Milan Dzilsky: Týždeň po Ukrajine na motorkách (2013)

od Milan Dzilsky

Plán cestovať na Ukrajinu bol relatívne spontánny. Okrem pár služobných ciest som tam nestrávil takmer žiaden čas a táto krajina je predsa ľahko dostupná. Druhou motiváciou bola zvedavosť. Zakarpatská rus bola pre mňa zaujímavá aj z pohľadu, že bola kedysi Slovenskom. A tak vznikol nápad na rýchly trip na Ukrajinu. Na týždeň. Na motorke. Píše Milan Dzilsky.

Sobota, 6.7.2013, odchod z Bratislavy. O 9″00 ráno vo dvojici s Paťom, s ktorým nejdem po prvýkrát. Prechod Slovenskom a relatívne praktický rýchly presun do Vyšného Nemeckého (aj keď na konci dosť zamotaný). Navigáciu som vtedy na motorke nemal a spoliehal som sa na Paťove znalosti juhovýchodného Slovenska, ktoré však tiež neboli úplne „fresh“. Ja som si myslel, že najlepšie bude ísť cez Kráľovský Chlmec, čo vôbec nebola pravda. Na druhej strane som konečne videl aj kus Slovenska, kade som nikdy nemal možnosť ísť a nadýchať sa vzduchu z Tokaja, kedže piť sa nedalo 🙂 Keď sme dorazili na hranice po cca 8 hodinách jazdy, jedenia a tankovania, začali sme dumať, ako to v tejto oblasti vlastne chodí. A nebola to žiadna tragédia. Pán najvyšší a bradatý hraničiar v civile bol skontrolovať bezpečnosť našej východnej hranice. Colníčka a pasováčka, ktorá nás kontrolovala bola veľmi milá. Opísali najazdený stav kilometrov na motorke na vstupe na Ukrajinu a stav nádrže. Odbehli a za chvíľu sme už boli na Ukrajine.

Kedže som nemal navigáciu, spoliehal som sa na papierovú mapu. Asi uznáte, že plánovanie možnej trasy je stále pohodlnejšie nad veľkou papierovou verziou v porovnaní s nejakými pseudo-displejmi. Predsa len ten rozmer ponúka väčšie možnosti a podporuje lepšiu predstavivosť.

Tak sme teda zastavili v Užhorode. Niekde pri parkovisku, ceste, chodníku. Len sme zastavili a už u nás boli páni z ukrajinskej polície. A začalo lokálne predstavenie v podaní dvoch policajtov. Jedno šťastie som mal, že inštrukcie a školenie rozhovorov a vyjednávania s lokálnymi policajtami som dostal od ukrajinských kolegov z práce ešte v časoch mojich služobných ciest. Musím poznamenať, že bez tohto školenia by som hodne znervóznel a asi sa aj na chvíľu vystrašil.

Skrátka sme podľa nich zastali na chodníku dvomi motorkami vedľa seba. Čo bola technicky pravda, otázka znie ale inak, bol to chodník? A tu začal celý problém. Prvý nástrel pokuty bol pomerne šialený – 2000 hrivien za motorku (cca 200 eur), smiechu sme sa neudržali. Musím podotknúť, že debata bola v slovenčine. Pokuta nebola uzavretá, nakoľko sme ich poprosili, aby nás vyviedli z Užhorodu nech sa zbytočne nemotáme. Čo prijali veľmi ochotne. Potom sme pochopili prečo. Úplatky sa predsa len ľahšie preberajú mimo očí davu ľudí. Na mieste na okraji Užhorodu, kam sme ich nasledovali, sme pokračovali v lokálnych „tanečkoch“. Suma už bola o čosi nižšie. Nasledovali teraz otázky tipu: ten mikrofón čo máte v prilbe, nahrávate nás? Kde máte kamery? Fotíte nás? 🙂 Po chvíľke uisťovania, že ich nenahrávame ani netočíme, prišiel nový návrh. Skončilo to na 100 hrivnách, teda cca 10 eur (ukázal som im, že viac hrivien pri sebe naozaj nemáme) za obe motorky, ktoré si však nezobrali do ruky, ale musel som ich hodiť do auta na sedačku šoféra.

Pokračovali sme teda ďalej smer Mukačevo a hľadali naše prvé ukrajinské ubytovanie. Pekný motelík pri ceste мотель-ресторан „Сині потоки„. Príjemné, čisté, s dobrou stravou. Cena bola niekde okolo 30 eur aj s raňajkami. Trasa dňa cca 611 km: https://goo.gl/maps/HEf6Knaki9D2

Nedeľa, 7.7.2013. Ráno sme sa pozreli na mapu a vybrali sme smer Synevyr pass, Koločava. Pri jazdení touto časťou Ukrajiny som mal pocit, že som sa cestovaním v čase dostal do rokov 80-tých. Rovnaká kvalita ciest, minimálna premávka, autá na ceste akoby z tých čias. Rôzne prerábky autobusov na plyn s „bombami“ plynu namontovanými na strechách. Nekonečný počet starých Zilov, ktoré prevážajú drevo na kúrenie. Krajina ako vyšitá z čias minulých. Pôsobí neskonale kľudne až spomalene, najmä v porovnaní s našim životným štýlom.

Prvá pekná štrikovačka zákrutami je hneď pred Volovcom. Výhľady na krajinu si človek vyslovene užíva. Druhá je Synevyr pass. Žiadne veľké výšky, žiadne alpy, ale o to krajšia jazda. Na obed sme už boli v Koločave. Zažili sme tam sprievod, 200-metrový sprievod ku kostolu, popri ceste aj stánky, dedinka neprejazdná. Ledva sme sa predrali cez ľudí. Kvalita cesty a kamenia bola ešte super, neskôr zistíme, že sú aj horšie. Sme to zapichli pri miestnej krčme, kde na nás čumeli ako na žaby z prachu. Majú tam aj nejaké múzeum, ale dnu sme naozaj nešli. Chvíľu sme uvažovali či ten nabúraný starý nákladniak je naaranžovaný alebo realita.


Za Koločavou dalšie „kolotočárske“ zákruty. Samozrejme sme stále špekulovali kade a kde si to skrátiť  mimo bežných ciest. Až sme dorazili do Kobyletska Polyana a tu sme si povedali a ideme krížom cez les. Vznikla tam v dedine zaujímavá debata s lokálnymi v slovenčine. Kopec z týchto ľudí za starých čias (spred 1989) robila či už na Slovensku alebo Českej republike. Pri otázke, či to prejdeme, dvaja ľudia odpovedali štýlom Pat a Mat. Jeden, že jasné, druhý, že v žiadnom prípade. Potom si dali slovný battle medzi sebou nad realizovateľnosťou nášho nápadu. Výsledok bol odvážny a išli sme to vyskúšať. Naše odhodlanie netrvalo dlho. Stretli sme asi jedno protiidúce auto, ktoré na nás celkom zmätene pozeralo. Výmole a vyjazdené koľaje boli tak hlboké, že sa čudujem, že sme vôbec prešli.

Odvahu pre obrátili späť na rácio a išli späť a po hlavných cestách sme si to strihli k ďalšiemu geografickému stredu Európy (tentokrát tomu ukrajinskému). Mám len ja ten pocit, že tá Európa je jediný kontinent s minimálne tromi stredmi? 🙂

Tu sme sa aj ubytovali a najedli. Zaujímavé bolo ubytovanie v moteli Tys. Posteľ bola ako z rozprávky o snehulienke a 7 trpazlíkoch. Nech som si ľahol akokoľvek, stále mi trčali nohy von z postele. To by sa dalo prežiť, ak by posteľ nemala čelá na oboch stranách postele. Výsledkom čoho bolo, že som chvíľu spal s vystretými nohami, ktoré som si oprel o hranu postele a chvíľu pokrčený v krátkej posteli. Vzhľadom na blízkosť rumunskej hranice sme prechádzali z hotelu na kolibu a k stredu Európy cez pohraničiarov, ktorí tam mali rozložené kontrolné stanovisko. Trasa dňa: https://goo.gl/maps/u9TGa4p4oJs

Pondelok, 8.7.2013. Po spánku-nespánku ideme jednoducho ďalej. Únava po noci je však cítiť a tušíme, že toto nebude náš maratónsky deň. Už kúsok po štarte, nejakých 15 km nachádzame malú reštauráciu po ceste, kde dávame neskoré raňajky. Príjemná reštaurácia na brehu rieky Tysa.

Cez deň je dosť teplo (kto by to v lete očakával, že?) a sme unavení. Ani sa nám moc nechce a sme nejakí „oťapení“. Po ďalších 27 km vidíme vodopádik Trufanets.

Za vodopádom smerom na Tatariv zrazu pár značiek a pútačov na Bukovel. Lyžiarske stredisko. Pri odbočke sa rozhodujeme či tam ideme mrknúť. Avšak ešte predtým sa musíme schladiť zvnútra nejakou zmrzlinou.


Naveľa naveľa odbáčame pozrieť na ten proklamovaný Bukovel. Za odbočkou ukrajinskej cestnej kvality zaznamenávame radikálnu zmenu. Nový hladučký asfalt. Ako by ho tam zrovna položili. Ochrankár pri ceste. Rampa zdvihnutá. Celých 9 km krásneho asfaltu si naozaj človek užije až príde do iného sveta. Niečo na štýl nášich Donovalov. Podobná výška a vzhľad. Akurát tie ceny – celodenný lístok v Bukoveli v reklame v roku 2013 bol 5 eur, ubytovanie v hoteli na svahu 40 eur. V tom čase dokonca ski-pass included.  (Aktuálne je cena celodenného lístku približne 25 eur). Musím ale podotknúť, že v tom čase sa stredisko len dobudovávalo do dnešnej podoby a mohli to byť uvádzacie ceny. Ale boli príjemne nízke.


Smer Tatariv. Je zjavne reklamný deň, kedže ďalšou reklamou čo sme sa nechali zlákať je ubytovanie Hotel Koruna.

Pekný drevenný štýl, relatívne veľké priestranstvo zabrané niekoľkokými budovami. Súčasťou hotela bola pekná reštaurácia, ruská baňa (alias sauna), masáže, malý bazén. Proste všetko ako má byť. Cena bola o niečo vyššia na lokálne pomery, ktoré sme doteraz zažili, ale aj kvalita bola inde.

S Paťom sme sa zhodli, že únavu treba poraziť odpočinkom a jedlom. Objednali sme si saunu a masáž, neskôr sme sa boli najesť v hotelovej reštaurácii. Sauna a masáž je kapitola sama o sebe. Nechať sa dobre prehriať v ruskej bani, kde miestny baňa majster dolieva vodu a mláti vás ešte brezovými vetvičkami. Pre mňa je táto verzia sauny prijatelnejšia. V ruskej bani by teplota nemala byť vyššia ako 70°C a relatívna vlhkosť je veľmi vysoká, až 80%. Vo fínskej saune môže teplota stúpnuť nad 90° pri nízkej vlhkosti okolo 15%.

Neskoršia masáž masérkou, ktorá sa pochválila, že masírovala vládu z Kyjeve, a bola naozaj fantastická. Na masáže chodím pravidelne, kvôli problémom s krčnou chrbticou a dovolím si tvrdiť, že madam naozaj podala výborný výkon. Vedela okamžite zistiť, čo a kde pomasírovať, aby hlava a krk opäť fungovali ako majú.

Ďalším zážitkom bola reštaurácia. Jedlo s chuťami ako som dlho nezažil. Tí čo čítali o Albánsku a lokálnom jedle, budú mať pocit, že sa opakujem, ale maslo je maslom, smotana smotanou a mäso mäsom. Keď sme sa ich spýtali, kde majú svoje zdroje, odpoveď bola až šokujúcu jednoduchá. Vyrábajú si všetko sami. Majú statok, kravy. Pečú si chlieb. Proste gurmánsky zážitok do posledného zrnka. Nehovoriac o varenikoch, ich domáce zemiakové pirohy plnené domacou smotanou, no koniec 🙂

Utorok, 9.7.2013. Ráno sme sa plný síl zobudili a štartovali. Dostali sme nápad isť až do Moldavska alebo k Moldavsku, tak sme začali ťahať smer Snyatyn a Cernivci. Za Snyatyn sme došli na hlavnú trasu, preplnenú autami, nákladiakmi, rozbitú ako ruský tankodrom po ostrých palbách so samými rozkopávkami, semaformi a riadenou premávkou. Celé zle.

Za Kolomya sme odbočili smer mimo hlavných ciest. Aby sme došli na to, čo je to čierno-biela Ukrajina. Proste zlý deň, aj také sú. Po odbočení za Kolomya smer Stryi, avšak mimo hlavných ťahov, nám to prišlo ako skvelý nápad. Nebudeme predsa chodiť po hlavných trasách, kde je to rozbité a samý nákladniak. Tak sme išli po bočných trasách, kde asfalt nebol skoro vôbec. Autá chodili krížom-krážom po ceste, aby sa vyhli čo najväčšiemu počtu jám a výmolov. Nevadí, že vám idú v protismere a vy sa im musíte uhnúť. Však motorkár má viac priestoru na vyhýbanie sa. Niekedy sme sa protiidúcemu autu vyhýbali anglickým štýlom, zmenou smeru jazdy a auto nás teda obehlo po pravačke.

Tento deň bol jedným z tých, ktoré chcete vyškrtnúť. Teplo, špina, prach, bordel, únava, ignoranti šoféri. Avšak čerešnička ešte len príde pri hľadaní ubytovania. Našli sme hotelík, vyzeral veľmi pekne z ulice. Paťo bol obhliadnuť izbu, avšak ako som sa neskôr dozvedel, obhliadka bola po zaplatení 20 eur za izbu na noc. Izba bola v zadnej časti pôvodnej budovy, do novej časti nás nevpustili. Ubytovanie u Andria. Začalo to tým, že ste sa báli čohokoľvek dotknúť, aby ste nepriniesli na Slovensko nejakú chorobu. Pri pohľade na WC a kúpeľnu by ste sa aj vy začali smiať.

Bol to prvý večer, kedy Paťo vypil dve pivá skôr ako ja svoje prvé. Opäť boli na večeru hranolky s kôprom. Veľa, skutočne veľa kôpru bolo v podstate všade. Sa čudujem, že nikde nepodávali kôprové ukrajinské mojito, keď ho tak milujú 🙂 Nehovoriac o debate s lokálnym ujom pri pive, kde nám vysvetľoval, ako je všetko „na chuja“ a ako boli kedysi veci super a ako kedysi veci fungovali.


Streda, 10.7.2013. Spánok bol krátky, nekľudný a rýchly, nevedeli sme sa dočkať rána, aby sme vypadli z „hotela“ a súčasne dúfali, že motorky tam ráno uvidíme. Okamžite ráno sme sedeli na motorkách a mašírovali smer Uzhansky National Park.

A znovu začala pekná krajina, pozitívna a zabúdame na včerajšok. Odtiaľ ten pocit čierno-bielej Ukrajiny – v tejto krajine je buď niekedy všetko ako výborné, alebo presný opak.

Po prejdení celej západnej ukrajinskej hranice sme opäť pri Užhorode a hľadáme si kludné ubytovanie. Stále vidíme billboard na hotel Thermal Star, ale ani za ten svet nájsť správnu odbočku. Značenie im v tejto oblasti zjavne moc nejde. Alebo je chyba na našej strane 🙂 Asi po pol hodine blúdenia hore-dole medzi Užhorodom a Mukačevom sme to nejako našli. Pekné termálne kúpalisko, ktoré však nemalo príliš termálnu vodu. V tom teple to však nevadilo.

Štvrtok, 11.7.2013. Ráno sa budíme a velíme pomaly na odchod späť na Slovensko, chceme ísť cez Ubľu a pozrieť morské oko. Ešte natankovať. Tankovanie je predsa len o kúsok lacnejšie ako na slovenskej strane, ale na motorke to zae až tak necítiť. Štartujeme, prejdeme na najbližšiu pumpu, natankujeme. No a tu začína sranda, lebo Paťova moto už nenaštartuje. Keďže Paťo nechal v noci navigáciu na motorke, asi tomu trochu napomohla. Našťastie majú na pumpe štartovacie káble, ktoré Paťo okamžite kupuje, rozoberáme motorky, aby sme sa dostali k baterkám. Spokojnosť s káblami je nekonečná a výsledok radostný, moto nakopnutá. Verte, že takéto hrubé a poctivé káble už v EÚ asi nekúpite, maximálne v profi servisoch.

Motkáme sa, kocháme sa, až sa domotkáme na slovenskú stranu. Cez colnicu prejdeme relatívne rýchlo. Colníci sú k nám zhovievaví, ako ukrajinský, tak aj slovenskí a volajú nás z tohto „pekelného“ slnka dopredu pred autá. Ukrajinský colníci to, ako neskôr zisťujeme, nerobili z čistej lásky k motorkárom, ale skôr ako odplatnú službu. Myslím,ž e za nejakých posledných 100 hrivien to bolo, čiže 10 eur za oboch. Slovenskí kolegovia opisujú kilometre na motorkách, kontrolujú stav nádrže a prechádzame ďalej.

Skúšame zo Sniny cez Zemplínske Hámre prejsť na Morské oko. Ale okrem zákazov sa aj lokálny vyjadrujú, že to asi nepôjde. Tak ideme obkľukou cez Humenné, okolo Zemplinskej šíravy, kde som predtým asi naozaj nikdy nebol. Smer Morské oko. Dojdeme však po motorest Rybnička, kde to kvôli začínajúcemu daždu parkujeme a ideme niečo zjesť. Taká slušná prietrž mračien prišla, že morské oko musí počkať a návštevu odkladáme na inokedy. Ideme smer Sokoľany, kde u kamarátov vyzliekame „nepremoky“, ochutnávame trochu vína a ide sa spať. Trasa dňa: https://goo.gl/maps/tnrmPfAQorR2

Piatok, 12.7.2013. Nepôjdeme predsa domov úplne najkratšou a najnudnejšou cestou a tak ideme stredom Slovenska. Smerom na Medzev, Mlynky, Dedinky a postupne domov. Miestami nový asfalt prelínajúci sa upravovanými a aj zabudnutými úsekmi. Je až prekvapivé, koľko človek pobehá po iných krajinách a nepozná ani náš vlastný kraj.

Celkovo sme prešli cca 2350 km zmiešanými cestami/necestami s príjemnými aj menej príjemnými zážitkami. Verím, že Ukrajinu ešte raz vyskúšame, lebo je tam dôvod sa vrátiť. Najmä pre tie biele chvíle 🙂 Trasa posledného dňa: https://goo.gl/maps/mva4Z6y95PU2

Fotogaléria (nasnímané smartfónom Sony Xperia Z):

Prečítaj si tiež