Kedy vyrazia cyklisti na Trans-Siberian Extreme v roku 2021?

V roku 2020 sa pretek kvôli pandémii neuskutoční, ale v roku 2021 je už známy dátum (aj keď zatiaľ predbežný) – 22. jún 2021 je deň, kedy sa postavia všetci na štart. A asi tušíte, že cyklistov nebudú stovky 🙂 Ide síce o tímový a etapový pretek, ale nájde sa aj niekoľko bláznov (v roku 2019 ich bolo 20), ktorý si to dajú ako sólo pretek. Do cieľa ich došlo 5! Ako sa bicykluje 24 hodín vkuse, keď vám non-stop prší? Keď musíte udržať priemerné tempo cez 40 km/h? Pozrite si krátky teaser:

Dokument z Trans-Siberian Extreme

Red Bull zverejnil aj celovečerný dokument. Tak ak máte radi výzvy, inšpirujte sa! Páči sa…

The post Transsibírska magistrála na bicykli? Pozrite si Trans-Siberian Extreme! appeared first on Cestovateľský blog.

Po kliknutí sa otvorí nové okno s virtuálnou prehliadkou.

Fun facts o Moskovskom metre

Vedeli ste o Moskovskom metre, že…?

• …je historicky prvý a najväčší systém metra v ZSSR a v súčasnosti štvrté najzaťaženejšie metro na svete?
• …počas bežného pracovného dňa prepraví až 9 miliónov pasažierov?
• …za svoju históriu úspešne vypravilo 145 miliárd liniek?
• …podľa moskovských úradov je presnosť príchodu a odchodu liniek 99,99%? (Tomuto údaju ale úprimne veľmi neveríme) 🙂
• …44 za celkových 200 stanív je v zozname kultúrnych národných pamiatok?
• …počas druhej svetovej vojny sa premenilo na úkryt pre viac ako pól milióna ľudí? A v rovnakom období bolo vybudovaných nových 7 staníc?
• …pôvodná kruhová (hnedá) linka č.5 nebola vôbec plánovaná? Podľa legendy Stalin pri pohľade na výkresy položil naň šálku svojej kávy a keď odišiel, zostal na plánoch hnedý kruh.
• …keď cestujete do centra mesta, hlási nadchádzajúce stanice mužský hlas a ak cestujete von z mesta, hlási ich ženský? Slúži to ako pomôcka na ľahšiu orientáciu pre nevidiacich.

Virtuálna prehliadka linky č.5

Virtuálna prehliadka je z linky č. 5 (Koľcevaja linka), najznámejšej 20 km okružnej linky okolo centra Moskvy. Pri každej zastávke (vľavom dolnom rohu si môžete zvoliť na virtuálnej metro mape) máte k dispozícii aj audio-výklad s krátkou históriou, škoda však, že zatiaľ len v ruštine 🙂 Ak máte doma VR headset, môžete sa ponoriť do skutočnej virtuálnej reality vďaka VR režimu! Tu je všetkých 12 najkrajších staníc Moskovského metra:

Po kliknutí sa otvorí nové okno s virtuálnou prehliadkou.

Po kliknutí sa otvorí nové okno s virtuálnou prehliadkou.

Po kliknutí sa otvorí nové okno s virtuálnou prehliadkou.

Po kliknutí sa otvorí nové okno s virtuálnou prehliadkou.

Po kliknutí sa otvorí nové okno s virtuálnou prehliadkou.

Po kliknutí sa otvorí nové okno s virtuálnou prehliadkou.

Po kliknutí sa otvorí nové okno s virtuálnou prehliadkou.

Po kliknutí sa otvorí nové okno s virtuálnou prehliadkou.

Po kliknutí sa otvorí nové okno s virtuálnou prehliadkou.

Po kliknutí sa otvorí nové okno s virtuálnou prehliadkou.

Po kliknutí sa otvorí nové okno s virtuálnou prehliadkou.

Po kliknutí sa otvorí nové okno s virtuálnou prehliadkou.

Mapa Moskovského metra

Ak plánujete cestu do Moskvy, bez tejto mapky sa ani nepohnete. Ulice sú totiž počas pracovného dňa upchaté, milióny domáci sa tak presúvajú najmä metrom.

Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Moskovské_metro

The post Virtuálna prehliadka: Moskovské metro bez ľudí appeared first on Cestovateľský blog.

The post Neskutočné zábery – najväčší nukleárny ľadoborec appeared first on Cestovateľský blog.

The post Epická Moskva – po tomto krátkom videjku budete chcieť hneď vyraziť appeared first on Cestovateľský blog.

The post Do St. Petersburgu v zime? Pozrite si toto video a zima vám hneď prestane vadiť appeared first on Cestovateľský blog.

Súbor s prehľadom takmer tisíc nazbieraných údajov a cien si môžete vo formáte XLS prezrieť a stiahnuť tu: www.cestujemespolu.com/files/kolko_stoji_zivot_v_europe_cestujemespolu.xls

A čo zaujímavé sa v ňom dozviete? Tak napríklad, vedeli ste, že?

• …najdrahší biely chleba (500 g, 2,90 eur) je v Andore?
• …najlacnejších 1 kg pomarančov (0,76 eur) kúpite v Aténach?
• …najlacnejšie víno (stredná trieda, 3,24 eur) kúpite v Belehrade?
• …najdrahší McMeal v McDonalds (11,92 eur), Coca Colu v reštaurácii (3,83 eur) či vajíčka (4,71 eur/12 ks), jablká (3,60 eur/kg), banány (2,98 eur/kg) a cibuľu (2,52 eur/kg) kúpite v Berne?
• …najlacnejšie nástupné do taxi (0,31 eur) je v Bukurešti?
• …najdrahšie rajčiny (3,83 eur/kg) kúpite v Kodani?
• …najlacnejšie domáce pivo (0,52 eur) či capuccino (0,74 eur) si dáte v Kyjeve spolu s najlacnejším jednosmerným lístkom na lokálnu dopravu (0,15 eur)?
• …najdrahší balíček cigariet Marlboro (11,48 eur) je v Londýne a rovnako je tu najdrahší aj priemerne jeden prejdený kilometer v taxi (3,83 eur)?
• …najlacnejšie vajíčka (0,92 eur/12 ks) zoženiete v Minsku?
• …najdrahší prenájom trojizbového bytu v centre je v Monaku (16 500 eur)?
• …najlacnejšie banány (0,91 eur/kg) a benzín (0,48 eur/l) majú v Moskve?
• …najdrahšie domáce pivo v reštaurácii (8,65 eur) či vodu v reštaurácii (2,70 eur) nájdete v Osle?
• …najdrahšie nástupné do taxíku (10,81 eur) je taktiež v Osle?
• …najlacnejší McMeal v McDonalds (3 eurá) je v Podgorici?
• …priemerne najdrahšie víno (stredná trieda, 17,63 eur) je v Reykjaviku?
• …najlacnejšie jedlo v reštaurácii (3,58 eur) a prenájom 3-izbového bytu v centre (384,99 eur) je v Sarajeve?
• …najdrahší jednosmerný lístok na lokálnu dopravu (3,89 eur) je v Štockholme?
• …najlacnejšie mlieko v obchode (0,51 eur/l) kúpite v Talline?
• …najlacnejšie rajčiny (0,63 eur/kg) sú v Tirane?

Údaje sú platné k 9.6.2016, zdroj dát: verejne dostupná databáza numbeo.com

The post Koľko stojí život v Európe? appeared first on Cestovateľský blog.

Pohľad z chrámu sv. Izáka

Priznám sa, že Moskvu sme pred cestou vnímali s miernymi predsudkami aj obavami. Mali sme pred ňou zmiešané pocity a rešpekt. Richard stihol doma rýchlokurz ruštiny a ako sa neskôr ukázalo, bol to výborný nápad. Bez znalosti azbuky by sme sa nepohli. Angličtina, nemčina či španielčina nám bola často nanič a viac nám pomohla naša rodná slovenčina s ruským prízvukom a slovník v ruke. Dokonca sme mali často pocit, že po našej slovenčine boli k nám ľudia milší a ochotnejší, ako keď sme to na nich skúšali po anglicky. Takmer všetky orientačné tabule, nápisy v metre, či dokonca informačné letáky pre turistov boli v azbuke. Tie hlavné turistické miesta mali aj anglické popisy, no to bola skôr výnimka. Takmer všade pri okienkach na lístky sedeli babky dôchodkyne – v nám dobre známych tesilových či dederónových zásterách. Tie vedeli po anglicky tak jedine „right“ a „left“. Ja som sa azbuku nestihla dokonale naučiť, takže Richard bol permanentne vyťažený čítaním – prečítaj toto a prečítaj tamto 🙂 No moja slovenčina, pár ruských slov a znaky rukami-nohami mali často aj porozumenie, takže dohovoriť som sa dokázala aj ja.

Pre Alex bola ruština od začiatku asi blízka, za krátky čas si zvládla sama objednať „adin boršč“, pozdraviť sa „dasvidanja“ a poďakovať „spasiba“. A to bez toho, aby sme ju to cielene učili. Bolo zábavné sledovať, ako mixuje všetky jazyky dokopy. Počas jej odpočinku, keď sme ju nosili v nosiči (ergonomický nosič manduca je náš  nenahraditeľný spoločník na každej ceste, už od prvých mesiacov) sa so smiechom zdravila okoloidúcim „Aufwiedersehen“, „Bye-Bye“ a „Dasvidanja“ a bolo vidno, že pri tejto úprimnej detskej radosti mäknú aj tvrdé ruské rysy. Práve akási tvrdosť vo výraze tváre a zamračenosť boli ďalšie ruské črty, čo som stihla vypozorovať za tie dva týždne, miestami mi to pripomínalo práve naše ulice. Samozrejme, že som nečakala ázijskú otvorenosť a ústretovosť, no často som mala pocit, že jediní, ktorí sa usmievajú na ulici, sú práve japonskí turisti, ovešaní foťákmi a kamerami. Veľakrát sa nám však potvrdilo, že to bol len prvý dojem a ľudia po chvíli ukázali aj svoju milú tvár a cítili sme sa v ich prítomnosti príjemne. Takýto zážitok sme mali hneď po prílete do Moskvy, keď sme sa dlho nevedeli nájsť s vopred objednaným taxikárom a tak sme hľadali nového, ale za rozumnú cenu. Tí chlapi postávajúci pri autách doslova naháňali strach ako čečenskí separatisti (netuším, ako tí vyzerajú, no strach určite naháňajú tiež), no nakoniec cesta bola naozaj príjemná a vodič milý. Ináč, taxíky v Moskve fungujú perfektne a rýchlo, majú rôzne mobilné aplikácie a ceny na tie nekonečné vzdialenosti sú relatívne nízke.

Ako asi tušíte, našou srdcovkou sa stal Petrohrad. Mesto s úžasnou históriou a architektúrou. Mesto ospevované v každom turistickom sprievodcovi ako perla na Neve a tou perlou pre nás skutočne bol. Strávili sme tam týždeň a s pokojným svedomím by sme ešte ostali, keby to šlo. Mali sme tam stále čo robiť, kde sa túlať, hrať sa na ihriskách v zelených parkoch, nasávali sme tú úžasnú atmosféru a kávičkovali v malých útulných kaviarničkách. Úplne nás očarilo to množstvo palácov, námestí, múzeí, kostolov a zelených parkov.

Okrem už spomínaných názvov v azbuke som pri potulkách Petrohradom často nemala pocit, že sme práve v Rusku. Ja osobne som sa cítila ako v mnohých európskych mestách súčasne. Prechádzka popri kanáloch mi pripomínala Benátky aj Amsterdam, Kazanská katedrála zase Vatikán, pohľad z brehu cez rieku Nevadi v istom okamihu pripomínal Prahu, nádherný Chrám sv. Izáka zase Rím či Paríž. Moskvu pripomínal pravoslávny chrám s hrôzostrašným názvom Chrám Kristovho vzkriesenia – Spasiteľ na krvi, v ktorom sa prehliadka nedala dokončiť so zatvorenými ústami a neboľavou krčnou chrbticou. Spolu s Katedrálou sv. Izáka bol tento chrám pre mňa naj a stále vstrebávam úžas nad tou mozaikovou nádherou, čo sa skrývala vo vnútri.

Každá časť mesta má svoje čaro a atmosféru cárskeho Ruska aj vďaka dobovo oblečeným Petrom a Katarínam, ktorí boli na každom kroku. Bolo jasné, že na kastingoch si dali skutočne záležať, každý jeden Peter bol naozaj veľký dvojmetrový chlapík.

Kazanská katedrála s Petrom Veľkým a Katarínou

Chrám sv. Izáka

Pohľad z chrámu sv. Izáka

Palácové námestie so Zimným palácom je považované za srdce a dušu Petrohradu a pre nás s dieťaťom bolo aj skvelým ihriskom, kde sme mohli hodiny kŕmiť a pozorovať holuby. Vynechať toto miesto by bolo rovnakým hriechom ako nenavštíviť v Paríži Louvre alebo Sixtínsku kaplnku vo Vatikáne. Hoci nám bolo jasné, že prehliadka svetového múzea Ermitáž s dvojročným drobcom nebude mať dlhé trvanie, určite sme chceli vidieť aspoň slávne Jordánske schodisko a všetko ďalšie sme už považovali za úspech.

Keďže deti v tomto veku sú nadšené z akéhokoľvek, aj toho obyčajného panelákového, tak sme nakoniec na krásnom Jordánskom strávili dosť času a našu prehliadku sme ukončili onedlho v ďalšej miestnosti, kde sme narazili na sochy nahých anjelov. Alex ostala stáť najprv v nemom úžase, obzerala si ich mlčky s otvorenými ústami a aj napriek mojim snahám presunúť sa ďalej, stále sa dožadovala k nim vracať. Keď ich dostatočne preskúmala a našla tie správne slová, zrazu sa začala tak nahlas smiať, až sa prehýnala dopredu a dozadu, ukazovala svojím malým prštekom a kričala: „Pipík, on ma pipík!“… Proste, scéna ako z filmu. Samozrejme, že vzbudila veľký záujem, možno u niekoho aj pohoršenie, ázijskí turisti ju nestíhali fotiť, takže sme museli uznať, že nastal najvyšší čas znova ísť kŕmiť holuby von na námestie. Pre mňa táto scéna ostala najvtipnejším zážitkom našej celej cesty v Rusku.

Palácové námestie so Zimným palácom, v ktorom sídli svetoznáme múzeum Ermitáž

Zábava na Palácovom námestí

Mojim najmilším petrohradským múzeom bolo nakoniec maličké Puškinovo múzeum s neuveriteľnou atmosférou, v ktorom mal človek pocit, že sa ocitol v 19. storočí. Múzeum sídli v byte, v ktorom Alexander Puškin žil na sklonku svojho života a v ktorom nakoniec aj po prehratom súboji zomrel. Bolo zrekonštruované podľa dobových nákresov a sú v ňom vystavené predmety z jeho osobného života, cez množstvo kníh v súkromnej knižnici až po hračky jeho detí v detskej izbe. Alex spala vonku v kočíku, tatino strážil, tak som si toto milé múzeum vychutnala na maximum. Alex v tomto veku spávala počas dňa už len jedenkrát, tak sme to vždy pekne „napasovali“ na prechádzku v tichých uličkách, aby mala svoj pokoj na spánok. Keď potrebovala, tak sme ju nosili v manduce, no 12 kg už predsa dá zabrať, tak sme ju väčšinou uspávali v kočiari. Jeden celý deň sme si vyhradili na Petrogradskú stranu mesta, ktorá sa pýši Petropavlovskou pevnosťou s veľkolepým Chrámom sv. Petra a Pavla, ktorý dodnes slúži ako miesto večného odpočinku všetkých ruských cárov vládnucich po Petrovi Veľkom.

Pravoslávny Chrám Kristovho vzkriesenia – Spasiteľ na krvi

Petropavlovská pevnosť na Zajačom ostrove, v pozadí s Chrámom sv. Petra a Pavla

Alex a zajačiky 🙂

Na tejto strane mesta je zakotvená aj slávna Aurora, o ktorej veľkosti sme nemali pochýb, no napriek tomu sme ju hľadali ako ihlu v kope sena. Podľa mapy a informačných tabúľ sme sa mali už dávno na ňu pozerať, no namiesto toho sme sa nakláňali ponad múrik pri brehu Nevy a Aurora nikde. Až miestny rybár nám povedal, že je „reconstruction“, a tak nám odľahlo, ze sme nestratili zrak, zdravý rozum ani orientačný zmysel. Po tejto našej pátracej akcii sme zakotvili v neďalekej reštaurácii a pochutnali si na vynikajúcom boršči a pelmeňoch s rôznymi plnkami (podobné ako naše pirohy).

Pre nás je ochutnávanie domácich jedál v navštívenej krajine rovnako zaujímavé ako návštevy pamiatok, čiže jedlo si naozaj vychutnávame a rôznym fastfoodom sa snažíme vyhýbať, pokiaľ je to možné. Počnúc raňajkami v hoteli, kde sme mali možnosť vyskúšať takmer všetky slané i sladké bliny (podobné našim palacinkám) sme si jedlo v Petrohrade naozaj užívali. Priznám sa, že boršč bol pre mňa výzva – znechutený vďaka školskej jedálni u mňa nemal veľkú šancu. No stačilo ho prvýkrát ochutnať v „petrohradskom prevedení“ a hneď sme boli kamaráti. Jedli sme ho neskôr aj v pravej ukrajinskej reštaurácii a chutil mi rovnako, čiže ja osobne som rozdiel medzi tým ukrajinským a ruským borščom necítila, i keď vraj nejaký rozdiel tam je. Ruská kuchyňa je typická aj kyslou smotanou, ktorú ako prílohu dávajú takmer ku všetkému. Čerstvý nasekaný kôpor bol pomaly v každom jedle a chutil prekvapujúco dobre ešte aj v kuracom vývare. Naším top favoritom v Petrohrade sa však stal hovädzí Stroganov so zemiakovou kašou, ktorého chuť si radšej nechcem ani pripomínať, aby som sa zbytočne netýrala. Celé menu bolo fantastické, začínalo vodkou (ako inak?) a predjedlo bol hubový julienne. Olizovala sa aj Alex. S jedlom nemala žiadny problém, chutilo jej takmer všetko a úplne najviac ruská zmrzlina 🙂

Rovnako očarení sme boli z vybavenia reštaurácií pre malé deti. Vo viacerých sme našli detské izby, nie len malé kútiky s jednou stoličkou a stolíkom, no celé miestnosti vybavené hračkami a v jednej dokonca bol program s animátorkou. Kým sme my ochkali nad jedlom, Alex s nadšením kŕmila živé zajačiky a pamätá si tento zážitok ešte aj dnes. V reštauráciách bola široká ponuka, nebol problém si objednať ani deťmi obľúbené špagety so syrom. V meste boli bežné stánky s ovocím, zeleninou a obchody s potravinami, takže bolo jednoduché nakúpiť aj veci pre dieťa. V obchode sme natrafili aj na náš Zlatý Bažant a iné európske značky piva za pomerne nízku cenu, čo nás prekvapilo. Neskôr sme sa dozvedeli, že všetky sú vyrábané v Rusku, síce podľa pôvodnej receptúry, no z ich surovín a vody, a preto chutia trochu inak, ako sme zvyknutí. Keď Richard dopíjal to svoje pivko, tak mu skoro zabehlo, keď Alex zrazu zahlásila: „Dopijem pivo a pôjdeme“. Kde len tie deti na to chodia. 🙂

Bežný detský kútik v reštauráciách

Pravá ruská zmrzlina nášho detstva

Ako sme si už zvykli v iných mestách, vždy sa v prvý deň pobytu prihlásime na Free walking tour, počas ktorej si v skupine prejdeme so sprievodcom mesto, dozvieme sa kopec zaujímavostí, čo sa v knižkách nedočítame, strávime príjemných pár hodín s milými ľuďmi. Zároveň tak získame predstavu, kde sa potom vybrať, čo všetko si podrobnejšie v danom meste prejsť. Veľmi sa nám to osvedčilo a radi tak podporujeme miestnych ľudí, platí sa totiž na konci každej prehliadky formou „tips“ (poplatku podľa vlastného uváženia) podľa toho, ako sa vám prehliadka páčila.

Samsonova fontána a Veľký kanál

Hlavný palác so slávnou veľkou kaskádou

Naša skupina na free walking tour, v ktorej nemal nikto problém, že sme sa pripojili s malým dieťaťom

Mimo mesta sme sa dostali do Peterhofu (Petrodvorec, Petergof), ktorý sa nazýva aj ruským Versailles a ostali sme očarení jeho nádherou. Petrohrad si zaslúži pomalé prechádzky a čas. Stojí naozaj za to neponáhľať sa, nebyť v časovom strese. Vzdialenosti medzi pamiatkami sa dajú prejsť aj pešo, no to sa človek na konci dňa cíti vyčerpaný a uchodený, čiže je veľmi rozumné využívať aj metro. Práve Petrohrad má najhlbšie postavené metro, údajne až 80 m pod zemou, a jeho prehliadka stojí skutočne za to. Čistý čas na eskalátoroch v jednej stanici bol „šialených“ 5 minút! Človek, keď sa postavil za začiatok, tak nemal šancu dovidieť na koniec schodov. Alex mala zo schodov našťastie zábavu, takže udržať ju tam nebol problém. Vybavenie metra pre vozíčkarov, kočíky alebo starých ľudí nebolo absolútne žiadne, čo nás dosť nemilo prekvapilo. Za tie dva týždne sme posilňovali bicepsy pri všetkých schodoch.

Hokejoví fanúškovia si v Petrohrade tiež prídu na svoje

Ani jeden deň sme si nedali v hoteli obednú pauzu, takže sme spoznávali mesto, hrali sa v parkoch a túlali sa každý deň od rána do večera. Cítili sme sa aj po zotmení bezpečne, nikto nás neobťažoval, žobrákov sme nevideli vôbec. Počasie nám prialo, bol krásny slnečný september, pršalo iba raz. Alex sa vyhrala v parkoch na ihriskách, ktoré boli takmer pri každej pamiatke. Často sme sa na prehliadke pamiatok striedali, jeden obzeral a druhý robil dozor. Na ihriskách sa Alex často hrávala s ostatnými deťmi, každý si rozprával po svojom, a predsa si rozumeli. Takmer každý deň sme si pochutnali na ruskej zmrzline a poctivých tvarohových buchtách. Všetko to bolo dostať kúpiť v pojazdných stánkoch za rozumné ceny, spolu s varenou kukuricou a čiernou kávou. A pre mňa veeeeľmi dôležitá súčasť cestovania – verejné WC – bolo na mnohých miestach, samozrejme všade spoplatnené, no pomerne čisté a znesiteľné.

Deti si rozumejú aj bez spoločného jazyka

Petrohrad nás naozaj očaril svojou atmosférou, architektúrou, skvelým jedlom, množstvom zelených parkov s detkými ihriskami. Z nášho pohľadu je táto krásna ruská metropola babyfriendly a rozhodne si jej návštevu nemusíte odkladať na neskôr, kým vaše malé deti podrastú.

Minimálne bez matriošky sa Rusko proste opustiť nedá. Boli všade. A boli naozaj nádherné, tie ručne maľované aj poriadne drahé.

The post Gabika Berdisová: Metropoly Ruska s dvojročným drobcom (I. časť) appeared first on Cestovateľský blog.