Prvý moto trip a rovno krajina, ktorej málo kto dôveroval. O to však bola atraktívnejšia. Rumunsko a jeho Transalpina a prechod Transfagarasan. Ide nás šesť motoriek a sedem členov, kedže ku mne sa pridáva aj manželka / ľadvinka.
Avšak aby som priblížil moje pocity pred prvým tripom, musím dodať zopár základných informácií. Vodičský preukaz na motorku som mal presne 9 mesiacov a 10 dní. Najazdených motokilometrov cca 2200, z toho 500 s ľadvinkou (alias spolujazdcom). Rešpekt obrovitánsky a zodpovednosť na maximum, keďže som nešiel sám. Bolo to o veľkom prekonaní samého seba a výstupení z komfortnej zóny. Nabaliť sa do 42l kufra, keďže sme boli dvaja, každý dostal jeden. Do zadného zbaliť varič a caky paky okolo toho. Pripnúť spacáky a stan. Vyzeralo to pre mňa ako nemožné. Ale nakoniec sa to podarilo. Tank vak naplnený na maximum, baterky, nabíjačky, foťák…. A krok do neznáma sa môže začať.
Stále som nechápal, ako sa toto celé dá zrealizovať, ako zvládať dážď, teplo, zimu. Však v tom aute je to také jednoduché.
Skladáme sa, stretávame sa…
Stretávame sa po častiach v Maďarsku na pumpe, prvých 5 motoriek. Niekde za Budapešťou sa pripája posledný kus. Začína to nudne, nekonečná diaľnica, kukurica až kam dovidíš a teplo. Po pripojení sa poslednej motorky začínam bystriť a učiť sa, že na motorke sa nekuká len vodorovne okolo seba, ale aj horizontálne. Horizontálny pohľad nazvime v tomto prípade meteorologický. A kukaj ho hore, črtá sa pekná mela, čiernota ako sa patrí na parádny prvý krst jazdy v daždi. Neskôr pochytávame aj iné pokyny a posunky, ktorými sa učím dorozumievať sa s chalanmi.
Trasa dňa je relatívne easy BA-Budapesť-Karcag-Oradea, slabých 461 km. Prechod hraníc je tiež celkom zážitok, a je to vidno aj na cestách.
Za Alesd sme odbočili na cestu 1H smer Sinteu, kde sme to zapichli a ubytovali sa na lúke v Novej Hute / Sinteu. Tá cesta 1H je naozaj pekná na pojazdenie.
Čo sme nikto na začiatku nechápali, boli povedomé slovenské ŠPZ na autách. Neskôr sme pochopili, že sme v oblasti Rumunska so silnou slovenskou menšinou. Po náhodnej debate s náhodným okoloidúcim a otázke, kde by sme sa mohli ubytovať, či je tam nejaký kemp, sme dostali odpoveď, že na školskej lúke. A dnes je tam už druhý deň ich festival. Čo sa udialo je snáď jasné, vyzliecť, prezliecť a šup ho do spoločnosti. Zaplatili sme vstupné a už sa hodovalo, pilo a už si nepamätám či aj tancovalo. Ale bolo parádne. Ranné zobúdzanie nebolo z tých najľahších, ale našťastie ani najbolestnejších. Spánok v stane, topánky pred stanom. Spomienky na časy minulé sa oživili. Ale aj pocit, že to stanovanie nie je naozaj moja šálka kávy. Ale vydal som sa bojovať… tak som bojoval.
Viď reportáž, ktorú robili deň pred nami. http://tv.sme.sk/v/20467/ziju-tazko-ale-pokojne.html
Čágo bélo šílenci
Na druhý deň sme sa zmobilizovali, poskladali mokré stany, v blate sme pootáčali motorky. Skoro som zabudol spomenúť, že jedna motorka bola čisto ako stvorená na cestovanie, taký ‘malý’ chopper Paťov. Ten sa mal rovno ráno aj problém otočiť v tom ‘teréne´. Češť jej pamiatke, keďže ju predal a vymenil za rozumnejší stroj. Smer bol jasný, chceli sme prejsť Transalpinu a Transfagarasan. Cez Cluj Napoca, Turda, Alba Lulia do Sebes (246km). Po ceste sme stretli nekonečný počet rozostavaných ´zámkov´.
Za Sebes sme začali ísť do kopčekov a lesov na dlho očakávanú Transalpinu, ktorú sme mali značenú ako 7A. Prešli sme si to okolo jazera Oasa (Lacul oasa) a skončili ubytovaní v Obarsia Lotrului. Bol tam aj kemping, avšak pre neustále hroziaci dážď som uprednostnil motel/hotel a ukecal som na to aj spolucestujúcich (aj keď nie každý to prijal s nadšením). Vyložili sme ešte stany, ktoré bolo treba dosušiť po predošlej noci.
Transalpina netransalpina
Ráno sme sa zobudili a začali sa baliť. Nastalo veľké dumanie, ktorým smerom sa vydať. Na západ alebo východ? Kde bude TÁ Transalpina? 7A sa totižto vydávala oboma smermi. Tá na západ vyzerala nedôveryhodne. Tak sme sa vydali na východ. Okolo jazera Lacul Vydra. Počasie bolo také pod mráčikom s potenciálom dažďa. Pekne kľukatá cestička, trošku rozbitá, taká rumunská. Nevadí, však je deň kedy očakávame, že skončíme až na Transfagarasane, trasa príjemná a slabých 250km.
Cesta to vyzerá byť pekná, avšak od Brezoi až po Curtea de Arges dosť nudná a preplnená autami a dopravou, keďže to je hlavná tepna a súčasť E81. Pekná časť začína až okolo Lake Vidraru. Pekná kľukatá a hlavne už má človek očakávania kedy sa objaví TEN Transfagarasan.
Počasie nám tento deň nepraje a je to hodne upršané, viditeľnosť mizivá miestami nulová. Prechádzame ho dosť skormútený, uzimený a skrehnutý. Prejdeme aj tunelom na druhú stranu a nie je to o nič lepšie. Veľmi nezastavujeme a ideme ďaľej, potenciál je ubytovať sa a počkať na zajtra.
Končíme v Bâlea Cascadă. Ubytovanie obstojné za pár korún.
Príbeh Matthieu Tordeur, alebo sánka dolu
Večer pri ubytovaní stretávame mladého človiečika na bicykli, skromne zbaleného šlapajúc hore Transfagarasanom. Dávame sa do reči a zisťujeme, že je to Francúz a vydal sa z Paríža do Istanbulu, na bicykli. Dosť nám padla sánka. Skromne, s minimálnym rozpočtom, spávajúc kdekoľvek resp. u kohokoľvek. Miro neváha a ponúka mu, že môže dnes prespať na jeho izbe. Dávame spolu večeru, na ktorú ho pozývame. Veľmi príjemné stretnutie. Fešák neskončil v roku 2011 jednou trasou…. ale o tom si už každý koho to zaujíma može vygoogliť sám (ako hint okrem mena môžem dať ešte Microcrédit en 4L).
Transfagarasan po druhé a drakula na nesprávnom mieste
Ráno si dávame ešte grupen foto a ide sa ďalej. Prejdeme si ešte raz Transfagarasan, keďže deň predtým sme z neho veľa nevideli. Ale to najprv musíme naštartovať jednu neposlušnú motorku, či jeho baterku… Ešteže máme šikovníka Mira.
Obiehame Matthieua raz hore a raz smerom dole 🙂 a stále sa čudujem ako to hore na tom bicyklíku vyšlapal.
Obed dávame okolo 13:00 v náhodnom pocestnom kempingu v Poiana Marului, ktorý má pekný názov a ešte krajšie zatvorené brány. Hlad je vcelku silný a nutnosť obedovať radikálne rastie. Počas dohadovania sa pred zatvorenou bránou a bezmála štartovaním motoriek na odchod sa brána otvára a domáci nás pozýva dnu. Rozpráva len rumunsky, takže tak vyzerá aj naša objednávka, rukami nohami a čakáme vlastne na rozuzlenie čo sme si to vôbec objednali 🙂 Na príklade polievky sa dá ukázať, že nie vždy sa človek trafí.
Prechádzame smer Bran, kuknúť ten turistický bod menom hrad Bran, kde vraj žil gróf Drakula. Prechádzka hradom v moto oblečení je in a veľmi pohodlná. Úprimne, nič moc. Proste pre mňa ďalší hrad s okolím predávajúcim milióny verzií a druhov suvenírov. Lapač na turistov. Navyše sa hovorí, že toto ani nie je Drakulov hrad. Ten sa vraj nachádza na ceste k Transfagarasanu, ktorý sme videli z južnej strany. A to je už aj tak len zrúcanina.
Ubytujeme sa v malom penzióne Beatrice za Brašovom v dedinke Bradet. Cesta ide kúsok rýchlejšie ako očakávame a ako bol pôvodný hrubý plán. Pridávame do plánu záložný bod na dnes a to sú bahenné ‘sopky’ neďaleko mesta Berca. Penzión ma vlastné srnky a poníky:)
Sopky bez (s)lávy
Štartujeme okolo 9:00 a už o 10:45 parkujeme. Je tam pekné jednoduché parkovisko, prechádzka sa celkom dá zvládnuť aj pre takých lenivcov ako som ja. Nevedel som čo očakávať a celkom som bol príjemne prekvapený, že čo to je a ako to vyzerá. Kto bol na Islande nech tam ani nejde, lebo bude sklamaný, kto nič také nevidel šup na motorky sa tam kuknúť (pokiaľ ste v okolí) Je to taká prechádzka všeho všudy na hodinku a je tam aj bufetík.
Po sopkách ideme točiť smer veľkým oblúkom domov. Sopky boli najvzdialenejší bod našej prvej moto cesty. Otáčame smer Sighisoara. Je dosť teplo a nenachádzame žiadne rozumné miesto na jedenie. Dávame rumunské BBQ skoro už o 16:00.
Chceme potiahnuť smer Sovata, avšak pohľad na oblohu nie je veľmi pozitívny a z opatrnosti a aj už únavy zvažujeme niekde zaparkovať a ubytovať sa. Opäť rozkol camping vs motel.
Nakoniec vyhráva voľba motel, aj keď cez pár škrípajúcich zubov. Keďže sme mali zbalené stany, ktoré sme moc nevyužili, presne tri krát. Našli sme celkom pekný Motel Corsa za mestom. Rieši sa samozrejme bezpečnosť motoriek. Predsa len blízkosť mesta je väčší potenciál problémov ako mimo. Nakoniec nás recepčný ubezpečuje, že je to bezpečné, že má kamery a 24-hodinovú službu. Napriek tomu kombinujeme parkovanie motoriek spôsobom, aby potenciálny zlobor mal čo najviac problémov pri jeho zlom nápade. A posledné dve motorky sú naozaj zamknuté. Či už to nazveme bezpečnosťou alebo paranojou, bezpečnosť nepustí.
Lenivý deň a kúpanie v studených termálnych prameňoch
Ráno pozrieme mesto a okolie. Po včerajšej prechádzke po Mud Volcanoes nemám vôbec chuť na prechádzku. Mám zodraté nohy z topánok a dobrovoľne sa hlásim na strážcu motoriek. Trvá im to cca hodinu kým si prejdú mesto a hrad na kopci. Nemám z tohto mesta žiadnu pamiatku okrem fotky motoriek na ulici pekne zoradených vedľa seba. A spomienky, že moja kolegyňa odtiaľto pochádza. A našli aj dom kde žil vraj gróf Drakula v rokoch 1431 až 1435.
Okolo 11:30 balíme z mesta. Doľahla na nás únava, smerom sme mali kúpeľné mestečko Sovata. Je to len slabých 88km po dlhšej ceste. Je pekný slnečný deň. Cestou sa snažíme napojiť na hlavnú ťah, avšak je tam značka STOP. 6 motoriek chvíľu trvá kým nájde dostatočnú medzeru na pripojenie sa. Zrazu vidíme lokálneho policajta a nestíhame sa čudovať. Zastavuje dopravu a robí nám priestor. Avšak lokálny rumunský šofér sa nechce nechať zastaviť a opiera sa autom do policajta… viac si pozrite vo videu, ja som toto ešte nezažil,pekná drzosť šoféra.
Nájdeme Camping Perla Lacului Sovata a zhadzujeme veci, motorky, stany, proste všetko. Dávame plavky a ideme to vyskúšať. Stretávame stánok s langošmi, dávame pivo, trošken sa okúpeme v miestnom jazere Ursu. Stredisko je uznané na celoročné užívanie už od roku 1850 a stalo sa najvyhľadávanejším v Rumunsku a bolo obľúbené aj rumunskou kráľovskou rodinou. Je to heliotermálny fenomén jazera. Voda je slaná a iba horná časť vrstvy vody je sladká, nakoľko jej pôvod je primárne dažďový. Sladká a slaná voda sa nezmiešava a tým sladká voda pôsobí ako izolačná vrstva. Teplota priamo úmerne záleží od intenzity slnečného žiarenia.
V miestno obchode si nakúpime miestny proviant a lokálny alkohol Transilvanicum. Večer je rýchly, zábavný a súčasne únavný. Raňajky sú v štýle dojedz čo ti zostalo viď fotka (132).
Veselý cintorín a rozmary presahujúce hranice
Začína náš predposledný rumunský deň. Ideme na sever. Oddych z predošlého dňa pomáha ľahšie prežuť očakávaných 250 km, smer Sapanta. Pri sšudovaní mapy sme si nemohli odpustiť nespraviť si malú zachádzku k dedinke Moisei. Vznikla fotka s témou koniec Mojsejovcov v Rumunsku. Celá krajina je totožná s našimi Karpatmi. Stretáva tu človek neskutočný počet konských povozov alebo neskonale veľkých domov (159,160) ktorých využitie si moc nevieme predstaviť.
Až v Sapante sa človek pousmeje nad lokálnym vtipom ľudí vo forme veselého cintorínu. Bol tam aj akurát nejaký jarmok či trhy. Predrať sa medzi ľudmi bolo vcelku náročné, ale nie nemožné.
Zostávame tu aj spať, skoro na konci dediny sme našli kemping Sapanta. Rozložili sme stany a najedli sa v miestnej krčmičke alias penzióne Ana na brehu miestneho potôčika, ktorý bol hranicou kempingu. Ranné prebudenie bolo milé, voľne pobehujúce kone po kempingu aj keď neboli zrovna mega kamarátske.
Každý trip raz skončí
Aj tento je jasne na konci, domov to máme cca 640km, čo by sa dalo spraviť na jeden krát a chalani to aj dali. My sme sa oddelili a zostali sme pozrieť ešte kamarátov na východe, nech sa aj krstný synátor, takže nám cesta trvá dva pohodlné dni. Zisťujem, že aj cestu ktorú môže mať človek milión krát prejdenú (viď Košice – Bratislava) na motorke má úplné iné čaro.
Tož koniec tripu s (aj) dvoma Transaplami na Transalpine.
Fotografie boli nasnímané smartfónom Sony Ericsson Arc.