del Ray – Ultraviolance a vychutnávam si túto chvíľu, tento okamih, keď stres od vás opadne a vy sa snažíte vstrebať všetky tie zážitky, emócie a krásy čo sme videli.

Prešli sme vyše 3.800km, 7 štátov, videli priamo pred očami meniacu sa prírodu od Stredozemia po Atlantik a krížom od Pyrenejí do Álp. Zjedli sme v priemere pätnásť energetických tyčiniek, keďže nás Ivo nenechal najesť. Stretli veľa milých ľudí, všade slušne pozdravili, poriadne sa najedli, napili a za všetko pekne poďakovali (samozrejme aj zaplatili 😊).  Tak ako nás to naše mamy učili, aby sme Slovensku hanbu nerobili. 

Je nedeľa ráno a vlak po 7-mej hodine podľa plánu prichádza do Viedne. Nasadáme na svoje motorky, aby sme na McDonalde za Viedňou dali posledné spoločné raňajky. Víta nás smutná, zamračená Bratislava. Ako ideme po obchvate postupne sa lúčime a odbáčame domov. Postupne sa odpájame od interkomov a ja už počujem len poslednú hlášku, „Interkom nie je v dosahu“. Chytá ma hrozný smútok, že toto skvelé motorkové dobrodružstvo končí.

Veľké ďakujem Ivovi a Paľovi za plán cesty, pretože prvý krát sme ho aj dodržali,  Kubovi a Milanovi za podporu. Opäť sme to spolu dali na výbornú. A ozaj, skoro som zabudol, svoj notebook Lenovo ThinkPad X13s som ani raz nemusel nabíjať!

The post Mototrip Pyreneje 2022: Posledný, za to intenzívny appeared first on Cestovateľský blog.

Obsah:

1. Podarilo sa…

2. Hola Espaňa, Hola Barcelona!

3. No nič, bruchá plné, môžeme vyraziť

4. …a rána sú ťažké

5. Fiesta de San Fermín

6. …a rána sú ľahké

7. Posledný, za to intenzívny

Milan to už psychicky nezvláda vydržať jazdiť so zodratou pneumatikou na svojej motorke a ide na výmenu pneu do mesta Millau aj s Ivom. Posera! My si s Paľom dávame prechádzku na vyhliadku viaduktu a Kubo zostáva driemať pri motorkách na parkovisku. Prvý krát sa teda nechtiac rozdelíme aby sme sa po pár hodinách o hodný kus cesty znova stretli a dohodli na ďalšom nocľahu. Sme pár kilometrov od Stredozemného mora, no ubytovanie sa nám pri mori nedarí nájsť. Svoj cieľ teda dávame v meste Moltpelier. Ako sme opustili Pyreneje príroda sa zmenila. Zrazu je taká ako ju poznáme u nás doma. No keď štrikujeme kaňonom pred mestom Montpelier, príroda sa začne meniť. Teplota ide hore a my vo vzduchu cítime mediteránske podnebie, okolitá príroda sa tak opäť mení.

V teple horúceho večera prichádzame na hnusný hotel zo siete Ibis budget. Sme na predmestí mesta a naše večerné chúťky na večeru, obetujeme v miestnom fastfoode. Snažili sme sa ísť pár metrov ďalej do nejakej karaoke reštaurácie, ale ako sme videli vchod, okolie a ľudí pred hangárom, nabrali sme okamžite opačný kurz chôdze, pretože nám to pripadalo ako slávny bar „Modrá ustrica“. A ako by legendy hovorili, štyria slovenskí motorkári Patrik, Milan, Paľo a Kubo tam tancujú doteraz 😊.

Pred spánkom sa pripájam s notebookom na wifinu, aby som s hrôzou zistil prvý problém s notebookom. Prestáva mi fungovať klávesnica a ako keby zázrakom sa objavia nové aktualizácie. Tie aplikujem a opäť všetko funguje ako má. Neviem či to dávať za vinu ešte nedoladenému demo kusu, ale predpokladám, že problém bude v najnovšom Windows 11, na ktorý stále odmietam aj ja prejsť na svojom firemnom notebooku. Bohužiaľ pri tomto modeli ThinkPad X13s iná voľba ako Windows 11 nebola. Už štvrtýkrát počas tripu sa mi podarí spať na poschodovej posteli. Automaticky si ju preto vyberám, je to asi moje znamenie, spať vo výškach 😊. 

Raňajky boli kruté. Ak som spomínal, že v Andorre boli naj raňajky, tak v tomto hotelovom čude zase najhoršie. Ako si tak Milan ráno štýlovo „štráduje“ rezkým motorkársky krokom k jedlu, recepčná naňho zakričí: „Toto nie sú Vaše raňajky“ a posiela ho na druhú stranu hotela. Milan tak so smútkom v očiach opúšťa jedlom naplnené bufetové stoly, aby z hrôzou zistil čo ho čaká na druhej strane. Píše nám teda do skupiny, aby sme sa ráno z izieb pobrali rovno na druhú stranu hotela. Tam nás čaká malá miestnosť, ktorá určite po raňajkách slúži ako herňa materskej škôlky. Prídel jedla ako vo väznici a kolieska salámy podľa počtu raňajkujúcich. Kubo si na svoje „koliesko šťastia“ musel počkať 10 min. Holt budget alebo bizňis nepustia. Ale aspoň sme sa zabávali a budeme si to pamätať 😊.

Štýlom ubytovania vyspi sa, zaplať a vypadni opúšťame teda hotel. Aj keď sme len 10 km od mora ako správni motorkári vyrážame opačným smerom. „Ja už nechcem byť správny motorkár, chcem už len ležať na pláži“, zafrflem si v duchu a od rána sa zase potíme na motorkách. Po diaľnici nás potrápi silný nárazový vietor. Naozaj otrasný úsek diaľnice. Našťastie po cca 100 km jazdy opúšťame diaľnicu v meste Orange. Sme konečne na vidieckych cestách a všade počuť cvrčky. Víta nás Provance a cvrčky nám k tomu vyhrávajú tak silno, že ich dokonca počujeme aj cez hukot motoriek.

My si to smerujeme na známy horský prechod Mont Ventoux, kde sa nám naskytnú neskutočné výhľady. Sme vo výške 1.912 m.n.m. a vidíme až do „Vídňa“. Naozaj, dohľad je cca 200km.  Krásne slnečné horúce počasie a biele skaly na vrchole kopca svietia ako maják. Ak som doteraz tvrdil, že na passoch je množstvo cyklistov. Tak tu ich je ako planktónu. Jazdí sa tu slávna Tour de France a tento kopec snáď túži zdolať každý cyklista. V hornej časti je vyhliadka, bufet a obchod so suvenírmi. Samozrejme ani ja neodolám a kúpim pár spomienkových predmetov. Množstvo turistov využívajú aj rôzny fotografi stojac pri ceste fotia vaše športové a jazdecké výkony. Ak sa vám fotka páči, stiahnete si ju za cca 25 eur z ich webu. Proste bizňis 😊.

Takto preplnená cesta nie je veľmi bezpečná. Je úplne bežné, že ak idete motorkou dole kopcom a chcete sa kochať krásnymi výhľadmi, predbehnú vás samovražední cyklisti takou rýchlosťou, že okamžite uvažujte o ich mentálnom zdraví. A potom, že motorka je nebezpečná…. Ako si tak štrikujem dole kopcom snažíme sa aj my predbiehať pomalé autá, hlavne karavany. Aby to bolo bezpečné, hovoríme si do komunikátorov v neprehľadných zákrutách. Pred jednou zákrutou mi tak Ivo hovorí: „Môžeš, nejde nič, len v diaľke je červené auto“, ja si teda idem predbiehať, veď auto je ďaleko. Zrazu Iv okrící do vysielačky:
„Kurva, to je Ferari“, a ja sa v strese okamžite zaraďujem do svojho pruhu pretože hore kopcom si to valila skupinka „sociek“ na Ferari a Porsche šialenou rýchlosťou. Pravdu povediac, tie autá neskutočne držali v tých zákrutách. Proste na takýchto passoch môžete stretnúť kadečo 😊.

Po zídení kopca sa opäť oteplí na príjemných (už sme si zvykli 😊) 31°C a čuchom začíname aj cez prilby  vnímať Provance. Míňame vedľa cesty levanduľové polia. Nádherné fialové scenérie ako z rozprávky. Pri jednom rozkvitnutom zastavujeme aj my. Ja si s motorkou namierim rovno k levanduliam. Porobíme si krásne fotky (a že motorkári nie sú romantici 😊) a pri toľkej kráse aj zabúdame na to strašné teplo.

Naozaj nádherné úseky ciest v smere na Grenoble. Ťahá nás to dlhým kaňonom a cesty sú kľukaté s rôznym prevýšením ako z filmu o Fantomasovi. Ako si tak štrikujem zákruty v duchu si hovorím známe repliky: „Hohoho, ja te dostanu Fantomasi!“ . (No ja, s mojím štýlom „rýchlej“ jazdy asi nikdy 😊)

Nemohol som si nevšimnúť veľa áut odparkovaných na malých plochách vytesaných do skál. Pohľadom neskôr zisťujem, že na tých rozpálených skalách pod cestou tečie malá rieka a ľudia sa tam kúpu. Škoda, že nemáme času omočiť sa. Nádherné miesta na kúpanie. V jednej dedinke zastavujeme na baguette au jambon (šunková bageta), ktoré nám obratom pripravujú zohraté francúzske tetušky.

Lúčime sa s Provance a vítajú nás Alpy. V Grenoble pri pauze hľadáme ubytovanie na túto noc. Voľba padla na hotelík rovno pod samotným majestátnym Mont Blancom. Smerujeme tak cez Albertville do horskej turistickej dedinky Saint Gervais, kde nás víta šarmantná recepčná. Keďže opäť prichádzame veľmi neskoro, recepčná nám ochotne zavolá do najbližšej pizzerie, aby nás počkali a ešte nám navarili.

Dávame expresne rýchlu sprchu a pri kráčaní do reštaurácie na nás zapôsobí dych vyrážajúci pohľad na nasvietený Mont Blanc zapadajúcim slnkom. Nádhera!

The post Mototrip Pyreneje 2022: …a rána sú ľahké appeared first on Cestovateľský blog.

Obsah:

1. Podarilo sa…

2. Hola Espaňa, Hola Barcelona!

3. No nič, bruchá plné, môžeme vyraziť

4. …a rána sú ťažké

5. Fiesta de San Fermín

6. …a rána sú ľahké

7. Posledný, za to intenzívny

Dnes je streda 6. júla a v meste práve začína svetoznámi festival Fiesta de San Fermín, ktorý po celom svete preslávil americký spisovateľ Ernest Hemingway v románe Slnko aj vychádza. Mraky čoraz hustnú a dážď už visí ako býčí ocas. Stačí len potiahnuť. Navrhujem teda Ivovi či si nepleskneme v meste býka ako známi motorkári vo filme Divé svine v meste Medrid 😊.

Ten len poznamená, že náš cestovateľský plán je nabitý a aj tak naše „zelené oblečko“ by len dráždilo býkov ako nejakých kaskadérov-navádzačov.  Sadáme teda na motorky a poberáme sa kade ľahšie smerom do hôr. Pred tým ako sa pustíme na ďalší pass zastavujeme tankovať. Zrazu sa to spustí. Silný dážď ako by čakal kedy sa skryjeme na pumpu. Po 30 min čakania vyhodnocujeme, že už prší menej a dovolíme si vyraziť. 

„Veď máme nepremoky, čo sa môže stať?“ Stane sa len to,  že po par metroch sa dážď z intenzívni a kvapky nás bičujú ako také akupunktúrne ihly a my na motorkách fungujeme ako taký zberači vody. Po 15 min jazdy aj tak cítim, že pod zadkom je akosi mokro 😊. Vyhodnocujeme, že do stredu búrkového mraku nechceme ísť a obchádzame pass a tým celý mrak za podstatne slabšieho dažďa. Po pár kilometroch si to nasmerujeme na pass  Merendero de Cotefablo, kde v závere prechádzame tunelom na druhú stranu kopca a tam zrazu iný svet. Po 5 minútach vychádza slnko a počasie vo vysokých horách vyzerá nádherne. Nechápajúc, ale o to s väčšou radosťou vyzliekame nepremoky a sme veľmi radi, že ich už v ďalších dňoch nášho tripu nebudeme potrebovať.

Za passom zliezame na známu cestu N-260, ktorá ide naprieč Pyrenejami. Je to legendárna cesta, niečo ako route 66 v Amerike alebo na Slovensku 😊. Naozaj kocháme sa nádhernými scenériami Pyrenejí. Tu sú také červenšie. Cesta sa rôzne kľukatie, občas je široká a občas veľmi úzka a musíme dávať pozor na šírku našich kufrov. Niektoré dedinky sa pyšne týčia v kopcoch a pripomínajú nedobytné sídla. Naozaj nádherná cesta. 

V jednej horskej dedinke zastavujeme na krátky obed. Mladá slečna sa nás hneď ujala. Na našu otázku či hovorí po anglicky odpovedala “Yes”. No to je všetko čo sme od nej dozvedeli a radšej zutekala. Ako možno viete, Španieli sa veľmi neponáhľajú a na všetko majú čas. Objednávame si preto čo vedia priniesť hneď. Je to taká klobáska s hranolkami. Neoriginálne, ale ak by sme si dali niečo na ich štýl, legendy budú hovoriť že sme tam doteraz 😊. 

Na našu poslednú noc v Španielsku zastavujeme v malebnom mestečku Puigcerda. Ako zastavíme motorky a vojdeme do hotela spustí sa dážď. Opäť krásne načasované a opäť zastavujeme naše motorky o deviate večer. Ivo sa nám pred tripom vyhrážal, že budeme jazdiť do deviatej večer. Robili sme si z toho srandu, ale celý trip nám to tak fakt vychádza a priznám sa, vôbec mi to nevadí. Sme ďaleko na západe a tu je svetlo do 10-tej. Pre mňa absolútna topka.

Dnes má meniny Patrik, teda ja. Budeme asi musieť zmeniť termíny tripov, lebo stále to akosi vychádza každý rok na mňa 😊. Beriem dole do reštiky svoj Lenovo notebook, najvyšší čas na kontrolu emailov. No Ivo rovno zobral rundu koňaku ako prípitok. Taký koňak v unavenom tele dokáže divy, preto sa rovno vyberáme na večeru o kus ďalej, keďže v našom hotely sa nevarí. 

Ja plný „energie“ notebook zabúdam pri bare aj s telefónom. Našťastie Ivo je vnímavý a hneď mi ho podá. Presunieme sa asi o 50 m ďalej do malebnej reštaurácie s pravým španielskym duchom. Objednávame steaky, hamburgre a rôzne jednohubkové jedlá ako tapas a pod. Na pitie objednávame liter sangrie. Pán domáci na nás divno pozerá, ale mi sa dušujeme, že to myslíme vážne a tu sangriu zopakujeme ešte trikrát. ThinkPad nemám možnosť ani zapnúť, ale využívam tu jeho skvelú vlastnosť, odolnosť. Kvôli malému stolu si na notebook nechávame servírovať rôzne jedlá. Veď ThinkPad X je odolná rada notebookov, musí preto vydržať aj toto. (Túto pasáž snáď páni z Lenova prehliadnu 😊).

Zrazu príde pán domáci s tanierom, na ktorom je cheesecake so zapálenými sviečkami a všetci v reštike začnú spievať „Happy birthday“. Hovorím si super, aspoň vidím ako sa to oslavuje v Španielsku a nielen vo filmoch. No ten pán domáci s tým tanierikom príde ku mne. Kukám naňho či sa nesekol. Veď ja nemám narodeniny. Chcem mu to vysvetliť, no Milan do mňa drgá a hovorí aby som držal hubu, lebo keď ma niekto narodeniny, tak je to zadarmo 😊. Takže z mojich mením sa spravili akože narodeniny. Naozaj bol to najkrajší večer motoripu. Zabavili sme sa, najedli a napili do sýtosti, užili si aj miestnej „španielskej kultúry“. Na záver si s nami pán domáci hrkol nejakej domácej žltej lepkavice a my sme niečo po polnoci zaliezli do perín. Notebook som tam našťastie nezabudol.

The post Mototrip Pyreneje 2022: Fiesta de San Fermín appeared first on Cestovateľský blog.

Obsah:

1. Podarilo sa…

2. Hola Espaňa, Hola Barcelona!

3. No nič, bruchá plné, môžeme vyraziť

4. …a rána sú ťažké

5. Fiesta de San Fermín

6. …a rána sú ľahké

7. Posledný, za to intenzívny

Z Lurd si to namierime na pass d’Arlas. Hore na kopci nás na chvíľku zdrží dlhé stádo ovcí. Po ceste ďalej si vyberáme fakt úzke cestičky francúzskym vidiekom. Robíme si srandu, že vyzeráme ako EÚ komisia, čo robí kontroly v rezorte agrodotácií 😊. Naozaj cesty sú úzke a kľukaté. Ideálne na motorkovanie. Ani nevieme kedy, prekročíme hranice so Španielskom a po jednom passe sa rozhodujeme kam ďalej. Stále sa držíme denného plánu a môžeme to dať do Pamplony alebo si spraviť radosť a potiahnuť to až na Atlantik do San Sebastian. Nakoniec ako cieľ do navigácie zadáme najbližšiu pláž na pobreží Atlantického oceánu, francúzske mesto Hendaye. Mesto leží na Francúzsko-Španielskej hranici a pokiaľ neprejdete malú rieku Bidasoa, ani neviete v akom štáte ste.

Zaparkujeme motorky pred promenádou. Ja s Paľom sa okamžite vyzliekame z motorkových mundúrov a utekáme po piesočnatej pláži omočiť naše upotené nohy v Atlantiku. Dovolenkové prostredie, krásne letné počasie, búrlivé vlny plné surferov. Ozaj pohľad ako z iného sveta. Užívame si každý okamih pretože máme na to len hodinku. Z tašky ešte vyťahujem svoj notebook, nech aj jemu dožičím ten vzduch oceánu, nech sa mu dostane do chipov 😊. V nedeľu sme sa lúčili so Stredozemným morom aby sme sa utorok brodili v Atlantickom oceáne. Aj takéto momenty prináša cestovanie.

Dosť bolo morskej radosti, hurá na motorky, pretože podarilo sa nám nájsť ubytovanie v meste Pamplona. Inak aj by sme tu pri mori radi strávili noc, ale nenašli sme nikde ubytovanie za prijateľnú cenu a tie kilometre do plánovaného vnútrozemia by nám chýbali. Po rovnakej ceste sa teda vraciame späť, aby sme opäť večer o deviatej zaparkovali svoje motorky pred hotelíkom v meste Pamplona.Keďže sme na začiatku mesta, nikam večer nejdeme. Navečeriame sa tam a ja si v kľude môžem v „reštike“ zapnúť svoj notebook, pripojiť sa cez VPN-ku do firmy a porobiť potrebné úhrady. Presne kvôli týmto pracovným úkonom som si notebook pred odchodom dobre nakonfiguroval 😊.

The post Mototrip Pyreneje 2022: …a rána sú ťažké appeared first on Cestovateľský blog.

Obsah:

1. Podarilo sa…

2. Hola Espaňa, Hola Barcelona!

3. No nič, bruchá plné, môžeme vyraziť

4. …a rána sú ťažké

5. Fiesta de San Fermín

6. …a rána sú ľahké

7. Posledný, za to intenzívny

Ako by to bolo, ak by sme vo francúzsku neokoštovali pravú originál bagetu? Pri ceste sa teda zastavujeme na riadnu porciu bagety. Mňam, čerstvá chrumkavá ako má byť. Toľko som veru natrúsili, že jedna sliepka by sa nažrala 😊. A hurá na ďalší pass Tourmalet. Ešte pod kopcom je hmlisté chladné počasie. A tak zastavujeme a prvý krát sa obliekame do teplejšieho. Ja si zaspomínam na svoj piatkový plán pri odchode, ako pôjdem len v kraťasoch, keď je také teplo 😊. Ja kašlem na obliekanie, zavriem len zipsové vetračky na bunde a nohaviciach, ideme ďalej. Cesta je hrozná, hmla ako mlieko, občas ledva vidím pred seba.

„Na čo sa sem vôbec trepeme?“, táto otázka mi ide hlavou. Sme hore. Hmla sa trošku rozostúpi a vidíme pekné lyžiarske stredisko. Nápisy na asfalte pripomínajú, že práve tu sa jazdí oná slávna cyklistická Tour de France. Porobíme pár fotiek a ideme ďalej za kopec. Kde zrazu, asi 50 m z druhej strany kopca sa nám naskytá neskutočný pohľad, ako odmena, že nikdy netreba frflať pred cieľom. Odmena v podobe krásneho výhľadu na mraky, ten pocit ako keby sme boli tam, kde bývajú samotní bohovia a oni rozložia „perinku“ na celé údolie. Kocháme sa hodnú chvíľu týmto pohľadom a rozhodujeme sa kde túto noc skloníme naše motorkové hlávky.

Rozhodli sme sa, že túto noc strávime v Lurdoch. A tak štartujeme svojich tátošov aby sme za cca hodinu jazdy prišli do pútnického mesta a ubytovali sa v hotely so symbolickým názvom Angelic. Sme kúsok od centra a tak opäť po deviatej večer vyrážame do ulíc. Mesto je plné turistov, pútnikov z rôznych končín Európy. Krátkou prechádzkou sa dostávame k pútnickému miestu zjavenia, kde práve prebieha omša s procesiou. 

Toto miesto je ozaj magické. V šere teplého letné večera, kontrastujúc s krásnymi farbami kostola a plameňmi sviečok ľudí, prináša neskutočnú atmosféru a my sa len mlčky prizeráme. Celé si to obehneme a v tichosti sa necháme vniesť to nádhernej energie modliacich sa ľudí. V najväčšej skromnosti a pokore sa pomodlím, poďakujem za tieto neskutočné chvíle i emócie a parťáci už na mňa čakajú na konci davu aby sme sa pobrali hľadať niečo pod zub.

Prechádzame okolo množstva reštaurácii a obchodov, niečo ako poznáte z prímorských letovísk. Z jednej reštaurácie dokonca počuť spev podgurážených kresťanov, ako spievajú kresťanské piesne – zaujímavý zážitok 😊. My svoje zadky zaparkujeme do jednej z reštaurácií pri rieke a ochutnávame mieste špeciality. Pred polnocou sa vraciame na izbu, no mne sa ešte nechce spať. Na hotely je našťastie wifi a tak prvý krát vyťahujem svoj Lenovo notebook a môžem skontrolovať emaily a veci na vybavenie preposlať na kolegov v práci. Využijem asi hodinku z pondelkovej noci a za svitu decentne podsvietenej klávesnice (naozaj musím pochváliť, že pekne svieti) v tichosti klepkám do klávesnice prvé poznámky a texty k tomuto článku. O 0:30 v tichosti zatváram svoj ThinkPad, veď treba aj spať. Dobrú noc, Francúzsko.

The post Mototrip Pyreneje 2022: No nič, bruchá plné, môžeme vyraziť appeared first on Cestovateľský blog.

Obsah:

1. Podarilo sa…

2. Hola Espaňa, Hola Barcelona!

3. No nič, bruchá plné, môžeme vyraziť

4. …a rána sú ťažké

5. Fiesta de San Fermín

6. …a rána sú ľahké

7. Posledný, za to intenzívny

Snažíme sa čo najrýchlejšie opustiť mesto a tak vôbec nezamierime do centra mesta k Sagrada Família, len ju okom rýchlo pozorujem z obchvatu. Po pár kilometroch opúšťame mesto a ako sa vzďaľujeme od mora, teplota sa zvyšuje na 35°C. Po miernych kopčekoch pripomínajúce myjavské kopanice konečne prichádzajú poriadne hory a príjemná teplota 28°C.

Ako sa cesta kľukatie, konečne si začínam uvedomovať tú neskutočnú radosť. Opäť motovýlet, opäť len ja a motorka. Ten neskutočný pocit slobody, tie vône prírody, cítim sa ako najšťastnejší človek na svete. Je to neskutočná eufória, ktorá vo mne rozkvitá.

Ale každá láska ide cez žalúdok a my máme v pláne si dať pravý španielsky obed. Zamierime si to teda do mestečka La Seu d’Urgell, kde v centre zaparkujeme motorky. S hrôzou tam zisťujeme, že jedine kde si môžeme kúpiť jedlo je miestny kebab, v ktorom predáva Ind. Zanadávame opäť na globalizáciu, ale miestna verzia kebabu je chutná. Hlad je najlepší kuchár 😊

Vysoké hory sa začínajú špicatieť a stráne sú čoraz strmšie. Kopce sú k sebe čoraz bližšie a natlačené k sebe ako teciny v kostole. Takto nejako vyzerá rázovitá krajina, Andorra. Prechádzame hlavným mestom a popozeráme pár lyžiarskych stredísk vo výške 2.400 m.n.m. Dychtivo sledujeme okolité výhľady, ktoré nám poskytuje táto výška a radi sa necháme schladiť teplotou 24°C.

Dnešnú noc strávime v Andorre. Podarilo sa nám nájsť večer o 21:00 ubytovanie priamo v centre hlavného mesta, Andorre. Andorra je vlastne kniežatstvo, pod správou francúzskeho prezidenta a španielskeho biskupa. Bohužiaľ hotel nemal voľné parkovisko a tak motorky musíme nechať na voľnom parkovaní v uliciach mesta. Parkovanie je našťastie zadarmo, lepšie ako zaplatiť 20 eur hotelu. Nadávam a frflem aj tak, lebo musím brať obe tašky z motorky asi 200m . Nabudúce sa pobalím len do ruksaku 😊. Pred desiatou večer vyrážame do ulíc centra mesta. Andorra je nádherné mesto! Má krásne upravené čarovné centrum. Tešíme sa na večeru, sme ozaj hladný.

„Ola“, zdravíme Aziatov v reštaurácii. Objednávame na večeru steaky rare a medium rare. Neviem načo sa nás pýtali ako ich chceme, keď ich priniesli všetky rovnako prepečené ☹. Po ceste na hotel trošku zmokneme, ale to len na prebratie od sangrie, ktorú sme si dali konečne ako typický španielsky „drinkoš“.

Na hoteli som už teda všetko videl, ale lampičku, do ktorej vložíte telefón na selfie fotky, resp. vlogovanie, som ešte nevidel. No musel som veru otestovať. Akoby zázrakom na mňa opäť vyšla poschodová posteľ. Ako najľahší sa teda poberám na horné bydlo, kde od únavy okamžite zaspím.

Nad ránom nás zobudia hromy. Ani sa nečudujem, cez deň tu bolo v meste 30°C a ráno kolo 15°C. Veľký rozdiel teplôt.  Za celý mototrip tieto raňajky sú naj. Klasická šunka, rôzne salámy a jamon – španielska sušená šunka so žltým melónom a ananásom. To je ta najlepšia kombinácia. Keby tá teta tak prísne na mňa nepozerala, raňajkujem to tam doteraz!

The post Mototrip Pyreneje 2022: Hola Espaňa, Hola Barcelona! appeared first on Cestovateľský blog.

Obsah:

1. Podarilo sa…

2. Hola Espaňa, Hola Barcelona!

3. No nič, bruchá plné, môžeme vyraziť

4. …a rána sú ťažké

5. Fiesta de San Fermín

6. …a rána sú ľahké

7. Posledný, za to intenzívny

A ako to už býva, s mojim pracovným vyťažením len občas sledujem komunikáciu plánovania v skupine. Preto bez rozmýšľania súhlasím so všetkým a jediné čo spravím je zapísanie dovolenky na plánovaný termín do kalendára. Ako pribúdajúcim časom dostával náš plán konkrétne črty, ja som poškuľoval nad najnovším notebookom Lenovo ThinkPad X13s, ktorého demo sa mi dostalo na jednej prezentácii do ruky. Ide o absolútnu novinku pretože pod „kapotou“ mu nebije srdce Intelu, ale Qualcomm procesor. Je to niečo ako keď si idete kúpiť auto a zrazu to nie je na benzín ani na naftu. Proste hrozná zvedavosť so vo mne po dlhom čase prebudila a tento notebook som si vysníval ako ideálneho spoločníka na dlhé cesty.
Ale je to len demo.

Podarilo sa

Asi dva týždne pred odchodom dostávam informáciu, že notebook mi bude k dispozícii. Teším sa ako malý chlapec a v pondelok, päť dní pred odchodom, utekám notebook vyzdvihnúť. Ako sa dni pred odchodom krátia, práce ako keby len a len pribúdalo. Balím sa preto radšej postupne po večeroch. Plán je prespávať po hoteloch/penziónoch, takže kempingová výbava odpadá. Cítim sa divno. To fakt mám mať dve tašky na bokoch motorky poloprázdne? 

Čo som zabudol? Otravujem otázkami mojich motokamarátov, čo ešte zbaliť. Ako keby som sa balil prvýkrát. Ako bonus preto prihadzujem môj malý spacáčik. Ten sa mi osvedčil hlavne na Balkáne, keď ubytovanie bolo humusné resp. keď po dvoch pivách večer človek nevie navliecť paplóny :). Ako sa večer trápim s balením a chystaním motorky, cez deň sa zase snažím s prípravou ThinkPadu, aby som tam mal všetko. Bohužiaľ tentokrát nestačí len disk vymeniť z môjho firemného ThinkPadu T, ale musím si všetko sám doinštalovať a nakonfigurovať.

Je deň D, piatok 1. júla. Aj keď čas odchodu je až podvečer, vstávam skoro ráno aby som všetko postíhal, dorobil a na nič nezabudol. Naozaj prežívam mega stres a v hlave mi už behajú myšlienky: „Nech som už preč“ vs. „Nikam nejdem, mám toho veľa!“

Dcéra sa za mnou zastaví poobede v práci. Ide večer kamoške, tak má ešte hodinku čas, počká u mňa. Som tak zaneprázdnený vybavovačkami, že si ani nevšimnem kedy odišla. Za ten čas čo bola u mňa v robote som vlastne na ňu ani nepozrel. To vo mne spôsobí hrozný hnev a nadávam si, že dajako mám tie priority pomýlené ☹. Volám dcére kde je, kráčala akurát na zastávku autobusu, ona mi oznamuje, veď ma zdravila a hovorila že odchádza. 

V strese beriem kolegove kľúče od auta (prvé čo som schmatol) a idem rýchlo za ňou. Naložím ju do auta a odveziem kamarátke. Pýtam sa rôzne hlúpe otázky, len aby som počul jej hlas a bol chvíľu s ňou. Aj keď už má 16 rokov, je to stále moja Ďuďulka, mám ju hrozne rád a bez nej mi veru bude smutno. Okrem toho si veľmi dobre uvedomujem, že cestovanie na motorke nie je práve to najbezpečnejšie. Poviem posledné slová dcére, že ak by bolo niečo súrne, nech mi kedykoľvek zavolá a ja hneď otočím motorku smerom domov. Rozlúčkové objatie ako keby zo mňa odbúralo celý stres. Sadám do auta a cítim sa perfektne. Ako keby ten stres zo mňa odpadol a ja sa už cítim „dovolenkovo“.

Milan zrazu posúva čas odchodu miesto 17:00 na 19:00. „Ja ho zabijem!“ Spravil si z nás srandu, aby sme to lepšie stíhali. Zrazu mám kopec času a môžem v kľude dobaliť posledné veci na motorku. Pre svoj ThinkPad vyberám nylonové puzdro a bez problémov ho šuchnem do bočnej motorkovej tašky. Trip v Rusku ma naučil, že veľa toho nepotrebujem. Azda jediné, čo si prvýkrát pribalím, sú okuliare. Aspoň na ten malý 13“ notebook uvidím 😊.

Je 17:30 a teplomer vonku ukazuje stále 35°C.  „To sa mám obliekať do motorkového výstroja?“ „Nemôžem ísť len tak, v kraťasoch?“ Dávam pred odchodom ešte sprchu v nádeji, že ma to schladí. Ako sa ale oblečiem do toho mundúra som tam, kde som bol pred 30 min. Sadám teda na motorku a vyrážam k Milanovi, kde sa máme všetci stretnúť. Dvakrát v strese zastavujem pri ceste a kontrolujem tašky, či som niečo nezabudol. Dokonca hlavou mi prejde myšlienka: „Mám vôbec notebook?“ Zastavujem znova a kontrolujem. To je tak, keď som sa balil priebežne, už som si nepamätám, že som zobral vlastne všetko.

Horúci piatkový vzduch na motorke na mňa pôsobí ako fén. Nepomôže ani jazda v stoji. Pri zastavení vedľa autobusu ihneď zisťujem čo je to vlastne teplý vzduch. Čerstvo spotený prichádzam k Milanovi. Tu už pofukuje príjemným vetrík, ktorý ma chladí. Postupne sa všetci stretávame a ako už býva zvykom, na ulici dávame prvú „odchodovú“ fotku na motorkách. Milan, Ivo, Kubo, Paľo a ja, nastúpený sťa na štartovacej čiare, vyrážame.

Vietor podstatne zosilnel a cestou do Viedne na hlavnú stanicu nám znepríjemňuje jazdu. Ako keby mávnutím čarovného prútika sa z horúceho letného dňa stáva ufučaný večer. Na železničnej stanici vo Viedni je zrazu 15°C. Klepem sa od zimy a na hlave si nechávam kuklu ako náhradu čiapky. Nechápem, ako mohlo byť pred vyše hodinkou 35°C a zrazu je len 15°C? Na stanici stretávame ďalších motorkárov zo Slovenska, ktorí tiež nakladajú motorky na vlak.

Aby sme stihli tento trip za 10 dní, naplánovali sme nočný presun vlakom z Viedne do Feldkirchu (hranica Rakúska a Lichtenštajnska). Z Feldkirchu do Janova na motorkách a zase nočný presun trajektom z Janova do Barcelony. Naspäť sme si to tiež trošku skrátili a to nočným presunom vlakom z Feldkirchu do Viedne.

Pri nakladaní motoriek do vagóna zisťujem, že mám len 2 cm rezervu, aby som sa vôbec vmestil s výškou môjho plexi. Našťastie s týmto už máme prax a tak naloženie motoriek prebieha bez problémov. Usadáme do ležadlového vagóna a po úvodnej logistike tašiek s moto oblečením zisťujeme, že sa pomestíme. Vlak je tak plný, že k nám pridajú ešte jedného uja, Švajčiara.  Je 22:30 a opúšťame Viedeň, aby sme o siedmej ráno dorazili na druhý koniec Rakúska, mesta Feldkirch.

Nevyspatí, rozdrcaní a vyheglaní. Už len aby hrali v rozhlase „jomahoo, jomasoo“ a pocit z kolotočov rokov osemdesiatych bol by dokonalý. Po vyložení motoriek z vagóna zisťujeme, že jedna motorka chalanov zo Slovenska nefunguje. Konkrétne alarm vybil baterku na Harleyi. Ak teda plánujete prevoz motorky vlakom a máte na motorke alarm, dobre si naštudujte ako alarm vypnúť. Tu sa to nepodarilo korektne vypnúť a chalani museli robiť servis. Keďže náš plán je nabitý a musíme stihnúť trajekt, bohužiaľ nemôžeme chalanom zo Slovenska pomôcť a lúčime sa s nimi na stanici.

Po pár kilometroch v meste Feldkirch opúšťame hranice Rakúska a prichádzame do Lichtenštajnska, aby sme sa pokochali krásnym slnečným sobotným ránom. Zelené kopce a nádherne architektonicky zladená minulosť s prítomnosťou lahodia nášmu cestovateľskému oku. Po pár prejdených kilometroch zistíme až podľa ŠPZ áut, že sme už vo Švajčiarsku. Dávame pozor na predpisy a jazdíme vzorovo. Keďže Lichtenštajnsko a Švajčiarsko (tak isto Andorra) nie sú v EÚ, nezabúdame ani na vypnutie roamingu.

Krásnym passom del Spluga (pass – horský prechod) vchádzame do Talianska a pod kopcom si dávame prvú prestávku. Bohužiaľ len jedinú, keďže nás čas naháňa a tak originál zapečene talianske panini nám musia stačiť ako obed. Ako opúšťame kopce za Milánom, opäť príde krátke déjá vu v podobe 35oC teploty. Transfer je transfer a tak ťaháme bez väčších prestávok na Janov. 

Pred mestom Janov je veľká zápcha a mi štrikujeme medzi autami a snažíme sa čo najskôr dostať do prístavu na nalodenie. Prechádzame popod legendárne neslávnym diaľničným mostom cez špinavé uličky mesta do prístavu. Našťastie sme tu na čas a okamžite dostávame na motorku nálepku Barcelona a už sme na trajekte.

Kajuty nie sú najväčšie, no sú klimatizované a so sprchou. To je asi jediné, čo teraz potrebujeme.
Po železničnom kupé si opäť vyberám spanie na poschodovej posteli hore. Tu sme sa už rozdelili do dvoch kajút. Dvaja najviac chrápajúci sú sólo a mi traja ostatní spolu.

Sme hrozne hladní a reštauráciu na trajekte otvárajú až o 20-tej. Po dvoch pivách sa ako supy v dôchodkovom veku kymácame do reštiky. Tešíme sa na taliansku pizzu. No bohužiaľ zostalo len pri tom tešení. Ázijský personál na talianskej lodi plný Alžírčanov (loď z Barcelony pokračovala ďalej do marockého Tangeru) bola tou pravou ukážkou globalizácie ☹. Pizza bola len o jeden level lepšia ako tá slovenská, zo začiatku 90-tych rokov, keď pizzou nazývali jemne vytuningovaný langoš.

V pozadí hrala hudba orientu, až zrazu niekto tu hudbu dal hlasnejšie. A kde sa vzala, tu sa vzala, brušná tanečnica zavítala medzi hostí. Zvíjala sa takými pohybmi, že Jaro Slávik by už po 5s stlačil klaksón. Nevieme čo to malo znamenať, ale pripomínalo mi to prosebný tanec o permanentku do posilňovne. A ani vôbec neprišla medzi nás. Možno z našich pohľadov cítila, že sme na cestách len prvý deň a nie sme dostatočne „hladný“.

The post Mototrip Pyreneje 2022: Podarilo sa… appeared first on Cestovateľský blog.

Píše Patrik Cvengroš.

Našťastie opatrenia ustúpili, hranice sa otvorili, ale nám sa výlet po Slovensku začal pozdávať a vďaka Ivovi a Palovi, vznikol perfektný týždenný plán na zjazdenie Slovenska. Ak si myslite, že na Slovensku nie je čo jazdiť, ste na omyle. Veru máme toho po našich cestách slovenských už veľa pojazdeného, ale do plánu sme dali cesty, ktoré sme ešte veľmi neabsolvovali, hlavne na východe Slovenska. Aj so zaujímavými zastávkami.

Ako to už u mňa každoročne chodí, snažím sa vždy pred dovolenkou všetko v robote podoťahovať a dokončiť. Tento rok nebol výnimkou, detaily tohtoročnej trasy som si dopredu veľmi neštudoval a balil som sa (klasika) na poslednú chvíľu. Veď načo treba skúsenému cestovateľovi viac času na balenie? Ale musím pochváliť Iva, že k popisu trasy nám zazdieľal aj krátky zoznam vecí, na čo nezabudnúť, resp. kto čo zoberie. Predpoveď počasia na celý týždeň je katastrofálna. Každý deň hlásia prehánky. „Čo to bude za jazdu? Užijeme si to vôbec? Ježišmária, ja to kašlem, nejdem radšej nikam!“

Nejaké takéto myšlienky mi blúdili hlavou v sobotu ráno, keď som vstával o 7:00. Cestovná nervozita a radosť sedieť týždeň na motorke však okamžite zvíťazili. Obliekam sa do svojho moto-„mundúra“ pre istotu aj s protidažďovou vložkou a vyrážam. Miesto stretávky pumpa OMV Zlaté Piesky. Postupne sa stretávame všetci účastníci zjazdu: Ivo so svojou ľadvinkou Miškou, Palo, Kubo, Milan – všetci GS-áci a ja na Afrike. Začína jemne popŕchať a my vyrážame. Prvá trasa vedie diaľnicou smerom na Zvolen. Ako tak razíme prvé kilometre, okamžite sa dostavuje ten perfektný pocit z cestovania. „Paráda, na toto som sa tešil celý rok, len nasadnúť a jazdiť!“. Túto moju radosť ako keby počulo samé nebo, pretože neprší. Je síce silno zamračené, ale bez dažďa.

Prvá zastávka pumpa Hontianske Nemce. Ivo s ľadvinkou Miškou zjavne v zime boli v objemovke, pretože ich nádrž hlasí suchoty. Musíme tankovať. Ja si necítim celú pravú ruku. „Prúser! Asi sa mi vrátil zápal nervu“, vravím si.  Skúsim to teda vyriešiť prezlečením termoprádla z chladivého za hrejivé. Vcelku plná pumpa zákazníkov začína prežívať motoerotiku priamo vonku. Palo mi daroval bufku na krk, ktorú ako jedinú vec zabúdam doma zbaliť.  Razíme ďalej. Ako termoprádlo zohrieva moje telo, ustupuje aj pocit tŕpnutia ruky. Paráda! No až taká paráda to prestala byť po pár km s počasím.

Nejak sa nám rozpršalo a zastavujeme v Budči na pumpe. Obliekame nepremoky a ide sa ďalej. Zo Zvolena sa točíme dole na Krupinu a za Krupinou do obce Bzovík, kde zastavujeme na prvej zastávke. Opevnený kláštor Bzovík. Jemne prší a my sa ani nevyzliekame. Vyzeráme ako kvalifikovaný cestári, ktorí prišli rekonštruovať pevnosť. Inak vážne, kláštor je obkolesený vodnou priekopou a fakt vyzerá zaujímavo, aj keď je to už tak trošku zrúcanina. Čo to pofotíme a vyrážame ďalej. Moceme sa cestami II. a III. triedy, prejdeme Veľký Krtíš a mierime do Halíčskej zbrojnice na obed.

Uff, reštika plná, čašníčka hlási: „Ak chcete jesť, tak na jedlo sa čaká minimálne 50 min alebo si dáte pizzu, ktorá bude do 20 min“. No čo už, objednávame prvú pizzu. Veď som tak hladný, že keď teraz čokoľvek zjem, v mojom bruchu to len tak zasyčí. Pažravosť ale víťazí a ja si objednávam ešte hovädzí vývar. „Ach jo!“. Ale to „Ach jo“ si podľa všetkého povedal aj kuchár, keď zistil, že navaril polievku pre 100 ľudí a do reštiky ich prišlo 200. „Kua, som na Slovensku, to zase bude gurmánske porno“, povzdychnem si a všetko zožeriem. Čašníčka si neodpustí divnú poznámku, že ak chceme na záchod, musíme mať rúška alebo mame chodiť vonkajškom. Rúško nemám, idem radšej vonkajškom.

Po malom oddychu sadáme znova na motorky a frčíme smer Šiatorská Bukovinka. Tesne pred hraničným prechodom s Maďarskom to stáčame doľava a po krásnej úzkej ceste prichádzame na parkovisko pod hradom Šomoška. Milan s Miškou zostávajú na parkovisku a my ostatní sa vydávame na krátku turistiku na tento hrad. Je to asi 1,5 km. Slniečko sa vydriapalo spoza mrakov a nás čaká pekná prechádzka do kopca. Po pár metroch zisťujeme, že prívalové dažde pekne rozmočili turistický chodník. Ešte že máme seriózne topánky, lebo voda je po členky. Neskôr na čaká pekný strmák a riadne sa zapotíme. Tesne pod hradom sa nám naskytne pekný pohľad na Kamenné more. Už len pár metrov a sme na hrade. Utrúsim ešte poznámku, že ma jebne, ak by na ten hrad šla asfaltka.

Sme hore. Krásny výhľad na okolité kopce. A z druhej strany dedina a asfalt. „Ja som to hovoril!“ Ale dedina už je v Maďarsku a my sme si povedali, že hranice neprekročíme. Veľa turistov tam bolo práve z tejto dedinky. Porobíme fotky a hajde naspäť. Po ceste predbiehame pár turistov a peknú Maďarku s tenkými bledomodrými teniskami. Rehocem sa dopredu lebo viem, aký brod ju čaká pod kopcom 😊.

Našťastie už neprší a my pokračujeme ďalej na Gemer. Prevezieme sa Ožďanskými serpentínami a zamierime na krásnu cestu za Plešivcom na Silicu. Za Silicou sa cesta zužuje a nám sa otvorí krásny výhľad na priľahlé lúky. Naozaj krásne miesto až pri maďarských hraniciach. Cesta vedie okolo rybníkov. Hukotom našich motoriek sme vzbudili pozornosť dvoch rybárov. Otec so synom. V nemom úžase a s otvorenými ústami na nás hľadeli, čo tam robíme. Legenda hovorí, že tam stoja dodnes 😊. Touto krásnou cestou sme si vlastne obišli kopec Soroška.

Deň sa pomaly končí a my sa blížime do nášho prvého nocľahu u Milanových známych v Sokoľanoch pri Košiciach. Počasie sa ako keby zázračne umúdrilo a my si spoločne opekáme pod nebom plných hviezd a gýčových svetiel, sťa vianočný stromček z blízkej továrne VSŽ. Okolo polnoci zaslúžene zaspávame po prvom prejazdenom dni.

Prvý a jediný pád a tri p***viny

Ráno opäť vstávame do zamračeného rána. S prvým rozlepením očí začínajú padať aj prvé kvapky dažďa. Po raňajkách a nabalení na motorky kvapky ustanú. Nepremoky teda zostávajú v taškách a my vyrážame smer Košice. Razíme si cestu nedeľným ranným mestom krížom na druhý koniec a po Čermeľskej ceste opúšťame mesto Košice v smere na Ružín. Cesta sa pekne kľukatí, no keďže je mokro, musíme dávať pozor. Na Ružíne sa ani nezdržujeme a pokračujeme v smere na Krompachy do Štefanskej Huty, kde kúsok za dedinou od hlavnej cesty prechádzame jedinečným zastrešeným dreveným mostom. Za dreveným mostom potiahneme do Richnavy a stáčame to naspäť v smere na Gelnicu. V Gelnici sa Palo chváli, že tu bol na detskom tábore. Tak zastavujeme, že nech si chlapec pozrie svoje detské časy. Ale 30 rokov je veru 30 rokov. Zisťujeme, že si vlastne nič nepamätá okrem názvu mesta. Pokračujeme teda ďalej, po krásnych cestách na Hnilčík. 

Cesta je mokrá, niekde viac, niekde menej, asfalt občas hrboľatý, polepený alebo hladký. A na takomto hladkom zlepenci zrazu Kubo padá. Pravotočivou zákrutou sa obzriem do späťáku, lebo počujem divný zvuk. A zrazu vidím ako sa Kubo šmýka do zábradlia. Našťastie okamžite vstáva na nohy. Brzdím a točím sa za ním. Kým pri ňom zastavím, Kubo už dvíha motorku. „Fúúúú, je v poriadku,“ odfúknem si. Ostatní až neskôr pochopia, že my dvaja sme zastavili a točia sa až neskôr za nami. Dvíham zo zeme rôzne plasty z GSy. Našťastie si to odniesol len predný štít, drobné škrabance a Kubove koleno, na ktoré kríva. Podávam Kubovi plasty, ale ako neskôr zisťujeme, vôbec nepatria na jeho motorku. Dokonca ani tá červená farba na zvodidle nie je od neho. To fakt sa tu asi muselo vyváľať viacej áut. Keď sa ostatní chalani vrátia, prechádzame peši inkriminovanú zákrutu. „Kua, však ten asfalt sa šmýka ako hovädo!“ a normálne sa v topánkach šmýkame na tom malom fleku asfaltu. Fakt treba dávať pozor.

Na pumpe pár km ďalej teda zastavujeme a Kubo si upravuje motorku, aby mohol pokračovať v spoločnom, ešte len začatom mototripe. Ďalej už všetci opatrnejšie jazdíme po rôzne mokrej ceste a preto sa ani nečudujeme, že nás riskantne prebieha ďalšia skupinka GS-ákov. Za Hnilčíkom si to namierime na Hnilec, dole na Gemerskú Polomu a odtiaľ smerom na Dobšinú. Túto cestu veľmi dobre poznám a som tu skoro každý rok. Ale veru v takejto polomokrej ceste je to zase iný zážitok. Dáme si hore dole Dobšinský kopec a vraciame sa rýchlo do Rožňavy. Začalo už zase pršať.

Jedna s najkrajších motorkárskych ciest vedie z Krásnohorského Podhradia na Úhornú. V tomto smere som to ešte nešiel. Treba ale dávať pozor, lebo po výdatných dažďoch je na ceste všelijaký bordel. Pokračujeme na Medzev, Jasov, Malá Ida až do Košíc. Veru, Košickým motorkárom závidíme také blízke krásne cesty. My ťaháme ďalej na východ a tešíme sa na ochutnávku Tokajských vín vo Veľkej Tŕni. Tam dorazíme niečo po 19-tej. Čaká nás krásna chalúpka s usmiatym pánom domácim, Matúšom, ktorý nám na privítanú nalieva z jeho rampášu hneď ako zliezame z motoriek.

Osprchujeme sa, prezlečieme a stretávame sa dole na prízemí, kde nás čaká hostina. Na prípitok dávame zase nejaké z koštujúcich vín a hladný sa púšťame do fazuľovice. „Mňááám!“ Ďalšie jedlo je v podobe upečenej krkovičky, ktorá sa priam rozpadá na jazyku, ako keby to prasa bolo malomocné. To všetko s novými zemiakmi neskutočne chutné ladí a mne aj po pár týždňoch čo toto píšem, opäť tečú slinky 😊. Fakt to jedlo bolo výborné. Zase dačo koštujeme z vín a rozhodneme sa vyraziť na prechádzku do pivníc.

Vonku už zase intenzívne prší, ale nás to neodradí od návštevy pivnice. Kráčame teda hore za dedinu a vstupujeme do podzemia Matúšovej pivnice. Počas celej doby sa nám pán domáci venuje a my počúvame rôzne príbehy a báje z miestnej oblasti. Po hodinke strávenej v pivnici sa už pod rúškom tmy vraciame späť, kde nás čakajú chlebíky s domácimi nátierkami, klobáska, syr a iné jednohubky. Koštujeme ďalšie vína a náruživo debatujeme. Matúš sa nám pochváli, že konečne prišli normálni ľudia. Tak nám vyťahuje ďalšie archívne vína a my koštujeme, asi už nad rámec čo sme mali koštovať. 

Dozvedáme sa aj krásnu historku o 3 p***vinách. Trianonskou zmluvou rozdelili maďarské mesto Šiator. Na Nové Mesto pod Šiatrom v Maďarsku a na Slovensku na Slovenské Nové Mesto. No a tie 3 p***viny podľa Matúša sú: nie to ani Slovenské, ani Nové a ani Mesto! 😊 Okolo 0:30 radšej končíme, pretože tu nie sme na alkoholickom, ale na motorkárskom tripe.

Na východe nič nie je?

Ráno sa nám vstáva vcelku normálne. Sadneme na raňajky v štýlovo zariadenej chalúpke ako z konca 19. storočia. Na čerstvý chlebík si natierame maslo a domáci lekvár. Debatujeme, čo nás dnešný pondelkový deň čaká. V tom sa otvoria dvere a vojde usmievavý Matúš a zadre: „Chlapci, čo vám jebe, čo sa tu šupujete suchým chlebom? Však ja som vám spravil omeletu so syrom“. A na stôl nám začal nosiť veľké porcie jedla. No ledva sa to dalo zjesť. „Mňááám, tomuto teda hovorím raňajky na pána!“ Lúčime sa teda s Matúšom a želáme mu aby mu to ešte dlho vydržalo. Pretože presne takéto služby Slovensko potrebuje a presne takýchto ľudí na Slovensku treba!

Ledva sa teda vykotíme na motorky a pokračujeme našou cestu na samom východe Slovenska, kde fakt nič nie je. Zájdeme na štýlovú rozhľadňu odkiaľ je krásny výhľad na okolité Tokajské vinice. Ďalej na Klin nad Bodrogom, kde sa fotíme pri najnižšie položenom mieste nadmorskej výšky na Slovensku. Ďalej prichádzame na žel. stanicu Čierna nad Tisou. Spravíme pár fotiek a ideme pozrieť troj hranicu Slovenska-Maďarska a Ukrajiny v Malých Trakanoch. Cesta na hranicu ide po panelovke a pred lesíkom končí. Keďže je veľmi mokro, ďalej asi 500 m šlapeme peši. Tak nám to aj poradil miestny obyvateľ lámanou slovenčinou. Spravíme si teda fotku na hraničnom stĺpe.

To by som ale nebol ja, keby som nevymýšľal ftípky s čúraním do kríkov, ktoré boli už na ukrajinskej strane. Všade prítomné kamery som radšej nepokúšal a veru dobre som spravil, pretože o chvíľku za nami prišli policajti, ktorí strážia zelenú hranicu a veru poznamenali, že to by bol veľký prúser, ak by som tam šiel. Keďže Kubo pre boľavé koleno zostal pri motorkách, pokecal s policajtami ako prvý a nás pre istotu len legitimovali. Boli fajn, veď robili si svoju prácu. Popriali nám šťastnú cestu a my sme mohli cestovať ďalej.

Vedeli ste, že máme takú obec Svätá Mária? Ja teda nie. Sme na samom východe Slovenska a tu fakt nič nie je. Dedinky trošku chudobnejšie, domy prevažne neupravené, všetko v stavbárskom slohu rokov 60-tych. Tu som si spomenul na cestovateľské trasy ako niekde na Ukrajine alebo Rumunsku. Naša trasa smeruje okolo Vojan na sever do Michaloviec k Zemplínskej šírave, kde zastavujeme na obed. Po obede naša trasa vedie k Morskému oku pod Sninou. Spravíme si krátky výstup k vode a opäť pokračujeme ďalej, až na samý východ a koniec nášho Slovenska, Novej Sedlice. Na kopci za dedinou je ďalšia troj-hranica Slovenska, Ukrajiny a Poľska. Po ceste do Sniny nás dohnal mrak a my si obliekame nepremoky. Dážď je intenzívny a my sa na sklonku dňa blížime do Sniny, kde v kempe na Sninských rybníkoch máme ďalší nocľah.

V kempe sme ubytovaný v chatkách, a v bufete už na nás čaká milý personál a ďalší motorkári na cestách. Jedlo je ale problém, objednávame teda pizza expres. Tam nám oznámia, že už majú len posledné 3 pizze a 2 kebapy. Tak objednávame aspoň to, personál je taký typický, slovenský ☹.  Okolo polnoci zalezieme do chát. Posteľné prádlo sa nám nechce navliekať, tak sa na posteliach šupneme do spacákov. Keď cestujete, ste unavený a večer si dáte dve pivá, je už jedno kde spíte, tak ani som sa nečudoval, že okolo 5-tej ráno tam niečo šuchotalo, asi myši už nemohli spať 😊.

Ráno sa teda rýchlo obliekame a rozhodnem sa raňajkovať v rodnom meste nášho Iva, v Humennom. Začína zase husto pršať a veru v centre v Humennom v palacinkárni na raňajkách zostávame radšej dlhšie. Nechce sa nám do hustého dažďa. Vyčkávacia metóda bola správna. Prestalo trošku pršať a my sme vyrazili na prvý bod nášho dnešného záujmu, Herľany. Posedíme na lavičke pred gejzírom a nič. Lebo ten vyviera jedenkrát za deň, aktuálne po druhej ráno. „No čo už, výstrek nebude a čakať veru nebudeme.“ Konečne neprší, ale zase fúka silný vietor. Krásna príroda a ešte krajšia cesta nás dovedie na ďalšiu zastávku pri opálových baniach pri Dubníku. Je len 12:30 a veru do 14:00, kedy začína prehliadka baní sa nám opäť nechce čakať.

Po prečítaní si miestnej romantickej poviedky o nájdení najväčšieho opálu, ktorý je umiestnený vo Viedenskom múzeu, pokračujeme ďalej na Prešov a Branisko, ktoré obchádzame po starej kľukatej ceste okolo tunela. Cesta je už rozbitá a hlavne mokrá, musíme dávať bacha. Cestou popod Spišský hrad si spravíme fotky a pred Levočou zatočíme prudko doľava na Vyšné Repaše, Nižný Slavkov na Lipany. Naozaj krásna cesta prírodou, kde nám už vykuklo aj slniečko. Je to naozaj krásna trasa!

My to ďalej potiahne na sever až na hrad Plaveč. Odkiaľ pozorujeme motorkára ako sa trápi v kopci nad hradom. Ivo sa mu rozhodne pomôcť a vyráža za ním. Snaží sa mu pomôcť zliezť z kopca, keďže je veľmi mokro. Motorkár sa po zlezení u nás zastaví, pozdraviť nás. No čo by ste čakali? Motorka nevhodná do terénu, motorkár bez prilby, len tak v teniskách. Bingo! Áno, bol to český turista. Ktorý si šiel zaspomínať na miesta, kde počas vojny klátil ženské na kopci 😊.

Oddychujeme na hrade Plaveč a užívame si krásne výhľady na okolitú krajinu. Po malom oddychu zamierime smer Bardejov. V meste mame dohodnuté krátke stretnutie s Rustym, moto-cestovateľom, ktorý bol tiež na Magadane, ako my s Milanom, Jožom a Martinom. Po krátkom stretnutí s Rustym na malebnom námestí Bardejova dávame fakt dobrú zmrzku a ideme pozrieť údolie smrti, kde sa odohrávali tuhé boje počas II. Svetovej vojny.

Milan s Miškou a Kubom si túto trasu odpustia a idú rovno na Domašu, kde spíme našu ďalšiu noc. Tento deň nám počasie vychádza a ani hore pod Duklou sme nezmokli a pofotili sme sa pri drevenom kostolíku vo Vyšnom Komárniku. Podvečer prichádzame aj my na Domašu na chatu. Miesto opekania sa rozhodneme ísť do blízkeho bufetu pri vode, kde dávame na večeru ďalšiu pizzu s vyprážaným syrom. Po pár pivách sa gúľame tmavou nocou na chatu na zaslúžený odpočinok.

Keď nafukovačka fučí

Ráno na Domaši je pochmúrne. Opäť mraky a dážď čo visí za nohu. Žiadne ranné kúpanie, voda je po výdatných dažďoch silno mútna, pôsobí skôr odstrašujúco. Kašlem cele umývanie. Myslel som si, že od poslednej očistnej sprchy na Tokaji sa tu okúpem, ale sem teda nevleziem. Musím si vystačiť s OldSpicom. Vyrážame na cestu okolo Domaše a opäť smerujeme na Bardejov a po Rustyho odporúčaní pridávame trasu popri Poľských hraniciach z Mníška nad Popradom až do Malého Lipníka. Naozaj perfektná cesta. Nová úzka asfaltka popri rieke Poprad. Krásna príroda a malé dedinky pri hraniciach, ani som nevedel, že tu niekto býva. Krásne nám tu vyšlo slniečko a na ceste stretávame veľa cyklistov.

Po peknom kolečku smerujeme do Pienin, zastavujem nad Veľkým Lipníkom na peknej vyhliadke na okolitú prírodu a v Lesnici to od parkujeme na parkovisku a pár metrov si od šľapeme k Dunajcu, kde končia pltnícke trasy. Voda je veľmi vysoká a vôbec nepripomína, že tu niekde končí splav, pretože je všetko zatopené. Pekné počasie aj dneska vyhnalo kopec turistov do okolitej prírody.

My pokračujme ďalej na Červený Kláštor a v Spišských Hanušovciach odbáčame doľava cez malebnú obec Osturňa, v ktorej sa nachádzajú krásne drevenice. Nová asfaltová úzka cesta je ideálna na pomalú jazdu a kochanie sa výhľadmi. Krížom cez kopec sa dostávame na koniec obce Ždiar. Naozaj veľmi krásna trasa. Pokračujeme smerom nadol cez Kežmarok až po Levoču, aby sme to znova otočili na sever do Pienin, pretože naše ďalšie nocovisko bude Gemerský dvor pri Červenom Kláštore. Opäť do kempu prichádzame relatívne neskoro. Snažíme sa rýchlo objednať nejakú večeru, aby sa nám po celom dni ušlo nejaké jedlo. Ja s Ivom rozkladáme stany, ostatní idú do chaty. Rýchlo rozložím stan, konečne sa osprchujem a hajde na večeru. Večera bola fajn, aj za cenu, že ujo našu objednávku poplietol asi 5-krát. Priznám sa, že dochádzala mi už trpezlivosť, lebo kým by to pochopil, skladal by som stan za tmy.

„Hurá, spím v stane.“ Tešil som sa. Naaranžoval som si stan vedľa motorky, ale tak, že ak by spadla pod ťarchou podmočenej trávy, padne na druhú stranu. Veď naposledy som spal v stane na Magadanskom tripe. Nejak sa mi horšie zaspávalo, ale čo bolo najhoršie, zobudil som sa, že čo mi je tak chladno od zeme. „Kua, moja karimatka fučí ☹“, počas noci som musel 3x dofúkavať.

Na lúke divých makov

Našťastie cez noc nepršalo a my sme sa konečne zobudili do slnečného rána. Stan som teda mohol osušiť priamo na slniečku. Dneska je plán pojazdiť krížom krážom okolo Kokavy nad Rimavicou a zakončiť deň v Slovenskom raji v kempe na Podlesku. Počasie konečne krásne, tak hurá na cesty! Po ceste sa zastavujeme v Poprade v predajni TatraMoto u nášho kamaráta Dušana. Dušan nás pozýva na kávu a my si obzeráme zaujímavé motorky. Mňa najviac zaujala Jawa Scrambler. Vcelku šikovná motorka s obsahom 350 ccm. S priaznivou cenu 4 500 eur by bola zaujímavou alternatívou na cesty do práce a krátke jazdy okolo „komína“. Manželka by ma však asi zabila, pretože doma mám už dve motorky 😊. Po malom rozruchu v podobe hukotu našich strojov opúšťame Popradské námestie a vyrážame smerom na Vernár a dole do Slavošoviec omrknúť tunel.

Priznám sa, že bol som tu minulý rok, ale vchod do tunela som nenašiel. Teraz zisťujeme, že vchod do tunela je hneď zo šotolinovej cesty, ktorá vedie kúsok za dedinou. Zlezieme teda dole schodmi do tunela, kde je totálna tma. Ani fotka sa nedala spraviť. Pekné tiché prostredie vstupného terminálu je upravené pre turistov a hlavne cyklistov, ktorí chodia krížom cez tunel. Ideálne miesto, ak si chcete plniť bobríka odvahy. My však na bobríkov odvahy kašleme a ideme sa voziť ďalej. Cesty okolo Tisovca, Muráňa, Hriňovej asi netreba zvlášť pripomínať. Je to nádhera a dá sa to pojazdiť krížom krážom. Preto aj my sme konkrétne Kokavu zjazdili všetkými štyrmi smermi.

Keďže trošku poznám chatársku oblasť Kokava-Látky, zastavili sme na odbočke a zavelil som našej skupinke cestu hore kopcom. Ako tak ťahám našu skupinku šotolinkovou cestou, ktorá sa začína meniť na veľké kamene, poznamenám Ivovi do komunikátora, že vôbec neviem kam ideme. Ale tak nie je tu zákaz vjazdu, však uvidíme, ako povedal slepý. Cesta nás vyvliekla na krásnu lúku na kopci odkiaľ bol krásny výhľad na okolité kopce. Nikto nefrflal a my sme sa všetci rozvalili na letnú lúku na zaslúžený oddych. Presne kvôli takýmto neplánovaným odbočkám a trasám všetci jazdíme. „Paráda! Tomuto pohľadu sa nevyrovná žiaden 8K televízor.“

Ej veru, aj by sme si tu zdriemli, ale musíme ďalej pretože aspoň raz by sme chceli prísť na ubytovanie v normálom čase.
Neradi, ale predsa, opúšťame toto nádherné miesto a opäť kľučkujeme po okolitých cestách, aby sme navštívili ďalšie zaujímavé miesto za mestom Muráň, sysliu lúku. Do plánu to vložil Palo. Ideálne miesto pre návštevy s deťmi. Na veľkej lúke pod kopcom sa pasú ovce a medzi nimi sú tisíce sysľov. Samá diera a pobehujúce sysle, ktoré sú zvyknuté na kŕmenie z ruky. Sysle panáčkujú ako plyšový Timon a všetky deti sú vo vytržení. Keďže nemám nič, sysľom načahujem aspoň prst. Oni si len jemno kúsnu a zdrhnú. Pekné miesto.

Sadáme na motorky a už sa nevieme dočkať, kedy budeme v Podlesku. Míňame Telgárt a okolo Dobšínskej jaskyne zamierime do Stratenej doliny a mojou obľúbenou skratkou krížom cez Slovenský raj na Hrabušice. Túto trasu mám veľmi rád, úzky rozbitý asfalt, krásna príroda, malá premávka sú ideálnou kombináciou ako sa kochať okolitou prírodou. Je 19:30 a my prichádzame na Podlesok. Berieme chatku a rýchlo sa prezliekame, aby sme stihli otvorené bufety pred kempom.

Ach jo, tie naše služby slovenské! Nabehneme do bufetu pred 20-tou, ale personál nás vyháňa, že zatvárajú. Nepomôže ani ukecávanie, že chceme niečo jesť, piť a že nás je 10. Hlavne, že všetci vyplakávajú na koronu. Prd korona, ľuďom sa nechce robiť… Našťastie zachráni nás recepčná v kempe, aj keď ona tiež zatvára o 20-tej, zotrvá dlhšie a my si kupujeme v prepočte 3 pivá na každého a na odporúčanie objednávame pizza expres z neďalekých Hrabušíc. Strašné, zase pizza. Slovenské národné jedlo!

Sadáme na terasu jedného z bufetov a akcia sa môže začať. Večer nás prišiel pozrieť Dušan z TatraMota na jeho historickom Pioniery a bratranec Marek na chopri. Pizza prišla za hodinku a my sa už nevieme dočkať kedy sa zakúsneme do niečoho jedlého. Fľašu fernetu vypijeme co-by-dup a zajedaním pizze už len brzdíme alkoholické opojenie. Končíme okolo polnoci, v príjemnej teplej noci. Ivo s Myškou majú súkromie stanu a my s Palom vykecávame ešte pól hodinku na terase chaty. Dlhé vykecávanie som oľutoval, hneď ako som prišiel do chaty, kde môj spolunocľažník Milan už pílil drevo ako lykožrút  v Tatranskom biolese.

Zmoknutý v nepremokoch

Ako cestovateľské dni pribúdajú, ranné vstávanie je čím ďalej horšie. Preto ani nepostrehnem skorý ranný odchod Iva, ktorý viezol svoju Mišku na vlak do Popradu, pretože musela byť skôr doma. Ráno sa radšej ani nezastavujeme v miestnych bufetoch, ale rovno frčíme pod lesom Slovenského raja do Popradu, kde na pumpe dávame raňajky. Zrazu z ničoho nič príde mrak a spustí sa slušný lejak. Ako sme len radi, že sme tu zastavili. Po chvíľke vyjde slniečko a my pokračujeme ďalej na krásnu trasu smer Liptovská Teplička a Štrba. Počasie sa zase zhoršuje a my obliekame nepremoky. Toto je jeden z tých dní, kedy si ani nepamätám, koľkokrát sme obliekali a vyzliekali žlté, cestárske nepremoky.

Za Štrbou pokračujeme na Važec a mierime na Čertovicu. Hore na Čertovici je slušná kosa, dole pod kopcom nás z cestovateľskej letargie vytrhne Audi A4, ktoré začne tesne pred nami predbiehať. Idiot nás zbadá v poslednej chvíli, dupne na brzdu a zaradí sa do pruhu, no slušne to s ním zakymáca. Len tak tak, že nedostal šmyk, zmietol by nás z cesty ako na kolkárni. Uffff, všetkým nám veru odľahlo!

Cestu točíme dole na Čierny Balog, Hriňovú, aby sme sa pred Zvolenom stočili doprava na Dúbravicu, kde kúsok za dedinou na kopci je ďalšia zaujímavosť, rebrík do neba. Pofotíme sa a pokračujeme do Banskej Bystrice v smere na Ružomberok. No keďže sme enduristi, pod Donovalmi v Motyčkám si to nasmerujeme cez rozbitú kamenistú cestu krížom cez sedlo Veľký Šturec do Vyšnej Revúcej. Opäť nás chytá silný dážď a rozbitú cestu plnú štrkových nánosov zo silných dažďov si „užívame“. Ani neviem či som už mokrý z dažďa alebo len prepotený ☹.

Zastavujeme teda na pumpe v Ružomberku a zisťujeme čo a ako ďalej. Ďalší nocľah máme až v Oraviciach. Počasie je zlé. Mraky lietajú jeden za druhým. Tu zrazu náš meteorológ Kubo zavelí na odchod. Vraj podľa radaru pôjdeme akurát medzi búrkovými mrakmi a vyhneme sa tak najväčšiemu dažďu. Náš motorkár Kubo-Iľko zlyhal! Trepeme sa v najväčšom daždi na Oravu. Niekde za Dolným Kubínom sme sa zavesili za kamión a ťahali za ním. Ja som vôbec nič nevidel. Mraky viseli snáď až po zem. Ledva som si všimol, že prechádzame popod Oravský hrad. Takto som ho teda ešte nevidel. Šeré daždivé počasie ako keby umocňovalo hororovú scenériu. A ak by nad hradom preletel upír, ani by som sa nečudoval. Ak by som si cvrkol od strachu, moč by ma aspoň zohrial.

Nepremoky nie sú na 100% a ja sa cítim ako keby som sedel v studenej vode a moje guľky sa scvrkávajú do veľkosti lieskových orieškov. Tesne pred nocou prichádzame do kempu v Oraviciach. Akoby zázrakom prestáva pršať. Máme krásne ubytovanie, vyzliekame sa radšej komplet na verande. Ja teda doslova komplet. Ako vchádzam do izby, stretnem na chodbe krásnu Češku. Stojí tam len ona a ja. Ja v slipoch, s veľkým mokrým kolieskom medzi nohami. 

Teplá sprcha padla vhod. Opäť sme všetci hladní a zdrháme do bufetu v kempe. Ale prúser, nič tu nemajú na jedenie. Milan zo zúfalstva objednáva niekoľko balení tyčiniek a ja sa snažím cmúľaním týchto tyčiniek nejako zasýtiť. Zarozprávame sa s jedným párom z vedľajšieho stola, keďže pánko je tiež motorkár. Prisadnú si k nám a keď nás jeho pani vidí v takom zúboženom stave, navrhne, že nám spraví obložené chlebíky. Slušnosť káže prikývnuť a o chvíľku máme jedlo. Sme zachránení! Ani neviem čo sme popili, ale asi dosť. Pretože rolu lykožrúta som po Milanovi dneska večer prebral ja 😊.

100 tabletov týždenne

A rána sú občas ťažké. Dneska vyrážame asi najneskoršie. Nikomu sa nechce. Na raňajky šlapeme do asi 1 km vzdialeného penziónu, lebo nikde v Oraviciach sa nedá najesť. Hurá na motorky, Orava volá. Ideme obzrieť Františkovu hutu, resp. zrúcaninu čo po nej zostalo. Nejak je tu rušno. Ako neskôr zisťujeme jedna partia je svadobná, nevestu fotia v ruinách. No keď zistíme ako nevesta vyzerá, skôr máme podozrenie, či ju tam nechcú zamurovať. Ďalšia partia v dobových vojenských mundúroch je vlastne kapela Mafia Corner, ktorá tu točí videoklip. Keďže nás nechcú doňho obsadiť, pakujeme sa preč.

Naša cesta vedie k Oravskej priehrade, ktorú celú obídeme až do Námestova a za mestom ideme pozrieť sochu Ježiša Krista do Klinu. Zaujímavá lokalita, novodobí cieľ nie len motorkárov. Na miestnom kopčeku sa nachádza 23 m vysoká socha Ježiša Krista v štýle tej, ktorú poznáte z brazílského Ria. Nie nadarmo sa tejto lokalite hovorí Rio de Klin. Z tohto miesta je krásny výhľad na okolité kopce a Oravskú priehradu. Ak ste tu zatiaľ neboli, určite odporúčam navštíviť.

Ďalšia naša cesta vedie do najsevernejšieho kúta nášho Slovenska, Oravskej Polhory. Odtiaľ si to namierime na malebné námestie do Starej Bystrice, kde môžete nájsť Slovenský orloj. Je šesť hodín večer, počasie ako keby sa umúdrilo až na samý záver motovýletu. Ja sa lúčim s mojimi kamarátmi a mám v pláne ísť domov. Zbytok posádky si to namieri do kempu vo Varíne, pretože od manželiek majú opušťák až do nedele. Ja som sa rozhodol horúci nedeľný letný deň stráviť doma pri bazéne. Po nudnej ceste po diaľnici za dve hodiny dorazím domov. A svoje spotené motorkárske veci rýchlo odhadzujem na trávu po ceste do bazéna.

Zase to bol super trip!

Ako sa chladí moje telo vo vode bazéna, v hlave mi ide množstvo spomienok, čo sme to všetko behom týždňa stihli zažili. Jazdiť len tak po Slovensku celý týždeň? Prečo nie, veď koľko trás sme ešte nestihli prejsť? Prejazdil som celú Európu, ale svoj názor som nezmenil. Slovensko je krásna krajina, nie len pre obdivovanie prírodných krás, ale aj na bezcieľne vozenie sa na motorke krížom-krážom. Áno, tie služby sú stále u nás katastrofálne. Korona nikoho neprevychovala. Bohužiaľ musím skonštatovať, že po mojich gurmánskych pizza zážitkoch som za tento týždeň pribral pár kíl. Ale cieľ bol jasný, pojazdiť Slovenské cesty. Aj teraz, keď píšem tento článok, okamžite by som sadol na motorku a znova brázdil cesty Slovenska, aj za cenu „wifonových gurmánskych jedál.“

The post Tour de Slovakia na motorkách appeared first on Cestovateľský blog.

The post Recenzia: mobilný kompresor Xiaomi (na bicykle, motorky, autá) appeared first on Cestovateľský blog.